ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skoro je poludnie, keď sa pohne hlava, otvoria sa i veľké tmavé oči Rózy Samlerovej v bielučkých perinách. Telefón hrčí tretí raz v susednej izbe. Ale komorná sa neodváži budiť svoju veliteľku. Vie, prišla domov pozde. Odchýliac dvere, zbadá na perzskom koberci pohodený obkladok a na dosah ruky rozsypané perly. Hneď jej je jasné: čosi sa stalo, čo sa nemalo stať. Zachvie sa nedobrou predtuchou. Ona ju má rada ako vlastné dieťa. Pozná i tajomstvá života a bojí sa o ňu.

— Emmy! — vytrhne ju cengot a za ním Rózin hlas z ťažkých myšlienok. — Emmy!

— Čo sa páči? — odchýli dvere celkom úzko a vtiahne sa do spálne ako tieň. — Prechladli ste?

— Možno, — zdvihne sa na lakeť a obnaženou ľavou rúčkou chytí si okrúhle čelo. — Hlava ma bolí. Nie som svoja. Telefonoval už niekto?

— No, Laci, — zdvihne komorná palec na ruke. — Či ste dnes doma?

— Pre neho nie! — zasvieti zlovestná iskierka v tmavom zraku. — Ďalej!

— Feri…

— Nie! Chorá som.

— Pán režisér Lomb, — dvíha už prsty Emmy jeden za druhým. — Mám mu oznámiť, ako ste.

— Dajte mu znať: dnes nehrám, ani zajtra! Nech použije náhradný program. Ďalej!

— Pán Mikuláš Karpy poslal kvety…

— A vy ste ich prijali, Emmy?

— Nevedela som, — stisne zúfalo plecami, pochopiac už z drsného posunku katastrofálnosť chvíle. — Čo mám s nimi?

— Vyhoďte ich von, — povie Róza chladno. — Rozumeli ste?

— Áno, — zbiera pozorne perly po arabeskách drahého koberca. — A s týmto čo?

— Vyhodiť! — znie lakonická odpoveď.

Emmy žasne, ale nepovie slovka. Pozná svoju veliteľku pridobre. Teraz to káže vyhodiť, až bude inej mysle, poteší sa, ak sa jej všetko nestalo po vôli. Presýpa v hrsti krásne, lesklé perly a, hľadiac na dvere, odváži sa ešte:

— A keby vás niekto hľadal?

— Už som vám povedala, — spustí veliteľsky, — nikomu som nie doma. Iba…

— Prosím! — napne Emmy pozornosť.

— Iba ak by prišiel ten staručký žid, čo tu bol včera.

— Rosenkranz? — zjaví sa znova úžas na poslušnej tvári. — Toho myslíte, prosím?

— Toho! Rosenkranza! Myslím, povedala som to jasne. Nie?

Emmy sa doslovne vytacká z izby. V tmavom svojom odeve, s pokorou v očiach a s prešedivenými vlasmi na hlave je ani z popola. V kuchyni si nájde plechovú škatuľku. Sem vysype blýskavé perly a odloží v svojej izbietke do skrine. Potom ide do predizby za kvetmi. Je ich, ako obyčajne, i viac. Záhradníci na objednávku ctiteľov už riadne ich posielajú každé ráno do vkusnej vily madam Samlerovej. I dnes sú tu od pána ministra i od pána baróna Bernyeiho. Celkom tak ako včera i predvčerom. Tu sú aj iné, ich meno stajené je niekde v zeleni na vizitke. Ona sa nezháňa po tom. Navykla na to. Najkrajšia kytka je len z niekoľkých ruží. Ale to sú ruže zazorené a posiate rosou. Tieto pred hodinou doniesol sám pán husársky nadporučík Mikuláš Karpy. Bolo vidieť, rád by bol aspoň dve-tri slová dostať od Rózy. Odkazuje jej, že ju hľadal, keď sa stratila ako vôňa. Chudák, trápi ho čosi. — Ale čo sa to len mohlo stať? — rozkladá komorná po izbách kvety ako obyčajne. Iba ministrove vyhodí. I tak sú nie pekné. Na ostatné povie, že sú to od neznámych ctiteľov, a bude.

Zatiaľ Róza vystrie sa na posteli horeznačky, vypne pravidelne vypuklé prsia, založí okrúhle rúčky za hlavu a hľadí, hľadí kamsi do prázdna. Uvedomuje si, čo vlastne včera prežila. Vidí nadšením unesené publikum ministrov, šľachticov, dôstojníkov, ako sypú svoj obdiv v potleskoch, úsmevoch a kvetoch k drobným nôžkam Parížanky. Vynorí sa jej z hmly tvár Laciho, Feriho i Miklóša, ale i kučeravá zlatá hlava jej, jej — tej diabolskej ženy! Pocíti chlad perál na hrdle, i horúci dych svojho gavaliera. Začuje jeho zbožňujúci šepot, i prozaický rytmus kopýt na chladnej dlažbe. Oživí sa jej v predstave preplnená kaviareň, i pristrojené, okvietené separé. Cvendžia slová, blýskajú pohľady. Cíti sa kvetom na slnečnej lúčine, obletovaným veľkými farebnými motýľmi. Ale zrazu chápe — všetko je pretvárka. Tie motýle obletujú iný kvet. Má belasé oči, zlaté nabrčkavené vlasy a pery červené, krvavé, jedovaté. Pravý jej protiklad, počernej krásky. A mužskí sú poletaví ako motýle. Oslavujú počernú, a hneď koria sa plavovlasej.

— Prekliate plemeno, uh! — vhryzne si nervózne bieluškými zúbkami do spodnej pery. — Ako sa len vypomstiť!? Na nich? Na nej? — blýska sa jej v zanovitej hlávke. — Páni, tí prídu — oj, tí prídu! Netreba sa báť! Ale čo s ňou, s dedinskou husou, ako telegrafoval doktor Gelb? Pekná hus, — cíti Róza vždy bolestnejšie horkosť svojej porážky, — ide ti oči vyďobať. Nech si príde Jakub sám. Hej, odtelegrafujem mu — nech si príde! Príď si sám! — snuje sa jej v mysli. Živá obraznosť predstaví jej jeho fyziognómiu. — Nebyť tvojich vrtochov, mohla som mať pokoj, i slávu, i lásky, koľko chcem. Čo mňa tam do tvojho Weissa, Blumenbacha, Kohna, Gelba, Poláka, Rosenkranza? Čo mňa do všetkej židovskej perepúte? Ľudia vravia, mám celkom kresťanské črty. Môžbyť ani môj otec nebol žid. — Snujú sa jej myšlienky a len snujú. Zrazu na tej tvári ako z kovu čosi sa zmyká. Zakryje si oči. Zdá sa jej, vidí tie vyčítavé, drobné, hypnotickou silou plné, sivé oči. Pochopí, ako drsno zaryla svoj hnev i do jasnej pamiatky svojej nebohej matere. Vystupuje jej na líca oheň hanby pre slabosť, čo vypukla na nej. Ona by mala prehrať a ustúpiť jej? — Ja by som sa ti mala poddať, ja — Róza Samlerová, umelkyňa, oslavovaná herečka, tebe, možno sprostej, možno zhýralej samici? Ja, — praskne rukami na bielušku perinu, zhúžve ju a trhá, — tebe, krčmárskej dievke, pre tvoj vyzývavý zrak, chlpy tvojich vlasov, belšiu kožku, hŕbu kostí a mäsa? To nie, — zvíja a pasuje sa s perinou a vlastne sama so sebou na posteli. — Nie! A ešte raz nie! Ja ti ukážem, kto je Róza Samlerová! Ja ti… — slzy vyhrnú sa jej hojným prúdom, pridusia sa polohlasné slová v bielej hlavnici.

— Milostivá, — vyruší ju z veľmi prirodzenej divadelnej hry nešťastná Emmy, pokorná a ako z popola. — Tu je pán režisér Lomb.

— Čože? — sadne si Róza, vytreštiac tmavé, veľké oči. — Zabudli ste, Emmy? Vyhoďte ho von!

— Už mu dobrú štvrťhodinu vravím, aby šiel…

— A on?

— Vraj nie je dnešný, — hovorí komorná, akoby recitovala. — On vraj pozná scény a fuky i najslávnejších herečiek. Videl i skúsil s nejednou také divadlo. Chce len na niekoľko slov…

— Tak otvorte dvere, Emmy, — spustí Róza veliteľsky. — Otvorte!

— Len nie… — príde Emmy do rozpakov.

— Čo hľadíte? — osopí sa na ňu skoro hystericky. — Otvorte dvere a zavolajte pána režiséra Lomba na niekoľko slov. Takú scénu mu zahrám, akej ešte nevidel a skúsil tým menej.

Komorná sa ustrašene vzdiali, nechajúc za sebou dvere do spálne otvorené. O chvíľu zjaví sa v nich herecky vyholený, trochu nachýlený, nohatý pán, s niekoľkými zabudnutými vlasmi na hlave.

Režisér Lomb!

— Odpusťte, milostivá, — vpadne hneď in medias res, nepripustiť nejako ju k prvému slovu, — prišiel som vám len zvestovať, že Parížankou dosiahli ste včera ohromného úspechu. Všetky noviny s nadšením o vás píšu. Nielen o vašej kráse, čo je nič nového, ale o elegancii, o výraznej reči a báječnej istote, čím ste pretromfli i ozajstnú Parížanku.

— No, a čo ešte? — sadne si Róza tak prudko, akoby chcela skočiť z postele na svojho režiséra. — Čo?

— Ešte vám chcem povedať, že je dom i na tento večer, ba už i na zajtra a pozajtre úplne vypredaný.

— To ma teší, ale ja dnes nebudem hrať.

— Nebudete?! — vystúpi hrôza na režisérsku tvár, čo je, ako vidieť, vždy dvojnásobná hrôza. — Ne-bu-de-te?!

— Ne-bu-dem, — zartikuluje to za ním. — Ani zajtra.

— A-ni-zaj-tra-a? — mykne Lomba v kolenách. — Ježiš-mária, a čo si my počneme?

— Zahrajte Shakespearovho Othela, Hamleta alebo Sen noci svätojánskej! Na to máte hercov.

— Nemožné, Róza Samlerová, — zloží pred ňou ruky ako k modlitbe, — nemožné! Nerobte nám to! Bude z toho škandál! Myslíte to, prosím vás, vážne?

— Najvážnejšie.

— Je to vaše posledné slovo?

— Najposlednejšie!

— Jajajáj! — obráti sa režisér ako na javisku. — Tak sa mi prichodí zastreliť.

— Zastreľte sa!

— To je hrozné! — poškrabe sa Lomb za uchom a pokúsi sa zahrať dejstvo znova. — Róza Samlerová, — zmäkne mu hlas na mol, — prečo nám to robíte práve dnes?

— Prečo? Vy sa ešte i spytujete? Ach! — vykríkne a zostrí prsty, akoby ich chcela zaťať niekomu do tvári. — Nevidíte? Som chorá, zosutená! Nepamätáte sa, čo ste spravili so mnou v noci, ha? Zišli ste sa po vydarenej premiére Parížanky mne na počesť. Ale sotva sa zjavila nová dáma, Gaby Krupovská, utkveli ste na nej ako železný prach na magnete. A vy sa ešte spytujete? Nevideli ste, že som musela s psou hanbou utiecť? Povedzte, koľkí ste tam boli, ste vy galantní ľudia? Ste vy gavalieri? — vyhŕknu jej slzy z očí a krásne telo zmyká sa bolestným kŕčom. — Som si to ja od vás za-a-slú-ži-la…?

— Róza Samlerová… Róza… Rózika… — rozcíti sa i on ako na javisku. — Len nenarie-é-kajte! Ja, vie-éte, ne-zne-ésiem ženské sl-zy! — Podíde až k nej. Pohladká kŕčom zomknuté telo a vzďaľuje sa račím krokom. — Vyspi-ínkaj-te sa, vyspi-ínkajte! Dnes dáme O-o-thela, zajtra Ha-amleta. Noviny ozna-ámia: ochoreli ste, no! A pozajtre bude všetko v poriadku…

— V poriadku? — vykríkne Róza a zdvihne veliteľsky ruku. — Von!

— No, už je dobre, — neprekvapí najprudkejší výstup pána Lomba. — Už to bude lepšie. Na nešťastie ja som obetný baránok za ministra, i za premiéra, i za Karpy Miklóša, i za Jenka Kelena, za všetkých! Ale nech! Len keď to už bude lepšie! — stratí sa zo dverí ako za kulisami. — Istotne bude! Porúčam sa…

— Hahaha-haha! — rozosmeje sa Róza kŕčovite, ako kŕčovite plakala predtým. — Má šťastie, — skočí z postele a vtiahne sa do nového pestrého župana z jemnej japonskej látky.

— Ešte som nič nehodila o zem. Ale ma už namínalo. Emmy, — cengá, — kúpeľ je hotový?

— Čo rozkážete, prosím? — vojde placho komorná.

— Či je kúpeľ hotový?

— Je, — prisvedčí slovom i hlavou. — Ale je tu ten pán.

— Aký?

— Nuž ten… taký bradatý, — ukáže Emmy do pása.

— Rosenkranz?

— Ten.

— Vpusťte ho do prijímacej, — cíti Róza po vybúrení rozhodnú úľavu.

— O chvíľu prídem.

— Gschamster Diener! — ukloní sa Nátan hlboko, keď sa Samlerová zjaví. — Mein Kompliment! Prišiel som, — otŕča dlane, akoby niečo pýtal, — prišiel…

— Viem, prečo ste prišli, pán Rosenkranz, — pretrhne mu reč. — Lenže ľutujem, prišli ste darmo.

— Ale keď prídem zajtra, nebude darmo, — zdvihne hlavu, aby nemusel zodvihnúť viečka.

— I zajtra bude darmo, Nátan Rosenkranz.

— Ako to? — vyvalí oči a chytí sa za bradu. — Môj Adolf musí dostať licenc na Ryčave. Nie?

— Nedostane!

— Čože? — skoro ju okríkne. — Ste ako ruža sáronská, a nemali by ste slova u pána ministra financií?

— Nemám, — skloní hlavu rezignovane. — A najmä preto nemám, že ho má u neho pán premiér. U pána premiéra má ho zasa Gaby Krupovská.

— Gaby? — pokýva šedivou, vlasatou hlavou. — Gaby Krupovská, to jest Gábliková. Znám, znám, — zmŕšti čelo, poškrabe sa oboma rukami poza uši. — Doktor Gelb hovoril mi o tomto nebezpečnom zvieratku. Tak je teda už v svojej úlohe! Nu-nu, hm! — uvažuje chvíľu, keď sa mu zrazu vyjasnia oči. — Nič to, Róza Samlerová, — pohodí rukou. — Nová žena — nový chlieb. Skoro stvrdne. Ale dobrý, domáci, ražný, — blysnú sa mu bielka významne, — ten ostane.

— Neviem, Rosenkranz.

— To musíte vedieť, — vypne sa povedome. — Nie je nič stratené a niet stavu, v ktorom by sa židovský mozog nevynašiel. Jedna pekná žena, — luskne prstami, — ph!

— A poznáte ju?

— Poznám. Čo som v Pešti, nemám veľa roboty. Našiel som si času prísť jej na stopu. Je pekná, ale vy, Róza Samlerová, — zdvihne poriadny nos i ruky dohora, — ste stonásobne a trvale krajšia.

— Viete, kde býva?

— Krížová ulica číslo sedem. V dome pána grófa Arnolda Galassyho, ktorý je jej gavalierom. Podvečer vychodia si spolu na koňoch do lesíka.

— Viete teda dosť, — zívne sa Róze, až zaochká. — Gaby je iste z najnebezpečnejších žien. Videla som v noci. Má, najmä na starších pánov, úžasnú príťažlivosť. A je tu vlastne prekrížiť nám plány, aby sa ani jeden žid nedostal do revíru krčmárskeho kráľa na Ryčavu. Teda čo?

— Fiu-ú! — nakreslí jej prstom vodorovnú čiaru vo vzduchu. — Fiu-ú! — zahvizdne.

— Čo tým chcete povedať, Nátan Rosenkranz? — hľadí na jeho znaky v rozpakoch.

— Nechápete? — čuduje sa žid. — Gaby zavadzia našej spravodlivej veci. Musíme ju dostať z kruhu takých pánov, ako sú ministri. Nebojte sa, Róza Samlerová, — pohladí jej zamračené čielko, — nič nemožného! Zverte to na mňa a starajte sa len o svoje veci. Ja už nájdem spôsob.

— Ako?

— To ešte dnes neviem, — uškrnie sa Rosenkranz. — Ale dúfam, nájdem ho.

— Vy ste veľkorysý človek, — hľadí na neho s údivom. — Potrebujete na to pomoc? Keby tu bol napríklad Jakub Gelb?

— Šiel by aspoň v pravý čas na ministerstvo.

— Tak viete čo, — oživne Róza, hnaná už akousi podvedomou silou, — chcem mať v tom i ja účasť. Som židovka, a povedali ste, niet stavu, v ktorom by sa židovský mozog nevynašiel. Vezmete mi na poštu telegram?

— Veľmi vďačne.

O chvíľu nesie už Rosenkranz zvesť pre doktora Jakuba Gelba do Klátovca, napísanú perličkovým Róziným písmom: Bojisko ohrozené. Z dedinskej husi zvodná pávica. Zajtra vás čakám. Samlerová.

Po Rosenkranzovom odchode pocíti Róza novšiu úľavu. Jej zlomený duch sa narovnal. Má i svoj cieľ, zaň niečo, aspoň len niečo už i robí. Predstavuje si Jakuba Gelba v jeho advokátskej kancelárii, aký len bude prekvapený, keď dostane telegram. Že si hneď zbalí veci a pocestuje, o tom je presvedčená. Žena, ako píše, je ešte vždy u svojich rodičov. Nevie sa vyfúkať pre jeho lásku k židovskej rase. No, nech ju pukne! Aspoň mu nemá kto stať do cesty a vychádzka do Pešti je, ako každému vidiečanovi, osviežením. Prečo len píše, akoby štrkom hradskú vysýpal? Ani jedno, jediné mäkšie, teplejšie slovo! Všetko ako účet… A nie je ešte ani taký starý, ani taký ohyzdný, ako sa jej spočiatku zdal, a ako si iste i sám namýšľa. Jeho črty len trochu obriadiť, retušovať a sú inteligentné, znesiteľné, priam pekné. A ešte tie oči, tie drobné sivé, sugestívne oči. Z ich chladného oceľového pozoru vyžaruje niečo, čomu sa nemožno protiviť.

Na druhý deň po desiatej je už Róza napodiv s kúpeľom i toaletou hotová. Sedí práve pri raňajkách v prostých šatočkách, keď počuje cengať.

— Doktor Gelb, — kmitne jej v hlave a zahľadí sa na dvere. Vo chvíli sa otvoria a chladná Emmy oznamuje návštevu pána doktora. — Vpusťte ho dnu! — kynie jej drobnou rúčkou. — Nech si zaraňajkuje so mnou.

Hosť vojde — v čiernom. Obriadený a pristrojenejší ako posledne. Nemo sa ukloní a, sadnúc si na ponúkané miesto oproti príjemnej hostiteľke pri stole, vnorí pohľad svojich drobných zrakov do jej veľkých hlbokých a tmavých.

— Podali ste naše žiadosti pánu ministrovi? — je prvé, na čo je zvedavý.

— Podala, — prisvedčí mu ona. — Vzal si ich hneď k sebe. — A sľúbil?

— Sľúbil.

— Tak načo ste ma pozvali?

— Potrebuje vás naša vec, — rozpráva mu zasa ona všetko, čo sa stalo. Predstaví mu podivné bojisko, kde sa bojuje pohľadom a ružami. Ako získala Parížanka ovácie, ale Gaby Krupovská pretrhla front a nebezpečne napreduje. Do cesty stavia sa jej starý Rosenkranz, ktorý mu oznámi svoj bojový plán. — Nuž zavolala som vás na pomoc, — nemôže odopnúť oči z jeho sivého, drobného zraku. — Čo vy na to, pán doktor?

— Som presvedčený, vec je na dobrej ceste, — prekladá slová ťahavo, akoby mal iné na mysli. — Ak sa jej, pravda, nevzdáte vy.

— Nevzdám, — položí svoju rúčku na stôl vedľa jeho ruky. — Len sa zavše bojím sama seba. Mnoho som už stratila v tomto zápase.

— Kto chce vyhrať, musí mať i stratu, — povie Jakub presvedčivo, dotknúc sa konca jej prštekov. — Otázka je len, či je víťazstvo hodné obetí. Ja som už stratil ženu.

— Ja svojich ctiteľov, — vydýchne Róza zo seba.

— To je, po prvé, nie isté, — poznamená doktor, pričom sa jeho tvár veľmi vyjasní. — Po druhé, uvážte, Róza Samlerová, kto sú tí, ktorých by ste boli stratili? Potrebujú vás, kým kvitnete, ako ružu do gombíkovej dierky. Vy im dávate svoju vôňu, svoju nehu, svoju krásnu mladosť. Pomyslite si: nech ste mrzká — obzrú si vás, hoci sa i budete volať Róza Samlerová? Neodhodia vás ako uvädnutý kvet? Čo ich viaže, to len k vašim krásnym očiam. K dokonalým líniám vášho mladého tela! Ináč nemajú s vami nič spoločné, lebo sú cudzí…

— Možno máte pravdu, — zmĺkne na chvíľu, akoby rozmýšľala. — A ja by som potrebovala niekoho, — prevraví zasa ako pre seba, — kto by mi nebol cudzí… Žena, viete, je len žena a potrebuje niekoho…

— Róza, — zachvie sa čosi v Gelbovi, až sa svojej hostiteľke neodváži pozrieť do očí. — Ten niekto nájde sa. Ešte ste taká mladá! A len na počiatku kariéry…

— A ak sa už našiel, — hľadí uprene na neho.

Jeho tvár sa zdá v tú chvíľu nebezpečne príťažlivou. Krásnou. Čosi nezvyklého, zdedeného ozýva sa v nej, keď neodťahuje svoju rúčku od jeho. Nevládze odtiahnuť.

— Nežartujte, Róza, so mnou, obstarným a ohyzdným židom, — zaúpie.

— Nežartujem! — zachvie sa jej hlas. — Ak nemám padnúť v zápase, potrebujem vás.

— Róza! — zrúti sa všetko v Jakubovi.

V druhú chvíľu objíme jej kolená a ona privinie na lono predtým jej až ohyzdnú hlavu.