ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý z rodiny dostavil sa na pílu Lány. Vidiac švagrinú v takej ťažkej chorobe, ticho si k nej sadol. Pozorne so zármutkom vypočul, čo mu hájnička povedala; pohládzal malú horúcu Evinu ruku, a dve mužné slzy skanuli po smutnej tvári na ňu.

Potom mu padol pohľad k oknu a uvidel švagra; prišlo mu ho ľúto. Keby on mal na svedomí taký hriech ako Tomáš! Prisadol si k nemu a hovorí ticho:

„Nezúfaj! Pán Boh je dobrý. On ju môže ešte uzdraviť. Radšej poď von a povedz mi všetko, ako sa to stalo.“

Tomáš vstal. V duši sa mu trochu rozvidnilo. Áno, povedať dakomu — to sa mu uľaví!

Vyšli spolu do hája. Tomáš žaloval, najprv na matku; no potom, keď už bol v prúde, vyžaloval všetko i na seba. Jemu samému i Lánymu, ktorý žene nikdy neublížil, to bolo hrozné.

„Ach, Tomáš, ten hriech je veľký,“ hovoril, keď švagor stíchol. „Eva nebude na teba žalovať, aj keď príde pred Pána Boha. No Boh to všetko videl a počul. — On však „nemá záľubu v smrti bezbožníka, ale aby sa odvrátil bezbožník od svojej cesty a žil“. Syn Boží umieral za moje i tvoje hriechy; pros Ho, On ťa prijme na milosť.“

Nesnívalo sa Lánymu, že by kedy mohol svedčiť pyšnému Tomášovi Zahradských o tom, ako ho Pán Ježiš hľadal a našiel. Aký je teraz šťastný, keď mu Pán Boh odpustil hriechy a prijal ho na milosť! Nemyslel, že by ho Tomáš pozorne počúval; — a hľa, stalo sa!

Nuž, také sú cesty Božie.

„Keby ti Pán Boh Evu vzal, bude to veľká žalosť; ale preto nemysli, žeby ťa nechcel prijať na milosť. Keď ma kedysi tatíčko potrestal, preto ešte zostal mojím tatíčkom, tak aj Pán Boh.“

Švagrovia sa v týchto chvíľach zblížili. Keď sa vrátili do izby, našli tam mlynárku i Annu. Mlynárka nepozrela na syna, ani Anna na muža. Prišli sem, len aby svet nič nehovoril.

Hájnička vyšla z izby; zmocnila sa jej priveľká túžba vyčítať mlynárke. Murányho odvolali na pílu, s Evou zostala samotná rodina.

Anna hľadela na švagrinú hnevlivo. Či nebola ona príčinou všetkého, čo na nich teraz prišlo? Prečo chcela ísť k matke? Keby to nie, ležala by doma, a nik na svete by o tom nemusel vedieť; takto si bude každý nimi vyplachovať ústa.

Mlynárka, ktorej sa srdce pri pohľade na zničenú mladosť ani nehlo — premýšľala, ľutujúc nie zločin, ale nepredvídané následky — koľko asi má dať doktorovi, aby dovolil Evu previezť do mlyna, lebo Eva musí domov za každú cenu, aby vec zaspala. Na pílu chodí primnoho ľudí, a ona, mlynárka, nemohla doma všetko nechať a tu sedieť. Okrem toho dala jej hájnička dosť zreteľne na vedomie, čo si o nej myslí. Eva musí domov. No treba zmieriť Tomáša, aby neprekážal.

Keď o krátky čas opustili so synom chalúpku — medzitým čo Anna s mužom zostali pri švagrinej — začala s plačom rozprávať, ako jej je to ľúto, že sa tak dala v hneve pohnúť, a že by rada napravila, čo zlé Eve urobila. Predstierajúc uisťovala, že ju bude opatrovať ako oko v hlave, len keby ju mali doma.

Rozprávala toľko, a tak, že podnietila i syna. Veď aj on to hrozne niesol, že nemá ženu doma. Dovolil, aby sa matka vybrala k lekárovi. Tento bol Žid. Čo mu záležalo na jednej sedliačke! Uznal dobré dôvody mlynárkine, prijal dar. Nariadil, aby nechali chorú ešte zajtra na pokoji, potom že ju môžu pozorne previezť, ale tak, aby sa neotriasala, on že do mlyna príde pozrieť, ako je s ňou.

Tak sa ocitla Eva zase v mlyne. Tam ju opatrovali tak, že sa veru každý nad toľkou láskou podivil, len ona nie. Nevedela ani o sebe, ani o svete. Nehovorila viac z cesty, ležala so zatvorenými očami, a aj keď ich otvorila, nebolo v nich života. Nejedla nič. Nasilu museli jej dávať trochu polievky. Slova si z nej nedostal.

Tak to trvalo týždne. Murány sa každý deň prišiel pozrieť, ako sa Eva má. Neraz sa tu zišiel s Lánym. Hovorili o Božích veciach. Mlynárka vždy odbehla, aby nemusela počúvať. Tomáš zostal. Viditeľne chradol. Nič na svete ho nemohlo potešiť. Vo dne pracoval, v noci bdel pri žene. Len kedy-tedy sa dal zameniť Jurovi. Matku pri Eve nenechal. „Ja vám neverím,“ povedal jej raz, keď mu dohovárala. „Vy ste bosorovali po nociach, ktovie, čo by ste jej urobili.“ Nesmela mu ani ukázať, že sa nahnevala; nebolo s ním reči. — Tak prišlo zase nedeľné popoludnie. Mlynárka odišla do kostola. Dala sa tam modliť za nevestu — musela byť pri tom. Tomáš sedel pri žene sám a hľadel na ňu. Vyzerala v čistom oblečení ako slncom roztápaný jarný sneh. Ani si nevedel kam, len sa tak strácala zo zeme.

Vediac, že je sám, pustil sa do plaču, uľavujúc tak svojej stiesnenej hrudi.

„Ujček, prosím vás, neplačte,“ ozve sa vedľa neho.

Strhol sa a nahnevane pozrel na Jura, rukou ukázal na dvere.

„Nevyháňajte ma, prosím vás,“ prosil mladík. Jeho tvár niesla taký odblesk zármutku, že rozkazovačne vztýčená gazdova ruka klesla. „Keby ona mala taký zármutok ako ho my teraz máme,“ pokračoval smutne, „vzala by si Bibliu a hľadala by tam potešenie. Prosím vás, ujček, prečítajte tam niečo pre seba aj pre mňa.“ Nečakajúc odpoveď, doniesol Juro mlynárovi knihu a prosil ho, aby čítal tam, kde prestala Eva, keď mu naposledy čítala v stajni.

Tomáš začal čítať práve o porazenom v Kafarnaume, ktorého priniesli k Pánu Ježišovi, a On mu najprv odpustil hriechy, a potom ho uzdravil.

Juro podoprel hlavu do dlaní a počúval. Zrazu sa vzchopil.

„Ujček, my nerobíme dobre.“

Tomáš udivene vzhliadol.

„Tí, ktorí toho porazeného priniesli k Pánu Ježišovi, prosili za neho, a Pán Ježiš ho uzdravil.“

„Však som sa dal modliť,“ odvráva mlynár.

„Oni sa nedali modliť, ale prosili sami. Prosme aj my, prosme hneď. On nás počuje a uzdraví.“

Sluhove slová dotkli sa Tomáša divne. Mimovoľne vidiac Jura kľaknúť, kľakol aj on. Počul, ako Juro prosí, ani čo by videl Syna Božieho stáť pri posteli. No keď prišiel rad na neho, nemohol otvoriť ústa. Ucítil zrazu, že Boh je svätý, a on hriešny, že jeho hriechy stoja medzi Kristom a ním. „Synu, odpustené sú tvoje hriechy!“ povedal Pán Ježiš porazenému. K nemu tieto slová ešte nezazneli. Jeho hriechy neboli odpustené. Jediná prosba, ktorú by on vlastne mal povedať Bohu, musela by znieť: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“

Darmo čakal Juro, že sa mlynár bude modliť; jeho pery zostali nemé. Keď sa po chvíľke narovnal, gazdu v izbe nebolo. Sadol si teda k posteli, a sledujúc verným pohľadom výraz na tvári spiacej Evy, privieval jej zelenou ratoliestkou chladivý vetierok.