ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým stál mladý mlynár nad splavom a myslel.

„Prečo sa ja nemôžem modliť? Juro, ten sprostý človek, sa môže modliť, a ja nie. Či som ozaj ten najhriešnejší? Poznám synov, ktorí vlastných otcov bili; mužov, ktorí so ženami horšie zachádzali, než ja; opilcov, ktorí svoje deti pozabíjali… Nie, ja nie som ten najhorší. Prečo sa môžu oni modliť? No, či sa môžu? Postál v myšlienkach. Modlia sa? Modlil som sa ja niekedy v živote? Odriekal som, čo ma kedysi mamička naučila. No je to modlitba? Juro tak prosil, akoby videl živého Boha pri nás stáť.“

Razom akoby z očí mladého muža spadlo husté beľmo; poznal, že sa nikdy ešte nepriblížil k živému Bohu ani ústami, ani srdcom; a že tak nerobia ani ľudia, medzi ktorými žije.

„Zmiluj sa nado mnou, Kriste, Synu Boží!“ vzdychol konečne v podivnej tiesni. „Buď milostivý mne hriešnemu.“

Potom sa obrátil a pomaly kráčal k stavaniu.

Vo dverách sa musel oprieť o podvoje;^[29] až ho tak zima striasla. Veď počul radostný Jurov hlas, a potom… Ach, bolo to možné? Už dávno nepočutý, slabý, no dobre známy hlas, vraviaci:

„Pán Ježiš je dobrý.“

„Eva!“ skríkol mladý muž, a zabúdajúc na všetku opatrnosť — hodil sa k jej lôžku.

Do bledých líc zobudenej ženy šľahli ruže. Nebola vždy bez pamäti ako sa myslelo. Vedela, ako ju muž opatruje. No myslela, že len sníva pekný sen, a keď sa z neho prebudí, že bude zase vôkol nej všetko zlé. Ale teraz sa skutočne zobudila, a videla jeho veľkú radosť. Počula pekné mená, ktoré jej dával; cítila vrelosť jeho bozkov. Hľadela mu do opadnutej, utrápenej tváre, do očí, zarosených slzami ľútosti. Sen to nebol; no je také šťastie na zemi možné?

Aby sa presvedčila, zodvihla ruky, ovinula mu ich okolo šije — a on sa rozplakal ako malé dieťa.

„Bože, odpusť mi! Eva, odpusť mi!“ bolo jediné, čo opakoval.

„Neplač,“ chlácholila ho.

Prestal, len aby mohol počuť jej hlas: „Veď Pán Ježiš je dobrý. On prišiel hľadať a spasiť to, čo bolo zahynulo, mňa aj teba. On ťa má rád, aj mňa.“

„Nielen On, aj ja ťa mám rád. Ver, prosím ťa, Eva, ver mi! Až ozdravieš, dokážem ti to. Nesplnil som prísahu, ani svoje sľuby; no už ich dodržím. Ach, nezavieraj oči,“ zdesil sa. „Neusínaj zase.“

Bola veľmi slabá, ale premohla sa; otvorila oči. Myslela, aké blažené by bolo umrieť v tomto okamihu, ale nechcela mu pôsobiť žalosť.

„Prosím ťa, ak máš, daj mi trochu mlieka; mám hlad,“ vetila pokorne.

Zajasal nad touto žiadosťou a odbehol z izby. Hľadela za ním; potom zviezli sa jej oči na rozradosteného priateľa.

„Jurko, má ma naozaj rád?“

„Pravdaže!“ ubezpečoval ju. „Kto by vás nemal rád! Čo sa už nad vami natrápil a naplakal! Nie je už taký aký býval. Nemodlil som sa darmo, aby i jeho Pán Ježiš našiel. Až vy ozdraviete, On ho iste nájde. Bolo to veľmi smutné, že ste ochoreli; no ja myslím, že keby sa to nebolo stalo, on by nikdy nebol prišiel tak ďaleko. Nakoniec je všetko dobré, čo Pán Boh dopustí.“

Tomáš priniesol mlieko. Ale nemohla jesť pre slabosť; musel ju kŕmiť ako malé dieťa. Medzitým sa vrátila mlynárka. Prišla práve do toho. Videla, akú veľkú lásku preukazuje syn žene, vrátenej od brán smrti. Na okamih zmocnil sa i jej srdca jemnejší pocit. Temer nesmelo pristúpila k posteli, očakávajúc, čo jej povie nevesta. Nevidela, ako sa zachvela slabučká bytosť, uvidiac svokru. Počula iba pokorné slová: „Odpustite, mamička, že ste mali so mnou toľko roboty.“ A tie ju tak bodli, že sa len s núdzou natoľko ovládla, aby podala neveste ruku, potom odišla, vyhovárajúc sa, že jej ide zohriať kuraciu polievku.

„Eva, ty sa ozaj na mamičku nehneváš?“ sklonil sa Tomáš k žene. Hlas sa mu triasol. Pozrel jej pritom do krotkých, jasných očí, z ktorých akoby tá choroba bola sňala závoj smútku.

„Nehnevám, Tomáš. Pán Ježiš odpustil nám tak mnoho, a my by sme ani tak máličko nevedeli odpustiť?“

„Teda si odpustila všetko aj mne?“

„Všetko, Tomáš.“

„A nebojíš sa začať ešte raz život po mojom boku?“ hlas sa mu triasol.

„Pán Ježiš mi pomôže.“

„Ó, by pomohol aj mne, aby som ti mohol dokázať, ako veľmi, áno nadovšetko si ťa vážim a milujem!“

Čo ďalej vravel, nepočula, upadajúc do sna, ktorého sa už nikto nemusel báť, bo s ním príde zdravie, ako povedal popoludní lekár.