ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po pohrebe nastane opravdivý prevrat na Gáblikovie kolónii. Gejza prišiel v poslednú chvíľu, práve aby nebolo bez neho. Sú teda všetci doma, okrem mamy, ktorá už našla svoj večný domov. Len teraz badať, ako ona, tichučká, beznáročná, bola vlastne hýbadlom tejto ohromnej domácnosti. Keď jej niet, všetko zrazu stojí. Nielen v kuchyni, i v krčme. Nielen v krčme, i v gazdovstve. Všetci robia, čo sa im páči. Vlastne každý čaká — spraví to druhý. Gáblikovi sa zlepší, ale chodí — nohy rozkročené naširoko — ako dieťa. Mladí páni sú bez vôle a ani tiene. Služobníctvo si len šušká a odvláča ešte, čo môže… V krčme je tiež ticho. A keď sa kto tu obráti, žiada len na úver.

Gaby to všetko vystihne a cíti: tu je jej úloha — zachrániť ešte, čo sa dá. Chvíle, strávené pri mŕtvej materi, sú chvíľami sĺz, no — i požehnania. Z ľahkomyseľnej, požívačnej dámy, nárokujúcej si — ako mačička — od všetkých len najväčšiu pozornosť, vyrastá žena, hotová postaviť sa i proti divému víchru, čo chce rozrumiť stavby krčmárskeho kráľa. Zhodí parádne šaty. Oblečie sa prostunko, prepáše zásterkou a dá sa do roboty.

— Doktor Merlan môže k nám len na druhý týždeň, — vraví jej vychudnutý Gejza, strhaný — ako vidieť — peštianskym pobytom. — Bude mať práce v obci. I naše veci dá pritom do poriadku.

— Dobre.

Gaby chápe: bratom ide najprv vyrovnať, čo majú osobných závislostí. Nie je proti tomu. Tak či onak — vyrovnať sa to musí. Ale predovšetkým si nazrie do kuchyne a do komory.

— Mara, Jula, — zavolá na slúžky, — poďteže sem!

— Čo rozkážete, milosťpani? — vyvaľujú oči, čo len chce s nimi.

— Kde je múka?

— Tu, — ukážu na zvyšky vo vreciach i v priečinkoch. — Tu je nulka, tu chlebová, tu…

— Iba toľko? — diví sa mladá gazdiná, spomenúc si, čo tu vždy stálo vriec a vriec. — Viac niet?

— Nieto, — červenajú sa dievky ako pivónie. — Minula sa.

— Kde je cukor? — pokračuje ďalej.

— Tu, — ukazuje Mara na polici kus z celého klobúka.

— To je všetko?

— Všetko, — prisvedčia obe, pozrúc významne na seba.

— Kde je masť? Slanina?

— Tu je plecháč šmalcu, — ukazuje Jula pod policou.

— A hen na hambálku pol pôlta, — doloží Mara, rada, keď aspoň toľko jesto.

— Koľko sme zabili bravov?

— Osem, — udrú dievky očami do zeme.

— A nieto už viac masti?! — horší sa Gaby. — Kde sa to prepadá všetko? Kto tu gazdoval?

— Odkedy boli pani chorá, Hana Nechtáčka.

— Zavolajte mi ju! — seká slová odmerane, až idú dievkam mriavky po chrbtoch. — Nech je tu, ale hneď!

Nechtáčka príde vysmiata, tučná, spokojná. Už vie, o čo ide mladej. No, môže sa jej spýtať, čo chce, ona jej vysvieti.

— Počujte, tetka, — zadíva sa jej Gaby ostro do očí, — v komore až kričí.

— Čo pre pána boha? — spľasne Nechtáčka rukami. — Azda máta?

— Kričí, vravím vám, — intonuje ešte vážnejšie.

— Ale čo, prosím ponížene? — zachveje sa žena.

— To, čo tam niet, Nechtáčka! — pristúpi k nej blízko. — Pozrite, — ukáže na veľkú a prázdnu miestnosť, — je to Gáblikovie komora, ha? Myslíte, ja neviem, čo tu bolo všetkého? Kde sa to podelo?

— Ja neviem, — sklopí žena oči a počne fikať. — Len si nemyslíte, že som ja… že sme my…

— Myslím-nemyslím, — meria ju i dievky od päty do hlavy, — ale tu je nie všetko v poriadku…

— No, ja môžem tu na fľaku skamenieť! — boží sa Nechtáčka.

— Len sa nebožte, — všíma si Gaby jej rozpakov. — Pôjdete so mnou do vašej komory?

— Kedy?

— Hneď!

— Pôjdem, čo by som nešla? — schytí sa, akoby už išli. Ale keď vidí, že pani si to zaumienila naozaj, spätí sa a ohľadúva v sukni. — Ale nemám kľúča. Kamsi ho zavlieklo to dievčatisko. Večer, až príde, nech sa vám páči…

— Nechtáčka, — okríkne ju, — myslíte, máte s bláznom do činenia? Teraz už nemáte kľúča? Len povedzte pravdu, odvláčali ste vy, odvláčali aj iní. Pani bola chorá, nemal vám kto zastúpiť cestu. No dobre. Ale teraz je všetkému koniec. Ak ja zbadám, — pozrie prísne na všetky tri, — že sa ktokoľvek tu niečoho dotkne, už aj ide z nášho domu. Za svoje peniaze dostanem statočnú pomoc hocikedy. Rozumeli ste?

— Rozumeli, — fňukajú dievky. I Nechtáčka fňuká. — Veď sa už len nehnevajte na nás! Nikdy nám to tu nikto nepovedal.

— Teraz som vám to povedala ja, — vzpriami sa Gaby. — A zachovajte si: oddnes som tu ja paňou v dome!

— Viac sa to nestane! Nie veru!

— Veď nech i nie! — myslí si v prvom záchvate i vyhodiť ich všetky na ulicu. Ale zas: najme iné, nebudú lepšie. A Nechtáčku potrebuje, keď je najlepšou kuchárkou v dedine.

Spraviac si poriadok v kuchyni, prejde hneď do krčmy. Víta ju napudrovaná Jolana, ktorá už vonkoncom netúži po Budapešti. Má sa tu dobre, ani v raji. Nik ju nedozerá. Gazduje si zručne i pre seba. Navíjať klbko na stovky, to už nejde. Odkedy sa starý pán nestará o prácu ľuďom, nemajú peňazí. Berú, no — neplatia. I teraz rozťahuje sa niekoľko gazdov pri pohárikoch. Ale najviac — len napísať…

— Na druhý týždeň má vraj byť v obci exekúcia, — vravia si medzi sebou.

— Ba kieho ancikrista! Azda len Úverná nežaluje?

— A veru tá! Ani nevieš? — hučí z úst do úst. — Už žalovala. A súd rozkázal exekvovať azda pol dediny.

— Tak pôjdeme za tým novým advokátom, čo je miesto Gelba. Ako sa len volá?

— Berlan!

— Nie! — kričia iní. — Merlan!

— Vy somári, — ohlási sa došlý richtár Adam Kochel Bunkovčík, s laločkom pod bradou, — práve ten má prísť so sudcom. Iste i s tým chatrným Ježiakom, len duša čo chodí do neho spávať. Ja už viem. Budú brať pre tie podpisy všetkých radom…

— I teba? — zdvihne sa Juro Gombáľ Bachela.

— No, vari mne darujú?

— Dobre, že ti je syn v árešte!

— Čo ten? — zasvietia richtárovi oči. — Má vraj prísť domov! Páni ho prepustia. Ktosi orodoval za neho tamhore…

Gaby je už zabraná v obchodných záznamoch. Ale na richtárovo slovo zodvihne hlavu. Zadíva sa na neho spoza ohrady. Príde jej na um, či sa ozaj nerobí niečo na jej zakročenie? V belasých očiach sa jej zablysne a srdce prenikne iskierka nádeje. Kedysi bola by inak vzbĺkla na takú zvesť. Ale teraz hneď zas oprie zraky o stĺpce záznamov, prezerá účty, vyplatené i nevyplatené. Tu by ju mali vidieť jej zbožňovatelia. Ani by ju nepoznali.

— Ako je to s tým naším obchodom? — spýta sa Jolany.

— Ľudia, najmä od volieb, zle platia, — zháňa Jolana usilovne čosi v priečinku.

— Prečo?

— Zárobky klesli, — hľadá ďalej, — Ani hora sa nerúbe. Rudu na Machník vozia už i Marušovania, Rudovčania, i Gelbania… — nájde to čosi a chce všupnúť medzi písma.

— Ukážte to, Joli, — vezme jej knižočku z ruky. — To sme ešte neprezreli. Ach, knižočka zo sporiteľne? Tritisícštyristodvadsaťpäť zlatých, — číta nahlas. — To ste si u nás dobre nagazdovali, — podá jej knižku.

Zrovná ďalej Gejzovo aj Imrovo vzal a dal. Prijatú hotovosť i závislosť. Zíde i do pivnice, kde je povestná strojáreň krčmárskeho kráľa. Poobzerá sudy i pečatené fľaše. Nápoja ešte jest. Len pokladnica, do ktorej chodili prv všetci a brali z nej podľa vôle — skoro prázdna.

Na druhý deň ide za paholkom Janom, ktorý je už tu z áreštu, do dvora. Dá vypustiť z chlievov. Tým nechýba nič. I kravy si obzrie, pohladí po chrbtoch. I tie sú v poriadku. Iba kone nezdajú sa jej. Beluše sú ešte ta. Ale hnedáky sú veru naostro suché.

— Jano, — ohriakne sa na ťarbavého chlapa, — a čím ich ty chováš?

— No, sečkou a obrokom, — zajakne sa od prekvapenia, čo sa robí s mladou paňou, také sa spýtať. — Obrokom, čím iným?

— Ja reku, že slamou!

— Ba! Kto by kone slamou kŕmil, keď má ovos?

— Ale ty vraj ovos vynášaš… — Kam?

— Domov po záhumní…

— Bohuprisám, to už nie!

— Nechtáčka ťa videla.

— Nechtáčka? — rozhodí sa Jano. — Ach, tá pľuha! To keď ona, tak povie i na mňa?

— Povedala — netaj! Všetci ste brali. Ja viem. Ale teraz nech jedno zrnko nevyjde z domu! Rozumel si?

— Rozumel, — hnevá sa Jano na Nechtáčku. Ale netají ďalej. Taká pani všetko zvie. Čo bude tajiť?

Gaby nazrie takto rad-radom do všetkého. Pomaly je s hospodárstvom Gáblikovie kolónie načistom. Je to povážlivo nachýlené, ale myslí, pri obozretnosti a novom, dobrom poriadku dá sa mnoho napraviť. Ide len o členov rodiny. Možno ich ovládať, keď sa už sami nevedia. Alebo nie? Otec len keď Jolane dá a Hane Nechtáčke, ak má z čoho. Horšia je vec s Imrom, ktorý má s drobnou, počernou Dinou veľké plány. Najhoršie je s Gejzom. Ten má starých čestných dlžôb ani nevie koľko. A keď sa pohne z domu, všade robí nové.

Večer, keď si starý Gáblik vypije svoju mierku rumu s koňakom a utiahne sa do spálne, i hostia sa porozchodia, zdrží bratov na slovo.

— Čo nového? — spytuje sa Gejza sestry, tušiac vážnosť stavu, keď ich potrebuje oboch.

— Rodinná rada? — pohodí Imro nedbalo ako vždy.

— Keď chcete, i rodinná rada, — prehovorí k nim Gaby, pôvabná i v svojom prostunkom odeve.

— A čo je predmetom?

— Nuž, Gejza, i ty Imro, — počne sestra taktne udierať na cit, — mamy už niet viac medzi nami. Čím nám bola i v domácnosti, cítiť teraz, keď odišla od nás. S otcom čo je, vidíte. Stáva sa dieťaťom. Vy nástojíte spraviť poriadok s materinským. Ja myslím, spravme si poriadok s celou domácnosťou.

— Pre mňa, — stisne žltkastý Imro plecia a zakašle.

— A ako to myslíš? — zvedavý je Gejza. — Ako?

— Musíme zmeniť svoje výdavky, — začne ona vec opatrne. — Máme dva páry koní. Jedny môžeme predať.

— Tie hnedé…

— Nie, Gejza, — vystrie proti nemu malú, ružovú dlaň, — beluše!

— Beluše? — pokrúti hlavou mladší brat. — To by sme už museli byť!

— Veď i sme!

— A na čomže pôjdeš do Klátovca? — namieta Gejza. — Len nie na tých žobrákoch. Ľudia by sa ti smiali!

— Nech! — zablysne jej rozhodnosť v očiach a rukou spraví odmerané gesto. — A napokon nebude to tak zle. Dozriete paholka. Jano neodvláči ovos záhumním domov a naše hnedáky môžu byť nielen do hnojničiaka, ale i do koča…

— A čo ďalej? — hľadia bratia znepokojene na sestru.

— Máme dve slúžky, — pokračuje ona chladno. — Jedna bude dosť.

— I do kuchyne, i do dvora? — pohodí Gejza.

— V kuchyni bude Hana Nechtáčka. Maru pošlem domov…

— Maru? Prečo práve Maru?

— Tak teda Julu, keď ti Mara prirástla k srdcu.

— A prečo práve Julu? - ozve sa zas Imro.

— No, viem, o čo vám ide, — stiahne dúhové obočie. — Nie som ani ja taká zlá. Spravíme to takto: Julu pošlem strynej do Klempárov na Marušovo. Práve mi vravela, potrebuje takú oberučnú. Dobre?

— A čo máš ešte? — rád by už byť Gejza na konci a tuší, ešte ďaleko je od toho. — Čo máš?

— Dobrú noc! — obráti sa Imro zunovane k dverám.

— Kam ideš? — skríkne na neho Gaby tvrdým panovačným hlasom.

— Dina ma čaká, — strhá sa brat. — Ja pristanem na všetko.

— Dina počká, — zastane mu cestu. — A kto vie, či ty pristaneš na všetko.

— Len nebudeš žiadať odo mňa nemožnosti?

— To nie, — ovládne sa sestra. — Ale chcem, aby si vedel o všetkom. Sadni si, — posunie mu stoličku a potisne ho na ňu. — Ešte je dosť, čo ťa má zaujímať. Tu je Jolana…

— I tú chceš prepustiť? — upadá Gejza z údivu do údivu, kým Imro viac len apaticky naslúcha. — Jolanu?

— Dosť má od nás. Nagazdovala si za ten krátky čas.

— A kto bude v krčme?

— No, i ty, i ja, — uvažuje chvíľu. — Alebo, lepšie, rozďelme si úlohy. Imro nech je v obchode. Ty, Gejza, v hospodárstve a ja v kuchyni. Keď treba, i v krčme. Jolana môže ísť.

— Ale otec bude zúriť, — vynorí sa v mužských očiach pochopiteľná obava. — Jolana ho vedela vždy pobaviť. I uspokojiť. Keď zbadá, že sme ju odpravili, vypukne u neho záchvat.

— Vypukne i bez toho, — podotkne Gaby. — Povie sa mu: Vyplatili sme ju, odišla.

— Kam?

— Nuž, odkiaľ prišla. Do Budapešti!

— No, dobre, — zapáli si Gejza cigaretu a ponúkne i brata.

— Ale, dúfam, týmto sme skončili.

— Naopak! — zažiaria sestre oči. — Teraz ide najvážnejšie.

— Čo také? — hľadia bratia nervózne.

— Ty, Gejza, odpusť, — obráti sa mäkko najprv k nemu ako k staršiemu, — koľko máš priateľov a priateliek, čo sú našimi hosťami?

— Nie veľa, — vyratuje na prstoch. — Štyroch a piata je Hilda.

— A ty, Imro?

— Ja mám len troch nateraz, — chápe, kam mieri.

— A Dina?

— Tá je štvrtá. Ale tú už nerátam ako hosťa. Prečo sa spytuješ?

— Je čas, keď sa nedomyslia sami, dať im znať: zanechať náš dom, — vysloví Gaby jadrne vetu za vetou. — Už je čas!

— Zbláznila si sa? — skočia na ňu obaja.

— Ani najmenej, — vydrží ich pohľad, až oni sklopia oči.

— Neviete, v čom sme!

— A ty vieš!

— Viem!

— V čom? — zabodnú sa tri páry očí do seba. — V čom sme teda?

— Sme, moji drahí, nad priepasťou, — vraví im odmerane. — Stavba krčmárskeho kráľa a povestného gáblikovského bohatstva, ak sa nevzchopíme, naozaj, ak sa nevzchopíme, zrúti sa ani z karát…

— Ako vieš?

— Nevidíte, čo robím od maminho pohrebu? — meria ich káravo. — Vy si halaškujete s priateľmi a priateľkami, akoby nič. Ja chodím z komory do krčmy, z krčmy do dvora — ja! Všetko som prezrela. Viem, ako nás škaredo okrádali doma, kým sa ohromné tisíce míňali vo svete.

— Ty si nemíňala? — zagánia na ňu. — Len my?

— Priznám sa, — sklopí veľké oči, — nie som bez viny. Ale ja to aspoň uznám. Máte to i vy uznať. Pochopte, brali sme zo spoločnej pokladnice ako z neprebranej studne. Nik nám peniaze neodpočítal, nikto nás nekontroloval. Bral si ty, Gejza, bral si ty, Imro, brala som i ja. Napokon otec objednával na úver. Tovar sa míňal, a viac len zapísať. Otec robil dlhy, vy ste robili dlhy. Tovar sa objednáva a neplatí. Naša povestná strojáreň sa nebezpečne zadŕha, rozumiete už? A čo myslíte, — zníži hlas, ponášajúci sa najmä prízvukom na mamin, — dokiaľ to môže takto trvať?

— Hm… hm, nepríjemná vec! — hľadia si do očí chvíľu a mlčia. V izbe sa ozvú hodiny. Práve bijú tri štvrte na dvanásť. — Len ako to hosťom povedať?

— Odcestujeme, — vynájde sa Gaby. — Nech odcestujú i oni!

— Ja Dinu nemôžem vyhnať, — ohlási sa Imro.

— Tak jej povedz, nech sa chytí práce, — hneď je rada i pre neho. — Jolana odíde, nech ju nahradí…

— Čo ti tak ide o tú okatú židovku? — diví sa Gejza, hotový poslať Hildu späť do hotela K spevavej labuti. — Čo máš na nej? V Žajdliciach je ženských dosť. A inakších!

— Chce si ju vziať za ženu, — poznamená Gaby uštipačne. — Čo ty na to, Gejza?

— To by som ja už nespravil.

— Ty si rob, ako chceš, — strhá sa Imro. — Mne je Dina potrebná.

— Ozaj načo?

— Načo? — vzplanú mu oči chorobným leskom. — Keď bude treba, opatrí ma!

Všetci uznajú, hovoriť ďalej bolo by zbytočné. I tak je už pozde. O dvanástej zakľúči sa rodinná porada. Účastníci idú po svojom.

Gaby nejde domov. Ostane tu. Zavrie dvere za bratmi a prejde sa po dome, či je všetko v poriadku. Tma a kamenné ticho jej lahodia. Strojáreň, kedysi i o tomto čase hučiaca strojáreň, nehybne stojí. Skočí ešte do otcovej izby, čo on? Spí. Nevdojak prejme ju teplota a spokojnosť. Verí, v jej rukách môže sa ešte mnoho zachrániť. I silu cíti a odhodlanie na to. Svojmu Kamoškovi tým len zaimponuje. On je človek vážnej práce. I teraz pre prácu ani neprišiel z Machníka. Ale keď príde, poradí sa s ním: nech vidí, akú má ženu. Bože, čo všetko musela prežiť od svojich rozmarov až po zvedavosť na mienku svojho muža! Koľko známostí vychutnať a pristaviť sa pri najprirodzenejšej! Vojde do spálne a ľahne si do maminej postele. Zdá sa — je s ňou. Vidí jej krásne sivé oči. Cíti jej chudučkú ruku na svojej. Počuje jej slová: — Kto ju vraj nahradí? Kto u Gáblikov? Kto v Žajdliciach? Kto? — Uspokoj sa, mama, — vraví jej, — ja ťa nahradím, ja, tvoja dcéra, Gaby! — zacíti vtom sladkosť jej úsmevu. — Spríkril sa mi život, pre ktorý si ma hrešila. Pôjdem ako ty i do chalúp za povinnosťou… — Už ich i vidí pod ťažkými strechami nachýlené, oblôčky ako dlaň. Iba hen richtárovie múranica sa vypína, a nemá prečo. Chalupy, múranica, kaštieľ — napokon je to všetko jedno! Niekto sa jej zasmeje do očí. Kto je to? Človieča u Bunkovčíkov? Nie, to je nie človieča! To je piadimužík! Hlásnikov piadimužík. Len mu ešte bradu prilepiť a fúrik dať do ruky. A či nie — bradu, tú má. A akú bradu! Dlhú a šedivú. I vlasy má šedivé ako ľanové povesná. A ako sa len vyškiera! Stojí kdesi vysoko, vysoko v úbočí, mordujúc sa s akýmsi balvanom. Pohol ho, iste ho pohol! Hľa, ako sa chichoce! Ako tlieska… Starý, hej, čo si to vyrútil z toho vrchu? To je balvan, ohromný zlatý balvan… Ako sa len gúľa prudkejšie a vždy prudkejšie. Nevidíš, letí rovno na náš dom?! Zastav ho, zastav! Pozri, veď je už na krove… už na krčme. A všetko praští, všetko sa zomieľa pod jeho ťarchou… Zastav, ty! Nezastavíš? Ty pracuješ a nezabúdaš? Kocháš sa z nešťastia krčmárskeho kráľa a jeho rodiny? Aha, už viem! Poznám ťa — ty si Rosenkranz! Ohyzdný, preklínajúci. — Uh! — vykríknuc, otvorí oči.

V izbe je ticho a tma. Hodiny bijú jednu.

— Ale zbav nás od zlého, — zavzdychne si Gaby a zaspí.

Akoby akási tajomná, príjemne chladná ruka dotkla sa jej čela a zahnala nepokojné sny. Stratí sa v občerstvujúcom spánku bezo sna.

Ráno je zdravá a mocná. Keď vstane, rozchodia sa hostia ešte toho dňa ako potkany z topiacej sa lode.