ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva pokročil mladý muž dakoľko krokov, keď osamel — vyrušili ho v myšlienkach ľudské hlasy.

„Ver mi, Anna, ja som celý nešťastný. Chvíľami milujem ťa tak, že už viacej nemôžem. Kade chodím, tade na teba myslím. No pritom mi vždy na um príde on;“ vravel mužský hlas.

Murány ho poznal.

„Prečo máš na neho myslieť?“ rozčúlene odvetil zvučný ženský hlas. „Však ja sa starám o to, aby nič nezbadal. On je celý šťastný, keď ma len má po boku.“

„To je práve to, čo ma mučí, že on ťa má, že ty si jeho ženou, a že bárs ako sa milujeme, mojou ženou nemôžeš byť.“

„Ale, Jožko, čo chceš viac?“

„Všetko by som chcel mať, aby si patrila mne, len mne, aby okrem mňa na teba nemal nikto práva, áno, aby si bola mojou pred Bohom aj pred ľuďmi. Nič si z toho nerobím, že to, čo my činíme, je hriech; ale keď si pomyslím, že by si bola mojou ženou a tak by si ma klamala, aj on by ma tak klamal, zabil by som vás oboch.“

Zvonivé ženské zasmiatie bolo odvetou. „Snáď sa ho len nebojíš, chudáka?“

„Nebojím, ale ver, je mi taký protivný, keď ma prívetive osloví, že by som radšej zniesol zaucho. — Čo z toho, že sa milujeme, keď ty nemôžeš byť mojou?“

Hlasy sa blížili, a bárs na tieto slová nasledovala tichá odveta, predsa ju Murány počul a vyvolala mu na líca ľaliovú bledosť. Uhnul sa do húštia a sám nepozorovaný, nechal prejsť popri sebe pekný pár ľudí, ktorí keď tak smelo rozprávali veci, ktoré inokedy hriešnici rozprávajú za zavrenými dvermi a oknami sa snáď držali toho:

Asi desať krokov od neho sa rozlúčili.

Mládenec s hlavou sklonenou bez obzretia kráčal chodníkom k dedine; žena sa vrátila a hájom zamierila na cestu, po ktorej predtým odišla Eva Zahradská. Sprevádzal ju nevýslovne smutný pohľad netušeného svedka.

Potom zrýchlil krok i mladý muž, a než sa mládenec nazdal, dobehol ho. Pozdravili sa.

„Kedy nám ostatné drevo porežete?“ spytuje sa nenútene mládenec.

„Dosť skoro,“ vetí mladý muž vážne. „No až ho porežeme, nedajte všetky dosky na šopu, dve si odložte.“

„A načo?“ diví sa mládenec.

„Aby ste mali do čoho uložiť a pochovať bratovo šťastie, snáď aj život — a vaše večné blahoslavenstvo.“

Mládenec uskočil, najprv zbledol a potom očervenel.

„Aké to robíte žarty?“ spytuje sa ostro.

„Nijaké žarty. Ak však nechcete, aby ľudia vedeli, ako plníte Božie prikázania: „Nezosmilníš“ a „Nepožiadaš ženu svojho blížneho“, tak sa so svojou švagrinou nerozprávajte hlasno po hájoch.“

„Vy ste nás počuli?“ zdesil sa mládenec, no hneď i hrozebne pristúpil k mladému mužovi. „Ak nás vyzradíte…!“ zahrozil.

„Vyzradiť! A komu? Snáď vášmu úbohému bratovi? Myslíte, že by to bolo ľahké, predstúpiť pred neho a povedať mu: „Tvoja žena, ktorej si obetoval celé srdce, tvoj brat, krv z tvojej krve, zradili ťa a oklamali?“ Sami ste povedali, že keby sa dačo podobného stalo vám, zabili by ste oboch. Martin Lány nezabil by z vás nikoho, ale tá zvesť z mojich úst zabila by — nie jeho šťastie, bo to ste mu už vzali — ale jeho samého. Nie, jemu to povedať nepôjdem. Zato ale vravím vám: Boh videl, počul, vie všetko a strašne potrestá vás oboch za prestúpenie Jeho prikázaní. Rútite sa do zahynutia; zastavte sa, kým je ešte čas!“

„Nemôžem si pomôcť!“ zastonal mládenec a zakryl si oboma rukami zblednutú tvár.

„Viem, hriech vás už má celkom v moci; ale „nato sa ukázal Syn Boží, aby skazil diela diablove.“ Volajte k Nemu o pomoc; On vás vyslyší a pomôže.“

„Nedám sa viacej zviesť k hriechu, nedám, verte!“ sľuboval úprimne mládenec. „A ďakujem vám, že ste ma napomenuli.“

Vtlačil si klobúk do čela a nečakajúc ďalšie slová, predišiel Murányho. Nepočul už polohlasný povzdych:

„Sám sa chceš uchrániť od hriechu, úbohý? — Úbohé stratené duše!“

*

Medzitým dobehla Lányčka Evu.

„Už si zabudla na Evku?“ spýtali sa krásne pery dosť aj nešetrne.

„Nezabudnem nikdy,“ zakrútila Eva hlavou a dodala: „Ani nemusím. Pán Ježiš mi dieťatko zase vráti, až ma vezme k sebe.“

„A vieš to iste, že ta prídeš? Kto to môže vedieť?“

„Boh ma miluje,“ so skromnou istotou svedčili jemné pery mladej mlynárky.

„Teba?“ zasmiala sa švagriná. „Nemaj mi za zlé; ale rada by som vedela, ako by Boh mohol milovať teba? Vlastná matka o teba nestojí, Tomáš ťa nemôže ani vidieť a moja mamička je rada, keď jej ideš z očí. Nepoznám človeka, ktorý by len raz bol povedal, že ťa má rád. A ty povieš, že ťa Boh miluje!?“ Istá horkosť vyznela z rozčúleného hlasu švagrinej.

Eva nevedela, prečo ju to slovo tak popudilo. „Nemôžem za to,“ vetila ticho, „že nie som ľuďom po vôli; ale Pán Boh nie je ako človek. On povedal, že ma miluje. Viem, že som si to ničím nezaslúžila; ale ja Mu verím, a On ma nemôže oklamať.“

„Rada by som vedela, kedy si sa s Bohom rozprávala, že ti to povedal!?“

„Mám Jeho sväté Slovo,“ vravela Eva a líca jej zrumeneli; „však aj vy ho máte, a keby si si v ňom čítala, našla by si sama, kde On hovorí: „Tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“

„To som vedela už vtedy, keď sme chodili na vyučovanie. Preto ešte nemôžeš povedať, že ťa Boh miluje.“

„On mi dal to najdrahšie, čo mal — svojho Syna; Pán Ježiš Kristus dal za mňa na kríži svoj svätý život, a ja nemám veriť, že ma miluje?“

Eva sa vzpriamila, záblesk istoty a nadšenia nevýslovne skrásnil jej tvár.

„A čo Ho dal len tebe? Čo Kristus umrel len za teba?“ stiahla Anna čelo.

„Viem, že Ho dal aj tebe, a že Kristus zomrel i za teba“ — skromne udobrovala Eva — „i za tvoje hriechy.“

Annu akoby bodol. „Čo teba do mojich hriechov! Kto ti káže, aby si mi ich spomínala? Mňa má každý rád, doma, u vás, aj u nás susedia, rodina, všetci. Opýtaj sa, či počuješ na mňa len slovo hany! A ty, moja milá svätá, nemáš človiečika, ktorý by ťa pochválil, iba váš sprostý Juro.“

„Čo som jej urobila?“ myslela si Eva, keď ju Anna predbehla „že ma tak tupí? A prečo to asi je, že ma nikto nemá rád?“

Ucítila zase zimu v srdci. „Tomáš ťa nemôže ani vidieť,“ znelo jej v ušiach. Ach, to ju najviac bolelo. „Ani vidieť…“ a je to predsa jej muž. No však jej to sám povedal tam v sade.

Sadla si na odťatý peň, objala štíhly strom a po týždňoch ju zase zaliali slzy. Keby ju, nehodnú, predsa ani Pán Ježiš nemiloval, čo potom?

Pozrela na nebo a zakrútila pomaly hlavou: „On ma nemôže oklamať; načo potrebujem viac dôkazov? Či nezomrel za mňa na kríži? On to bol, ktorý keď na kríži visel, práve tak nikoho nemal ako ja.“

Prestala plakať, vstala. Veď musí dobehnúť zameškané. I tak bude na ňu zle, ako vždy, keď príde Anna do mlyna…

*

„Ty si veru súci posol; pre smrť by si mohla chodiť,“ vítala mlynárka Evu. „Kde toľko trčíš?“

„Nehrešte, mamička,“ skrivila vedľa matky sediaca Anna krásne pery. „Eva sa nemohla lepšie ponáhľať, musela premýšľať o tom, kto ju miluje.“

Tomáš počul sestrine slová a pozrel na ženu divným pohľadom. Odvolali ho do mlynice. Bárs tam mal dosť ľudí, z ktorých každý inšie rozprával, predsa mu vždy chodilo po rozume: „Kto ju miluje.“ Čo tým Anna myslela?

Po chvíli dal si zavolať Evu pre akúsi maličkosť, a že práve všetci meliači odišli, stál s ňou sám.

„O čom si to rozmýšľala, keď si išla domov?“ zvýšil hlas. Smutné ženine oči pozreli na neho krotko, no bez bázne. „O všeličom som premýšľala, Tomáš. Anna si zo mňa robí posmechy, keď som jej povedala, že ma Boh miluje,“ odvetila krotko. „Ona tomu neverí, lebo vy ma všetci nemáte radi a nemám na svete človeka, ktorý by ma miloval.“

Spadol mu kameň zo srdca, ale zároveň ho zaľahla tieseň.

„Anna je roztopašná,“ vraví; a bolo to po prvý raz, že niečo podobného povedal o sestre. „Na to, čo ona hovorí, nemusíš myslieť.“

Prišli ľudia, vyrušili ich. Eva odbehla po povinnosti; no všade ju sprevádzal mužov hlas, ktorým vyriekol posledné slová.

Mlynárka zaviedla dcéru do sadu a ukázala jej chorý dobytok. „Už som skúsila všetko; ak ani tieto zeliny nepomôžu, musíme ísť k veštkyni. Nemôže to byť ináč, majú porobené.“

„Veru iste.“ prisvedčila aj dcéra. „A radšej pošlite čím skôr; ak chcete, sama vám ta zájdem. Však viete, že to viac osoží, keď pre to ide mladá osoba.“

„Veru áno; a ty si jánske dieťa. Ak budeš môcť, urob mi to.“

„Hneď zajtra pôjdem. Mesiac je teraz v splne, všetko sa zhoduje.“

Mlynárka po tomto sľube celá ožila a vyprevadila odchádzajúcu dcéru s uistením, že zajtra naisto pôjde hľadať istú pomoc.

Anna rozprávala mužovi, aké majú vo mlyne trápenie, že už nič nepomáha, len ísť do Žitkova k čarodejnici. Aby však neboli bez gazdinej, sľúbila mamička poslať Evu.

Neprotirečil sedliak, len sa staral, že to bude Anne ďaleko. „Skoro ráno pôjde Jožko pre siahy až na chotár; zvez sa s ním, budeš mať bližšie.“

Pristala a porobila prípravy. Jožkovi, ktorý sa vrátil z mesta, kde si bol pre vojenskú knižku, povedal brat, kam a prečo Anna pôjde, že ju má vziať so sebou a ukázať jej cestu cez chotár, aby nezablúdila.

Neboli ešte ani tri hodiny, keď Lány vystrojil ženu s bratom; dlho sa díval za nimi, aj keď už zmizli v hore…