ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Gáblikov chystajú sa prijať invitovaných klátovských advokátov, najmä zlatú mládež, spôsobom ako na Ryčave. Tu vedia, ako málokde, čo patrí pánom. U Gáblikov je vlastne len dedinský hostinec, rozložený ako starý kaštieľ, široko pri ceste. Ale Gáblikovci obývajú vcelku štyri múranice, stojace blízko vedľa seba. Domy Gáblikovie kolónie, skrátka Gáblikovca, líšia sa ostro od drevených chalúp, pokrytých slamou a vinúcich sa pozdĺž bystrého potoka do nekonečna. Veľké panské obloky hľadia zvysoka na početné drobné, všelijako i nakrivené oblôčky. V samej krčme bývajú len starí — otec Ján a jeho chorľavá polovička, pani Eva, rodom Hrvoľcová. No a plnokrvné služobníctvo. K tomu patria, okrem paholka, škuľavého Jana, oberučné dievky — trochu i na tvári poďobaná Jula od Dudrošov a o vlas svedčnejšia Mara od Komprdov. I červenovlasá Peštianka, Jolana, ktorá je tu ako v obchode. Druhý dom má vlastné meno — do Imrov. Tu býva žajdlický donjuan, sivooký, vyhúknutý, plavovlasý Imro, so svojou suitou. Tretí dom je do Gejzov, kde sa zas zdržuje so svojimi, keď je práve doma, počerný Gejza, elegán veľmi hustého obočia, večný jurista a dobrodruh. Vo štvrtom je domácou pani Gaby Krupovská a jej spoluobyvateľ, okrúhlučký, flegmatický manžel, inžinier Koloman Krupovský, odborník Galassyho huty na Machníku. Človek-dobrák, len privážny a málo chlapský. Tvár má krv a mlieko, hladkú, hoci sa skoro ani neholí. Na rovnom nose cviker a ústa vykrojené ani nejaká slečna. Slovom, pre ženy neinteresantný krásavec. Len zavše chodí domov z Machníka. Ináč dňom i nocou ambiciózne pracuje v železiarni. Vcelku teda toto je Gáblikovie kolónia na Ryčave v obci Žajdliciach.

Gaby, vrátiac sa šťastne pod svoj krov, nájde tu práve svojho manžela.

— Kamoško, si doma? — vrhne sa mu v pansky zariadenej izbe okolo hrdla a nastaví mu líčko. — Dobre, že si tu!

— Nono, vidíš, Gaby, — objíme si ženu, akoby prišla z kostola. — Skoro si mi zrazila cviker.

— Akosi nedbáš o svoju ženičku! — pritrie sa k nemu ako mačička, čo je vlastnosťou všetkých žien tohto temperamentu. — Týždeň, čo si nebol doma…

— Keď je v hute práce, Gaby! I teraz musím hneď na Machník.

— Musíš? — sadne si mu na kolená, pomaznúc sa s ním. — Ozaj musíš?

— Vieš, — bezo mňa to tam nepôjde.

— Ba povedz pravdu, radšej máš svoje rudy a pece. Nechce sa ti ženy!

— Veď sa ty nenudíš, — privinie ju k sebe, jednak ostáva ako zamrazená oceľ. — Vieš si nájsť zábavu.

— Viem, — pohodí Gaby hlavou povedome. — Dobre, že spomínaš. Majú prísť hostia.

— Odkiaľ?

— Z Klátovca.

— A kto, ak smiem vedieť?

— No, všetci klátovskí advokáti, vieš? Páni: Balkovič, Werner, sudca Ježiak, Jožko Merlan… — prerušuje bystrý hovor tlmeným smiechom. — Mal si ich vidieť, hahaha!

— A čo takého? — spýta sa jej muž bez bližšieho záujmu.

— Zišli sme včera s otcom dolu. Vieš, po povinnosti… Večer hľadám ti otca v hostinci Ku krinolíne. Otec bol niekde u Galassyho pri kartách. Čo robiť? Nájdem si počestnú spoločnosť pánov advokátov a ostanem s nimi. Ale mal si ich vidieť!

— Nono, veď už vrav, — chce jej Kamo urobiť po vôli. — Teda čo?

— Oni ti ma traktujú vínom, šampanským, cigaretami… A potom, len vraj či vydržím s nimi tancovať.

— A ty?

— Utancovala som ich na smrť, starých i mladých. Takí boli napokon ani vechte, hahaha! — zazvoní smiechom. — A skúsiť, ako sa majú páni zabávať, pozvala som ich na revanš.

— Na revanš?

— Áno, na revanš.

— A kam?

— K nám, do Žajdlíc. A dokázať ti, že ťa mám rada, prídem s nimi za tebou.

— Na Machník? — navyknutý na zvláštne kúsky svojej ženy, prijíma to manžel bez akéhokoľvek údivu.

— Na Machník, — prisvedči Gaby, — do huty.

— Kedy?

— Pozajtra! Prosím ťa, — ovinie mu ruky okolo hrdla, — povedz pánom, nech zriadia tú zábavu, čo mi už dávno sľubujú — v kasíne. Jesť, piť, všetko bude! Povieš?

— Keď si tak želáš?!

— A vieš, rada by som tých nadutých Klátovčanov poriadne nadratviť. Spravíte to, páni, tak — všetky dámy budú do polnoci zadané. Nech by sa dotiaľ páni advokáti ani nedostali do tanca. Dobre?

— Výborne! — počína baviť i Kama, ktorý, zdá sa — má pre žart asi viac zmyslu ako pre ženu. — Uvidíme, čo si počnú!

— Uvidíme!

— Po zábave pôjde sa na vychádzku ku Kaštieľu. Vyžmýkame ich, že si zapamätajú, hahaha!

— V poriadku, — pobozká si Kamoško ženu a na bričke o jednom koni pohne na Machník do huty za prácou.

Gaby vyprevadí muža na ulicu. Chvíľku hľadí za odchádzajúcim.

— Mara, — zavolá potom do dvora. — Dievča, kde si?

— Tu! — vyjde dievka z chlieva, kde kydala spod svíň. — Čo sa páči, milosťpani?

— Zájdeš do Gejzov, i do Imrov, — nakladá jej vážne. — Povieš, nech napozajtre neodchodia nikam. Prídu nám hostia z Klátovca. Nezabudneš?

— Čo mám husiu pamäť? — otrasie sa Mara a už i siaži boso, s nohami od hnoja ani v papučiach.

Pani Gaby zájde si zasa hneď k starým všetko usporiadať. V krčme je viac ľudí, ako býva o tomto čase. Sú to starší, ctenejší gazdovia a niekoľko žien i detí. Chlapi, postávajúc, pijú, fajčia a diškurujú o akýchsi vážnych veciach, čo ich od furmanky i od poľa držia práve doma. Nedarí sa im ešte najhoršie. Na ohromnom Galassyho panstve dosiaľ je vždy práce. Tu sa hora rúbe, tu sa robí na pílach až po Skalčany. Treba zvážať drevo, i dosky a laty. Niečo sa zvezie na Ryčave, ale ostane dosť i na kolesá. Potom tu je huta na Machníku. Železná ruda sa musí sem dovážať z ďalekého Baniska. Na to sú, pravda, aj iné obce, od Marušova až po Drgáče. Ale prví sú vždy Žajdličania. Starí Gáblik, už i pomocou svojho zaťa, Kolomana Krupovského, vie si vždy usporiadať u správy huty, aby sa mu dlžníci mohli z času na čas ako-tak povyplácať.

No je aj iný prameň príjmu. Amerika! Žajdličan, ak mu je tu priúzko, alebo sa mu nechce obrábať skalnaté otcovské roličky, rozhádzané sem-ta v najrozličnejších tvaroch, vykoná si pas, rozlúči sa s mladou ženou, prípadne i s deťmi, a ide. Takých je zo Žajdlíc za morom vyše sto, a to chlapov v najlepšej sile. Ženy dostávajú peniaze v listoch, poštou, i na banku v Klátovci. Niektoré si splatia dlh, odložia, iné zas — a to pekným počtom — naučili sa nevariť. Kupujú si biely chlieb, klobásy, najprv sladké a neskoršie i to najtuhšie. Všetko to dostať iba v krčme u pána Jána Gáblika. Peňazí teda jest, keď i nie z rozdrobených hospodárstiev. Ak v ktorom stavaní práve chýba groš, pokladníčka Jola zapíše to do lajstra a nameria i odváži. Rozumie sa, obrat je takto báječný. Aký div, keď klátovským židom dobre oči nevypadnú pri pohľade na to. Také Žajdlice, a jedna licencia!

Jani báči, ako ho menuje celé okolie, nerobí si z tej závisti veľa. Udržuje styky s pánmi, najmä s jeho osvietenosťou všemocným pánom grófom Galassym. Koná si svoje obchodné veci, o ostatné sa nestará. Čo sa má i starať? Do Žajdlíc prišiel ako chudák a počiatočník. Ale práce sa nebál, ani podnikania. Žena, pani Eva, priniesla mu od Hrvoľcov niečo groša. A on sa skoro naučil, že dobré priateľstvo je niekedy viac ako veľký kapitál. Takto prevzal krčmu od Galassyho so všetkými zaviazanosťami. Najprv predal málo, lebo v Žajdliciach žilo sa len z roličiek a nebolo groša. Žajdlický chotár mohol totiž stačiť obci pred rokmi, keď bola polovica obyvateľov. Teraz je obyvateľov ako v nejakom meste, vyše štyri tisíc. Sudy všelijakého nápoja, čo uložil do priestrannej pivnice, videl, majú ohromnú príťažlivosť. — To je moja strojáreň na výrobu magnetovej energie, — vravieval žartovne neraz, keď poznal veľkú moc alkoholu na pánov i na sedliakov. Ale čo i najlepší magnet, keď nemá čo priťahovať? Zašiel teda za pánom osvieteným. Vykonal vždy pre Žajdličanov prácu. Prišiel groš do obce a sypal sa cez jeho krčmu rovno do jeho kasy. Sypal sa vždy hojnejšie a sype sa i teraz. On neničí svojich odberateľov, i keď im napožičiava. Poradí im, počká, i pomôže. Vie, všetci robia na neho. Keby ich poničil, nerobili by. Tak sa zakúpil do svojich štyroch domov. Zakúpil i do poľa a lúk, hoci len pod mierou. Ináč majetok sa mu množí, že počtu nevie. Len keď vidí, že sedliak sa topí, povie mu: — Ale, Mišo, čo sa takto trápiš? Ja som nie fiškál, ani banka. Nepošlem ti exekúciu. Dlžný si mi dvesto zlatých, vieš — zo svadby, krstenia a pohrebu. Tá zemička, čo máš na Klinoch, sotva stojí sto. Prepíš mi ju, a budeme kvit! Dobre?… A gazda je rád. Poďakuje sa a prepíše. Takto nemá Gáblik predbežne ani nepriateľov v obci. Všetko sa robí u neho, všetko je za neho. Čo povie, platí. Čo sa má teda vystarávať? I dnes povedal chlapom: — Ak budú voľby, pôjdeme s osvieteným pánom! — Pôjdeme! Ako inak? — A kým pôjdu, môže doktor Jakub Gelb dobývať Ryčavu! — uškrnie sa Jani báči ako nejaký dynasta, sám v sebe, a po prekartovanej noci utiahne sa do zadnej izby schrapnúť si chvíľu.

V krčme sa zatiaľ zbierajú sedliaci. Tu je i richtár Bunkovčík, zavalitý, s lalôčkom pod bradou. Nechýbajú ani jeho druhovia, gazda Bachela a výtržník Dudroš. Ostré črty, veľké nosy, oči blčiace od nápoja. Všetci sú na čomsi rozčúlení a kričia jeden nad druhého.

Čo ich za robotného dňa zdržiava doma, nie sú ani voľby, ani odpredaj urbárnej hory. O čom sa práve radia s richtárom, to je banka, klátovská Úverná banka. Táto humánna ustanovizeň vyzvala všetkých svojich dlžníkov v Žajdliciach, ako i na celej Ryčave, usporiadať si závislosti, splácať a predlžovať zmenky.

— No, počúvať! — tíši rozkričaných richtár, Adam Kochel Bunkovčík. — Tie papiere máte na to, lebo banka nechce mať svoje požiadavky na obligácie, ale na veksle. Ale to je jedno, — vysvetľuje pri pozornosti ostatných. — Páni ako páni, a papier ako papier. Podpísať to majú: na prvom mieste prijímateľ, potom prvý žírant a pod neho druhý žírant. To je všetko.

— Bohuprisám, ešte je to ta, — poškrabe sa krátky Juro Gombáľ Bachela za uchom, — keď na taký zdrap papiera páni dajú niečo.

— Podpíš mi to, — predloží mu hneď zmenku vychudnutý Maco Dudroš. — Na tristo, no! — behá mu ohryzok hore-dolu. — Liter platím.

— Za liter, prečo nie? — uškrnie sa Bachela. Vezme pero do ruky a podpíše.

— A to je dobrý podpis, — bafne richtár zo zapekačky. — Na ten v banke dajú.

— I mne podpíš! I mne! — naťahujú sa ruky, predkladajú sa zmenky.

Podpisuje Bachela, podpisujú aj iní.

— Mne na päťsto! — Mne na osemsto! — Mne na dvesto! — ozývajú sa hlasy.

A zmeniek jest i černidla jest. Podpisuje sa, len milá vec. Fajčí a pije sa pritom.

Napokon vytiahnu zmenky i richtár, aj sám Bachela, prvý gazda v dedine. Podpisujú si navzájom a smejú sa na pánoch, že peniaze dajú na to.

— A ja som bol u kmotra, — vykladá červenák Martin Mlatec. — Nebol doma. Kmotra vraví: Veď je tu chlapčisko! Ono už chodí do školy. Vie i písať, nech ti to podpíše za otca! Aj som tak spravil, a je to…

— No, nie je ešte najhoršie na svete, — pohmká si richtár, ktorý už tiež dosť napodpisoval, — keď si chudobný človek takto môže pomôcť! — zdvihne pohár a zazdravká: — Nech nás pán boh živí!

— Pán boh uslyš! — Pán boh uslyš! — prevaľujú chlapi poháre na hlavu, traktujúc sa, ako kde je všetko v poriadku. O chvíľu ozve sa z dymu a hluku spev:

To je už hej pesnička! — pochvaľuje si richtár.

— To je! — prisviedčajú, fajčiac, Bachela i Dudroš, ktorí dávno zabudli na včerajšie klbčovisko a sú už zasa ani reťaz.

Medzitým chodia dnu i von ženy a deti s krpkami, fľaškami i pletenými demižónikmi.

— Dajte mi dve deci sladkého s rumom! — postaví strapaté chlapčisko fľašu na pudľu.

— A mne tri deci roztopčínu, — pýta si mladá nevesta žhavých očí ani uhlíky.

— Mne dajte do tohto demižónika tej zdravej, — vraví žena v strednom veku, ovisnutých pŕs a vypuklého brucha. — Starý mi nechce ísť kosiť, kým mu nedám…

— A ja chcem pre seba do rumplíka, — otrčí skoro prázdne ďasná totka Kulbaska, žena ani usušená hruška, navyknutá už i na najtuhšie. Keď jej nalejú, namieša do toho korenia i papriky a jedným šmahom prevalí na hlavu. O chvíľu už podskakuje i halačí pred chlapmi:

Gejza nestačí nalievať, napudrovaná, voňavá Jolana odberať peniaze, prípadne značiť do lajstra. Keď má pokladníčka trochu pokoja, koketuje so šéfovým synom. Ak Gejza vyjde, navíja si bavlnu do klbka, miesto papiera vezme si z pokladnice desiatku, teraz práve stovku, a navíja na to. Tu je nie obchod, ale veľkoobchod. Takú maličkosť nik nezbadal a nezbadá. Krčma sa vyprázdni, a hneď je zasa plná. Jednému treba na furmanku, druhému na kosbu, tretiemu na svadbu, štvrtému na pohreb… Tak to ide.

Ak počerný Gejza nestačí nalievať, oberučná Júla nestačí vynášať nápoj z pivnice, tu stáča urastený, no cintľavý Imro, ktorý je tvárou na otca, očami na mater, ale i so sestrou Gabou dravých sklonov. Fondom svojej mladosti nehospodári vôbec. Rozhadzuje ho na všetky strany. Zájde si do Pešti za Gejzom, ktorý tam najradšej kartuje. Keď sa vybúri, príde domov. Obyčajne — nie sám. Nedávno priviedol si so sebou okatú, drobnú židovčičku, Dinu, čo i teraz býva v jeho domci. Ináč sa rád pobaví i so sedliačkami. Medzi tými sa nájde v Žajdliciach dosť švárnych, kypriacich mladosťou a zdravím. Kedysi ich vraj bolo urastených, pekných viac. Dnes ich je menej. Akoby sa zrodili. I chorých je viac. Ale Imro, aký je cintľavý, tak sa ľahko zapáli. Ak má niečo v hlave — nepreberá. Len nech je to žena!

Ani teraz nie je inak. Pivnica je ohromná. Sudov v nej a sudov. Pozerá na tie tmavé zruty, kým je Jula hore s nádobami. Zdá sa mu, otec má pravdu, keď spomína, že sú to stroje, vyrábajúce nezdolnú energiu, príťažlivú pre celé Žajdlice. Tá sila vytiahne z domu sedliaka, vytiahne gazdinú, nevestu, všetkých, až po malé decká. Vytiahne i kravu zo stajne, hlavnicu spod hlavy, roľu z pozemkovej knihy a čo všetko! Mení to na peniaze, strieborniaky, bankovky. Peniaze sa sypú dňom i nocou, do železnej truhlice hen za tým sudom sa sypú. Kľúč od nej je pod tretím sudom z horného kraja. Všetci z rodiny vedia o tom. Schodia sem, odomknú a naberú si, koľko komu treba. Nik sa na to nedopytuje. Nik nevyhľadáva. Je z čoho!

— Dobrá mašina! — uškrnie sa Imro a sucho zakašle. Podíde k tretiemu sudu odhora, vyberie kľúčik, otvorí pokladnicu a natíska si do vrecka bankoviek. — Zídu sa! — prejde na druhý kraj pivnice, kde sú najjemnejšie vína v pečatených fľašiach. Siahne po jednej, otvorí, ochutná. — Šampanské… dobrá mašina, eh!

Keď zíde Jula s prázdnymi nádobami, podá fľašu i jej.

— Na, dievča, vypi si! Také si ešte nemala v ústach.

Jula sa najprv zdráha. Vie, u pánov nič je nie zadarmo. Ale zvedavosť ju dráždi. Vezme parádnu fľašu, priloží k ústam a vtiahne plným dúškom.

— Dobré? — hlce jej prekypujúce zdravie Imro podivným pohľadom. Nikdy si predtým nevšimol túto oberučnú dievku. Zdala sa mu len ohyzdnou, poďobanou ťapou. Ale teraz ho dráždi každým pohybom. I tie bucľaté ruky a veľké nohy ho dráždia. Jej široká vyčervenená tvár je mu celkom peknou a prv prázdny pohľad — teraz dráždivým a zvodným. — Chutí ti, Jula?

— No!

— Tak si upi ešte!

A ona poslúchne. Mladý pán sa usmieva jej, ona jemu. Pošteklí ju — ona sa chichoce. Chichoce sa i on. Chichocú sa obaja. Z krčmy ozve sa akýsi stupňovaný krik.

— Otec, poďte domov! — počuť ostré, chlapské slová. — Musíte! Prídeme o všetko!

— A čo mňa? Kto mne? — píli zachrípnutý hlas richtárov.

— Ja som si pánom na svojom, a nikto iný, vieš?

— Už sa berte domov! — preniká zas ten prvý rozkazom. — Mať sú nám na posteli, a vy tu! Hybajte, lebo vás vezmem ako šup na plece…

— To je richtárov Martin, — chichoce sa Jula ešte vždy, a ani nevie, na čom. Keď ju to len má na smiech. — Hej, Martin je to! Najkrajší mládenec v dedine. Počkajte, mladý pán, tam sú i môj tatko, — vzchopí sa naraz, — idem pozrieť, čo sa robí!

— Idem ja, — zaskočí ju Imro, podráždený, až sa mu nozdry zachvievajú. — Ja idem, — pobehne k dverám, ale zrazu — miesto aby šiel — pivnicu zavrie a kľúč v zámke…

Nastane tma. Ani sudy nevidieť, ani fľaše. Iba ich moc cítiť, rozkazujúcu, príťažlivú, hroznú, démonickú moc…

Hore v krčme je trma-vrma. Martin, počerný, urastený, svalnatý mládenčisko, chytí otca popod pazuchy a vlečie ho domov. Na veľký hluk vyjde zo zadnej i krčmár Gáblik a, hundrúc, obzerá sa ospalo. Na prahu stojí i Gaby. Hľadí za Gombáľovci, zahryznúc sa zrakom do mocnej Martinovej postavy. Scéna ju nezaujíma. Takých od detstva videla tu dosť. I pikantnejších. Neraz vyvliekla odtiaľto mať syna alebo nevesta mladého muža. Čo len to!

— Ale ten Martin, ten Martin! — zažiaria jej hlboké nebové oči neskrotným plameňom. — Z toho by už bol frajer!

Zrazu sa spamätá, vojde do predsiene. V krčme, vidí, pije sa ako prv. O jedného viac, či menej, čo je to? V dyme a smrade inkasuje Jolana, zapudrovaná až na fialovo. Klbko bavlny už navila, i odložila si ho. Gejza meria — nalieva. Ale o chvíľu nemá z čoho merať.

— Jula, Jula, — skrútne sa Gaby a vyjde na dvor. Zabočí k pivnici. Chytí sa kľučky. Tá cvakne, ale dvere sa neotvoria.

— Zamknuté? Ale, Jula, — zavolá tak, aby pochopili, — pálenky nieto!

O chvíľu zaškrípe kľúč. Vo dverách pivnice stane Jula s nádobami v rukách. Rozpačito díva sa na Gaby a sprosto sa smeje.

— Veď si len ohyzdná! — hodí jej pani do očí.

— Čo ja môžem za to? — mykne prosto plecom.

— A kde je Mara?

— Išla s paňou do dediny.

— A pani kam šli?

— No, kam? — uškerí sa Jula drsno. — Kam chodievajú. Išli po chalupách. Iste budú niekde u Kochelov. Richtárka sú chorá.

— Tak bež! — ohriakne sa na dievku. Vtom z hlbín pivnice blysnú bratove oči vyzývavo, akoby nič. — A ty, Imro, — pohodí mu ironicky, — nemusíš si inokedy Julu zamykať v pivnici. Nikto ti ju neukradne! Veru nik.