ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mlynárka plakala zlosťou celú noc. Keby to mohla pre pýchu urobiť, povedala by, že nepôjde nikam; cítila, že keď raz odíde a veslo vlády vypustí z ruky, už sa k nemu viac nedostane.

Na jej veľké uspokojenie ráno musel syn asi hodinu zostať v mlyne. Využila to; trápila Evu zlými slovami tak, že v jej slabej hrudi sa srdce úbohej mladej ženy triaslo ako osikový lístok. „Idem len pre teba zo stavania, lebo nemôžem ani hľadieť na teba. Takou svätou sa robíš, a Tomáša si naučila nedodržiavať prikázanie lásky voči matke. Vychovala som ho. Čo som sa pri ňom natrápila, a teraz na staré dni musím zo svojho preč pre teba, pretože si medzi nami narobila hriechy. On bol dobrý syn, dokiaľ sa nedostal do tvojej moci. Pre teba zodvihol na mňa ruku! Pekná svätá! — Ale ako on mne, tak ja jemu. Majte sa na pozore; nebudeš sa ty tučiť v mojich mozoľoch. Keď si poberiem svoje, uvidíš, ako všetko pôjde dolu vodou!“

Eva sa musela zdržiavať všetkou silou, aby skryla svoj zármutok; nechcela za žiadnu cenu robiť rozbroj medzi matkou a synom. Zdalo sa jej, že skutočne zhrešila proti svokre. Potajme sa vyplakala; potom našla úľavu v modlitbe a potešenie v Božom slove.

Bolo to podivné; len čo mlynárka odišla — a oni vedeli, že sa tak ľahko nevráti — hneď jej bolo ľahšie. Nikdy ešte nesmela robiť čo a ako by chcela; vždy jej dakto rozkazoval. Teraz konečne smela riadiť dom samostatne.

Keď aj ešte len máličko mohla pracovať, predsa nebola zbytočná. Tomáš jej vzal na pomoc Kačku Pribišovú, mladé, zdravé dievča, tak trochu z rodiny; čo jej rozkázala, všetko spravila — či po stavaní, či v kuchyni, alebo pri dobytku i na poli.

Kačka sa preto usilovala, lebo pochádzala z takého domu, kde otec s macochou hnali deti do práce len s krikom a so zlorečením. Bolo jej to čosi neslýchané, že Eva o každú maličkosť prosí.

Neraz, vidiac mladú gazdinú brať sa do práce, na ktorú jej sila nestačila, priskočila a vzala jej ju z rúk. „Prečo sa do toho beriete? Načo som tu ja? Len mi rozkážte, ja vám všetko spravím!“ Alebo povedala: „Veru hneď idem zavolať mlynára, ak to nenecháte!“

To najskôr osožilo; nechcela zbytočne robiť mužovi starosť; žili spolu v láske.

Deň začínali čítaním Božieho slova a modlitbou. Kto bol pritom šťastnejší ako Juro? Aj učeň si chválil majstra, že je na neho taký dobrý ako nikdy nebýval. Práca sa robila tá istá, lenže bez kriku a zlorečenia. Niekedy sa Tomáš síce rozhneval, ale keď k nemu pristúpila Eva s prosbou: „Nehnevaj sa, po druhý raz to spravíme lepšie,“ on jej pozrel do tých krotkých očí — a hneď ho prešla zlosť.

Keď prišla za ním aj do mlyna, hoci mu nič nemohla pomôcť, lebo nezdvihla by ani pol štvrtky^[32][33] — bol vždy veľmi rád. Videli ľudia ako pekne s ňou zaobchádza. Spočiatku sa tej zmene divili, no o Eve vraveli: „Aká je ona! Ako ticho chodí; ako dobre a pekne hovorí. Nie je už taká neľudská, ako bývala. Aj sa pospytuje. Ak máš niečo smutného, zažalostí s tebou; a ak niečo veselé, vie sa i poradovať. Ale zlorečiť pred ňou nemôžeš, lebo vtedy sa tak naľakano podíva, a aj napomenúť vie z Písma. Kto by si to bol o nej pomyslel? A ako majú teraz vo mlyne pekne, ani u pánov. Všade čisto, ešte aj na dvore. Niet sa čo diviť Tomášovi, že už nejde do krčmy, keď má doma tak dobre. Len ktovie, ako dlho to vydrží?“

Začali si o Eve rozprávať i chudobní ľudia. Doniesla váru^[34] hneď tomu, hneď onomu.

Mysleli si, či Tomáš vie, čo žena robí? Pýtali sa Kačky, a tá tvrdila, že mlynár vie všetko. Dnes by už Anna nemohla povedať: „Teba nemá nikto rád.“ Začínali ľudia na tichučkú, slabú Evu Záhradských pozerať ako na dačo lepšie. Rozsievala všade pokoru, lásku a pokoj.

Martin Lány chodieval skoro denne ku švagrovi, a tiež hájnička z píly; i Murány, dokiaľ bol ešte v doline Záhradských. Len škoda, že to dlho netrvalo. Prišiel bol tak, čo ho nikto nečakal; urobil rodičom tak dobre, že by sa na okolí nenašiel jemu podobný syn. Keď ukázal susedom, blízkym i ďalekým, ako má žiť kresťan na zemi — zase odišiel.

Zaplakali starí rodičia, smutne lúčili sa s ním priatelia, želeli i známi, zvlášť Tomáš, že už nemá príležitosť dokázať Muránymu vďačnosť. Jediná Eva neželela.

Bolo pred jeho odchodom zase také pekné popoludnie, ako po prvý raz pri studienke, kde sa zišli. Tomáša odvolali z píly domov; Eva sa tam zdržala až do podvečera, a Murány ju potom doprevádzal do mlyna. A tu cestou dodržal daný sľub. Rozprával jej, že sa skončilo nielen jej, ale i jeho trápenie, že dostal od ženy už druhý list, v ktorom ho prosí, aby sa vrátil. Ak vraj nepríde, že sa ona sama vyberie za ním, bo vraj nemá pokoja a nemôže uveriť v Božie odpustenie, kým ju urazený muž neprivinie k srdcu.

„Pýtali ste sa, prečo vás už opúšťam,“ vravel. „Ako vidíte, musím. Ale príde raz doba, že sa zídeme, a nikdy viac nerozlúčime.“

Hoci Eva stratila najlepšieho priateľa, neželela; radovala sa z hlbín srdca z jeho šťastia a doprevádzala ho na ďalekej ceste vďačnými modlitbami.

Zastala si po boku starých Murányovcov ako anjel-tešiteľ. Vždy ju vítali ako svetlo, kedykoľvek prišla. Čítala im synove listy z ciest i z Ameriky, písala i odpovede, veľmi neumelé, bez veľkého písmena, čiarky a bodky. Veď stálo ju to mnoho práce, aby to len zložila; ale čo dopísala, už nie za hájničku, ale za seba, v tom boli skryté drahokamy zbožnej duše, ktorá sa ani neodvážila na krok od Ježišovho srdca. Z Neho brala vždy novú silu a svetlo, a niesla ho tichúčko, nepozorovane svetu.

Murány, dlejúci za morom, kde na neho čakali rôzne boje, hoci sa stal mužom i otcom, a hoci mu dal Pán široké pole činnosti v zemi slobodných národov i slobodnej evanjelizácie, videl, že jeho obeť, ktorú priniesol rodičom, nebola márna. Neľutoval nikdy, že strávil krátky čas v rodisku medzi stratenými ľuďmi, o ktorých sa nikto nestaral, a že im priniesol svetlo, zvlášť tej, ktorá bola spomedzi nich najopovrhnutejšia, opustená, zabudnutá — priam akoby si vyhnal ovečku na púšť, aby tam zahynula smädom a horúčavou.

Pochopil teraz lepšie, čo to pohlo Ježiša Krista, aby prišiel na púšť sveta a hľadal. On videl tie ovce, zahynuté, vydané záhube, pozbavené ľudskej hodnoty. Vedel, že keď ich nájde, očistí a posvätí, budú z nich raz klenoty do Jeho koruny; a to Ho tak dojalo, že bol hotový život položiť za ne. Miloval v nich nie to, čím boli — lebo Boh nikdy nemôže milovať hriech — ale to, čo z nich chcel urobiť.