ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vysoké hory nad Ryčavou sadnú ťažké, daždivé mračná. Niekoľko dní sa leje a leje. Nemožno z domu. Rieka Ryčava sa rozvodní a hukoce dolu dolinou. Ryčí, ako ľudia vravia.

Čo len vody, ale rozryčí sa i v dušiach ľudí. Volebná nálada sa rozteká a podmýva ináč pokojné chalúpky, žmúriace najviac neveľkými oblôčkami spod slamených striech.

Keď dážď stíši, Jani báči dá zapriahnuť do pohodlnej bričky. Škuľavý Jano nezapriahne parádne beluše. Načo tie drať, keď pôjdu cestami-necestami? Zapne menšie hnedáky. Tie sú na robotu a utiahnu kdekoľvek. I hore krovom.

— Jožinko, poďme, — ponúka Gáblik doktora, ktorý už dni trávi v Žajdliciach veselo. Radí sa s Jani báčim, je a pije na jeho účet. — Prejdeme sa trochu po Ryčave.

Merlan vyhupne na sedisko, zastreté zvrchu plátnom proti dažďu. Jani báči prisadne k nemu, vezme liace do ruky, potrhne a už aj idú…

Cesta je blativá. Hnedáky nedvíhajú hlavy hrdo, ale ťahajú dobre. Gáblik rozpráva cestou, ako si on všetko na Ryčave usporiada. Jožko, ktorý to už počúva po piaty raz, zamýšľa sa a puká z cigary. Vypúšťa beláskavé kolieska a díva sa, ako sa rozplynú.

— Vieš, Jožinko, — vykladá Jani báči, ktorý vo volebnej nálade vždy až veľmi ožije, — v mojej pivnici tie sudy, to sú ti ani ohromná strojáreň. To sú kolesá i transmisie. A nielen vyrábať peniaze v Žajdliciach! Čo tam! Keď sa tie kolesá raz roztočia, pohne sa celá Ryčava. Vyrába sa presvedčenie, ako ja chcem. Myslíš, osvietený pán gróf Galassy nevie, čo má v starom Gáblikovi? Židia sa mu natískajú pre licencie. Daromnice! Kde to má na čas volieb lepšie zariadené ako na Ryčave? On to i vie. Preto šiel s mojou Gaby do Budapešti…

Zastanú v Marušove, rozumie sa, pred krčmou. Privíta ich chlap v plnej sile, švagor Paľo Hrvolec.

— Ach, vitaj, švagre, — otvára ochotne dvere pred vzácnymi hosťami. — Už som i čakal, že prídete, a nič.

— Keď bol ten čas taký planý, — zašomre Gáblik. — Tak, Paľo, — zmeria ho pohľadom, — robíš voľačo?

— Robím, — porozumie hneď narážke. — Ako by som nerobil?

— Koľkože vyvalíš?

— Koľko? — poškrabe sa krčmár za uchom. — Neviem.

— Ako nevieš? — pozrie na neho prísne. — Aspoň päť sudov. Tebe som toľko určil.

— Jaj, švagre, to je mnoho, — bráni sa Paľo. — Marušovo nie sú Žajdlice.

— Ale aspoň pol Žajdlíc! A ja dám desať…

— Ty môžeš, ale ja mám dlhy!

— No, a keď ti Bende osadí tu v Marušove ešte Adolfa Blumenbacha, i Izáka Weissa, vyplatíš tie dlhy?

— To nie, — stíchne krčmár a usádza prišlých v parádnej izbe. — To iste nie.

— No, tak maj rozum. Rob, čo vieš a môžeš.

— Veď, veď, švagre, — stiahne sa mu tvár kyslo. — Ale keď ty nevieš, pod strechou ti horí.

— Čože? — vypľaští hosť oči; Jožovi dobre cigara nevypadne z úst. — Len nemyslíš, že v Žajdliciach niekto odváži sa navádzať…?

— Myslím veru, — prisvedčí domáci vážne. — Richtárov syn, Martin Kochel Bunkovčík, robí za Bendeho. Časť Žajdlíc je vraj na jeho strane. Dáva jesť, piť a čo všetko. Už je toho plné Marušovo…

— Tí, kristubohuotcuprisahám, — udrie Jani báči ťažkou päsťou na stôl, až poháriky zarinčia, — také niečo! Nuž otec je a pije za moje, a syn… — ženie sa mu krv do žltkavej tvári. — Veď ja tomu ukážem, nech sa len vrátim! Dám ja tomu politiky! — vstáva. — Poďme, doktor! — pohodí sucho. — Nech pristúpim to háďa za horúca…

— Ale kdeže by ste šli? — vystrie krčmár ruky proti obom.

— Len tak vás nepustím. Čo by mi žena? A potom iste ste sa vybrali i na Rudavku, Machník a ďalej. Či nie?

— Pravdaže, — prisvedčí Jožko čuchravou hlavou, hľadiac bezradno raz na jedného, raz na druhého. — Hádam len ostaňme.

Gáblik sa ťažko dá prehovoriť. Ale sa dá. Napokon si sadnú. Príde ich privítať veselá krčmárka. Prídu i deti. Na stôl dostane sa všetko, čo je dobré a tuhé. Vypijú si, zajedia, a Jani báči krotne.

— Kde by ste šli? — obskakuje okolo nich švagriná, pochopiac veľmi dobre, že častuje svojho ochrancu, krčmárskeho kráľa. — I zajtra svitne!

— Máš pravdu, času dosť, — púšťa Gáblik pohárik za pohárikom. — Kto by mne v Žajdliciach? Taký Martin Bunkovčík? Neviem, či má vota! Všetci gazdovia sú so mnou ani reťaz. Až prídeme domov, zavolám si otca a spravím si poriadok v obci. Tak, — zdvihne pohár, v ktorom zaiskrí zlaté vínko. — Nech žije Rácz Berci!

— Nech žije! — prihrknú si všetci.

— Na naše víťazstvo!

— A na naše zdravie!

Ešte toho dňa dorazia na Rudavku, kde ich privíta mladší Hrvolec, pokrstený Petrom. Tu sa všetko navlas zopätuje. Jani báči vymeria svojmu druhému švagrovi vyvaliť na dedinu tri sudy, keď je obec menšia. I tu počuje nedobrú zvesť o žajdlickej zrade. Ale už si z toho nerobí veľa. Je a pije s doktorom a domácimi do pozdnej noci.

Na druhý deň nasleduje Gelba a Machník. Na tretí deň Skalčany a Rákošie. V Skalčanoch je najväčšia hostina, ale s lišiakom, nahrbeným Macom, najhoršia jednačka.

— Ach, ujko môj drahý, — prevaľuje oči, — tri sudy? Mnoho je to na mňa, v takej bedárni, mnoho!

— Nič nevrav, Maco, — meria ho panovačne. — Mal by som ti naložiť päť. Ale ty si chlap — vykonáš to za seba inak. Nezabudni, keď sa to podarí, dostaneš filiálku na Drgáčoch, no!

— Veď ja už za vás všetko, — naťahuje nasladnutú tvár. — I do ohňa…

— Dobre, Maco, — kývne spokojne hlavou. — Len aby si raz nezašiel k farizejom a zákonníkom proti mne!

— Ó, ja? Kde by ja? — duší sa, ale už ako med.

Drgáče rozhodnú. Tým sú už i zariadené. Vlčie Jamy, a koniec revíru! Všade ich vítajú, všade hostia. Kde je nie švagor Hrvolec, tam je synovec Klempár. Kde ani z týchto niet, tam je iste dobrý známy, zaviazaný Jani báčimu po hrdlo. Krčmársky kráľ všade vymeria dávku volebného kvitu. Na čom sa uzhodnú, proti tomu nieto apeláty. Viac sa smie vymerať. Menej nie. To by znamenalo večný hnev v rodine.

Jožkovi Merlanovi vodí sa na kortešačke výborne. A čo najhlavnejšie, na Ryčave všade sú i pekné ženy. Už ani na Gaby nemyslí toľko. Kto vie, s kým sa ona po Pešti zabáva! Nálada by teda bola. Čo ju kazí, je len stála povesť o Bendeho kortešoch. Vlečie sa za nimi z krčmy do krčmy a z dediny na dedinu ako tôňa.

— Kto len mohol dať tomu zbojníkovi toľké peniaze, že tak konkuruje? — obráti sa Gáblik i viac ráz k Jožkovi na bričke. — Nevieš, kto by to mohol byť?

— Bende, kto iný? — odpovedá Merlan s advokátskou istotou, trnúc, aby báči nezvedel, aspoň kým je on tu, ako Berki zastupuje v Žajdliciach Gelbovu kanceláriu.

— A má ten Bende toľko peňazí?

— Vravia, má.

Napokon vrátia sa do Žajdlíc. Koľko dní sa prevážali, nevedia. Vo dne totiž nikdy neboli celkom pri rozume. V noci zasa spali a nemysleli na také daromnice. Jožko je so svojou kortešskou túrou spokojný. Vykonal si svoju povinnosť, môže ísť s čistým svedomím späť do Klátovca zastupovať Gelbových klientov na okresnom súde, alebo podávať žiadosti o licenciu na Ryčave pre všelijakých Blumenbachov a Rosenkranzov.

Pred Gáblikovie krčmou ani nechce zísť z bričky. Márne ho zdržiava Jani báči. Nie, neostane! Najlepšie zmiznúť! Nech sa tak náhodou krčmársky kráľ niečo dozvie o intimitách Gelbovej kancelárie, veď ho chytí pod krk! Počká len, kým prepriahnu miesto sťahaných hnedákov vypočinuté, ohnivé beluše. Škuľavý Jano chytí liace do ruky a idú.

Cestou prepadnú Jožka driemoty. Nie div po toľkej štrapácii. Zdá sa mu, vidí celú Ryčavu, i Žajdlice, i Marušovo, Rudavku i Gelbu, celú dolinu až po Drgáče. A všade sudy, čierne, okované sudy. Ale nie sú to ani sudy, kolesá sú to, ohromné transmisie. Krútia sa šialene a hučia. Ohromná strojáreň, jej sila hýbe po všetkých dedinkách každé hoviadko, i husičku, i každého sedliačka. A nad tým všetkým stojí mohutný, panovačný, plešivý Jani báči — krčmársky kráľ.

— Už sme tu! — potrasie vtom škuľavý Jano mladého pána pred Gelbovou advokátskou kanceláriou.

Ale v Žajdliciach neskončí sa túra tak idylicky. Príduc domov, Gáblik nevie múdrejšieho, ako hodiť sa v zadnej izbe na pohovku a vychrápať. Sotva si pretrie oči podvečer, uvedomí si hneď i celé nebezpečenstvo, čo ohrozuje jeho volebný podnik. Zjaví sa mu namrzená tvár jeho osvietenosti grófa Galassyho. Vyčíta mu, zrejme vyčíta, ako si to mohol, starý cap, tak nešikovne zaranžovať?!

— Mara, — zavolá hromovým hlasom na slúžku do kuchyne, — sú pán richtár v sedliackej?

— Práve odišli, — oznamuje dievča.

— Bež za nimi! Nech prídu, ale hneď!

O chvíľu už ide kolísavým, dlhým krokom zavalitý Bunkovčík. Má v hlave, ako by nemal? Ale on vždy tak dôstojne vlečie nohy za sebou, najmä odkedy prevzal úrad. V predsieni pohodí širák na zem do kúta a obzerá sa zvedavo.

— Tak čo, pán veľkomožný? — stane chlap proti chlapovi. Laloček sa mu trasie. — Čo je?

— Nuž počuj, Adam, — nazrie Gáblik richtárovi do očí. — Pod sem bližšie, — zavedie ho do zadnej a zavrie dvere za sebou. — Sadni si!

— No, — chápe hlava obce, ide o vážnu vec. — Teda čo?

— Vieš, Adam, kto ťa spravil v Žajdliciach richtárom?

— Ako by nevedel? — prejde mu udivený úsmev po mäsitej tvári. — Nuž vy, pán Gáblik.

— A kto ti už tretiu zmenku podpísal?

— Nuž — vy.

— A kto posielal všetko dobré tvojej nebohej žene?

— Vy, — klesá richtárovi hlava vždy nižšie pod ťarchou krčmárovho vyčítavého pohľadu.

— No, tak! A teraz čo sa to robí v tvojom dome? Páni idú, páni prídu. Ty tu ješ a piješ za Berciho Rácza, a doma si sa spikol proti mne?

— Ja proti vám, hehehe! — vybuchne naraz z chlapiska. — To nie! To už veru nie! To musí byť omyl!

— Aký omyl? — pokračuje vážne krčmár. — Prešiel som celú Ryčavu. Všade je o tom plno.

— O čom?

— Že Kochel Bunkovčík v Žajdliciach je proti Gáblikovi, i proti grófovi Galassymu, za toho darebáka, Bende Ferenca!

— To že ja?

— Ty!

— Ba jeho ancikrista! To azda syn?

— To je jedno! — pritlačí Gáblik. — Kto má byť pánom v richtárskom dome? Ty čihy, syn hota? Čo si má človek pomyslieť, ha?

— Veď je tak.

— A vieš, čo to znamená? Vieš, že ten Bende naperie na celej Ryčave židov do krčiem. Kadejakých Ungerov, Weissov, Blumenbachov, Rosenkranzov, čo budú z vás siedmu kožu drať?

— Ach, bodaj toho chlapčiska… — rozhorčuje sa richtár na synovi, stískajúc päste.

— Myslíš, bude vám to ako so mnou: pán Gáblik, prosím požičať… pán Gáblik, prosím počkať mi? Ehe! Veď vy uvidíte a spomeniete si!

— Ale, veď no, — hmká si richtár v rozpakoch. — Veď ja…

— Čo ty? — skríkne na neho Gáblik ako na sluhu. — Adam, rob si v dome poriadok!

— Spravím si ho! — vypne prsia hlava obce.

— Aj si ho sprav! Synovi daj po papuli! Čo ti kto bude v tvojom dome rozkazovať?

— Veď ja, kristubohuotcuprisahám…

— Mara, — zavolá zas domáci do kuchyne, — dones liter vína! Z toho červeného. A cigary…

Pripije sa, a priateľstvo je v poriadku.

Keď sa richtár vyterigá z krčmy, už je tma. A dobre tak. Aspoň nevidieť, ako meria cestu. Ešte lepšie, že má v ruke svoju hrubú, richtársku bakuľu. Je sa na čo oprieť.

— Ján Gáblik, dobrý pán, — šomre si idúcky popod nos pre seba. — Čo mne kto bude v mojom dome? Žajdlický richtár som ja! Kochel Bunkovčík som ja, ako že som Adam! Nech žije Berci Rácz, a nikto iný…!

Pred múranicou zastane. V oblokoch sa svieti. Po kamenných schodoch práve ide akási ženská postava. Chce sa prešmyknúť popri ňom.

— Hej, ty, počkajže, — zachytí ju za šatku. — Tu býva richtár?

- Tu.

— A čia si ty? — chytá ju pod bradu, svietiac si rozžeravenou cigarou. — Čia?

— Čia? — odvrkne spurno. — Nuž — vaša!

— Vaša, vaša! Ale ako sa voláš?

— Nuž vaša Tera som ja, Kochelová! Azda ma už ani nepoznáte?

— Poznám Terka, poznám, — skrotne otec, prichodiac akosi zrazu k sebe. — A kam ideš?

— K Zuzke do Bachelov.

— Nechoď! Poď so mnou! — ťahá ju za ruku. — Idem robiť poriadok doma.

— Radšej sa vyspite, otec.

— Aj sa vyspím, — ťahá ju. — Ale najprv poriadok. Kto je doma?

— Kto? — snaží sa Tera vymôcť si ruku. — Čo ja viem?

Je ich plná izba. Akýsi pisár z mesta, i páni. I ujec od Dudrošov, i Mlatcovie, a kto ich tam vie?

— Hovoríš, sú tam? V mojej izbe? — zachveje sa richtárov hlas a mocná ruka zodvihne bakuľu. — A čo tam chcú?

— Volia.

— Volia? A koho?

— Akéhosi Bende Feriho!

— Bendeho? A v mojom dome? No, poď! — trhne ju za sebou. Ale Tera sa mu vykrúti z ruky a ujde do noci. — Pľuha! — zahreší otec mrzko za ňou, zahľadiac sa chvíľu do tmy. — Veď mi ho prídeš! I s tebou spravím poriadok. Vyženiem ťa, vyženiem! — zašomre za ňou. — I toho vyženiem! — zahrozí sa palicou na oblok a kráča celkom pevne, azda od jedu, hore schodmi.

V izbe zasadá celý volebný štáb, pracujúci na Ryčave za opozičníka Bendeho. Tu je Berki, ktorý priniesol z Klátovca nové úpravy i peniaze. Tu je akýsi penzionovaný poštár z Marušova, i učiteľ z Gelby. Tu je i suchý Matej Dudroš, ktorému behá ohryzok na hrdle hore-dolu, ako by si nejako pomohol pred exekúciou. Tu je rozvážny sedliak Mlatec a sú aj iní. Všetci sa majú okolo švárneho mladého chlapa, sediaceho za vrchstolom. To je Martin, richtárov syn, ktorý rozposlal svojich mladých priateľov po okolí s volebnými odkazom. A dnes je už o tom plná Ryčava, že nie Rácza, ale Bendeho.

— Všetko ide dobre dopredu, — vraví ticho Martin. — Mnohí občania majú už po oči Gáblikovcov, aj ich rodiny. Pri voľbe sa to ukáže.

— Len keby pán Bende prišli medzi nás! — spomenie Mlatec.

— Prídu, — hotový je hneď Berki. — Ak nie pred voľbou, po voľbe.

— A vie po slovensky?

— Ani Rácz nevie! Veď sa on naučí. Ale ak vyhráme, páni, — zvýši hlas pisár, — na Ryčave rozhodujeme my!

— Veď! — vybĺkne oheň z očí dookola.

— O tom potom, — podotkne Martin triezvo. — Požiadame svojho zástupcu o to, čo je nášmu ľudu na osoh.

— Tak je, tak!

Vtom kopne ktosi poriadne do primknutých dverí, až v nich zapraští.

— Von z môjho domu! Von!! — počuť rev z pitvora. V izbe všetci zmĺknu a prekvapení hľadia s otázkou na seba.

— Otec! — pohodí bolestne Martin. — Zasa idú spitý.

— Otvor, ale hneď! — počuť znova. — Lebo vyborím dvere!

— Otec, prosím vás, nechajte nás chvíľočku na pokoji.

— Aký pokoj? Ja chcem do svojho domu! — hučí odpoveď. — Kto sa to tu zháňa? Aké panstvo? Aké porady? Som tu ja pánom, alebo kto?

Všetci hľadia stŕpnutí na dvere. Najmä Berki chápe háklivosť situácie. Podíde k obloku, otvorí ho a raz-dva je na ulici. Ostatní ho nasledujú.

V tú chvíľu, keď by už dvere iste boli s praskotom vyleteli, odomkne ich Martin.

— Von, von z môjho domu! — vrazí do izby rozkatený richtár, mávajúc sem-ta ťažkou bakuľou.

Syn stojí nehybne pred zdiveným otcom.

— Čo vám je, otec? — prerečie chladno.

— Ešte sa spytuj, čo mi je! — blysnú mu krvou podbehnuté oči. — Čo mi to tu stváraš? Aké schôdzky? Si tu ty pánom, alebo ja?

— Vy, — vydrží syn jeho pohľad. — Ale ste nám i otcom!

— Ja vám! — prekypuje starý hnevom. — To hej! Ale tá pľuha utiekla, keď som ju volal. A ty kuješ proti mne zradu! Čo máš, ty papľuh, do kadejakého Bendeho? Nech ja nie, hlasu by si nemal. I ten som ti dal ja zapísať. Čo sa staviaš proti mne? Nos si utri a marš z môjho domu!

— To je nielen váš dom, — nehne sa Martin, cítiac v duši ťarchu nešťastia. — Tu je i naše materinské!

— Čože? — oči mu vzbĺknu, tvár zdivie ešte viac a na dopukané gamby vystúpi mu pena. — Prac sa mi z očí, lebo…

— Otec! — vykríkne vtom Martin, zatmie sa mu v očiach a ťažkým pádom zosutí sa na dlážku. — Och!

— Tak! Teraz máš, — zasupie richtár, ani sa neobzrúc o syna; bakuľu postaví do kúta a sám vyjde do dvora vyspať sa na seno.

Na dlážke sčervenie krv. V izbe je mŕtve ticho a prázdno. Nad stolom kníše sa neveľká olejka, visiaca na drôte.

Zato vonku ozvú sa hlasy o pomoc. Berki a jeho spoločníci zburcujú susedov.

— Ľudia, pomoc!

— Čo je? — ozýva sa z tmavých dvorcov a spoza brán. — Čo sa stalo?

— Richtár si zabil syna!

— Ešteže čo?!

O chvíľu je už múranica obstatá zvedavým zástupom. Najprv vojdú do domu chlapi. Za nimi ženy. Zdvihnú Martina zo zeme a uložia do postele. Namáčajú handry do studenej vody, prikladajú mu ich na skrvavenú hlavu a kriesia ho, ako vedia.

Po dlhom trení i octom i špiritusom a čím všetkým pohnú sa mu osinuté pery. Dá známku života.

— Čo sa len dal, blázon! Čo sa len dal?! Veď nech schytí starého, vynesie ho i s palicou!

— On bol vždy statočný a dobrý, — počuť hlasy.

— Jáj, tá besnica, tá besnica! — poznamená ktosi. — Veď je to len skaza!

— A čo toho tu ešte bude, kým prehrmia voľby, jojojój! Do izby vojdú Tera so Zuzkou Gombáľovie, priateľky. Stáli u Bachelov pod návratím, keď zrazu výkriky zháňajú dedinu.

— Čo sa stalo? — prediera sa Tera pomedzi ľudí k posteli.

— Brata ti otec prizabil, — povie jej Hana Nechtáčka Dudrošovie.

— Jój, bože! — zosŕkne dievka.

— A tebe, Zuzka, frajera, — doloží totka Kulbaska.

Gombáľča, štíhle ako jedľa, kypiace mladosťou, sklopí ťažké tmavé mihalnice. Nepovie slovíčka, len nemo sklopí peknú, okrúhlu hlávku a, ruky zložiac, hľadí na Martinovu tvár, mdlú a zosivenú, akoby sa modlila.

Cíti, obchodí ju plač. Ale chce sa zdržať. Pokúša ju kdekto. Najmä Imro, a už dávnejšie. Ale čo z toho? Ten si ju nevezme! Vtom prekypela bolesť v jej mladom srdci. Martina má akosi inak rada.

— Keby len neumrel!

— No, ak umrie, pojmú starého žandári, — pohodí totka vedľa.

— Pojmú, veru, — prikyvujú i ostatní.

U Gáblikovcov sú pri večeri, keď slúžka Jula prinesie nedobrú zvesť. Pani Eve tisnú sa hneď slzy do veľkých sivých očí. Vstane a ako tieň vyjde do kuchyne. Jolana i Hilda poľutujú pekného mládenca. Zavzdychne i Dina. Iba Jani báči zdvihne plný pohár bez vzrušenia a prevalí ho na hlavu.

— Blázon, — mľaskne ústami, oblizne si gamby, — nemal sa starať do toho, do čoho ho nič!