Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského II


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Jana Pálková, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov

1896

List 85. Ľudovít Turzo S. H. Vajanskému

Drahý Sveto!

Ďakujem Ti za článok „Nádej“. Je to síce len parafráza Nov. Vremeni,[810] ale pekná, vhodná, veľmi šikovná, ktorá jeho cenu dvíha. To je jedno. Druhô je to majstrovskô — lebo nenútenô — vpletenie na švih pomerov do toho a šľahanie, t. j. len takô švacnutie tých našich Mocných,[811] o ktorých tak myslíme — platí, t. j. myslíme, že bude platiť aspoň na druhom svete: (potentes) potenter torquebuntur.[812]

Ešte som sa s druhými nezhováral, ale myslím, že sa článok všeobecne páčiť bude. Dávno si už takého článku nenapísal. Keby len náš nádejný denník aspoň raz týždenne taký článok doniesol.

Zbohom

Tvoj starý priateľ Ľud. Turzo

V B. Bystrici 10-ho jan. 1896

(AMS)

List 86. Gabriel Bargár S. H. Vajanskému

Veľactený Pane!

Čítal som Vaše „Besedy a dumy“.[813] Veľmo sa mi ľúbili; život a fantázia zrkadlí sa v každom riadku. Tá istota v kreslení prírody, ten milý duch, ktorý sa vinie v každom obrázku a novele zväzku; tá básnická nadšenosť, ktorá povznesie človeka, tá jemná hudba reči, meniaca sa v jednom každom idyle, okúzlili môjho ducha. To je vznešené dielo — podumal som. V duchu mi skrsla túžba z týchto periel niekoľko i do maďarského jazyka preložiť, žeby hĺbku slovenského ducha, vznešenosť čistého rázu, útlosť vrelých citov, jemnosť ostrej mysle a výsosť nadšenia v skvelých ideách poznal i ten národ, ktorý nemilým okom pozerá na zmŕtvychvstanie literatúry povrhnutého ľudu. Čistý, šľachetný úmysel ma vedie ku tejto práci, ktorý v uznaní potupených zhliada svoj základ. Nemienim v osobitnom zväzku vydať prevrat diela „Besedy a dumy“, lež v jednom nepokazeného ducha časopise (Magyar Szemle) uverejniť.[814] Moja prosba teda v tom záleží, žeby ste mi povolili niekoľko kúskov zo zvýšmenovanej knihy do maďarčiny preložiť.

Dúfajúc, že mojej žiadosti neodoprete,[815] ostal som s úctou

Gabriel Bargár bohoslovec

Ostrihom (Szeminárium) 1896 jan. 13.

(AMS)

List 87. Karol Salva S. H. Vajanskému

Drahý Priateľu!

Posielam Ti pripojenú knihu s prosbou, aby si napísal malý posudok o nej do „Národných novín“.[816] Keď Ty dáš sankciu,[817] nuž budem mať nádeju, že sa aspoň niečo minie. Z roka na rok je biednejší náš knižný trh, jestli tak i ďalej pôjde, budem i ja radšej bryndzu miesiť ako knihy tlačiť. A to je žiaľno, že je príčinou nie hmotná bieda, ale chlebárstvo; vymizla ideálnosť. I tí najprednejší nepýtajú sa po knihe, a keď ju z milosrdenstva vezmú, nuž ani nerozrežú. Precestoval som už tri razy Slovensko, ponúkajúc knihy z dom na dom, a čo som skúsil? Mimo pár radostných výnimiek ľudia otvárali oči na mňa, že či sa mi to len chce putovať s knihami! A predsa konám tú opovážlivosť, že knihu za knihou vydávam svojím nákladom. Veru by som Ťa prosil, aby si položil na srdce obecenstvu slovenskému každú ochotu vo vydávaní kníh duchom národným preniknutých. Veď knihy, kým vychádzajú, sú božím hlasom v národe; keď už národ tento hlas nepočuje, daromná bude každá iná práca. A poneváč znám, čo je mojou radosťou, že národ pri novorodzenom plode literár. rád má krst Tvoj: nuž vnes aj knihu túto do života slovom radostným a vďačným. Dúfam, že kniha to aspoň po obsahovej stránke zaslúžila.

Srdečne Ťa pozdravujúc, som v Ružomberku dňa 4. 2. 96 Tvoj oddaný K. Salva

(SAPL)

List 88. Svatopluk Čech S. H. Vajanskému

Milý příteli!

Velmi potěšil mne pozdrav Tvůj,[818] pozdrav velikého pěvce a hrdiny Tatranského.

Bratsky tisknu Ti ruku a chovám vrouci přání, aby Čechové a Slováci pevně a těsně přitulili se k sobě, svorně pospolu kráčejíce k lepší budoucnosti.

Tvůj Svatopluk Čech

V Obříství dne 28. února 1896

(SAPL)

List 89. Miloš Štefanovič S. H. Vajanskému

Prešpork 20/III. 896[819]

Milý priateľu Svetko!

Píšeš „zamrzelo ma to, že na odkrytej karte“[820] — dobre, akceptujem, v hneve človek jednoduché spustí so zreteľu, ačpráve tomu veľkú váhu nepripisujem. Ostatné stojí na puntík.

Viem to dobre, že reč ex abrupto[821] povedaná obyčajne potrebuje revízie, doplnenia, ale viem i to, že nezmysly nesvobodno vytlačiť dať ani vtedy, keďby z potknutia sa skutočne boli povedané bývali. Ja som, chvalabohu, už ostrieľaný samec — takého šetrenia nepotrebujem, nezmysel nepoviem ani z potknutia sa, ani z nevedomosti, a predsi mi do úst dávate kopu nezmyslov. Stenogram je zlý[822] — lebo poprehĺtal nielen jednotlivé slová a vety, ale celé pojmy, a ku tomu ešte to spracovanie! Veď preklad má byť verný, ale nie doslovný, nie taký, aby sa maďarsky hovorilo slovenskými slovami. Riskujem paré,[823] že ten preklad žiaden človek majúci zmysel pre reč — neuzná za slovenský.

Lež nezabiehajme, ostaňme pri veci. Hneď na počiatku je stenogram chybný, svevolne zlátaný. Povedané toto: Eddigelé mindig a Magyar nemzetiség elleni izgatás volt a czím“.[824] V stenograme slovo „Magyar“[825] vyvstalo a má to význam v súvise nižšie. Stenogram hovorí: egy idö óta a magyar sajtó annyira fel van korbácsolva“[826] etc. Súdny človek zo samého stenogramu hneď uhádne, že to tak nemohlo byť, a keď Ty hovoríš, že si počúval pozorne a nevieš o nijakom manko, tak to je bieda, to vzdor pozornému počúvaniu nevieš, čo som hovoril. Hovoril som: egy idö óta a magyar társadalom a magyar közvélemény a sajtó által annyira fel van korbácsolva, a sovinistikus áramlatok által annyira saturalva, hogy a józan gondolkodást teljesen kiszoritja a határtalan elfogultság.[827]

Takto to má zmysel a quadruje[828] s tým „Magyar nemzetiség elleni izgatásom[829] — čo stenogram zachytil a čo ste Vy vytlačili, to je nezmysel, blbosť a sajtó fel van Korbácsolva!!![830] Toto mne do úst vtisnete. Ďakujem za kamarátstvo. Neuverejniť nič, sohasem![831] Mne pranič nezáleží na tom uverejnení, ale už keď uverejniť, tak prosím aspoň o slušnosť. Takúto byvolovinu uverejniť je nie len neslušnosť, je zo stanoviska N. N. a národnej stránky vôbec — prosím za prepáčenie výrazu — sprostosť.[832]

Prejdime na pojmy. Na strane 24 a 25 som hovoril o tom, či možno ostať spravedlivým v Debrecíne etc., keď sa vedome a systematicky páše krivda v Pezinku, na Turej, v Martine, Tisovci atď.? Tam som povedal. Azt lehet praktizálni rövid ideig, azt lehet olyan külömbözöen megtenni egyszer, kétszer, mig ezen joglenézés, ezen jogfosztás lehetösége! a megszokás révén átmegy a köztudatba, a vérbe, ezt megmételyezi, a jogérzelmet corrumpáljá s ha szükség válik reá concrét esetben, akár egyes személy érdekében, akár pártérdekben megteszi egyanazt, t. i. a jog, törvény tiprást akár Kecskeméten is a hol talán nem is fog szerepelhetni a panslavizmus.[833]

Tak toto je celé iné, toto je myšlienka a na toto mi viac porotcov prikyvovalo súhlasne. Čo z toho ale urobil stenogram? Čo preklad?

Nuž a keď si tak pozorne počúval, povedz, aké celé vety vystali na strane 26? Otázky neboli postavené ohľadom zákazu Kollárovskej slávnosti a porady St Turianskej,[834] ale len ohľadom toho, čo s tým v súvise sa porobilo. Tak ja som to predsi vysvetlil a povedal som, že mi je známo, že Kollára bárs mýlne, ale vskutku považujú za apoštola politickýho panslavizmu. A bárs je to výmysel a narknutie, nič menej preto, poneváč o Kollárovi je v skutočnosti rozšírený ten mylný náhľad, my sme z tohoto hľadišťa boli ochotní upovážiť konanie ministra pto[835] zákazu slávnosti Kollárovskej a boli sme hotoví prijať, že v tom páde i istou oprávnenosťou mohol používať tu takrečenú diskrecionálnu moc. Kdeže je toto všetko — ani dunstu[836] po tom a tú medzeru nechce nikto zbadať, lež s celou nedbalosťou sa tlačí ďalej hup do jamy. Ugy vagynuk az ó turai estettel is.[837] Ergo[838] volačo mu predchádzalo keď je is,[839] a kde že je?

Tieto 3 pády narýchlo tuším úplne postačia, aby ste uznali za odôvodnenú a oprávnenú moju rozhorčenosť, lebo tak pracovať to je hanba a posmech, to chybnosť stenogramu len dosť málo zakrýva, ale neospravedlňuje nijako.

Servus Tvoj Š.

(SAPL)

List 90. Jaroslav Věšín S. H. Vajanskému

31. III. 896

Drahý Sveto!

Zase po dlhšom čase meldujem,[840] že ešte dýchám! Viem síce, že ťažko prečítáš tento list, ale už odpusť, že Ťa obťažujem.

Zároveň Ti posýlám pod „kreuzbandom“[841] Kunst-Chronik, snáď Ťa to bude interesovať, lebo v tomto heftu je mimo „falošné biografie“[842] (Tvoja vina) aj interessantní pojednánie o Kumštu, a proto odporúčam „Makart-Stück“.[843]

Ľutujem, že si tu biografiu Ty nenapísal.[844] Prečo mi zastavili N. N., nepochopujem.[845] Keď som pred dvoma roky platiť chcel, hovoril si, že aby som nechal, že to moja „narodnia penzia“. Nie dobré. Či som sa jakosi previnil? Sme tak intimní, že keby boli napísali „plať“, bol by som platil, ačkoľvek zrovna na zbyt nemám — ale lutujem toto prerušenie.

Neviem už ani len zbla, čo a ako u Vás. Ty tiež nepíšeš, a tak keby dobrý Škultéty[846] a Čajda[847] nebrali ohlad, vtedy už neviem!

Srdečný pozdrav všetkým.

Tvůj táta

Mnichov, Schleissheimenstr. 29

(SAPL)

List 91. Oľga Hurbanová Svetozárovi Hurbanovi a Ide Hurbanovej

6/5 1896, Institut Marie

Drahí rodičia!

Dnes som dostala mamuškin list,[848] ďakujem Vám pekne zaň. Že som zabudla tatíkovi gratulovať,[849] mi odpusťte, lebo s tým naším dátumom sa celkom spútam[850] i nikdy neviem, které číslo máte Vy „nechristi“.[851] Tatíkovi som prihotovila dar, a síce: 5 — za ruský jazyk v cenzúru,[852] myslím, že bude spokojný. Neviem, nakoľko som zaslúžila tú päťorku, musím sa spoľahnúť na učiteľa, ktorý mi dal takú vysokú známku.

Cenzúra je už vystavená, skoro dostaneme lístky, ja Vám ich hneď pošlem, keď dostanem. Učiť sa už nebudeme, učitelia ešte prídu jeden deň, lenže nie nás „mučiť“, ale zabávať, t. j. budú nám predčitovať voľačo z klasických diel ruských poetov.

Ja sa teším na leto, na svobodu, ktorú mám vždy u Petrov. Petrovi ma radi majú i berú ma aj preto, že im je veselšie so mnou ako samým, aj teraz ma už netrpe(z)live čakajú, ako aj ja čakám minútu stretnutia po dlhom rozlúčení.

A teraz v inštitúte nič nerobím. Čítam „Atala“ Chateaubriand-a,[853] mne sa náramne páči poetický harmonický sloh veľkého spisovateľa francúzskeho.

Mne sa veľmi žiada dobyť si odvoľakiaľ Apuchtina,[854] počula som niektoré jeho básne i som vo vytržení. Mám rada aj niektoré básne Nadsona,[855] len toho možno len po troške, i to nie vždy čítať, lebo on len bedáka i nyje celý život, že sa možno zblazneť, keby ho tak jedným dúškom čítať. Ja súhlasím s Tebou, tatík, Ty píšeš v „Letiacich tieňoch“: „dojať môže jeden boľastný vzdych, večné rumádzganie sa bridí“.[856] Teraz som zase prečítala Hviezdoslava i porozumela som mu lepšie ako prvý raz. Poludienok[857] i Hájnikova žena[858] sa mi najlepšie páči. Hviezdoslav je veľmi skromný vo svojom Epilógu.[859]

Ak budete voľakedy môcť i chceť mi radosť spraviť, nuž mi, prosím Vás, len knihy, knihy mi pošlite, lenže voľačo dobré. Mne sa veľmi žiada Marínu Sládkoviča.[860] Neposielajte mi, prosím, nič české: nemám rada českú literatúru, možno, že jej nerozumiem, ale mne všetky české básne napomínajú Heydukove: „Zvonky zvoní, pod jabloní“[861] s tatovou poznámkou. Zbohom, zlatí moji, odpusťte, ak som hlúposti natárala.

Dnes som v poetickom nastrojení ducha pod vlivom našej malej pepienieročky, ktorá náš „sluch kochala vybranými básňami Apuchtina, ktoré sú naozaj nádherné; v nich je toľko pravdy a poézie a ku všetkému je jaro, ktoré všetko oživuje. Vynasnažíme sa čo najlepšie stráviť leto a nezúfam. Prepáčte, nezabúdajte a píšte Vašej Ole.

Pozdravujte srdečne všetkých a ak mi Viera napíše, poteší ma a keď nie, neurazím sa.

Prepáčte, že tak škaredo píšem, ale mám hnusné pero a lepšie v celej triede nemôžem zohnať, všetky sú odložené.

(SAPL)

List 92. Miloš Štefanovič S. H. Vajanskému

Prešpork 16/X 896[862]

Svetko môj!

Vďaka za článok „Ľudová strana“.[863] Prosím Ťa, nespúšťaj to téma z očú — až kým sa voľby neprevalia. Namáčaj pero do blenu, žlči, krve a tni tú tupú, ničomnú, zradnú inteligenciu slovenskú, tni až do krve, do kostí. Hrozné veci sa dejú. Nitrianske všetky tri okresy národní vodcovia lokálni in optima forma[864] predali.[865] Ľud, ten ľud ubitý, zmorený, vyhladovený, ten nešťastný ľud — rozbúral, roztriasol a na hlavu svojich vrahov povalil by tie Tatry, keby ho mal kto viesť — a tá čvarga že vraj inteligentná a že vraj národná, tá ho zapredáva, že až desno pomysleť. Jeden si dá prideliť mastnú pravotu a vezme v tej forme 1-2 tisícky, druhý, tretí je dosť nehaňba a dá si vyčítať na dlaň hotový groš — a takéto špinavé papule sa rúhajú a so steskom a vzdychom pŕznia ľud, že vraj za pálenku, za slopanicu, za zlatku, piatku zapredaný!

Svetko môj! prosím Ťa, píš až do volieb čo deň plamenným slovom oproti tejto nestydatosti, asnáď sa podarí v ostatnú sekundu odvrátiť nešťastia a hanbu, potupu. Krajinská maďarská stránka[866] vezme pod svoju záštitu 11 viac-menej úprimných a stálych slovenských kandidátov, a tá chamraď mravne i duševne zahorelá, národnou inteligenciou sa prezývajúca, rúka za Bánffy-Tiszovský judášsky groš,[867] že ona nepôjde s Rímom, že s ľudovou stranou ísť nemožno[868] etc. Čo slovenská myšlienka existuje, nikdy nemala také šance pre obrat k dobru, ako ich má teraz, a teraz, keď sme to s námahou neľudskou vybojovali, teraz, keď je prielom otvorený a len dnu vôjsť treba, teraz sa nám postaví do cesty národná zbojnič a ide zmariť výsledky 2-ročnej úsilnej, krvou srdca vrelého obetovaného, vysoko bijúceho zahrievanej a otužovanej námahy, práce. Včera mi dopovedali, že centrum ľudovej strany oznámilo pre Vrbové úradnú kandidatúru grófa Karola Pongráca.[869] My sme si boli so Zichym, Čarnokom i Molnárom dopodrobna dohovorení dotyčne Dérera,[870] a síce tak ďaleko, že boli prisľúbené 3 tisíce na výpomoc pre Dérera! Odkiaľ obrat?! To nemožno ináč, len tak, že tá zbojnič Myjavská pod rukou zradne, zákernícky odvrhla Dérera a žiadala si Pongráca! Dérer a Pongrác. Lotrovstvo komisné je tie dve mená aj len popri postaviť. Dérer mravne i duševne váži viac ako celá svorka národných lumpov nitrianskych a oni ho — práve preto nechcú, ale si vyvolia Pongráca!! Prepadnúť by sa žiadalo človeku od hanby a bôľu, asi obdobne to ide v N. Meste i v Senici!![871] Dožili sme sa takého úpadku, takej nízkosti luteranizmu, že z toho niet východu. 3/4 národa dosiaľ od nás odštiepeného z rozpriahnutým náručím beží, nie, letí ku nám a my sa mu obraciame zadkom. Mali sme možnosť schvátiť oteže vedenia celého národa, my ale odháňame tých, čo nám ich podávajú, a týmto sa pozbavujeme vodcovstva i oddávame ho katolíctvu.[872] Boh odplať tým, čo sú na tom vinní.

Zbohom Tvoj Štefanovič

Stáť do tých čias, kým katolíctvo vyvinie zastavenie!!?

(SAPL)

List 93. František Pastrnek S. H. Vajanskému

[873]

Blahorodý Pane!

Uctive povolávam Vaše Blahorodie na „Slovenský večer“, usporiadaný Československou Jednotou za spoluúčinkovaní slovenských hostí v Prahe dňa 24. t. m.[874]

Účelom „Slovenského večera“ je: šíriť v národe českom vedomosti o našich slovenských bratoch, o ich túžbach, živote a domovine.

Dúfam tedy, že svojou vzácnou prítomnosťou láskave prispeť ráčite k dokonalejšiemu dosiahnutiu onoho účelu.

S dokonalou úctou značím sa za výbor Československej Jednoty

Prof. dr. Fr. Pastrnek t. č. predseda

V Prahe, v novembri 1896

(AMS)

List 94. František Pastrnek S. H. Vajanskému

V Praze 21/XII 1896

Vysoce ctěný příteli!

Ráčte přijmouti nejsrdečnější díky za Vaše výborné feuilletony „Pražské dojmy“,[875] které zde v Praze nacházejí veliké pozornosti. Též článek Váš „Osviežený cit“ působil velmi dobře.

V „Pražských dojmech“ popsal Jste Národopisné Museum na Příkopě.[876] Když nás dnes slečna dcera poctila návštěvou[877] — bohužel jedinou, aby se rozloučila, tázal jsem se, jestli Jste neopomenul, zajíti též do Musea král. českého.[878] Nemohla mne upokojiti. Nevěděla nic o tom, jestli Jste naše velké Museum na Václ. nám. navštívil. Proto posílam Vám hned „Průvodce sbírkami Musea král. českého“, letos vydaného, abyste do svých „Dojmů“[879] též o tomto Museu něco pověděl. Nebyl-li Jste tam skutečně, tedy to nějak šikovně omluvte, snad tím, že Museum již z dřívějších návštěv znáte, že nezbylo času atd. Ale připomeňte, že tam též slovenská lidová výroba je skvostně zastoupená a že prof. Koula,[880] známý osvědčený přítel Slovenska, který letos opět v průvodu Jiráskově po Slovensku cestoval,[881] všemi silami k tomu působí, aby Slovensko bylo v Museu českém důstojně zastoupeno. Mají tam skutečně znamenité slovenské kusy, a také knihovna slovenská je v Museu hojná.

Této poznámky o Museu na Václavském nesmíte opomenouti, protože je v rukou Starých,[882] kterí pro Slovensko nejvíce činí.

Šťastné a veselé svátky

Váš oddaný ctitel Fr. Pastrnek

(SAPL)

List 95. Štefan Fajnor S. H. Vajanskému

Svetozár!

Je Silvestra, tedy posledný deň v roku. Všetky príhody, prajné i neprajné, v tento deň nevdojak ako rozpomienka opanujú každého mysliaceho človeka. Radosti, žalosti sa účtujú a dľa výsledku sa človek cíti byť viac-menej nespokojným s tým, čím ho dokonávajúci rok obdaril, obťažil. Úvahy o tom sú, samo sebou sa rozumie, v prvom rade subjektívne, ba často egoistické, nieli nespravodlivé. Nuž ale čo robiť, keď človek je raz len človekom, so všetkými jeho vlastnostiami a krechkostiami, a tieto poslednie tak rady sa vyškriabú na povrch, aby len tu môhli zahlušiť výčitky svedomia, tu zas farizejským spôsobom ospravedlniť svoje chyby, svoje poklesky, svoje nedostatky (jestli len nie dačo horšieho) s tým: že preukazujú a vyhovárajú sa na podobné abo ešte horšie vlastnosti spolublížneho. Padnem-li i ja do tejto chyby, prepáč, — a máš-li trpelivosti — čítaj i ďalej, vypočuj ma a posúď.

Neznám na celom našom Slovensku človeka, muža, s ktorým by som seriózne mohol pozhovárať sa o tom, čo mi v poslednom roku tak zaľahlo na cit, srdce, na um. V Tebe predpokladám syna Tvojho nezapomenutelného Otca, nosiča jeho ideí, jeho citu, jeho srdca nájsť. Pevne verím, že sa aspoň čiastočne nemýlim. Jeho veľkého ducha, jeho priame slovenské srdce, jeho horúcu lásku k našim svätým dielam ktože iný mohol by po ňom zdediť v toľkej miere ako Ty, krst a krv jeho! Aj bol on i ohnivým, náruživým, ba často prísnym, neúprosným oproti tým, ktorých považoval za nepriateľov jeho svätých ideí; ba karhal rád i poklesky, nečinnosť, tuposť, chladnosť svojich súdruhov. No nespravodlivým a predpojatým nebol on nikdy, ani proti našim vrahom!

Odkedy ma prikúval osud k Senici[883] — bude tomu 8-ho febr. bud. roku 29 rokov — priľnul som ešte tesnejšie k apkovi ako predtým; ba otvorene vyznávam, že som sa založil len na jeho priateľstve. O krátky čas vyvinul sa medzi nami otcovsko-synovský, neskôr — vzdor vysokému rozdielu — tesný, teplý, opravdový priateľský pomer. Tento trval mezi nami bez prestávky, nenarušene, nepokalene až do jeho smrti; ba z mojej strany zo dňa na deň tak sa stupňoval, že som nad jeho stratou dlho a dlho nemohol sa uspokojiť. S národom naším, v cirkvi našej stratili sme my všetci v ňom génia, bojovníka, bohatiera, ktorého každé storočie len zriedka dáva tak chatrným ľuďom, ako sme my. No ja som k tomu stratil v ňom ešte i osobného priateľa, ktorého posiaľ mi nikto nenahradil, ba už ani nenahradí.

Čo som sám v rodine, v spoločnosti, súkromne i verejne, ďakujem v prvom rade tomuto priateľskému vplyvu a styku.

Všetko to, čo z neho prešlo na mňa, do mňa, prenášam do svojho domu, svojej rodiny a chcel bych i ďalej preniesť do spoločnosti, do verejnosti, samo sebou rozumiem, že v prvom rade do našej.

Heslom jeho bolo: „mezi áno a né, jenom čert merty staví“, čím chcel vyjadriť to, že pri svojich zásadách neznal žiadneho kompromisu, žiadneho ústupku.

Ním upozornený zahĺbil som sa do študovania našej starožitnosti, našej histórie, pričom ako milovník hudby stopoval som v prvom rade spev a hudbu ľudu nášho.[884]

Nadobudnúc si rozhľad v minulosti o našich národných a cirkevných pomeroch, žialil som nad osudom naším a zanevrel zlosťou, hnevom oproti našim národným a cirkevným vrahom a našim odpadlíkom. Medzi týmito poslednými našiel som kategórie prvo-, druho- a tretistupňové. Rím a Nemec patria do I. triedy ex duo,[885] ostatní aj viac-menej len „chamraď“, „podváduchy“, jedným slovom žúžale a pliagy.

My odkázaní sme v cirkevnom ohľade na Nemca, v národniom na Rím; politickej, národnej samostatnosti nemáme, sme duševne i hmotne chudobní. A pritom zo všetkých strán hryzú nás psi, ktorí vedome, lebo nevedome patria k drúbeže a stoja k službe tej I. triedy, a ktorí idú na nás zo všetkých strán v tak nesčíselnom počte, že nemáme ani kam nohou kročiť, sa pohnúť. Je ich toľko, že takmer nemožnou zdá sa byť obrana.

Jedni hľadíme len na tých psov, druhí ale hľadáme gazdov. A v tomto sa mienky naše rozchodia.

Čo mi je na plat, keď psa dorážajúceho na mňa chlebíkom abo inším spôsobom na čas uspokojím! O krátky čas musí na rozkaz gazdov ešte zúrivejšie dorážať. Gazdu treba chytiť, zahlušiť; psi sa rozbehnú a stratia sami od seba, ba pravdepodobne za chlebík budú štekať i za nových gazdov.

Solidarita nemaďarských národností, horko-ťažko uskutočnená a minuloročným kongresom inaugurovaná,[886] len tak môže mať budúcnosť a stálosť, ak nájde a podrží sa spoločný program.

Pasivita pri posledných voľbách na kongrese proklamovaná mala byť podržaná ako dokonale odôvodnená a výsledkami ospravedlnená.[887] Prečo sme mocou-silou vliali sa my pri voľbách do ľudovej strany,[888] ktorá má tak vypuklý (rím. kat.) konfesionálny smer, že sa nedá priviesť do súhlasu ani so srbským, ani s rumunským, ba ani s terajším českým stanoviskom? Prečo sme, vzdor opätnému odvrhnutiu, hnali náš ľud pri voľbách jako slovensko-národnia strana pod firmou ľud. strany? Prečo sme kameňovali tých našich národných ľudí,[889] ktorí k tejto Don Quijottiade[890] nechceli dať svoje meno? Čo sme už tak národne klesli, že sa uspokojíme programom a Maršovského snemovným osvedčením[891] ohľadom nášho národného programu? Nuž či môžeme my národne žiť v tom rámci, ktorý nám vykazuje ľud. program? Či pri uznaní na každom poli oprávnenia maďarskej reči a hegemónie maď. národnosti môžeme existovať?

Je pravda, že ľudová strana ako kresťanská a taká, ktorá nateraz zdá sa byť jedinou serióznou opozíciou, zasluhuje naše sympatie a podporu — poneváč sme nemali byť národne aktívne engagovaní.[892] Ale s ňou stotožniť sa nemôže žiaden úprimný Slovák, a najmenej evanjelik. Naše zástavy, naše firmy mali zostať doma.[893] My by sme sa neboli prehrešili oproti kongr. uzavretiu a ľudová strana mohla — našou neoficielnou pomocou — pod svojou exkluzívnou zástavou mať o pár mandátov viac.

Prečo neboli naše orgány aj druhej mienke prístupné, prečo sa nedovolilo pred voľbami naše národnie stanovisko obojstranne osvietiť a potom až sa dohodnúť?

Za toto moje odchylné stanovisko zaslúžil som ja výčitku zrady, z ktorej nedovolili ste mi očistiť sa? Či som musel byť zatratený i Tebou,[894] za ktorého musel sa boriť ja pri prešporskej konferencii[895] s nasadením všetkého, čo mi bolo a je milé a drahé, keď Ťa všetci jednohlasne morálne chceli usmrtiť a keď som celú zášť a nenávisť za Teba na seba musel prejať voči našej teror-lige?

Bračok, to bolí. Bolí obzvlášte mňa, ktorého postavili ste s Baltíkom[896] do jednej kategórie, pred ktorým som Vás ale márne vystríhal!

Za to, že som Tvojej blahej pamäti apka dľa najlepšieho svedomia a vedomia až do posledného dechu bránil a vo väzení vydržuval,[897] som dľa zlomyseľne rozšírenej slov. verejnej mienky „dostatočne honoruvaný, ako ktorýkoľvek komisný fiškál“.[898] Mama Tvoja najlepšie vie, že všetky zbierky ona odoberala a že by som ani za svet honoráru nebol prijal.

Seba a rodinu zachovávam viere a národu, a zato zrieknuť som sa musel hmotných výhod.

V okrese samotný som koncentroval našu spoločnosť vo svojom dome, veru nie bez obetí.

Hľadal som posilu, prírost a priateľov pre našu vec a kde len možné bolo, umožňoval, napomáhal som usadleniu našich mladých šuhajov vo svojom okolí. Prišlo i zostalo ich tu dosť a majú teraz zabezpečené pozície. Na pomoc a vďaku pre seba som nerátal, no čo som skúsil, bolelo by i od zásadného nepriateľa. Miesto podpory pri verejnom a spoločenskom účinkovaní na poli národnom a cirkevnom bol mi prírost mnou importuvaný — a výlučne za hmotným výsledkom sa ženúci — zväčšia na prekážke. Exponuvať musel som sa za naše veci vždy len sám, a keď chladnosť a netečnosť prírostu i ľud zbadal a pocítil, a preto svoju mienku vysloviť sa opovážil: prírost vyhováral sa kritizovaním, neskôr neschvaľovaním, ba i zatracovaním môjho účinkovania. Atď.

Zostal som so svojimi puritánskymi (snáď zastaralými?) zásadami osihotený. Protiva prenikla i do nášho centra, odkiaľ bolo mi dané na vyrozumenie, aby som s prírostom solidaritu nenaštrboval.

Konečne keď som kvôli zhode a harmónii všetky sotize[899] mne a rodine činené v zmysle centrálnej rady (predpokladám, že dobre mienenej) zhltnul, prekonal a verejne za rovno vysoký uznal onen prírost, myslel som vec našu s týmto pošinúť napred. No sklamal som sa i ja i verejnosť naša. Pokúsil som utiahnuť sa, nešlo to; bola mi zbabelosť na oči vyhadzuvaná. Bezo mňa sa nič nekonalo, konať nechcelo; keď ale som zase zakročil, sa zakročenie moje za dobré neuznalo, ba zväčša zatracovalo. Jedným slovom: i netečnosť, i mlčanlivosť, i zaveduvanie pripisovalo sa vždy len mne a zodpovednosť zvaľuvaná vždy na mňa.

Vycítiac, že som nepohodlným i tu i v centre, utiahol som sa nakoľko možné bolo do svojho rodinného kruhu, vychovával som a vychovávam svojich 9 detí[900] rodu a cirkvi verne, na čo každoročne vynaložiť musím ohromný majetok, a predsa nežiadam ani nechcem žiadnej podpory.

Jedna dcéra a traja synovia[901] moji nie sú už cele neznámi pri našich pohyboch, nakoľko možno pracujú, účinkujú, pokračujú v našich dielach. Mnoho-li našich rodín, ktoré by si dorast tak dochovali a zachovali pre nás? A to predsa neváži nič u tých, ktorí sú tej mienky, že som mylného náhľadu nateraz. Oni ma chcejú predstaviť obecenstvu ako odštepenca, odpadlíka! Hoj, to bolí! Nech ich pán Boh súdi a ušetrí od toho žiaľu, bôľu, ktoré oni mne zapríčinili!

Účinkovanie a postavenie moje na poli cirkevnom by Ťa bezpochyby nezaujímalo, a preto končím.

Dážli odpoveď súkromnú lebo verejnú,[902] ochotne a vďačne prijmem; budešli mlčať, i tak dobre. Čas napraví, a keď nenapraví snáď zahojí to, čo druhí pochopiť a precítiť nevedia abo nechcú.

Zdravstvuj!

Štefan Fajnor, V Senici 31. dec. 1896

(SAPL)



[810] Vajanského článok Nádej vyšiel v Národných novinách XXVII (1896), č. 3. Bol napísaný na základe článku z Novogo Vremeni, zdôrazňujúcom kresťanský základ súvekej spoločnosti („Z jasieľ betlehemských a Golgoty, len z tých svätých miest svieti veličie nádeje, lásky i viery“).

[811] Narážka na tú časť článku, kde sa písalo: „U nás v Uhorsku počali jačať oficiálne kresťanské kruhy, až keď čudná, kraťučká éra Wekerle — Szilágyovská vytasila sa s takzvanými cirkevno-politickými zákonmi. My tiež priznávame, že cirkevno-politické zákony neboli ani súrne, ani potrebné, a nemálo prispejú paralyzovať kresťanstvo, unížiť cirkve“.

[812] (potentes) potenter torquebuntur (lat.) — budú ukrutne mučení

[813] Vajanského Besedy a dumy sv. I., Turčiansky Sv. Martin 1883. Nákladom Gustáva Izáka, Tlačou Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku. Zväzok obsahoval nasledujúce prózy: Noc na skalách, Hlásnik, Čierny idealista, Rubačova žienka, Letiace tiene, Pol dňa u rieky, Svadobné šaty, Z listov rozčúleného.

[814] Magyar Szemle. Szépirodalmi kritikai és művészeti hetilap… Budapest. V tom čase hlavným redaktorom bol Lajos Kaczinszky.

[815] Či Vajanský dal súhlas k prekladu, nepodarilo sa zistiť, no v Magyar Szemle (VII, 1896) nevyšiel ani jeden preklad Vajanského prózy od Gabriela Bargára. V odkazoch redakcie sa nachádza aj poznámka: A + B. Sok a bombaszt (A + B. Veľa a bombastické), Magyar Szemle, 31. majus 1896, no ťažko zistiť, či snáď tento odkaz patril Gabrielovi Bargárovi a jeho prekladom Vajanského próz.

[816] Karol Salva poslal Vajanskému zbierku veršov Z vesny života. Básne Ľudmily Podjavorinskej. (Tlačou a nákladom Karola Salvu, 1895. Strán 147.) Oznam (nie posudok) priniesli Národné noviny XXVII (1896), č. 30.

[817] sankcia (z lat.) — súhlas, povolenie

[818] Svätopluk Čech ďakuje Vajanskému asi za blahoželanie k päťdesiatinám, ktoré vyšlo pod názvom Päťdesiatročné narodzeniny Svätopluka Čecha v Národných novinách XVII (1896), č. 40.

[819] Tlačená hlavička listu: Dr. Stefanovic Milos, h. ügyvéd — advokát, Pozsony, vásártér 11 — zelený rýnok 11.

[820] Spomínanú kartu sa nepodarilo doteraz objaviť.

[821] ex abrupto (lat.) — bez prípravy, naraz

[822] Ide o stenogram odtlačený v Národných novinách XXVII (1896), č. 55, 56, 57, 58 a 59, pod názvom Tlačová pravota „Národných novín (za článok Politické banditstvo v č. 28 Národných novín). Reč obhajcu dr. Miloša Štefanoviča (pozri Menoslov…. č. 118) je odtlačená v č. 59. Štefanovič mal výhrady proti nepresnosti publikovania textu jeho obhajobnej reči.

[823] pare (z lat.) — doslovný odpis, kópia

[824] (maď.) — doteraz vždycky bolo zámienkou poburovanie proti maďarskej národnosti

[825] Magyar (maď.) — Maďar. Toto slovo v preklade vystalo, a tak v Národných novinách publikovaný text znie: „Posiaľ bolo vždy búrenie proti národnosti“.

[826] (maď.) — od istého času je maďarská tlač natoľko vybičovaná. V Národných novinách text znie: „Veď od istého času natoľko je vzbúrená tlač šovinistickým rozvlnením“.

[827] (maď.) — Od istého času maďarská spoločnosť, maďarská verejná mienka je natoľko vybičovaná prostredníctvom tlače, natoľko saturovaná šovinistickými prúdmi, že bezhraničná zaujatosť vytláča úplne triezve myšlienky. Text v Národných novinách: „Od istého času natoľko je vzbúrená maďarská tlač šovinistickým rozvlnením, že bezhraničná predpojatosť úplne vytvára zdravé myslenie“.

[828] quadruje (z lat.) — zhoduje sa

[829] Magyar nemzetiség elleni izgatásom (maď.) — búrenie proti maďarskej národnosti

[830] a sajtó fel van korbácsolva (maď.) — tlač je vybičovaná

[831] sohasem (maď.) — nikdy nie

[832] Národné noviny nepriniesli opravu publikovaného textu, hoci vyvolal Štefanovičovo rozhorčenie a odsúdenie.

[833] (maď.) — To možno praktizovať krátky čas, to možno rôznym spôsobom urobiť raz, dvakrát, kým možnosť tohto bezprávia, tohto pohŕdania právom prejde do vedomia verejnosti, do krvi, nakazí ju, korumpuje poctivé práva a ak to bude potrebné v konkrétnom prípade, či v záujme jednotlivca alebo strany uskutoční sa to isté, t. j. pošliapu sa zákony a právo hoci aj v Kecskeméte, kde sa panslavizmus nemôže ani len vyskytnúť. Text Národných novín: „To možno urobiť raz-dva, ale toto opovrhovanie práva, toto oberanie o práva vojde do krve a stane sa to bárs pri akejkoľvek veci, pri ktorej snáď nebude rolu hrať „panslavizmus“. Oklieštenie textu v Národných novinách bolo teda značné a Štefanovičove výhrady odôvodnené.

[834] Išlo o zakázané zhromaždenie na Starej Turej 26. februára 1893. Pozri článok Zakázané zhromaždenie ľudu na Starej Turej, Národné noviny XXIV (1893), č. 27.

[835] pto (peto, lat.) — ohľadom, čo sa týka

[836] dunst (z nem. der Dunst) — doslova para, dym, tu vo význame ani poňatia, ani stopy po niečom

[837] Úgy vagyunk az ó turai estettel is (maď.) — Tak sme aj s udalosťou na Starej Turej. Text v Národných novinách: „Tak sme i so staro-turanským prípadom“. Tu naráža Štefanovič na vynechaný pasus zo svojej obrannej reči.

[838] ergo (lat.) — teda, preto, nuž

[839] is (maď.) — a, aj

[840] meldujem (z nem. melden) — hlásim

[841] kreuzband (z nem. das Kreuzband) — obálka s krížovou páskou

[842] Kunst-Chronik (XX, 1896, č. 5 — 6) — nemecký časopis vychádzajúci v Mníchove. V ňom vyšiel článok Jaroslav Fr. Věšín od nemeckého spisovateľa Rudolfa Bergnera. Článok komentovali Národné noviny XXVII (1896), č. 77. Zdôraznili hlavne vzťah Věšína ku Slovensku a mravný záväzok Slovákov voči nemu. („Veru by mohli nájsť sa u nás majetnejší ľudia, ktorí by ich zachovali pre náš kraj“.)

[843] Hans Makart (1840 — 1884) — kráľovský maliar vo Viedni, profesor historických malieb na Viedenskej umeleckej akadémii, slávny, ale zároveň módny maliar svojej doby

[844] Jaroslav Věšín žiadal Vajanského o napísanie biografie. Pozri list č. 83.

[845] Národné noviny zasielali Jaroslavovi Věšínovi aj naďalej.

[846] Jozef Škultéty — Pozri Menoslov… č. 116.

[847] Juraj Čajda — Pozri pozn. č. 15 k listu č. 20. Škultéty zasielal Věšínovi Slovenské pohľady a Čajda Černokňažníka.

[848] Išlo o list Idy Hurbanovej z apríla 1896.

[849] Vajanský mal mena 16. mája.

[850] spútam (z rus.) — spletiem, zamotám, popletiem

[851] „nechristi“ — t. j. tí, ktorí nie sú pravoslávneho vyznania. Tu narážka na odlišnosť pravoslávneho kalendára.

[852] V ruských školách bola obrátená stupnica známok. Najlepšou známkou bola päťka, najhoršou jednotka. Cenzúra — vysvedčenie.

[853] Francois René de Chateaubriand (1768 — 1848) — francúzsky spisovateľ. Jeho Atala vyšla r. 1801. Prvý ruský preklad vyšiel r. 1802. Oľga Hurbanová asi čítala povesť v ruskom preklade.

[854] Alexej Nikolajevič Apuchtin (1841 — 1893) — ruský básnik. Jeho Stichotvorenija (Verše) vyšli r. 1886. Prevládala v nich ľúbostná lyrika s melancholickým nádychom. Hlavne asi touto svojou stránkou očarúvali vtedy dospievajúcu Oľgu Hurbanovú.

[855] Jakovlevič Nadson (1862 — 1887) — ruský básnik. Jeho zbierka Básne vyšla r. 1885. Bola to poézia sociálneho súcitu a citovej clivoty.

[856] Citovaná veta je z Letiacich tieňov, vyslovuje ju Milko Holan v rozhovore s Eugenom Dušanom. (Pozri Besedy a dumy. Píše Svetozár Hurban Vajanský. Sväzok I. Turčiansky Sv. Martin. Nákladom Gustáva Izáka. Tlačou KÚS. Spomenutý citát je na s. 120.)

[857] Hviezdoslavova kratšia epická báseň Poludienok vyšla v I. zväzku jeho Zobraných spisov vydaných v Turč. Sv. Martine 1892 (s. 265 — 279). Vznikla pravdepodobne v decembri 1891.

[858] Hviezdoslavova lyricko-epická básnická skladba Hájnikova žena vychádzala v Slovenských pohľadoch IV (1884), s. 1 — 28; V (1885), s. 48 — 74; VI (1886), s. 233 — 239, 251 — 258, 265 — 270. Ako zvláštny odtlačok zo Slovenských pohľadov vyšla nákladom Slovenských pohľadov, tlačou Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Martine r. 1886.

[859] Hviezdoslavov Epilóg vyšiel v I. zväzku jeho Sobraných spisov básnických (Oddiel epický) vydaných Kníhtlačiarensko-nakladateľským spolkom v Turčianskom Sv. Martine r. 1892, a to na s. 323 — 329. Išlo vlastne o báseň A prvý voz, v ktorej Hviezdoslav kriticky znevažuje svoju vlastnú tvorbu.

[860] Oľga Hurbanová čítala Sládkovičovu Marínu asi z prvého vydania. (Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. V Pešti. Písmom Josefa Beimela 1846. 16°. s 73.)

[861] Adolf Heyduk (pozri Menoslov… č. 35) — český básnik. Tu asi ide o Oľginu narážku na Vajanského kritické výhrady voči Heydukovej tvorbe, ktorú si Svetozár Hurban ináč vážil. Pozri napr. Vajanského recenziu Heydukovej zbierky V zátiší, Slovenské pohľady III (1883), s. 107 — 108.

[862] Tlačená hlavička: Dr. Stefanovic Milos, h. ügyvéd — advokát, Pozsony, vásártér — zelený rýnok

[863] Vajanského článok Ľudová strana vyšiel v Národných novinách z 15. októbra 1896 (č. 232). Svetozár Hurban v ňom vyslovoval podporu Ľudovej strane, ktorá sa postavila proti liberalizmu, „antichristianizmu“, materializmu a vyhlasovala korektný postoj voči národnostiam.

[864] in optima forma (lat.) — v najlepšej podobe

[865] Narážka na slovenskú inteligenciu, že ponechala voľnú ruku podplácaniu voličov z vládnej strany.

[866] t. j. ľudová strana, na čele ktorej stál maďarský gróf Nándor Zichy. Vo voľbách r. 1896 Slovenská národná strana spolupracovala s ľudovou stranou. Štefanovič naráža na túto skutočnosť.

[867] O podplácaní ľudu vládnou liberálnou stranou, na čele ktorej stál Dezider Bánffy (1843 — 1911), v tom čase predseda uhorskej vlády, a István Tisza (1861 — 1918), maďarský politik, písal vo svojom Dopise z Považského Nového Mesta (Národné noviny XXVII, 1896, č. 250) dr. Július Markovič: „A náš ľud? Sprvu sa držal statne, ale potom, zbavený vodcov, radcov, vydaný v plen notárom, richtárom, drzým náhončím, všetkým možným úradným nátlakom; ohlušili jeho myseľ pijatikou, nemal sa ku komu utiekať, nemal ho kto zastať — podľahol, menovite keď ho z čiastky oklamali (ako na Starej Turej)… Velikým vábidlom bolo pravda i 5 — 50 — 100 zl., ktoré sa dávali dľa výzoru haleny alebo kabáta.“

[868] Július Markovič v tomže liste poznamenáva kriticky: „Zbili nás evanjelici, zbila nás za našu považovaná Stará Turá, dorazili Bzince“.

[869] Gróf Karol Pongrác kandidoval za Ľudovú stranu v Novom Meste n./Váhom a vo Vrbovom. Proti nemu za vládnu stranu vystupovali v Novom Meste n./Váhom Vietoris a vo Vrbovom Szulyovszky. Agitáciu za Ľudovú stranu viedol dr. Július Markovič a dr. Kohút. V oboch prípadoch voľby vyhrali vládni kandidáti. V Dopise Národným novinám z 29. októbra 1896 (č. 244) sa volebná prehra vysvetľovala nasledovne: „Prepadnutie stalo sa následkom zrady slovenských evanjelikov, poťažne netečnosti ich kňazov.“

[870] Gróf Nándor Zichy (1829 — 1911) — významný maďarský politik, r. 1896 založil ľudovú stranu, s ktorou kooperovala vo voľbách r. 1896 aj Slovenská národná strana. (Pozri Osvedčenie Ústredného výboru Slovenskej národnej strany zo 17. októbra 1896 odtlačené v Národných novinách z 19. októbra 1896, č. 235.) Zichy kandidoval za Ľudovú stranu v Trnave, protikandidátom bol Emmere. Voľby vyhral vládny kandidát (Trnavská voľba, Národné noviny zo 4. novembra 1896). Dr. Ján Černoch (nie Čarnok), v tom čase kanonik ostrihomský, kandidoval za Ľudovú stranu v Čadci. Zvolený bol vládny protikandidát Leo Lánczy, peštiansky bankár (pozri: dr. Ján Černoch o čačianskej voľbe, Národné noviny z 3. novembra 1896). Antal Molnár (1847 — 1902), maďarský spisovateľ a politik. Nekandidoval v slovenských volebných okresoch. Dr. Jozef Dérer (1856 — 1918), advokát z Malaciek, asi odstúpil z kandidatúry, pretože ho Národné noviny v súvislosti s uhorskými voľbami r. 1896 nikde nespomínajú.

[871] Gróf Karol Pongrác kandidoval vo Vrbovom i v Novom Meste nad Váhom (pozri pozn. č. 7). V Senici kandidoval za Ľudovú stranu Franko Veselovský (1845 — 1917), slovenský advokát v Trnave. Protikandidátom za liberálnu stranu bol Ivan Zmertich. Po rôznych machináciách a po odvrhnutí 600 hlasov Ľudovej strany zvíťazil vo voľbách vládny kandidát. (Národné noviny zo 4. novembra 1896 prinášajú článok O senickej voľbe, kde sa opisujú praktiky vládnúcej strany vo voľbách).

[872] Narážka na aktivitu katolíckeho duchovenstva, ktoré podporovalo vo voľbách r. 1896 Zichyho Ľudovú stranu.

[873] Tlačená hlavička listu: Československá jednota v Praze.

[874] Československá jednota usporiadala Slovenský večierok 24. novembra 1896. Na večierku zaspieval zmiešaný zbor Hlahol, prednášku mal Jozef Ľudovít Holuby, trávnice predniesla Vincencia Stodolová za klavírneho sprievodu dr. Emila Stodolu, atď. Večierka sa zúčastnil i Svetozár Hurban. Svedčí o tom jeho úvodník Osviežený cit, odtlačený v Národných novinách z 2. decembra 1896 (č. 273). Vajanský v ňom písal o Slovenskom večierku usporiadanom Československou jednotou, o slovensko-českých vzťahoch a svoju úvahu uzatváral: „Skúsili sme, že chladnosť už ustúpila a cit osviežil.“ Dokazujú to tiež Vajanského fejtóny Pražské dojmy, ktoré vychádzali na pokračovanie v tom istom ročníku Národných novín (č. 274 — 291).

[875] Vajanského fejtóny Pražské dojmy vychádzali v Národných novinách XXVII (1896), I — č. 274, II — č. 275, III — č. 276, IV — č. 277, V — č. 278, VI — č. 281, VII — č. 283, VIII — č. 284, IX — č. 287, X — č. 288, XI — č. 291.

[876] Československej jednote a Národopisnému museu československému venoval vo svojich Pražských dojmoch prvú (č. 274), druhú (č. 275) a tretiu časť (č. 276) svojich Pražských dojmov. V Národopisnom múzeu si všímal hlavne ľudové staviteľstvo, priemysel, ľudové výšivky a osobitne komentoval slovenské oddelenie, ukazujúce na „poklady ľudovej mysle a zručnosti“.

[877] Viera Hurbanová

[878] Narážka na to, že v prvých desiatich kapitolách Pražských dojmov Vajanský nespomenul Museum království českého.

[879] Vajanský spomenutú prácu dostal a využil ju v jedenástej, poslednej časti svojich Pražských dojmov (č. 291). O Museu království českého medziiným písal: „… teraz mohol som len zbežne prezrieť prírast“, vyzdvihol časť etnografickú a etnologickú a najmä zberateľskú prácu profesora Jana Koulu, „zriedkavého znalca“ slovenskej problematiky.

[880] Jan Koula (1855 — 1919) — český architekt, maliar a spisovateľ, od r. 1884 profesor Vysokej školy technickej v Prahe

[881] Alois Jirásek (pozri Menoslov… č. 49) — český spisovateľ, cestoval spolu s profesorom Janom Koulom po Slovensku. Išlo o prvú Jiráskovu cestu na Slovensko, za ktorej navštívil: Trenčín, Beckov, Žilinu, Detvu, Lučenec, Rimavskú Sobotu, kaštieľ v Hrachove, Muránsky hrad, Tisovec a odtiaľ odcestoval do Budapešti. Bližšie pozri v práci J. Boreckého, Alois Jirásek, Praha 1933, Česká akademie věd a umění, s. 317 — 318.

[882] t. j. staročechov. Tak sa volali členovia národnej strany (1860 — 1918), ktorej zakladateľom bol František Ladislav Rieger (1818 — 1903). Bola to strana vyššej českej buržoázie a v politickom zápase sa často spájala s konzervatívnou šľachtou.

[883] Štefan Fajnor prišiel za advokáta do Senice 8. februára 1868.

[884] Štefan Fajnor — napísal veľa mužských a miešaných zborov a zborových úprav ľudových piesní pre rôzne spevokoly. (Okrem toho sa vo svojich teoretických článkoch zaoberal problematikou slovenských národných piesní.) Najlepším Fajnorovým dielom je cyklus piesní Cymbal a husle na texty Adolfa Heyduka, klavírna Fantázia na slovenské ľudové piesne a kantáta Noc (Ivan Hrušovský, Slovenská hudba v profiloch a rozboroch. Štátne hudobné vydavateľstvo, Bratislava 1964, s. 43 — 44).

[885] ex duo (lat.) — z dvoch, z dvojhry

[886] Kongres nemaďarských národností sa konal v Pešti v dňoch 10. — 12. augusta 1895. Bližšie pozri v pozn. č. 1 k listu č. 81; inaugurovaná (lat.) — otvorená, zahájená, nastolená

[887] Pasivita Národnej strany trvala od 1. júna 1884. Národná strana ju vyhlásila po neúspechoch vo voľbách, ktoré sa vyznačovali zneužívaním moci v prospech kandidátov vystupujúcich za vládne maďarské strany. Roku 1896 vo voľbách kooperovala Národná strana s novoutvorenou Ľudovou stranou (pozri Osvedčenie podpísané Ústredným volebným výborom Slovenskej národnej strany, Národné noviny XXVII, 1896, č. 235). Fajnor tejto kooperácii nedôveroval a vyslovoval sa proti nej.

[888] Uhorské voľby boli 23. novembra 1896. Slovenskí kandidáti (Franko Veselovský, Rudolf Krupec atď…) vystupovali ako kandidáti Ľudovej strany spolu s maďarskými kandidátmi. Ľudová strana však na sneme „zapierala slovenských národovcov“ a volebné prísľuby nesplnila. Fajnorove obavy v tomto smere sa ukázali oprávnené.

[889] Narážka na sériu článkov v Národných novinách (XXVII, 1896), pranierujúcich, už či priamo alebo nepriamo, neochotu spolupráce s Ľudovou stranou u časti slovenských národovcov. Za všetky spomenieme aspoň článok Apel! (č. 238), v ktorom sa okrem iného písalo: „Vaša hlúpa filozofia, príštipkárstvo, extra politika ani jednu dušu nezobudila, ani jedného človeka neprivábila k Vám! Národ potrebuje čin, disciplínu, posluch!!!

[890] Narážka na spoluprácu Slovenskej národnej strany s Ľudovou stranou vo voľbách r. 1896

[891] Ondrej Marszovszky sa v sneme vyslancov 12. decembra 1896 osvedčil, že „Ľudová strana postavila sa na stanovisko vyrovnania z roku 1867, a to v tom zmysle „aby zákon, spravedlivosť a slušnosť stali sa platnými aj voči národnosťam“. Výťah z jeho prejavu citujú Národné noviny (XXVII, 1896, č. 283) v rubrike Domáce zprávy.

[892] engagovaní (z franc.) — zainteresovaní, zapojení do práce

[893] Narážka na to, že Národná strana mala zachovať aj vo voľbách r. 1896 pasivitu.

[894] Štefan Fajnor tu myslí na Vajanského článok Padla maska (Národné noviny XXVII, 1896, č. 242), v ktorom sa o ňom hovorí iba nepriamo: „Uvážte toto bratia evanjelickí a nedajte sa zmámiť komisným buričom, ktorý by pod rúškom luteranizmu chcel nás odtrhnúť od bratov vašich! Povedzte im, prečo nebránili luteránstvo vtedy, ked ho hubila Prónayova a Baltíkova synoda? Prečo neboli horliví, keď prznili a šarcovali luteránsku slobodu, trhali historické dištrikty, katovali seniorov a inšpektorov disciplinárkami a peňažitými pokutami?“… Fajnor toto Vajanského obviňovanie vzťahoval aj na seba a hlboko sa ho dotklo, ako dosvedčuje celý list.

[895] O akú Fajnorovu obranu Vajanského na bratislavskej konferencii išlo, nevieme.

[896] Fridrich Baltík (1834 — 1919) — od r. 1859 profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici, od r. 1870 evanjelický farár a neskôr senior v Liptovskom Mikuláši. Roku 1890 ho zvolili za superintendanta preddunajského dištriktu. Spočiatku sympatizoval so slovenskými snahami, ale ako superintendent podľahol oficiálnemu maďarskému prúdu. Práve proti stotožňovaniu vlastnej činnosti s touto stránkou Baltíkovho pôsobenia sa Fajnor najviac ohradzoval.

[897] Štefan Fajnor bránil Jozefa Miloslava Hurbana v súdnom procese r. 1876. Jozefa Miloslava Hurbana žalovali ako redaktora Cirkevných listov pre článok Leopolda Abaffyho (1827 — 1883), evanjelického farára v Slovenskom Aradci, ktorý vyšiel v Cirkevných listoch z 30. 4. a 14. 5. 1875 pod názvom Tým miernym. Jozef Miloslav Hurban bol odsúdený na trojmesačné väzenie a ihneď ho aj nastúpil v senickom väzení. Finančne vypomáhal Hurbanovi a jeho rodine v tomto procese i počas väzenia Štefan Fajnor. O tomto procese píše podrobnejšie Albert Pražák, v knihe Hurbanovia vo väzeniach (nákladom O. Trávnička v Žiline 1923) na str. 27 — 38.

[898] Narážka na vetu „nedajte sa zmámiť komisným buričom“ v článku Vajanského Padla maska! Národné noviny XXVII (1896), č. 242.

[900] Štefan Fajnor s manželkou Emíliou Fajnorovou (1850 — 1930) mal deväť detí, a to: Boženu, Vladimíra, Dušana, Ivana, Klementa (mená ostatných detí, ktoré zomreli v detstve, sme nezistili).

[901] Dcéra Božena Fajnorová bola vydatá za slovenského národovca dr. Ľudovíta Bazovského, advokáta v Lučenci. Pomáhala mu v národnej práci v novohradskom kraji. Vladimír Fajnor (1875 — 1950) bol advokátom vo Zvolene, od r. 1905 redigoval politicko-spoločenský mesačník Zvolenské noviny. Dušan Fajnor bol v tom čase kaplánom, od r. 1904 sa stal farárom v Čáčove.

[902] Verejnú odpoveď v Národných novinách Svetozár Hurban Fajnorovi nedal. Či tak urobil v súkromnom liste, nepodarilo sa nám zistiť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.