ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Hrvoľcovie preddavku Gaby márne čaká svoju časť. Gejza hneď sa zoberie za Hildou do Pešti. Imro ide s Dinou do Klátovca a nakúpi jej všetkého, čo si len žiada. Celú, celučičkú výbavu.

Krupovská to vie, ale nepovie slova. Keby i povedala bratom, odvrkli by jej: — Choď do Hrvoľcov i ty a vezmi si svoju časť! — Oni už inakší nebudú. Ani sa netrápi pre seba. Kamoško je dobrý pracovník. Odborník, bez ktorého by sa v hute na Machníku neobišli. Dostáva pekný plat, čo je im dvom cez hlavu. Ale čo s ostatnými?

Čím viac vniká do obchodu, tým zreteľnejšie vynoruje sa jej pred očami ťažký jeho stav. Upomienky chodia na upomienky, tu za tovar, tu na dlhy. Upozornenia z klátovskej i z iných bánk — vymeniť zmenky, alebo — lenže dobrými žírantmi — obnoviť. Závislosti bratov. No skoro zbadá i veľké závislosti otcove. Najviac ju mrzí, že o zlom hmotnom stave v Gáblikovie kolónii vie už verejnosť. Prepustené služobníctvo i dobre a zadarmo utraktovaní hostia odplácajú sa ako obyčajne. Šíria zvesti o blízkom bankrote krčmárskeho kráľa. Na to sa, pravda, veritelia pohnú ako lavína.

Na Gaby sa všetko hrnie ako pohnuté balvany na jedľu v úbočí. Zato ona stojí. Neraz sa jej zdá, že čím je viac ťažkostí, tým viac rastie jej odpor a odhodlanie. Zmenší počet čeliadky na minimum. Ako beluše, predá i z rolí tie, čo sú ešte nazaťažené. Láta a pláta, čo sa dá. Pritom usiluje sa vždy dozrieť na všetko.

— Mara, — vraví jedného dňa slúžke. — Preskoč do Imrov. Nech mladý prídu. Nikoho niet v šenku…

— Mladý pán ležia, — vraví dievka.

— Tak nech príde Dina, — rozhodne hneď pani. — Dnes máme práce v záhrade. Ja nestačím.

O dobrú chvíľu vráti sa Mara vyčerpaná a udychčaná.

— No, že si už tu! — kára ju Gaby.

— Keď som počula… počula, — lapá dievka dych. — Viete, čo je v dedine nového?

— Čo? — pozrie na ňu zvedavo.

— Tá Bachelová je zle… Azda už i dokonala, — rozpráva trhano. — Totku Kulbasku pojali žandári… pre tú pomoc, viete?… Na ceste je všade ľudí a ľudí… Už je bohatá nevesta tam. Ostaneme len my, chudobné… Tá už šla…

— Zuzka Gombáľka, vravíš? — zvisnú panej trochu ušpinené okrúhle ruky bezvládne.

— Zuza, hej…

— Chúďa Zuzka, — poľutuje ju, pomysliac pritom na dvoch ľudí, ktorých sa to azda dotkne: na Martina a na brata Imra.

Príde i Dina, počerná drobná židovčička. Zájde rovno do krčmy, ako jej je nakázané. Trpezlivo čaká, či niekto príde alebo nie.

— Dina, si tu? — nakukne Gaby, začujúc jej kroky, do kuchyne.

— Tu, — hľadí Dina splašeno.

— Čo je s Imrom?

— Nuž, — zvesí hlavu a skoro sa rozplače, — prišlo mu zle.

— Čo je s tým človekom?

— Bolo by mu ísť do nejakého sanatória, — nezdvihne očú zo zeme. — Vždy väčšmi kašle. Potí sa, nespí…

— Ísťm ísť, — zopätuje Gaby, — keby bolo za čo! Ale uvidíme, čo povie lekár.

— Včera bol u nás…

— Čo povedal?

— Nuž, — stisne plecami, — to je práve, keď nič nepovedal.

— A ssanatórium si spomenula?

— Áno, — tisnú sa jej slzy do očú.

— A čo?

— Iba kývol rukou a odišiel, — rozfiká sa dievča.

— Dina, — pristúpiac k nej bližšie, prehovorí Gaby po dlhšom mlčaní, — povedz, máš Imra rada?

— Myslím, mám — zdvihne uslzené oči.— On bol ku mne dobrý ako nik.

— Kde ste sa poznali? — nemôže potlačiť istý súcit k tomuto stvoreniu. — V Pešti?

— Áno, — prikývne. — V hoteli K spevavej labuti.

Tá labuť v živote Gáblikovcov akosi mnoho spieva, mihne jej mysľou. — A čo si tam?

— Bola som čašníčkou, — vykladá, keď zbadá čistý, ženský záujem. — A ako taká musela som byť na všetko. Rodičov som nemala, nevedela som, čoho sa chytiť. Spočiatku som sa toho bála, potom ma to dráždilo. Napokon zbridila som sa sama sebe.

— Skúsila si veľa? — počúva jej slová s najväčším porozumením.

— Veľa, — sklopí oči. — Opití mužskí boli hrozní… Radšej by som už bola skočila do Dunaja. Vtedy si ma vzal Imro. A teraz… potom sa mám zasa vrátiť?

— Nevrátiš sa, neoj sa, — vycíti Gaby čosi vážne spoločného v duši. — I okrem hotela K spevavej labuti je sveta dosť… — pohladí ju po opadnutej tvári.

Do krčmy vojdú sedliaci pre nápoj. Dina ich obslúži, kým Gaby zas ponáhľa sa do kuchyne za Nechtáčkou. Potom s Marou do záhrady.

Kvety už šľahol prvý mráz. Na stromoch nebolo ovocia a nažltnutý list za listom padá, kade idú, na chodník.

— Nakopať burgyne pre svine? — spytuje sa dievka.

— Nakop, — zamýšľa sa pani. — Potom počneme vyberať zeleninu.

Teraz obe zastanú. Z kostolnej veže ozve sa umieráčik.

— Chudina Zuzka, už sa vydala…

— Taký je život, — zašepce Gaby. — Škoda jej!

Na pohreb zíde sa celá dedina. Spestrejú výšivky a zbelejú sa sviatočné kroje dievok, žien i chlapov. Do zástupu stane i štíhla pani Gaby v čiernom.

„Dobre, či zle sa jej stalo?“ zamýšľa sa, nevšímajúc si nárekov. „Ba čo na to Martin? A má prísť…“

Cestou na cintorín počuje, ako sa škriepia ženy medzi sebou.

— A čo tá Kulbaska?

— Sedí. Za rok ani nevyjde…

— Tak jej treba! — ozvú sa hlasy. — Načo sa chytá, do čoho sa nerozumie?

— Inokedy sa jej podarilo, — bráni ju ktosi. — Čo ona môže zato?

— Ale je to hriech!

— A keď lekár pomôže dáme, — počuje i Gaby pichľavú poznámku, — to je nie hriech?

Na cintoríne vybočí Krupovská zo sprievodu a zájde si navštíviť mamu. Dlho, dlho stojí zamyslená pri mohyle, na ktorej vädnú kvety. Ľudia pozrú v tú stranu a ich pohľady nie sú už také nezmieriteľné.

„Na cintoríne sme si všetci blízki,“ pomyslí si pani. „Prečo len na cintoríne? A čo sa musí človek nabojovať, kým sa dostane po tento svoj cieľ?!“

Doma nájde otca v predizbe. Je červený a nadutý, akoby šiel zúriť.

— Čo vám je otec? — spýta sa ho starostlivo.

— Nič, — odsekne jej hrdo. — Sprav si poriadok so svojimi poddanými!

V kuchyni počuje od Nechtáčky, že ich starý pán chce komandovať, lebo je on vraj kráľ. Majú si vziať metly a cvičiť ako vojaci alebo žandári. Keď ony nestačia, kričí, reční a nadáva im. Dá ich vraj do chládku a vyviaže ich ako vojakov.

— A mňa búšili do dverí, lebo vraj neviem execírku, — smeje sa Mara.

— No, len im nerobte proti, — nakladá Gaby. — On je už ako dieťa. Najlepšie mu spraviť po vôli, čo sa dá.

Pred večerom zájde navštíviť brata. Prekvapí ju tichosť a pustota na Gáblikovie kolónii. U Gejzov zamknuté, u Imrov nemo. Iba v oblokoch jej domca kvitnú muškáty a begónie.

A ako tu všade bolo veselo! Na verandách pletené stoličky, ale prázdne. Prv sa na nich sedávalo.

— Čo je s tebou, Imro? — nájde brata na pohovke čítať noviny. — Si chorý?

— To len tak, — usmeje sa mdlo. — Sadni si, Gaby.

— Mal by si do nejakého sanatória… Peniaze azda ešte máš.

— Už som minul.

— Dám ti ja, — myslí sestra na svoje šperky. — Len ťa nenecháme zahynúť!

— Nie mi je tak zle, — zjasnie mu priesvitná tvár. — Od včera mi je už lepšie, — hľadí na sestru mäkko, akoby sa jej chcel pochváliť i poďakovať. — Prídem k sebe a potom sa dám do práce. Necháme si z hospodárstva len najpotrebnejšie. I krčmu usporiadam, — robí si optimisticky najkrajšie plány. — A kde je Dina?

— V krčme, — všíma si ho, opadnutého, pozorne. — Iného nemáme nikoho. Alebo ja, alebo Dina.

— Gaby, — chytí ju za ruku, — prosím ťa o niečo!

— O čo, Imro? — hľadí do jeho veľkých sivých očú, ako bývali mamine. — Povedz!

— Počuj, — dotkne sa jej svojimi suchými prstami, — Dina je celkom dobré dievča. Celú noc je hore pri mne, keď nespím. Buď k nej dobrá i ty. Keď prídem k sebe, ja ti to vynahradím.

— O Dinu nemaj starostí, — prevraví k nemu viac očami ako jazykom. — My si rozumieme.

— To je dobre, Gaby, — usmieva sa na ňu. Len je ten úsmev ako zimné slnko. — A komu to vyzváňali?

— Nevieš? — uvažuje. Povedať mu, či nepovedať?

— Kdeby som vedel? — hľadí zvedavo.

— Zuzku Gombáľovie pochovali!

— Zuzku? — zvisne mu naraz hlava a rozkašle sa, až sa mu pretrhne čosi v prsiach. — Och… och… — zastone a vyfľuskne krv na dlážku. — No, — utrie si pot z čela, — už mi je dobre.

— Ale tá krv! — díva sa Gaby smutne na zem.

— No, to sa stáva, — vysvetľuje Imro jej i sebe. — Pukne v pľúcach žilka a krv ma zaleje.

— Máš pravdu, — zachveje sa jej hlas. — Ale ty musíš niekam. Rozumieš?

O niekoľko dní zavedie ho Dina do Tatier. Opatrí, čo treba. Sama sa hneď vráti. Gaby nezvládze všetko. Starosť na starosť sa kopí. Gejza nedá ani znať o sebe. Niekto musí pomôcť.

— Čo ti povedali? — víta ju mladá gazdiná, ktorú stojí bratova cesta skvostný náhrdelník. — Je nádej?

— Stisli plecami, — vraví.

— To znamená, milosť u Boha, — vynorí sa jej v duši pomstivý prízrak Rosenkranza. — A Gejza, ten Gejza, — zalomí rukami, — ani sa len neozve! On je nie zvedavý, ako sa tu máme…

Keď nie on, je iný. Istého popoludnia pristaví sa v Žajdliciach Galassyho záprah.

— Gaby, čo je to s tebou a s vami? — zavrúc za sebou dvere, spýta sa jej gróf, elegantný a distingvovaný ako vždy.

— Nedobré zvesti kolujú o Gáblikovcoch. Vraj bankrot a také, — pritúli ju dôverne k sebe. — Čo je to, dieťa moje?

— Nič, Arnold, — nechce sa mu priznať. — To sa stáva.

— No, no, — vytiahne vtom náhrdelník, čo predala v Klátovci pre Imra, — a toto je čo?

— Ach, — žasne, poznajúc skvost na prvý pohľad. Veď dostala ho od neho. — Musela som, — sklopí oči.

— Nemusela, — pobozká ju na čelo. — Niekoľko slov na kartičke starému priateľovi by bolo postačilo. Priniesol som ti ho, — zjagocú sa brilianty náhrdelníka v jej ruke. — Je tvoj!

— Verila som v tvoje priateľstvo, — hľadí na neho vďačne. — Ale som si netrúfala. Toľko som ťa už stála!

— To je moja vec, Gaby, — vypne sa gavaliersky, pohládzajúc jej prostunký pôvab očami. — Pokladal som si to za povinnosť. A ešte jedno. Prišiel som ti ponúknuť svoj peštiansky dom na Krížovej ulici. Pozri, som starý mládenec. Rodina to všetko rozchyce. Už sa i teraz pravotia so mnou. Ak sa ta prenesieš, dám ti ho. Ak nechceš mať s domom starosti, dám ti apanáž a môžeš tam bývať. Ty nie si dáma zhniť v Žajdliciach. Patríš do veľkého mesta. Pristaneš?

— Ďakujem, Arnold, — neodťahuje sa od neho. — Ale ja mám — muža!

— Rozumiem, — pokýva prešedivenou hlavou, v rozpakoch. — Ja som len, ak by ti to bolo vhod. Nechceš do sveta. Verím, máš už svoje dôvody. Keď teda to nie, čo môžem spraviť pre teba?

— Hovoril ti doktor Merlan?

— Merlan? Advokát Merlan, čo je namiesto Gelba? — preberá sa v spomienkach. — Aha! O tom Rosenkranzovi? Hovoril.

— Teda vidíš, — hľadí na neho prosebne, — ak chceš čím naše priateľstvo korunovať, ochráň ma pred tým človekom!

— Bojíš sa ho?

— Všade sa vlečie za mnou v svojej húževnatosti, — žaluje sa dôverne. — Nebojím sa ničoho, len ma to znervózňuje. Spravíš mi to?

— Spravím.

Po Galassyho odchode je Gabe hneď akosi ľahšie. V duši cíti niečo viac ako spokojnosť — istotu. Ako pri plávaní na striebristých vlnách, keď je ktosi blízko na člnku.

„Teraz to už pôjde,“ presviedča sa sama, „teraz sa už nedám!“ Obzerá si briliantový náhrdelník. Nikdy jej nebol milší než teraz. Myslí na Galassyho ako na pravého gavaliera, ktorý jej dával veľa a žiadal tak málo. Skoro ako Koloman! Skoro…

Hneď zatým jej vyjasnený obraz zastrú nové a vždy väčšie starosti. Úrady spomenú si na zaostalé dane, služobným treba výplata, tovar by bolo objednať, a Gáblikovie obchod dostane ho už len za hotové. Z ruky do ruky.

— Oh, — vojde si neraz prstami do zlatých vlasov i večer, keď je s mužom.

— Čo sa trápiš, Gaby? — teší ju muž prostodušne. — Nechaj všetko plávať!

— Nie, Kamoško, nenechám! Nedám si nič vyrvať z ruky. A ak mi moje kto i vyrve, nech mu to príde aspoň poriadne draho!

— Dobre, ruj sa, — posadí si ju nežne na kolená, načrúc z jej belasého pohľadu. — Len potom nezúfaj!

— Nebudem, Kamoško, — oprie sa mu na prsia. — Nebudem!

A ozaj, pomaly neprekvapí ju už nič. I najväčšie ťažkosti prenáša pokojne. Neraz jej predíde pred oči zlatý balvanisko, čo videla vo sne, ako závalu Gáblikovcov. Zdá sa jej, povala sa prelamuje, zo stien pod tou ťarchou vyrucujú sa skaly. Ale ona podopiera krov brvnami a vypadnuté skaly vtíska zasa na predošlé miesto. V hlave myšlienka vyvoláva myšlienku. V duši, predtým prázdnej a rozkošníckej, odohráva sa heroický boj — zachrániť svoj dom pred úplným úpadkom a rodinu svoju pred hanbou!

A jednako stačí myslieť i na čosi iné. Istého dňa zvestuje Mara mladej panej, že u Bunkovčíka je vraj radosť. Prišiel Martin!

— Martin? — dotkne sa Gaby i pri jej starostiach. — Videla si ho?

— Videla na dvore, — prisvedčí dievka. — Celkom je inakší ako bol. Ostrihaný naholo, ako keď prišiel z vojny.

Krupovská už necíti v duši ako kedysi pri prostej myšlienke na neho. Súženie je ako oheň; v ňom najčastejšie, čo má prehorieť, prehorí. Jednako by s ním rada slovo stratiť. Aspoň mu povedať, nech sa nehnevá na Gáblikovcov. Majú dosť! Ale ako sa na to podobrať? On k nim nepríde. Ona zasa do richtárov, a práve teraz? To nie!

A tu div sveta, raz len príde k nim Martin sám.

— Prišiel som sa vám poďakovať, — vraví jej v predizbe trochu v rozpakoch, — za to, čo ste za mňa orodovali.

— Maličkosť, — pozve ho Gaby do izby, keď v krčme nerád sedí. — Mrzelo ma, čo sa stalo, — ponúkne ho sadnúť si. — Najmä, že v tom bol náš Imro zapletený, — hľadí mu do otvorenej tváre, podivujúc sa svojej odmeranosti. — Chcela som ti dokázať, Martin: nie sme my Gáblikovci takí zlí, ako sa azda zdáme byť.

— A kde je Imro?

— V sanatóriu.

— A bude z neho niečo?

— Pánboh vie?

— A kde je Gejza?

— Neviem, — zvesí Gaby hlavu. — Odišiel do Pešti. Od tých čias nedal znať o sebe.

— Nedal? — zamyslí sa Martin. — Pani, — prevraví o chvíľu, — s vami je zle. Stará pani v hrobe. Starý pán — vidieť, čo je s ním. Beluše i niektoré role ste už predali. Mladí páni takto! To je už priveľa.

— Priveľa, Martin, — lahodí jej jeho uznanie, až sa jej slzy tisnú do očú.

— To je, ako som predvídal, — prikyvuje si mladík sám. — To nešťastie najprv zničí nás, potom to šťastie zasa vás.

— A čo, keď prídu iní na naše miesto?

— To mi povedala i nebohá stará pani, Pán Boh ju osláv! — skloní oči bezradne. — To je to!

— A povedz, Martin, hneváš sa ešte na nás?

— Nehnevám.

— A na Imra?

— Ani na neho, — povie bez rozmýšľania. — Bil sa za svoje. Nevedel som, že ona už patrí jemu.

— Nepatrila, — krúti hlavou Gaby. — On si ju získal, hlúpučkú, ako pán, na radosť. Ale vidíš, pyká! Na svete nie je človeku nič odpustené. Chápeš to, Martin?

— Chápem, — zvesí hlavu.

— Ona patrila tebe, — vykladá pani. — Lebo si ju nechcel len pre radosť. Povedz, Martin, mal si ju rád?

— Nikdy som nemal tak rád ženskú ako ju, — prizná sa polohlasne. — Ani nikdy nebudem mať.

— Tak ju po zlom nespomeň, — hľadí mu vážne do očú. — My máme svoj osud, a ak i niečo môžeme, neraz nevládzeme mu vyhnúť. Utrpenie za chyby nájde iných, nájde i nás. Akoby to nebolo oddeliť od života. Žiť znamená i trpieť.

— Ako to hovoríte, pani? — zablysne Martinovi v očiach. — Prečo?

— Celkom inak ako kedysi.

— Kedysi, Martin, kedysi! — zavzdychne pani. — Život je škola!

— A ja, — vstane a narovná sa ako vojak, — keby som nebol sedliak, pekná pani moja, bozkal by vám ruku…

Stretnutie s Martinom zloží jej ďalšiu ťarchu z duše. Nielen preto, že jej je i dnes sympatický. Ale keď v ňom vidí reprezentovanú tú dobrú časť Žajdlíc. Ten mladý chlap mohol by byť svedomím tejto obce, a hľa, on už dnes nepreklína. A podivné, jeho prítomnosť ju už nedráždi. Kedysi bola by hotová na všetky extravagancie, teraz jeho osoba ju citeľne preroďuje. Ba dodáva i sily pre ďalšie.

A ak kedy, tej sily jej teraz treba.

Z Budapešti dostane list od Gejzu. Otvorí ho nervózne. Tuší vopred, že bratovi súrne treba niečo, keď sa učlovečil napísať niekoľko riadkov. Ani sa nemýli. Píše, že má vraj čestnú dlžobu — päťtisíc zlatých. Vie, že ich ona nemá. Ale ak by mu ich mohla zaopatriť u rodiny alebo u svojich priateľov, pomohla by mu z veľmi ťažkej situácie…

Panej vypadne list z ruky.

— Čo si ten človek myslí? — vnorí hlavu do dlaní. — Pre jeho ľahtikárstvo predám si posledné? Či pôjdem za Galassym…? On by nedbal, keby som šla za hocikým, len mu priniesť peniaze… Nie!

Ani mu neodpovie.

Niekoľko dní zatým píšu zo sanatória: prísť po pacienta, keď sa mu už netreba liečiť. Gaby tomu porozumie a pošle Dinu priviezť ho. Ale ešte ani nedôjdu, keď Hilda z Pešti oznamuje, že Gejza v hoteli K spevavej labuti náhle skonal.

Gaby sa zadíva do prázdna, akoby tomu všetkému nerozumela. Sníva sa jej, či je pri sebe? Uvedomí si, ako jej hučí v hlave. A z toho hukotu nesú sa k jej sluchu zrozumiteľné, známe slová, ťažké ani olovo… E-Krie soll dir geschnitten werden… V izbe sa ozve ostrý výkrik, a ona stratí vedomie.