ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Eva Gábliková, rodená Hrvoľcová, pochodí z dobrej ryčavskej rodiny. Vydala sa z lásky, proti vôli rodičov, za prostého mäsiarskeho pomocníka. Z dedičstva dali jej preddavok. I to bolo už na slušný podklad — podnikať. Prišli do Žajdlíc a prevzali Galassyho krčmu. Jani bol driečny chlap a nie zlý človek. S ľudom vedel zaobchodiť. Ona zas, i popri deťoch, ochotne pomáhala mužovi v jatke i pri čapovaní. Deti mala rada a ťažko niesla, keď jej umierali. Ale ešte ťažšie jej, že sa zo živých ani jedno nepodalo na ňu povahou. Všetky tri sú na neho, svojvoľné a náruživé. Na mužovu prudkú povahu navykla. Už pred rokmi pocítila, že mu pre svoju málokrvnosť a chorľavosť nevyhovie. Čože, taký chlap — na mäse a víne! Vedela o všetkom, čo sa v dome robí a poručila to do vôle božej. Ale čo vidí u detí, to ju nesmierne trápi.

— Čo len bude z nich? — pomyslí si neraz.

A ešte čosi leží jej, ani ťažký balvan, na svedomí. Neušlo jej, ako si muž zakladá na strojárni v pivnici, plnej fliaš a sudov, kde sa vyrába príťažlivá, magnetická energia. Všíma si, čo tá démonická moc robí z celých Žajdlíc. Pamätá tých ľudí pred tridsiatimi rokmi. I tie chalupy pamätá. Domce sú, ako boli — drevené, so slamenou strechou, drobnými i nakrivenými oblôčkami. Ale ľudia, tí sú iní. Celkom iní! Kedysi bolo biedy, lenže chlapi boli krajší, zdravší, červených líc. Ženy a dievky chodili čisto v peknom žajdlickom kroji. Dnes sú špinavé. Ani chorôb nebolo tak veľa, ani pravôt, bitiek, vrážd a všelijakých zločinov. Dnes sú ľudia zlí. Nerobia si dobre. A keď je s nimi bieda — preklínajú. Tak hnusne preklínajú! I pred ich krčmou kľakol už nejeden sedliak a nejedna sedliačka s kliatbou, aby na nich, Gáblikovcov, ani slnko nesvietilo! Muž nedbá na to. Okríkne odvážlivcov, a je! Také scény sú na Ryčave všade. Aj inde sú. Ale jej až srdce krájajú tie hrozné slová. Vidí, obrat rastie. Závratne rastie. Do železnej truhly v pivnici sype sa groš, sype. Nik jej nepredpisuje, koľko si smie vziať. No, čo z toho? Čím je obrat väčší, tým je viac i samopaše a hriechu v dome. Čím je viac kapitálu a bohatstva, tým viac kliatby sa rúti na celú rodinu. Ona nemôže na to hľadieť, ako muž a deti. Ju morí svedomie dňom i nocou za všetkých. A keď stačí, zoberie sa, pojme z dievok Maru či Julu. Niekedy i obidve. Naloží im do košov zavárania, pečiva, šiat i liekov — zo svojej domácej lekárničky. Takto vystrojená zájde do chalúp, kde sú chorí alebo pomoci potrební. Niečo ju ženie, núti — čím-tým hojiť rany, čo — tuší — i tá démonická moc, vyžiarujúca neviditeľne z ich pivnice, spôsobila.

I teraz prejdú s Marou od Komprdov na Močidlách niekoľko chalúp. Starý si ľahol, mladí sú všetci doma, — opatria ho. Ona môže za chvíľu prejsť po dedine. Kade ide, všimnú si ju deti. Pobehnú k nej s úsmevom, dôverne.

— Tetuška, poďte k nám, — vraví jej ružové dievčatko, strkajúc si ešte prštek do úst, oblečené do kroja ako chutná bábika. Vyšívané oplecko, červeným pretkávaná zásterka a rožky na hlave, pestručké rožky, spod ktorých blysnú na ňu veľké sivé oči. — Poďte, — chytí ju smelo, ako známu, za ruku. — U nás je toľko žien!

— Á, Hanička, — pozná pani dievča svojej častej pomocníčky v domácnosti, Hany Nechtáčky Dudrošovej. Slamenej vdovice, akých je v Žajdliciach vyše sto; ich mužovia odišli za more vyrábať kus chleba. Mladá je ešte a výborná kuchárka. Ak kto vie ulahodiť i starému Gáblikovi, to je ona. A sa jej to i poriadne vypláca. — Vravíš, doma je mamka?

— Doma.

— A kde ti je otec? — dovráva sa s deckom, hoci vie, kde je.

— Nuž v Amerike.

— A čo tam robí?

— Zarába peniaze.

— A pošle i vám?

— I teraz nám poslali! — pochváli sa Hanka. — Mamke, mne i Adamkovi.

— Máš i bračeka?

— Mh! — prikývne bielou vlasatou hlavou. — Poďte, ukážem vám ho v plachtici!

Pani ide, kade ju Hanka vedie. Mara s batôžkom na chrbte a s košom v ruke kráča za nimi. Niekde ju pristavia ženy, čo perú na potoku. Zvedavosť zdvihne strojné hlavy, prizdobené do končita vyšívanými rožkami. Keď im posunkom dá znak, kam idú, poprikyvujú si, pohodia čosi z jedného brehu na druhý a perú ďalej.

Hanka drží tetušku pevne za ruku. Kráčajú hore hučiacim, rozkypeným potokom, obrúbeným ošklbanými vŕbami. Prejdú cez lavice, potom pomedzi chalupy, stajne a hnojištia.

— Tu bývame my, — ukazuje dievča na novú murovanú chalupu, vedúc ich popod obloky. Oblok do dvora je otvorený. Páchne z neho varenou pálenkou a vybuchne rozpustilý spev:

Pani Gábliková nie je tu prvý raz. Pozná Nechtáčkin dom, je na ňom dosť dlhov, ktoré išiel Adam Nechták odrábať do sveta. Len uvažuje, ísť, či nejsť ďalej, keď je tam dnes všeličo na kope. Bucláčka Mara uškŕňa sa, mykajúc batohom podľa nôty. Pozná tú pieseň. To je pre Amerikánky, ako menujú v Žajdliciach opustené ženy, ktorým mužovia odišli do Ameriky. Sú to veselé stvory. Niektoré z nich vo dne, niektoré i v noci. Dudrošovie Hana je taká i vo dne i v noci. Neraz plašia od nej mládencov. I listy idú do Ameriky, bezmenné listy — ako gazduje doma s dolármi. Ale čo ona môže, keď má takého dobrého muža? I vynadá jej v liste, a hneď zasa pošle peniaze.

— Ach, pani veľkomožná, — víta v pitvore prichádzajúcich mladá žena. Tvár jej blčí ohňom, oči kamsi bežia. — Nech sa páči bližšie.

— Čože ty tu, Hana? — vojde Gábliková do izby, plnej žien. Na stole veľký hrniec hriateho, len tak sa z neho parí! Poháriky, klobásy a biely, bielučký chlieb. Niekoľko žien sedí okolo stola, iné sú už tam rozvalené na posteli i pod pecou. A všetkým blčia tváre, všetkým blúdia oči a nakrivujú sa ústa, kým decko vyrevúva z plachtice. — Azda robíš pohrebník? — pichne pani gazdinú.

— Ešteže čo! — nepríde Hana do rozpakov. — Spravili sme si dobrý deň, — vezme smidku chleba, namočí do pálenky a strká rozkričanému decku do ústok. — Na, nerev! — okríkne syna. — Uč sa od mladi! Maj i ty dnes sviatok! — A prevaľujúc oči, obráti sa k panej: — Nech sa páči s nami!

— Ďakujem, — odťahuje sa Gáblička, hoci ju Hanka silou-mocou ťahá pozrieť Adamka v plachtici. — A vy, — obzrie sa po ženách, — nemáte dnes nijakej roboty?

— Robota neujde, hahaha! — chichocú sa ženy.

— Hej, ale deň ujde — robotný deň!

— Zajtra bude druhý! Dosť sa narobíme!

— Starý mi poslal niečo z Ameriky, — vysvetľuje Hana udivenej panej celkom nevinne. — Povolala som rodinu, sestry, kmotru, švagriné, sesternice, — usmievajúc sa sladko, nalieva z hrnca varechou do pohárika, — na jeho zdravie! Nech sa páči s nami! Dobrá je!

— Nemôžem! — odtíska pani pohár od seba.

— Veď je od vás, — ponúkajú ženy. — Od vás veru!

— Hoci, — pichne ju čosi okolo srdca, — hoci je!

— Hnusíte sa nás, — hľadia na ňu v nedorozumení, ako len môže ohrdiť takú dobrotu! — Mara, Komprdka, na, — tisnú pohár dievke. — Ty si ako my. Oblizni, dobrá je!

A ona by si i chlipla. Vidieť jej to z očí. Ale nechce si paniu nahnevať.

— Ani ja nechcem, — mykne plecom zvysoka. — Nie!

— Hana, keď si už chcela, mohla si radšej obed navariť, — zdržiava sa pani Eva nevyčítať im. — Mohli ste mať dobrý obed za to.

— Veď máme, — chichocú sa ženy. — Pekný biely chlieb, klobásu… Dobrá je… od vás!

— Poďme, Mara, — pozrie pani Eva na dievku. V druhej chvíli sú už na dvore. Ponáhľajú sa, akoby ich hnal.

Samopašný spev a chichot nesie sa za nimi.

Gábliková posporí krokom, keď to nechce počuť. Márne! Chichot rozváľaných žien zavŕta sa jej hlboko do duše. I tie pohľady, blúdiace sem-ta ako pomýlený reflektor. Chytá ju to rovno za srdce. Cíti, zodpovednosť za to je na ich krčme, na ich pivnici, plnej sudov a fliaš. Na jej mužovi, deťoch, i na nej samej…

Vojde do niekoľkých chalúp. Za ňou Mara s batohom na chrbte a v ruke s košom. Všade sa jej niečo uľahčí. Biedy je a biedy. I choroby, a to všelijakej. Rozdávajú lieky, fľaše zavárania i šatočky, kde je veľmi treba. Ľudia hľadia na dobrú ženu a ďakujú.

— Pomodlíme sa za vás, pani veľkomožná. Pomodlíme, — vravia.

Niekde i zaplačú.

A pani Eva nechce počuť slová vďaky. Ona vie — to je z ich. To je všetko z ich groša a majetku. I viac! Tá strojáreň, čo je v ich pivnici, vyťahuje ľuďom viac, omnoho viacej. Ona im vracia z toho omrvinky. Z tisícov haliere, utíšiť svedomie, aby nekričalo.

Na Hornom konci zarazí ich srdcervúci krik. Vzduch štiepa ženský hlas, akoby vraždili človeka. Pred Perecovie chalupou detí a detí. Ľudia vychodia na priedomie a dívajú sa. Ženy zalamujú rukami.

— Čo je, deti? Čo sa robí?

— Ujec Perec Dudrošovie opitý prišli z krčmy. Teraz tetku bijú.

Na podstení zvíja sa žena na zemi. Kosť je len a koža. Šaty dotrhané, vlasy pochlpené. Sadne si, vezme si hlavu do dlaní a narieka.

— Čo ti je, Zuzka? Čo?

— Zabije ma, za-bi-je-é! — ani sa nepozrie, len ňou myká, akoby sa jej už srdce malo puknúť. — O všetko prídeme! Všetko stačí preliať dolu tým gágorom. Bodaj toho pán boh skáral, kto ten nápoj vymyslel! I toho, kto ho meria. Nech ho slnko neosvieti! Nech ho tá zem nenosí! Nech uvidí svoj majetok navnivoč, i svoju rodinu, ako ja dnes svoju! Bože môj, bože môj…

Z pitvora počuť buchot a tresk hrncov. I oplzlé reči a hnusnú kliatbu — bohakrista naháňať.

— Ničí, čo ešte má, — vravia si ľudia.

— I tak mu to príde všetko na bubon!

Pani Eva len počuje hrozné Zuzine slová. Hľadí na nešťastnú ženu, dodriapanú, dobitú. Rada by jej niečo dať. Rada by ju niečím uspokojiť. Nech by len odvolala, čo jej práve vyletelo z úst. Nech by povedala, že chce od nej za to sto, dvesto a hoci tisíc zlatých… Nech! Len keby tú hroznú kliatbu odvolala! — stojí Gábliková na podstení bezradne ani stĺp. Zrazu sa vzchopí a kráča odvážne k pitvorným dverám.

— Nechoďte, pani, — kričia na ňu ženy z uhla, — zabije vás! To je zver!

Ale ona len ide. Zdnuky znie ešte vždy treskot rozbíjaného náradia. Ju čosi ženie a dodáva jej smelosti. Aká je naoko slabá, taká je mocná duchom.

— Maco! Maco! — volá od otvorených dverí. — Čože to robíš, Maco?!

— Aha, ty panská pľuha, — ozve sa zlovestný rev, — prišla si si po dlh, čo mám na rováši? Vyplatím ti, čo je tvoje, prisámbohu, vyplatím…

Pani stojí na prahu chladnokrvne, nepohnute. Nedá jej, dať mu niečo, uchlácholiť ho i vyhrešiť. Ale vtom — bác! veľký hlinený hrniec tresne do somíka. Črepy z neho padajú jej k nohám.

— Ja ťa vyplatím!…

— Poďte, pani, — strhne ju za sebou červenák, Martin Mlatec. — S ním sa teraz nedá. Až sa vyspí, rozplače sa, a bude ako dieťa.

Gáblikovú prejme strach len teraz. Obráti sa s Marou a idú späť — dolu dedinou. Deti hľadia na ne. I pozdravia sa im.

— Aké pekné deti, — stihne pani po tom všetkom zbadať. Iba pred orýpanou školou postaví sa im do cesty podivné človieča. Tvár má starú, telo ako chlapec. Uškľabí sa a nastaví dlaň.

— Daj! Daj!

— To je náš piadimužík! — smejú sa chlapci, postrkujúc ho dopredu. — On už bol i na odberačke.

— Nevzali ho, keď nemá takej miery, hahaha!

— A čí si ty? — podá mu pani kus koláča. — Čí?

— Ja… ja… ja… — oči sa mu smejú, keď chce hovoriť a nemôže.

— On je hlásnikov. Dobrý chlapec, — uškŕňajú sa kamaráti. — Ani vraj chlapom nebude nikdy. Načo? Hahaha!

— A ty si čia? — postaví sa Gábliková pri peknom dievčatku. Tváričku má jemnú, očká belasé a veľké. — Čiaže si?

— To je tej Bachelovie prespanky, — povie dievka Mara. — Nepočuje, ani nevraví.

— Pán učiteľ hovoria, — ozve sa jeden zo šarvancov, — kde vraj veľa pijú, tam sú také deti.

— Pane bože, — zachveje sa srdce pani Evy, — všade len to jedno. To jediné! Akoby všetkému zlu v Žajdliciach bola na vine len pijatika! Tie veľké, čierne sudy, tam pod jej bývaním! Ach!

Takto štvaná svedomím, pristaví sa ešte pred domom, kam sa vlastne vybrala. Je to pekná múranica. Na prednej stene skrinka a pod drôtovou sieťkou akási listina. Za skrinkou tabuľka s nápisom: Richtár obce.

Do tohto domu, z ktorého už vidieť do Gabinho dvora, vojde pani i s Marou. Vystupuje isto po kamenných schodíkoch. Richtárka Hana je jej vrstovníčka. Rozumejú si v mnohom. Nuž zájde sem neraz.

Zarazí ju mŕtve ticho. V pitvore na posteli ktosi spí. To je richtár, ktorého syn dovliekol z krčmy pred chvíľou. Nehne sa, leží ani snop.

Gábliková ticho zaklope na dvere.

— Voľno, — ozve sa mužský hlas.

Pani, vojdúc do priestrannej, peknej izby, zazrie mladého chlapa sedieť za stolom. Prstami vchodí si hlboko do bujných čiernych vlasov, podoprúc si tak ťažkú hlavu. Keď zbadá návštevu, zdvihne čelo, uprie oceľovosivé oči neisto ako vyrušený zo sna.

— Pani Gábliková! — zašepne. — Sadnite si, prosím. Ona najprv vyberie z Marinho koša dve fľaše zavárania. Postaví ich na stôl… a sadne si.

— Spí? — mrkne posunkom na chorú, ležiacu bez pohybu na posteli.

— Spí, — prisvedčí Martin, vysoký, ramenatý, pravidelnej tvári, najkrajší mládenec v dedine. Nedávno prišiel od vojska. Mal by sa oženiť, ale keď je mať chorá…

— A ako je?

— Nuž nie najlepšie, — vraví ani nejaký inteligent. — Kedysi ich udreli otec. Od tých čias žalujú sa na ľadvie.

— A lekár čo?

— Azda vraj prídu k sebe, — dusí žiaľ mládenec. — Keby otec boli inakší! Ale oni len tak… Nikdy nie sú doma. A to mater doráža, — zvezú sa mu dve veľké slzy po peknej tvári. — Doráža veru!

Tie dve slzy zvezú sa i jej rovno na dno duše, menia sa na žeravé uhlíky. Gábliková pocíti v srdci fyzickú bolesť. Vie, Martin nie je ako otec. Ani ako iní žajdlickí mládenci. V krčme ho sotva vidieť. Robí na hospodárstve. Keď stačí, sedí doma a číta. I knihy má hen v almárii. I časopis. Pani Eva mĺkvo hľadí pred seba, akoby chcela vyhnúť tomu žalujúcemu, peknému mužskému pozoru.

— Hneváš sa na nás, Martin? — prehovorí konečne.

— Neviem, — stisne Martin plecami.

— Keby sme krčmu nemali my, mal by ju niekto iný, — pokúsi sa pani inštinktívne brániť stratenú vec. Pokúsi sa pre neho i pre seba. — Mal by ju taký Kohn, Weiss, Schlesinger… Prípadne Abrahám Unger alebo Adolf Blumenbach…

— Mal, — zvesí Martin hlavu.

— A nech nie môj muž, možno je tu nie jedna, ale osem krčiem.

— Veď je tak, — zdvihne zrazu mládenec hlavu. — Lenže, pani veľkomožná, nám sedliakom, uverte, je to jedno, či nás kvit zničí z rúk žida a či z rúk kresťana.

— A je to tak zle? — hľadí na neho placho.

— Je, pani! — rozvraví sa mládenec pološeptom, — nezobudiť mater. — Vidím to u nás. Kým otec neboli richtárom, málokedy sedeli v krčme. Pracovali sme si, a bolo všetkého. Teraz neobsedia doma, a keď — vždy je iba hriech. Mali sme pekný čistý majetok. Dnes kto vie, koľko zmeniek žírovali! Koľko narobili dlhu a čo je zo všetkého tohto ešte naše! A tak je to z dom na dom v celej dedine… Kedysi Žajdličania mali svoj chotár a čisté grunty. Dnes? Nažírujú si jeden druhému. Povedia, gazdovia sme, ale ich gazdovstvo — ak nepatrí dnes — bude patriť zajtra Úvernej banke v Klátovci. Ta sa neplatia árendy od svojho vlastného majetku… A čo len to! — hľadí Martin panej vždy akosi dravšie do smutných sivých očí. — Ale tu sú zvady, bitky, pravoty, hotové peklo, veľkomožná pani…

— Ach, — zastonie chorá mať, neotvoriac očí. — Jejej!

— A ešte to! Ale, — vstane naraz prudko a chytí Gábličku za ruku, — poďte, ukážem vám čosi!

Vyvedie ju z izby do pitvora, z pitvora do zadnej, veľkej izbice, kde z holej slamy na posteli zahľadí sa na nich dvoje očí spod nízkeho, nizučkého čela. Dívajú sa strnule, hlúpo, bez záujmu, ako upretý pohľad dvoch prázdnych dier.

— Uh, — zachveje sa pani od hrôzy, zazrúc naraz človieča-opicu. Počula o tomto nešťastnom tvore, no nevidela ho ešte. — Uh! Desné!

— To je, pani, — hľadí Martin smutne, — čo najviac zožiera našu mater. Nie je ono ani na človeka podané. Nevraví, len vrieska. Poje hocičo, i to spod seba. Periny, plachtu nestrpí. Znečistí a podriape všetko. Viažeme ho o posteľnú nohu. Ináč utečie ako divé a porobí zle.

— Ach, bože, — zakrýva si oči pani Eva. — A to je tiež z toho? — úzkostlivo zastonie, čakajúc azda nejakú oslobodzujúcu, zápornú odpoveď.

— Z toho, — skloní mládenec bezradne hlavu. — Lekár tak vraví. Ja som sa i dočítal. V Žajdliciach prv nebolo, dnes je plno všelijakých mrzákov.

Gábliková podá mu ruku a vyjde bez slova. Príduc domov, vrhne sa na pohovku a kŕčovite zaplače.

— Mama, mamička, — pribehne vtom Gaby za ňou, — čo sa ťa nahľadám! Kde si toľké časy? Prídu nám z Klátovca hostia. Páni advokáti. Pohostili ma — sľúbila som revanš. Dobre?

— Dobre, Gaby, — odtisne ju nežne od seba. — Len ma nechaj! O chvíľu mi prejde.