ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin sa ozaj túla noc po noc. Chodí po dedine ako po hore. Zájde i pred dlho vysvietenú a hlučnú Gáblikovie krčmu. Pod mäkkým rúškom tmy zapadne. Zato vyhliada, akoby čakal kohosi. Keď nejde, pustí sa ako tôňa poza humná a zas dedinou.

Chalupy sú tmavé, ale spánok nesadá ľuďom na viečka, noc je jasná. Všetky kúty zaváňajú tajomstvom. Niekde šušoce len šepot, inde zarežú do ticha kliatba a mrzké slová.

Čo, ľudia nespia?

Ako by spali, keď sa všetko možné roznáša od Gáblikov. Ani čo by tomu nebolo dna. A roznáša sa nielen po záhumní, ale i verejne priedomím do chalúp. Roznáša v košoch i vo fľašiach.

Martin ide, ide, akoby nevedel kam a nevedel za čím. Jednako čosi vážneho ho ženie. Neobsedel by doma. Niekde pristavia ho mládenci. Hovoria: pálenka je nie všetko! Mlatec a ujec Dudrošovie majú svojich. I tých je dosť. Starého Gáblika rozsadí, keď vidí, že je možno krčmárskym kráľom, ale nie je viac kráľom Žajdlíc. Tak! I pieseň zaznie z mladých hrdiel:

Kto ju zložil, ten ju. No táto pieseň spieva sa tej noci po celej Ryčave, vyťahuje vládnym pánom nové stovky z vrecák. A Žajdličania majú dobré hrdlá. Nielen piť, i do spevu.

— A ty, Martin, prečo nespievaš? — spytujú sa mladého Bunkovčíka rovesníci. — Veď je to tvoja pesnička.

— Eh, — pohodí ľahostajne rukou a, oddeliac sa nemo, ide sám ďalej. Pred Bachelovci zastane. Hľadí chvíľu do oblokov. Tmavé sú. Iba pes zavyje na pustom dvore. — Spí-nespí? Kto vie!

Zo susednej drevenice nesie sa krik.

— Nejdem s tebou, — počuť pišťať ženský tenký hlas, — spi si sám!

— Prečo? — ozve sa chrapľavá mužská reč.

— Keď si opitý ako čík!

— Aký opitý? Len som dobrej vôle. Poď, neobanuješ!

— Ba! Idem k materi…

— Nohy ti zlámem.

— Len sa opováž! To, čo by som doniesla opicu, ako nebohá richtárka, ty?!

Martin sa chytí za hlavu a pohne. Kráča, keď ho ženie ísť. Zrazu potkne sa do čohosi mäkkého.

— Čo si? Zviera a či človek?

— Ty somár, — chroptí ten pod nohami. — Nevidíš, kade ideš? Ty ma budeš kopať, hovädo? Vieš, kto som ja? Juro Gombáľ Bacheľa, prvý gazda v Žajdliciach. I na celej Ryčave. Radšej mi pomôž vstať…

— No, tak hore, — postaví Martin na nohy svojho skoro tesťa a nechá ho osudu.

Na záhumní buchne sa do neho akýsi tieň. Naložená žena.

— Joj, — spätí sa, akoby prv nebola vôbec pre ohromný batoh hľadela pred seba. — Ako som sa zľakla!

— To ste vy, totka Nechtáčka? — zbadá ju hneď po hlase.

— Ja, Martin, ja, — pozná ho i ona. — Koho hľadáš?

— Vás, — odpovie jej sucho.

— Mňa? — zhodí Nechtáčka ťažký batoh na zem. — A načo?

— Rád by som vedieť, — zastane pri nej celkom blízko, — po čo chodíte za Zuzkou do Bachelov?

— Za Zuzkou? Hahaha! — zachechoce sa podnapito. — Povedať ti Martinko? Veď už viem, nie je dobre medzi vami. Povedať?

— Povedzte!

— A uveríš mi?

— Keď poviete pravdu. Tak čo?

— Keď ma, dieťatko, ona volá. Vždy, keď sa s ňou stretnem: Len príďte, krstná, príďte! Veď som ju kedysi ja niesla k svätému krstu. Krstňa by som si nemala ísť pozrieť?

— Počujte, Nechtáčka, — zvýši on hlas strmo, — nie mi je do žartu. Viem, prečo vy ta chodíte.

— Nuž povedz, keď vieš!

— Imro vás posiela, Imro! — chytí ju za ruky. — Myslíte, už sú celé Žajdlice také ohlúpené? Nenájde sa nik, kto by vedel, čo sa tu robí?

— A čo sa robí? — tvári sa žena ešte vždy nevinne. — Čo?

— Nahovárate naše dievky, ba i ženy pre tých… Pre Imra a Gejzu, tak!

— Ja nahováram?! — postaví sa mu smelo proti. — Mýliš sa, Martinko, mýliš! Ony sa núkajú samy!

— Čo? — chytí mládenec ženu pod hrdlo. — I Zuzka sa núkala?

— Jaj, — usiluje sa všemožne vymknúť z jeho prstov. — Pusť ma! Veď ma zadrhneš! Vezmeš si moje hriechy na svedomie, jaj?!

— Povedz pravdu, — strhne ešte mocnejšie trasúcu sa ženu. — Núkala sa Zuzka Imrovi alebo vám sama? Núkala?

— Nenúkala.

— Tak načo ste ju nahovárali? Za čo dostala ten zlatý prsteň od Imra?

— Neviem.

— Viete! — stisne jej zasa hrdlo užšie, až zachrčí. — Viete?

— Viem.

— Tak povedzte! — uvoľní jej. — Kde bola s ním? Môj otec ich videl. Teda nijaké klamy. Kde boli posledne?

— Za humnami.

— No, tak, — vydýchne si, akoby i jeho hrdlo zvierali nejaké tajomné prsty. — A ty si to sprostredkovala, bosorka? Myslíš, neviem, v čom všetkom máš prsty? Neviem, čo máš s korhelicou Kulbaskou? Ak cekneš slovo, poviem žandárom. Ty nahováraš, ona pomáha. Keď vás dodrúzgam, nepôjdem sám sedieť, vedz!

— Ach, veď ja nemuknem, Martinko, — žobroní Hana, — len ma pusť!

— Choď! — odsotí ju. — A povedz Zuzke, že si ju už Imro môže vziať. Môže zaujať miesto Diny, ak sa jej páči. Povedz jej!

— Poviem… — rada je Nechtáčka, keď môže grnačiť domov svoju korisť.

Niekde ešte postojí. Obzrie sa, či si Martin nerozmyslel a nejde ju zadrhnúť. Ale on si strmo kráča v opačnom smere. Čosi ho vždy ťahá pred tú osvietenú krčmu; z nej dvermi sa valí prúd vravy, výkrikov, mrzkých rečí, spevu-hulákania, ako i smradu.

Zastane a díva sa mĺkvo pred seba. Na siluety stavieb a plotov. V hlave mu hučí, akoby i jeho mozog bol zapätý do ohromnej strojárne pod Gáblikovie hostincom. V duši cíti nepokoj a chuť kričať, až by sa zhŕkla celá dedina. Povedať im, čo mu ťaží na duši. Povedať, že tie transmisie zasahujú a osudne krútia všetkými a všetkým, čo je tu v Žajdliciach a sa hýbe. Ony priťahujú, ony odsociavajú mužov i ženy, mládencov i dievky, ba už i deti do biedy a kaluže. Z peňazí, čo nazhŕňajú, sú pánmi Gejza i Imro a pred ich panstvom rúcajú sa chalupy ani z karát. Všetko je tu pre nich, po čom len zabaží duša: majetok, sila, mladosť i krása — všetko!

Martin zatne päste a vzdorne pozrie na šedivú oblohu. Niekoľko chladných hviezd sa jagá. Ozaj, komu?

Takto preblúdi noc, i druhú. Jedna hodina je už preč, keď príde domov. Ledva sa vyspí. Ale keď zašumí večer, vyjde zas. Musí vyjsť. Zdá sa — vidí zmyselné, rozpasené Imrove oči. Smejú sa mu, smejú. I celej dedine. I všetkému, čo je tým drobným, biednym ľuďom drahé a sväté. Požadujú si svoje, i berú si svoje, a hoci hneď z mužovho náručia.

— Ach, — chytí sa neraz za hlavu a už ide, ide za tým, čo ho nemá minúť.

Medzi plotmi začuje detský krik. Chlapci chytajú dievčatko, hovoria oplzlé reči a chichocú sa. Dievča vydáva len akési zvieracie hlasy. Škrieka a bráni sa.

— Čo robíte, chlapci? — okríkne ich Martin. Chlapci chcú vnohy, ale vbehnú mládencovi pod ruku.

— Nehanbíte sa, fagani? — zasiahne jedného i druhého po ústach. — A ty čia si? — zachytí škriekajúce dievča. — Čia? Veď už povedz!

Ale dievča nič. Len škrieka a škrieka. Martin sa dovtípi, čia je. Pohladí ju po hlave, zahrozí sa jej prstom v šere a vyvedie ju až na priedomie pred Bachelovie chalupu.

— Ako starí, tak i deti, — pomyslí si a poneviera sa ďalej.

Noc je teplučká, zvodná. Málo takých príjemných vonných nocí na Ryčave. I tenučký mesiac-kosák vyjde na oblohu. Riečka niže obce hučí, akoby rozprávala tajomné veci. Vŕby a topole sa tichým vánkom kníšu. Ale ľudia sa kníšu viac.

Na nižnom konci klbko chlapov.

— Židáci! Židáci! — vykrikujú jedni.

— Pálenkári! Pálenkári! — nedarujú druhí.

— Čože sme my, pálenkári? A vy nevyžeriete?

— To ako vy — i mŕtvemu z ucha!

— Tí, ty mne?

— A ty mne? — a už sa klbko zmení na klbčovisko. Výkriky lietajú, kliatby i zauchá.

— Íí, už si mi dal! — začuje Martin Mlatcov hlas.

— Čo sa stalo?

— Ratujte, ľudia, krv…

— Čo je, čo?

— Jano, Gáblikov paholok, pichol ho nožom.

— No, ten už nepôjde na Bendeho hlasovať, — počuť zboku. — Dobre mu tak!

— Ale choď, ty sviňa!

Martin smutno hľadí na pobláznených ľudí. Vidí, idú žandári. Dlhé bodáky zablysnú sa príšerne v svite tenkého mesiaca. Zoberú toho i onoho. Ostatných rozoženú. Pohne i on a v duši ozýva sa mu divým tempom stroja: „Gáblikovci… Gáblikovci…“ Na dušu mu padá čosi jemného, bez váhy, ale čierne ako sadza.

— Martin, — pristaví ho zrazu suchý Matej Perec Dudrošovie. — A ty nejdeš s nami?

— Kam? — odpovie Martin ako zo sna.

— Do Klátovca, — chodí mu poriadny ohryzok hore-dolu. — Bez teba len nepôjdeme! Máme do sto hlasov zo Žajdlíc. Nech nám Gáblikov paholok nepichne Mlatca do rebier, je o jedného viac. Vieš o tom?

— Viem.

— A nám už ani pálenku nechceli predávať v posledné dni. Ani v Žajdliciach, ani na Ryčave.

— Tým lepšie.

— Tak pôjdeš? O chvíľu sadneme na vozy. I zástavy vezmeme so sebou. I muziku.

— Vezmite, — stisne Martin plecami ľahostajne. — Ja nejdem. Mám robotu. V Klátovci počká na vás Berki. Opatrí tiež, ako mi sľúbil. I ty, Matej, dostaneš ešte niekoľko groší. Viem, potrebuješ. Len si hneď nezmrhaj. Máš deti.

— Ale poď i ty! — probuje ešte Maco.

— Nie! Netráp ma. Chorý som.

— Teda zbohom!

— Zbohom!

Martin sa ozaj nemá dobre. Cíti, akoby sa tu tejto noci malo všetko zrútiť na hŕbu. Mohol by zapadnúť medzi ľudí. Nemôže strpieť nikoho pri sebe. Už tretí raz sa našiel pred Gáblikovie krčmou a z tmavého kúta hľadí, vyzerá.

Má sa na čo dívať. Niekoľko krokov od neho hrnie sa po hradskej vozov a vozov — širokých lojtriakov, naložených voličmi. Jedni ležia ako snopy a opretí jeden o druhého najviac spia. Len tu i tu ozve sa spomedzi chrapľavý spev, alebo počuť výkriky. Nech žije Berci Rácz! To sú vládni. Kde ľudia spokojnejšie sedia na vozoch a vyspevujú si, zrozumiteľne volajú: Nech žije pán Bende! To sú opoziční… Tých je menej. Ich voliči pôjdu vraj viac ráno. Vládni, tí už väčšinou majú tam byť v noci. Čakajú na nich Galassyho korteši, umiestniť ich a zaistiť pre bezpečnosť bytom i sýtom.

Vlečú sa pred zrakom mládenca ako nekonečná karavána. Niekde zaveje i zástava. Inde zatidliká a zahučí hudba. Martin stojí a poznáva ľudí z Marušova, z Rudavky, z Gelby i z Machníka, až po Vlčie Jamy a Drgáče. Jedných naložili Hrvoľcovci a Klempárovci, druhých Berki a jeho ľudia.

— Nech žije pán Rácz!

— Nech žije-é!

— Nech žije pán Bende!

— Nech žije-é! — ozýva sa zamieňavo do krásnej, teplej letnej noci.

Keď idú a volajú prví, vyjde do dverí i starý Gáblik, zakýva priateľsky tým na vozoch, i zavolá s nimi na slávu pánu Ráczovi. Keď idú druhí, zmizne v svojej krčme.

O chvíľu Martin vidí — prídu vozy a počne sa i tu nakladať. Azda je tých vozov i päťdesiat, veď Žajdlice sú veľké. Mocní chlapi, čo sú pri rozume, vynášajú voličov z krčmy a nakladajú ako vrecia zemiakov na voz, čo práve stojí predo dvermi. Keď jeden naložia, nasleduje druhý, potom tretí a tak…

— Miesto pre Bachelu, — začuť posmešne.

— Sem ho!

— Miesto pre pána richtára Bunkovčíka.

— I toho sem! Druhý voz sem!

Martinovi sa zatmí v očiach, hoci pred krčmou horí poriadna lampa. Nepoznáva ľudí, iba zvery. V boľavej hlave mu hukoce, akoby sa z tej tmavej diery pred krčmou, skade sa sudy vyvaľujú, zapäla i do neho transmisia. Príde mu na um nekonečná neresť, čo sa rúti na všetky chalupy, na všetky dvory, na celé Žajdlice, i na celú Ryčavu. Stojí tam ako obrátený v stĺp, ako výkričník nad tým, čo sa s týmto ľudom tu robí. Takí ľudia musia byť chudákmi a otrokmi. Otrávia im ducha, aby mohli robiť s nimi, čo len chcú. I opoziční čakajú len dostať niečo za hlas a hlavne preliať hrdlo. Ak sú nie takí nadojení, to len preto, lebo krčmársky kráľ vydal ferman na svojich: nedať kvitu bendistom, a dohánu ani za peniaze — tak!

Karavány prídu, karavány idú. Ryčava sa hýbe. Pijatiku vykladajú v demižónoch i na voz.

— Dajte im ešte, prascom! — počuť drsný Gejzov hlas.

— A dohánu?

— Tu je!

Martin už ustal stáť na jednom mieste. Vyčkať tu koniec bolo by pridlho. Ani na svojich nie je zvedavý. Cíti, je to všetko — jedno za groš, druhé za dva grajciare. Kto je Rácz? Kto ho videl? Kto počul? Páni! A kto je Bende, za ktorého on horlil? Kto ho videl? Kto počul? Zasa len páni! Čo oni majú do Žajdlíc a do Ryčavy — jeden ako druhý? Čo do tých chlapov, žien a detí? To vie tu len starý Gáblik a gróf Galassy, suchý Berki a kto za ním stojí. Ľud vidí len povraz, za ktorý ho vedú. Ale kam ho vedú a načo — to pozná len, keď mu strecha horí nad hlavou…

Takto by sa mu snovali myšlienky do rána. Ale zrazu sa niť pretrhne. Mládenec sa zachvie v celom bytí. Kým chlapi nakladajú voličov na vozy, vyjde z krčmy vysoký panák. Poobzerá sa a lenivým krokom zabočí do šerej uličky.

A teraz nasleduje pohon psa na zajaca. Martin sa vlečie pružno a bez hlesu, nepustiac tieň z oka. Vie, kam panák ide na lov. Starého Bachelu Gombáľa naložili na voz. Spamätá sa len zajtra, až ho potrasú, aby šiel voliť. Vlk teda môže za jahničkou, hoci do stavania. Aj si ide, netušiac, že za ním zasa sliedi tretí. A ten je on, Martin Kochel Bunkovčík. Či by ho čakala i ona? Ak tak, ako by mal právo sliediť za ním? Človek si môže so sebou robiť, čo chce. I Zuzka si môže. Lenže ona nerobí, s ňou to robia iní. Nechtáčka to robí a Imro, ktorý ju chce využiť. Keď ju využije, odhodí ju ako vytlačený citrón a stará Kulbaska možno bude mať s ňou robotu. Má panák na to právo? Kto mu ho dal? Jeho — lepšie otcovo — bohatstvo a pivnica so svojimi smradľavými sudmi! Ten by mal právo a on, Martin, ktorý chcel spraviť Zuzku poctivou gazdinou na sedliackom dvorci, nie? Jemu sa sľúbila byť ženou na celý život, môže ju prepustiť tomu pre pasiu na chvíľu? Veď ani židovku Dinu nezaženie pre ňu, sedliačku! A on v nej počal žiť — spätý tou tajomnou čarovnosťou príťažlivosti, z ktorej rodí sa nový život. Zavrhol ju slovom. Odkázal jej i od Nechtáčky, že sa môže dať Imrovi. Ale nie! Nemôže sa jej zriecť, i keby chcel. Musí striehnuť na jej zvodcu. Musí stopovať jeho tieň, tmavší ako je jeho duša — musí!

Na záhumní Imro vykročí istejšie. Ako vidieť, ide kamsi na isté. Zo sivej oblohy rozráža šerp vyšlý zlatý kosák, tenký zahnutý mesiac. Zem vydychuje sviežosť, vôňu sena i konôp. Popod ploty svrkajú svrčky a z diale nesie sa rytmicky škrekot žiab. Martin sa prikráda ako zver za svojou korisťou. Počuje len šuchot svojich krokov a mocný tlkot vlastného srdca. Siaži tmavým osudom toho pánka, čo si dovolí zájsť do zakázaného. Postáva ako pomstivý protest nielen jedného srdca, ale všetkých nešťastných sŕdc v Žajdliciach i na Ryčave — protest proti tomu, čo taký Imro a ich dom znamená.

Odrazu mladý pán len zmizne medzi plotmi.

Martin stisne päste. Stíši krok, zasa pobehne.

— Azda sa prepadol! — zašomre. — Aha! — nájde na plote odrazenú dosku.

Visí len na jednom klinci. Odtiahne si ju, a hup — je v záhrade. Pred ním vyčnieva za stromami Bachelovie humno.

— Iste sem všuchol, sem! — uvažuje mládenec chvíľu nehybne. — Kde inam?

Nemusí sa obzerať. Už cíti, nájde ho! Ale čo s ním? Roztrepať mu päsťou hlavu? Otĺcť mu ju o brvno humna? Či o múr stavania? Nie, Martin, nezmárni seba! Si ešte mladý — nezabiješ!

Váha, ale len chvíľu.

— A on môže zabiť? — ozve sa mu zas. — Zabíjať šťastie sŕdc? Zabíjať človeka?

Vzoprie sa a šinie ako zlodej po mäkkej pažiti. Otvára oči, ostrí sluch, ale nič.

— Azda len neušiel? A či by bol u nej?

— Kto tu? — obúši vtom Martina mužský hlas z bezprostrednej blízkosti. — Zlodej?

— Zlodej si ty! — zbadá štíhlu mužskú postavu, pritisnutú k pootvoreným humenným vrátam; za nimi iste je ešte ktosi. — Čo tu hľadáš? — Pozná Martin s istotou Imra.

— Ja, čo je moje! — odpovie Imro surovým hlasom.

— A ja ti nesiem, čo je tvoje, oplan! — vrhne sa mladý Kochel na Gáblikovho syna, lapí ho dravo pod krk. — Na, na! — otrieska mu hlavu o stenu. — Budeš ty kradnúť, čo je nie tvoje? Ty… ty… ty…!

Chrčanie zápasiacich prerazí ženský výkrik.

— Ona! Zuza! Nemýlil som sa? — klesnú žilnaté ruky Martinovi. Pustí svoju obeť a zadíva sa za utekajúcou ženskou postavou. — Ty pľuha! — vyrazí z neho. Zapotáca sa nemo o skrvavenú, chladnú stenu.

Ešte v noci odvezú Imra do klátovskej nemocnice a Martina žandári do väzenia.