ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin príde k sebe z omráčenia, ale hlavou nemôže pohnúť. Ťažká mu je ako kameň. Ak i len obkladok napraví, zabolí, akoby do nej nožom pichal. Príde i lekár. Pani Eva poslala po neho do Klátovca. Obzrie ranu, vymyje a zaviaže.

Chorý nemôže z postele. Má času rozmýšľať o tom, čo sa stalo, i čo sa ešte stane. Ale aké sú to myšlienky! I zasvietia a hneď sa rozbijú ako zo skla. Snujú sa, mocú a o chvíľu vždy ich pritlačí sen. Sestra Terka nadíde k nemu. V jej dievčej hlave sa tiež rozbrieždilo za tú hroznú noc. Veď nech brat umrie, čo bude i z nej? Otec iba za pálenkou. Všetko premárni a ju vyženie! Rozcítená stane pri chorom a odháňa mu muchy.

— Je tu niekto? — ozve sa z postele.

— Ja som tu, — nakloní sa dievča. — Tera.

— Ty si, Terka? A kde sú otec?

— Neviem. Odišli kamsi. Hanbia sa, keď to vykonali.

— To nie oni. — A kto?

— Kvit!… A nebola tu Zuzka?

— Bola. Plakala celú noc.

— A príde?

— Príde.

Niekoľko slov a povedomie zastrie mu spánok. Takto prejdú dni i noci. Raz mu je lepšie, raz zasa horšie. Ale mladé, mocné telo mnoho zmôže. Rana na hlave je poriadna, ale na šťastie mozog nie je zasiahnutý.

Susedia a známi nadchodia ho pozrieť. Je im vďačný, najmä keď mu je očividne lepšie. No najradšej je Zuzke Bachelovie, švárnemu Gombáľčaťu, ako si ju kedysi sám pomenoval.

— Prejdi po Zuzku, Terka, — pošle sestru neraz. — Tak sa mi s ňou minie!

Zuzka i vždy príde. Iba ak by mala prácu. Čo by neprišla? Chorých slobodno navštevovať. Stanú si mu konca postele a rozprávajú, čo nového v dedine. Ako chlapi pijú, doma potom robia krik i bitky.

— Na Nižnom konci akýsi Škutinár zlomil žene ruku, — prinesie Terka.

— A náš otec, — referuje zas Zuzka trochu zamrzená, — veru sa včera s ujcom Mlatcovie pre tie nešťastné voľby i poškriepili a pobili. Bude z toho proces. Kúpia Gelbovi z Klátovca kabát.

— Tak, Zuzka, tak, — pohladí jej ružovú tváričku Martin pohľadom. — Škoda hnevu i groša.

— Škoda.

Zuzka vie, Martin ju má rád. I ona ho má rada, najmä čo sa mu to stalo. Je najkrajší mládenec v obci, a ak kochelovské zachráni, i má. Pravda, má sestru, ktorú musí vyplatiť. Potom to ohyzdné človieča tiež mu ostane na väzoch. Kdeže ho dá? Ale to by všetko nebolo nič. No, tu je Imro. Vo dne má Dinu, v noci pasie po nej. A najhoršie — nemôže sa mu vzoprieť. Čo sa už preto natrápila! Známosť s Martinom bola by jej z toho najistejším vyslobodením.

Deň-dva Gombáľča nechodí. Martin už si i sadne na posteli a číta. Nejde mu ešte akosi. Trápi ho myšlienka, prečo odrazu len nejde. U Bachelov muselo sa niečo prihodiť.

— Terka, — vraví už tretí raz sestre, — prebehni po Zuzku. Chcem jej čosi vážneho povedať. Prebehni, prosím ťa.

— Veď, — vzchopí sa dievča, — ale tú nechcú k nám pustiť.

— Prečo? — zbledne mládenec.

— Nuž, — váha, či mu všetko povedať, — pre tie voľby. A iste i pre tú bitku. V Žajdliciach sa všade ľudia vadia. Vraj i na celej Ryčave. Bude pravôt na vozy.

— Ja sa nevadím s nikým.

— Ale tebe ubližujú tí, čo sú s Gáblikovci. Toho Bendeho vraj ty si vymyslel.

— To nie je pravda, — pohne Martin strmšie obviazanou hlavou. — Bol by kandidoval i bezo mňa, Zuzke to poviem a vysvetlím, len by prišla.

— Vravela — príde. Len nech stihne odskočiť. A tu ti poštár priniesol akúsi kartu, — podá mu pohľadnicu. — Aká dáma je na nej! A skoro nahá, fuj!

— Gaby! — pozná hneď Martin, sotva pozrie na dopisnicu. Ani neprečíta — pohodí ju na zem.

Podvečer prikvitne Zuzka pristrojená do svojich krásnych výšiviek, s rožkami na strojnej hlávke. Je ani bábika. Mládenec chápe — je nedeľa a skoro mu dych zastane. Tak sa na svoju lásku zaprizerá.

— Nehnevaj sa, Martin, — rozpráva chutná do zjedenia. — Nemohla som. Naši sú zlí. Jednostaj majú niečo proti tebe.

— A ty nemáš?

— Ja? Čo by len mohla mať? — pristúpi bližšie k nemu, a keď zbadá, že Terka vyšla z izby, sadne si na peľasť. — Je ti lepšie?

— Lepšie, Zuzka, — vystúpi mu už i úsmev na tvár. — Je i čas — treba vstať a robiť. Otec ledva opatrí vo dvore. A sestra má celú domácnosť na starosti.

— Keď vstaneš, nebude mať?

— Musím i jej nejako pomôcť.

— Ako? Len nebudeš ty variť? — blysnú jej biele zúbky.

— To nie, — siahne jej za ohorenou rúčkou, pohladí ju a pohrá sa s drobnými prstami. — Privediem jej pomocníčku. Vieš, mať umreli. Musím pomýšľať na niečo. Gazdiná nám treba.

— A si si už vyhliadol nejakú? — nahne sa k jeho sivým očiam.

— Ako by nie, Zuzka!

— A zďaleka?

— Celkom zblízka.

— Ozaj, aká je? Vysoká, krátka?

— Ako jedlica.

— Aké má oči?

— Ako nezábudky.

— A vlasy?

— Čierne ako noc.

— A ústa? — podáva sa mu za rukou, až zacíti jeho horúci dych.

— Ani malina, — zdvihne sa na lakeť, druhú ruku ovinie jej okolo hrdla a pery pritisne k perám.

— Iď, Martin! — odtiahne sa zapýrená po uši. — Nech by nás Terka našla!

— Ona vie o tom. Ste dobré priateľky. Budete i dobrá rodina. Čo ty na to? Pristaneš?

— Čože ja? Ale naši!

— Vaši, vaši! — pohladí ju nežne po rozpálenom líčku. — Voľby prehrmia, a zas bude dobre.

— Veď už, — neprotiví sa novému objatiu. Privrie dlhé čierne mihalnice. Ale zrazu otvorí krásne belasé oči, zohne sa pod stôl a zdvihne pohľadnicu. — A toto je čo? — obzerá krásnu dámu a slabikuje písmo. — Kto ti to píše?

— Gaby, — odpovie Martin sucho.

— Gaby? No, — pokýva Zuzka hlavou, až sa jej mykne i široká stužka v ťažkom a hrubom vrkoči. — Aká pani! Páči sa ti?

— Nepáči!

— A prečo ti píše?

— Keď je blázon, — stiahne obrvy mladík. — Daj to sem.

— Počkaj, — odtiahne sa z peľasti. — Aspoň pozriem, čo ti píše. Vieš už?

— Neviem.

— Teda počuj, — slabikuje. — Milý Martinko, spomínam na Teba v tomto veľkom a krásnom svete. Počúvam, si chorý. Mama mi písala, čo sa stalo. Neumri! Škoda by ťa bolo! Gaby… — zvisnú Zuzke ruky, keď dočíta. — Pekne, pekne, — prehodí pre seba. — A odkiaľ si jej taký milý, Martin?

— Odkiaľ? Čo ja viem? — odpovie jej trochu podráždene. — Len si nemyslíš…?

— Ja nič, — smeje sa mu dievča šibalsky do očí, pomysliac si na kúsky s Imrom. — Gaby má rada kdekoho. Tu z pánov, tu z našich mládencov. To je krv.

— Ja ju nenávidím.

— Takú peknú, a nenávidieť?

— Nie ti je hodná do šľapaje vstúpiť. Nie veru…

Zuzka veľmi zvážnie na tieto slová. Rada je, keď vojde Terka. Reč ide o inom.

Keď Gombáľča odíde, mládenec je namrzený.

— Čo si tú kartu hneď nehodila do ohňa? — dovráva sestre. —— Ešte si Zuzka namyslí niečo!

— Čoby len, — uspokojuje ho sestra. — Veď je nie hlúpa. A vie, že si Gaby nevezmeš, a či ona teba. Už i preto, keď je vydatá, nie?

— Ale keď od tých Gáblikovcov všetko zlé ide k nám, — ťažká si brat. Spomenie si na večer pri kaštieli. Na jej zvodné oči, výhražné slová. — Veď sa hnevá na mňa, a ešte mi píše!

— Keď sa jej páčiš.

— Čoby len! Tej sa každé nohavice hneď páčia! A rada ich zamieňa… To je besná, napašmaná gáblikovská krv. A čo otec, doma sú?

— Nie, — zvesí Terka hlavu. — Zasa iste sedia u Gáblikov.

— To je hrozné! — zavzdychne si Martin zhlboka. — Už som myslel, budú trochu iný. Azda by i chceli a — nevládzu. Neodolajú. To je pokušenie. Aspoň ty prizri, čo sa dá, kým nevstanem. A opatri i to nešťastné chlapča v zadnej. Čo robí?

— Hryzie, — ukáže Terka ruku. — Už i mňa dohrýzlo.

— Bože, bože, čo sme len spravili, že nás takto káraš? — oprie sa mladík na žilnatú ruku a pomyslí na Toho, čo tresce priestupníkov do tretieho i štvrtého pokolenia. — Čím sme sa len previnili, že to všetko dopúšťaš na nás? Jedným rozkoš, druhým žiaľ a toľké nešťastie!

Tera, rozcítená, nemôže hľadieť na bratovu tvár. Odvráti sa a, zásterkou zakryjúc si oči, zaplače.

— Neplač, dievča, — ovládne sa Martin. — Nie je to len u nás. Takého je dosť v dedine.

— Ale, ale, — rozfiká sa sestra, — keby aspoň mamička žili!

— Ešte nám žijú, nebyť toho.

— Čo-o-ho?

— Tej strojárne u Gáblikovcov, — povie brat smutno. — Veď vieš, ako sa Gáblik chváli pred svojimi. Nie sudy, v svojej pivnici má strojáreň, kolesá, čo pre neho zhŕňajú z nás groš a pre nás vyrábajú biedu a slzy. Preto som sa dal i na tie voľby. Ak by bolo lepšie.

— I z toho je len hriech, — narieka dievča. — Všetka bieda na nás ide, — vykladá, až sa trasie ako osika.

— No, bolo i horšie, — precíti Martin, že musí byť chlapom. — Počuj, Terka, — zavolá na ňu mäkkým hlasom, ako už dávno nie, — poď sem! Až otec prídu a budú pri rozume, pošli mi ich. Pošleš?

— Pošlem.

— Ale sa nepovaďte, — utiera si zaslzené sivé oči.

— Neboj sa, — vstane z postele, či by už mohol von. Ale hneď si sadne na peľasť. — Chcem mu len povedať niečo.

Keď ostane sám, dlho rozmýšľa, ako mu to? Veď odkedy sa to stalo, ani neprehovorili spolu. Starý, keď vytriezvel, mrzel sa na seba, hoci to i nedával znať. Ani nejedol a niekoľko dní robil si na hospodárstve. Ale prišla chvíľa, a zasa ho potiahlo do krčmy. Keď oblizol nápoj, už bol tam.

— Aká to sila, — myslí si Martin, — keď jej ani taký chlapisko nemôže odporovať? Ba čím viac niekto odporuje, tým viac doplatí na to, keď ho zasa uchváti. Je to zdedené, či návyk je to? A prečo nevypukne na ňom? Nepodal sa na otca? A na koho sa podal otec? Na koho Dudroš, či Bachela? Na koho Kulbaska alebo Amerikánka Hana Nechtáčka? Na koho celé Žajdlice, veď kedysi bolo to inak?! Čo sa nezastane biednych ľudí vláda, ale ich dá otravovať Gáblikovcom? Mala by zdravších ľudí, i vojakov, i groša z daní, nech nie to. Celá Ryčava by bola iná. Ba celá stolica, — hučí mu v mladej hlave. — I otec by bol iný. Veď je robotný — nepolihuje. I rozumný — preto je richtárom. A najhoršie je, odkedy sa tým richtárom stal. Všetko sa vybavuje v krčme, všetky cesty vedú do krčmy. Odvtedy nedbal, čo mu mať. Nedbá o rodinu. Doma je nie doma, k svojim cudzí. Hovoriť sa s ním nedá. A teraz jednako musí s ním prevravieť. Povedal slovo Zuzke, tak musí otcovi tiež. Syn je syn, otec je otec…

Takto ho čaká, vyčakáva.

Pred obedom otvoria sa dvere a v nich mocný chlapisko.

— Otec, vy ste? — pretiera si Martin oči.

— Ja. Čože chceš?

— Musím vám niečo povedať, — zdvihne sa syn na posteli.

— Poďte, prosím vás! Sadnite si ku mne. Čo sa stalo — stalo sa… Ale mamka umreli, — zachveje sa mu hlas. — A vy ste nám otcom, ja vám synom. Musí to byť inak.

— No veď-no, stalo sa, — pohodí Adam rukou. — Hlúposť! Bol som opitý… — sadne si za stôl celkom svoj. — Máš pravdu, mať umrela, — rozcíti sa, až mu slzy vystúpia do očí. — Musí to byť inak!

— Aj bude, otec! — chápe syn, že je tu vhodná chvíľa, akú čakal. — Nemáme v dome poriadku. Terka sama je prislabá. Mnoho je to na ňu — také gazdovstvo.

— A čo — niekoho najať?

— Nie, zadíva sa na neho Martin s dôverou. — Ožením sa.

— Oženíš? A máš už koho?

— Mám. Zuzku Gombáľovie. Čo poviete na to?

— Zuzku? Čo ja dbám, keď ti vôľa? — rozpráva sa ako celkom iný. — Dom je dobrý. Bachela si i vypije, i má. Zuza iste dostane svoje. Len jedno, syn môj…

— Čo, otec? — diví sa až jeho mäkkosti.

— Či nekúpiš sliepku, čo zájde aj za iným kohútom?

— Ako to myslíte? — zmrzne syn, až zbledne. Pery sa mu chvejú. — Počuli ste niečo?

— Nie počul — videl!

— Videl? Čo, preboha?

— Večer išiel som poza humny. Tam bola s akýmsi pánom.

— S Imrom? — hľadí syn ani stena. — S ním?

— Neviem. Keď ma zbadal, ušiel. Ale bol pán!

— Tak? Teda i tu je ruka tej nešťastnej famílie, — zosŕkne Martin, — i tu? A ja bez toho dievčaťa nemôžem…

— No, veď ja nič, — ľutuje už Adam, že mu to vyšlo z úst. — Ja som ti len, aby si dal pozor. Ono je, zdá sa, dnes také, zajtra onaké. Ale keď si hačku vezmeš, naučíš ju i na uzdu, i na zubadlo.

— Vidíte, otec, — zadíva sa na neho s trpkosťou v očiach, — tá Gáblikovie rodina je naším nešťastím. Všetko sa jej zíde, všetko nám berie, naše peniaze i lásku.

V mládencovej duši zmrkne. Ešte pri práci vedel by sa zbaviť zlých myšlienok, ale takto! Obletujú ho na posteli ako kŕdeľ vrán. Preto radšej vstane. Ledva dočká, kým Zuzka príde.

— Zlato moje, — počne hneď k nej, sotva si sadne k nemu za stôl, — chodí Hana Nechtáčka i k vám?

— Chodí, — zadíva sa na Martina udiveno, že sa jej to pýta. — Prečo?

— Len tak. Chcel som ťa poprosiť, maj sa pred ňou na pozore! Ona je vždy poslom Gáblikovie mladých, keď im príde chuť na niektoré naše dievčatá alebo i ženy.

— Ach, — strhne sa Zuzka, zapáliac sa ani fakľa, — len si nemyslíš, žeby ja…?

— Nič si nemyslím, dušička, — stane si mládenec pred neveľké, nakrivené zrkadlo a skladá si obväzok z hlavy. Krásne čierne kučeravé vlasy vyhrnú sa mu nad vysoké čelo, prizdobiac zdravú tvár. — Vravím ti to len, ak by ťa tá striga prišla pokúšať.

— K nám ani nechodí, — pozrie dievča na neho trochu v rozpakoch. Aj sa jej Martin páči. Je naozajstný mládenec. Aj jej čosi zadŕha slovo v hrdle. — Čo by Nechtáčka len hľadala u nás?

— Hľadať by mala čo, — schytí ju do náručia a pritisne k sebe, — ale, Zuzka, ty si nie pre takých pánov! Ty si moja, moja! Či tak?

— Tvoja! — sklopí oči a ruka sa jej chveje. Necíti sa dobre. Čosi sa v nej ozýva. Vie niečo o nej, len jej to nechce povedať? Aj sa mu zrazu vyvinie z objatia. — Martin, — vraví mu, — a si už zdravý?

— Zdravý, láska moja, — zablysne životná sila v jeho šedivých očiach. — Prečo sa spytuješ?

— Len tak, — pobledne o poznanie v tvári. — Mne je akosi nevoľno. Musím domov. Zbohom!

— Zbohom, moja, — vyprevadí ju do pitvora. — Veď už teraz prídem k vám za tebou… Pozdrav vašich!

— Ďakujem, — spraví skoro vietor na schodoch fertuchami a už je preč.

Martin zbadal rozpaky, a nie mu je to jedno. Vie, trafil na citlivé miesto. Hana Nechtáčka u Bachelov bola. I Imro iste sliedil za Zuzkou za humnami. Dina, okatá židovka, už sa mu iste prikonala, a Gombáľča je práve ako jablko. Len zahryznúť do neho! Na ňu sa nehnevá, je primladá a neskúsená. Ale pri myšlienke na neho vzplanie mu v duši nesmierna nenávisť.

— Prašivec, — zafuní, cítiac v svaloch príliv sily po odpočinku, — keď má peniaze, a naše peniaze, myslí — všetko je jeho! No, veď…

Nedokončí v duši, ale zlá myšlienka je už v ňom zrodená. Zájde do dvora, chytá sa práce. Márne. V noci nespí. Predchodí mu jednostaj pred oči ten fičúr, ako pasie chlipné fľocháne po Zuzke. I Hanu Nechtáčku vidí, ako nadbeháva k nej, neskúsenej húske. Iste jej sľubuje niečo — uh!

Prejde niekoľko dní. I chuť do práce sa vráti. Len z čiernych myšlienok vymaniť sa nikam. Nadchodí červenák Mlatec a rozpráva, ako sa darí práca za Bendeho. Dnes-zajtra už majú voliť. Martina akosi nič nezaujíma. Na posteli mu bolo sto ráz lepšie než v takejto rozorvanosti. V nedeľu sa vyoblieka a počká Zuzku pred kostolom.

— Zuzka, — chytí ju, keď ide vedľa s knižkou, — čo to máš na prste?

— Nič, — snaží sa ľavú ruku zakryť šatôčkou.

— Aké nič? Veď som videl… — zapichne oči ani oceľ do jej belasých. — Kto ti dal prstienok?

— Našla som, — vystrie prsty. Obzerá si zlatý lesk a iskrivé očko, akoby nič. — Našla veru!

— Neklam, Zuzka, — presype on naraz cez zuby. — Viem, kto ti ho dal.

— Kto? — zdvihne na neho oči zanovito. — Keď vieš, povedz — no!

— Imro!

— Keď Imro, tak Imro, — nadurdí sa a pohne s hnevom.

— Zuzka! — zosŕkne za odchodiacou. Ale ona sa rozchichoce, akoby nič, a ponáhľa za priateľkami. — Bože môj! — zavzdychne si Martin a, obrátiac sa, vráti sa domov.

V hlave zacíti ukrutný bôľ. V srdci ešte krutejší. Pomyslí si: dievok dosť. I krajších! Dostane, ktorú chce. Márne. Nemôže sa Zuzky zriecť, tak mu uviazla v duši. A nemôže sa zriecť čiernej myšlienky odpratať z cesty pánika, Imra.

Keď príde noc, jeho vrstovníci chodia po dedine s harmonikou a spievajú. On? Sedí doma pri stole s prstami vo vlasoch. Keď svitne, chytí sa práce vo dvore, ale hneď mu ovisnú ruky. Stojí nehybne a rozmýšľa.

— Čo ti je, Martin? — spýta sa ho sestra.

— Nič, — to je všetko, čo povie.

Niekoľko dní pred voľbami vyjde večer z domu. Terka myslí: šiel za Zuzkou. Tak je to asi zo tri razy.

— Bol Martin u vás? — opýta sa priateľky.

— Nebol, — povie jej Zuzka ľahostajne. — On už ani nechodí k nám.

— A kam chodí?

— Neviem.

— Terka, a čo ten váš Martin toľko chodí okolo Gáblikov? — spytujú sa zasa chlapci Bunkovčíkovie dievčaťa. — Azda sa zlakomil na Dudrošovie Julu, či Maru od Komprdov na Močidlách, ha?

— Čoby len!