ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko dní po Gelbovom pohrebe má Galassy starosť zahnať pani Gaby nepríjemné rozpomienky na Rosenkranza. Divadlá, kabarety, tanečné miestnosti, nočné lokály navštevujú radom. A mladá pani v dobrej spoločnosti vie zabúdať, i chvíľke žiť. Náhly odchod Rózy Samlerovej do Viedne len rozviaže jazyky. Krupovská stáva sa o toľko interesantnejšou. Keď chce, má okolo seba vysokých hodnostárov, i Laciho, i Feriho. Keď zas chce dôstojníkov, má i tých. Švárny husársky nadporučík Mikuláš Karpy predstaví jej ich. Ale ona má mužských akosi už po krk. Cíti, prejedla sa nimi. Neraz ju prejde odpor a túžba po tichu. Ak na mužského pomyslí, to je ešte Martin. Vidí ho veselého v horách a hneď smutného v žalári. Jemu kvôli spraví si známosť s prezidiálnym šéfom ministerstva spravodlivosti. Presedí pri ňom v kaviarni celý nudný večer, len Martina nejako zaprotežovať a dostať ho na slobodu. Je pravda, brata Imra jej pre sprostú Zuzu skoro zabil. No je mladý, besný a svedčí mu to. Rada by mu dokázať, že sa na Gáblikovcov vlastne nemá prečo hnevať. A ak sa má na koho, nemá sa prečo na ňu. Vykoná pre neho tým pôvabným zrakom a čarovnosťou svojej ženskej nehy dobrú polovicu práce, keď zrazu dostane z domu telegram:

„Príď hneď stop mama je zle…“

— Ach! — zakryje si oči. — E-Krie soli dir geschnitten werden! — začuje hrozné slová preklínajúceho Rosenkranza. — A nech vás zadlávi kapitál, čo ste nazhŕňali!

Rozkáže baliť.

Ponáhľa sa, ako len môže. Ale doma už svoju matku nezastihne živú. Vytrhnutá z hýrivého, farbistého, zábavného sveta, zastane tu zoči-voči so šedivou skutočnosťou ľudského života. Prvý raz od svojho detstva zacíti nesmiernu malomoc. Nebolo žiadosti, ktorá by sa jej nebola splnila. A tu márne tisne k perám tú chudučkú ruku — chladná je. Daromne si prosí ešte jeden pohľad, jedno slovíčko! Viečka sa nepohnú, ústa neprevravia. Všetko je tu nepochopiteľné nemé, nemé!

Návštevníci prichodia i odchodia. Hrvoľovci, Klempárovci, príbuzní i priatelia. Ona, oblečená v čiernom hodvábe, i v smútku krásna, prijíma ich i lúči sa s nimi. Veď iný nemá kto. Bratia sú kdekade. Gejza ešte ani neprišiel z Pešti a s otcom nedá sa hovoriť. Už vraj nespáva od volieb. Neraz príde na neho zlé. Trasie sa akousi obavou a blúzni ako decko o veľkých chrobákoch, čo sa driapu po stenách i na neho. Inokedy zasa o žandároch a vojakoch, kým mu to o tri-štyri dni neprejde. Iba jej tichučký Kamoško, ktorý do pohrebu nejde na Machník, príde ju prevravieť.

— Netráp sa, Gaby, netráp, — pritúli jej hlavu na svoje prsia. — To sa muselo stať. Všetci ta pôjdeme.

— Veď, — oprie sa o neho, i zasa sa vzpriami, akoby sa bála čohosi. Zdá sa jej: mama už vie všetko, všetko vie, čo sa nahrešila proti tomuto človeku, i proti nej svojím ľahkomyseľným životom. Jednako jej uľaví jeho nežnosť, keď pochopí, že jeho ešte má. — Veď, — prevraví k nemu šeptom, — ale čo tu teraz bude? Z otca už neveľa. Gejza je ľahtikár, robí dlhy. I v Pešti ich narobil vyše hlavy. Imro sa blázni za každou sukňou. Počína sa plniť, čoho sa mama najviac obávala. Sme prekliati!

— Ale kým?

— Ach, Koloman, — pohladí ho po tvári, — veď si len dobré dieťa! Nemáme byť kým? Pozri, celé Žajdlice nás preklínajú. Niet rodiny, kde je z nápoja hriech, žeby nám nezažičili najhoršie. Počula som neraz na svoje uši, a je to hrozné!

— A ty tomu veríš, duša?

— Neviem, — chytí sa ho kŕčovite, — neviem neveriť! Možno je to u mňa hlúposť, ale nevládzem si to vytĺcť z hlavy. Ty nevieš, kto je Rosenkranz. Kde by si vedel? No, to je starý žid, odkiaľsi zo Spiša. Spriahol sa s Doktorom Gelbom a chcel pomocou jeho a všelijakej protekcie vymôcť na Ryčave licencie židom. Chcel osadiť svojho syna Adolfa práve v Žajdliciach, — rozpráva mu trhano niečo z toho, čo zažila. — Ale prehral — Gelb sa otrávil. Pri jeho hrobe stál starý žid, a keď nás zbadal, preklínal nás. Hrozne preklínal! — zakrýva si oči, akoby sa jej zjavil za maminou rakvou. — Nech vás zadlávi kapitál, čo ste nazhŕňali! — začula som i sama. — E-Krie soll dir geschnitten werden! Nech ti je odev rozstrihnutý! To znamená, — ukáže na osinutú matkinu tvár, — smrť najbližšieho…

— Náhoda! — zašepce Koloman, odtiahnuc ju od mŕtvej. — Náhoda, uver!

— Ťažko veriť, — zvesí krásnu hlavu. — Prišlo to tak skoro. Splnilo sa jedno, splní sa i druhé. I mama mi raz písala o tom. Ale vieš, Koloman, — vzpriami sa zrazu pred mužom, — ja sa nedám! Ja sa pustím do boja i s tou kliatbou, i s osudom, a či ako sa to volá…

— Budem s tebou, žena moja…

— A odpustíš mi? — rozcítenej nevdojak zletí z pier, na čo ani nemyslela.

— Gaby, — dlho jej hľadí do očí, — nemám ti čo odpúšťať. Mnohému som vina sám. Večer si prídem po teba, dobre?

— Príď!

Dievčatá z dediny prinesú kvety zosnulej. Za hrsť z každej chalupy, kde sa obrátila a hľadela zmierniť trápenie svojimi darmi. Pekné sú tie kvety, ruže, tulipány… Ale i dievky sú len krv a mlieko, kvet výšivky a rytmus pohybu. A nemá ich tu dnes kto pokúšať. Iba Zuzka Gombáľovie je akási bledá. Čo jej je? I oberučná Mara a Jula nesú ešte kvieťa. Ba hotový veniec. Obložia tým kvietím dobrú starú paniu. Hana Nechtáčka, trochu strhaná v tvári, pomôže im spraviť všetko, ako sa patrí.

— Ďakujem vám, dievčatá, — vraví pokorne všetkým, ako vychodia z izby, zamĺknuté, sklonené jedna za druhou. — Pekne od nich, že si spomenuli, — vraví Nechtáčke, ktorá ostane a chce jej byť pri ruke.

— Veď i majú za čo, — vraví Hana. — Stará pani boli všetkým ako kus chleba. I dali, i poradili. Ich veru nemôže nikto po zlom spomenúť! Čo sa len nanosili všeličoho nebohej Bunkovčíčke, Martinovej materi! A teraz sa jej tak odslúžil. Dobre nezabil mladého pána Imra…

— Martin? — ozve sa Gaby ako vzbudená zo sna.

— No hej, — prisviedča Hana. — Vraj pre Bachelovie dievku, Zuzu. Veď i ona bola tu pred chvíľou. Tá druhá, vysoká biela. Trochu je preblednutá — priniesla tie tulipány. Aj ju volajú v dedine pani Imrová. Nuž ale preto človeka zabiť?! Martin mohol byť pyšný, že sa s jeho frajerkou pobaví i taký pán, ako je Imro! Teraz, blázon, musí sedieť…

— Pst, — preruší ju Gaby, položiac si prsty na pery. Akoby sa len bála, aby mama nepočula o tom, čo ju najviac bolelo. — Pst, tetka! Nehovorte! Imro je už posprávaný, Martin sedí. Škoda! Bolo by ho treba doma. Matere niet, iba Tera. Otec nanič. A to človieča ?

— To ich pán boh pobil, — vraví žena skoro šeptom. — Pán boh veru, keď ako richtár trescú i bez viny. A nežičia chudobnému človeku…

— Ale choď, Hana, — zahriakne ju Gaby. — To má skorej krčma na svedomí.

— Krčma? — zadíva sa na ňu Nechtáčka prekvapene, neveriac, že počuje tu tie slová. — Krčma?

— Myslím, krčma, — zdôrazní Krupovská vážne.

— Ach, pani moja, — prestane upratovať kvety okolo rakvy, — vy ste sa v tej Pešti akosi celkom zmenili!

— A vy ste sa nie, Nechtáčka?

— Čo sa mám meniť? — mykne plecom. — Dnes-zajtra je mi tu muž z Ameriky. Potom si už neužijem. Azda je človek len na tom svete na to — drieť sa a drieť? Umrie, hľa, a nechá všetko tu. Čo z toho?

— A čo z toho, keď si užije? — šepce smutná pani. — Čo z tých známostí? Čo z tých preradovaných nocí? Čo z tých opojných chvíľ? — myslí si v sebe. — I to sa pominie, Nechtáčka, — nahne sa k nej. — I to! A ostane — popol…

— Ale človek aspoň neľutuje, že sa tu trápil na tomto svete…

Krupovskej sú dnes také reči akosi nepríjemné. Tým nepríjemnejšie, keďže tie slová akoby len jej brala z úst táto veselá sedliačka. I ona navlas tak zmýšľala, keď tancovala s klátovskými advokátmi v hostinci Ku krinolíne. I keď dávala revanš. I za pochabých večerov pri Kaštieli. I teraz pri svojej návšteve v zábavnej Budapešti. Táto sedliačka má pravdu, keď ju nepoznáva. Čosi sa v nej robí, keď sú jej niekedy jej vlastné slová takými cudzími.

— Povedzte, Nechtáčka, — zadíva sa na ňu, — čo trápilo mamu najviac?

— Čo ju trápilo? — zamyslí sa sedliačka, akoby mala naložené povedať jej niečo. — Len to, čo vraj bude s pánom otcom i celým hospodárstvom, keď sa ona pominie.

— A viac nič? Nič mi neodkázala?

— Ba hej, — udrie sa dlaňou po čele. — Skoro by som bola zabudla! Nuž len aby ste vy, mladá pani, chytili všetko do ruky. Ináč sa to vraj rozsype…

— Mama, mama moja drahá! — vrhne sa k rakve. — Keby som sa mohla vyplakať!

— A nemôžete?

— Nie, — prisvedčí smutne. — Ak som kedy plakala, iba od hnevu.

— A zle je to, pravda?

— Zle.

— V predizbe počuť neisté kroky. Do izby vstúpi objemný Jani báči, bledý a trasúci sa na celom tele. Pristúpi k rakve a zadíva sa zakaleným zrakom tu na pokojnú tvár zosnulej, tu zasa na predesenú dcéru.

— Tu ste, ľudia? Tu ste? — vystrie oproti prítomným obe ruky, čo sa mu akosi trasú. — Chrobáky lezú za mnou. Také veľké chrobáky…

— Čo ti je, otecko? — chytí mu Gaby pravicu a pohladí ho po holej hlave. — Kde tu máš aké chrobáky?

— Kde? Nevidíš? — ukazuje na dlážku, i na steny. — Všade sú! Všade! Na kobercoch, i po stenách. A aké veľké! I pol metra, azda i meter. Prisámbohu, sú…

— Mýliš sa, otecko, — tíši ho. — To sa ti len zdá.

— Čo sa mi zdá? — osopí sa na ňu. — Azda som hlúpy? Nemám oči, či čo? Pozri, jeden mi vošiel do nohavíc! — dá sa ho vytriasať. — Musím ho dostať von! Veď ma dohryzie. Von! Ideš ho von? — počne sa zobliekať. — Myslíš, som ja pre chrobákov? A či si ty žid? Nosatý žid? Ani pre židov som nie. Vieš, kto som ja? Ja som krčmársky kráľ. Všetky krčmy sú moje, a tebe nedám ani jednu. To sú krčmy moje a mojej rodiny, Hrvoľovcov, Klempárovcov, vieš? No, vidíš, ako som ho skrotil! Počuješ, čo hovorí? — vytriasa nohavice.

— Počuješ?

— Čo, otecko? — chápe už dcéra otcov smutný stav. Neprotirečí mu. — Čo hovorí?

— No, čo ho vraj vyháňam, keď on vyjde stade sám? Hehehe! — rozosmeje sa, akoby tu neležala jeho Eva v okvietenej rakve.

Hana Nechtáčka hryzie si do gamby a myslí na všeličo. Ona vie, starý sa nabehá, nablúzni a o tri — štyri dni príde k sebe. Ale na dcéru to všetko pôsobí ako kusy ľadu. Ako by i nie? Ján Gáblik, krčmársky kráľ, človek mocný, rozumný, a teraz táto hrozná paródia! Inštinktívne obzerá sa na rakvu, či mama neotvorí oči. Či neotvorí ústa, ak toto počuje?

— Len ho do postele, — radí Hana.

— Otecko, poď! Ustatý si, — snaží sa Gaby dostať ho do spálne a uložiť. — Poď, odpočinieš si trochu. Nespal si už dávno…

— Veď sa ja vyspím! Ja sa vyspím, — chytí sa jej kŕčovite za rameno. — Len keď tam straší.

— Čo, otecko?

— Vojaci… žandári strašia…

— Neboj sa, — uprie na neho rozľútostené oči. — Pobudnem s tebou.

Poslúchne ju a ide s ňou. Ale tak, akoby sa za ňu chcel skryť.

— Ty sa nebojíš vojakov? Ani žandárov? — vraví jej idúcky.

— Nebojím, otecko.

— Tak sa nebojím ani ja, — vojde s ňou do spálne a ľahne si poslušne do postele.

Gaby ostane pri ňom, kým sa neutíši. Trpkosť ju zalieva, keď si uvedomuje, čo je v tomto dome hrôzy a čo jej ešte môže byť! Všíma si mocnej postavy a žltkastej tvári otcovej. Len nedávno bola ešte červená. Čo ho ubilo? Mamino utrpenie a smrť, či neviazaný život? On toľko vydržal! Keď hostia už boli pod stolom, na ňom sotva bolo poznať niečo. Je taká hrozná sila tej otravy, čím roky obchodoval? Bolo by to možné, žeby, otravujúc iných, otrávil i seba? Bolo by to možné, že z tejto otravy bol dosiaľ celý ich blahobyt, všetky jej šaty, šperky, radovánky?

— Och, — zastone a zakryje si oči drobnými rúčkami. Pred ňou zasa vynoruje sa postava hrozného Rosenkranza, ako stíska päste, preklína a díva sa na ňu, rovno na ňu. — E-Krie soll dir geschnitten werden, — vidí, pohybuje sa mu brada, — nech vás zadlávi kapitál, čo ste nazhŕňali! — počuje v kamennom tichu a nevie nepočuť. Čo je to? Nejde i na ňu niečo takého ako na otca? — Bože, zmiluj sa!

Do izby, kde pani Eva ticho odpočíva, prinesú štyri ťažké sviece. Na kroky vstane Gaby a chce von.

— Nie! Nechoď! Nechoď! — skočí vtom Gáblik z postele.

— Ja ti tu nebudem, — trasie sa ako prút. — Ja sa bo-ji-ím!

— Nechtáčka, — zavolá pani do predizby, — ostaňte tu chvíľu so starým pánom, kým ja ta prizriem.

— Dobre.

Gáblik sa uspokojí a ona môže von. Okrem nosičov, vpravujúcich do sviecňov dlhé voskovice, nájde tu i vychudnutého brata Imra. Stojí ako v rozpakoch, žltkastý, vpadnutých pŕs a odkašláva. Zo všetkého vidieť: privčas začal život vychutnávať.

— Prišiel Gejza? — spýta sa ho.

— Neprišiel, — odvetí chrapľavo. — Možno nenašiel ho telegram.

— Skôr nemal hru dohratú a vyčerpaný úver, — všíma si sestra opadnutosť bratovu, i šev na líci, čo mu zbudol z dobrodružstva pod Bachelovie humnom. — On príde azda len zajtra. Práve na pohreb!

— Ako chce, — hodí mladík plecom cynicky.

— A ty čo chceš, Imro? — stŕpne Gaby, tušiac zasa niečo nemilého. — Mohol by si ísť do spálne k otcovi. Leží. Nechtáčka by mi šla niečo pomôcť.

— Nestačím, — odsekne krátko. — Chcel som hovoriť s tebou.

- Tak čo?

— Vieš, Gaby, — sadne si na pohovku oproti rakve, v lesklej černi ktorej sa chvejú plamienky sviec, — my sme sa už s Gejzom i tak dohovorili.

— O čom? — hľadí na neho odmerane, akoby to ani ona nebola.

— Hneď po maminej smrti spravíme si s hrvolcovským majetkom poriadok.

— Poriadok s majetkom?! — zbledne sestra ako šata. — Ale, Imro, veď nám ešte mama ani nevychladla! Potom Hrvoľcovci mame časť už dali.

— Ale dve časti sú ešte u nich. Ináč vec je súrna, vieš… — skríži nohy nedbalo, akoby sa v rodine nič nebolo stalo. — Gejza má dlžoby, ja mám dlžoby a so zmenkami nie je žart. Ty to nechápeš. Teba tvoji zbožňovatelia opatrili všetkým možným. My sme zas boli tí, ktorí opatrili svoje známosti. Nie?

— Veď ste si i vždy brali, koľko vám bolo treba, — díva sa mu strnule do očí, veľmi podobných maminým.

— Brali sme veľa, trovili viac, — prizná sa otvorene. — Doma sa sypalo. Bolo z čoho, trovili sme. Navykli sme troviť. A dlhy, uznáš, treba platiť. Najmúdrejšie — rozdeliť si materinské. Gáblikovské nech ostane. Už som i hovoril s doktorom Jožkom Merlanom. Príde sem hore, hneď po pohrebe, popíše všetko. Každý si vezme svoj diel a spraví si s tým, čo chce. Pristávaš, Gaby?

— Imro, Imro! — vzdychne zhlboka. — A musí to byť už dnes?

— Musí, — prisvedčí rozhodnutým tónom. — Na ten účet dostaneme pôžičku v klátovskej Úvernej zaokryť Gejzovu zmenku.

— A keď ja na to nepristanem? — zažne sa plameň v jej očiach.

- Musíš!

— Kto ma primusí?

— Tvoj záujem, Gaby, — díva sa na ňu celkom krotko. — Keď nespravíme deľbu, zhorí ti i tvoja časť. V pozemkovej knihe sme na tom nedielne všetci traja. Intabuluje sa, a hotové.

— To je hrozné! — ponorí si sestra hlavu do dlaní, trápiac sa, čo počať. Ale o chvíľu sa rozhodnutá zdvihne. — Dobre, Imro, — pozrie mu rovno do očí. — Keď chcete, nech teda Merlan príde vykonať, čo treba. Ale jedno, — sprísnie jej tvár, — gáblikovského sa nedovolím dotknúť. Nie pre seba, Imro! Pre Gejzu a pre teba! Mňa, keď príde na to, inžinier Krupovský uživí. Ale kto sa postará o vás, ľahtikárskych princov krčmárskeho kráľa? Povedz, kto? Myslíš, budeme mať priateľov v biede, ako sme ich mali v hojnosti a bohatstve? Sme prekliati a, zdá sa, kliatba neletí na nás daromne. Mama je tu, hľa, — pohladí rakvu. — Otec hynie, a kapitál, ten nazhŕňaný kapitál nás ide zadláviť. Navykli ste troviť, ako si povedal. A strovíte všetko, nech nechytí niekto opraty do ruky. No, ja ich chytím, — stisne drobné päste. — Osvedčujem sa ti pri drahej pamiatke našej mamy — chytím ich! Zvíťazila som v boji o panstvo krčmárskeho kráľa, pokúsim sa stať si do cesty i samému osudu a zachrániť našu rodinu od hanby!

— Ty si sa zmenila, Gaby! — hľadí na ňu brat s údivom.

— Do nepoznania si sa zmenila!!

— Je čas i tebe zmeniť sa, — obzrie si ho od päty do hlavy.

— Doterajší spôsob života stiahne ťa za mladi do hrobu. Žltneš ako jesenný list. Keď si pochováme mamu, v krátkom čase ožeň sa!

— Dobre hovoríš, — ožije hneď Imro. — Práve som ti chcel povedať. Už mám i nevestu…

— Azda Zuzu Gombáľku?

— Prečo myslíš?

— Keď si ju využil.

— Využili ju aj iní.

— Koho si teda chceš vziať? — Dinu!

— Dinu? — zhíkne Gaby, až osinie. — Židovku by si si vzal ty, Imro Gáblik?! A to ešte takú?!

— Žena ako žena. Navykol som na ňu.

— Ježišmária, — zloží sestra ruky, — troviť si navykol… na Dinu si navykol?!

— Hej, — prisvedčí meravo.

— A na Gombáľku si nenavykol?

— S Dinou si rozumieme…

— To je hrozné! Dobre, že už mama nevie o tom! — vpadne bezvládne do fotela a nepovie viac slova.

I keď sa brat zoberie a odíde, ani vtedy nie. Je ani omráčená. Neprevraví do večera. Ani k dedinským ženičkám, čo prídu zaspievať dobrej panej na poslednú púť.

Iba v noci, keď ostane sama so svojou mamou, neodolá búrke, rozvírenej na dne mladej duše. Otcova strojáreň stojí mĺkvo ako v najväčší sviatok. Ticho je, až desí. Myšlienka za myšlienkou blýska jej v hlave. Spomienka naháňa spomienku. Obrazy, plné živých farieb, menia sa jej pred očami. Poznáva na nich osoby: mamu, otca, bratov a i samu seba. Aké milé sú tie tváre, kým patria len jej a ona zasa im! Obdivuje mamine oči, veľké, sivé, celkom také zdedil po nej Imro. — Prečo len nemám ja také oči?! — Mama jej vraví: — Ty máš krajšie ako ja… a to je zle! — Ona si vie namyslieť. Ale rada ide s mamou po chalupách. Gejzu nevezme so sebou, ani Imra. Ju áno. A ona sa tak vďačne baví s handrovými bábikami sedliackych dievčat. Kúpené doma nerobia jej toľko radosti. A čo je chystania, keď ide do Klátovca učiť sa! Ešte viac, keď ju vystrájajú do Tešína na inštitút. Ako jej to len vraví tá starostlivá mama? — Gaby, Gaby, ale chlapcom daj pokoj! — Mamička moja, neboj sa, ja im dám. Len nech oni dajú mne! — A nedajú — ani tu už nedajú. Mama vypisuje dlhé listy, také pekné. Zavše sa požaluje na Gejzu i na Imra. Zlí sú! Veď oni nebudú, až dorastú. A potom sa otvára život. Ona žije sebe a len sebe! Nasledujú ľúbostné listy, schôdzky, zábavy, mužskí zbožňovatelia… Koloman Krupovský, inžinier na Galassyho hute, a svadba na tri župy. — Pochabá si, Gaby, veľmi pochabá. Nech si muž dáva na teba pozor!

— Ó, ten si dáva, mamička! — Ba si nevie dať! — On je vďačne zaťom krčmárskeho kráľa, ale nie je pre také divé, rozmarné zvieratko, ako som ja. To je privážny a veľmi ženský pán. Byť mladou, všetkými zbožňovanou paňou, krásne je, najmä — keď je muž rozumný a nerobí z každej pletky záchvaty žiarlivosti. Mamička dovráva, ona — cíti — nemôže za to. Galassy je dobrý priateľ, ale čo? V láske tiež už na penzii. Ale taký Merlan, Jožko Merlan! A takých Jožkov je dosť vo frakoch i kamizoloch. Dosť veru. Mama zasa dovráva. Ale prečo je ten Kamo taký trpezlivý? Prečo ju nevyhreší, nezmláti, nevytrhá za vlasy a nevyobjíma? Môže ona za svoju divú krv? Tu je vojna o licencie. Doktor Jakub Gelb, krásna Róza Samlerová! Ide o domínium krčmárskeho kráľa na Ryčave. Čo má robiť, keď je už rad na nej? Musí do Pešti… Na bojový front, vystrojená všetkým tým, čo má, vnady a čarovnosť. Vynájde sa dokonale. Prechodí z náručia do náručia a vyprázdni čašu radosti, až sa jej zunuje a bridí. Všetko sa jej zhnusí napokon! Slávna Róza zápas prehrá, Jakub sa otrávi, Rosenkranz preklína — joj, to je život!

Vyrušia ju prudké kroky zo susednej spálne, kde je otec s Nechtáčkou.

— Ach, otec zasa nespí! — rozplynie sa všetko. Pred jej zrakom už len štyri dlhé sviece a v sviežom kvietí vosková tvár mamina. — A ja som za toto dala všetko! — zbiera sa jej horkosť v duši, až do mdloby. — Obránila som to, čo dom náš ničí, ničí, — vyhrnú sa jej naraz slzy hojným prúdom. — Mama, mama moja drahá, nehnevaj sa na mňa! — nemôže sa zdržať a trpko zanarieka. — Veď už teraz nikoho nemám, nikoho, nikoho-ó…

— Tu som ja, Gaby, — ozve sa vtom ticho Koloman vedľa nej. — Neplač! Poď!

A ona zatíchne. Vstane a ide s ním…