ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Lányovcov sa pohádal Tomáš s Jožkom o akúsi pletku pri vojsku. Tomáš tvrdil, že sa stala, a Jožko sa mu do očí vysmial.

Tomáša u švagra už nič netešilo; nechal matku tam, a vzal si zámienku, že kolár si iste príde pre peniaze za koleso, a šiel domov. Šiel by síce radšej medzi kamarátov do dediny, keby nebol ten pohreb. Však na druhú nedeľu už svet nič nepovie; a ak aj — nech. On sa veru vo mlyne nedá za živa zamurovať. Kvôli komu? Azda kvôli žene, a to takej? Keby bola aspoň ako Anna; ale také uplakané strašidlo? Keby nebol matku počúval — mohol si vybrať po svojej vôli — akú chcel. Druhí mužovia sa chvália ženami; a on sa s ňou nikde nemôže ukázať, keď nie je súca medzi ľudí. Taká opravdivá kopaničiarka spod hôr!

„Že som si len tak dal ruky zviazať!“ horekoval sám v sebe.

Zastal. Prišla mu do cesty prekážka. Pri studienke, hlavu medzi nezábudkami položenú na bielom ramene, leží žena. Zastal nad ňou a poznal ju. Je to jeho žena, no ako vyzerá! Spí a čosi pekného sa jej musí snívať. Nikdy ešte nevidel úsmev vôkol týchto pier a dnes by ho najmenej čakal.

„Zaspala a zabudla na žalosť,“ pomyslel si. Prišlo mu ženy ľúto.

Nezdieľal síce a nechápal jej žalosť, no vedel, že želela veľmi. Veď ju z cintorína temer odniesli, bárs ani nezaplakala.

„Ako tu leží pri ceste, ani nejaká opustená žobráčka. Nemali sme ju nechať samu doma.“

Mladý mlynár sa na ňu díva, a čím dlhšie upiera svoje oči na tú tvár ovenčenú nezábudkami, tým divnejšie mu je okolo srdca.

„Prečo som to ešte nikdy nevidel, aká je pekná? Keby sa vždy takto usmievala, ani Anna sa jej nevyrovná.“

„Ty svoju ženu, tuším, len trávou chováš, keď je taká chudá a biedna,“ vyhodil mu nedávno na oči jeden z meliačov.

Teraz mu napadlo, že si mamička, keď odchádzala, vzala od všetkého kľúče. Oni sa u Lányovcov hostili, a čo jedla ona? Kus tvrdej kôrky, ak jej zostala od obeda. Mimovoľne siahol do vrecka, kam mu Martin strčil šišku. „Vezmi to Eve, keď u nás nebola,“ — vravel. Ten si na ňu spomenul, oni nie.

Chcel sa Tomáš odvrátiť od ženy, ale nedalo mu to. „Čo by povedali ľudia, keby ju tu niekto našiel? Hľa, aký veľký chrobák vyliezol jej na čelo! Iste ju zobudí!“

Pohla sa; ešte vo sne siahla si na čelo a zhodila dotieravca. Bolo treba na ňu zavolať, aby sa prebudila. Jej veľké, čierne oči sa otvorili a spočinuli na ňom, ešte plné blaženého sna.

„Vstávaj!“ zavolal ešte raz. „Prečo tu ležíš pri ceste? Poď domov!“

Videl, ako zmizol úsmev na perách a žiara z očí. Bodlo ho to; a nahnevaný sám na seba, pokročil vpred.

Keď ju nepočul kráčať za sebou, obzrel sa. Stála ešte pri studni, tisnúc knihu k hrudi — iste Kancionál. Hľadela na nebo, a bola taká pekná, akoby sa jej ešte vždy snívalo. Pokročila za ním, ale hore nepozrela; nevidela, že ju pozoroval. Počkal na ňu; mlčky prišli až po sady, obtáčajúce mlyn. Tam ležal vyťatý orech. Tomáš si naň sadol.

„Tu ti poslali Lányovci,“ vravel nesvojím hlasom. — „Prečo sa na mňa tak dívaš?“ okríkol ju. Zabolel ho zadivený pohľad veľkých očí. „Ber si; musíš ma hneď rozhnevať, sotva prídem?“

„Nechcela som ťa rozhnevať,“ odpovedala krotko; „bolo mi to len divné, keď si mi ešte nikdy nič nedoniesol. Ale ti pekne ďakujem.“

Sadla si hodný kúsok od neho a začala jesť. Hľadel na ňu bokom; nejedla ako hladný človek.

„Čo si robila?“ vyzvedal sa, len aby dačo povedal.

„Čítala som pri studni,“ vetila pokorne. Bolo jej, akoby zase niečo z toho pekného sna na ňu prišlo.

„Čos’ to čítala, pesničky?“

„Nie, Bibliu.“

„Hľadala potešenie, keď sme ju nechali takú samotnú,“ uvažoval. — „Nesmieš sa tak veľmi oddávať zármutku,“ prehovoril s námahou, lebo mu svedomie vravelo, že by ju on mal potešiť. „Však aj druhým ľuďom zomrú deti.“

Pozdvihla k nemu zase udivene zrak a zakrútila hlavou. „Nebudem už žalostiť; prečo by som sa rmútila? Lepšie je tam Evičke, ako mne tu,“ odvetila s tichou oddanosťou. Bodla ho tým nechtiac.

„Prečo mi to vravíš?“ zamračil sa. „Iste sa hneváš, že sme ťa k Lányovcom nevzali.“

„Čo by som tam robila?“ odvetila cudzo. „Však viem, že som Anne protivná, ako aj vám.“

„Nemusíš mi na oči vyhadzovať!“ rozhneval sa. No keď videl, ako úzkostne pritisla knihu k hrudi, ani čo by pred ním hľadala ochranu a záštitu, oprúc sa o strom, opäť ho to bodlo.

„Vieš dobre,“ pokračoval menej hrubo, „prečo si nám všetkým protivná. Keby ste nás neboli oklamali, tvoja matka a ty, mohlo byť všetko ináč. Keď sa podívam na teba, na inšie ani nemyslím, len ako som si dal zviazať ruky na celý život a do akej cigánskej, falošnej rodiny som sa dostal.“

Podivné! Akoby bol tými slovami nalial života do stuhnutej postavy, tak rýchlo sa vzpriamila. Do bledých líc šľahli temné ruže.

„Ja som tebe ruky zviazala, Tomáš?“ Čierne oči uprela na mužovu tvár zvláštnym pohľadom. „Však ja som si teba nechodila nahovárať; ba ani som nevedela, či žiješ, dokiaľ neprišla tvoja matka. — A že ja som ťa oklamala? Ako? Kedy? Nikdy mi mamička nepovedala, koľko mi dá. Ak máš len kúsok svedomia, musíš sa rozpamätať, že keď ste sa s mojou matkou jednali, nikdy som pri tom nebola. Dosť som mamičku prosila, aby ma nevydávala, že som ešte mladá, že ani neviem, ani nevládzem robiť. Povedala mi, že ma vyženie z domu, ak nepôjdem za teba. Bola by som sa, tuším, dala aj vyhnať, ale prišla tvoja mamička a začala mi sľubovať, ako mi u vás bude dobre; nuž, ja nešťastná, som jej uverila. Ty si mi nič nesľuboval; preto ani nehovorím, že si ma oklamal. No ako ty môžeš povedať, že som ja teba oklamala?“

Dve veľké, osamelé slzy skanuli jej po oblednutých lícach. Pritisla knihu pevnejšie k sebe a chcela popri ňom prejsť.

Bol ohromený jej neslýchanou smelosťou. Vyše roka bola u nich; ale nikdy toľko slov odrazu nepovedala. Či chcel, či nechcel, musel jej dať za pravdu. Bola skutočne nevinná, prinútená k sňatku ako aj on.

„Eva,“ — zastavil ju, „nebudeme už o tom vravieť. Čo sa stalo, nevráti sa; viem, že ti u nás nebolo dobre, že ťa moja matka oklamala, keď ti sľubovala dobrotu. Veď ja som ťa nemohol ani vidieť; ak si sa ku mne priblížila, už ma napadla zlosť — nie som ja veru dobrý človek. Robiť si nevedela, chodila si vždy taká ustráchaná, všetko ti padalo z rúk; to ma ešte viac zlostilo.“

Odmlčal sa. Srdce i svedomie ho nútilo, aby ešte dodal:

„Odpusti mi, že som tak zle s tebou zachádzal!“ Ale len to nie — len to nie!

No ona už týmito slovami bola celá zmätená. „Veď ja ti verím,“ prehovorila tak srdečne, takým milým, detským hlasom, aký ešte nikdy od nej nepočul. „Iste si mal často príčinu hnevať sa na moju nešikovnosť; chcela som dobre, ale bála som sa vás. Teraz to už pôjde lepšie,“ dodala opäť s tým pekným úsmevom.

„To preto, keď som s ňou prívetivo vravel,“ myslel on.

Pokročili k domu; mlčky vnišli do dvora. On išiel pozrieť do maštale a do mlyna; keď sa vrátil, našiel ju chystať večeru. Sadol si za stôl a pozoroval, ako ticho chodila po dome, a ako tak stála nad ohňom, až sa zadivil, aká bola pekná. Zbadal, že nemá vodu v putniach, išiel jej nabrať. Spustil vedro do studne a hľadel za ním. Nevidel, že je plné, lebo sa mu zdalo, že tam zdola z vody pozerajú hore k nemu tie veľké, čierne oči, plné smútku. „Prečo som len bol na ňu taký zlý? Však mi nikdy zle neurobila,“ myslel. — Musela si sama prísť pre vodu. Keď chcela vedro ťahať, nedal jej: „Však ja ti donesiem.“ Chcel hovoriť prívetivo, ale znelo to predsa len hrubo. No ona mu tak ticho po boku kráčala, akoby ju nebol okríkol. Zvykla si už na to.

Nebola ešte ani s večerou hotová, keď sa vrátila mlynárka razom s Jurom, a bolo hneď plno kriku a bedákania. Dobytok sa Jurovi nechcel pásť; kravy nemali mlieka; k tomu prevrhla jedna putňu^[14] s vodou, a pod hrantom^[15] našla gazdiná dva mŕtve zajace. A bárs Tomáš tvrdil: „To sú naše zajace,“ stála matka na tom, že niekto bol v maštali a podhodil tam mŕtve zajace; kravy že majú „porobené“.^[16] A to všetko vraj preto, že sa nemá na koho spoľahnúť. Najprv dostal Juro svoj diel; potom sypal sa dážď špatných mien a zlých slov na hlavu úbohej Evy.

Lež podivné! Nebolo to prvý raz; ale mlynár až teraz zbadal, ako hrozne matka zlorečí a nevinne ubližuje. V duši mu zneli slová: „Prišla tvoja mamička a začala mi sľubovať, ako mi u vás bude dobre.“ Pozrel bokom na ženu. Držala rozhnevanej svokre hrnček s vodou; bledá bola ako stena, ale smutné ružové pery neotvorili sa na obranu, ako tam v sade.

„Mamička, prestaňte!“ skríkol hrozebne, až sa obe ženy zľakli. „Miesto daromného kriku dajte radšej niekoho zavolať, nech kravám pomáha. Eva, choď pre tetičku Škulcovú!“

Poslúchla bez slova, ale odo dverí poslali jej čierne oči mužovi pohľad tak nevýslovne vďačný, že ho celého rozohrial.

„To vám hovorím,“ začal, keď s matkou osamel, „keď ste mi raz Evu zavesili na krk, takto mi s ňou zachádzať nebudete. To je tá dobrota, ktorú ste jej sľubovali, keď ste ju navádzali, aby za mňa išla?“

Mlynárka bola týmito slovami tak prekvapená, že zabudla na chvíľu aj na chorý dobytok. — „Máš ty veru čo hovoriť na moje zachádzanie! Či si ju sám ešte málo stýral? Môjž’ milý dobrák — ani čo by bol Lánym, ktorý žene nikdy neublížil! Ako som jej ja sľubovala dobrotu u nás, tak si jej ty pred oltárom v chráme Božom prisahal manželskú lásku. Keby nebola takým drevom, akým je, a začala by o tvojej manželskej láske rozprávať, netak by ľudia oči otvárali! Ráno, keď si rukávce obliekala, videla som tie modriny, ktoré utŕžila od teba, prv než sa dieťa narodilo. Ak chceš, poviem ti celú pravdu,“ pokračovala rozhnevaná mlynárka, nepoznajúc v zlosti medze ako jej syn, „príčinou toho, že to dieťa bolo také biedne a že zomrelo, je len tvoja „manželská láska“. Máš ty veru príčinu koho karhať! Keby ona bola zomrela vtedy, keď bola tak zle, ty bys’ ju bol do hrobu doniesol!“

Rozhorčená žena rozkladala ešte ďalej svoje dôvody — nevidiac, že ju už nikto nepočúva, že syn, bledý ako stena, vyšiel pri slovách hroznej obžaloby z maštale a ako bez duše poberal sa sadom, nevediac kam a prečo. Konečne na rozhraní, kde sad končil a háj začínal, zastal.

Ach, taká strašná ťarcha ležala na ňom, že sa až o strom musel oprieť. Predstavil sa mu nedeľný večer ako dnes, lenže zimný. Vrátil sa bol z kostola a z krčmy hodne napitý. Mamička nebola doma, Juro kŕmil v maštali, učeň utiekol, len čo mlynára uvidel. Evu našiel v kuchyni, stĺkala maslo: ale nijako jej to nešlo, bola veľmi biedna. Skríkol na ňu, aby sa ponáhľala, že chce cmaru.^[17] Nuž nútila sa, ale jemu to nebolo dosť rýchle; kričal, aby mu už dala, a keď nemohla tak rýchle vyhovieť, zbil ju, že zostala ležať bez seba na zemi. Tak našla ju mamička, a v noci potom narodila sa malá Evička.

Prečo mu bola táto spomienka teraz taká hrozná, že si musel oboma rukama zastrieť tvár? Veď dosiaľ na to nemyslel, a vtedy už na druhý deň si z toho nič nerobil. Prečo? Videl dnes, že Eva nie je také drevo, ako si mamička myslela, a on jej skutočne v chráme prisahal lásku. Iste na to zabudla, keď hovorila: „Ty si mi nič nesľuboval.“ A to dieťa zomrelo; bolo to jeho dieťa, umrelo pre jeho zlý skutok. On sám ho pripravil o život. Zaťal mlynár zuby do pier; bolo mu, akoby mal divoko zaplakať. Plakať? On? Na to bol pripyšný.

Videl ponáhľať sa starú ženu k stavaniu a vedel, že za ňou pôjde Eva. Keby len nešla okolo neho, aby sa jej nemusel podívať do tých smutných, čiernych očí.

Než domyslel, stála už pred ním; zľakla sa mužskej postavy.

„To si ty, Tomáš?“

„Ja, neboj sa,“ prehovoril a po prvý raz, čo boli spolu, vzal ju za ruku.

„Pusti ma, musím rýchlo za mamičkou,“ utiahla sa.

„Nikam nepôjdeš!“

„Ach, čo vravíš? Však musíme ísť oba pomôcť!“

„Hovorím, že nikam nepôjdeš. V papuliach nemajú kravy nič; to som už pozrel, a je tam Juro.“

Neodvážila sa odporovať; srdce jej bilo hlasite.

„Eva, chcem, aby sme žili ináč,“ vyrazil zo seba po chvíli trápneho mlčania.

„A ako?“ Hlas sa jej triasol, oči k nemu nepozdvihla. Zadržal znova jej ruku. „Spravím všetko, čo mi rozkážeš,“ sľubovala.

„To nechcem,“ zamračil sa, „poslúchala si už dosť, chcem, aby si sa ma nebála.“

„Teraz sa ťa nebojím,“ odvetila nesmelo a zase ho nechtiac bodla.

„Ale vtedy v zime si sa bála!“ Videl, ako sa striasla.

„Bol si opitý!“

„Eva, prosím ťa pekne,“ vyrazil zo seba „odpusti mi, čo som ti vtedy urobil; nikdy viac sa to nestane.“

Keby z čista jasna vedľa Evy uderilo, neohromilo by ju to tak, ako tieto mužove slová. „Tak miloval Boh svet,“ zazvučalo jej v mysli. Boh miloval aj jeho a dal mu kúsok tej svojej veľkej lásky do srdca, keď prehovoril k nej také dobré slová. Keď ráno sedela nad splavom, myslela, že to, čo jej Tomáš v zime urobil, do smrti mu nezabudne. A teraz, sotva že ju poprosil, tak rada mu odpustila.

„Eva, odpustíš mi?“ naliehal rozčúlene.

„Nech ti Pán Boh odpustí, Tomáš! Ja tak urobím rada; ale ma už, prosím, pusti!“ Vytrhla mu ruku a odbehla.

Tomáš sa hodil do trávy. Všetci už dávno spali, keď sa vrátil do stavania.