ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 358. Ľudmila Podjavorinská S. H. Vajanskému

Drahý, predrahý Majstre Vajanský!

Neviem Ti vysloviť svoje veľké potešenie a svoju vďaku. Vychválil si ma a vyvýšil,^[2407] že sa mi až hlava točí… Teším sa nevýslovne hlavne z toho, že si ma Ty tak porozumel, že máš úplný zmysel pre to, v čom som ja vyrástla: pre prostotu jednoduchých ľudí. No akoby nie: si umelec a tiež z fary. Moje postavy sú Tvoji dobrí známi,^[2408] z mladosti.

Ja cítim iba, že umenia je snáď ani nie veľa v mojom Prelude, ale je v ňom cit vlastnej mojej duše — a prezentovaný prosto z prameňa, bez prídavku šumivých práškov a sladkostí.

Moje šťastie, že povšimnul a čítal to umelec, znalec — poet. A vďačná som mu z celej duše!

Vďačná som Ti, Majstre môj drahý, menovite za to, že ma Tvoje drahé riadky povzbudili. Som duchovne skleslá… odkedy je vojna, som vyrazená z koľaje, ktorou za istým cieľom šla som od detstva. Očakávam — nič iné nie som vstave — iba čakám ani Anna prorokyňa a každý nový úder na širokú našu rodinu bezcieľnejšími predstavuje mi dávne snahy. Po vypuknutí vojny ďakovala som Bohu — ako Ty — že dal mi dožiť tieto časy — ale od istého času pozerám na minulosť ako zo záhrobia a trápim sa, že život uplynul a nezachytila som v ňom nič všeobecnejšie cenného…

Dnes, vďaka Tvojej kritike, som sa i v tomto trochu uspokojila.

Za povinnosť si držím báseň dokončiť^[2409] — ale nebol by div, keby som ju, zmaznaná a pyšná, zbabrila. Možno Ťa i sklamem, bo môj hrdina a či jeho osud zostane si dôsledným…

Či poznal si svoju vnučku — „Hanu“?^[2410] Moji rodičia poznali sa okamžite.^[2411] Mama sa trochu i mrzí „že to každý bude vedeť“, ale sa nehnevá. Dnes je u nás povznesená slávnostná nálada.

Akoby nie?

Prosiac, aby si moje riadky bral ako vrelý výraz mojej vďačnosti, srdečne Ťa pozdravujem

Tvoja, drahý Majstre, Ti úprimne oddaná Ľudmila.

N. Mesto n. V. 30. jan. 1916

Ps. I pána redaktora Škultétyho pozdravujem!

Ľ.

(SAPL)

List 359. S. H. Vajanský Martinovi Rázusovi

Pánu M. Rázusovi

Viem, že mladí nepočúvajú na radu starých; nás už hodili do starého železa, pomenovali oslami; ale môj vek a Vaša mladosť a starosť o literatúru ma posmeľujú Vám poslať niekoľko slov, len sub-rosa^[2412] — chcete-li, počujete, ináč iného s tým neurobte.

Pozorujem, že vo Vašich veršoch, ktoré sú z radu … talentovné a svieže, že podliehate českému vplyvu.^[2413] A to je smrť každej sviežej slovenskosti:

Hviezdoslav je strašným príkladom, ako človek môže všetko potratiť. Už predtým Podjavorinská^[2415] to samé urobila. Posledné verše Hviezdoslava — no nechcem sa rozhorliť.

My v Česku nemáme čo v poézii hľadať. Česká poézia je kaluž, a to nie originálna kaluž, ale kaluž z kaluže. Ešte horšie je s jazykom! Český jazyk moderný vyvinul sa na „hatmatilku“, ktorá už dávno nenie slavianska… Odplesk nemčiny. Duchovné otroctvo v myslení, v slohu, v celom myslení! Národ, ktorý „nekosí“, ale trávu „seká“, ktorý nepozná kosbu, ale „senoseč“, vojnu nepozná, ale „válku“, ktorý si „sdeluje“, ktorý „provozuje“ Predanú nevestu — ale vezmite hociktoré číslo novín, všade na Vás hovoria nie Slavian, ale Nemec prosto z rajchu.^[2416] Na Vás hovorí nemecká duša, nemecký um, i pri najlepších literátoch. Čo povedať o druhostupňových! Čo povedať, keď Vrchlický menuje „vlasy“ — „vlas“ „ona měla dlouhý vlas“, nemecký „Haar“. U nás je „vlas“ len v polievke a tam nenie chutný. Predstavte si ženu s jedným „dlouhým vlasem“. Je to priamo hrozné! Vezmite z Vrchlického poézie tieto slová „sníti“, „sen“, „snení“, „snivý“ a podobné synonymá a neostane Vám nič v ruke. Nuž či je všetko len sen? Heine má „Traumbilder“,^[2417] ale to sú naozajstné sny, sníva sa mu a on to rozpovedá. Tedy v to(m) je len napodobnenina. Ďaleké perspektívy… lidstvu… ale na tie sa kuká cudzím perspektívom, odlíšeným od nemeckého panstva. Každá Vrchlického báseň sa lepšie číta v nemeckom preklade — tam hovorí prirodzeným jazykom.

A my sa máme, my, svieži, čistí babrať takým cudzopasníctvom? Ich poézia je humbug, nepocítená, neprežitá, slovná, literácka, nie živá! Nejakému Štefánkovi môže imponovať, on je šmok,^[2418] ale slovenskému poetovi od Tatier nie. On je pri prameni jazyka, porekadiel, ľudovej múdrosti, sviežich foriem, je na sviežom vzduchu a nie v zpuchrenej diere českého literáta, ktorý habká po nemeckej fráze („to bylo pudluv „zrní“ das war des Pudls Kern, ako napísal Macharl!),^[2419] „znám sve Pappenheimské“: ich kenne meine Pappenheim Schiller.^[2420] Ale ani tak: lyriky nemajú, epiky nemajú, románu nemajú, drámy nemajú — prečo by sme sa im mali natískať? Dobre, nech si cenia svojich Hálkov, Máchov (ostatne český kritik dokázal, že Máchov „Máj“ je napodobnenina nemeckých poetov^[2421] strednej ruky, ktorých už Nemci zabudli, ani do literatúry neprijali, ale nedbám, ale mne je ľúto, keď nám odorávať chcú sviežich duchov, sebe nič nevyhrajú — veď majú literátov na tucty — také básniky — ja im všetkých „také básnikův“ žičím, ale nechcel bych im dať ani jedného Rázusa.

Nečítajte českých básní. Ony sú otravou pre Slováka. Spokojte sa s kvetom lipy! A jestli máte iné ambície — máme v slavianstve inakšie vzory.

^[2422]

Neviem, či dobre robím, keď Vám toto píšem: ale aspoň vidíte, že si Vás vážim a dôverujem, že s tým zle nenaložíte.

Svetozár Hurban Vajanský

Odhovárali ma, že Vás nepoznám, ale poet poeta pozná!

(AMS)

List 360. Martin Rázus S. H. Vajanskému

Pribylina 7/IV. 916

Blahorodý Pane!

Za úprimné riadky — ktorými ste ma milo prekvapili — srdečne ďakujem. Memento^[2423] prijímam — ako od otca — po synovsky a môžte byť ubezpečený, že dôveru Vašu nenadužijem. Trpkosť, ktorú vycítiť z Vašich slov — pochopujem: Otcovia a deti! No ja len ľutujem, že som sa až dosiaľ neobrátil o radu k Vám, ktorého som vždy považoval za najpovolanejšieho strážcu našej literatúry. Hľa, veď píšete, že Vám táto starosť vtisla pero do ruky… Nuž vďaka!

Na mojich prácach badať český vplyv. [V]skutku — menovite, čo som pod Kriváňom, zapodieval som sa mnoho s českou poéziou. Pravda, i s inou, hlavne západnou, čo — ako cítim i sám — neostalo bez následkov. Človek v mnohom ohľade ani nevie, len keď sa to naňho nalepí všeličoho.

Pri našich pomeroch je to však nie div a menovite v mojom páde nie. Našťastie nášho národa udre pečať na mladého ducha. Niet školy, niet porady, ako by sa ono pre každého osobitne vyžadovalo, takže premnohý z nás, keď sa i neodrodí, vyjde do života ani nebadajúc, že je viac nie svojský.

Keď je však reč o českom vplyve — tu je aj iná príčina. My, evanjelici, sme mu zrovna od detinstva vystavení. Modlitby, náb. piesne, bibl. hist. katechizmus — bibliu ani nespomínajúc — to nám češtinu zrovna vkráda do ducha — čo neskôr ťažko vytrieť…

Tedy nie div!

Ale práve preto prijímam s vďakou Vaše memento! Čo máme pekné doma, nesmieme dať za cudzé, ktoré je k tomu snáď i pokazené!

Veľmi by bol rád, keby som sa o tom mohol s Vami i ústne pozhovárať. No neviem — kedy sa mi naskytne príležitosť. Pravdepodobne len — ak pánboh dá života — po vojne.

Pripojene posielam i ja niečo pre veľkonočné číslo Nár. nov.^[2424] Škoda, že nemám niečo príležitostnejšieho…! A teraz mi to dajako ani nejde od ruky. Odvolá i úradná povinnosť — no i poľné práce. Práve čistím lúku, jarky narážam atp., čo ma trochu zahatí.

Ďakujem ešte raz za riadky, ktoré si odložím na pamiatku! Buďte spokojný, dobre ste spravili, keď ste to písali!!

Želajúc Vám zdravia a sily,

pozdravuje Vás Váš Martin Rázus

(SAPL)

List 361. Pavao Vlahović S. H. Vajanskému

Preklad.

Budapest 6. VII. 1916

Blahorodý pane!

Podpísaný čo najsrdečnejšie ďakujem za vzorný preklad dvoch Schneiderových piesní („Vesper dominicae“ a „Letí havran“),^[2425] ktoré uvediem v najväčšej koncertnej viedenskej a peštianskej sále a tam ich zaspievam.

Ale som taký smelý, že prosím pána básnika, aby mi preložil pieseň Nôžka (Vajanský) do maďarčiny a pieseň Ukolébavka do nemčiny, ako aj „Keď na deň zvoniť mali“.^[2426]

Nemecký preklad je presný, takže vystihuje znenie básnikovo v tomto jazyku tak, ako aj v materinskom.

Ešte raz Vám čo najsrdečnejšie ďakujem za preklad prekrásnych slovenských piesní. Aj naďalej sa odporúčam pánu básnikovi a prosím, aby mi tieto dve piesne preložil.

So Srdečným pozdravom ostáva váš najoddanejší

Pavao Vlahović, člen kráľ. maď. opery

P. S. Vašu pieseň Guslar^[2427] dal som preložiť do horvátčiny, tak ju budem spievať v Záhrebe, 6. IX. t. r.

(SAPL)

List 362. Ivan Thurzo S. H. Vajanskému

Bdpešť 1916 VII. 7.

Vysokoctený pán redaktor.

Ráčte lásk. prijať moju vrelú vďaku za lásk. preloženie do nemeckého 2 slovenských piesní („Letí havran, letí“ a „Vesper Dominicae“).^[2428]

Preklad som patričnému opernému spevákovi (Pavlovi Vlahovićovi,^[2429] býv. pomoc. zbormajstrovi Záhrebskej opery) už oddal, ktorý mi sľúbil, že za Vašu láskavosť sa Vám i on osobitne poďakuje.

Obe skladby že chce na istom koncerte najbližšie predniesť. Je to ináče veľmi dobrý tenorista, ktorý má pred sebou skvelú budúcnosť. Od tunajšej opery je už aplikovaný so skvelým platom a opera vykonala mu i „oslobodenie“ spod vojenskej služby. Je rodom zo Záhrebu.

Ja ešte — špitálničím.^[2430]

Ešte raz Vám ďakujúc za Vašu láskavosť, som v hlbokej úcte oddaný Ivan Thurzo

Jeho Blahorodiu, pánu Svetozárovi Hurbanovi redaktorovi v Turč. Sv. Martine.

(SAPL)