ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 25. S. H. Vajanský Ide Hurbanovej

Preklad:

Segedín, 17/2 večer

Milé dieťa!

Dnes som prišiel o 9-ej, po krátkej, ináč priateľskej formalite dostal som svoju izbu. Všetko som vybalil — len málo kníh, musím si kúpiť stojan. Zoznámil som sa s Lukáčom,^[258] s jeho ženou^[259] a ešte s nejakým pánom, ktorý bol u neho na návšteve. Ostatných pánov, ktorí sú tu, myslím, že je ich 5-6, som nevidel, len 2-3 cez okno. Na obed som sa dobre najedol, a tak mi prvý raz chutilo počas celej cesty. Bol som na mieste omnoho pokojnejší.

O predpisoch: O ôsmej večer nás zavrú. Listy a noviny dostaneme do ruky neotvorené, my píšeme bez toho, že by sme list zalepili, lebo ho cenzuruje pán riaditeľ.^[260] Na požiadanie povoľuje riaditeľ kúpeľ, neviem kde. Na obed si môžeme dať priniesť 1 litra vína, aj večer.

Zariadenie: Skriňa, umývadlo, stôl, 2 stoličky a železná posteľ. Dom je poschodový, obkolesený vysokým múrom, okolo sa môžeme prechádzať, malé zakrpatené stromčeky. Peniaze sa míňajú na prípravy, potrebujem ešte jeden stôl, papier som kúpil atď. Čo stojí strava, neviem. Obstaráva ju hlavný dozorca. Len či budem môcť pracovať. L.^[261] hovorí, že to pôjde dosť ťažko, človek je zvláštne disponovaný. Ostatne ja dúfam, len nie som ešte dosť pokojný a vec je ešte veľmi nová. Návštevy môžu prichádzať od 9 — 11 alebo od 12-ej, popoludní od 2 — 5. To sa presne dodržiava. Kto sa previní prekročením, môže stratiť aj tú voľnosť, ktorá ešte tu je.

Tak píš, môžeš všetko, čo chceš. Ole^[262] píš, že už sedím, daj jej moju adresu.

Tvoj Svetozár

Ráno 18. 2.

Strava stojí denne 1 zl. raňajky, obedy a večere. Víno stojí 30 hal. 1 litra. Pošli mi len malý vankúš, posteľ je dobrá, ale vankúš je veľmi tenký. Otvárajú nás okolo 8. hodiny. Prvá návšteva: holič, ktorý ponúka svoje služby. Dnes sa rozprávali o fidelnosti etc. — táranie.

Dostal som už: Hlas národa,^[263] Národní listy,^[264] Humory^[265] a 16 telegramov z Myjavy.

Hurban Vajanský Svetozár, Szeged. Állami fogház^[266]

(SAPL)

List 26. Vladimír Hurban S. H. Vajanskému

Stará Pazova 21. febr. 1893

Brat môj drahý!

Veľmi som Ti povďačný, že si sa hneď po svojom namestení prihlásil kartičkou. Boli sme tieto dni v ustavičnom očakávaní. Správa novinská sucho nám len hlásila, že si sa pobral do Segedína, darmo sme ale čakali bližšiu správu menovite o tom, kto Ťa na Tvojej ceste sprevádzal.^[267] Veď ani doteraz neverím, že by Ťa boli naši samého pustili na tú Tvoju trápnu síce, ale spolu i slávnu a triumfálnu krížovú púť — nie tak pre Teba subjektívne (Ty si sa ta obišiel i bez takého sprievodu), ale pre dekórum národnie. Práve pre osvedčenie toho, že si národný mučedlník — mali Ťa sprevodiť do väzenia ľudia národa. — Mysleli sme aj, že snáď Kosťa^[268] s mamou^[269] sa vybrali s Tebou a zo Segedína^[270] že vybehnú i k nám. Čakali sme tedy, ale nedočkali nikoho.

Na každý pád: budeme si dopisovať. Čo v hrmote Tvojich prác a zamestnaní národných zanedbano bolo, vynahradíme si teraz zásluhou maďarov prešporských a pomaďarčeného čecha Kramolina^[271] (jeho otec bol vojenským pekárom v Petrovaradíne). Prvý Tvoj list tedy nech má za predmet: Tvoj odchod z Martina a cestu do Segedína.

Posielam Ti tu jedno číslo Obzora,^[272] ktoré Ťa vyprevádza do Segedína entrefiletom.^[273] Spravili Ťa doktorom. Keď som videl to dr., skrsla vo mne jedna herská myšlienka, ktorá pri trochu vôle a zvolení z Tvojej strany ľahko by sa stala skutkom. Nebola by to pekná rozpomienka na Segedín pre ďalší Tvoj život, keby si z väzenia vyšiel ozaj ako Doctor philosophiae?^[274] Čo by k tomu bolo treba? Maličkosť. Známostí máš dosť na pražskej univerzite, pohnúť vec, napísať známou Tvojou virtuoznosťou nejaké pojednanie povedzme z oboru literárno-historického — a vec je hotová. Chcem len Tvoje zvolenie akademické. Ja by som potom s ozajstnou zaujatosťou a láskou akciu začal. Viem, že nedržíš veľa na také vyznačenie — mňa ale a mnohých vec by veľmi tešila a národu by bolo ku cti.

Teší nás, že si hospodu pochváliť môžeš.

Ďalšie predmety Tvojich listov: podrobné opísanie celého Tvojho života vo väzení. Či sa prechádzate? Či sa so spoluväzňami navštevujete? Či si už bol s Lukáčom,^[275] ktorý tam je s Tebou a s Tebou aj vyjde bárs 2 mesiace driev prišiel, bo dostal nanovo 2 mesiace k roku? Jak dlho smie návšteva u Teba byť? Či tá istá osoba aj viac ráz denne alebo viac dní atď.

Ja sa naskoro k Tebe vyberiem.^[276] Preto driev chcem niečo vedieť o modalitách. Ako sa kostuješ? Či keď človek príde, môže aj sebou doniesť niečo k jedlu, k pitiu, k fajčeniu atď. Gusta^[277] ma menovite posiela, abych skoro ta šiel Ťa vidieť, že driev nebude mať pokoja. Do videnia tedy!

Tvoj V(ladimír)

Mohol som z „Obzoru“ entrefilet len vystrihnúť;^[278] ale som si pomyslel, že vo väzení sa niekedy aj annoncy^[279] čítajú, posielam tedy celé číslo, nájdeš tam aj o jednom maďarskom bezobrazluku (infámia).^[280] Apropos: ako si s novinami? Ktoré dostávaš?

(SAPL)

List 27. S. H. Vajanský Ide Hurbanovej

Segedín 6/3 93

Drahá duša!

Dostal som Váňove „Krákory“^[281] a mal som z nich veľkú radosť. Ten človek má v sebe veľkú zlatú žilu, len kuť nevie to zlato. Vrchlického celkom surtificiroval.^[282] Ale bolo už na čase! Predsa nám nenie v interesi taká kolosálna blamáž bratského českého národa, keď tak popredného človeka, jako je skutočne Vrchlický,^[283] chcú za génia národa vyhlásiť — na Goetheho!! Tak písali. Vieš, to ti je ohromná satira. Vrch(lický) dal v deň svojho 40. dňa menín veľmi chatrnú zbierku „Moje sonáta“.^[284] Mám ju, je to púhe remeslo veršovné. Váňa vydal v ten samý čas „Mé krákory“ Na oslavu dvouletého básnického jubilea „Abraháma Koblihy“. Myslím, že sa z „Krákorov“ viac minulo jako zo „Sonáty“.

Zajtra o 11 1/2 pred obedom príde Vladimír,^[285] jako píše. A tak ho uvidím okolo 2-hej po obede, jestli nebude mať ťažkosť v pisárni. Je to… tu strašne prísno a neľudsky. Um hlivie. Ja sa teším veľmi naňho. Zajtra budem o 2-hej zízať u brány. Nemám ho čím potraktovať. Víno je tu fabrika — nepijem ho už 8 dní. Zato sme pili fľaškové pivo — drahé a nanič. Jožko^[286] sa ma pýtal, či som od Milca dostal víno^[287] — a veru nič. To bude povedala — jako všetky sľuby až na Švarca.^[288] A rok je dlhý. Zajtra Ti odpíšem, či Vlado prišiel. Listy nechodia žiadne od našich. Ani vôbec.

T(voj) S(veto)

(SAPL)

List 28. Emil Stodola S. H. Vajanskému

Lipt. Sv. Mikuláš 7-ho marca 1893

Drahý Priateľu!

Dávnu túžbu vyplňujem, keď Ti píšem. Ľutujem, že som nemal príležitosti s Tebou byť ešte pred nastúpením väzenia^[289] už aj len kvôli tomu, aby som Ti mohol povedať, že ako všetci s Tebou súcitíme, ako Ťa obdivujeme za Tvoje držanie, zvlášte klasickú obrannú reč.^[290]

Veľmi som zvedavý, ako sa cítiš vo väzení.^[291]

Ktože z nás je dnes istý pred ním!?

Temer by sa mi zdalo, že tento nanútený pokoj na rozbúrené nervy Tvoje hádam aspoň na čas dobre pôsobí? Zdeľ mi, prosím Ťa, či si čítal dielce Taineovo: Philosophie der Kunst?^[292] Poslal by som Ti ho ta — utešená, nie veľmi ťažká lektúra. Po prečítaní by si mi ho naspäť láskave poslal, jestli je to možno, bo sa mi dielce to veľmi milým stalo.

Pozdravujem Ťa srdečne, prajem Ti zmužilosti a som Tvoj úprimný priateľ dr. Emil Stodola

(AMS)

List 29. S. H. Vajanský Ide Hurbanovej

Segedín 7/3

Drahá duša!

Bolo to čakania! O druhej mohol prísť a nič — až konečne 3 1/4 stojíme u brány, ja rozkazujem sluhovi — strážcovi, aby šiel do Tisza — hotelu a pýtal sa, či neprišiel Hurban z Pazovy^[293] — a tu sa ti vrúti on sám. Bol som s Lukáčom a ešte s dvomi, s nejakými Edelénym^[294] a s Milojevičom.^[295]

No prišiel… Boli sme u mňa, potom u Lukáča, tam sme pili pivo. Lenže bol krátko. O 5-tej musel preč. A tí ho nechali v trestnici sedieť od 2 — 3 — kdežto je pravidlo že o 2-hej môže.

Bolo to veľmi dobre — naňho urobilo dobrý dojem, že my dvaja sme tu tak — no nemusím to vysloviť — item,^[296] vážni ľudia. Chudák, teraz sa musí túlať po Segedíne, ale zajtra o 9-tej príde. Budeme spolu lumpírovať — Lukáč sa doňho hneď zaľúbil. Včera poslal z hotelu 6 fliaš vína. Ja som jednu poslal hneď tým druhým, lebo čo ten žid Radó odišiel,^[297] všetci sú prívetiví, klaňajú sa, a sú radi, keď sa ukážem. Dnes som bol prvý raz medzi nimi v cele Milojeviča. Všetci s rešpektom. Dostal som dnes korektúru „Suchej ratolesti“ od Beauforta,^[298] ale mi je zle bez originálu. Pošli mi originál, keď niet u mňa, teda kúp za 1 zl. 20 kr. u Fábryho,^[299] zaplatím Ti ho s 2 zl: 20 kr. — budeš mať 1 zl. profit.

Preklad je dobrý. Teším sa tomu. Čajdovi^[300] som písal rekomandovano dňa 4. marca. Mám recepis.^[301] Spýtaj sa ho, či dostal. Jeden list sa mi už stratil. Ole písaný do Petrohradu.^[302] Snáď niečo hľadali… O! O! O! „Krákory“ mi robia radosť, povedz Šk.,^[303] aby si ich objednal, stojí!!

Volodju by si mohla sebou vziať^[304] — len v tom páde, že by to netrvalo vyše týždňa. Však on môže ísť na 1/2 karty? Pravda bol by som rád, aby otca videl v tomto položení. Ostatne, o tom je čas. Teraz je zle cestovať, neisto. A sme ešte nie dosť dávno. Ešte som málo — trpel. Ja by som myslel, najlepšie by bolo tak okolo 1. mája — ešte nebude horúco a už zeleno.^[305] Tak od 20. apríla do 10. mája vyber si termín.

No ešte idem korigovať „Suchú ratolesť“.

Zbohom T(voj) Sveto

(SAPL)

List 30. Edvard Beaufort S. H. Vajanskému

11. března 1893^[306]

Slovutný Pán pan Svetozar Hurban Vajanský

Szegedin!

Současně posíláme Vaší Slovútnosti kartáčové otisky dalších dvou archů románu „Suchá ratolest“ a prosíme o laskavé vrácení otisků prvních dvouch archů, jakož i brzké odeslání této korrektury; v prípade že bychom do čtvrtku (16. března) dotyčnou dodávku neobdrželi, budeme se domnívati, že není žádnych oprav zapotřebí, a vytiskneme oba archy nadobro. Poroučíme se Vaši Slovútnosti.

Se zvláštní úctou (pečiatka)

Edvard Beaufort, Knihtiskárna v Praze

(SAPL)

List 31. Konštantím Hurban S. H. Vajanskému

Číslo IV.

Svetozáre náš milý!

Kartu som dostal dnes, vďaka. Zochovi^[307] som písal hneď v ten deň, keď sa mňa na Teba opytoval! Na všetkých mojich 32 doteraz písaných listov som ja dostal odpovede od Styka z Kubína^[308] a od Zocha zo Zarieča, ostatnia pošta Púchov — Lúky. Tomuto som písal všeličo jako dobrému nášmu priateľovi, ho veľmi škandalizuje nad tým, že Ťa tak do nedávna fumigovali v N. novinách.^[309] Myslím vo štvrtkovom čísle Ťa už konečne spomenuli.^[310] Keby to neboli urobili, ja som už mal napísané do „verejnej hovorne“ nasledujúce: Všetkým priateľom svojho brata Svetozára oznamujem, že on nachodí sa od 17. febr. v Segedíne, je zdravý, zásilky dostáva atď! Ak by mi to i neboli v tej forme uverejnili, boli by sa museli aspoň za nos chytiť a dačo už urobiť.

Či ani Brezovania sa nič nehlása k Tebe?

Tu som už 3 listy písal. Myslím, že neskorej sa rozkývam. Ľúto mi je, že dosiaľ moje snahy boli darobné. Teší nás veľmi, že Vladimír Vám so svojím príchodom tak milé chvíle spôsobil.^[311] Škoda len, že ste tak málo s ním byť mohli, bárs i 3 dni tam strávil. Nuž darmo je. Ste už raz väzni, a tak ste odvislí od vôle kdekoho. Teraz už čakáme správu z Pazovy, kde sa už obšírnejšieho dačoho o Tebe dozvieme. — Tvoje na Idu písané listy^[312] čítame a kombinujeme, čo a jakej si vôle; jeden je trochu veselší, druhý zase pošmúrny, zo všetkých ale vidno, že jakosi ešte nemôžeš privyknúť na Tvoje trápenie. Len tej milej trpezlivosti aby Ti p. Boh požehnal.

Tu ide všetko v starej koľaji. Včera bolo v Mošovciach zhromaždenie ľudu,^[313] vypadlo znamenite; známa Ti rezolúcia sa prijala jednohlasne a mimo toho ešte že poslať sa má direkt(n)e na kráľa. Veď budeš noviny čítať. Ďalšieho nič nepočuť.

Tu začínajú už trochu kortešovať; máme dosiaľ 2 kandidátov: barón Reva^[314] a Vilmoško Lehotský.^[315] Našej strane plagátami oznamuje dr. Vanovič,^[316] aby nikdo nikomu hlas nesľúbil, dokiaľ sa nedorozumieme. Čo zamýšľajú, neviem, ale naši by mali proti V. L.^[317] všetko možné urobiť, trebárs i pasivitu porušiť.^[318] Nuž neviem ako bude, nedá sa to ešte vedieť. Ten je s vládnym programom, barón nad stranami, ale proti civilnému manželstvu. Nám to asi jedno, ktorý zvíťazí, ale predsi!!

Včera rozprával Č.,^[319] že Ti poslal prvé číslo svojho humoristicko-satirického časopisu.^[320] A práve ho dobre poslal, dostaneš ho v utorok, keď i tak iných novín nemáš. Ak Ťa to baví, nuž sa mu poďakuj na karte, on bude pokračovať! — Ale či Ty naozaj tak od nikoho žiadnych listov nedostávaš? Veď mi i tu viacerí hovorili, že Ti písali, a Ty nič nespomínaš. Ja myslím, že len zabúdaš nám tie listy spomenúť. Dosiaľ nespomínaš, že by sa bol do dajakej väčšej práce pustil; no veď dosiaľ síce ani času na to nebolo. Ale si myslím, ako by to dobre bolo, keby si mohol odtiaľ dajaké práce doniesť. To by sa iste dobre míňalo a Ty by mal z toho dačo! Nuž ale ak nemožno, nuž nemožno. — Ináče všetko je jakési zdržanlivé a chladné proti nám! U Idy boli všetci čo lepší priatelia, ale z hrubého domu^[321] nik. I ostatní sú tiež už akosi zagitovaní, počnúc od Dra^[322] až do ostatného! Keď Ida jedno-druhé spomenie, nuž žiadny jej neprisvedčí, len sa už usmieva! Veď už Krčméry^[323] hovoril, že či je to pravda, že máš už len 400 zl., ktoré Tebe patria! Blázni sú! No či nie?

V poslednom liste som spomínal Turzu,^[324] Križku.^[325] Ak za dobré uznáš dačo urobiť, nuž dobre by bolo! Kasíno teraz zanedbávam. Nemám ani spôsobu, keď tam človek zakaždý(m) dačo musí troviť a niet skade! So srdečným pozdravom som Tvoj verný Kosta

T. S. Martin 13/3 93.

Mohol by si starému Horvátovi^[326] ku Jozefu gratulovať. Tešilo by ho to. A veď si on to i zaslúžil.

Frnda^[327] mi sľubuje, že Ti bude písať, neviem, či len pri sľube nezostane. A druhí tiež len sľubujú.

Mama je zdravá i Ruženka.^[328] Píšťalka^[329] je veselá a čiperná, aby len i ďalej tak bolo.

V kasíne štvorky už neexistujú;^[330] Ty si preč, Cyril Horvát^[331] tiež odišiel do Pešti na skúšky! Jožko Kohút^[332] sedí u Páča a pije pivo! Tak je aus!^[333]

(SAPL)

List 32. Jozef Ľudovít Holuby S. H. Vajanskému

V Zem. Podhradí 21. 3. 1893

Veľactený Pane!

Dovoľujem si pod krížovou obálkou Vám poslať osobitný odtisk môjho článku,^[334] v ročníku trenč. prírodovedeckého spolku vyšlého. Včera nás navštívila Vaša sestra Boženka^[335] a riekla mi aby som Vám ten článok poslal. Čitateľstvo a členstvo toho spolku je zväčša také, že seriózne vedecké články nestroví, ba ani nečíta, a aby sa malo čím pobaviť, napísal som na výslovnú žiadosť predsedovu tieto pletky, z nichž mnohé jednotlivosti v Pohľadoch som bol uverejnil.^[336] Jak Vám v tej Vašej odlúčenosti od sveta^[337] tento môj článok veselé okamženie spôsobí, budem s tým spokojný. Spomínali sme Vás mnoho i Vášho suseda p. Lucaciu.^[338] Palko Roy^[339] je zase jakýsi chorľavý, a neprišiel, zato prišla aspoň Boženka s Minkou Royovou.^[340] Naše postavenie, ktorí nie sme v Segedíne, je málo odchodnejší od Vášho položenia. Aby som tu nesplesnul, bavím sa s mojím ľudom a teraz kreslím „was das Zeug halten will“,^[341] tunajšie kroje. Drovi Pastrnkovi^[342] poslal som z mojich tušových mazaníc 3 kusy a on mi písal, že sú „výborné“ a úplne jeho potrebám vyhovia. K dejinám mojej fary,^[343] — ktoré dám osobitne zaviazať, — priložím asi 30 výkresov tunajších krojov. Keď to dakto o 150 — 200 rokov dostane do ruky, narobí taký rámus, jako Houdek^[344] s Pomykalovými a Liborčanského^[345] mazanicami v písaných Kancionáloch obsaženými.

Jak len stihnem, pošlem do Pohľadov obšírnejší článok o cirkevných trestoch u luteránov trenčianskych v XVI. a XVII. storočí obvyklých, dľa pôvodných kontuberniálnych protokolov,^[346] ktoré mám v rukách. Medzitým ale nezaháľam, ale zbieram povery, čary, obyčaje ľudu k budúcemu upotrebeniu.^[347]

S výrazom obzvláštnej úcty som Váš najoddanejší ctiteľ JHoluby

(SAPL)

List 33. Terézia Vansová S. H. Vajanskému

Píla 23. marca 1893

Drahý brat môj!

Nemysli si o nás, že keď nepíšem Ti, nemyslíme na Teba. Nie, — je to naopak. My sme často s Tebou, tak ako aj tí, ktorí výraz dali citom svojim tým, keď Ťa listovne navštívili dosiaľ. Sprevádzali sme Ťa v myšlienkach cestou ta — — už hlavne ja — lebo neviem tak bližšie o iných — videla som Ťa, ako cestuješ…

Chcela som Ti už skôr písať, ale som toho roku taká nechápavá; — viem, že dobre by bolo spraviť toto, lebo ono, no nespravím to, snáď do výplyv mojej nemoce.

A potom písať… list, hej, ono je to pekne, ale len vtedy, keď človek nemusí ustavične bdieť nad tým, aby táto veta nebola nesprávna a tamtá nevyzerala ako preoblečená Nemka a t. p. viac. Kým som písala tak, ako povedal onen staronemecký básnik, tuším Wolfram v. Eschenbach:^[348] „ich singe, wie der Vogel singt, der in den Zweigen wohnet“,^[349] kým som nemyslela veľa o tom, čo a ako a kde klásť slová: — písala som veselo ďalej do sveta a tým nadobudla som si epiteton „plodná spisovateľka“. Nič to, myslím sebe, a postava mojej milej Schubskej z Lomničky takzvanej Neuhaus Tschotte^[350] (totka, čotka) zjavila sa mi s jej úsmevom a dobrosrdečnou potechou: „Au, nicht grauen sie, hochwürdige Frau Tsarrin, wir können ja nicht alle schnein sein“.^[351]

Teraz ale, keď chcem niečo napísať, musím najprv rozmyslieť si, či je tá myšlienka hodná toho trudu a toho času, ktorého je u mňa tak málo na takéto veci, a aký výsledok môžem očakávať. Že veľmi pochybný, povie mi akýsi hlas, a tak vandruje pero do kúta a sklenička s atramentom na Olgin^[352] stolík a tam zaschýna ten zvláštny mok a čaká na ten okamih, kedy nalejeme vody doňho a začneme, Olga svoje mravné porekadlá do škripty a ja dáku epištolu.

No nenazdaj sa, že to vždy tak a že my už ani černidla nemáme — to len dakedy tak človek „splanie“. Ináče sa do Božej vôle ta máme — založili sme spolok potravný pre náš ľud,^[353] vyvolali sme hrozný hnev a škrek medzi našimi židmi, uvalili sme na hlavy naše mnohé ťarchy a starosti, — nuž ale len to ide po troške, — veru, po troške. Žid nám zase múku lacnejšie dáva, musíme i my, — dobre, hovoríme, aj tak len tomu biednemu ľudu je lepšie. Predáva istý Faluba s matkou, — môj muž je správca a ja pokladník, p. učiteľ a „vicirichtár“ šafári: — ach, akože, ako vyšafárime! Snaha je dobrá a pekná, úradníci sa neplatení, — tak by už len malo ísť, — ale ja sa ešte vždy bojím, keď som ja taký bojko nesmelý, ktorého každý nezdar hlboko zroní a skormúti a znesmeľuje. To Ti je u nás teraz veľká udalosť, a ponevádž je táto sklenica vody i s jej búrkami náš tesnejší svet, musím Ti aj o tom zdeliť, keďže Ti už len tak bez makuláta^[354] píšem.

Či Ty tam máš mnoho kníh a čítaš? Ja som tohoto roku, vlastne minulej zimy málo vážnejšieho počítala, lebo hlava nestrpela mnoho myslenia i teraz bolieva ma denne hneď za rána a večierkom. Ale čítala som ľahšie diela, romány a menovite Verneho romány a niektoré preklady z ruského, tak Gončarov „Obryv“,^[355] Lermontova „Hrdina našej doby“^[356] a iné, „Vojna i mír“ v českom preklade^[357] som vlani čítala ako i „Annu Kareninu“. Čítam už i rusky, ale ešte mnoho nerozumiem, musela by som veľmi pilno cvičiť sa a k tomu nemám ani vytrvalosti, ani času. Ale už musím prichytiť sa vážne k tomu. V jäseni minulého roku som mala veľkú chuť učiť sa rumunsky — myslela som, by mi známosť fr.^[358] reči trošku pomohla pri rumunčine — a bola som tak oduševnená za Rumunov, že som sa zaoberala s tou myšlienkou písať panej Ráciuvej^[359] list po nemecky — natürlich,^[360] ale za jedno, nevedela som, či sa nestanem v jej očiach smiešnou, a za druhé, odhovorili ma naši hovoriac, že by ľahko z toho mohlo pre môjho muža výnsť vyšetrovanie a už raz bol v ňom tiež pre mňa^[361] — preto nechala som list nepísaný a rumunská reč neprišla na pretras u nás. (Dr. Daxner^[362] už učí sa rumunsky, ba u neho to ide rýchlo — už ju vari aj vie). Ešte o týchto románoch. Čítal si Ty „Ben Hur“? Dielo toto napísal gen. Wallace,^[363] amerikán, a je to tak krásne, že jediný Tolstoj môže sa chlúbiť (keď by sa chlúbil), že napísal niečo tak úchvatne krásne — ako je „Ben Hur“. Ja toho staviam ešte nad Tolstého romány už aj osnovou — — ale Ty ho snáď znáš a moja kritika tak nedokonalá. My ho máme v nemeckom preklade. Čítala som to v advente a vtedy v ten posvätný tichý čas tak zvláštne účinkoval na mňa, že keby som nebola pokrstená a nemilovala by som Spasiteľa tak vrúcne, ako ho milujem — dala by som sa pokrstiť a vzývala by som nášho Pána tou neohraničenou láskou oných žien, ktoré žertvovali vďačne majetok i životy v službu Vykupiteľa svojho. —

Kam som ja to ale zašla? To vari práve nebolo v programe. Nuž ale nechže tu stojí aj to, veď je to všetko pravda.

Bola som nedávno vo Zvolene a Slatine na pohrabe nášho Lajoška Dobšinského.^[364] Navštívila som Samka^[365] nášho dobrého, ktorý len tak, chudáčik, o tých svojich paličkách pracne kroky robí, ale i to je veliká milosť Božia, ó, zachovaj nám ho, Bože, ešte aspoň takto! Takých ľudí a takých kresťanov málo medzi nami.

Písala by som Ti častejšie, prišla by som Ti tak troška poklebetiť, keďby som vedela, že Ti to nie nemilé. Nedávno, idúc zo Zvolena, mala som čerstvé fialky — chcela som Ti zopár poslať po železnici, ale na štestia nebolo vo Fiľakove k dostaniu marky na list — iné som mala všetko. Tak fialky uvädli — chudiatká, to ich lós, keď vydajú vonnú dušičku svoju. U nás ešte nekvitnú… Neviem, či by Ťa ešte niečo zanímalo od našej Rimavienky, ktorá je teraz veru hodná Riava.

A Ty nepíšeš dáky román, ó, poteš nás všetkých novým dielom Tvojím.^[366]

Zakončím, je už aj čas. Maj sa nám tak dobre, ako to v takých trudných okolnostiach možno a zdravstvuj na žiadosť Tvojich ctiteľov a priateľov, menovite ale najneohroženejšej ctiteľky T. Vansovej

(AMS)

List 34. Peter Rovnianek S. H. Vajanskému

Pittsburg, Pa 27. marca 1893^[367]

Bl. p. Svetozárovi Hurbanovi Vajanský

Segedín

Blahorodný pane! Mučedelníku náš!

Povedomí byvší toho, čím je Blahorodie Vaše nášmu utrýznenému národu slovenskému, jaké služby preukázalo mu počas svojho verejného účinkovania, odkedy len prvé tlačené slovo z Vášho slovutného pera objavilo sa na verejnosti, zvlášť ale posledných čias, kde Blahorodie Vaše stalo sa chlúbou nielen národa slovenského, ale chlúbou celého Slavianstva a chlúbou svetovej literatúry; povedomí byvšie, jak zmužne zastávalo synovské a národné práva pred besnými hyenami, pŕzniacimi hroby drahých našich otcov; naša slovenská kolónia v Amerike pochopila povinnosť svoju oproti tak vernému synovi, obhajcovi práv národa nášho, tak slávnemu spisovateľovi, akým je Vaše Blahorodie; usiluje sa čo i chatrným darom uľaviť žiaľ a strasti, aby ste vedel, že nie ste osamotený, že verné srdcia slovenské cítia s Vaším Blahorodím. Oj nie, my s Vami trpíme, znášame neresti života, cítime ťažké jarmo; no zároveň s Vami nádejeme sa, že svitne zora lepšej budúcnosti.

Amerikánska Slovač oddáva Vám svoj prvý dar — 1000, slovom jeden tisíc zlatých r. č., ktoré peniaze uložené sú v banke Tatre k Vašej dispozícii a na Vašu žiadosť zaslané Vám budú buďto rovno do väzenia, alebo Vašej ct. rodine. Chatrný to dar za tak neoceniteľné zásluhy, akých vydobyl ste si o národ náš slovenský; no buďte sväto-sväte presvedčený, že i keď tak chatrný, daný je zo srdca, že každý, ktorý k zbierke tejto zavedenej na vyzvanie Amerikánsko Slovenských Novín^[368] prispel, čo dal, dal zo srdca. Celá amerikánska Slovač, zvlášť ale údovia Národného Slovenského Spolku,^[369] úd od úda stojíme po boku Vašom, zásad, ktoré od rokov tak neohrožene hlásate, sme vernými následníkmi a hotoví sme každým časom majetkom i krvou podporovať Vás v snahách Vašich.

Želáme Vám svätej trpezlivosti a vytrvalosti, aby Hospodin poprial sily zmužne zniesť krivými sudcami vymeraný trest a aby ste sa jakoby znovuzrodený navrátil k milej Vašej rodine a dvojnásobnou chuťou chytil sa do práce za milený náš národ slovenský.

V mene prispievateľov i mnohých ctiteľov P. V. Rovnianek hl. predseda Nár. Slov. Sp. redaktor a majiteľ Am. Slov. Novín

(SAPL)

List 35. Jozef Gašparík S. H. Vajanskému

Turč. Sv. Martin 14. apr. 1893

Vysokoctený Pane!

Ako všeobecne známo, tohoto roku bude sa svätiť storočná pamiatka narodenia Jána Kollára. V Turč. Sv. Martine odbývať sa bude Kollárova slávnosť počiatkom augusta, na ktorej Slovenský Spevokol^[370] bude mať istý, povedzme — hlavný zástoj.

Následkom toho, nakoľko som k tomu splnomocnený, mám česť Vás týmto v mene divadelného odboru Slov. Spevokolu úctive požiadať o napísanie textu príležitostnej piesne,^[371] takzvanej kantáty (na spôsob, ako bola Komenského)^[372] ku tej slávnosti, na ktorý melódiu napísal, poťažne zložil by sibinský Bella.^[373]

V nádeji, že divadelný odbor v očakávaní svojom sa nesklame, očakávajúc čím skoršiu odvetu a želajúc Vám od Hospodina zdravia a trpezlivosti, značíme sa

v hlbokej úcte J. Gašparík zapisovateľ divadelného odboru „Slov. Spevokolu“

(SAPL)

List 36. S. H. Vajanský Vladimírovi Ivanovičovi Lamanskému

Segedín 18. 4.1893

Preklad:

Segedín 18. 4. 1893

Vaše vysokoblahorodie!

Váš obrovský list mi spôsobil veľkú radosť:^[374] ja som ho odpísal, aby zostal na pamiatku, i preto aby ho aj iní mohli čítať. Sotva si viete predstaviť, koľko hodín ste mi tým uľahčili a spríjemnili.

Preto Vám píšem nemecky, aby sa môj list vyhol nebezpečenstvu oneskorenia: listy väzňov sa v riaditeľni cenzurujú, a pretože tam nepredpokladám znalosť ruštiny, chcem uľahčiť cenzúre prácu. Listy, ktoré sú nám adresované, dostávame z pošty priamo do rúk.

Tak sedím už plné dva mesiace v štátnej väznici v Segedíne. Tu sa totiž nachádza veľká kriminálna trestnica pre obyčajných zločincov a ako pendant je pripojený zvláštny inštitút — tzv. štátna väznica za literárne priestupky a iné delikty, ktoré neporušujú občiansku česť (duelovanie). Štátna väznica je zvláštna, jednoposchodová budova na ďalekej periférii mesta. Obtočená je vysokým múrom, má 22 ciel, 2 chodby, pivnicu atď. Strážmajster je dozorcom a vrátnikom atď. Zamrežované vysoké okno poskytuje súčasne svetlo a vzduch. Cez deň sú dvere izby otvorené, zatvorení sme od 8. h. večer. Dvor je 64 m dlhý, 37 m široký a slúži na prechádzky. Stravu si kupujem v hostinci mesačne za 30 fl. Noviny dostávame neobmedzene. To by bola svetlejšia stránka, a písať o iných veciach, ako je smútok, túžba po domove, nedostatok rodinného života a iné „malé ozdoby života“, ako sa vyjadruje Goethe, bolo by zbytočné a neúčelné. Odvtedy, čo som tu, ministerstvo (ale snáď nie preto) veľmi zostrilo predpisy. Návštevy nesmieme prijímať u seba, ale v osobitne zariadenej cele od 9 — 12 a 2 — 6 a to je pre nás, ktorí očakávame dieťa a ženu, skľučujúce a nepotrebne tvrdé. Je to dôsledok predošlých zneužití zo strany p. štátnych väzňov, ktoré sme my nezavinili. Je to ťažké, veľmi ťažké, je to jedna z najväčších tiarch, duševný stav, ktorý takmer znemožňuje prácu. Mienil som začať väčšie práce, ale celá sila vôle nemohla rozptýliť hmlu stiesnenej hĺbavej nečinnosti. Azda neskoršie…

Vaša starostlivosť o moju četbu sa osvedčila. Dostávam „Viestnik Eur.“,^[375] R. Myseľ^[376] a R. Viestn(ik)^[377] ako aj Novo Vr.^[378] To je veľké dobrodenie, ináč musel by človek klesnúť do bahna. V Mysli ma veľmi zaujímali Gercenove a Natašine^[379] dopisy, skutočne „Utrpenie mladého Werthera“^[380] neurobilo na mňa väčší dojem. Tu je hlavná osoba Nataša, ktorá skvele sa rozumie variáciám citov, sama hlboko chápe a vytvára niektoré veci. Som veľmi zvedavý na koniec. V nových „V. Europy“ som s potešením čítal preklad „Hyppolita“ od Euripida.^[381] Článok o Tainovi^[382] je povrchný a myslím, že nespravodlivý. Revolúciu z r. 1792 predsa dôkladne osvetlil.

Okrem toho študoval som Taina (Dejiny, Filozofiu umenia) a významné dielo: „Príručka protestanskej polemiky proti rímsko-katolíckej cirkvi“ od Karla Haseho,^[383] Leipzig, Breitkapf a Hartel 1891. 728 str. veľká osmorka. Hase je trošku voľnomyšlienkár, ale duchaplný a dôkladný. Myslím, že kniha by sa dala odporúčať teológom, dáva mnoho znamenitých zbraní. Hase sa poznal a priatelil s 2 vplyvnými kardinálmi, a preto mal voľný prístup do archívov Vatikánu, je objektívny, ostrý. Jeho kritika posledného koncilu je veľkolepá, podľa mojej mienky je ničivá nie slovami, ale činmi. Okrem toho som čítal od Hermanna Grimma „Goethe“,^[384] ale myslím, že Grimm je veľmi prepiaty. Pripisuje mu celý nový duchovný život Nemecka. To je príliš mnoho.

Vaša mienka o Pogodinovi^[385] ma troška uchvátila: my sme zvyknutí ho považovať za najväčšieho iniciátora neľahkých stykov, ba jemu pripísať vznik a uverejnenie „Starožitností“.^[386] Poznám zbierku Nila Popova^[387] a čerpal som z nej niekoľko popudov. Barsukovo dielo,^[388] o ňom by som rád čítal, si v každom prípade zadovážim po odsedení trestu. Teším sa veľmi na „Starinu“^[389] a čakám ju netrpezlivo. Veľmi ma uspokojila ozvena res gestae,^[390] hoci to zďaleka nie je to, čo mnohí očakávali. Snáď neprávom očakávali. Príklady sú síce povzbudzujúce, ale nesmieme zabúdať, že sila sugescie davu je veľká a nemôže byť premožená jednotlivými výpadmi. Potešujem sa, že je všetko pravdivé a neprejde bez stopy. Údelom telesnosti je dočasná výhra, duch zostáva a je pravdivý.

Aj báseň „Homunculus“ od Roberta Hammerlinga^[391] som čítal, je to pozoruhodné dielo rakúskeho básnika (Pest 1881). Je to satira moderného človeka, menovite rapsódia „Žurnalista“ a „Bilionár“ je veľmi príhodná. Ten človek má viac mozgu než ostatní básnici „Wasserpoeten“^[392] dnešného Nemecka, ale dochádza práve k tak málo zdravým záverom ako Váš Nietzsche. Konečne sa ozýva aj z Homuncula strašná dešperácia. Tí ľudia sú všetci dekadentní, nezbýva nám v tej situácii útecha? Nemôžem sa vyhnúť, aby som necítil nekresťanskú radosť pri tých dekadentných súmračných tónoch. Dlho sa tešili poludňajšiemu zlatému slnku a dívali sa príliš zhora na „rozcuchané hlavy Kariatíd“,^[393] na ostatných obyčajných synov zeme.

Koncom mája hodlajú ma navštíviť moja žena a dcéra Viera.^[394] Čítal som, že moja druhá dcéra Oľga bola mnoho ráz u Vašej ctenej rodiny, písala a pýšila sa, ako sa s ňou láskyplne u Vás zaobchádza. Myslím, že vie už povedať „da, da“. Neviem, čo s ňou bude cez letné prázdniny. Snáď by jej bolo ťažké cez celé leto byť v internáte, málo ich tam zostáva. Písal som žene, aby sa informovala. Môj spoluväzeň Vás pozdravuje — veľa sme o Vás hovorili. Váš portrét zdobí medzi inými prázdne steny mojej cely. Maliar Věšín^[395] poslal mi z Mníchova malý obrázok — štúdiu z okolia Sv. Martina.

Čo píšete o Nietzschem,^[396] je veľmi smutné, ale vždy je to vec „entres-nous“,^[397] ale čo hovoríte k boju proti pozitívnemu náboženstvu na teologických fakultách v Nemecku a k ničivej kritike apostatickej viery vedenia a čo hovoríte o náuke, o „kresťanstve“ bez Krista, ktoré sa rozširuje vo vzdelaných a polovzdelaných vrstvách? Už dávno som nebol v Nemecku, som aj veľmi vzdialený od duchovného procesu v novovzniknutej ríši… Alebo by sa oplatilo bližšie sa na to pozrieť. Vidím len ortodoxné kresťanstvo reprezentované mnohými univerzitami: Leipzig, Erlangen, Rostock, je to však potláčané smerom, ktorý je omnoho nebezpečnejší, ako je racionalizmus 30-tych rokov. Ako to pôjde ďalej, vie Boh.

V pochmúrnych dňoch väzenia, pozorujem niečo, čo som nikdy nepredpokladal: namiesto pokoja je človek nepokojný. Myslelo by sa, že v prísnej odlúčenosti od spoločnosti, vzdialený od zápasu každodenných rozčúleností, mohol by užívať aspoň pokoj — nie, všetko človeka rozčuľuje, a to dvojnásobne. V uzavretej miestnosti je pušný prach nebezpečnejší ako na voľnom vzduchu, kde sa rozplynie, tak aj tu starosti, obavy, tušenia sú intenzívnejšie a duševný pokoj sa nezíska, a preto sa nedá pracovať s celou dušou a oddanosťou. Deň prejde, noc je niekedy bez spánku. Hospodin, pomáhaj mi! To je celý rok.

Ruky bozkávam milostivej a ďakujem jej za priazeň, ktorú preukazuje mojej dcére Oľge.^[398] Vieročku^[399] pozdravujem, a takisto mnohých známych, ktorí sa každú sobotu u Vás schádzajú. Čo robia páni synovia? Pozdravujem ich pekne.

Váš oddaný Svetozár Hurban Vajanský

Adresa: Segedín Štátna väznica

Preklad:

26. marca 1893. Peterburg.

„Christos voskres“, holúbok môj Svetozár Jozefovič! Bozkávam a objímam Vás, podľa obyčaje, trikrát. U nás od dávnych čias aj cár, aj bojari, teraz sa zachovalo medzi kupcami — v predvečer vznešeného vzkriesenia Krista Pána navštevovali žaláre a väzňov, koho mohli oslobodzovali a vykupovali (ak boli zavretí za dlhy). Spomínam si teraz zvlášť živo na Vás, drahý môj, väzeň nad Tisou.

Naozaj dávno som Vám chcel napísať, ale verte mi, nevyšlo mi. Každý deň má svoje starosti. Vo veľkom meste, pre zamestnanie, pre rôzne večerné schôdzky komisií — spoločností, niet nikdy času všetko zvládnuť.

V tomto týždni a zvlášť dnes som voľný a rozhodol som sa s Vami porozprávať.

Medziiným aj predtým som myslel na Vás, tak som prosil Strachova, aby sa vynasnažil Vám poslať Ruský Viestnik, písal som Stasulievičovi a potom Goliščevovi do Moskvy, aby Vám poslal Viestnik Evropy a Ruskú Myseľ. Všetci traja mi oznámili, že tieto tri časopisy budú Vám posielať. Pravdepodobne ich už dostávate? Vašu adresu som dostal od Mičátka. Oznámte mi, keď budete písať… či ich dostávate.

S veľkým záujmom som čítal správu o Vás v dopise Vášho brata, môjho menovca, Vladimíra. Veľmi ma zaujal aj Váš spoluväzeň. Toto Vaše spoločné väzenie je pre Vás dvoch vzájomným uľahčením. On pravdepodobne je veľmi dobrý človek, súdiac podľa správ o ňom vo Vašich Novinách, a taktiež i jeho žena.

Vôbec, všetko čo sa u Vás teraz odohráva na horách a pustách má veľký význam pre budúcnosť. Vaše Maďarsko a vôbec Translajtánia je zaujímavejšia ako Cislajtánia (bez Istrie a Dalmácie). V Čechách a v Nemecku všetko je už príliš šablónovite európske, v podstate medziiným je to jedno a to isté, všetko sa opakuje. Tam žiadne nové formácie sa nedajú predvídať. U Vás, podľa mňa, je to niečo iné.

Vaše „Noviny“ teraz sa stali zvlášť zaujímavými. Zdá sa, že sa duchovne hýbu. Je potešujúce, že, ako sa zdá, začína rásť spoločenská aktivita v priemysle — pivovar. Je to výborné. Treba viac takýchto podujatí. My, literáti, ako zvykli hovoriť Nemci v polovici storočia, sme bezmocní.

Chcete sa asi opýtať, čo je u nás nového a dobrého. U nás je teraz čas všednej roboty. Ani nevidieť, ani nepočuť o nových ľuďoch, nových talentoch, nových ideách, ba ani originálnych dielach a prácach. Samozrejme, to nie je príznak úpadku, ba ani začiatok konca. Pánboh chráň! Najmä zrušenie nevoľníctva a taktiež aj iné s ním spojené reformy zmenili celý náš spoločenský poriadok, ale nestihli ešte vytvoriť alebo vlastne v celom rozsahu rozvinúť a upevniť novú spoločnosť: ona sa teraz vytvára, hľadá nové formy pre prejav svojho života a činnosti. Teraz sa nachádza v urputnom procese hľadania nových ciest. Predtým sme si všetci mysleli, že všetko, čo potrebujeme, už sme našli a ľahko sa nám dostane do rúk. Teraz skoro všetci sme pochopili, že sme si veľmi nesprávne predstavovali to, čo sme potrebovali, ešte viac sme sa mýlili ohľadne toho, čo sme schopní urobiť, slovom, neuvedomovali sme si dosť jasne, ani najbližšie ciele, ani konkrétne prostriedky, ani správne cesty. Nastal čas tichého rozmýšľania, nudných, malicherných hľadaní, rôznych predbežných a prípravných prác.

Tak si ja vysvetľujem našu nevýraznú dobu, nemôžem si myslieť, že by ruský národ všetko urobil a všetko povedal, čo mal povedať, čo mohol povedať a urobiť a teraz začína, podľa slov byliny, odpočívať.

Nedávno som prečítal siedmy zväzok spisov Barsukova „Život a dielo Pogodina“. Barsukov je spisovateľ, keď ho môžeme tak nazvať, dosť podpriemerný, osobnosť banálna a tupá, ale má dosť skúseností a vie dosť dobre vyťažiť z faktov a ich interpretovať. Sám Pogodin nebol ani veľkým učencom, ani veľkým spisovateľom, ba ani zvlášť šľachetným a príťažlivým charakterom. Bol to temperamentný a súcitný človek, povrchne, ale jasne mysliaci, nepostrádajúci originálnosti, bol to Rus od hlavy do päty s mnohými nedostatkami Velikorusa, ale aj s mnohými dobrými vlastnosťami — humornosťou (alebo:) vynaliezavosťou a veľkou dávkou zdravého rozumu. Pogodin si viedol zápisník skoro počas 40. — 50. rokov, mal bohatú korešpondenciu, veľa cestoval po Rusku a Európe, všade nadväzoval známosti, bol profesorom ruských dejín v Moskve, vydával časopis, zbieral rukopisy a rôzne starožitnosti, mal široké známosti v literárnom a vedeckom svete, s ministrami a rôznymi štátnikmi, s duchovenstvom, obchodníkmi a s roľníkmi z celého Ruska.

Aj kniha, alebo lepšie povedané spis Barsukova získal mimoriadny záujem. Je veľmi obsiahly. Úprimne hovorím Barsukovovi, keď aj smelo… ale bez žartov, že nedožijem, nielenže do zakončenia jeho spisov, ale ani do toho zväzku, v ktorom by mal uviesť tú pasáž zo zápisníka, v ktorej sa hovorí o mne. Vtedy som ako mladý človek býval u Pogodina v Moskve na Devičom poli, raz som tam strávil skoro celý decembrový deň v r. 1836. Barsukov mi sám povedal, že v patričnej dobe ma uvedie na scénu. Jeho spis sa odlišuje od ostatných prác podobného charakteru v tom, že nielen opisuje život a dielo Pogodina, ale nám uvádza aj všetkých Pogodinových známych, blízkych jeho priateľov a nepriateľov, ktorí s ním kedykoľvek prichádzali do styku a zanechali po sebe stopu v jeho zápisníku, listoch alebo v literárnej tvorbe a v spoločenskej činnosti. Preto je Barsukovov spis „Život a dielo Pogodina“ taký rozsiahly. Tak posledný siedmy zväzok zahrňuje len štyri roky (1840 — 1844) a má okolo 500 strán v 8-ky. Každý rok vychádza jeden zväzok. A teraz spočítajte, koľko rokov musím čakať na zväzok, ktorý bude venovaný 1856. roku. Tam bude r. 1848 s jeho prípravami oslobodenia roľníkov a zabrzdením tejto reformy v dôsledku revolúcií v Európe, strašnej reakcie, ktorá sa potom odzrkadlila u nás, r. 1849 v spojitosti s revolúciou v Maďarsku a jej potlačením; posledné roky panovania Mikuláša I., smrť Gogoľa, rôzne cenzúrne perzekúcie a prenasledovanie spisovateľov západníkov i slavianofilov, turecká vojna, Krymské ťaženie, obliehanie Sevastopoľa a so všetkým týmto je spojená aktívna účasť Pogodina. Daj Boh, aby r. 1856 vošiel aspoň do dvanásteho zväzku Barsukovových spisov. Slovom, celý tento Pogodinov životopis obsiahne viac ako dvadsať zväzkov. Nehľadiac na rozsiahlosť materiálu, ktorý je veľmi zaujímavý, predstavuje veľmi významný jav v našej literatúre, hoci opakujem, že ani Pogodin sám, tým viac Barsukov, nie sú veľkí spisovatelia. U Pogodina, nehľadiac na jeho rôzne záporné vlastnosti, bolo veľa takého, čo robí ľudí — neveľkých schopností — historickými postavami. V Barsukovových spisoch načrtáva sa pred nami v živých farbách ruský, čiastočne aj západoslaviansky spoločenský život 20., 30., 40-tych rokov. Pogodin zomrel v sedemdesiatych rokoch.

Za štyridsiate až sedemdesiate roky budeme mať a čiastočne už máme veľa vynikajúcich memoárov, listov — a jeden z významných našich dejateľov (40. až 70. rokov) slavianofilov F. V. Čižov zanechal svojej rodnej Kostrome a druhým mestám Kostromskej gubernie veľký kapitál, viac ako 5 miliónov rubľov, na založenie Vysokej školy technickej v Kostrome na brehu Volgy, niekoľkých stredných reálnych škôl v iných mestách Kostromskej gubernie. Ten istý Čižov, Gogoľov priateľ, Ivanovov (videli ste ho v Moskve na deň krstu Spasiteľa), Chomiakova, Aksakova a iných a iných, odchovancov Peterburgskej univerzity, bol istý čas v nej aj profesorom matematiky, potom odišiel z univerzity a odcestoval na niekoľko rokov do zahraničia, kde sa zaoberal húževnate dejinami cirkvi a dejinami umenia, maliarstva, navštívil slovanské zeme, stretával sa so Štúrom, veľmi si ho obľúbil, ako aj ostatných Vašich Slovákov; v Dalmácii; na Čiernej hore v dedine Perasta mal opletačky s rakúskymi žandármi pre založenie cirkvi — pre ktorú získal svojimi listami jedného moskovského boháča. Keď sa po rokoch vrátil do Ruska bol uväznený v Peterburgu. Rozkázali mu žiť na dedine alebo presťahovať sa na Ukrajinu, kde začal učiť roľníkov v susedstve hodvábnictvu a v tomto smere urobil veľa. Na začiatku vlády Alexandra II. Čižov bol oslobodený. Krátko sa zdržal v Moskve a Peterburgu a odcestoval do zahraničia, do Nemecka, kde prežil dva roky, študujúc pritom politickú ekonómiu a finančné hospodárenie. Keď sa vrátil do Ruska, začal vydávať časopis Ekonomist (mesačník). Sústredil okolo seba obchodníkov a kapitalistov, založil s nimi obchodnú banku, začal budovať železnice a takýmto spôsobom získal veľký majetok, žil… veľmi ticho, vo voľných chvíľach — mimo podnikateľskej činnosti — vydával Gogoľove spisy, písal do časopisov, sledoval literatúru a vedu a viedol si každý deň zápisník, ktorý začal písať už v mladosti. Tento zápisník venoval Moskovskému múzeu s dovolením uverejniť ho až po päťdesiatych rokoch.

Hovoria, že Dimiter Miľjutin, bývalý minister… ktorý zohral veľkú úlohu počas vlády Alexandra II. a teraz prežívajúci vo výslužbe na svojom majetku na Kryme taktiež píše svoje zápisky (memoáre). Naše deti a zvlášť naši vnuci budú môcť lepšie poznať vlastnú minulosť a nebudú trpieť odtrhnutosťou od predchádzajúceho pokolenia, ako trpeli naši otcovia a čiastočne aj my sami.

Ale načo Vám je to všetko, môj drahý Hurban. Už ako starec začínam veľa rozprávať. Zhováram sa s človekom nie o tom, čo jeho, ale čo mňa zaujíma.

Čítal som nedávno čosi od Friedricha Nietzscheho, ktorý sa nedávno zbláznil. Talentovaný človek, ale nie génius, ako on sám o sebe myslel. Prečítal som celú knihu „Jenseits von Gut und Böse“ a druhú knihu som nedočítal len do polovice, ale aj tú polovicu som čítal s veľkou námahou. Hovorím o knihe, v ktorej on chcel vyjadriť svoju vieru, svoj kladný svetonázor. Kniha sa volá „Tak hovorí Zarathustra“. Je to neobyčajne nudná a riadne hlúpa kniha. Európska spoločnosť chorie, trpí, hynie — ale či vie, prečo? Pre kresťanskú mravnosť, pre sentimentálne učenie lásky k blížnemu, pre zmierenie a sebazaprenie. Celé toto staré haraburdie musí byť vyhodené cez palubu. Treba sa snažiť o silu, o mohúcnosť (Macht?), nemilovať, pohŕdať a nenávidieť, netreba sa báť robiť zlo, kedy sa ti zachce atď., toto všetko medziiným nie je nič nové vo Franko-Nemecku — hľa fin de siecle — nemecké.

On správne odlišuje súčasnú banalitu, myšlienkovú chudobu a znehodnotenie charakterov, ale, chudák, snažil sa nájsť záchranu od toho všetkého v hlásaní sily, v proroctve budúceho veľkého človeka, ako povedzme Napoleona, majúceho sa stať vodcom a veliteľom temnoty Gesindels, ktorá trpí od demokratizmu, amerikanizmu, sentimentalizmu a kresťanstva, ktoré rozleptalo a zahubilo Európu. Pekné kresťanstvo v Európe a v Nemecku. Kto sa ho ešte drží a uznáva?

Zarathustra — je to sám Zarathuster, je to sám Nietszche — učiteľ. Dlhé roky žil v ústraní od ľudí a nakoniec sa rozhodol vyjsť a zvestovať svetu, v prvom rade to, že Boh, v ktorého ešte biedne ľudstvo verí, je mŕtvy. Zarathustra vypráva svoje najväčšie proroctvá na dvadsiatich tlačených hárkoch, stále sa opakuje, je nudný a suchý do nemožnosti.

Vaši Viedeňáci ma prosili napísať niečo do Kollárovského zborníka. Vzal som Kollára, prečítal jeho diela, prezrel ich, premyslel som si niektoré témy, ale som nenapísal. Vo Viedni mi je veľmi ťažko publikovať. Musel by som mlčať o tom, o čom by bolo treba hovoriť — napr. o takzvanom austroslavizme alebo o súčasnom českom realizme. Ale hlavná príčina, prečo som sa rozhodol mlčať, tkvie v tom, že sa nechcem rozhadzovať. Chcel by som si sadnúť k jednej práci a sústrediť sa na jeden problém — populárne a pokiaľ je možné aj vedecky vyložiť všeobecný historický rozhľad o slavizme od najstarších čias, do súčasnosti. V prvom rade je to potrebné pre našu univerzitnú akademickú mládež, pre ruské publikum a nakoniec nebude to zbytočné aj pre neruskú slovanskú mládež a dospelé publikum. Všetko musí byť povedané krátko, hutne, podľa možnosti proste a jasne. Musím použiť veľa faktov, neveľkých máp, rôzne tabuľky, ale všetko musí byť prežiarené… citom lásky a úcty k jednotlivým slovanským národom. Treba ukázať a vyzdvihnúť, že každý z týchto národov má v sebe čosi celoslovanského i čosi jedinečného, len jemu vlastného, silného i zdravého, slabého i nezdravého. Je potrebné vyzdvihnúť významnejšie vnútorné a vonkajšie stránky dejín každého slovanského národa, jeho politiky, mravov, materiálneho života a literatúry a… O rôznych obdobiach slovanských dejín prednášam na univerzite viac než tridsať rokov, veľa mám napísaného a načrtnutého v rukopise, teraz chcem všetko toto skrátiť, zostručniť, prepracovať a vybrúsiť, dať mu novú formu. Toho leta, ak budem zdravý a dá Boh, začnem pomaly a nepretržite písať. Poviem potom aj o Kollárovi — zdá sa mi, že Rusovi sa podarí ľahšie urobiť, než komukoľvek zo Slovanov, nielen pre vonkajšie príčiny, ale hlavne pre vnútorné. Nám je ľahšie zachovať nezaujatosť k Poliakom. Všetci títo Jelínkovia so všetkými svojimi radami o Poliakoch oveľa menej chápu ako my, čo bolo dobrého i zlého, ale spolu s tým aj čisto slovanského v poľskej minulosti, pretože dlhá germanizácia a strašné jarmo po belohorskej bitke do k. 18. st.(…) vyhubili v Čechách všetko živé, bezprostredné chápanie Slovanstva.

Čítal som, čo písal Čas v poslednej dobe ohľadne článku v „Národ. Listoch“ o Slovanstve. Čas, čiže Masar(yk) má v mnohom pravdu, kedže Nár. listy sú často primitívne a veľakrát klamú a nevedia nájsť cestu k podstate veci. Ale v Čase je taktiež akási tuposť a neživotnosť. Vôbec všetko, o čom sa hovorí a píše u Čechov o Slovanstve, buďto o jeho minulosti, prítomnosti a budúcnosti, je neprecítené, nepremyslené a neprežité, ale naopak naučené a vybrané z kníh, ktoré napísali Slováci Šafárik, Kollár a Rusi.

V tom nie sú vinní len sami Česi. Hrozné dejiny vymazali z ich hláv živú pamäť na minulosť, živé chápanie Slovanstva, zničili v ich srdciach úprimné city a snahy Slovanstva. Nedivme sa, ale uisťujem Vás, že nejaký Tomáš Štítny zo XIV. storočia je každému z nás bližší, príbuznejší ako hociktorý súčasný Čech. Česi to vysvetľujú tým, že oni sú vysoko kultúrny národ a my ešte len stredoveký národ. Ale nám, opakujem, vzdelancom, hociktorý súčasný nemecký, francúzsky, anglický spisovateľ v ideovom zmysle je zrozumiteľnejší (hoci aj nie vždycky prijateľný) je bližší než hociktorý český spisovateľ novšieho obdobia, povedzme Vrchlický, Sv. Čech, Neruda. Ich maliari a skladatelia… Smetana nám sú cudzí a ďalekí, naopak máme radi Schumana, Berlioza, Liszta a iných. Títo dvaja poslední, povedzme, lepšie než českí skladatelia chápali, mali radi a vedeli oceniť nášho Glinku, Dargomyžského, Balakireva, Borodina, Rimského-Korsakova, Musorgského.

V apríli dostanete prvý zväzok „Živoj stariny“. Z nudy atď., atď. (nezaujímavé).

V nasledujúcom zväzku medziiným podám správu o jednej novej knihe, ktorú napísal istý uralský kozák… o hospodárskom živote na území Uralského vojska (podľa rozsahu územia presahuje neveľké európske štáty). Prečítajte — uvidíte, koľko je originálneho a svojrázneho v našom národe. Dozviete sa, čo to je územná „obščinná“ správa na dedine a v obci. Predstavte si: celé územie uralského kozáctva stelesňuje obščinnú správu vlastnú celému kozáctvu. Tam chcem opublikovať, alebo lepšie povedané, pretlačiť článok N. J. Danilevského o tom, ako Kozáci (stovky tisíc rodín) delia úlovky rýb, ktoré chytajú v rieke Ural a v Kaspickom mori na základe obščinny. Do videnia. Zajtra možno ešte voľačo dodám, ale teraz je na čase ísť spať.

27. marca u nás v Peterburgu sa oteplilo — len 5° R… Na jar a v lete bude Vám, môj holúbok, ešte smutnejšie a neznesiteľnejšie. Držte sa a nepadajte na duchu. Viac sa prechádzajte, menej seďte a nezaležte sa! Nejako… nájdite si chvíľku času a napíšte svojmu starému priateľovi a kamarátovi

V. Lamanskému…

Do 10. mája v SPB, Zvenigorodskaja 32, potom v meste Boroviči, Novgorod.

(AAN SSSR)

List 37. Vladimír Hurban S. H. Vajanskému

Stará Pazova 9. máj 1893

Drahý Svetozáre!

Všetko je v poriadku, keď môj výkrikníkový list odišiel,^[400] hneď na to prišiel Tvoj,^[401] a tak sa tedy križovali. — Ja ale mal som aj príčinu vykrikníkovať, bo si mi Ty bol dlžen list a dlho si už bol mlčal. A či sa snáď môj list duplovane kuvertovaný stratil?

Včera som rekomandovane expedoval Iduške^[402] dôkladný cestovný plán — dľa ktorého aj slepačky trafí do Segedína. Plán je značený do malej noticky, aby sa i ľahko dal strčiť hockam a aby sa zase nemohol ľahko stratiť — nad to môže Viera^[403] značiť doňho dojmy vyvolané maďarským Alföldom.^[404] Touto zásielkou som sa rozlúčil s Tvojimi až do videnia na nádraží segedínskom.

Tvoji sa tedy pohnú 15-ho mája alebo ráno o pol 8. s osobným vlakom alebo odpoludnia o 3. s rýchlikom (ja odporúčal som rýchlik) a dorazia do Segedína 16-ho mája ráno o 8. hod.

Keď im ja mám byť pomocný pri vyhľadaní Teba — tak už to inak nejde; my budeme musieť dňom driev prísť. Bo keby sme my prišli len v utorok o pol 12. hod. predpol. — čože by Ida robila od 8. rána na nádraží až do nášho príchodu a stratila by pritom poldenniu návštevu fogházu.^[405] Buď tedy na pokoji: ja dopálim do Segedína v pondelok večer: ten deň už perse^[406] spolu nebudeme — alebo hót!^[407] dajme si rendezvous už keď pre nič iné, len aby si vedel, že som v Segedíne: v pondelok večer punkt o 6. hodine vyzeraj na oblok v prvom štoku vašej budovy (tedy z cely niektorého súdruha nad Tvojou celou) smerom ku kriminálu, ja sa vtedy budem prechádzať na chodníku uličky a privoláme si nazdar!: Prenocujem v Tise a ráno pôjdem na Rokušovo nádražie Tvojich odobrať. Budeme hľadieť do 1 10. k Tebe dotiahnuť.

A tak zbohom!

(Kostolník čaká na list.)

Tvoj Vlado

(AMS)

List 38. Ida Hurbanová S. H. Vajanskému

Turč. Sv. Martin 10/5 893

Milý môj!

Cestovný plán poslal mi dnes Vlado, ale ako všetko dopodrobna! To si nemôžeš ani predstaviť. Sme boli celkom dojatí od toľkej láskavosti k nám. Teda 15-ho mája rýchlikom o 3. h. 17. m. popoludní odtiaľ odcestujeme a prídeme do Perly^[408] 16-teho o 8. ráno, kde nás Vladimír očakávať bude. Pôjdeme sa potom umyť, šaty prevliekať etc. etc. a myslím okolo 10-tej budeme už s Tebou, ak Boh dá! Deti sú už cele zjašené. Viera hovorí, že ona ani nevedela, že sa tak tešiť vie.

Druhá radosť, že mi Mudroň^[409] hneď po mojom liste poslal 180 fl. cestovné peniaze. Som cele šťastná, že to išlo tak hladko, bez rozčúlenia. No on bol vždy dobrý.

Oľgin list Ti pripojím.^[410] Dostala som ho včera večer. Urob teda, ako myslíš. Ak si už Lamanskému písal a on by ju so sebou na daču vzal,^[411] by to predsa len bolo pre ňu lepšie. Ale dobre, že vieme, že môže aj v inštitúte^[412] ostať.

Mame a Kostovi som povedala. Ružena, že je trochu omrzelá, radšej, že by ona išla, ako že má Kosta ísť. Nuž to by ani nemohlo byť. Veď je ona už hodne vysoká,^[413] ako by mohla toľko cestovať. Ona už len začiatkom sept. do Ríma!^[414] A potom dostane aj tak ona podiel, keď musíme malému dar dať. Už sa ma spýtala, či budem tedy iste doma. Z toho vidím, že nás zase ako krstných rodičov vezmú. Na každý pád má Kosta ísť, ale veď aj pôjde — a rád.

Kľúč od domu dám teda Topercerke,^[415] to bude najlepšie. No zbohom! Bozkáva Ťa Tvoja žena

Jozsepu^[416] pošli, bár nebudeme mať paklíkov len jeden veľký kufor, ale bude dobre, aby si vedel, či sme prišli. P. Ollíka^[417] by si nemusel trápiť, lebo Vlado^[418] iste príde a bude nás už čakať.

(SAPL)

List 39. S. H. Vajanský Vladimírovi Ivanovičovi Lamanskému

Preklad:

Segedín 15. 6. 1893

Vaše Blahorodie!

Celých tridsať rokov,^[419] čo mám česť poznať Vás a bratsky milovať, je naplnených podivuhodnými zmenami v mojom živote, ktoré sa uskutočnili napriek obrovským vzdialenostiam, núdzi, útrapám, ťažkostiam každého druhu; a predsa Vás častejšie osobne stretávam! Niektoré stretnutia hraničia s rozprávkovosťou, napr. vo Viedni v kaviarni Kohaut na Alserovej ulici, v Kijeve na nádraží, ale navzdor tomu dobrý osud splnil to najvyššie teraz, keď moju dcéru Oľgu viedol podivuhodnými cestami do lona Vašej milej rodiny v Boroviči.^[420] To sa mi ani snívať nemohlo. Že som z toho šťastný, uverte mi. Je to aj veľké obľahčenie v smutných dňoch mojej neslobody. Tisíckrát ďakujem Vám a veľactenej manželke a zdravím čo najkrajšie Vaše milé deti. Vieročke prinesiem niečo originálneho z ďalekej krajiny so sebou, ak pán Boh dá život a slobodu.

Dúfam, že ste dostali odpoveď na svoj originálny dopis. Ja sa márne pýtam Oľgy, ona neodpovedá nikdy v dopise a píše svoje veselo ďalej. Opísala mi dosť dobre okolie Boroviči. Vysvedčenia mala veľmi dobré, ak si uvážime ťažkosť dvoch celkom nových rečí. Dúfam, že sa aj u Vás bude správať slušne a povďačne.

Moja žena poslala Vašej dcére Viere^[421] 10 zlatých do Petrohradu, dúfam, že ju list ešte zastihol. Výdavky s vďakou nahradíme.

Za terajších okolností nemôžem Vám dosť ďakovať, som tu bezmocný a deti potrebujú predsa lásku a opateru! Vy a Vaša manželka ste prevzali na nejakú dobu moje starosti.

Noviny^[422] dostávam pravidelne. Mám veľmi často veľké bolesti hlavy a trpím, žiaľ, nechutenstvom, čo je vysvetliteľné z pomerov. Vďaka Bohu, za štyri dni absolvujem už tretinu svojho sedenia.

Ďakujem baťuška! Dovidenia.

Váš Svetozár

(AAN SSSR)

List 40. Július Botto S. H. Vajanskému

Milý bratre!

Srdečná, vrelá vďaka za bratskú rozpomienku. Mám sa dľa okolností ešte obstojne dobre, často na cestách, funkciách, tak že sa národnej veci málo dostane a i to málo je jalové. Rozmýšľal som za jeden čas mnoho o tom, že so zakladaním gymnázia nie sme na pravej ceste.^[423] Mali by sme sa totižto najprv o profesorov postarať, totižto tak, že by sme 6 našských šuhajcov do Pešti na univerzitu vystrojili, aby si tam uspôsobilosť profesorskú zaopatrili takú, akú maďarská vláda žiada. Od základín mali by sme už do 1. septembra úroky poplatiť, a tieto na štipendium pre tých 6 šuhajov vynaložiť, a len keď vládou uznaných 6 profesorov mať budeme, k založeniu prikročiť. Tento náhľad — tak myslím, že prakticky potisnúť tam do Martina Halašovi,^[424] aby na ňom rozmýšľal a podľa neho aj jednal. Školský rok sa blíži ku koncu, šuhajci maturujú, volia si štúdium, čas je verbovať, nahovárať ich, aby sa službe národnej posvätili. No neznám žiadneho hesla, či sa v tomto smeru niečo robiť bude a či nie? Našim priateľom martinským garantujem, že bez diplomovaných profesorov, gymnázium ani s 200.000 zlatovou základinou mať nebudeme.^[425]

Čomu sa v týchto britkých časoch nemálo teším, je príchod Pastrneka^[426] do Gemera. Keď som mu materiál dialektologický zasielal, upozornil som ho, že je potrebné, aby sa o spôsoboch enunciácie^[427] a melodičnosti vyslovovania na vlastné uši presvedčiť, poťažne poučiť prišiel. Ponúknul som sa mu, že v druhej polovici júla budem slobodnejší a majúc pohodlnejší dom, svoj záprah, vďačne ho budem vidieť za svojho hosťa a vďačne pregrúlim s ním vŕšky, doliny gemerské, tak že ho to nič nebude stáť a predsa nahromadí materiálu mnoho. On moje nabídnutie ochotne prijal a chystá sa v druhej polovici júla na 2 týdne ku mne. Týmto exkurziám sa veľmi teším, jedno to, že ponavštevujem dobrých priateľov, pobavíme sa dobre, že takto Pastrnek vyváži svojím bystrým okom ten filologický poklad, ktorý my nevidíme.

O Samovi ti toľko znám povedať, že sa má dobre; žije synovi, ktorého pekne učí rusky a rumunsky. Má trošku galiby v dome: jeho brat Jano^[428] oddal sa bezmiernemu pitiu, takže je celkom stratený. Franforce z pekného majetku bude musieť Samo zachrániť, čo mu veľa starosti narobí, ich šľachetnej matke, ale veľa zármutku a duševného bôľu. Ináče je Samo najaktívnejší spomedzi nás a má peknú odkaesiu^[429] v Tisovci a v okoliu. Je zemän, statkár, advokát, má veľmi pekný spôsob zachádzať s našou slovenskou pospolitosťou. I tisovský i okolitý ľud mu je tedy úprimne oddaný, keďže aj ako advokát fiškálči takmer zadarmo.

Môj syn^[430] teraz zatvára dvere na VI. gym. triede v Nireďházu, kde už 6. rok do školy chodí. Drží sa dosť dobre. Na Veľkú noc bol doma; navštívili ho vrstovníci z revúckej elementárky, teraz žiaci na revúckej polgárke, pri ktorej príležitosti im hodne do duši nahovoril, ako majú vernosti k národu vždy prejavovať. Oduševnení šuhajci sa rozkrákorili, zaspievali si pár madarónom — a poneváč bývam na najživšej ulici a môj syn Milan klavíroval a spieval pri otvorených oblokoch, bolo poslucháčov veľa, ale na druhý deň inkvizítorov na polgárke ešte viac. Šuhajci na polgárke dostali kapsu, no nevyhodili ich predsa. No šiel z Revúce list na direktorát gymnázia ňireďházskeho, v ktorom môjho šuhajca zvláštnej pozornosti odporúčajú. Trupi! Znajú tam môjho syna i z tejto strany veľmi dobre. Konfunduje môjho syna veľmi, že Čajdov synovec,^[431] ktorý tiež tu v Revúci na polgárke povetrie kazí, slovensky ani hovoriť nechce. Takže ho zopár razy verejne vyšpikovať(?) musel. No neosožilo.

Toľko o mojich pomeroch. Ty si hodne, ďakovať bohu, jednu tretinu dak horko, ťažko prebojoval. Istotne sa Ti podarí i zbývajúce 2/3 pretrpieť, k čomu Ti mužskú trpelivosť vinšujem. Či by som Ti mohol pár fliaš lepšieho vína vo feršlógu^[432] po pošte poslať. K obodreniu ducha a tela? Nezabrali by Ti ho? Lebo keby ho mali porkolábovia^[433] Tvoji vypiť a nie Ty, nuž ho ani posielať nejdem. Ale keď jest spôsob, nuž mi odpíš, že ako?

Bozkávajúc a objímajúc Ťa v duchu som Tvoj úprimný brat Július Botto

p. Revúca 18/VI 93

(AMS)

List 41. Václav Vlček S. H. Vajanskému

Vo Vinohradech 25. června 1893^[434]

Vážený a milý pane kollego!

Vrátiv se z delšího venkovského výletu domů našel jsem i Váš milý dopis ze dne 9. t. m.; Osvěta^[435] vám byla ovšem i v mé nepřítomnosti hned expedována, i budeme ji pravidelně zasílati, a jak se samo sebou rozumí, bezplatně. Bylo by mně velmi milo, kdy by Vám zkrátila některou chvíli v těchto osudných měsících.^[436] Prosím také, abyste vlídně přijal mé poslední dvě knihy, Setníka Halaburda^[437] a Černé jezero,^[438] jež zároveň na poštu dávám, neli ku přečtění, aspoň ku přátelské vzpomínce.

Dej Vám Bůh dobrého zdraví a pevné trpělivé mysli, abyste tuto zkoušku dobře přestál a pak dále s neochablou silou na národa roli dědičné pracovati mohl!

V duchu Vám vřele ruku tiskne přátelsky oddaný V. Vlček

(SAPL)

List 42. Ambro Pietor S. H. Vajanskému

7/7 93

Brat môj drahý!

Zamýšľaná brožúra k nastávajúcim slávnosťam^[439] vystane, lebo že dačo tak malého nebolo by dôstojné. Vydá sa len krátky, na 1 — 2 hárky, populárny životopis Kollára pre širšie vrstvy;^[440] to sa rozschodí. Ostatné všetko vydáme v slávnostnom čísle „Nár. novín“ dňa 1. aug.^[441] A tak bolo by želateľné, keď nemajú to byť len programné kusy slávnosti, keby si aj Ty prispel niečím k oslave pamiatky; snáď dákou básňou. Príspevok prosím Ťa doposlať do 26-27. t. m., lebo číslo musí sa už sádzať 28-ho. Ty by si nemal vystať.

Čo bude so slávnosťou, to nevedieť pri toľkej komédii voči rumunskému zhromaždeniu.^[442] Tam buď mešťanosta prekročil úradnú moc, buď dala vláda iné tajné nariadenie, alebo ona hneď vydala zákaz a teraz retiruje,^[443] aby nebola blamáža! Myslíme teda, že nám dajú pokoj. Mrví sa to.

V auguste príde sem, ako vieš „Femka“.^[444] Tuná má byť len zhromaždenie. Väčšina hostí bude ubytovaná v Štubni a len asi 60 tuná, aj banket bude v Štubni. Teda Martin chceli mať len za firmu!

Laco^[445] vždy tuhšie lne ku femkistom. Rozumie sa, že štedre podporuje teraz tu meškajúcu, ale ináč — mizernú divad. trupu maďarskú.^[446] Účasť býva slabá (hrajú už v novej štátnej škole), nuž že on posiela ta aj Detvanov z fabriky „népnek“.^[447] So zhromaždením fabriky nie sú naši naskrze spokojní, menovite preto, že do dozorného povereníctva vzal svojho Busenfreunda Boldiša,^[448] ktorý rozumie tomu ako hus do piva. Ani židia nie sú s tým spokojní, lebo že by tam mali byť znalci, praktickí ľudia. A v tom majú pravdu.

Pauliny-Žiga^[449] je na kurze v Luhačoviciach. Po tieto dni má sem prísť Vlad. Iv.^[450] — idúcky k slávnosťam do Cetinie!

Zbohom!

Tvoj úprimný priateľ Ambro Pietor

(SAPL)

List 43. Jozef Škultéty S. H. Vajanskému

Drahý Svetozár!

Veru sa radujem! Rukopis^[451] je síce ešte ďaleko, ďaleko, na — Uhriech, v tej perle maďarstva, i to zamrežený, ešte pozamykaný; ale keď už tak vravíš, to ako by som ho mal v žiadostivých rukách.

V terajšom (7-mom) čísle Pohľadov je Kolényho cesta do Segedína.^[452] Dosť dobre to opísal. Mrzí ma len jedno slovo, že som ho v revízii nevyhodil alebo nepremenil. Nešikovné vyjadrenie. Ak Ti nenapadne, budem rád.

Čajda vraví, že nedostal nič. Lenže jeho slovu ja neverím ani v takejto veci. Už neviem, kedy vraví pravdu, a kedy luže. No číslo 25. júna vydané by potvrdzovalo jeho slová. Nemohol to dostať pozdejšie?^[453] Po vydaní čísla totiž. Lebo keď dosiaľ ešte všetko došlo, čo si posielal.

Ferdinandy sa prisahá, že písal Ti ešte v marci; vtedy že dostával si moc listov, jemu odpovedať nechcelo sa Ti, a teraz že už tajíš. To Ti je ten starý loptoš! —

Politickú stránku Času Herben^[454] sotva má na svedomí. Zvlášte úvodné články teraz z čísla na číslo píše sám Masaryk.^[455] No Herben je pľuha. Masaryk robí tak, ako má hlavu zloženú a aké má srdce (suché); ale Herben — ako mu kážu. Ešte keď som to ležal hore pupkom, našiel som v Čase svinstvá, reprodukované z Jelínkovho článku, tlačeného v Osvěte.^[456] Vtedy som bol popudlivejší, nevedel som tak chladnokrvne čítať, ako v redakcii: nadal som Herbenovi na otvorenej karte. A ten Ti mi odpovedal: „Polákům od Rusů vede se hůř než Slovákům od Maďarů". Sviňa! To vybrechne on, ktorý predsa od rokov čítava slovenské veci. Ale na to povedal som mu potom toľko, čo nebolo by sa zmestilo na otvorenej karte!

Vlčkovci^[457] neprídu na vakácie do Martina; zostanú na ktorejsi českej dedine. Musí vraj toľko pracovať, koľko by v Martine nemohol — na Dějinách.^[458] Ako vidíš, chce dokončiť. Mne síce tak sa zdá, že po tých výpraskoch,^[459] tak za horúca, nechcel sa ukázať v Martine, a preto volil českú dedinu. Ostatne, dľa mojej mienky, bola by bývala slabosť od neho, keby bol prestal. Je síce strhaný, ale nie ubitý. To Ti je ešte všetko pre Rukopisy.^[460] On, kadenáhle vytvoril Rukopisy z doby, do ktorej mali patriť,^[461] musel byť pripravený so svojím chrbtom na také palice spoza rohu. Že to bola pomsta prepadnutých rukopisiánov, vidno vari i z toho, že tie nápady na Vlčka v Nár. listoch boli anonymné.^[462] Prusík^[463] je tiež jeden z obrancov Rukopisov, ale poneváč v svojom Kroku^[464] písal o knihe Vlčkovej pod svojím menom; nuž povedal vcelku viac dobrého než zlého. A vôbec mienky tých, ktorí i pozdejšie hodlajú sa priznať k tomu, čo napísali, boli také, že Vlček, trebárs je doráňaný, nemá príčiny nepokračovať. Athenaeum^[465] je síce orgánom realistov a antirukopisiánov, ale v ňom písal Flajšhans,^[466] zurvalec, ktorý sotva poddal by sa vlivu kliky — a písal tiež s odobrením. I Listy Filologické,^[467] vôbec všetky odborné orgány, ktoré mal som ja v ruke. —

Teraz vidím, že som už na tretej strane. A chcel som vlastne len tú svoju vec — Pohľady, rukopis. No máš kedy šľabikovať.

V očakávaní (ako sa to neslovensky píše) prísť majúcej veci som

Tvoj už popredku vďačný Jozef

NB. A z Pazovej kedy pôjdu ešte k Tebe?^[468] Keď idem na pivo, zakaždým kuknem do oblokov, či sa reku ešte neotvárajú.

(SAPL)

List 44. Marína Oľga Horváthová S. H. Vajanskému

T. Sv. Martin 6/8 93

Drahý priateľ môj!

Ešte pod dojmami mošovských udalostí^[469] píšem Ti týchto pár riadkov a za horúca zdeľujem, čo sa dnešného dňa robilo, čo sme skúsili!

Keď bezprávie nedovolilo nám nevinné slávnosti — zasvätiť totiž pamiatku slávneho Kollára — uzhovorila sa včera mládež mužská a ženská urobiť výlet do Mošoviec a aspoň tak potichu vzdať hold slávnemu mužovi.

Uvili sme veniec, druhý obstaral sa zo Štubne. Naši mladíci dali naň stuhu s nápisom: „Pameti Jána Kollára dňa 6-ho aug. 1893. — vďační Slováci“.

Dnes ráno v tichosti vybrali sme sa na pár vozíkoch do Mošoviec. Príduc ta, zosadli sme u Schmieda v hostinci. Odtiaľ šli sme na opustené rodné miesto Kollára a vzdychali ticho (pár slov povedal Dula) za pevca Slávy dcery. Potom vzali sme vence a šli do kostola. Pred kostolom Dula^[470] poprosil farára o opatrenie vencov, tento v kresťanskom duchu odpovedal; tak vstúpili sme do kostola, k riadnym službám Božím; po kostole k spoločnému obedu k Schmiedovi.

Ako vidíš, celkom správna tichá pocta a predsa strach maďarónov, ktorí myslia, že Slováci, keď sa dvaja-traja zídu, hneď zradu proti vlasti kujú; tento strach zapríčinil, že ani táto tichá schôdzka, tento nevinný výletík, neskončil sa bez tých, už veľmi chýrnych žandárskych bajonetov!!

Po obede šli sme do záhrady a kolkárne, kde sme si, rozumie sa, i zaspievali. Hľa, ale spievať, slovensky spievať(!) to je už tiež vlastizrada! A k tomu keď sa mošovské dievčatá zišli v rovnošate bielo, modro-červenej a tak spievali! Prišli žandári a v „mene zákona“ rozkázali sa rozísť, lebo spievať neslobodno! Tedy správne spievali sme pred chvíľou: „Kto zná, či nám zajtra už spievať dovolia!“ Rozohnali nás ale pozde, lebo sme už boli všetko vykonali, čo sme chceli, vzdychli za Kollára, zaspievali, pár srdečných prípitkov počuli — no a to je dľa úsudku oných „spravodlivých“ všetko vlastizrada! Keď sme sedali na vozíky (o 6-tej už!) dorazili i martinskí i kláštorskí žandári. To je dôkaz svedomia ľudí, ktorí sa tak boja!

Krásny prípitok vyniesol Masaryk.^[471] To rezalo do srdca a rozpálilo k oduševneniu. Musím Ti ale podotknúť, že kým sme boli v kostole, dorazil Masaryk so ženou i chlapčekom a chtiac vidieť miesto, kde sa narodil Kollár, šiel ta, ale bodáky žandárske hrozili, jestli sa nevzdiali! To je hrozné! On bol celý rozžialený, že vo vlasti tej, kde stála jeho kolíska a kolíska jeho otcov, deje sa také bezprávie a že i také nevinné činy hrozia hneď žandárskymi bodákmi!

Dorazili ostatní žandári, ale ako hovorím, pozde, lebo sme sa už hýbali! To oduševnenie, to bolo uchvacujúce! Celý národ mošovský zhromaždil sa a so slávovolaním odprevádzal nás, dievčatá v krojoch až ďaleko za mesto. Čo mali robiť úbohí žandári jako počúvať trpelive krásny spev ľudu slovenského ozývajúceho sa: „hej slováci atď.“ a stúpajúceho oduševnene vedľa jejích nastrčených bajonetov! Tak skončil sa dnešný deň, pre nás uspokojivo, lebo sme vykonali svätú povinnosť a keď nebolo možno okázalejšie, aspoň ticho dokázali sme vďačnosť k slávnemu pevcovi nášmu!

A Ty, milý pevče náš, ako nažívaš v tej Tvojej nádhernej klietke, do ktorej Ťa nám zavreli? O týždeň pol roka! Bože daj, žeby sa Ti ten druhý polrok minul aspoň ako mesiac! Pozdrav Tvojich súdruhov, ak sú na čo súci a nech Ti dľa možnosti ukracujú nudné dni!

Ida je ešte v Segedíne?^[472] Pozdrav ju srdečne i Vieročku a Voloďu.

Zbohom! Maj sa dobre — nakoľko sa tam dobre mať môžeš! Zdravstvuj!

Srdečné pozdravy od mojich domácich najsrdečnejší od Tvojej Ti v priateľstve oddanej MOH

(SAPL)

List 45. Ambro Pietor S. H. Vajanskému

24/8 93

Brat môj drahý!

Príčina dlhého mlčania je tá, že v druhej polovici júla bol som na revízii v Mikuláši, potom prišli augustové trmy-vrmy^[473] a zase revízia v Kubíne.

Čo dialo sa tu v prvých dňoch augusta, o tom dočítal si sa z novín.^[474] A veru nebolo tam nič prehnaného, naopak. Môžeš si pomyslieť, v akom duševnom rozpoložení sme žili, keď tí beťári robili nám vždy nové a nové komisnosti a vždy nové muky pripravovali. Každú maličkosť oznámili sme za horúca ministrovi telegraficky a nikdy žiadnej odpovede. Aj do novín telegrafovali sme na všetky strany, čo stálo hrúzu peňazí. Ustavičná napnutosť ako v stave obleženia a pomoci nikam. — S tou petrohradskou adresou má sa vec tak: 28. júla dostal som od Aristova^[475] úradný prípis, že z príležitosti Kollárovského jubilea posiela na mňa adresu Общества^[476] slovenskému národu, podpísanú Nikol. Pavlovičom,^[477] a že menom výboru Общества žiadajú ma, aby som ju prečítal na slávnosťach v Mošovcach a v Martine a pripojené kópie skvostne prevedenej adresy, aby som dľa svojho dobrozdania rozdal. Bol to teda celý pak. No ja som balík nedostal a až z peštianskych novín dozvedel som sa, že Kubala^[478] oznámil to podžupanskému úradu a ten zásilku vydať zakázal. Poslali ju otvorenú poštovnej direkcii do Prešporku. Ja hlásil som sa hneď, ako adresát u direkcie, aby mi to vydali. Tam odpovedali, že direktor necítil sa kompetentným nad tým rozhodnúť a že poslal to ministrovi. Obrátil som sa na toho so žiadosťou o vydanie zásilky, lebo že to privátny majetok a narušenie poštovného tajomstva medzinárodnou zmluvou zaručeného. Odpovede ešte nemám. Písal som aj do Pitera, aby oni tam zakročili a žiadali, čo bolo odcudzené. Bol by to kus medzinárodného hetzu, ale znamenitého. Neviem, čo urobia, keď to teraz všetko po kúpeľoch a dačach.

Pri Kollárovskej slávnosti zadržali sa Česi veľmi mrzko. Neprišla žiadna živá duša, kdežto práve následkom zákazu mali sa dohrnúť. Že tu bol Jelínek^[479] s Poliakmi,^[480] to neznamená nič, lebo ten prišiel ako turista. Z Moravy boli traja učitelia a jeden katol. kňaz. Našej publiky bol zástup. „Nár. listy“^[481] uverejňovali všetky hlúposti podľa peštianskych novín, kdežto predsa mali tu mať referenta. My sme ovšem, nakoľko bolo možné, všetkým telegrafovali.

Lamanský pobudnul tu tri dni^[482] a cítil sa znamenite. Bol celý uveličený. On býval u Francisciho^[483] a jeho dcéra Oľga^[484] u mňa. Kostom boli stále u mňa, len Mudroň^[485] ich raz vzal na obed.

Medzi Julom Grégrom^[486] a Masarykom je tuhý spor po novinách. Veľké svinstvá! Dľa našej mienky oba sú vinní. Vec datuje sa ešte z výstavky. Keď boli demonštrácie so slovanskými hosťami, vyzval místodržiteľ Grégra, aby nehuckal obecenstvo v novinách, lebo že takým činom cisár nepríde na výstavku. Grégr sľúbil, že bude mlčať, a keď potom predsa jeden spolupracovník do „N. listov“ čosi vrazil, písal Grégr místodržiteľovi „omluvný list“! To bola rozhodne chyba tak podliezať! Kedy n(i)ekedy dozvedel sa to Masaryk od samého místodržiteľa a rozklebetil to v rozšírenej a značne zmenenej forme, nie aby bol šiel — ako člen — do Klubu dôverníkov a tam žiadal vysvetlenie. To je succus veci.^[487] O tom škaredá polemia po novinách. Na Masaryka je ovšem zle nedobre a kto vie, ako sa vec skončí.

Že mal som mať duel, to vieš z „Nár. novín“.^[488] Tí sekundanti podliezli a keď nevedeli, ako z konopí, nuž dali osvedčenie, že je to „izlés Dolga“^[489] žiadať na budúce odo mňa satisfakciu. Miernejšie nemohli sa vysloviť. Preto, hľa, ani jeden peštiansky časopis neregistroval — ba ani slovom nezmienil sa o tom. Do Naplóva^[490] poslal som aj za kontra — osvedčenie a čakám ho v dnešnom čísle. Ak neuverejnia — čo aj za poplatok — pošlem ho do „Magyar Hirlapu“.^[491] O čo sa jednalo, vieš! O to, že „keď sa majetok strovil, Pongrácova žena zastrelila najprv svojich dvoje detí a potom seba“. Vec teda už r. 1888 konštatovaná a v máji t. r. „v Nár. novinách“^[492] zohriata a v júli t. r. chcú mať satisfakciu! Ja — neznajúc pravidlá „rytierskeho pokračovania“ — držal som sa vo všetkom návodu Štefanovičovho.^[493]

Pivovar je už pod strechou a teraz robia dnu a pivnice.

Pivová kompánia našich presťahovala sa od Páča k Ivankovi.^[494] Páč spojil sa s maď. kasínom, ktoré je teraz v tej ulici za jeho chrbtom.^[495] Ešte sú tam len zo dva týždne a už je zle. Páč lamentuje, členovia sú nespokojní, rozbroj — nemá kto platiť atď.

Teraz máme tu veľké horúčosti. No nebolo leta!

O dištrikt. konvente máš telegrafickú správu v dnešnom čísle „N. novín“.^[496] Maďaróni prepadli vo všetkom — zostali vo veľkej menšine. V dnešnom zasadnutí opustili konvent a že budú z toho konzekvencie ťahať. Nech sa roztrhnú.

Halašov Dušan^[497] išiel už do Šoprone na gymnázium so „starou mamou“, lebo Halašová^[498] je už hodne široká!!

Zbohom!

Tvoj úprimný priateľ A. Pietor

(SAPL)

List 46. S. H. Vajanský Vilme Sokolovej-Seidlovej

Segedín 12/9 93

Milostivá Pani!

Kartu som dostal a blahoželám! A to tým srdečnejšie, čím väčšie bolo moje prekvapenie!^[499] Blahoželám i pánu manželovi (to sa rozumie!) ale i Vám k nemu, trebárs nemám česť poznať, ale kto vedel zvíťaziť nad takou zatvrdlou pannou, a presvedčiť ju, že tá ženská samostatnosť nestojí ani starého kulhavého čerta, to musí byť znamenitý, hodný Čech a junák! Čo som sa ja darmo navadil s Vami, a nagrobianil! Emancipácia fuč! čak??

Neviem veru, kde leží Nový Bydžov, ale poneváč si Vás nijako neviem predstaviť v novom stave, musím ho vyhľadať, keď ma pustia z tohoto maďarského väzenia. Sľúbil som totiž Kundrádtovi^[500] (pardon Kundrát), že ho navštívim v Plzni, a tak hádam bude možno i osobne presvedčiť sa o konci ženskej egalité, liberté et fraternité^[501] v Novom Bydžove. Gratulujem so zlým úsmevom. Moje je zase navrchu.

Jestli Vás ešte zaujíma, čo robím, nuž sedím a blbnem piano, forte, fortissimo, stakato, alegro. Blbnem potichunky i naraz, jako kedy; Kúrim z dlhej chvíle, dve hodiny denne behám okolo vysokého múru väzenia (pravda zdnu, nie zvonku), 200 metrov a 50 centimetrov. Denne obehnem 60 ráz, čo robí akurát 12 kilometrov v deň, keď neprší. Dohromady mám už za sebou 1574 kilometre. Kus cesty. A tak, čo som hovoril? Guarigueza^[502] som lepšie poznal jako vy všetci, a pán tatíčko mi dá za pravdu. Štreberstvo nenie dosť. Vôbec ja sa vždy bojím tých „razom slávnych a múdrych ľudí“, ktorí nemajú za sebou ani prácu, ani utrpenie, ani vyznanie v časoch zlých, a prichádzajú s aplombom^[503] na hotové. Fruges consumere nati.^[504] Kde nič tu nič, razom tu ti máš „znamenitosť“ s aprióri vehlasom… jeden hovorí druhému: a to je znamenitý muž, ten má veľkú budúcnosť, to je vodca — taký lebo taký — izmus pestuje… Na také pôžičky pro futuro^[505] nedám nič. Takí Guariguezi pracujú s foršusom^[506] nakredit budúcej velikosti, a obyčajne vyjde z toho alebo prolhaná mizerná klebeta, jako u Guarigueza alebo práve švindl. Dr. Jul.^[507] môže mať tisíc chýb slabostí, ale za ním je mnoho pozitívnej práce, mnoho povzbudenia, ruchu, srdca a veselej, hrmotnej činnosti. Aspoň nikdy nerobil půjčky na budúcnosť. Čím je, tým stal sa osobnosťou, zručnosťou… a potom o ňom nemožno pochybovať o čestnosti češstva, kdežto u tamtých pánov je taký veliký otáznik, jako Vítova väža, nie teraz, ale keď bude dokončená roku 1984.

A tak sa Vám už porúčam nová hospodinko, nádejná ovečka… lebo ja bych to všetko len povydával…

Želám Vám sladký med a všeho dobrého

Váš starý verný Svetozár Hurban Vajanský

(LANM)

List 47. František Dlouhý S. H. Vajanskému

Velectěný Pane!

Dne 16. srpna Lit. listy nevyšly, nýbrž — jak v čís. 16 bylo oznámeno dne 1. září číslo dvojité. To však se teprve dotiskuje, protože tiskárna byla zaujata výstavkou ve Velkom Meziříčí pořádanou. Proto pošlu hned, jakmile mne číslo dojde.

Nebylo by možná na Lit. listy upozornit snad v Nár. nov. nebo v Slov. Pohl?^[508]

A pak, nemohl bych Vás prositi o nějaký příspěvek do „Vesny?“^[509] Belletristický obrázek nebo něco podobného? Arci že bych ochotně zaslal honorář dle Vašeho přání.

Prosím o kratičkou odpověď.

V dokonalé úctě Váš Prof. F. Dlouhý

V Brně 12/9 93

(AMS)

List 48. Vilma Sokolová-Seidlová S. H. Vajanskému

Velectěný, milý pane!

Najsrdečnejší díky za Vaše satiricko upřímné přání. Oh počkejte, počkejte, zavrou Vás a Vy ještě chcete dobré lidi píchať? Což ještě ani žalář neskrotil Vaši naničovatosť? Tak-a Vy si myslíte, že „emancipácia“ sa pochová vdávaním? A myslíte, že by takova stará zatvrdlá panna byla mohla vpravdě míti rada muže, kterému by emancipace žen byla proti mysli, který by ji měl jen proto rád, že je ženou anebo že mu dobře umí uvařit, usmažit a upéci a pro nic jiného?

Ó to taková stará panna je vybíravější — vidíte, vidíte, to následek té emancipace dnešní, že i stará panna dovolí si ještě vybírati a že raději za celý svet by zůstala tou najzatvrdlejší pannou než by se provdala za muže nemilovaného.

A tak víte, co je fuč, Vy škádlivý, posmívajíci se, příteli? Mé učitelské povolání, ale to vše, čím jsem si je vydobyla a ty všechny zkušenosti a poznání, jež po léta v duševní práci strávíc, jsem získala, musela jsem vzíti s sebou a věřte, že to mému muži není proti mysli a že mu přes to dovedu také vystrojiti slušně oběd a večeři.

Jen přijdte, přijdte, Vy zlý a přece milý člověče, se přesvědčit, ale ne o konci ženské egalité, liberté et fraternité, ale o tom, že žena, která hájí a nepřestane hájiti a pokud možno dobývati emancipaci žen, dovede též býti ráda a ochotně hospodyňkou. Uvidíme Vás oba rádi můj muž i já, však o mně jste přesvědčen a za muže svého to jistím. Počítam, že ješte do 17. února podrží ten Váš učtěpačný jazýček za závorkou a pak že ho pustí na svobodu, i doufám, že zavítáte brzy mezi nás Čechy a N. Bydžov jest jen malá odbočka z Kolína, když se jde na Prahu.

Snad zatím bude Praha opět v tom „stálo“ a ne v tom „extra“ výnimečném postavení,^[510] jinače by Vás ani hromadne nemohli uvítati, aby to nebyl shluk nedovolený, za který by mohl býti nějaký karcer. Či ne?

Vidíte, vidíte, jak my jsme ješte doma Grégrovi^[511] přívrženci, jako představitele svobodomyslné strany u nás, práce teď nás nikterak nemůže těšiti, že — — — — — — — Však i Vy za murami víte, co se s námi děje v Čechách, a že nejmladší garda pozavírána? Tři vyšetřují, majíce za to, že jsou členy tajného spolku „Omladiny“,^[512] Karel^[513] je dán v obžalobu pro velezrádu a jest v Budějovicích zavřen, kde bude 10. listopadu státi před porotou. Jak to dopadne, se ovšem neví, neboť porota je tam smíšena, německo-česká.

Nuž dosti. Tu máte trest: čísti tak dlouhý list^[514] za to Vaše mně se posmívající přání, poděkování za srdečnosť jeho, která mezi řádky vykukovala, nechávám až naposled a pravím jen prostě, že mne tuze a tuze těšilo, že jste se ozval.

Já přečasto na Vás vzpomínám a byla bych Vám tolikráte dopsala, kdybych nevědela, že s dopisováním nemáte rád co dělat.

Jen kéž již ta zima pro Vás u konce a Vy opět doma ve Své milé rodine, u Svého psacího stolku a péra, které pak bude psáti, viďte, viďte?

A teď pozdrav srdečný od mého muže a rovněž i můj.

Buďte zdráv a vraťte se zdráv a čilý Svému národu a Svým přátelům, k nimž počítá se ráda

Vám upřímně oddaná Vilma Seidlová

Nový Bydžov, 10.10.1893

(AMS)

List 49. Karel Wolf Želichovský S. H. Vajanskému

^[515]

Slovutný pane!

Posílám Vám osm vyšlých dosud čísel Matice Slovanské,^[516] abych Vám poskytl příležitost k přesvědčení, že je časopis dobrý. S týmže účelem pošlu Vám též vázaný svazek Z ruských luhů,^[517] na němž se přesvědčíte, že M. S.^[518] i jako knihovna zcela vyhovuje. Přesvědčení toho je potřebí k tomu, abyste mi ráčil dáti svolení, abych v některém příštím (snád již nejbližším) svazku směl v českém přepise jejž bych si po případě pečlivě sám obstaral, otiskl některé z Vašich novel otištěných v prvních ročnících Slov. Pohledů^[519] za Vaší vlastní redakce.

Mám za to, že naše kritika nebude na toto vydání hledět jako na zbytečné — že slovensky každý inteligentní Čech čísti může — protože novely ty jsou nyní českému obecenstvu nepřístupny, jelikož Pohlady jsou rozebrány.

Prosím uctivě o laskavé brzké vyřízení, proto že první archy budoucí zbírky tisknouti se budou již začátkem prosince.

Doufaje, že této prosbě moji laskavě vyhověti ráčíte jsem s projevem největší úcty, již k Vám chovám a s upřímným pozdravem

K. Wolf Želichovský

V Olomouci 23. října 1893

Adresa

Správa Matice Slovanské v Olomouci

(SAPL)

List 50. Jozef Škultéty S. H. Vajanskému

^[520]

Drahý Svetozár!

Už bolo mi pozde držať sa Tvojej rady: dať 3 hárky; lebo vtedy mal som už viac sadzby. No akokoľvek bude mi to vychodiť, Teba nech nemýli — bez dokončenia nebude 12. číslo.^[521] Ak budú (totiž Pustokvetu, dokončenia) štyri hárky, tak v čísle inšie nebude, alebo prihodím pol hárok.

Len tŕpnem, aby rukopis nedošiel pripozde. Kosta na spiatočnej ceste nestaví sa? —

S Rumunmi ako si?^[522] Oddelený?

Pozdravujeme Ťa — všetci traja.^[523] A tak pôjdeme Ťa vítať. Keď dvaja nemohli sme Ťa vyprevadiť, pôjdeme Ťa vítať traja. Náhrada. — A bude to už dosť skoro. Ako uteká čas! Len neviem, či Tvoja miera bola taká — či Tebe tak utekal.

Tvoj oddaný Jozef

13/XI

N. Čo ten Beaufort?^[524] Neposiela Suchú ratolesť?^[525] Je to zúmyselnosť?

V poslednom svojom čísle Hlídka literární^[526] zmohla sa na pár riadkov recenzie.

(SAPL)

List 51. S. H. Vajanský Jozefovi Škultétymu

Segedín 15. 11. 93

Drahý Jožko!

Beaufortovi^[527] píšem, aby Ti poslal exempl. „Ratolesti“, mne jeden poslal, vôbec chcel by som od neho i účty, dal mi posiaľ 180 zl., 100 ešte v Martine, ktoré sa rozbehali na prípravy. Moje novely ide vydávať po česky Karel Wolf v Olomouci (7 kusov, tých drobných z I. a II. ročníka Pohľ.).^[528] Prosil ma pre svoj časopis M. Sl.^[529] Jaká je to recenzia v Hlídce, keď mi nič nepíšeš,^[530] iste zlá alebo chladná. Beaufort vôbec nerobil žiadne reklamy, ani neoznámil vydanie, bojím sa, že mu leží. „Dies irae“^[531] som dostal; tak sa mi to nepáči jako v N. N.:^[532] medzi nami, je to slabá práca, to nie sú sedliaci — ó, to nie. Ale to len medzi nami, lebo pomerne je to predsa len to najlepšie, a dobre bolo znamenitého spisovateľa posmeliť. Krve to má pramálo. Keď sa už raz dal na téma zvedenia,^[533] mal to plnou hubou urobiť. Chudák — viem, že tomu nenie on vinen, ale naše obecenstvo a falošná francizovaná morálka.

Do 26-ho t. m. bude pán Kunovič v Martine, pozdrav ho, i nešťastná slečna Kornélia,^[534] tedy nemaj strach, a to len preto tak neskoro, že sa vlak taký príhodný prv netrafí. Kosta^[535] pôjde na Pešť, a tu sa už nestaví! Najlepšie by bolo, keby si Ty prišiel koncom novembra navštíviť raba.^[536] Od potomkov Trajanových^[537] som hermeticky oddelený, i čas prechádzky je iný môj a iný ich. Vôbec sme veľmi úzko zatvorení, jako by sme boli toľko hodní čo diamanty. Už som celkom vysilený a oslabnutý od toho večného sedenia! Že vraj už skoro prídem!! To vy tam na svobode máte celkom iné pochopy o „skoro“! Kebys’ vedel, jak na široko stojí tu nedeľa od nedele… a o mesiacoch ani hovoriť! Sám deň prejde v tuposti (práca je tu taká ťažká, jako by malo pero cent! Eej veru, čo jaký je a bude ten Prachov,^[538] ale zaslúžim, bohuprisám, zaslúžim veľmi veľkú pochvalu) a dosť rýchlo leze, ale jeden deň od druhého stojí ďaleko, a ich počet nepribýva nazad hľadiac, a neubýva napred hľadiac. Ľahko je výtečníčiť a toastovať, ale horko je skutočne trpieť a hľadieť jako Odyseus na planom brehu.^[539]

A tak už to ináč byť nemôže. Do I. č. bude dlhá veršovačka,^[540] ačkoľvek i Rovn.^[541] urguje a sľubuje dengy.^[542]

Nuž Bohdanke^[543] všetko dobré, a dcéru^[544] neviem jako voláte.

Váš Svetozár

(AMS)

List 52. Jozef Škultéty S. H. Vajanskému

Drahý Svetozár!

Dve kapitoly dnes prišli. Trochu mi odľahlo.

V Hlídke literární (číslo 11, listopad 1893) to takto stojí:

„Přítel domoviny R. IX. S. Hurban-Vajanský: „Suchá ratolesť“. Zčeštil M. Medvecký. Str. 392 — Cena 45 kr. „Suchou ratolestí“ jest slovenský zeman Stanislav Rudopolský, jenž po dlouhých letech vrátiv se na svůj rodný zámek, byl opravdovou suchou ratolestí na zelením kmeni národního života těžce zápasících bratří Slováků. Z počátku jen úsměšky odpovídal na nadšená vlastenecká slova svých přátel, zejména idealního učitele Tichého. Posléze umění dechem svým roztavilo ledovou kůru jeho srdce. Slyšel dojemné písně národní, a hledaje model pro obraz Griseldy, mocně byl dojat ušlechtilými, ohněm vlastenectví planoucími typy slovenských vlastenek. V souboji pro věc národní byl těžce raněn maďaronem Svatnayem, vyváznuv pak z nebezpečí smrti obětavou péčí velkodušné Adely, obrazu to hrdé, nepodajné, přece však cituplné Slovenky, se zdravím tělesným nabyl i zdraví života národního, přestav býti „suchou ratolestí“. Vzav si za manželku Adelu, začal žíti život nový, zasvěcený službám národa.

Kniha tato ušlechtilého spisovatele a básníka Hurbana-Vajanského zajisté i v obecenstvu českém dojde obliby. Byť delší psychologická líčení prostému čtenáři byla méně srozumitelna jako čtenáři vzdělanějšímu jsou pochoutkou, přece nemalý prospěch vzejde z knihy této v době naší, v době frase a jalového mluvení. „Skutek, sebazapření, obět!“ tato slova hlása kniha duši čtoucího. Jednoho však litovati jest, že české roucho knihy jest místy hodně chatrné. Nechutné opakovaní náměstek „on“, „ona“, „na každý pád“, „vzdor tomu“ a j. mělo by už jednou z českých opisů vymizeti.

Fr. Skalík“^[545]

Mne sa tak vidí, že česká kritika navykla neveľmi všímať si Přítele domoviny.^[546] I Hlídka má toto v rubrike: „Knihovna lidu a mládeže“, a iste preto spomína toho „prostého čtenáře“. — —

Kapitolu, začínajúcu sa Kalnaykou,^[547] nestačil som ani dočítať — musela ísť do lačných palcov Štroblových.^[548]

Tvoj Jožo

21/XI

(SAPL)

List 53. Ida Hurbanová S. H. Vajanskému

Milý môj!

Deti išli na spev. Sedím tu sama, teda dobrý čas na písanie. Predovšetkým ďakujem Ti za pomoc na sviatky, zíde sa mi to veľmi!!

Včera večer boli sme u Šoltésky,^[549] rozprávala nám, čo sa jej Fekete^[550] všetko vypytoval. Ako sa volá. Keď povedala, Šoltés Maróthy, povedal, aké dve pekné maďarské mená. Koľko má rokov, či má majetok, atď. Či môže dokázať, že list na Emu^[551] išiel cez jej ruky. Keď Tvoj z vrecka vytiahla, povedal, „ej, ale sa pripravená!“ Na Tvoj list povedal, že on ho nejde čítať, že im ho pošle tam — akiste do Novohradskej — či už kam. Potom povedal, že to len predsa nemali robiť, odsúdeného osláviť atď., no, ona vždy pekne, pravdive odpovedala.

Včera večer bola aj akási prednáška či koncert v štátnej škole a v sobotu, že bude mať zase divadlo.^[552]

V nedeľu budú naši hrať,^[553] to pôjdeme, ak budeme zdravé.

Zajtra 28-ho je sobáš Žigov s Margitou^[554] v Necpaloch. Budú rodičia, starý a mladý Makovický,^[555] Dula^[556] ako svedok a ona na miesto jeho matky. Druhý nik tam nebude. Raz sa povedalo, že preto idú do Necpal, lebo je v Žiline len Bethaus^[557] a nie kostol, potom zase chceli, aby sobáš bol v Žiline, ale u nich v izbe, až konečne predsa ostalo, že v Necpaloch. Žiga že hovorí, že on svojej žene nebude dávať príčinu k žalobám, on sa vždy slušne bude chovať — nech pán Boh dá.

Mama že Kostovi písala, že sa tam dobre má,^[558] že chodia po vizitách a bola na svadbe. Naša slúžka mi 2 dni stonala raz na ruky, raz na žalúdok, celé dni mi nemohla nič pomáhať. Ružena^[559] zase má ešte horšiu, že je špinavá a že kradne, tak že druhú hľadá. A Toperzerka už 3 rok nemá slúžky, každá jej odbehne. Všade počuť žaloby. Naša tiež robí už faxne.^[560] Fazule nemôže jesť, a to a to nemôže robiť, ale čo si počneš. Ja len čuším, nerada mením.

Dnes sa chlapci už na snehové gule hrali. Vlado^[561] pilno zbiera na Ondreja, ale má ešte len 10 fl 61 x. On deti prosí a hreší a tak bude predsa vari 14 fl. ako vlani.

1-ho nám prof. povie, čo budeme platiť za privátu. 3 razy chodí do týždňa. Vlado sa rád učí a len zavše vytiahne Horáca,^[562] a keď jedno-druhé slovo rozumie, je celý šťastný! Keby už len môj Orlík^[563] písal. 2 týždne nič! Dobre sa maj, budz mi zdravý a dobrej mysli.

Bozkáva Ťa Tvoja Ida

Ja len preto listy pýtam, keď 4-5 dní nechodia, myslím si, že na pošte skapal, lebo teraz ako počuť je všetko možné, to káže liberálnosť.

V Turč. Sv. Martine 27/11 893

(SAPL)

List 54. Pavel Mudroň S. H. Vajanskému

Brat môj drahý!

Richtár zle rozumel naloženie exekúcie. On nám hovoril, že sú to áreštové útraty, a to boli prisúdené útraty pravoty, ktoré sme aj vyplatili.

Čo sa ale áreštových trov týka, tie budeš musieť zo zasielaných Ti mesačne 83 zl. r. č. zaplatiť. Veď tak znie aj dohovor, že sa odloží 1000 zl. v sporiteľni a že sa Ti z nich bude mesačne po 83 zl. r. č. zasielať na zaokrytie Tvojich potrieb počas väzenia. To tedy ani mne, ani nikomu nenapadlo, ale je to v dohovore. Veď ani si nemôžem predstaviť, na čo by Ti bolo mesačne 83 zl. r. č., jestli nie na zaokrytie väzňovských útrat. Štefanovič^[564] hovorí, že sa platí denne 80 kr. za kost a ešte dáka maličkosť za svetlo atď. Možno to bude tých denných 15 kr., čo spomínaš. Z 83 zl. r. č. tedy len vynde denných 95 kr., ešte zvýši 53. zl. r. č. To si Ty tedy musel ináč rozumieť, keď si mi taký dešperátny list písal.

Rekurz^[565] proti dani som odoslal k financdirekcii do Bystrice a myslím, že len od väzňa nebudú žiadať dôchodkovú daň.

Zbohom!

Tvoj úprimný priateľ Pavel Mudroň

V Turč. Sv. Martine 3/12 1893

(SAPL)

List 55. S. H. Vajanský Pavlovi Mudroňovi

Drahý Paľko!

Keby nebolo odkiaľ, nepýtal bych svoje, a najmenej od Teba, jednotlivca. Ja som peniaze preto prijímal, tak jako i Lukáč,^[566] lebo som bol presvedčený, že sa to nahradí. Keby nebolo odkiaľ, bol by som vyžil i na medenom groši! Ale na mňa a moju rodinu len samé „Národní listy“ nazbierali a poslali hodne vyše 2000 zl.: (ostatne som Ti dal výstrižku, a jestli neveríš, opatrím si účet obratom pošty); okrem toho zbieralo aspoň 10 listov na Morave i Česku, dávali na mňa i Slováci (i iní) n. p. Strossmayer,^[567] tak i teraz mňa nútiť platiť zo svojho národnú vec, je čudno. Halašovi v takýchto veciach nemožno priznať nestrannosť, a o spravodlivosti ani hovoriť, a čo mi píšeš, je asi jeho mienka. Nech vydá účty, a nájde sa, že som mohol s právom počítať na vynáhradu. Kto mňa zastane? No poverujem Dulu a Pietra, ktorý posledný i časť peňazí odberal. Od Teba nechcem nič, Ty si moje peniaze neprijal. Jestli účty dokážu, že nemám čo pýtať, dobre. Ale nik nenie vstave vyúčtovať, jestli chce byť čestný.

Svetozár Hurban

(AMS)

List 56. Jozef Škultéty S. H. Vajanskému

Drahý Svetozár!

Tak je, Ty si poriadne vykonal všetko, len ja nemôžem sa tak pochváliť. Mal som Ti i po dvoch posledných listoch hneď písať, že došli, a hľa, robím to až teraz, keď už máš i Pohľady.^[568]

Tŕpnem, či reku niet mnoho tlačových chýb, lebo zo Štróblovej ruky nemal som ešte takú zlú sadzbu, ako túto teraz. Na každej strane nachodil som pár takýchto: netrápi miesto nepáli (čo ťa nepáli, nehas!). A také chyby ťažko nachodiť, poneváč veta i tak má zmysel — pravda, zlý zmysel. Obťahovať po druhý raz pri durení čísla už neprichodilo. Križkov článok,^[569] už vysadený, dlhý na celý hárok, musel som odložiť na budúce, a tlačiareň nemá toľko statočnosti, aby, keď vidí mimoriadne okolnosti, dala na pomoc druhého sadzača. Jej ako by ani nezáležalo na tom, aby martinské časopisy netratili dôveru. (Zochova Stráž sionská od Nového roku ide ku Salvovi.)^[570]

Ten deficit lanský nie je vlastne z toho štvrtého hárka. Štvrtý hárok bol už i roku 1891 a vyšli sme bez deficitu. Ale vlani narapkalo sa moc výdavkov; z kasy Pohľadov Ondriš^[571] zaplatil zmenku Podhradského^[572] v sporiteľni, druhú, vyše stozlatovú, Kukučínovu,^[573] trebárs Mackove všetky práce v tom ročníku boli dobre honorované. Akosi sporiteľňa ležala mu veľmi na srdci.

Bol si nadškrtol čosi môjmu uchu milého. Môže 1. číslo očakávať?^[574]

Hviezdoslav dešperuje.^[575] Ale mu to vari prejde.

Českú Suchú ratolesť dosiaľ nemám. No teraz už nezabudnem na ňu, ak by Beaufort^[576] sám od seba ani neposlal.

V Kasíne Ťa už spomínavame, ako budeme si štrngať od druhej polovice februára. Kedykoľvek vidím Kostu,^[577] upomína ma teraz na Teba, ako predtým nikdy. Nachodím medzi vami podobnosti, o ktorých som nevedel. Boba^[578] i dnes večer mala v rukách Tvoju fotografiu, ale nebola výrečná, povedala len: „Chudák!“

Nuž dobrú noc!

Tvoj oddaný Jožo

6/XII

(SAPL)

List 57. S. H. Vajanský Jozefovi Škultétymu

Segedín 14/12 1893

Drahý Jožko!

Ďakujem Ti za list a spokojnosť, a teraz keď som vec prečítal, som sám dosť spokojný, menovite tým, že je nahliadne označený mir(?) z miešania a z dôverovania na sily jednotlivca, kdežto bezpečnosť je len v čistom oddelení sa od smradu morálneho. Moja je tiež spokojná^[579] — nuž neviem čo druhí. Chýb niet, a nebolo by divu pri takom drobení… ej ale sa Štróbl^[580] nanadával! Ale nenie možné ináč, sú to pekelné brány, cez ktoré atď. Ďurovi^[581] som síce povedal, ale bol veľmi zaujatý Segedínom, nuž neviem, či Ti povedal: jestli chceš, v druhom čísle bych začal povesť^[582] asi do 4-5 čísiel — do prvého je už pozde. Jestli tedy Pustokvet neurobil fiasko, mohol bych pokúsiť sa ešte — tak po mesiaci je to doba u mňa, a veď ma už budeš mať pod rukou, a nebude toľko trápenia a očakávania. Tak v januári a februári bych mohol byť natoľko hotový, že by vec mala ísť bez obavy neukončenia — pravda, nakoľko dobrá lebo nie, závisí u mňa vždy u Boha a nikdy nie v mojom pláne. Ja idem voždy oščupiu^[583] — a zaležaný román^[584] len preto tak dlho leží (ale nezaleží!), že som opustil metódu. Darmo, každý tvorí a môže len tak tvoriť, jako mu huba narástla. A tak koncom januára (26-ho to je už číslo) mohol bys čakať nejakú dedinu s mestečkom,^[585] ale odpíš hneď, či Ti to pasuje do krámu.

Ďuro tu bol celé predpoludn(i)e a pohovoril mi mnoho o Vás a sebe. Je taký mladý, kozia brada, a tu sa zabával s kolegami, a tuším bol veľmi spokojný. Na mňa už veľmi tlačí väzenie, čím dial tým horšie. Už som prebral novú maďarskú literatúru, tých Mikszáthov,^[586] Hercegov,^[587] Agiov^[588] — ale je to, keď i niečo dosť životné, veľmi nízkej umeleckej úrovne. Posial som na takého nenaďabil, žebych im to bol závidel. Majú rutiny viac než naši dobrovoľníci, širšie pole spoločenské, ale nič z toho nevyviedli. Čítal som (i odporučenia) Hercegove „Mutamur“^[589] zbierku povestí, ale okrem rutiny, a to nemeckej a od časti francúzskej (Coppé)^[590] a dosť čulého pozorovania, zovnútorných strán vojenského a maď. života, nevidím nič v tomto novom svetle. Apropos^[591] — z mesačníka (Rusk. V., V. Evropy a R. Mysli) som Ti vyznačil veci ku prekladu súce. Je tam jedna krásna vec (Gorlenki) a nájde sa i viac (Boborykin?).^[592] Ale som už taký ohlúpený, že ani listy písať neviem — nemôžem… Že sa vraj vyslovilo… teraz je väzenie (po sprísnení) pre tichú prácu! Zavrel by som ho na pol roka, a potom obdivoval plody jeho tichej práce. Keď to mláti hubou. Teda odpoveď, a to hneď!

S(veto)

(AMS)

List 58. S. H. Vajanský Vladovi Hurbanovi

Segedín 15/12 93

Drahý Vlado!

Čítajme, jako chceme, v troch mesiacoch predsa ešte vždy trčím, a to silno trčím a tri mesiace sú všade štvrť roka, a štvrť roka je ešte štvrtina pokuty, a tie tri mesiace idú jeden za druhým december, január, február, a takých bolo dvanásť, a ešte sú tri, a tak tedy kto hovorí, že je to už málo, mýli sa. Pokiaľ budem trčať v decembri, budú to vždy ešte tri mesiace nach Adam Rieso,^[593] ktorému postavili kdesi pomník. A teraz to už ide veľmi pomaly a spôsobnosti k dajakému zamestnaniu ubýva.

Bol ma tu navštíviť Čajda, bol tu na pojednávaní Zástavy.^[594] Poskackal si, pochvastal sa a tašiel. Okrem toho ma znepokojil Mudr. list,^[595] z ktorého badám silno, že sa idú machliarstva robiť s istými vecmi. Odpísal som mu, že sumy sú známe, a že však sa porátame. Nuž ešte i to. Vôbec sa mi hodne zle vodí! A novelu si čítal?^[596] Jako sa Ti páčila? Ani nespomínaš takú veľkú prácu, v ktorej tak mnoho reminiscencií rodno-krajských. Si mi Ty za brata a za Hlbočana!!

V decembri bude veľký turnir medzi Parížom a Petrohradom. Predseda šachistov parížskych vyzval na súboj klub petrohradský (Čigorina)^[597] na dve partie po telegrafe. Stávka je 1000 frankov. Budú hrať dve partie naraz. Zase sa podelia.

Zima nechodí — ačkoľvek veď ešte neprišla, len o 6 dní. Tak budem rád, keď už tu bude, lebo to je moja vysloboditeľka. Keď som prišiel, boli stromy holé, videl som ich tu pučať, zelenať sa, žltnúť i opadať, a uvidím zase holé len už i hýbať sa zase budú puky gaštanov divých. Je to veľký čas, rok pri zakončievaniu životnej púti.

Na sviatky (ešte je 10 dní — ó, pane Bože —) Vám ešte negratulujem, dotedy sa ešte zoberiem na nejaký blbý list.

Tu Ti posielam dve pekné úlohy, menovite tu „впередь!“^[598]

Tv(oj) Sv(etozár)

Všetko bozkávam, čo sa dá a má!

Kartičku zachovaj. Ale ten „впередь“ probuj. Je veľmi zaujímavý.

(AMS)

List 59. S. H. Vajanský Ide Hurbanovej

Segedín 19/12 93

Drahá duša!

Listy som dostal, vôbec po tieto dni písal mi i Gusto I.^[599] i Jožko,^[600] i pováž Milina Mitrovská,^[601] a síce veľmi pekný list, v ktorom sa teší zo svojho syna, v Prahe študujúceho na maliarskej akadémii.^[602] Že si vraj na mňa spomenula pri čítaní „Pustokvetu“^[603] a tak teda i písala. Gusto humorizuje, že vraj Čajda priniesol mnoho papriky zo Segedína, až všetko kýchalo. Jožko rozpísal sa o literatúre. Z Pazovy riedko píšu — nemajú čo jako ja. Sme ešte vždy len dvaja, a cez sviatky sotva kto príde, ani netreba. S Vankom^[604] hrávam šach, ale mu dávam vor^[605] kráľovnu, čo je pravda moc. Ináč teraz mnoho čítam z mesačníkov. Zase kilometrujem, ale slabo, od 6 — 8 kilometrov. Je tu teplý čas a dosť sucho, tak že možno chodiť — pravda po obede od 1 — 2 je to kríž. S ostatnými sa vôbec nikdy nevídam. Od zajtra, 20. decembra, mám ešte celých 60 dní, tedy dva mesiace, lebo dec. a jan. majú po 31 dní. Ešte som posiaľ dni nečítal, ale sa to už jakosi samo natíska. Z Prešporku mi telegrafovala mládež dňa 17-ho t. m. jako na výročitý deň odsúdenia. Veru tak, už je tomu rok. Oľa^[606] píše o vysvedčení — ja som žiadne nedostal, a tak sa muselo stratiť. Nebolo by divu! Jožko^[607] je s Pustokvetom veľmi spokojný… až bude mať groše, musím ho požiadať o honorár, ktorý bude celý Tvoj — ale teraz žaluje sa na deficit, nuž som mu nič nepísal o tom, ani Ty nespomínaj — jestli sám si asnáď nezmyslí. Môj súväzeň varieva čaj večer, a niekedy i ja pijem s ním. Ale len taký „küchenpantsch“.^[608] Zato moja kávová mašinka je znamenitá: za 8 minút je všetko hotové už i s prípravou, i vyliatím hotovej kávy do šáločky. Vanovičov malér^[609] ma mrzí. A čo Laci^[610] — vždy allewajlfidol.^[611] Pozdravuj všetkých. Jestliby som už nepísal, tedy šťastlivé sviatky. Vlado má už férie iste.

Váš Svetozár

(SAPL)

List 60. Peter Bella Horal S. H. Vajanskému

Bpest 1893, 22/XII

Vysokoctený Pane!

Tu pripojenú pieseň^[612] odosielam Vám s tou prosbou, aby ste jej pod „vianočným stromkom“ Vaším miestečka popriali.^[613] Ako vidíte, je to práca nie umelá, je to jedine výkrik topiacej duše slovenskej, a keď som to na papier značil, som aj na Vás myslel pane, preto Vám ju aj odosielam a myslím, že dobre robím… Azda sa jej podarí, čo len ako máličko, trafiť na podobnú strunu v srdci Vašom, ako čo zatriasla dušou mojou, zostaviac v nej pokoj a potechu. Želal bych si aby sa mi to i pri Vás, čo len sčiastky podarilo.

Dovoľujem si poznamenať, že je pieseň táto bez nápevu a poneváč pieseň bez melódie sa stratí, prosil bych Vás, mne daktorého dobrého slovenského komponistu^[614] odporučiť na ktorého bych sa obrátiť mohol.

Ak by ste, vysokoctený pane, naklonený bol mne snáď na tento list odpovedať, prosím adresovať na: Brxa János Urnak, fazekas Bpest, I. Tabán czipöutca 1 sz:^[615]

Ráčte prijať výraz najúprimnejšej úcty a pozdravu od Vášho — čo aj osobne nie známeho, ale vďačného

priateľa Horalla

(AMS)