ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doma už čaká Gelba zas niekoľko prosebníkov, ktorým ide o to — dostať sa najkratšou cestou na Ryčavu. Vojde do kancelárie, a tu ani duše. Zastane pri koncipistovom stolíku, akty nedotknuté. Na Berkiho stolíku zas začatý odpis — nedokončený. Šéf sa zamračí, potrhne si nervózne prešedivenú červenkastú bradu a drobné oči mu vystúpia na povrch.

— Kde sú tí sprepadenci?

Vybehne za svojou polovičkou, objemnou Irén. Práve si pripravuje drahé, briliantové náušnice, čo jej muž priniesol z Pešti, ked ho zazrie nadureného v zrkadle.

— Čo sa stalo, Kóbi? — obzrie sa na neho prekvapená.

— Prosím ťa, — lapajúc dych, vesluje v povetrí rukami, — kde sú tí gauneri?

— Akí gauneri? — skladá pani v rozpakoch náušnice na toaletný stolík.

— No, doktor Merlan a pisár Berki?

— Merlan a Berki? — prechádza si Irén pokojne rukou po čele.

— Áno! Veď tí nehli aktom, čo som vytiahol nohu z domu.

— A nedal si im voľno?

— Ani mi na rozum neprišlo! — skáče Kóbi nervózne po pestrých kobercoch. — Práce v kancelárii a práce. Ale ja im ukážem! — behá hore-dolu. — Ja im dám! Nech mi len prídu na oči! Vyhodím oboch na trotoár. Tak…

— No, nepajeď sa, Kóbi, škodí ti to! — podíde k nemu žienka láskavo a chce ho pohladiť po líci. — Nepajeď sa, vravím ti!

— Ty ma len vysmievaš! — skočí ani chrček. — Ty mi nič neuznáš!

— Ako by ti len neuznala? — chlácholí ho polovička bez najmenšieho rozčúlenia. — Načo toľký hnev? I tak nič nespravíš! Takej lacnej sily, ako je Berki, nedostaneš. A o doktorovi Merlanovi sám hovoríš, keď sa neblázni, je ti neoceniteľný.

— Ešte sa ich aj ty zastávaj!

— Nezastávam sa ich, len ti pravdu vravím, — stisne žena chladno plecami. — Pozri, ja sa nerozčuľujem. Azda by som sa i mala prečo. Ty si chodíš kade-tade…

— Kade? — otvorí Kóbi oči naširoko, nečakajúc takýchto výčitiek od svojej tichučkej ženy. — Kde chodím?

— No, zájdeš si do Budapešti!

- A?

— A mňa necháš tu, v Klátovci, počúvať tvojich klientov: „Kde sú pán doktor? Čo sú pán doktor? Kedy prídu pán doktor?“ Myslíš, že je to nejaká radosť?

— Bol som len za povinnosťou. A ostatne, priniesol som ti náušnice!

— No, haste, náušnice! — očervenie dáma. — To len investuješ! Ako do svojho domu, záhrady, účastín — investuješ i do svojej ženy. Kedy si ja tie náušnice zavesím, hoci sú ani hrachy? Kamže my ideme, že by som sa mohla popýšiť aspoň raz medzi známymi? Nikam! Ty smolíš v svojej kancelárii, ja sa dusím v svojich moderne zariadených, krásnych izbách. A čo je z toho napokon? Roky sa míňajú, pomaly sme starí a bez radosti. Keby sme mali deti! — poznamená podivným tónom ako pre seba. — Aspoň jedno dieťa!

— Kto môže za to? — skrčí sa zrazu muž ani utajený kocúr. — Kto?

— Kto vraj môže, hahaha! — popadne ženu silený smiech.

— Azda ja? Povedz rovno, že ja! Nebol si u lekára? Nepovedal ti, há? Myslíš, ženu uspokoja komnaty a náušnice? Brilianty? Niektorú možno — mňa nie! Na, — vrhne mu šperky na stôl, — vezmi si svoje náušnice! Vráť mi moju mladosť — stratenú, otrávenú!

Na Jakuba padajú tvrdé slová ani kameň za kameňom. Takých ozaj nečakal. Prišiel sa spýtať ženy, kde sú koncipient Merlan a pisár Berki. Doniesol jej drahé náušnice, a ona mu takto! Rád by jej niečo povedať, čo by ju skrotilo a uspokojilo. Chcel by jej vysvetliť, že všetky židovské deti sú ich deti. Že je to jedno, aspoň sa nemusí s takým dieťaťom trápiť ako so svojím. Ale myseľ sa mu akosi mätie pri vážnom pohľade tmavých ženiných očí. Nepríde mu slovo na jazyk, hoci je on pohotový advokát. V inom prípade mal by i desať, i viac výhovoriek. A tu iba zahabká čosi. Obráti sa v rozpakoch a vyjde do svojej pustej kancelárie.

Zahrabal by sa do práce. Nejde mu. Dym púšťa za dymom, cigaretu pripaľuje za cigaretou. Rozrušený je do najvyššej miery. Ženine slová mu hučia v hlave ako rozdivený potok. Ona má pravdu, iste má, ale nie vo všetkom. Tie deti, no! Ale kam pôjde s ňou, zosadlovenou a pri jej bezohľadných manieroch? Teraz videl spoločnosť u Rózy Samlerovej. Čo by si len s ňou počal v takej spoločnosti? Čo keby sa tak rozčúlila a začala pohadzovať predmety ako briliantové náušnice? A — daj mi moju mladosť! — to sa povie. A muž nestratil nič, keď sa pripäl na celý život k žene, ktorá mu nerozumie? Hľa, Róza, tiež je židovka, ale aký rozdiel! Elegantná, distingvovaná! Ako sa len vie obracať vo vysokej spoločnosti! Aké ladné sú línie jej tela! Ako jej svieti pleť súladom s čiernymi vlasmi a obrvami! A ten pohľad hlboký ako noc, prenikavý, múdry ako trblet hviezdy večernice! Z tej by bola žena pre človeka, žijúceho vysokému cieľu!

Ani nevie, a morózny advokát doktor Jakub Gelb zazrie zrazu v belasých vlnách vonného dymu pohľad jej, jej — prekrásnej Rózy Samlerovej. Jeho suchá, zhrbená postava sa vystiera, malé, nedôverčivé oči zasvietia zvláštnym leskom, nepekná starecká tvár mu zduchovnie. Zrazu prehĺbia sa kolmé čiary na jeho vypuklom čele. Jeho bytosťou zalomcuje, čo dosiaľ nezacítil. Akýsi utajený vzdor a odpor oproti svojej žene Irene.

Z toho nečakaného podivného stavu vyruší ho ešte nečakanejšia návšteva.

— Gschamster Diener, — zatiahne starecký hlas pri dverách, ktoré kostnatá ruka pozorne priviera.

— Gn… tag! — zdvihne advokát ustato drobné šedivé oči a, potrhnúc si červenú bradu, zadíva sa prekvapene na bradatú, zarastenú postavu v čiernom ošúchanom kaftane. — Ja, že ste doma, Rosenkranz?!

— Doma-nedoma! — usmeje sa starý Nátan pokorne, žmoliac v rukách okrúhly plstený čierny klobúk. — Čo pôjdem domov, kým vec môjho syna Adolfa nie je v poriadku? Zašiel som na Rudavku k bratancovi. Kupčí s Galassyho drevom. Už tretí raz som tu. Akosi ďaleko tá Budapešť, ďaleko! Tak, čo Róza? — sadne si starec bez ponúkania. — Čo?

— Prijala ma slušne.

— Vedel som, vedel! — natiahne kostnatú ruku po cigarách a pichne si ako prv dve do kaftana. — Krv nie je voda! A sľúbila?

— Čo môže — vykoná.

— To je dobre, — zašomre Rosenkranz ako pre seba. — Môj Adolf teda dostane licenc na Ryčave. Aj iní židia dostanú. No, najprv môj Adolf! Či tak?

— Hej, — prikývne Jakub. — Mám to na deväťdesiatdeväť percent…

— Prečo nie na sto? — blyskne v hosťových očiach.

— Ak by nastali nejaké prekážky.

— Aké prekážky? — vystúpi mrazivý údiv na markantnú tvár, jej všetky črty so šedivou bradou i kostnatými rukami pošinú sa akosi dopredu. — Nemôže sa Róza na ministra spoliehať?

— Na ministra môže. I mňa uistil. Ale…

— Aké ale? — podloží vrchnú peru spodnou.

— Tu sú Jani báči, gróf Galassy a voľby… — podoprie si Gelb rukou hlavu, zabodnúc svoj ostrý zrak do múdrych Rosenkranzových očí. — Vec je na dobrej ceste, ale Róza má ťažkú úlohu.

— Keď ťažkú, treba jej pomôcť, — uškrnie sa potuteľne Nátan. — Nesmie nám kaziť ani percento, ani jedno percento.

— Ako to myslíte, Rosenkranz? — pozrie teraz už Jakub chladno a zvedavo na žida, tušiac, že zas má nejakú radu, čo sa zíde. — Viete vy, čo sú voľby?

— Viem.

— I čo v taký čas na Ryčave znamenajú gróf Galassy a jeho krčmársky kráľ Jani báči?

— I to viem, — stisne Nátan mäsité gamby, privrúc na chvíľu viečka, akoby sa mu čosi stavalo pred oči. — Všetko viem. Nebol som ja darmo pri bratancovi na Rudavke. Pán gróf Galassy ešte židovského úveru nepotrebuje. Ináč by bolo s ním ľahko. Napádať ho v našej peštianskej tlači pre všelijaké kúsky neosoží. Je to vládny pán. K tomu magnát a džentlmen. Jani báčimu už rozkázal a on poslúcha. V Žajdliciach sa už pije za Rácza Bertalana. Z Gáblikovie pivnice vyvalia sa sudy a sudy. Sedliaci sa spijú ako hovädá. Tak usporiada veci v Marušove Gáblikov švagor Pavel Hrvolec, na Rudavke druhý švagor Peter Hrvolec, na Gelbe tretí švagor Gusto Hrvolec, na Machníku Gáblikov synovec Ján Klempár, v Sklačanoch jeho druhý synovec Matej Klempár, v Rákoší…

— Dobre, dobre, Rosenkranz, — pretrhne rozhovoreného doktor Gelb, klopúc už netrpezlivo prstami na písacom stolíku. — Stav, ako vidím, poznáte. Ťažký stav. Čo sa tu dá robiť?

— Dá sa, dá, — uškŕňa sa Nátan, významne mykajúc gambami, — len rozumom pohnúť.

— Teda…

— Klátovčianski židia nech sú naoko za Rácza Bertalana, — mihne šibalsky očami. — Ale v skutočnosti budete pracovať i na Ryčave za opozičného Bende Ferenca… Nemusí vyhrať, ale Gáblik, ak ho chceme zlomiť, musí prehrať. A s ním musí prehrať i jeho gróf v Žajdliciach, i na celej Ryčave.

— Veľká vec, — šomre Gelb, zvesiac hlavu. — Ale kde máte na to ľudí? Kde i len jedného človeka?

— Ľudí jest, keď jest kapitál, — usmeje sa Rosenkranz. — A toho jest. Ja som sa informoval. O všetkom som sa informoval. Bende je opozičník, ale náš človek. Potrebujú ho isté naše kruhy, ktoré chcú mať dve želiezka v ohni. Uznáte, veľmi múdre… Keď nevyhrá — nevyhrá! Hlavne, ukázať pánom tamhore, že už krčmársky kráľ na Ryčave nie je bez konkurencie. A keď sú peniaze, ľudia to spravia.

- Kto?

— Poznáte žajdlického richtára?

— Kochela Bunkovčíka? — pohodí Jakub rukou. — Toho má Gáblik s telom i dušou.

— Jeho áno, — pristúpi Rosenkranz blízko k stolíku a natiahne sa skoro k samému Jakubovi. — Toho áno, ale jeho syna Martina nie! Hovoril som s ním, viem. Mladý človek, ktorý vie, čo je alkohol, a nedostaneš ho zaň. Má votum i autoritu, lebo je inakší ako starý. A nadovšetko — nenávidí Gáblikovcov. Hodiny som presedel s ním, kým ste boli v Pešti. Vykladal mi o Gáblikovej strojárni, čo mu zosýpa peniaze z celých Žajdlíc. Ale i o jeho synoch Gejzovi a Imrovi a o dcére Gaby, ktorým celé to bohatstvo vykrúti krky. I teraz boli tam veľké orgie. Skončili orgie v horách, ako diví ľudia. Boli tam klátovskí advokáti, i gróf Galassy.

— Môj koncipista a pisár, — zahundre Gelb nevrlo, — sú ešte tam kdesi.

— Váš koncipista je s nimi blízky?

— A aký blízky! Zaľúbený je do Gaby po uši!

— Ach, to je dobre! To je dobre, — zamrmle Nátan. — Dožičte mu to. Máte tak aspoň priamy styk s touto podivnou rodinou. U vás zamestnancom, tam milovníkom! Len na kocúra pozor! Ale na toho Martina možno bezpečne stavať. Uvážte si to a konajte. A, prosím, nezabudnúť na Adolfa Rosenkranza! Prvý licenc na Ryčave je náš… A ešte čosi, — vráti sa Nátan už odo dverí, — počúvať, proti grófovi Galassymu podal jeho synovec Végváry miliónový proces. Kedysi ste vyhrali žalobu proti nemu. Pokúste sa teraz stať sa jeho obhajcom. Adieu!

Gelb zabudne odchádzajúcemu i poďakovať sa. V belastom dyme stratí sa mu starec ako prízrak. Iba jeho slová ozývajú sa mu v duši.

— Obratný žid! — prehodí pre seba. — Vie, čo je boj, a má hneď i plán. Taká rasa sa nestratí! — zamyslí sa a uvažuje. — Poraziť krčmárskeho kráľa, alebo aspoň spraviť ho menej významným, nie zlá myšlienka. Ak sa Jani báčimu nedarí pri voľbách, ako obyčajne, stratí u grófa Galassyho, i Galassy u svojho priateľa, predsedu ministerstva v Pešti, dôveru. Róza by mala o toľko ľahšiu úlohu. O tom sa dá poradiť v klátovskom chevre kadiša. Konečne, nám židom je jedno — Rácz, či Bende. Posledný iste sa bude i exponovať za to — dostať židov do Ryčavy. A tu je ešte i tá kauza! Výborná príležitosť pre obratného advokáta nielen groše zobrať, ale dostať sa i do priazne vplyvného grófa. Majetkový spor — synovec Végváry kontra ujec Galassy — nebude bez zaujímavostí, najmä keď prvý je známy peštiansky kartár. Jeho matku svojho času Galassy vyplatil. Ak má Galassy písma v poriadku, — myslí si advokát, — nebude ťažko vyhrať proces, pripútať grófa a vykibicovať krčmárskeho kráľa, Jani báčiho, z jeho priazne… Tu niet čo strácať času, — ozve sa v Gelbovi advokátsky inštinkt.

Zabudne načisto na búrku s Irén, i na tých gaunerov, doktora Merlana a pisára Berkiho, ktorí sa ešte vždy nevrátili z túlačky. Vstane, otrasie cigaru nad popolníkom, vezme klobúk a vyjde na chodbu.

— Idem za grófom Galassym, — zavolá za ženou do kuchyne, akoby sa nič nebolo skúrilo medzi nimi. — Ak príde niekto, nech ma čaká.

— Dobre, — odpovie mu Irén, sotva zdvihnúc vyčervenené, od plaču napuchnuté oči.

U Galassyho upraví doktora Gelba po prihlásení vyšujtášovaný hajdúch do priestrannej knižnice. Popri stenách kníh a kníh v zasklených policiach. I starých, viazaných v bielej koži. Iste ich zbieralo niekoľko generácií. I staré portréty tu visia, svedčiac o sláve magnátskeho rodu. Jakub skoro zacíti na tvári otázku tých nemých očí: židko, čo tu hľadáš? Zachvie sa čosi v ňom v tomto cudzom prostredí. Nie je to stiesnený pocit malého človeka. Veď on, príslušník vyvoleného národa, má v Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi a v prorokoch inakších predkov ako gróf Galassy v liliputskej histórii svojho hrdého rodu. To je len nepríjemný pocit človeka, ktorý cíti, že vstupuje niekam, kde ním opovrhujú. Ukloniac sa hlboko hneď pri dverách, neistým krokom kráča po ťažkých perzských kobercoch. Ozve sa štekot. Veľká doga skočí mu do cesty. Ale na veliteľský hlas svojho pána pritisne sa k lesklým parketám a len zaskukne priateľsky. Pred anglickým krbom veľký dubový stôl, na ňom niekoľko otvorených kníh. Od jednej vstane prešedivený gróf Galassy.

— Dobrý deň, pán Gelb! — podíde galantne dva kroky napred a račľujúc podá mu ruku. — Prosím sadnúť si. Rád som, že idete. I tak som chcel s vami hovoriť, — zmyká sa mu chudá tvár nervózne. Vráskavým čelom prelietne temný mráčik. — Rád som, no!

— Prosím, prosím, osvietený pán, — vo chvíli je Jakub celkom pri sebe a nedbalo, ako doma, siahne po ponúkanej jemnučkej cigare. — Poteší ma, ak môžem niečím poslúžiť…

— Môžete, ako by nie! — uškrnie sa veľmož, púšťajúc i sám dym z vonnej cigarety. V jeho prenikavých očiach zablysne sa niečo ako na poľovačke, keď už vie, kde je zver. — Počujte, pán advokát, už som sa vás dávno chcel opýtať, čo vy toľko bombardujete žiadosťami o licencie financov a vysoké ministerstvo?

Otázka prekvapí Gelba ako hrom. Všetko iné čakal, len to nie. Cigara sa mu zachvie v ruke, nechce chytiť ohňa. Pot vystúpi mu na čelo. Zato drobné oči hľadia pevne a bledá tvár svieti odhodlaním. Ústa sa otvoria, načnú slovo…

— Pozrite, — nepripustí ho domáci pán, — máte celú uhorskú krajinu. Môžete si vychodiť licencií a licencií pre svojich. Prečo vám ide len o našu Ryčavu a Ryčavu?!

— Keď tu jeden človek má všetko v rukách, — prevraví chladno a odmerane. — Jediný človek!

- Kto?

— Pán Ján Gáblik zo Žajdlíc, krčmársky kráľ!

— No, tak som ja cisár, — zachechce sa Galassy, — lebo je to po mojej vôli. Viete, prečo potrebujem Jani báčiho, a keď chcete, i jeho dynastiu na Ryčave?

— Viem. Pre voľby, — púšťa už advokát kotúč dymu, dokonale sústredený na každé slovo. — Pre voľby, rozumie sa…

— I pre voľby, — pokračuje gróf, odhodlaný, ako vidno z prízvuku reči, odstaviť dnes Gelba od všetkého namáhania. — I pre to. Ale predne, Jani báči je báječný človek. Jeho deti, a najmä Gaby, sú nesmierne zábavní ľudia. Nezdierajú ako židovskí krčmári, ale i rozhodia, ako sa svedčí na opravdivých pánov, nie?

— Uznávam, vaša osvietenosť, — pochopí hneď hosť, že tú pevnosť nepôjde len tak zaujať. — Ochotne uznám…

— No, veď i musíte, hehehe! — potrasie sa prešedivená hlava. — Taká Gaby nevyrastie zo židovskej krvi…

— O tom by sa dalo hovoriť.

— Čože? — vzpriami sa magnát v kresle. — Vy poznáte takú šarmantnú židovku?

— Poznám!

- Kde? Koho?

— Rózu Samlerovú v Pešti.

— Ach, Rózu? — počne sa Galassy baviť, že rozhovor došiel na túto koľaj. — Róza Samlerová je rozkošná ženská a výborná herečka. Má otvorený dom. V Pešti je verejnou tajnosťou: pán minister financií zachodí vraj k nej často. Ale, pán advokát, nech tak Gaby príde do Pešti, stavím sa s vami, odvedie Róze i jej ministra.

— Myslím, vaša osvietenosť preceňuje vlohy pani Gaby.

— No, uvidíte, až pôjde do Pešti, čo dokáže. Ale to je bočná vec. Hlavné je, pán doktor Gelb — nechajte vy Ryčavu na pokoji! Ja ju chcem mať, ako je. Rozumiete? To je môj revír, a kým som ja tu pánom, je Jani báči krčmárskym kráľom na Ryčave. Nie som proti židom. Viem, sú dobrí vlastenci. Ale ak ich osádzať na Ryčave, získajte si Gáblika.

— To je márne.

— Prečo?

— Tam je licenc len pre jeho rodinu.

— No, nech vašich prijme do rodiny. Má dvoch slobodných synov. Nepokúsite sa o to, hehehe? Ale žart stranou, pán doktor, — zadíva sa mu gróf do meravej tváre. — Viem, ste žid a dobrý advokát. Vyhrali ste raz žalobu i proti mne. Chcem vám dokázať, že si ctím vašu osobu. Niet uhorského magnáta, čo by nemal svojho žida. Ja úver, chvalabohu, ešte nepotrebujem. Ale žaluje ma synovec o majetok, čo som ja jeho matke, nebohej mojej sestre, už vyplatil. Možno viete o tom. Ja mám všetko v poriadku, kauzu vyhrám. Taká kauza advokátovi donesie. A ja by som vám ju dal pod podmienkou…

— A tá je? — žasne Gelb nad takým obratom.

— Stanete sa mojím domácim židom. Nebudete podávať na ministerstvo financií žiadosti o licencie, ale sa postaráte miesto svojich židov poriadne o seba. Dva dni vám dávam času rozmyslieť si. O svojom rozhodnutí uvedomte ma písomne. Dobre?

Gelb chcel by povedať, že je podmienka nemožná. On je už rozhodnutý. Jednako sa mu ozve čosi v jeho židovskej duši. Tu ide predsa o zisk, o veľký zisk! Čo by na to Irén? A čo by na to i starý Rosenkranz?

— Dobre, — vyrazí z neho prázdno po chvíli, keď vstane z kresla a porúča sa. — Dobre.

V prednej kancelárii nájde svojich pomocníkov, doktora Merlana a pisára Berkiho. Ruky na písacom stole, na rukách zas hlavy. Drichmú, potvory! Inokedy bol by zjačal na nich. Teraz? Bojuje sám so sebou, škriepi sa, vadí za seba i proti sebe. Zájde za ženou o radu. Tá je hneď hotová:

— Haste, prijmeš Galassyho proces! Čo ťa po škamravých židoch? Toľké peniaze, nie? A okrem toho tá česť — doktor Jakub Gelb, advokát grófskeho panstva! — hovorí už, akoby zabudla na všetky bolesti.

Ale keď jej muž neprisvedčí, spustí na neho ešte ostrejšie ako ráno. Rozfiká sa, zbalí a odíde k rodičom. Tak!

— Oh, Rosenkranz! Nešťastný Nátan Rosenkranz! — chytí sa Jakub za hlavu.

Už by i popustil, veď čo z toho? V tom sa mu vynorí v duši húf bradatých židovských postáv, skrčených pod ťarchou života. Ich tmavé zraky vnikajú na dno jeho bytosti. Počuje ich hlas, vyčítavý i prosebný: „Tvoj otec bol kedysi taký chudobný žid ako my. Ty si dnes povestný, bohatý fiškál. Detí nemáš. Pomáhaj teda svojeti! Na to si!“

Tak búri v ňom, kmáše ho, škrtí. Tvár mu opadne, akoby ju posýpal popolom. Stane sa ozaj škaredou. Vyjasní sa len o dva dni, keď pisár Berki nesie list do Galassyho kaštieľa. V liste je čierno na bielom: advokát dr. Jakub Gelb ostáva len pri svojich licenciách, ďakuje za láskavosť a výnosnej kauzy sa zrieka.