ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tesne pod nebotyčným Lipovcom mali Lányovci neveľkú lúku. Obyčajne brali z nej trávu len na zeleno pre dobytok; lebo trochu vyššie bolo samým Bohom každoročne obsiate jahodové pole, a keď jahody zreli a deti alebo ženy prišli zbierať, všetko im pošliapali popri kraji.

Asi dva týždne po onej nedeli išiel Jožko Lány kosiť lúku, a doma zapriahla si mladá Lányčka sivé volky, vzala bič, vyviedla záprah na cestu a išla pre trávu. Muž nebol doma. Potreboval drevo na stavanie, a v panskej hore bola dražba; musel ta ísť, a ona ho doma zastala. Ona už doma rada furmanila. Neraz prišla za bratom na pole. V žatve jej len naložili a viezla domov. Pritom, pravda, nevedela, ako jej to pekne pristalo, keď tak na voze stojac viezla sa rajsky krásnou dolinou, a ak aj — dnes na to iste nemyslela.

Nechala volky kráčať pomaly; nevolala na ne, ako inokedy, zvonným hlasom, nemala hora čo odpovedať. No tie hory šumeli dnes akosi žiaľne, akoby chceli odpovedať na stesk^[21] jej duše.

Dlela^[22] mladá žena myšlienkami v minulosti — v tom čase, keď jej srdce zachvievalo sa láskou k peknému, avšak chudobnému Jankovi Pribišovi. V myšlienkach prebrala, prežila ešte raz tých nie mnoho pekných chvíľ; pritom sama sa divila nad tým, že to, čo matka predpovedala, sa skutočne aj stalo: — obraz Jankov vybledol; ona zabudla, prestala želieť, bárs len ešte pred pol rokom stále sľubovala: „Ja mu na veky zostanem verná, ja nikdy nezabudnem!“ Ako to len bolo možné: Janka zo srdca stratila, a ono predsa nebolo prázdne! Zavrela do neho snáď muža, uchádzajúceho sa toľko o jej lásku? Privykla!

Príduc v mysli potiaľto, stiahla čelo.

Jeho nikdy milovať nebude, nikdy!

A teda?

Pritisla si zrazu obe ruky na čelo. Opovážila sa pozrieť do vlastného srdca; a pravda, náhle poznaná, ju ohromila.

No po chvíli hodila krásnou hlavou. „A čo viac?“ vraveli vzdorovite rozkošné ústa. „Áno, milujem Jožka tak, ba sto ráz viac, ako som milovala Janka.“ „Ale veď máš muža!“ káral ju hlas svedomia. „A on je jeho brat!“ — „Mali ma nevydať za Martina; a veď on sám chce, aby som švagra mala rada.“ „Len ako švagra,“ napomínalo svedomie ďalej. „Prisahala si pred oltárom!“ — „Keď ma prinútili! Nech to bude na ich duši, ak teraz zle robím. Veď čo je na tom zlého? Martin sa to jakživ nedozvie.“

Volky zastali samy pri skosenej lúke, a kosec, odpočívajúci pod kríčkom od usilovnej práce, vyskočil ako strelou poplašený jeleň, a bežal rovno k vozu.

„Anna, ty si prišla!“ jasá búrlive. Zložil švagrinú z voza, ale nepustil ju hneď, a ona sa mu nevymaňovala. „Prečo si prišla ty?“

„Martin nie je doma. Či mala radšej prísť Juda, alebo pasák?“ vyzvedala, noriac pohľad svojich čarovných očí do jeho bleskových.

„Má ma rád,“ myslela si pritom. „Ale teraz, dnes musí mi to povedať; lebo ak nerobím dobre, nech aj on nerobí dobre.“ Keď Eva v raji padla, nechcela vidieť Adama na stupni čistoty a svätosti — chcela, aby si boli rovní; a od tých čias, keď duša zhreší, nechce v hriechu zostať sama.

„Dobre ty vieš, Anna,“ vravel Jožko, „že na celom svete ma nič tak nemôže potešiť ako keď vidím teba!“

„A prečo?“ Robila, že sa čuduje. Pustil ju, dal sa rýchlo hrabať a nosiť do voza. Mlčky zhrabali celú lúku; ona bokom pozrela do jeho tváre, na ktorej si zreteľne videl tuhý boj, aký bojovala mladá duša a srdce.

„On mi to nepovie!“ ľakla sa. — „Musí!“ dodávala vzdorne.

Odišla od neho k jahodovému poľu, trhať kytôčku jahôd; no ruky sa jej triasli, vnútorný oheň zachvátil ju celú.

Počula, že Jožko volá na ňu, že ju prosí, aby už išli domov. Ale ona nechcela ísť domov bez odpovede.

„Nerob to, Anna,“ varovalo svedomie. „Choď domov za svojím mužom, tam je tvoje miesto. On je dobrý človek; prečo ho chceš klamať? Keď ti Jožko povie, čo aj tak už vieš, ako sa potom podíva bratovi do očí?“ — „Nie, nie!“ zakrútila v pálčivej túžbe hlavou, „on mi to musí povedať!“

„Anna, poďme domov,“ zaznelo vtom za ňou.

Obzrela sa, pozrela mládencovi do bledej tváre. Vstala, a narovnávajúc sa v celej krásnej výške, preriekla tak sladko, tak vrele, že by ten hlas roztopil všetky ľady:

„Jožko, a načo pôjdeme domov? Nie je nám tu v tej hore dobre?“

„Mne nie,“ vybúšil. „Mne nie je. Ak nepôjdeš, pôjdem sám, lebo…“

Položila mu ruku na plece. „Jožko, hneváš sa?“

„Ja, hnevať?“ zavrel jej ruku ako v kliešťoch. „Áno, hnevám sa na seba i na celý svet; najradšej by som z neho utiekol a schoval sa kamsi pod zem. Ja prenešťastný človek! Bárs by som ťa nikdy nebol poznal.“

Vedela už dosť, no chcela ešte viac. „Netráp sa,“ — riekla, „že ty mňa miluješ a že ja teba milujem. Nie je to vôbec hriech; my zato nemôžeme.“

„Anna, — a Martin?“ polo zajasal, polo sa zdesil on.

„Čo s tým má Martin? On vedel, keď si ma bral, že ľúbim druhého, a bol spokojný; bude aj teraz. — Však ho opatríme ako sa sluší.“

Ach, zašumeli háje žalostne. Hriech valil sa ako také kalné vlny, hrádza ho ešte držala, no mladá žena hrádzu prelomila; a teraz povalí sa ako rieka do priepasti, a ponesie so sebou i tie dve mladé stratené duše…

Pod Lipovcom, v tej rajsky krásnej dolinke, oddali sa dve srdcia klamnej rozkoši, akú vždycky pôsobilo ľuďom jedenie zo zakázaného stromu… Zabudli pri tom, že dosť skoro budú vyhnaní z toho raja, a nikdy viac sa nebudú smieť doň vrátiť…

*

Lány už bol doma, keď sa vrátili s trávou, a nemálo sa potešil, vidiac, ako prívetivo ho žena vítala.

Bratove rozpaky nezbadal.

Keď sa podarilo Jožkovi Lánymu po prvý raz pozrieť na brata, už to dokáže kedykoľvek!