ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešla jeseň i zima. Opäť bolo možno zaspievať:

Zase vyzerala dolina Zahradských v májovej kráse ako kúsok toho strateného raja, prv než ho zaplavila potopa. Len s tým rozdielom, že nechýbali v nej dnes šťastní, s Bohom zmierení ľudia, žijúci na česť a chválu svojho Spasiteľa, a pre blaho blížnych.

Boh im žehnal. Eva dostala náhradu za Evičku; utešené dieťatko, radosť a potešenie šťastného otca, spočívalo v jej lone, keď spolu za nedeľného podvečera sedeli nad splavom, spomínajúc všetko to dobré, ktoré im učinil Hospodin.

Juro s Kačkou sa zobrali a zostali, v službe u Zahradských. Nežiadali si nič lepšie na svete, ako smieť takto žiť do smrti v pokoji a v dome, kde sa vo dne v noci slúžilo Bohu. Juro sa naučil cez zimu čítať; to ostatné ho Kačka doučí.

Po Tomášovom boku sedela hájnička, neskoršie i hájnik. Prišli sa pochváliť, že milovaný syn s nevestou i dieťaťom už sú na ceste, že nevesta chce poznať mužových rodičov. Prinesú, hoci sa nebudú dlho baviť, iste mnoho šťastia.

Nuž tak si tu sedeli; zapadajúce slniečko ich osvecovalo. Eva bola i teraz útla, bielučká, ale poznať, že je zdravá. Bola veľmi pekná.

Tomáš sa celý zmenil. Nenájdeš mu tak ľahko páru v kráse. Pristal by mu i teraz dôstojnícky čákov,^[39] ale lepšie mu pristane raz koruna víťaza, až nad všetkým zvíťazí, čo ho teraz ešte trápi, a príde ta, kde

Že láska, šťastie a pokoj dodávajú krásy, vidno na Jurovi. Kačka je s ním úplne spokojná.

Len jedna tvár chýbala medzi nimi, plná dobroty a krotkosti. Človeka, ktorého tak často, i teraz spomínali, ktorého Murány bude môcť navštíviť už len na cintoríne.

Keď na neho spomínali, nemohli sa ubrániť tesklivej žalosti, hoci vedeli, že odišiel ta, kde nebude biť na neho slnce vo dne, ani mesiac v noci, kde Hospodin ho bude pásť a dovedie ho k studniciam živých vôd. Na jeho smrti ležal čierny závoj tajomstva, ktorý na zemi snáď nikdy nebude sňatý. Lebo sú veci, ktoré nikdy nevyjdú na svetlo, kým svet svetom stojí, zato odkryté budú v deň veľkej odplaty, keď bude otvorená kniha skutkov, a všetci budú súdení podľa svojich skutkov.

*

Na majetku Lánych zavládli s novým gazdom nové poriadky.

Nedivili sa ľudia, že si Anna vzala Jožka. Skôr sa divili, že tak dlho, až do fašiangov, želela za mužom.

„Ale,“ hovorili si, „nie je Jožko Martinom; ináč musí teraz Anna poslúchať. Nechodí už ako páva, aj roboty sa jej viac ujde.“

Toľko vedel svet. To ostatné vedeli len tie dve oklamané srdcia, ktoré keď raz dosiahli ovocie, po ktorom túžili, a ktoré sa zakázané, zdalo sladké cítili, že má v sebe samú horkosť.

Keďže Jožko vedel, že Anna nebola verná Martinovi, tiež jej neveril. Vždy ju, hoci veru bez príčiny, podozrieval z nevernosti. Zobudila raz u neho muku žiarlivosti; teraz žala, čo vtedy zasiala. Keď myslel, že má dôvod a rozzúril sa, neraz ju i vybil.

Okrem toho hlodal v jeho srdci červ tušenia, ktorého sa nemohol zbaviť, totiž že Anna Martinovi čosi urobila, hoci sa nijakým spôsobom nemohol dopátrať pravdy. Jožko bol jedným z tých mužov, ktorí sú ako na to stvorení urobiť ženu nešťastnou. Stal sa ním Anniným pričinením.

V hospodárstve išlo všetko ináč. Sluhovia sa často menili; lebo kde Martin poprosil, tam Jožko zahrešil; kde Martin láskavo predchádzal príkladom, prácu ukázal, tam on s krikom rozkazoval všetkým v dome — počnúc od Anny. Čo Martin nemohol docieliť peknými slovami, to on docielil: bolo u nich aspoň navonok čisto, ale nikdy viac nezneli tu už spevy, ani modlitby, ani čítanie Božieho slova.

Áno, všetko bolo ináč. Ba, keby Martin vstal a vrátil sa, čo by povedal na svoj dom? A čo by povedala Anna? Snáď by sa k nemu rozbehla a hľadala u neho ochranu?

Ó, nie! Oželela síce už dávno, že dala ruku Jožkovi, prekliala seba i tú hodinu, v ktorej zradila Martina, ale na srdce úkladne zavraždeného, dobrého, šľachetného manžela by viac nemohla. Bola príliš hlboko v hriechu, prišpinavá, nepristala by viac do jeho čistého náručia.

Neminul ani rok od mužovej smrti, a ona navidomoči zostarla. Mlynárka, ktorá kedy-tedy bola nútená bývať u dcéry, aby ju bránila pred surovosťou druhého muža, sa zhrozila. Ale ako nestarnúť, keď noc po noci videla Martina umierať v tých mukách, a nebolo na svete človeka, ktorému by sa mohla zdôveriť…?

Hrozné je stáť pred súdom a na očiach všetkých ľudí musieť vyznať vinu; no ten súd trvá dakedy len hodiny. Ale stokrát hroznejší je tajný súd, kde dni, týždne, mesiace, roky nesmie súdený vinník ani skríknuť, aby sa neprezradil. Kráča v mukách v ústrety hodine rozsudku, keď nad ním zaznie hrozným hlasom:

„Vyhoďte ho do temnosti zovnútornej! Tam bude plač a škrípanie zubami.“ „Odplata za hriech je smrť.“

Pomstený bol Martin Lány i jeho úbohé, dva razy zradené srdce; a ešte len bude pomstený!

*

Malú Aničku skoro zjari odvolal si Pán Ježiš za tatíčkom. Nad oboma hrobmi pošumieva jarný vetierok:

„Moje ovce čujú môj hlas… A ja im dávam život večný, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky…“ „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“

(1913)