ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve vyhrčí na bujných belušoch vystrojená Hilda z Gáblikovie dvora, keď pred krčmou zastane fiaker. Niekoľko známych pánov vysadne z neho. Jeden z nich má velikánsku aktovku pod pazuchou. To je suchý Berki, pisár teraz už v kancelárii doktora Merlana. Suchší než on, je len prísneho, úradného pozoru — pehavý pán exekútor. Okrem nich vysypú sa z fiakra plavovlasý drobný sudca Ježiak a novopečený mladý advokát, doktor Merlan.

Gejza šiel so svojou priateľkou do Klátovca, ako sa patrí, vyprevadiť ju na stanicu. Prišlých privítajú všetci, čo sa lúčili s Hildou. Ona bola z priateliek ešte najpríjemnejšia.

— Dobre, že ideš, — stisne Imro Merlanovi ruku.

— Sľúbil som, — puká mladý advokát z voňavej cigary. — A kam ide Hilda?

— Myslíš Gejzu — nie?

— Kam ide Gejza, to viem, — zasvietia mu zdravé zuby. — Ale Hilda?

— No, domov, — vykladá Imro. — Do Budapešti.

— Dobré dievča — škoda ho! — A tvoja Dina?

— Tá je ešte tu…

— Vitajte! Vitajte! — usmieva sa hosťom i Jani báči, podávajúc im ruku radom. Jeho tvár je neholená a úsmev je akýsi nechlapský, skôr detský. — Nech sa vám páči dnu! Všetkým nech sa vám páči, — ponúka srdečne, ako je od rokov a rokov naučený.

Hostia sa nedajú núkať. Vojdú do hostinca ako domov. Zložia sa pohodlne v panskej. Za deň neskončia prácu. Musia sa tu i na noc usalašiť…

— Ach, veď nech sa vám páči, — usmieva sa starý Gáblik na všetkých, — nech sa vám len páči! Nás je už menej. Miesta dosť. Cíťte sa ako doma!

— A ako sa máte, báči? — spytuje sa ho Ježiak.

— Ako sa mám? — rozkladá, ako kto má hockoľko času. — Nuž dobre! Celkom dobre!

— V Klátovci počuť, ste vraj chorý, — obzerá ho Merlan od päty do hlavy. — I Werner vravel, i Balkovič.

— Ach, to len tak zavše, — pohmká. — Zavše, viete! Ale ja ešte doliem. Veď nemám, iba šesťdesiat! Ešte mám dom prestaviť. Čo budeme bývať v takejto chatrči. Ba predám tu všetko a kúpim veľký hotel…

— A kde, báči? — mrknú páni jeden na druhého. — Kde?

— No, v Budapešti na Okružnej, — smejú sa mu oči detsky.

— Alebo na dunajskom brehu. Niekde pri Hungárii. Keď prídete do Pešti, zosadnete v našom hoteli. Pravda?

— Nuž, a ako inak? — prisvedčia a sadnú si k olovrantu, čo prinesie Nechtáčka; ona sa rozumie svojej veci.

Tuhý, dobre opaprikovaný gulášik a chutné vínko udrú pánom o nos. Berki a exekútor rozkázali by si hneď po dve porcie. Dajú sa do jedla, akoby dva dni nejedli.

— A milostivá kde je? — uprie mladý advokát ostré oči na Nechtáčku, ktorá obsluhuje, akoby len tomu žila. — Nie je doma?

— Odišli s Marou do dediny. Hneď ráno, — spustí vravná žena. — Odkedy im mamička, boh ich osláv, odišli, všetko robia ako oni. Obliekajú sa prostunko a už druhý raz vyšli do dediny s plným košom. Viete, navštíviť takých podlejších a chorých, čo nemajú… I nebohá pani tak robili.

— Veď my tiež tu nemôžeme ostať, — hodí Jožo okom po prítomných ako generál. Príde mu pri spomienke na Gaby čosi na myseľ, no odoženie to ako motýľa od seba — na vhodnejší čas. — Počujte, žena, — pristaví Nechtáčku, — ako sa voláte?

— Hana Nechtáčka, — vypne sa, mladica ešte, v kvetavom oplecku a zásterke, popretkávanej červeno. — Hana, prosím…

— Tak, Hanka, — uštipne ju doktor po bucľatom líci, — spravíte nám poriadny obed a večeru.

— O to sa nebojte! — zvrtne sa Hana, akoby mala len dvadsať rokov.

— A my, kamaráti, — fľochne na jedákov, — najedli sme sa, i vypili sme si, poďme! Robota nás čaká. Pôjdeme na obecný dom. Hľa, — ukáže na dvere, v ktorých sa ukáže zavalitá postava, — už i pán richtár ide.

A ozaj vojde do panskej sviatočne pristrojený Adam Kochel Bunkovčík, žajdlický richtár. S ním aj nerozlučný, územčistý Juro Gombáľ Bachela, kým nepríde nejaká katastrófa, najbohatší gazda. I Matej Perec Dudroš sa pridá, hoci od volieb nebol ešte v priateľstve s predstavenstvom obce, ked on — ako známo — hlasoval na Bendeho. Vojdú i viacerí a zastanú si v úctivej vzdialenosti od komisie, čo ich obec ráči dnes navštíviť.

— Pán richtár, — zavolá Merlan na Bunkovčíka, — pôjdeme na obecný dom.

— Ach, prosím ponížene, — poškrabe sa hlava obce za uchom, — kde by sme tu vzali obecný dom?!

— Vyše štyritisíc duší má obec, a bez obecného domu? — mrzí sa odvokát.

— Nuž, pán urodzený, — pohne sa Perecovi ohryzok na hrdle, — z duší ešte nikde nevystavili obecný dom.

— My Žajdličania, prosím, máme chrám boží, pomodliť sa, — zachveje sa richtárovi lalôčik pod bradou, — na ostatné máme tu hostinec pána Gáblika.

— No, dobre, — pohodia si páni niekoľko slov medzi sebou. — Tak poďme do sedliackej. Tam bude náš úradný výkon.

— Dali ste, čo treba vybubnovať? — spytuje sa sudca, potrhujúc si v prstoch tenký fúz. — Dali ste?

— Áno, pán sudca, — ohlási sa úslužne Gombár Bachela. — Všetko je v poriadku. Práve ide sluha s bubnom po dedine.

Prejdú do sedliackej. Tu je smradu nahrubo. Musia najprv obloky otvoriť. Páni si posadajú hneď za predný stôl. Gazdovia s richtárom na čele stisnú sa pri druhom vedľa bočnej steny. Kým sa tí pri prvom radia, čo a ako, otvorenými oblokmi začuť na čas hukot obecného bubna.

— Zbytočné bubnovať, — pohodí rukou richtár. — Ľudia to už vedia. Celá obec je na nohách, ako na súdny deň.

A naozaj, ešte sa bubon ozýva po obci, krčma je už plná. Exekučná súdna komisia počne teda prácu. Sudca vysvetlí zhromaždeným, ide o pohľadávky klátovskej Úvernej banky, čo podľa výroku okresného súdu majú sa inkasovať, keď nemožno inak, na verejnej licitácii.

Exekútor rozloží písma, Berki píše zápisnicu.

— Parcela na Klčovišti, — počuť monotónne, — pozemnoknižné miesto číslo 357/2. Vlastník Jano Krčuľa zadný… Výkričná suma…, tristo zlatých. Kto dá viac?

Nikto sa nehlási. Prítomným až dych zastáva.

— Kto dá viac? — volá sucho exekútor. — Po prvé… Po druhé… Po…

— Ja dám tristojeden, — ozve sa doktor Merlan.

— Tristojeden, — znie zasa monotónne a sucho v zhromaždení do zadusenia, — Kto dá viac? Po prvé… Po druhé… Po tretie… Parcela je pána doktora Jozefa Merlana.

Nasleduje druhá, tretia, štvrtá parcela. Tu roľa, tu zasa lúka, tu ohrad. A tak donekonečna. Nikto z domácich nelicituje. Nikto sa nehlási. Sedia ako z kameňa jeden vedľa druhého a dívajú sa na pánov, akoby ich vysmievali. Neujdú licitácii — ani richtár Kochel Bunkovčík, ani kmotor Gombáľ Bachela, ani načervenastý Martin Mlatec, ktorému paholok z krčmy vo voľbách namáčal rebrá. Nikto. Ale ani nik nelicituje, ani nepridáva. Akoby sa celé Žajdlice vopred dohovorili nechať pánom všetko na vôľu. Nech si robia, čo chcú.

— Načo vám to len bude, pán pravotár? — pichajú sedliaci Merlana.

— To ja pre banku, — odpovie sucho.

— A veď my s tou bankou nič nemáme.

— Nič ako nič, — zadíva sa na nich. — A zmenky ste nepodpisovali?

— No, to pre tie papiere, — rozhovoria sa občania. — Aha, Juro, už to máš!

— Bodaj by mi ruka okľavela! — šomre Bachela. — Ani nič nedostaneš, a len plať. Načo ste nás len naučili písať?

— I tak z toho páni nič nepoznajú, — mudruje hlásnik. — Veď sú tie parcely už v tretích rukách.

— To je už naša vec, — zdvihne pero pisár Berki a vstrčí si ho na chvíľu, kým zástup stíchne, za ucho. — Naša veru!

— Nikdy vy nebudete tie parcely orať, ani kosiť! — zvlní sa zhromaždením.

Iba pri jednej veci stane sa, čo nikto nečakal.

— Dom číslo 158, — znie monotónny hlas, — všetky hospodárske stavy na parcele číslo 1343… Vlastník Matej Perec Dudroš… sedemstoštyridsaťpäť zlatých… Kto dá viac?

Matej Perec, suchý ako šašina, ani sa nehne pri tých slovách. Myslí si, ani to nikto nekúpi. Veď by on tomu, kto by sa odvážil, i rozvrátil hlavu! Banka žiada len dlh, tej bude platiť úroky…

— Sedemstopäťdesiat, — ozve sa vtom piskľavý hlas z úzadia.

— Ej, ktože je to? — napínajú sa chlapi poznať licitanta. — Iste je nie zo Žajdlíc.

— Veru nie, — nesie sa. — Žid je to akýsi! Drevokupec z Marušova a či z Rudavky.

— Sedemstopäťdesiat po prvé, — recituje exekútor. — Po druhé… Po — tretie…

Tu povstane ruch. Do krčmy vtisne sa žena s dvoma malými deťmi a položí ich na stôl pred komisiu.

— Vylicitujte si i tieto! — skríkne s nárekom. — Načo sú mi, keď už nemáme ani kde bývať?!

V tú chvíľu vstane Maco Perec, biely ani stena. Ohryzok pohne sa mu na suchom hrdle, akoby chcel niečo povedať. Ale nevydá hlasu. Len sa vyrúti z miestnosti a bežkom beží do dediny.

— To je nie dobre, — vravia si sedliaci.

— Stavania patria pánovi, — obráti sa exekútor k drobnému židáčkovi, čo sa tisne bližšie k stolu, — ako je vaše ctené meno?

— Prosím, zapísať, — vraví licitant piskľavým hlasom, — ja som to vylicitoval a skladám i príslušnú sumu v mene pána Adolfa Rosenkranza, obyvateľa nateraz v Podolínci, prosím!

V miestnosti povstane zmätok. Žena kričí, deti na stole nariekajú, občania sa pohoršujú.

— Žid sa nám vlúdil do dediny! — hučí nebezpečne z kúta do kúta. — Židák sa nám vlúdil… Von s ním!… Von s ním!

— Ticho tu! — blysnú sa vtom na prahu žandárske bodáky a zachvejú kohútie perá.

O chvíľu je ticho ani v hrobe. Komisia môže pokračovať.

Ale opravdivé divadlo odohráva sa v obci samej, kade chodia Gaby s Marou od rána. Hlúčky ľudí, najmä žien, tvoria sa už po uhloch od svitu. Krupovská sa ich aj spýta, idúc okolo, o čom diškurujú. Ale tí len hľadia na ňu v rozpakoch a nepovedia slova.

Mara vie, kade chodila s nebohou paňou, a mladá pani chcú po stopách matere. Aj ju vedie po medzierkach, po hnojavých dvoroch. Nadídu do Perecov, kde okolo tuberkulóznej matky mrví sa kopa drobných detí. Gaby nechápe, čo tak splašeno hľadia všetci na ňu. Len keď ich obdaruje, poďakujú pekne. Slzy sa vyhrnú z očí úbohej ženičke; na nej veru tie deti veľa nenechali.

— Čo vám je, stvorička? — spýta sa jej pani.

— Keď sme už na mizine, — žaluje sa ona. — Pozrite, koľko je tých detí! A keby i len jedno umrelo z nich! Ani jedno nechce.

— A vedeli by ste označiť, ktoré má umrieť? — hľadí na ňu so súcitom, pridajúc jej ešte niekoľko koruniek.

— To nie, mladá pani! — spamätá sa. — To nie! Len keď sme takí nešťastní!

— Pán boh je dobrý, — nepríde jej iná potecha na myseľ. Pohladká dieťa, čo mať má na rukách, a idú ďalej.

Pristavia sa u hlásnika, kde je piadimužík. On sa už vopred teší, keď ich vidí prichádzať s košom. Zájdu do Gombáľov, kde je Zuzka chorá, vypýtať sa jej, čo jej je. Ak iné nie, aspoň poradiť. Gaby cíti, ešte nedávno by sem nebola vošla za svet. Mrzela sa na dievča pre Imra, i pre Martina. Dnes ide pokorne a teší sa, keď môže byť aspoň tôňou svojej matere, samaritánky. Akoby len chcela podkúpiť hrozivú budúcnosť, rútiacu sa mrakom na dom krčmárskeho kráľa.

— Čo ti je, Zuzka? — zastane si pri jej posteli, hľadiac na ňu s citom. — Čo sa ti stalo?

— Dvíhala som vrecia, — žaluje sa zblednutá dievka. — Pretiahla som sa.

— Pretiahla veru, — prisviedča vráskavá Kulbaska, ktorá jej čosi pripravuje. — No, veď bude zasa dobre! Bude dobre!

— A vy sa do toho rozumiete, totka? — diví sa pani starene.

— Čo by len nie? — šomre žena. — Za toľké roky človek mnoho zabudne a lecičomu sa i naučí.

— Len ju teda opatrujte! Len… — podá Gaby čo-to i Bachelovie hluchonemému dievčatku s nezábudkami v nevinných očiach a vyjdú z domu.

— Tá je už v tom, — uškrnie sa cestou Mara na paniu významne. — Už je v tom, namojdušu!

— Ako vieš?

— Hm, — červená sa Mara, puclačka, — kde raz stará Kulbaska opatruje, tam možno vziať jed na to, že je dievka v tom… Veď je i bledá ani stena.

— A s kým, myslíš? S kým by bola? — ozve sa v Gaby ženská zvedavosť. — Azda s Martinom? Či…?

— Skôr s naším mladým pánom, pani urodzenká.

— Veď sa znali len pred voľbami, — krúti pani hlavou. — To nemôže byť!

— Ajajáj, — usmeje sa dievka, pohodiac významne rukou, — odkedy sa tí už znajú! Dobre prv, ako ta začal Martin chodiť.

Nová neresť, pichne paniu niečo okolo srdca. Ten Imro, ten Imro, mihne sa jej nepríjemne v hlave, besnie sa za Dinou, a tu má Zuzu na posteli. Len aby sa jej nič horšieho nestalo!

— Kam ideme? — spytuje sa slúžka, opálajúc košom, v ktorom je nejaký zvyšok.

— Ešte do richtárov, — pohodí rukou.

— Tam bude len Tera.

— Navštívime ju.

Kade idú popred chalupy, všade hlúčky ľudí. Najviac žien. Postávajú i s deťmi v špinavých šatách, hoci vyšívaných. Ako na robotu. Rozkladajú rukami, i kričia. Keď prídu k nim, zamĺknu. Na pozdrav ledva zaďakujú. Nijakého úsmevu na tých tvárach, ako kedysi. Nijakého pekného slova. Pohľady, čo za nimi vysielajú, sú skôr jedovaté.

Z richtárovie dvora vyskočí proti nim človieča. Zazerá, vyvaľuje oči, vydávajúc odporné, neartikulované zvuky zo seba. Ako vidieť, nie je priateľsky naladené.

— Hrozné! — zakryje si Gaby tvár na chvíľu, nevidieť tú podivne znetvorenú hlavu nizučkého čela, veľkých uší a úst od ucha k uchu. — Nepusť ho ku mne! — zavolá na Maru.

— Ty, — stane mu Mara do cesty a vytiahnuc z koša kus koláča, podrží mu ho pred nosom. — Kde sú ňaňo?

— Ha-ha-ha! — siahne po koláči a ako psíča hltavo ho prace do seba.

To je jediná reč, ktorej on rozumie.

V pitvore nájdu Teru. Práve varí zemiaky sviniam v kotlíku.

— Dievča, doma si?

— Doma, milosťpani, — obráti sa trochu zamazaná ako pri robote. — Veď nech sa páči bližšie, — otvorí hneď dvere na izbe.

— Nestačíme, dievka moja, — všíma si Gaby, že jej Martin nenechal veľa z krásy. — A si len sama doma?

— Sama, — sklopí úzke oči. — A ten, — mrkne na mliaskajúce človieča.

— Kde sú otec?

— U vás, — pozerá jedným okom na tvora, či niečo zlého nevystrája. — Na licitácii.

— Dnes je licitácia! — počne pani chápať hlúčky ľudí na priedomí, i tie nemilé pohľady. — Tak my, Mara, musíme hneď domov, — obzrie sa na slúžku, čo stojí s prázdnym košom. — Bude roboty, iste prišli páni z Klátovca, — myslí predovšetkým na Merlana, i čo jeho návšteva pre nich znamená. — Tak počuj, Terka, — pritiahne ju k sebe — prišla som ti len povedať, netráp sa! Martin dnes-zajtra príde domov.

— Keby len prišiel, — rozplače sa dievka, ledva sa zmôže na slovo. — Ani matky, — vyrazí z nej konečne, — skoro ani otca… i ten brat zavretý… a ja sama, samučká… už mi je neraz do zúfania!

— Neplač, Terka, — pohladí ju po sklonenej hlave, — všetko sa napraví. No, ale my poďme!

Čím bližšie ku Gáblikovie kolónii, tým viac ľudí postáva na ceste. Slová tým sú tvrdšie a pohľady nepriateľskejšie. Pred krčmou celý zástup. Dvaja žandári s nasadenými bodákmi stoja vo dverách.

— Kde sa tisneš? — osopia sa na sedliaka, čo chce dnu. — Máš čítanku?

— Nemám, — nedá sa chlap odstrčiť. — Ja chcem licitovať.

— Máš peniaze na vádium? Ukáž!

— To mal iba ak jeho starý otec, — poznamená ktosi a zlostný smiech zmyká zástupom. — Hehehe!

— Tak marš, lebo! — nastrčia sa proti spätkujúcemu dva bodáky.

— Hu-hú! — rozhučí sa na to zástup rozhnevane. — Veď nám už ani iné nezbýva, len sa dať pobiť na hŕbu!

Gaby a Mara s prázdnym košom len sťažka sa predierajú zástupom. Nik sa im nechce vystúpiť, tak sú stlačení. Musí zísť žandársky strážmajster zo schodíkov a prerobiť im cestu.

— Nás vezme čert, — vrie v zástupe, — aj ich zoberie! Veď nebyť krčmy, neviem, čo sú zmenky!…

— Ale čuš, — ohriakne ho ktosi, — veď títo nemôžu za to!

— A kto môže?

— Aj ty! Načo si žral?

— Mara, — chytajú dievku za rameno, — i sem ste mali niečo doniesť v tom koši.

— Rozdali sme v obci, — chápe sa dievka dopredu.

— Čože z toho, keď nám predávajú chalupy?

— Môžete toľko nepiť! — ohriakne sa na nich.

— Ach, ty panská suka akási!

— Tadeto, milosťpani, tadeto! — vedie urastený, fúzatý žandár Krupovskú na schodíky. — Sem, prosím! — pomôže jej, dostískanej.

— Kto dá viac! — počuť, keď je tichšie, z otvorených dverí.

— Ľudia, — ozve sa ostrý hlas zo zástupu, — Matej Dudrošovie sa obesil!

— Obesil? A kde?

— Na vôdre! Keď mu predali chalupu, šiel domov a obesil sa!

— Ten už dal viac! I najviacej!

— Čo len bude s toľkými deťmi? — lamentujú ženy.

Poznámky prskajú z rozvlneného zástupu ako iskry z pahreby. Gaby ich zacíti — pália! Namierené sú nielen na banku a na komisiu. I na nich, Gáblikovcov! I na ňu, hoci práve rozdala kôš darov v dedine, ako kedysi mama. A keby ešte oni dali exekvovať!

— Nie! — obzrie sa s hrôzou na rozzúrený zástup. — Radšej nech nás!

Keď vyjde do predsiene a vidí v sedliackej hlavu pri hlave, začuje ten podivný hluk, uteká do najzadnejšej izby. Na chodbe stretne sa s Gejzom. Snaží sa zavrieť svojho obľúbeného čierneho psa do spálne, aby neskočil na ľudí.

— Už si doma? — nevie mu múdrejšieho povedať.

— Už.

— A je tu doktor Merlan?

— Je.

— Povedz mu, nech vyjde k žandárom! — kmitne jej obava v očiach. — Ľud je rozzúrený. Aby sa tu niečo nestalo…

— Nestane, neboj sa! — uisťuje Gejza. — Náš ľud vie kričať. Keď sa vykričí a nevidí z toho nič, zatíchne. Ale doktorovi poviem.

— A mohol by si prejsť i po Dinu do Imrov. Nech nám príde pomôcť!

— Vidíš, dnes by sa ti Hilda zišla.

— Žičil by si jej to? V Pešti jej bude lepšie.

— Možno.

— Iste.

— A čo tí ľudia práve teraz hučia?

— Matej Perc Dudroš sa obesil.

— Obesil? A prečo?

— Keď ho vypredali! A Imro je kde?

— Iste pri Dine.

— Povedz mu, aby hneď tu bol, — vzpriami sa energicky, — dozrieť si, čo treba. Nech nám to posledné neroznesú!