Víťazný pád

V sobotu to bolo, keď do bielej fary vstupovali Gregor s Magdou neistým krokom. Hoci len fara, ale preca páchla úradom a žltými papierami. Úrady sú hrozne nemilé veci, tu sa ich boja ani oheň vody a preca len treba zaplniť listiny svojím menom, aby bolo požehnané.

Magde sa sovrelo hrdlo. Nemohla si dobre ujasniť ten zvrat. Tisíckrát si sľubovala, že zo všetkého sa Gregorovi vyzná, o Maťovi mu povie a tiež o tom, že sa v nej rodí nový život — ale čo potom? Maťa nedostane a prišiel by deň, že by sa rozpukla sťa zrelý orech, aby vydala sladké jadro svojho života. Potom by pred ňou ležala smutná cesta, orámovaná jarabinami a krvavými slzami. Matka by ju z domu vyhnala a v svete sa neuživí žena jednou rukou, keď na druhej nesie svoje dieťa. A potom už je to tak, že na Kysuciach ženia sa ľudia preto, aby spojili svoje sily k spoločnej borbe za chlebom a nie preto, že sa majú na smrť radi. Skúpa príroda vštepila túto vlastnosť ľuďom a oni ju povýšili na zásadu mravnosti. A napriek tomu valí sa dolinami bieda ani hučiaca povodeň a nikto nikdy nepomyslel pomôcť z tejto mláky, ktorá každého zahrdúsi.

Fara — to bol taký smutný dom, studená chodba ani dlhé choré črevo. Dvere boly mlčanlivé a nikomu nepovedaly, kto za nimi býva. Ale Magda s Gregorom sa vynašli a nesmelo zaklopali, aby počuli pozvanie:

„Slobodno!“

Pán farár práve pchal tabak do dlhej fajky. Steny sa zúžily a mladým ľuďom bolo tesno, padla na nich ťarcha tohoto nezvyklého okamihu. Mali hovoriť a nevedeli čo by krem pozdravu povedali, steny núkaly svoje bezcenné obrázky a hovorily veľmi povýšenou rečou. Všade ležala hmatateľná vrstva svätosti a príliš zjavne zarážala jednoduchú reč smrteľníkov.

„Čo si prajete, po čo ste ku mne prišli?“

„Pánko, my by sme radi… my by sme sa…“

Ale Gregor nikdy nebol medzi ľuďmi v svete. Mal lenivý mozog a krem mamky učily ho hovoriť len hory a vetry z Poľskej. Magda sa zardela a prvý raz pochopila, čo pre ňu môže Gregor znamenať.

„Na zápis sme prišli, pán farár, keby ste boli taký dobrý…“

Gregor sa pozrel vďačne na Magdu a pán farár zas na obidvoch.

„Tak, na zápis. Vydávať sa chceš, dievča? Poznám ťa, poznám, v kostole pekne spievaš. A tebe,“ — obrátil sa ku Gregorovi — „tiež sa sviatosti manželskej zachcelo? No dobre, zapíšeme, zapíšeme.“

Zasadol ku stolu a nasadil okuliare. Steny konečne sa zas rozostúpily a bolo ľahšie dýchať, priestor sa zväčšil a hrdlo uvoľnilo. Gregor zbožne vyvaľuje oči na obrázky svätých, ktorí sa nedobre cítili v čiernych rámikoch s šedivým prachom. Magda sa vzdala tuposti, ktorá sa jej zmocňovala vždy silnejšie, a len ako v snách odpovedala na otázky pánu farárovi.

S Gregorom bolo horšie. Jeho pamäť nesiahala až ku dňu narodenia a taktiež neznal dňa, kedy zomrel otec, odovzdavší mu chalupu s dlžobami. Pán farár hundral dačo cez mäsité pery a dával príliš zjavne poznať opovrženie ku Gregorovej zaostalosti.

„A zajtra vás prvý raz ohlásim s kancľa. Môžete ísť s Bohom.“

Ale Magdu chytila akási myšlienka. V mozgu sa zrodila a premenila sa v reč, aby splnila svoj účel.

„Pán farár, prosím pekne — nemohly by sa skrátiť ohlášky? Keby tak mohly byť všetky tri naraz…“

„Ale, ale dievka moja, prečo sa tak náhliš? Veď toho azda nepotrebuješ tak súrne?…“

A zvedavým zrakom pohladil jej život, klenúci sa svojou zemiakovou pýchou ako u každej druhej počestnej dievky.

Magda sa začerveňala nad touto otvorenosťou. Ale je tak dobre, hoci ťažko, s vinou sa zdôveriť človeku, požívajúcemu dôvery a práva k srdciam a skutkom druhých.

„Pán farár, nehnevajte sa, prosím pekne — ale to treba.“

Magde vyskočila do oka malá slzička a trblietala sa na dlhých tmavých mihalniciach ani májová rosa.

„Pekne si sa mi, dievka, zachovala! Už ani pred Pánom Bohom hanby necítiš? So dňa na deň a jedna za druhou mi tak dievky chodia. Fuj, človek sa čuduje psom — a ľuďom by sa nemal?“

Ale pán farár nerozumel biede a kysuckým nociam. Bieda je už taká, že núti ľudí hľadať a brať najprístupnejšie radosti života, keď ho už treba vláčiť ani ťažký chomút. A tie noci svietia modravým šerom a volajú na pomoc všetky spravodlivosti sveta, aby súdily dľa pravdy nevinné skutky. Keď už treba život žiť, žime ho, milujme ho ako strom, ktorý vábi sladkým ovocím. Sú ľudia na svete, ktorí majú vysoký rebrík, ó beda, prečo ovocie vrcholca nachytá najviac slnka, aby tým lepšie zosladlo! My máme iba silné a isté ruky, natrhajme si radosti pre potechu krátkych chvíľ, ktoré za čas stŕpnu.

A Magda teraz už neľutuje, všetko je jej jasné, v srdci jej žiari taký malý ohníček sladkých nocí, ktoré sa končia. Ale ten koniec je odporný a hlúpy, bude asi pálenku piť a Magdu biť. Bude mať kamenné ruky a surové srdce, bude sa nadýmať prázdnymi rečami, ktoré ju uponížia. Jediné potreby bude mať: jedlo a posteľ. Posteľ, na ktorej zaplače každým rokom nové dieťa nevidomými očkami, aby prispelo k chudobe života a nesmyslu smrti.