ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z divadla ufrkne Gelb Rosenkranzovi rovno pred nosom. On sa tomu nediví. Namrzený na tom, čo sa stalo, kráča rovno k svojmu hotelu. Našťastie pomýli smer, ktorým ta náhodou dôjde. Hrdý na svoj podvedomý zmysel sadne si do jedálne s veľkým odhodlaním — najesť sa po tej komédii, ako sa patrí.

— Miška, — kývne na hlavného, s ktorým sa už priatelil, dozvediac sa od neho nejednu diskrétnosť tohto záhadného penziónu, — Miška!

— Prosím, — dostaví sa čierny pán v smokingu kolísavým krokom na zavolanie.

— Predovšetkým mi povedzte, — zdvihne ukazovák dohora, díva sa mu nakrivo do očí, — prečo sa povie K spevavej labuti, keď labuť nespieva?!

— Prečo? — vynájde sa hlavný. — No, labuť nespieva, ale hotel spieva.

— Správne, Miška, — klepne mu po pleci s rabínskym pokojom.— Tak nech mi zaspieva dobrú večeru. Viete, kto to platí?

— Viem, — naťahuje hlavný vážnu tvár. — Pán doktor Gelb, — podáva mu jedálny lístok. — Nech sa vám páči vybrať.

— Počujte, Miška, — ozve sa po dlhom preberaní, — ja mám rád i toto prvé, i to druhé, i tretie, i štvrté. Tak, prosím, prineste mi kus pečenej husi. K tomu kúsok plneného kurčiatka. Kúštiček tejto teľacej obličky. Kúsilinček tohto pstruha v octe. Viete, — zadíva sa na neho rozhodnutý, — zo všetkého po kúsočku, čo je nie tréfle. Ale nech je toho dovedna jedna porcia. Nechcem dobrotu pána doktora nadužívať. Môžete mi tým poslúžiť?

— Nemôžem, pán môj, — uškrnie sa Miška. — Nemôžem.

— Tak, prosím, — rozloží dlane rezignovane, — nemôžem ja ušetriť pána doktora Gelba! Teda prineste mi najprv pstruha v octe, potom plnené kurčiatko, potom teľacie obličky, porciu husi pečenej, a tak. K tomu prosím fľašu dobrého kóšerného vína, najlepšie dve regálie, ementálsky syr a čiernu kávu…

Miška odbehne. O chvíľu akýsi drobný čašník už i nosí rozkázané, pri zrejmom záujme rušnej jedálne. Rosenkranz zasa je. To všetkého po troške. Ale zo všetkého. Naleje si vínka, pohladí cigary, vstrčí si ich do kaftana. Potom zasa je a ešte je, zabraný do myšlienok o veľkom pláne. Tu i tu pozrie na vchod, či nejde doktor Gelb. Miesto neho zbadá elegána, počerného Gejzu Gáblika, obzerať sa po miestnosti, akoby hľadal niekoho.

On by mu i zakýval, sedí sám pri stole. Ale taký pán by sa iste nepriznal k nemu. Preto spokojne hľadí, ako mizne za záclonou, a dojedá si ešte svoj ementálsky syr.

— Miška, — zavolá zas hlavného, keď už má všetkého po oči, — popíšte si to a zaúčtujte. A teraz, — uškľabí sa šibalsky, — rád by som počuť, ako ešte spieva vaša labuť.

— Prosím, prosím! — porozumie želaniu. — Páči sa ta, kde sa hrá o peniaze, a či kde sa len zabáva?

— I ta, i ta, — zaškúli starý zvedavec. — Ale pri tej zábave už dámy nemusia byť. A povedzte pánu Gelbovi, keď príde, kde som.

— Prosím, pán Rosenkranz, — vedie ho popod záclonu, kde zmizol mladý Gáblik pred chvíľou.

Zídu schodmi a zasa schodmi. Potom chodbou napravo, zasa naľavo a znova napravo. Napokon prídu do prepychove upravených, rušných miestností. Tu Miška mihne na svojho kolegu, oddá mu hosťa a sám sa diskrétne vzdiali.

— Mein Gott! — zašomre si Nátan. — Kam som sa ja dostal? Tu je krajšie ako tamhore. Tam je stará, ošklbaná labuť, a tu mladá, čo spieva. — Ako vám je meno? — obráti sa k hlavnému, opravdovému krásavcovi.

— Bandi, — ukloní sa čašník, tušiac v židovi zakukleného bankára. — Bandi, prosím.

— Tak, Bandi, — fľochne hosť raz na otvorené, šumiace, hudbou sa ozývajúce lokály, tu zas na čašníka. — Ako je to tu?

— Prostunko, prosím! Vpravo sa hrá, vľavo sa zabáva. Kam ráčite?

— No, ja sa chcem najprv zahrať, — povie s neprekonateľným povedomím. — Teda vpravo, — a už si aj vykračuje ako doma, z izby do izby.

V prvej veľkej miestnosti, ťažkej od dohánového dymu, vidí stoly obsadené ľuďmi, zabranými do karát. Páni i dámy sedia v napätej pozornosti, vyhadzujú karty, tlieskajú i kričia. Tak je to i v druhej. V tretej je ruleta. Niečo také ako v Monte Carlo. — Hm, — myslí si Rosenkranz, — tu je kšeft, ale nie pre chudobného žida. Keby to len videl môj Adolf!

Keby to len videl! Keby ten len počul, ako labuť spieva!

Chodí od spoločnosti k spoločnosti. Všade postojí chvíľu. Uprizerá sa, akoby ho hra nesmierne zaujímala. Ale vlastne len sa obzerá, či by medzi toľkými ľuďmi nenašiel známeho. Ľúbi sa mu, tu nikto na neho nezazerá. Nik ho nenúti objednať si niečo ako v iných kaviarenských lokáloch. Vojde i do tretej, krásnej, priestrannej miestnosti, kde páni a dámy sedia i stoja okolo ohromného stola; na jeho plošine roztočí sa akási mašinéria. Podľa jej výsledku tváre zvážnejú, alebo sa kyslo natiahnu a zamračia. Akýsi pán tieštikom zhŕňa po stole bankovky. A znova pustí stroj. Znova beží. Znova sa tváre zamračujú i usmievajú, ako žičí šťastie.

— A vy, pán Rosenkranz, nestavíte? — položí mu zrazu ktosi ruku na plece.

— Ja? — prekvapený vidí konečne pred sebou známu tvár čiernych hustých obŕv. — Pán Gáblik? — všíma si počerného elegána, tušiac, ten sa mu nepriznal darmo. — Ja nehrám, — vraví mu. — Všetko by som prehral. V takomto kšefte nemám šťastia.

— Tak čo tu robíte?

— A kde mám ísť? Bývam v hoteli vedľa vás, číslo tridsaťšesť. Povedzte mi, kto sú títo ľudia?

— Nevyznám sa v nich. Ale sú to ľudia zväčša z vysokej spoločnosti. Ten pán s okrúhlou plešinou na hlave — to je Feri. Vskutku je to však barón Bernyei. Ten krásavec tam je preoblečený husársky dôstojník. Akýsi Mikuláš Karpy… — Pomenuje mu ešte dvoch-troch. Ale zrazu skrúti. — Prosím vás, pán Rosenkranz, nevypomohli by ste mi niekoľkými zlatými? Viete, kto som. Statočne vám ich vrátim.

— Požičať? — zadíva sa na neho ironicky.

— Áno! Veľmi by som groš potreboval.

— No, pán Gejza, viem, kto ste, — zmeria ho líščím pohľadom. — Ja svojich peňazí nemám. Ale môžem vám ich pri vhodných podmienkach zaopatriť.

Vtom vojdú do miestnosti elegantný starší pán s prekrásnou plavovláskou. Gejzom trhne a, nechajúc Rosenkranza, beží im v ústrety. Rosenkranzom tiež trhne a, odtiahnuc sa stranou, usiluje sa uchýliť za hráčov.

V nových hosťoch pozná na prvý pohľad grófa Galassyho s paňou Gaby Krupovskou. Nátan by rád k nim bližšie, ale poznali by ho. Je pravda, už nemá líca obviazané, ale ľavé mu je ešte napuchnuté. Konečne dosť sa dovtípi aj z ich tvárí a gest. Gaby zrejme nie je rada stretnutiu. Mračí sa a mrzí. Galassy sa odtiahne stranou, všímajúc si hry. Gejza iste žiada sestru o peniaze. Ona sa červenie a povie mu niekoľko akiste ostrých slov. Z nadurdenej tváre vidieť, nič je z bratovho manévru. Ona tiež potrebuje. Veľa, veľmi veľa spotrebuje, i keď je Galassy štedrým gavalierom. Napokon sa pani vzpriami hrdo ani Diana. Povie čosi grófovi a v druhú chvíľu už sa i nesú z miestnosti.

— Teraz príde mladý pán Gáblik za mnou, — blysne Nátanovi.

A nemýli sa. Gejza sa obzerá po všetkých kútoch a, zazrúc konečne Rosenkranza, mieri rovno k nemu.

— Tak čo, pán môj, ako to spravíme?

— Podpíšete zmenku? — hneď je žid v obchodnom tóne.

— Podpíšem.

— Na koľko potrebujete?

— Na dvadsaťtisíc.

— Dostanete pätnásť, — hľadí mu do tváre skúmavo. — A o pol roka je dvadsaťtisícová zmenka splatná. Chcete?

— Dobre, — zbledne Gejza, ale pristáva. — Kde a kedy podpíšem zmenku?

— I tu hneď, — potiahne ho do úzadia k stolíku, požiada čašníka o pero a atrament.

— A kedy dostanem pätnásťtisíc?

— Keď podpíšete zmenku. Ale prosím, — chytí mu ruku, — ako príjemcu podpíšete svojho pána otca. Rozumiete?

— Rozumiem.

Keď je pero a atrament na stole, rozopne si Rosenkranz kaftan a z jedného z početných tajných vrecák vytiahne zmenku, z druhého hrču peňazí. Gejza predložené bez mihnutia obrvou podpíše a starý muž vyčíta pätnásť tisícoviek.

Gáblik sa uškľabí. Strčí požmolené peniaze do vrecka a bez všetkého sadne si medzi hráčov rulety. Rosenkranz, akoby nič, sedí si v kúte. Je presvedčený, groš je dobre investovaný. Nemyslí viac naňho. Príde mu na um chudinka Róza. I Jakub Gelb, ktorého ešte vždy vyčkáva.

Konečne sa zjaví vo dverách. Bledý je a strhaný. Utrpenie Rózy iste sa ho citlivo dotklo. Zbadajúc Rosenkranza, ide rovno k nemu.

— A vy tu? — pokúsi sa usmiať.

— Tu, pán doktor.

— Azda hráte?

— Už som i vyhral, — uškľabí sa Nátan a rozpráva mu o svojom kšefte. — Zmenku mi zajtra v banke zameníte, dobre?

— Keď prídem domov, vyplatím vám ju sám.

— To je správne, — pohládza si špekulant bradu, fľochnúc na hráčov. — Ja som vyhral, a on prehrá, hehe, — ukazuje hlavou na Gejzu. — Dnes by bolo dosť. Len na jedno som ešte zvedavý.

- Na čo?

— Čo tu robí pani Gaby s Galassym? — významne zmraští čelo. — Oni prešli ta zabaviť sa.

— No, teda bavia sa, — nedbal by zakončiť vyčerpaný Gelb a zažíva.

— Choďte si ľahnúť, pán doktor, — vstáva celkom svieži a jarý. — Ja sa ešte poobzerám. A, — zašepce diskrétne, — môžem mať pritom i nejaké trovy? Už viete, na také, čo nezbytne treba?

— Ale áno, pán Rosenkranz, — zažíva doktor opätovne a ide na oddych.

Nátan si ešte chvíľku všíma hráčov. Neujde mu, ako si Gejza znova a znova obškĺba fúziky.

— Tomu do rána akiste nič neostane, — pokrúti hlavou a, akoby všetko poctivo vykonal, vráti sa do lokálov, kde sa hrá v jedenadvadsať a podobne.

Tu sa tiež kopia na stoloch peniaze, veľké peniaze. Ale to ho nezaujíma. Jediná otázka, čo mu nedá pokoja: „Kde sa podeli gróf Galassy s Gaby Krupovskou? Tu boli — to je isté. Videl som ich na vlastné oči. A kto raz sem vojde, musí mať i prečo. Ľahko sa odtiaľto nedostane na svetlo.“ Takto mudrujúc, stane si za jednu spoločnosť a, vidiac, že istému fuzáčovi sa darí, priplichtí sa k nemu.

— Smiem položiť i ja na vaše karty zlatku?

— Nech sa páči, — zašomre fuzáč.

— Vysvietiť karty! — rozkáže okrúhly bankár. — Čo máte?

— Ja osemnásť, — vraví vytiahnutý, suchý pán, akiste profesor alebo úradník.

— Dvadsaťtri, — kývne beznádejne človiečik s okuliarmi na konci zaostreného nosa; iste advokát.

— Ja devätnásť… Ja dvadsaťdva… — vysvietia karty radom.

— Dvadsať, — mrká fuzáč v nádeji, že zasa zhrnie hŕbku rimštiakov.

— Dva túzy, — vyhodí bankár na stôl zeleňa a červeňa. — To je bank!

— Nyná, — ozve sa vtom Nátan, celý rozrušený, — to je dvadsaťdva.

— Starký, neučte nás, — zasmeje sa mu dobre vyváľaný, okrúhly pánko. — To my už vieme, čo je výhra a čo je fuč.

— Óvé, moja zlatka! — zadrhne sa slovo Rosenkranzovi v hrdle.

Chvíľku ešte hľadí rozmrzene na to presypanie groša. Ale keď zbadá, že všetci sú zabraní do hry, odtiahne sa do úzadia, morfondujúc: „Keby to bol Adolf, povedal by mu: Ty somár! Keď si vyhral jedného večera na kšefte päťsto zlatých, čo chceš ešte? Načo pokúšaš pána boha? Lenže tým somárom nebol Adolf, tým somárom som ja…“ Tak častujúc seba samého, sadne si za stolík do kúta a zavolá si čašníka.

— Prosím, pán riaditeľ?

— Aký riaditeľ? Čo, aký riaditeľ? — bráni sa vopred, aby mu za tento titul nenarátali dupľom. — Ja som, viete, chudobný žid, Nátan Rosenkranz z Podolínca. A teraz počujte, máte kóšerné víno?

— Prvotriedne, prosím… — ukloní sa čašník. — Mám priniesť fľašku?

— Nie, prosím, — zdvihne, ako obyčajne na znak vážneho úmyslu, prst dohora. — Doneste mi pol fľašky.

— To je nie možné, — uškŕňa sa čašník.

— Prečo by nebolo možné?

— Lebo taká fľaša je zapchatá. A kvôli komu sa otvorí, tomu patrí celá.

— No, tak otvorte ju kvôli sebe a mne nalejete pol.

— To nejde,— krúti čašník na nulku strihanou hlavou.

— Tak viete čo, — odkašle si Nátan. — Pošlite mi pána hlavného.

Hlavný dlho nechodí. Práce je mnoho — nestačí. Najmä na hostí, ktorí nič neutŕžia.

— Ten čašník mňa tak chce dostať s hlavným, — rozumuje starý bez nejmenšej rozčúlenosti, — ako som ho ja chcel s tým vínom. No, ale predsa nenarobím doktorovi Gelbovi účet za päť hostí!

Konečne sa hlavný pristaví.

— Čo sa páči, pán Rosenkranz? Vínko máme len v celých fľaškách. Sedem deci.

— Čo po tom, — pohodí rukou. — Ja som vám už dnes spravil tamhore cechu za piatich. Teraz by som bol na čosi zvedavý.

— Prosím, — pristúpil k nemu hotový k službám.

— Pán Bandi, — vraví mu dôverne, stískajúc už zlatovku v hrsti, — tu bola pred chvíľou krásna, zlatovlasá dáma s mrzkým, vyžitým aristokratom. Videli ste ich!

— Ach, tých dvoch? — zbiera pamäť. — Videl.

— Sú tu u vás?

— Neviem, — meria zvedavca nedôverčivo.

— Nyná, Bandi, vy by ste nevedeli? — vtisne mu zlatku do hrsti. — No?

— Viem, viem! — klopne si prstom na čelo, akoby len teraz prišiel na to. — Sú dobrej vôle. Bavia sa v separé…

— Kto všetko?

— Len on a ona.

— S tým mrzkým aristokratom?

— Nie. Ten odišiel, — stáva sa Bandi otvorenejším. — S Rudim.

— Kto je to?

— Neviem.

— Nyná, viete, — vpustí mu zasa zlatku do hrsti.

— Akýsi vysoký hodnostár, — spamätá sa hneď Bandi. — Ale tu sa menuje prosto Rudim.

— A čo robia?

— No, ako tu, — usmeje sa hlavný. — Jedia, pijú šampus a hrkútajú si ako dve hrdličky.

— No-no, — pohmká si starý. — Počujte, Bandi, — natiahne hrdlo, — keby im ja mohol byť čašníkom! Mnoho by som dal za to, — zdvihne významne obrvy. — Dobrý kšeft!

— Museli by ste dať dolu vlasy, bradu…

— Óvé, to nejde! — zastone Nátan. — A kľúčovou dierkou mohol by som počuť?

— To by vám ľahko nos privrzli, — obracia už i Bandi reč na žart.

— Tak ja tu nemám čo robiť, — zodvihne sa a porúča. — Všetko vyplatené!

Vyjde z herní. Podíva sa do hrdších lokálov, kde hudba hrá a zabávajú sa s dámami. Dnu nejde. Načo? Robili by si z neho posmešky, a on by musel ešte i platiť za to. Vyciepka na schodište. Poobzerá sa, či ho nik nezbadá, vezme klobúk do hrsti a pritisne sa ako tapeta k stene.

— Musím počkať, čo do rána, a vyzvedieť, aký je Rudi hodnostár, — uvažuje, odhodlaný na všetko.

Kým Rosenkranz čaká, Gaby sa s prešediveným Rudim výborne zabáva. Rudi je nie nikto iný ako Rózou opustený Laci. Iná známosť — iný pseudonym. Spočiatku je tu i Arnold. Ale ten je už vyskúsený, prozreteľný pán. Vie, takúto úlohu najlepšie odohrá Gaby sama. Keď zbadali večer v novinách útok, vypočítaný na citlivosť pána ministra, pochopili — tu je kritická chvíľa. Alebo ho získame my, alebo podľahne, keď nie Róze, jej novinárom. Povedali si — nájsť ho za každú cenu. Našli ho v dolných lokáloch hotela K spevavej labuti. I minister je človek ako všetci ostatní. Nemôže myslieť vždy len na blaho vlasti. Zavše smie i na svoje šťastie.

Rudi i myslí. Vie, život je krátky a po smrti nijaké ministerstvá. Róza sa na neho fúka — pre nič, za nič. Prečo by sa nepobavil s Gaby, ktorá je krajšia, azda i vtipnejšia ako Samlerová? On pre starosť o verejnosť toľko zameškal!

A mladá pani to cíti vrodeným inštinktom svojej ženskej bytosti. Páni v takom veku najčastejšie náhlia si ešte urvať ružu z rúk skúpeho života, aby im ľahšie bolo odísť a stratiť všetko.

— Na našu radosť, Rudi, — prihrkne si vysoký, len navrchu otvorený pohárček k jeho. — Na chvíľu nad chvíle!

— Na chvíľu nad chvíle! — opája sa chuťou i očami. — Róza by to nemohla tak pekne povedať…

— Dnes ti to povedala v novinách, — odhodlá sa Gaby na tigrí skok. — Čítal si? Nie? — a už i podá noviny, kde je tučným písmom vysádzané na očividnom mieste: Ťažkosti pri upisovaní našej štátnej 5% pôžičky. — Čítaj, ako ťa chcú dostať!

— Ach, ty moja krčmárska princezná, — ovinie jej ruku okolo dlhého, bielučkého hrdla. — Myslíš, oni ma dostanú?

— Ak sa im dáš! — hľadí na neho ani Dalila kedysi na Samsona, zvodne, opojne.

— Môžu čakať! — pohodí Rudi rukou a počne si pospevovať:

Spieva a zaje sa pritom do jej zvodného pohľadu, do jahodových perí, do tých mäkunko zvlnených pŕs… Zrazu ju objíme a, zadívajúc sa jej do tmavobelasých očí, vraví:

— Gaby, neveríš, že ťa mám rád? Zažiadaj si dnes, čo chceš odo mňa. Dám ti to!

— Dáš mi to? Ozaj mi dáš, — obopne ho ružovou čarovnosťou svojej ženskej duše.

— Dám!

— A povieš mi pravdu, na čo sa ťa spýtam?

— Poviem.

— Ozaj? — hľadí na poblázneného s nedôverou.

— Na svoju česť!

— Máš doma židovské žiadosti o licencie na Ryčave?

— No, keď som sa ti zaveril na česť, — váha len chvíľočku, — mám!

— Tak, — zamyslí sa ako kedysi Salome pred Herodesom, — daj mi tie žiadosti. Nepýtam veľa — tie písma.

— Myslíš, ti ich nedám? — usmeje sa jej do tvári. — S Rózou je i tak len trápenie! Poď so mnou do mojej vily a máš ich ešte tejto noci. Ideš?

— Idem.

— I ty ma máš trochu rada? - Veľmi!

Skoro potom Rudi a Gaby diskrétne opúšťajú zábavný lokál. Na schodoch o stenu pritisnutý, zarastený človiečik podrží svoj klobúk proti nim. Rudimu sa už dokonale mení v očiach. Jednako sa ešte vládze domyslieť. Siahne do vrecka a hodí chudákovi strieborniak.

— Ďakujem, — zašomre žobrák.

Ale sotva stíchne šuchot hodvábu a pár sa prešinie, človiečik zdvihne hlavu, postaví si na ňu klobúk a je z neho Nátan Rosenkranz. Pozorne vykročí za nimi. Oni z hotela, i on. Oni do najbližšieho fiakra, i on. Oni stiahnutými ulicami veľkomesta cez dunajský most na budínsku stranu — rozumie sa, i on. Zvedavosť ho ženie za nimi vyzvedieť, kto je ten pán vlastne. Ale i tušenie, že sa tu dnes udá niečo vážneho i pre neho a jeho Adolfa. Hľadí za prvým kočom, pobádajúc ospalého drožkára, ktorý má, zrejme, slabšie kone. Napokon zastanú pred úhľadnou, tichou vilou. Panstvo vysadne, koč ostane čakať. Len sa obráti na mieste. Potom zastane i druhá drožka, z nej vysadne Rosenkranz. Ale voz sa obráti a odhrčí.

Nátan pochopiac hneď situáciu, zájde do bočnej ulice. Z dlhého času obzerá si vily, i trblietavé hviezdy na vysokom nebi, a, zašomrúc tu i tu, chodí po trotoári. Tú hodinu vydrží. Fiaker poslal preč. Načo mu má platiť, keď Gaby má fiaker a Krížová ulica je blízko hotela K spevavej labuti? Prekračuje z nohy na nohu a myslí pritom, čo sa človek musí len natrápiť pre takého Adolfa! Ale príde mu na um doktor. Ten nemá ani Adolfa, a ako sa trápi, chudák! O trápenie nie je núdza. Keď ho nemáš, nájdeš si. Jakub si našiel Rózu! Šiel spať a ktovie, či zohol oka!

— Pane, — pripraví sa Nátan po prvej polhodine drožkárovi, ktorý si v koči spokojne podriemkava, — neviete, prosím, čia je táto vila?

— Čo je? — pretiera si fiakrista oči.

Zbadajúc územčistého bradatého tvora, myslí, že sa mu sníva a chce spať.

— Čia je táto vila? — zakričí mu Rosenkranz.

— Pána ministra financií, — zaznie lakonicky.

— Ach, — pichne zvedavca bolestne v boku, až zastone. — To je teda ten Rudi! Prv bol tuším Laci, — kmitne mu, čo počul o ministrovom pomere so Samlerovou. — A prosím, smiem sa ešte spýtať? — natŕča mu nos do zakrytého koča. — Nevzali by ste ma dolu? Ťažko mi je už chodiť. Dal by som vám zlatku… Bývam blízko Krížovej ulice…

— Ale dobre! Sadnite si na bak, — zašomre drožkár ospalo a podriemkava si spokojne ďalej.

O dobrú hodinu počuť tlmené hlasy. Záhradné dvierka sa otvoria a Rosenkranz vidí vojsť Gaby neistým krokom. Pospevuje si akýsi roztomilý šláger a, mysliac, že je drožkárom, zamáva na neho čímsi bielym vo vzduchu. Ale sotva starého oblysne drožkárska lampa, ozve sa tupý výkrik, i drapot papiera do noci a v druhej chvíli, udrúc ho, vsype sa mu čosi do tvári.

Keď sa preberie z prekvapenia, koč je už preč.

— Ožratá pľuha, — uľahčí si starec a, zbadajúc okolo seba hŕbu roztrhaného papiera, zohne sa a zbiera po zdrapoch.

Keď je s tým hotový, poobzerá sa, či ho nik nevidí, zájde pod najbližšiu pouličnú lampu preskúmať si korisť. Vytiahne z vrecka okuliare a pozerá, dlho pozerá. Ako tak stojí zahĺbený, prejde popri ňom bez hlasu tajomný tieň a vytrhne mu papiere z hrsti.

— Pane, pane, ako sa opovažujete? — volá zúfalo za ním. — Dajte mi moje papiere! — Tlmený hahot a tieň mizne medzi domami.

Dva-tri kúsky papiera — to je všetko, čo ostane v ruke Rosenkranzovi. Preklínajúc zločinca, pridrží si pod lampou aspoň to. Zrazu len prevalí oči a oprie sa o lampový stĺp, nepadnúť zo starých nôh. Na jednom kúsku totiž slabikuje: „… že žiadosti mojej vyhoviete, som v najhlbšej úcte… ponížený sluha… Adolf Rosenkranz.“