ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Metropolka je kaviareň na rušnej Kerepešskej, kde sa schodia lepší hostia. Nie je exkluzívna ako Ritz na dunajskom nábreží alebo niektoré kasína. Tu nemusí byť pán v smokingu a dáma vo večernej toalete. V pekne vystrojených a osvetlených miestnostiach vmestí sa pri stole človek z vyšších tisíc i zo stredných desatťisíc: magnát, mešťan i príslušník armády rovnako. Spoločnosť je zato distingvovaná. Cigán hrá.

— Prečo vybral minister dnes práve Metropolku? — privinie k sebe Miklóš náruživo Rózu v zastretom koči. — Mohli sme si zájsť do kaviarne New York. Tam sú herci, umelci…

— Prišiel mu gróf Galassy z Klátovca. Iste ten ju vybral.

— A kto je to vlastne?

— No, dobrý známy, — blysnú na neho hlboké oči. — Podpora vlády na ryčavskom kraji.

— Ach, rozumiem, — priloží jej drobnú rúčku k horúcim perám znova a znova. — Ale čo potom? Povedz mi radšej, Róza, máš ty toho financministra rada?

— Nuž tak! — stisne mu ruku miesto ďalšieho. — Potrebujem ho.

— Pre hmotné veci?

— Nie. To je nie to hlavné. Ja mám dobrú gážu, keď i miniem viac.

— A čo je to hlavné?

— Neuhádneš, Miklóš?

— Nie.

— Hlavné je, že je ministrom, — prizná sa otvorene. — Vykoná mi, čo potrebujem. Ľudia trápia mňa o pomoc, ja potom trápim jeho. Myslíš, môže človek žiť medzi ľuďmi dnes len svojmu povolaniu? Ty mi predsa nevykonáš licenciu?!

— I s takým ťa trápia? A kto?

— Chudobní ľudia, čo nemajú ako inak žiť.

— Dobrá si, Róza, — strhne ju do hĺbky koča, priložiac pery na pery.

Dlho vrývajú sa do seba, kým ulica hučí a trap konských kopýt usmerňuje spev dvoch mladých zaľúbených sŕdc.

Vo vysvietenej Metropolke hýri život ako noc po noc o tomto čase. Keď Samlerová po boku svojho husárskeho nadporučíka vstúpi, nastane badateľný ruch, svedčiaci o jej známosti a popularite. Oči dám i pánov, mladých i s prešedivenými vlasmi a bradou, uprú sa na pekný pár zo všetkých kútov. Kávový cigán-primáš, vytiahnutý v smogingu, s plačúcimi husľami pod bradou, stojac v kruhu svojich, ukloní sa hlboko vzácnym hosťom a spustí pri zjavnej účasti vďačného publika:

Róza kráča v kráži pohľadov, akoby sa jej to všetko netýkalo. Plavným krokom, skromne. Na hrdle jagá sa jej drahocenné kolié, ale krajšie jej svietia jej hlboké oči. Ukloní sa — vrátiť pozdrav — vpravo-vľavo. Jej sprievodca ide hrdšie, ako to už svedčí nadporučíkovi. Cíti, mnohí mu závidia. S takou dámou nepopýši sa hocikto! Ale ani s takým gavalierom! — čítať najmä z dámskych zrakov.

A cigán hrá. Roztúžia sa husle, akoby ony milovali. Preberá cimbal, tuliká klarinet a záplavu tónov podťahujú basy. Po ťahavej piesni, plnej lásky, zalievajúcej panské publikum, pokynie primáš a rozpúta sa melódia rezko. Od dôstojníckeho stola v kúte skočia i do nôty:

Chytá sa sticha i ostatného publika:

Hlavný pozná príchodzích na prvý pohľad a ukazuje im do separé.

— Sláva! — víta ich za okvietenými stolmi intímna spoločnosť.

Niekoľko pánov, medzi nimi i starší, ale čím viac jarší pán minister a jediná dáma, krikľavo dekoltovaná, zlatovlasá plavovláska.

Miklóš vie, tá oslava patrí Róze, ktorá má dnes svoj šťastný večer. Preto sa ako prostunký sprievodca múdro zdrží v úzadí, keď herečku obklopia prítomní.

— Chvalabohu, Róza, že ste prišli, — zdvorilo ju víta minister. — Už som myslel…

— Sľúbila som, pán minister, — pozrie na jeho, iste starosťami o verejné blaho, prešedivenú hlavu s riedkymi fúzikmi a bokombriadkami. Na perách zjaví sa jej vďačný úsmev, herecky taký dokonalý, že by nikto nezbadal to niečo, čo je medzi nimi. — Veľmi som rada tejto chvíľočke…

— Blahoželáme ku krásnemu úspechu, — pokloní sa minister umeniu a predstaví prítomných. — Veľkomožná pani Gaby Krupovská, gróf Galassy, novinár, váš veľký ctiteľ, Jenko Kelen, režisér Lomb. No, toho znáte, — vtipkuje, ako vidieť, majordómus.

— Veľmi ma teší, — prijíma Róza pekné slová. Iba pri zoznámení s Gaby sa zachveje.

— Tá žena je nielen biela ako hus, — blysne jej mysľou telegram. — Ale je, a to hneď na prvý pohľad, nebezpečne krásna!

— I pán premiér sľúbil, — šepce jej minister, usadzujúc ju na prvé miesto. — On má totiž veľký zmysel pre umenie. Ak ho len niečo nezájde…

— Áno? A čo by ho malo? — pohodí Róza ľahko, skoro ako pre seba, všimnúc si hneď, že Gaby sa baví s novinárom Kelenom ako so známym. — Čo by ho malo?

— No, žena, viete! — podotkne. — Tá je z dám, čo nemajú v láske také Parížanky, hahaha! — uškrnie sa. — Šiel ju odprevadiť.

Róza po vydarenej premiére nečakala nič zvláštneho, leda priateľské posedenie v kaviarni. Ale tu zo všetkého badá, že večierok má byť ešte pokračovaním jej slávnostného dňa. Minister tak chce, a tomu najlepšie neodporovať. Jej sprievodca Miklóš už i vstáva, hrkne opätkami a chce sa vzdialiť. Lenže majordómus ho zdrží. Čo má robiť? Sadne si dosť nešťastne vedľa pôvabnej Gaby Krupovskej, zabranej do rozhovoru s Jenkom Kelenom.

— Odkiaľ sa títo dvaja znajú — myslí Samlerová, zablúdiac znova a znova pohľadom na pohyblivého novinára.

Čašníci prinesú jedlá na stôl a všetko, čo k tomu patrí.

— Intímna večera, dámy a páni, — usmeje sa vysoký hostiteľ. — Nech sa vám páči!

— To je prekvapenie, — podotkne Róza, pozrúc na Miklóša, ktorý sa iste nevoľne cíti, keď nevie, ako sa sem dostal. — Že ste sa ustávali! Pán minister je veľmi pozorný, — pozrie na druhého svojho obstarného suseda, Galassyho. — Ozaj pozorný!

— Najmä oproti dámam, — poznamená Galassy významne. — A to oproti pekným dámam!

No, to sme akiste jednakí, však, Arnold? — hotový je hneď minister. — Veď u vás pod tými horami, — mrkne očami na Gaby, — tiež pekné kvety kvitnú.

— No, Ryčava je povestná, keď ide o ženskú krásu, — zdôrazňuje Galassy. — Také Žajdlice! Mali by ste vidieť i sedliacke dievky a nevesty! Iba krv a mlieko! Tam si užijú života moji inžinieri z huty na Machníku! Keď sa zájdu zabaviť do Žajdlíc, majú, čo si ústa i oči zažiadajú.

— Tu si žije i Jani báči, — zamieša sa do reči novinár Jenko Kelen, hodiac diskrétny pohľad na peknú partnerku. — Neobyčajný človek, pravým menom Gáblik. Krčmársky kráľ!

— Krčmársky kráľ? — pozrie panstvo na sympatického redaktora zvedavo. Len na svieže líčka panej Gaby sadne ľahká zora a pán Arnold Galassy, držiac dymiacu cigaretu blízko úst, prikyvuje prešedivenou hlavou. — Nuž je i taký panovník na svete? Čujme o krčmárskom kráľovi!

Tu sa dvere otvoria a vojde do separé sám pán premiér. Elegantný, s lesklým, vysoko pokročilým čelom.

— Dobrý večer, — ukloní sa galantne. Oddajúc cylinder obskakujúcemu čašníkovi, pustí posledný dym do vzduchu. — Dámy a páni, pokračujte!

— Sláva! Sláva! — usádzajú ho zdvorile k Róze, takže sedí medzi dvoma ministrami. Peknú Gaby má práve oproti. — Sláva! — tešia sa veľkému vyznamenaniu za Rózu Samlerovú všetci ostatní.

— No, len prosím pokračovať, — po vybavení formalít gavaliersky ponúka intímnu spoločnosť. — Kde ste prestali? — hodí zrakom na zazorenú Gaby oproti. — Kde?

— Pri krčmárskom kráľovi, vaša milosť, — podotkne miesto svojej partnerky i premiérovi veľmi dobre známy Jenko Kelen. — Pri krčmárskom kráľovi.

— Tak, aký je to potentát? — zvedavý je hneď i najvyšší hosť. — Vedieť to, — usmeje sa, — patrilo by i do nášho odboru!

— Povedzte, pán Kelen, — mrká na neho Galassy. — Aký je to človek?

— Nuž Jani báči alebo krčmársky kráľ — ako som sa reportérsky informoval, aj som bol jeho hosťom — žije na Ryčave v Žajdliciach. Má tam svoj naširoko známy hostinec. Keď príde ta kabátoš, nech sa naje, napije, vyspí, vyzabáva — neplatí. Platí len sedliak, vigéc a taký-netaký.

— A vy, pán Kelen, ste platili?

— Ani ja som neplatil, — prizná sa novinár ochotne. — A som sa i natancoval na Machníku jeho osvietenosti grófa Galassyho, — pozrie na tohto, ako mu prikyvuje. — Dámy a páni, bola to zábavka, akej ani Budapešť nevidela…

— Ach, no, ach! — otvárajú pri rozprávaní najmä páni ústa, kým Gaby sa pýri a Róza očividne zvážnie. — Také niečo, no, to je už život! Hora, víno, hudba, láska, krásne ženy! Ach! — kričí zo všetkých mužských zrakov.

— Vždy som vravel, — nahne sa minister ku Galassymu a premiérovi, — my tu vo veľkomeste nevieme, čo je opravdivá zábava. Chýba nám príroda.

— Tak je, tak! — prikyvujú páni.

— No, — pokračuje Kelen, — my prírodu máme, ale akú!

— To! To! To! — prikyvujú si vážne hlavy, vystihnúc vtip bystrého reportéra. — Ale ten krčmársky kráľ!

— Nesmieme zabudnúť, veľactení, že Jani báči je ešte vždy pri dobrej sile, hoci už prekročil svoju šesťdesiatku. A čo je hlavné, — hodí okom na vysokých hodnostárov, — je on najbezpečnejšou oporou našej vládnej veci v tom kraji. Či tak, vaša osvietenosť? — obráti sa na prikyvujúceho grófa Galassyho.

— Isteže! — súhlasí Galassy, mrknúc veľkým očiam zazorenej Gaby, akoby jej chcel povedať: No, ale ten to chytil za pravý koniec! — Isteže! Svätá pravda, páni!

— Dokázalo sa to i pri posledných voľbách, — rozohňuje sa Kelen, keď vidí, že záujem o vec vždy väčšmi stúpa. — Jani báči pohol svoj aparát, a šlo to. Teraz mal výnimočne i opozíciu. Proti nášmu Bercimu Ráczovi kandidoval Bende Ferenc. Ale márne! Pravda zvíťazila. Len rodinu krčmárskeho kráľa postihlo nešťastie. Syna Imra mu Bendeho korteš bezmála zabil.

— Teda stali sa i takéto veci?! — blysne zhrozenie, okrem schladnutej Rózy, vo všetkých očiach. — To je obeť!

— Obeť, a aká! — vykladá novinár, keď vidí, že ho vďačne počúvajú.

Pospomína svoje skúsenosti, nevídaný, zábavný život celej gáblikovskej osady. Nevystane z toho ani Gejzova Hilda, Imrova Dina a Peštianka Jolana, ktorá sa mu na Machníku pochválila, že je na Ryčave veru zábavnejšie žiť než v pridusenej Budapešti.

— Ej-ej, — mrkajú si páni.

Pritom sa báječne je. Prvý pohár zlatého vína sa vyprázdni na slávu kráľovnej tohto večierka, Rózy Samlerovej, ktorá sa za to odvďačí príjemným úsmevom. Prejde krásnym zrakom po svojich ctiteľoch, od premiéra až po novinára Kelena a režiséra dlháňa Lomba.

— Ďakujem! Srdečne ďakujem!

Ale za Róziným úsmevom čosi vzniká, na čo v tento svoj slávnostný večer vôbec nerátala. Nechce si to priznať, ale prítomnosť Gaby ju vždy viac vzrušuje. Krásny perlový náhrdelník, slušiaci až nádherne k jej tmavej pleti, lysne sa, ale v jej mladej duši je lesku vždy menej. Diškurz ináč oddaného a sympatického Jenka prichodí jej prázdnym táraním. Ona vie o veci viac. Keby to všetko teraz vykrámila pánu premiérovi a svojmu ministrovi, bolo by iste po nálade. Ale tu je dnes iná, vážnejšia úloha. Vystihnúť a ak možno i využiť najvhodnejšiu príležitosť.

Kelen ešte vždy rozpráva o Jani báčim a záujem vysokej spoločnosti neklesá. Na otázku ministra vysvetľuje práve ten podivný krčmársky aparát, ktorý je základom jeho moci i vládneho úspechu pri voľbe na Ryčave.

— Báječné! Báječné! — prisviedčajú ministri, ba na Rózinu mrzutosť ešte i režisér Lomb. I jej Miklóš. — Báječné!

— A najhlavnejšie som vám ešte nepovedal, — dráždi ich výrečný novinár.

— Nahlavnejšie? Čo je to?

Do separé vojde vtom ešte niekoľko pánov a pristrojených dám. Prisadnú si ako dobre známi a rozhovor dá sa inou koľajou.

Róza si vydýchne. Už jej to počalo byť celkom nepríjemné. Vyzdvihovať v tejto spoločnosti krčmára Gáblika, to znamená prečiarknuť jej plány. Spomenie si na doktora Jakuba Gelba. V kotúčoch beláskavého dymu rozoznáva jeho ostré židovské črty. Cíti pohľad drobných, sugestívnych očí. Ako len rozkazujú! Dedinská hus odletela… Sadla blízko vás i s husárom… Pozor! — čuje v duši čosi ako klopanie telegrafu. A Kóbiho tvár ani sa jej nezdá takou ohyzdnou. Iba húska nie je ako húska. Skorej ako nádherná labuť, bielučká a zvodná, až to v srdci reže. Ani nehovorí — sedí, usmieva sa, pýri. Za ňu hovoria! A nielen ten vravný novinár. I premiér, i minister, i gróf Galassy. Ešte i Miklóš najviac len ňou sa zaoberá, netušiac, akú tým spôsobí bolesť svojej Róze, a v slávnostný večer! Zdá sa, nie ona mala dnes vydarenú premiéru Parížanky, ale Gaby. Nie kvôli nej zišla sa tu táto elitná spoločnosť, ale kvôli Gaby. Nie ona dostala dnes na javisko kytku a drahocenný náhrdelník, ale pani Gaby Krupovská, rodená Gábliková zo Žajdlíc. Pri nej ona má dať na vec pozor?! Ešte na jej starého husára, grófa Galassyho, to by nejak šlo. Veľmi okázale tlieskal jej v lóži nad samým javiskom. Ale na ňu — na Gaby?! Ľahko to Jakubovi telegrafovať. Ľahko sa sem dovliecť i starému Rosenkranzovi za licenciu pre syna Adolfa. — No toto je nie žena, ale sám diabol v ženskej podobe, — uľavuje si Róza, vidiac úžasnú príťažlivosť novej dámy. — A mužskí sú zlí, od koreňa nedobrí. Keď vidia novú, peknú ženskú, na všetko zabudnú, holomci, a všetko jej skladajú k nohám.

— Milostivá, čo ste tak zamĺkli? — vytrhne ju z myšlienok galantný premiér.

— Ustatá som, — odpovie Samlerová bez chuti.

— Taký deň vyčerpá, pravda?

— Istotne, vaša milosť, — snaží sa vyčarovať úsmev na pery. — Niekedy ovácie viac ako nadávky.

— Trochu šampánie osvieži, — kynie minister čašníkovi, stojacemu s postriebrenou fľašou za chrbtom vznešenej spoločnosti. — Prosit!

— Prosit!

Róza graciózne zdvihne široký pohár, hrkne si vpravo i vľavo, i s tými oproti, i s Gaby, akoby nič, a priloží nápoj k ústam. Hlboké, tmavé oči jej ožijú. No vtieravých myšlienok sa nemôže zbaviť. Gaby vycíti, že sa tu robí niečo vážnejšieho. Jej príjemný partner Jenko Kelen iste netuší, ako krásnu triumfátorku dňa nebezpečne provokuje. Ona zasa ešte menej, ako jej kazí náladu, keď prijíma náruživé pohľady nielen obstarných, vznešených pánov, ale zboku i poklony počerného husárskeho nadporučíka, mládenca dnes samá túžba a oheň. Ale Samlerová nebola by prvotriednou herečkou, keby sa nemohla ovládať. Po druhom poháriku šampusu zdvihne svoju krásnu, ani nie východne modelovanú múdru hlavu. Jej oči zalesknú sa utešeným leskom a stretnú sa s rozkošným nebovým pohľadom mladuškej panej Krupovskej. Nikto netuší z prítomných, čo tie skrížené pohľady dvoch dám, zastreté ešte i čarovnosťou dvoch úsmevov, v skutočnosti znamenajú. Všetci sú v radostnej nálade, keď prichodí človeku na myseľ, ako sladko je žiť na svete.

Iba gróf Galassy nemôže sa akosi zmieriť s Rózinou ustatosťou. On jediný tuší, že je tu najpodivnejší súboj — nie o prvenstvo, ani o panskú lásku, ale o Ryčavu. O to, čo nevyriešili voľby, či totiž bude krčmársky kráľ tam panovať nehateno ďalej a či sa i tento kraj otvorí, ako ostatné v Uhorsku, židom, čapovať lieh pre kresťanské občianstvo.

— Prosit! — mrkne na obe krásky, akoby im len chcel pripomenúť niečo.

— Prosit!

Dlhohrdlé fľaše šampánie vybuchujú. Príde i cigán a spustí s plným citom. Spoločnosť povstáva, nasleduje tanec. Voľná, neviazaná zábava, keď prestáva hodnosť. Ostáva len pohár, hudba, mužský a ženská… mužský a ženská. Túto chvíľu využije Róza, odtiahnuc do bočnej ministra, ktorý ju zrejme hľadá.

— Prosím ťa, — šepce mu mäkkým hlasom, — spravil by si mi niečo po vôli?

— Dnes všetko, dušička.

— Tak, — vytiahne vtom bystro písma z tašky, — tu sú prosby i apeláty žiadateľov, o ktorých sme mali reč. Vybav to konečne prajne.

— Prosby? No, — zbiera minister pamäť, pchajúc písma do bočného vrecka. — Tie o licencie? Dobre, nestaraj sa. Vezmem to k sebe, nezabudnúť na ne.

— Starosti, starosti? — usmeje sa na Rózu redaktor Kelen, ktorý je najbližšie.

— O iných, — mrzí sa Róza, že to nespravila zručnejšie. — A vy, pán redaktor, netancujete?

— Ja len, keď iní ustanú.

— Pozrite pána premiéra!

Premiér práve hafrí čardášové sólo s prekrásnou Gaby, keď si už prvý tanec odbavil so Samlerovou. Tanečnica uplatňuje báj tvári, čarovnosť tmavobelasých očí a pôvab štíhlej postavy s nevídanou zručnosťou a ladnosťou v pohyboch. Zraky ju hltajú, dlane zatlieskajú, keď si zapreberá drobnými nôžkami. Premiéra sparí, až siahne k šatôčke a utiera si hlavu.

— Tí, pánubohuotcu, to je žena! Takej niet! — počuť i tu i tam. — Niet veru! Hej, Jenko Kelen, Jenko Kelen! — volajú i viacerí za novinárom. — Také niečo nevidel si ani u krčmárskeho kráľa.

— Čože? Videl.

— Nevidel.

— Tak vám poviem najhlavnejšie.

— Čujme!

— Dámy a páni, — prehovorí Jenko, ktorý už tiež má dosť v hlave, — krčmársky kráľ na Ryčave má takúto dcéru. Navlas takúto! Menuje sa Gaby Krupovská!

— Sláva! — zaznie zo všetkých strán. — Sláva princeznej Gaby Krupovskej! Sláva!

Len teraz nastáva opravdivé rozpútanie živlov. Šampanské, dobrá hudba a krásne ženské oči rozihrajú celú spoločnosť. Gaby je v svojom elemente ako kedysi v klátovskom hostinci Ku krinolíne. Tancuje s pánmi radom, až ich opúšťa sila, kým ona nadobúda vždy viac a viac temperamentu. Tancuje len a tancuje!

— Ký čert je v tej žene? — počuť v spoločnosti a kto nemôže ináč, objíme ju pohľadom. — To je žena!

zahučí vtom lokálmi, kým ona tancuje s ministrom financií.

Po ministrovi nasleduje gróf Galassy. Potom Jenko Kelen, peštiansky Apollo Mikuláš Karpy, radom, a — všetci vyvaľujú…

— To je dcéra krčmárskeho kráľa, — vysvetľuje Galassy utancovanému premiérovi. — V celej Pešti nieto takej ženy!

— Niet veru!

— A jej otca, ktorý je náš človek, nedbali by priniesť o licencie.

— Kto?

— Židia.

— Židia? Daromnice! — pohodí premiér rukou. — Hej, kolega, — zachytí hneď ministra financií, — nech nevydáte jedinej licencie na Ryčavu židom. To je domínium krčmárskeho kráľa a jeho dcéry, krčmárskej princeznej. Taký je záujem štátu, a basta!

Róza vojde do miestnosti, hľadajúc premiéra, práve keď Gaby pri všeobecnom potlesku tancuje na stole. Štíhle nôžky drobčia, vyhrnuté sukienky sa rozsýpajú. Poháre rinčia, no jeden sa nerozbije. Samlerová stojí chvíľku ani soľný stĺp. Cíti: je znevážená, zabudnutá. Ani len Mikuláš nedbá dnes o ňu. Obráti sa a nebadane sa vytratí. Doma potom strhne perlový náhrdelník a šmarí ho do kúta.

V separé zábava zúri hlboko do noci. Nad ránom, keď rozvážajú pánov, počuť z jedného koča chraptivo hučať: