ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým išli veci u Lányovcov od zlého k horšiemu, hoci svet z toho nič nevidel. Martin pripadal si vo vlastnom dome ako cudzinec. Keď porovnával svoju domácnosť s Tomášovou, div nezaplakal.

Zaumienil si aj on, že sa deň bude začínať Božím slovom a modlitbou, ale nikdy nebolo pritom pokoja. Anna si vzala na ruky dieťa — hoci inokedy sa oň neozrela — a to, prirodzene, ticho nebolo. Hneď dakto išiel von, nechávajúc dvere otvorené, vnišla dnu hydina, museli ju vyháňať; a tak to šlo vždy. Večer boli všetci ospalí, hlasne zívali, driemali, atď.

V dome panoval kamdiaľ väčší neporiadok a nečistota. Malá Anička bola len vtedy čistá, keď ju otec vzal do mlyna, kde ju Eva okúpala a učesala. Nechala si ju niekedy aj tri dni i s pestúnkou; potom prišli späť ako zo škatuľky, no Anna to nevidela. Hľadela len, aby sa sama mohla pristrojiť;^[35] o iné nedbala.

Jozef začal chodiť po krčmách. Zvlášť po nedeliach prehýril celé noci, a v pondelok nebol schopný práce.

Nevedel si Martin vysvetliť príčinu, nevedel, že Anna kamdiaľ viac živila v švagrovi oheň žiarlivosti, že sa mu mstila za to nedeľné ráno, keď jej povedal, že nie je hodna ísť k Večeri Pánovej. Neraz žobral o dôkaz lásky. Hľadal zabudnutie v pijatike, bitkách a rozpustilostiach.

Ó, keby bol Martin vedel aké muky znáša jeho brat, keď si Anna k nemu prisadla — ako to teraz robievala — a začala ho hladiť po tvári, iste by ju bol od seba odstrčil. No takto trpel jej lichotenie, hoci mu to neprinášalo šťastie, lebo to, po čom túžil — totiž aby sa Anna obrátila k Bohu — nemohol docieliť.

Okrem toho každú chvíľu prišla mlynárka; a keď sa zišli s dcérou, nebolo konca-kraja klebetám o Tomášovi a Eve. Keď sa ich zastal, bolo zle.

Márne čakala mlynárka, že ju syn bude volať. Vydala sa teda k nemu sama, a skoro mlyn ani nespoznala. Nahovorila synovi, koľko len mohla. Pourážala Evu tak, že sa Tomáš musel z celej sily premáhať, aby ju nevyhodil. Doviedlo ho to k tomu, že ju poprosil, aby si vzala všetko čo je jej, a nechodila viac medzi nich robiť rozbroj.

„Vy chcete svoj bezbožný život viesť ďalej; obrátili ste mi dom zase na peklo,“ hovoril jej. „My sme začali slúžiť Bohu a chceme Mu slúžiť verne až do smrti. Dobre bude, keď sa rozídeme v pokoji.“

Nuž rozišli sa v pokoji tak, že stará mlynárka, ako bola sľúbila, čo len mohla, všetko im zobrala. Čochvíľa by si nemali ani na čo sadnúť, ani z čoho jesť. Jednu kravu im ratoval Lány, keď sa proti tomu ozval.

Tomášovo kresťanstvo prešlo cez tento oheň skúšky víťazne, a duchovne mu to veľmi poslúžilo. Vymanil ho tak Boh z lakomstva. A podivné: ešte nikdy nemal toľko mlieka a taký odbyt múky, ako teraz. Keď prišla jeseň, oddal matke všetko, čo jej patrilo, a ešte im dosť zostalo.

A stalo sa dačo nečakané. Eva konečne dostala zo sirotskej pokladne poslednú čiastku svojho vena, pre ktorú predtým toľko vytrpela. A to práve vtedy, keď ju najviac potrebovali. Vymanil sa Tomáš z dlhov. Zariadili si všetko nové a pekné, po svojej vôli. Musel Tomáš uznať, že mu Eva veľmi pomohla aj v hmotných veciach, a že nič nestratil, keď si ju vzal. No on teraz na to nemyslel. Vďačne by ju bol živil i nádenníckou prácou, keď ju len mal.

Ľudia nechválili mlynárku za to, že tak synovi urobila. Divili sa, že on si to dal; nejeden bol rád, že sa mladým Zahradským viedlo tak dobre.

Najviac sa z toho tešil Lány. Úprimne trpel s nimi; bol hotový švagrovi pomôcť peniazmi. Ale keď mu Pán Boh pomohol, mal z toho tým väčšiu radosť.

Tak prišla jeseň. Polia osmutneli, v horách nepočul si už spievať vtáčika. Lastovičky zaleteli do teplejšieho kraja. V stodolách ozývalo sa klopanie cepov;^[36] hospodári mali plné ruky práce a gazdiné varenia. V sadoch dozrelo ovocie a v nejednom srdci dozrelo, čo bolo kvitlo, už či to bol užitočný, či divý kvet. Nejeden sedliak sa v tieto dni presilil, alebo dostal — zahriaty prácou a ovanutý studeným vetrom — zapálenie.

Medzi nimi bol aj Lány. Rozbolelo ho hrdlo, a len čo si ľahol, rozboleli ho všetky údy.

Anna dala zavolať lekára. Predpísal mu lieky i čaj na potenie. Vravel, že zapálenie nie je veľké, a za dva-tri dni bude zase dobre.

Ale nebolo. Keď ho na tretí deň prišiel Tomáš pozrieť, ležal ako omráčený, a keď potom poslal za ním Evu, našla ho spať. Zostala sedieť pri ňom, lebo Anna mala mlatcov a piekla pre nich buchty. Umienila si, že zostane pri ňom i cez noc. Videla síce, že Anne jej návšteva nie je milá, no nechcela to vidieť. Vzala si malú Aničku na lono a učila ju modliť sa za tatíčka. Videla, že sa švagor chvíľami bolestne zamračil. Konečne otvoril oči. „Eva, ty si tu?“ potešil sa.

„Áno, Martin; ako sa máte?“ vzala sústrastne jeho ruku.

„Vera nie dobre, Eva; kamdiaľ horšie.“

Zľakla sa. „Veď dá Pán Ježiš, že vám to prejde.“

Hľadel akosi smutne na svoje dieťa.

„Čo vás bolí, Martin, hrdlo alebo prsia?“

„Hrdlo už nie, aj prsia prestávajú, ale vnútri ma chvíľami tak veľmi bolí, akoby sa mi tam čosi malo pretrhať; a je to kamdiaľ horšie. Hneď ma zima prejde, a nato zase pálčivosť.“

„Bol tu dnes lekár?“ starala sa.

„Nebol; Jožko bol pre lieky. Zajtra vraj príde lekár. Anne som nepovedal, ako mi je, ale jemu musím, lebo chvíľami je tá bolesť taká veľká…“

Zotrela mu kropaje potu z čela. Ochladol, no hneď ho zase rozpálilo.

„Čo ste dnes jedli?“ pýtala sa.

„Dali mi hovädziu polievku, ale nemám na nič chuť. I kávu mi dávali, ale nemohol som jesť. Tak akoby mi žalúdok zvieral do kliešťov.“

Videla, že má veľké bolesti; prišlo jej ho ľúto, že tu leží tak sám. „Budem sa s vami modliť, švagor, k Pánu Ježišovi, aby vám pomohol,“ sklonila sa k nemu.

Pohladil ju po čele, i svoje dieťatko, ktoré usnulo v jej náručí.

„Veru dobre urobíš, keď sa pomodlíš so mnou, aby mi Pán Ježiš dal trpezlivosti, že by som mohol všetko zniesť, a aby ma On sám previedol cez to tmavé údolie tieňu smrti.“

„Ale veď nemusíte ešte zomrieť!“ zaplakala.

„Viem, že umriem, Eva. Mne niet pomoci. Neplač, radšej sa modli.“

Dovravel a prišla na neho driemota: no rozumel ju ešte, čo sa modlila, lebo keď stíchla, vyriekol: „Amen.“

Keď zaspal, položila Aničku do kolísky a išla hľadať Annu. Mlatci sa práve navečerali. Pili hodne. Rozpustený smiech zaznieval zo šopy, kde sedeli. Anna stála pri nich, celá rozosmiata. Pomyslela si Eva: „Keby Tomáš bol chorý, nemohla by som to vydržať, a Anna sa môže ešte i smiať.“ Zvláštna tesknota zaľahla na jej dušu.

znelo jej v ušiach. — Nebude Martinovi lepšie, keď si ho Pán Ježiš vezme? Nemohol tu mať nijakého potešenia.

Pozrela na nebo plné hviezd. Boli tak vysoko! Keď on odíde, stratia oni dvaja viac než brata; ale jemu bude dobre. Keby nebolo Tomáša, šla by aj ona rada s ním.

Zrazu zmýlili ju kroky. Išiel Jožko. „To si ty, Eva? Čo tu robíš?“ Pozastavil sa.

„Čakám Annu; rada by som jej povedala, aby tých mlatcov čo najskôr prepustila, a šla za Martinom.“

„Prečo? Žiada si to on?“

„Nežiada, ale je s ním zle.“

Pristúpil k nej. „Čo to hovoríš? Ako zle? Veď doktor povedal, že mu nebude nič.“

„Doktor sa môže mýliť.“

„Idem za robotníkmi, a pošlem ju za ním. Ty už, pravda, ideš domov?“

„Dočkám na Tomáša.“

Eva sa vrátila do izby. Martin spal schúlený. „Snáď mu je lepšie.“ potešila sa. Sediac tichúčko pri ňom premýšľala:

„Keby tak ozaj umrel, kam by to išiel? Veľmi želel, že nemôže mať v dome tak čisto ako bolo u nás. — Prišiel by z tej špiny ta, kde je samá čistota, krása, svetlo a pokoj?“

Držala jeho tvrdú, mozoľnatú pravicu vo svojich rukách. Veľa sa tu od detstva napracoval. Raz povedal, že im tatíčko od mala nedal ani chvíľočku pokoja. Keď sa ešte druhí chlapci s deťmi ihrali, už vtedy musel robiť ako veľký.

Jožkova mamička vlastného syna šanovala. Martin robieval za dvoch; robil tak rád bez reptania, hoci teraz videl, že bolo hriechom drhnúť a nepamätať na to, čo bolo treba duši. Tam si odpočinie.

Ale až sa tieto ruky zložia a táto hlava prestane myslieť, všetko sa u Lánych zmení. Poznajú všetci, čo v ňom mali; až ho nebude, neraz by sa za ním rozbehli.