ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Temná, príšerná noc vládla svetom. Zvečera prišla búrka a nebo, pokryté posiaľ čiernošedými oblakmi, bolo plné elektriny. Zďaleka dunel hrom, blesky sa križovali nad horami. Dusný vzduch až tak stláčal k zemi. Vtáctvo prestalo spievať. Voda rozvodneného potoka divoko rútila sa dolu splavom pri Zahradských mlyne. Kto nemusel byť vonku, ani nevyšiel.

No medzi tými, ktorí museli, bola Eva. Vlastne mala sedieť v maštali a dávať aj s Jurom pozor na dobytok, a o polnoci zobudiť mlynárku, ktorá večer prišla zo Žitkova ustatá; musela si ísť odpočinúť. Dve kravy podarilo sa tak ďaleko vyliečiť, že ich mohli predať, no tretia a dve teľce nechceli ozdravieť. Vybrala sa teda gazdiná sama k veštkyni a doniesla novú úpravu ako naložiť s chorým dobytkom. Veštkyňa radila dávať liek o polnoci, a boli pri tom všelijaké predpisy: trojaká voda, devätoraká zem a prach z cintorína natlčený z ľudských kostí.

Keby nebola ustatá, za nič by si nebola ľahla. Neverila, žeby ju Juro zobudil. Tomáša o to žiadať nemohla; ten sa nezobudí, keď raz zaspí, a hore byť do polnoci by sa mu nechcelo. Nariadila Eve. Dosiaľ ani raz nekázala neveste pomáhať, brala si vždy Annu; — teraz musela. Nepýtala sa, či Eva, ktorá celý deň na poli i doma robila, nezaspí. Vedela, že sa bude báť oči zavrieť. Nemusela mať strach.

Hoci bola Eva ustatá, všetky driemoty jej prešli. Keby aj chcela, nemohla by oči zavrieť. Ach, veď povinnosť, ktorú jej svokra zverila, bola pre ňu hrozná. Koľko hrôzy a úzkosti vystála za poldruhého týždňa, čo sa deň čo deň prevádzali čary! Za ten čas našla v Biblii mnohé miesta, ktoré odsudzovali tento skutok. Bolelo i ľakalo ju, že jej rodina Boha tak hnevá a že Juro, ktorý bol celý strápený, musí pritom pomáhať. Neraz už otvorila ústa k prosbe, aby to nerobili; ale nemala na to smelosti.

Od tej chvíle, čo sa jej Tomáš zastal, ubližovala jej mlynárka v jeho neprítomnosti kde len mohla; najmä po tieto dni bola na ňu veľmi zlá. Tomáš, keď jej aj zle nerobil, chodil po dome nahnevaný, a Anna, keď prišla, neprestala sa jej posmievať.

Ach, nemohla im nič povedať, a dnes — teraz — mala už i ona pomáhať. Ach, to je hrozné!

Ako tak sedeli s Jurom v chlieve, hľadajúc v Biblii tie strašné výpovede, a vonku hučal hrom, zmocnila sa Evy taká mocná hrôza, že radšej vybehla von.

„Keď ja teraz budem mamičke pomáhať,“ myslela, „nahnevám Pána Ježiša; lebo viem, čo robím, a duša, ktorá úmyselne hreší, bude vyťatá. On ma opustí, zostanem tu sama na zemi, a neprídem do neba za Ním a za Evičkou.“

Bolo jej, akoby sa medzi ňou a Ním otvárala priepasť. Cítila, že stratí všetko. Vo veľkej úzkosti zalomila rukami. „Ja mamičku budiť nepôjdem, ani jej pomáhať nebudem, nie!“ rozhodla sa… „Ale beda mi, keď to neurobím. Čo bude so mnou zajtra?“

Zmocnil sa jej veľký strach. Svokra sa nahnevá, nahnevá aj Tomáša; — on zabudne, čo jej sľúbil, a budú ju mučiť oba ako pred Evičkiným narodením.

Človek má veľkú bázeň pred utrpením a trasie sa pred bolesťou; nie div, že sa Eva bála.

„Veď to nie je tvoj hriech,“ radil rozum; „ty len to robíš, čo oni kážu. Je to ich vina; Boh sám vidí, že si s nimi neporadíš. Tomáš ťa už trochu prestal nenávidieť; snáď by časom bol lepší a mal by ťa aspoň trochu rád. A keď to teraz urobíš a budeš musieť povedať, že si s nimi nechcela hrešiť, snáď sa na teba rozhnevá navždy.“

Ale svedomie znova neúprosne pripomínalo: „Duša, ktorá by to robila, bude vyťatá!“ Čo bude horšie: Tomášov, či Ježišov hnev?

Pritisla si mladá žena zalomené ruky na srdce, hodila sa na zem v krutom duševnom boji. Dve straty pred ňou, časná i večná; ktorú si vyvolí?

Zrazu vyskočila a vnišla rovno do chlieva. „Juro, choď spať!“ vravela zvláštnym hlasom priateľovi, hľadiacemu udivene na ňu. Zdalo sa mu, že narástla, keď tak pred ním stála.

„Prečo by som mal ísť? Čo tu budete robiť sama?“

„Ani ja tu nebudem, pôjdeme spať oba.“

„Ach, čo hovoríte — a mlynárka? Či neviete, že sme ju mali zobudiť?“ divil sa.

„Viem, Juro, ale nesmieme pomáhať hrešiť, ani ty, ani ja, lebo by nás Pán Boh zahladil. No ani oni hrešiť nesmú.“ Vzala krčah s trojakou vodou, misku s devätorakou hlinou a papier s práškom z ľudských kostí i pomrvené zeliny, a vybehla von.

„Eva, čo robíte? Kam s tým idete?“ skríkol zdesene Juro a vybehol za ňou. Dobehol ju až pri splave, práve keď hodila do vody všetky starostlivo zobrané mlynárkine poklady. Blesky osvietili jej obličaj, žiariaci odhodlanosťou.

„Čo ste to urobili?“ zadržal naľakane jej ruku.

„Nebudeš mať iných bohov predo mnou!“ „Vyčistila som náš dom.“

„Ale čo vám za to urobia! Ja sa celý trasiem, keď na to pomyslím.“

„Nech sa teraz už stane čokoľvek, keď som len nerozhnevala Pána Ježiša. Všetko môžem stratiť, i zomrieť — ale Jeho nikdy. Dobrú noc, Juro; choď spať do stodoly, aby ťa ráno nenašli v stajni. Ja ti to rozkazujem, a ty ma musíš poslúchnuť.“

Stisla pevne mozoľnatú pravicu v svojich malých rukách. Potom sa dala utekať domov. Blesky tvorili okolo nej žiaru, a hory tak slávnostne hučali, ani dáka víťazná hudba.

„Ona chce, aby všetko zostalo na nej,“ vravel Juro sám k sebe v rozochvení. „Ó, Pane Ježišu, chráň ju!“

Eva vybehla na výšku tak, čo nikoho nezobudila. Hodila sa na lôžko oblečená. Ležala so zavretými očami, no nespala. Po predošlom rozčúlení a vnútornej búrke nezostalo v nej ani stopy. Bola zrazu pokojná, tichá, šťastná. Rozhodla sa dobrovoľne pre Pána Ježiša; teraz cítila, že ju prijal a že — či živá alebo mŕtva — naveky bude, a zostane Jeho. Už rozumela tomu veršu: „Moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké.“ Nech čokoľvek príde, ponesie to pre Krista rada. S tým zaspala.

Asi o štvrtej hodine zobudila sa mlynárka; sadla si na posteli. Napadlo jej, kde včera bola, čo tam robila a čo chcela robiť dnes v noci. Chytila sa oboma rukami za hlavu. „Tá nešťastnica zaspala, a nezobudila ma!“

Pozrela na druhú posteľ; syn spal. Rýchle pohádzala na seba šaty a bosá bežala do stajne. Bola zavretá. Chorý dobytok vnútri stonal a nebol tam ani Juro, ani Eva. A čo viac — ani vzácne, potrebné veci. A tie veru — skrývajúc v sebe čarodejnú moc — mohli veľmi ublížiť. Myslela, že sa jej niečo od strachu a hnevu stane. Nešlo jej do hlavy, čo sa len mohlo porobiť. Že tu Eva a Juro boli, svedčil jej ručník a jeho klobúk. No kde sú?

Napadlo jej, že zaspali a potom snáď zo strachu dakam zaliezli. Otvorila stodolu — ach, nazdala sa, že ju od zlosti porazí! Tam na slame celkom pokojne spal Juro. „No počkaj!“ zahrozila, „však ja teba naučím.“

Zavrela stodolu a s krikom ani dáka fúria vbehla do stavania. Zobudila syna, žalujúc na Jura, ako najlepšie mohla; potom vybehla na výšku hľadať Evu a stála chvíľu celá bez seba nad tichučko spiacou nevestou.

„Eva!“ skríkla potom, až sa všetko zatriaslo. Tým zobudila spiacu okamžite.

„Čo chcete, mamička?“ spytujú sa bledé pery mladej ženy, ktorá si okamžite pripamätala, čo sa včera stalo, a čo nastáva.

„Kde som ti včera kázala byť?“ hrozne zagánila svokra.

„V stajni,“ odvetila ticho, no so zvláštnou pevnosťou.

„A prečo tam nie si, prečo si tam nebola?“

„Bola som v stajni skoro do polnoci.“

„Prečo si ma nezobudila, keď som ti kázala?“ Mlynárka sa až dusila zlosťou.

„Preto, mamička, lebo by ste boli išli čarovať, a boli by ste aj mňa nútili; a to je veľký hriech, za ktorý sa Pán Boh hnevá.“

Mlynárka až skamenela nad neslýchanou odpoveďou nevesty. „Čo to hovoríš, ty…! Ona ma bude učiť, čo je hriech! Teda schválne si ma nezobudila? — A kam si podela veci, čo som tam mala nachystané?“

„Hodila som to všetko do splavu. Môžete ma hoci aj zabiť,“ ticho odvráva mladá žena, necúvajúc pred úderom kostnatej svokrinej ruky, „môžete ma aj zabiť, ale hrešiť s vami nebudem, ani vy s mojím vedomím hrešiť nesmiete.“

Ďalej neprišla. Kostnaté prsty vnorili sa do jej nepokrytých vlasov. Svokra zhodila ju na dlážku, vliekla ku schodom a sotila ju dolu, takže padajúc, sotva sa stačila zadržať steny, aby nezletela až na spodok.

„Tu mi ešte raz budeš opakovať, čo si povedala tam hore!“ „Čo to znamená?“ skríkol Tomáš. Pozrel na bledú, trasúcu sa ženu, na jej rozcuchané vlasy. „Čo máte spolu?“

„Ja som sa koľko hodín navláčila po horách, kým som si mohla doniesť všetky lieky, čo som potrebovala pre kravy, a ona mi ich vyleje, do vody vysype.“ Mlynárka surovo uderila nevestu po hlave. — „Ona ma schválne neprišla zobudiť, aj toho darebáka iste naviedla, aby nešiel. Či videl kto takú potvoru?“

„Eva, je to pravda?“ pristúpil Tomáš k žene, premáhajúc strnutie a úžas.

„Áno, Tomáš.“

„Ty sa priznávaš?“ užasol ešte viac.

„Priznávam, Tomáš. Vyše týždňa som mala ukrutnú ťarchu na prsiach, čo som sa bála, že vás Boh potrestá za to, že hľadáte iných bohov. Včera, keď mi mamička kázala bdieť a potom ju zobudiť, keď som videla tie čary a kúzla, predstavilo sa mi pred očami, aký hrozný trest vás očakáva. Lebo „duša, ktorá by sa obrátila k hádačom a veštcom, bude vyťatá zo zeme.“ Nemohla som hnevať Pána Boha a hrešiť s vami. Nezobudila som mamičku, Jura som poslala spať; nechcel, ale musel. Sama som si išla ľahnúť, no skôr som ešte zničila všetky čary. Všetko som to spravila schválne, pretože milujem Boha i vás, a radšej umriem, akoby som mala hrešiť,“ skončila Eva s námahou, bo v hlave jej začalo hučať. Poudierala si ju na výške i po schodoch. Zavrela oči a stratila vedomie…

Nevidela, že ju pred pádom zadržal muž v náručí, nepočula slová hrozného zlorečenia, aké posielal za odchádzajúcou matkou. Necítila, ako pevne si ju vinul k sebe a niesol na svoju posteľ. Čo sa dialo v jeho duši, nemohla vedieť, ani keby bola pri sebe.

Bola schopná podstúpiť všetko, len aby ich zachránila od Božieho trestu. Urobila takú vec, akú by sa ani on nebol opovážil učiniť matke. A ona, tá bojazlivá žena… Žasol v myšlienkach.

„Spravila som to preto, že milujem Boha i vás,“ znelo mu v ušiach, a divne, veľmi divne dotýkalo sa rozhnevaného srdca.

„Eva, Eva!“ zvolal, po prvý raz v živote celujúc jej čelo i ústa. Bola studená… Zdesil sa: „Keby viac neožila — nemožno!“

Dal sa ju kriesiť; trvalo to dlho, kým otvorila oči. Pozreli na neho také veľké, ale kalné.

„Ako to na mňa hľadíš, žena moja? Tuším ma nepoznávaš!“

Zavrela oči, ale neodpovedala.

„Nie je ešte pri pamäti,“ myslel a znova dal sa ju kriesiť: „Čo je ti, Eva?“

„Veľmi som sa uderila, hučí mi v hlave,“ odvetila ticho. „Ďakujem ti, že si na mňa dobrý. Nehnevaj sa na Jura, nedopusť, aby mu mamička ublížila, je nevinný.“

„Neboj sa,“ chlácholil ju ako dieťa; „ale kde si sa udrela?“ Ukázala na spánky a tylo. „Ale hučanie mi už prechádza.“ Sadla si na posteli, no hlava jej klesla na hruď: nemohla ju udržať.

Stál pred ňou bezradne. Svedomie mu vyčítalo: „Mal si ísť hore, keď si počul krik; ona ju zhodila dolu.“

Zodvihla pomaly hlavu a dala sa upravovať si šaty. Zopäla ruky a pozrela prosebne na neho: „Pusti ma k mojej mamičke.“

Zamračil sa, bo ucítil zvláštnu bolesť v srdci. „Chceš žalovať, čo s tebou robíme?“

„Nebudem žalovať, len ma pusti.“

„Dobre, pôjdeme k nej spolu.“

„Išiel by si?“ potešila sa.

Prikývol mlčky hlavou. Ucítil zase bodnutie v srdci, keď videl, ako biedne, pridŕžajúc sa nábytku, kráčala ku schodom a hore na výšku.

Na treťom postála; musel za ňou vybehnúť, lebo začala tratiť rovnováhu.

Na výške vybrala si nedeľné šaty, ovinula hlavu ručníkom. Aj on sa pripravil. Nemyslel, čo povedia ľudia, keď ich uvidia takto ísť v robotný deň.

Dolu schodami ju viac zniesol, ako viedol. Keď vyšli von na povetrie, vydýchla si, a keď sa umyla, pookriala. — Tak odišli z mlyna. Chvíľami kráčali rýchle, preto musel Tomáš zmierniť krok; videl, že sa Eva len násilne núti do chôdze.

No keď prišlo im ísť okolo píly, neďaleko mosta ju opustili sily. „Už ďalej nemôžem, nechaj ma tu zomrieť.“

Až tak všetko v ňom zovrelo pri týchto slovách. Schopil ju do náručia, a než sa nazdala, preniesol ju do chalupy Murányovcov.

Keď ju hájnička prebrala, začala na ňu doliehať otázkami. „Stala sa mi nehoda,“ vravela, „spadla som z výšky do izby a udrela som sa. Myslela som, že dôjdem k svojej mamičke, že mi bude lepšie, keď sa rozídem, ale nemôžem už ďalej; nechajte ma u vás, kým si odpočiniem, Pán Ježiš vám to zaplatí.“

„Ach, kuriatko moje, a čo by som ťa nechala ísť?“ zaplakala hájnička.

„Idem domov pre voly, prídem pre ňu s vozom,“ hovorí Tomáš.

„Nechaj ju, Tomáško, do večera u nás; prídi pre ňu až večer, aby si odpočinula, aj ľudia aby sa nedivili, keď by ťa videli.“

Uložila Evu do čistých perín a obviazala jej hlavu mokrým ručníkom. Tak ju zanechal Tomáš.

V mlyne nenašiel živej duše. Mlynárka odišla prv než oni — pod Lipovec, vyžalovať sa dcére, čo jej urobila nevesta a ako jej vynadal syn. Učeň odišiel s vozíkom pre melivo: Juro pásol kravy. Mohol teda Tomáš osamote premýšľať, no samota mu bola strašná. Vždy znova a znova videl padať Evu z výšky, počul jej smelé priznanie. Ona milovala Boha aj ich; a oni jej čo urobili? Matka ju zhodila z výšky, a on ju nezachytil.