ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým na Ferencziho ceste pohne štáb svoj aparát opatrne na útok, na Krížovej ulici pod číslom 7 cíti sa Gaby Krupovská v Galassych grófskom dome celkom bezpečne. Čo by sa i necítila? Vedľa jej izby je apartmán Arnolda Galassyho. Delia ich len jedny dvere, medzi jeho a jej spálňou. Grófa sa nebojí. Je hodne, hodne ustatý búrlivým životom. Už i napísala svojmu Kamoškovi do fabriky na Machník: nemať o ňu nijakých obáv. Má, čo potrebuje, a je v úplnej istote.

Pre dobrodružstvo v kaviarni si nenamýšľa. Na úspech u pánov, najmä kde už vybuchujú fľaše šampanieru, navykla už. Nebyť tam práve Rózy Samlerovej, ani by sa azda nebola tak rozzabávala. Jej ctitelia písali jej hneď na druhý deň. I pán premiér, i pán minister financií, i husársky nadporučík Karpy, ostatní tiež. Trochu jej to ako žene polichotilo, ale nič viac. Tu nejde o milostný úspech, ale o vec, kvôli ktorej prišla do Pešti. Ona si vykonala svoju úlohu, ukázala, čo vie — nebovým zrakom, úsmevom jahodových pier i drobnými nôžkami. Ostatné vybaví Arnold, pán Arnold, alebo kto chce — jeho osvietenosť pán Arnold Galassy, ktorý si je tiež vedomý svojej úlohy. Keď ju z hŕby listov, čo dostala, ktorý zaujíma, to je list novinára Jenka Kelena. Aj mu už dala znať, ak mu je nie na obtiaž, že ho dnes v svojom byte na Krížovej čaká. Vie, čo sa stalo, Róza jej akiste len tak neodpustí. Ani ona by jej také niečo neodpustila. Keď výpad, tak — revanš! Keby jej šlo o prestíž a milostné pletky, možno by zabudla na to. Ale keď jej ide o iné, môžbyť skočí na ňu ako mačka na myš. Obzerá si lesklé nechty na ružových prštekoch, či by vedela zadrapnúť i ona. Ľahký úsmev na krojených perách prezradí, že si trúfa.

Ináč ona Róze jej ctiteľov neberie. Ani krásavca Miklóša nie. Pre ňu nie je už ani ten nejakým neodolateľným exotickým ovocím. Vie, čo sú mužskí, krásavci i nekrásavci. Všetci túžia len po jednom, a keď docielia, túžia po inom. Jej sa to už prikonáva.

— Ach, — pohodí zlatistou hlávkou, až sa jej žltučké kučery zachvejú.

Obzerá sa po vkusnom budoári. Iste patril kedysi nebohej pani grófke. Zastane pred benátskym zrkadlom, siahajúcom až po zem. Všimne si svojho účesu, belasej priliehavej toalety a spokojne zájde k mahagónovému písaciemu stolíku. Vyberie z neho už otvorený list a ponorí sa do riadkov vari tretí raz. Prejde znova zrakom po jemných, kde-tu trasľavo poukladaných slovách písma. Zvážnie, až zosmutnie.

To je list od mamy, obsažný list. Píše jej v ňom trasľavo o všetkom, čo sa stalo, odkedy je preč z domu. Ako Martin Bunkovčíkovie bezmála zabil Imra pre Zuzku Bachelovie. Teraz jeden leží v klátovskej nemocnici, druhý je na súde vo väzení. Dostane azda i dva roky, ale najmenej rok. Otca cez voľby skoro porazilo — tak sa rozčúlil. Odvtedy je akosi nič z neho. Gejza je teraz sám v krčme, ale i ten chce zas do Pešti. Predvčerom horelo. Hlásnikov chlapec, ten piadimužík, podpálil Bachelovie humno… — prechodí Gaby z riadka na riadok, zo slova na slovo. I zloží list a zas ho vezme a číta. Číta, akoby ju niečo nezdolného nútilo robiť to. Na ružovej tvári odráža sa čosi z boja, čo búri v jej mladej duši. Ju už život pri neskrotnej povahe vyzliekol z jemnejších citov. Od detinstva myslí len na seba, stará sa len o seba. Z mnohých vecí si nerobí nič. Ale svoju tichunkú dobrú mamu predsa len má rada, veľmi rada. Nielen pre jej čistučkú materinskú lásku, ale keď vie, ako vädne a že je tu už len na chvíľu. Preto i siaha za listom znova, akoby mu naraz nerozumela.

— Dieťa moje drahé, — cíti, keď ide po tých neistých krivých riadkoch, materine oči spočinúť na svojej tvári, na svojej duši. — Nemôžem sa zbaviť obavy o vašu budúcnosť. Čože je z toho, keď jest u nás groša i nazbyt? Kliatby, čo čujem neraz vrhať na naše hlavy v dedine, pociťujem padať ako ťažké kamene. Ja môžem hocikedy oči zavrieť, otec vám je tiež nestály. On sa naje a zdá sa byť chlapom. Ale to je len naoko. Od volieb je ako dieťa. Imrovi len ženy, Gejzovi už viac len karty. Tuším, najlepšie by bolo — nechať krčmu krčmou a počať iný život. Kapitálu jest, môžeme do Klátovca alebo do iného mesta. Len preč zo Žajdlíc, kde už každá skala kričí. Bojím sa tej strojárne, na ktorú je otec taký hrdý. Nazhŕňa groše z dediny a potom ten groš zničí nás, zničí vás, dieťa moje. A ja, nešťastná matka, ani v hrobe nebudem mať pokoja… — uvedomuje si Gaby ťažký význam slova za slovom.

Rúčka jej ovisne, v nebových očiach sperlia sa slzy. Predíde jej, akoby sa už sama lúčila s ňou a chcela jej zveriť posledné. Najhlavnejšie. Rozcítená zloží hlavu na okrúhle, holé rúčky, zmyká sa jej celé štíhle telo, až bôľne zaúpie.

V túto chvíľu ochotne by vyplnila akékoľvek želanie svojej drahej matky. Vie, ona má pravdu. I jej niekedy príde na myseľ, kam to povedie taký život? Ale čosi sa vždy v nej preváži. Je to zdedená krv, či vypestovaná povaha? Príde jej na um, keď oni odídu zo Žajdlíc, prídu ta iní. Iní dostanú do rúk strojáreň: zhŕňať zo sedliackych chalúp groš a držať ich, hlúpych občanov ako kone v liacoch. Hľa, tu sú doktor Gelb a Róza Samlerová! Tí vykonajú, čo je možné, miesto jednej krčmy — otvoriť tri-štyri. A nech nie ona s grófom Galassym, nikto im nestane do cesty. Ani cirkev, ani štát. Márne kňaz vystríha z kazateľne a učiteľ v škole. Gelbovci majú svoj dôvod pre licencie na Ryčave: umiestiť niekoľko chudobných, vlasteneckých židovských rodín. Ale či je ľudu lepšie, keď ho štípe jedna sýta mucha ako štyri hladné? To napíše mame ešte dnes, nech sa zbytočne netrápi. Imro, čo hľadal, našiel. Azda príde k rozumu. Gejza sa azda tiež zbadá. Až príde do Pešti, napraví mu hlavu. A ona? O ňu sa mamička nemusí báť. Ona má, keď i pomalého Kamoška, jednako len muža v dobrom postavení. Keby nemal otec, zarobí muž. A keby nie ani muž, ona sa opatrí sama…

Vezme papier, pero a začne písať:

— Drahá mama…

A hneď jej príde na um niekto iný. Martin, ktorý dnes sedí vo väzení. Martin Kochel Bunkovčík, najkrajší mládenec v Žajdliciach. Sotva si pomyslí na neho, vynorí sa jej jeho mladá, svalnatá postava a chlapská tvár. Taká — ako na obrázku. Čierne, zvlnené vlasy, oči veľké, ostré… ruky svalnaté. Stelesnená mladosť a sila. S takým veru na panskom chlebe vychovaný Imro nemal sa čo lapať. Najmä pre dievku nie. Gaby i pri púhej predstave zabudne na všetko. Na ministrov, na dôstojníkov, na Rózu Samlerovú, i na svoju dobrú mamu, nad listom ktorej len pred chvíľou čo sa rozcítila.

— Martin, Martin! — prejde si rúčkou po čele. — Ten človek je jediný, čo ma dráždi… — kmitne jej mysľou, pričom zacíti v sebe oheň dravej túžby, až ju to zabolí. — Čo tam vysokí hodnostári, ministri, grófi, dôstojníci, novinári?! Na tých sa len usmievať, a dosť. Strúhajú poklony, plazia sa pri nohách, keď chce, pokryjú ich bozkami. Ale tento človek! Tento sedliačisko ani len netúrne po kráse, hoci by sa mu stlala ako povoja. Radšej sa pôjde prať, radšej i sedieť za svoju sprostú Zuzu Gombáľovie. Pokoriť sa jej, ktorej sa všetci koria? To nie! V ten večer pri Kaštieli taký bol protivný. Samý odpor, ale zvodný ako grécky boh! Teraz sa dostal — napíšem mu. Precitne, hlupák! Namyslel si: voľne žiť môže len dcéra krčmárskeho kráľa. Jeho Zuza je iná, celkom iná! Tá netúrne po inom. A tu ho máš — dostal lekciu.

Odtisne list pre mamu na zajtra. Vyberie čistý papier a počne čmárať dosť chlapským písmom:

„Milý Martinko, píšu mi z domu, dostal si sa do zlého. Vidíš, prerátal si sa pri Zuze. Je pravda, dodrúzgal si preto môjho brata, Imra. Ale mne ťa je ľúto. Chcem ti pomôcť nezhniť v žalári. Dúfam, aj ti pomôžem…“

Tu vojde po ťažkých kobercoch nehlasne gróf Galassy, držiac noviny v ruke. Vyumývaný, vymasírovaný, vyholený, elegantný stane si za jej chrbát, čakajúc, či ho zbadá.

— Píšeš, Gaby? — vyruší ju, keď ona len čmára a čmára. — Píšeš?

— Píšem, — zloží na chvíľku pero, obrátiac oči na domáceho pána. — Čo mi nesiete, pán gróf?

— Noviny, duša, noviny, — vystrie ruku a chytí ju pod briadku. — Čo mi netykáš, Gabika?

— Dnes akosi nemôžem, — natiahne vážnu tvár. — Mám priveľa starostí. Píšem domov. — Prosím, — natiahne i tak dlhé hrdlo zvedavo, — aké sú to noviny?

— Dnešný Deň, — usmeje sa Galassy. Prečítaj si to, čo som podčiarkol. Iste zaujme tvoju pozornosť.

Gaby vezme ponúkaný časopis a, nazrúc doň, číta:

— Škandál na oslave našej umelkyne. V prednej budapeštianskej kaviarni usporiadali oslavný večer našej divadelnej umelkyni jej ctitelia. Sú to vysokí hodnostári, ktorých mená nechceme tu uverejniť. Najmä preto nie, lebo tento večer zvrhol sa na oslavu celkom inej dámy, ktorá si toho ničím nezaslúžila. Vôbec nie je toho hodna! Pokorená divadelná umelkyňa, nie div, dostala tam nervový otras pre toľkú negavalierskosť účastníkov. Preto sa musel i program zmeniť na prvej našej scéne pre dva večery…

— Tí, už je to von! — začervenie sa Gaby po uši. — Kto to mohol dať do novín?

— Naši odporcovia, — zapáli si gróf na cigaretu.

— Kto sú to?

— Netušíte?

— Róza?

— A jej spolupracovníci. Už pohli svoj novinársky aparát. Chcú nás dostať z kruhu našich vysokých priateľov…

— Aá! — blysne čosi dravého v jej tmavobelasých očiach. Drobné biele zúbky vhryznú do spodnej pery, dobre krv nevymokne z nej. I päste sa zovrú. — To je bezočivosť! — zasipí. — Vraj nie je toho hodna! Nuž či som to ja tým pánom kázala? A napokon, — spustí sekantne, — ja som zákonitá žena inžiniera Kolomana Krupovského, kým je ona len ministrova frajerka!

— Nerozčuľovať sa, dušička, — pohladí jej Galassy prstence zlatých vlasov. — Nerozčuľovať! Radšej sa pripraviť na väčšie prekvapenie. Tu je predsa boj o to, či majú dostať židia licenciu na Ryčave a či to má ostať domíniom krčmárskeho kráľa?! Tí, ak to i nedocielia, nedajú to lacno. Ale postaráme sa, nech im klepnú zuby naprázdno.

— Ach, Arnoldko, ty si šarmantný, — hodí sa mu Gaby temperamentne okolo hrdla. — Ty si veľmi dobrý!

— Nie, Gaby, — privinie ju nežne a bozká na čelo, — nie som práve dobrý. Len si nedám, a od hocikoho, dúchať do kaše. Dráždi ma tá ich trúfalosť, dráždi. Sám som zvedavý — ja, či oni? Ináč je to naozaj zábavné, veľmi zábavné, ako konské dostihy v Alagu, alebo poľovačka v ryčavských horách…

— A povedz, Arnold, — pritúli sa k nemu dôverne, — pán premiér dodrží slovo? Nedá sa im?

— Môžeš byť spokojná! — pohodí pansky malou rukou. — Tam som bol, keď rozkázal svojmu kolegovi nevydať jedinej licencie na Ryčave židom. Tu je vraj domínium krčmárskeho kráľa a jeho dcéry, krčmárskej princeznej. To je dnes štátny záujem. Iba ak by ministra financií nakriatli nejako…

— No, s tým si ja už poradím sama, — vypne Gaby zvlnené prsia, zahľadiac sa pred seba, akoby ho už videla kľačať na koberci.

— Zvedavý som ako? — pohladí si gróf prešedivené krátke fúziky.

— Poviem ti neskôr. Len to zver na mňa!

— Lenže pozor, dieťa moje, — potľapká ju otcovsky, — mohla by si pritom i zle obísť. Pozri, — pritiahne ju k obloku. — Čo vidíš tam dolu?

— No, ľudí. Čo iné? — díva sa raz na ulicu a zas na neho s údivom. — Ľudí.

— Pred výkladom na dámsky odev vidíš toho pána, čo si prešľapuje, akoby mal času a času? Čo myslíš, kto je to?

— Nuž, poľský žid.

— Ale bližšie…

— Neviem, — utkvie na ňom. — Aký je to človek?

— No, dušička, vieš, to je pán Rosenkranz, výzvedný orgán štábu na Ferencziho ceste. Už včera večer som si ho všimol. A dnes sa od samého rána vláči okolo nášho domu. Zvedavý je, kto k nám, kto od nás a kam my. Poslal som mu na krk súkromného detektíva. Ten ho zobral ako podozrivého na políciu zistiť, čo sa dalo. Človiečik vydal zo seba práve dosť. Odvolával sa i na svoju známosť s vychytenou herečkou Rózou Samlerovou a na doktora Jakuba Gelba, advokáta z Klátovca, čo už tiež má tu byť.

— Teda Rosenkranz, — prekvapí to Gaby.

— Áno, Rosenkranz! — vyfúkne Galassy kotúč belasého, vonného dymu do veľkého obloka. — A všimni si toho územčistého chlapíka. Už druhý raz ide úzko popred Rosenkranza…

— A to je kto?

— Hľaď, a uvidíš!

Gaby prihne tvár skoro k obločnej tabuli a nespustí oka z oboch postáv. Z nich sa územčistý zrazu buchne do Rosenkranza, len že ho neprevalí. Žid, vidieť, rozkričí sa na neho. Rozhadzuje rukami, akoby plával. I územčistý sa trhá a rozhadzuje rukami. Ale zrazu skočí, natiahne sa, rozoženie a — vytne Rosenkranzovi zaucho, až sa potočí a vletí rovno do výkladu. Sklo rinčiac sype sa na trotoár, ľudia sa zbiehajú.

— Hahaha-haha! — schytí Gaby kŕčovitý smiech. — Hahaha, chudák Rosenkranz! — chytá sa za bočky, keď vidí, ako sa žid zbiera zo zeme.

Oháňa sa pred nasršeným obchodníkom a vykladá davu, čo sa stalo. Strážnik sa neukáže. Načo aj? Územčistý už je dávno v nohách…

— No, — obráti sa gróf k svojej dáme s tajomným úsmevom na perách, — už vieš, kto to bol?

— Provokatér! Tvoj provokatér!

— Uhádla si.

— Ty si intrigán! — pochopí Gaby, že si je jej gavalier vedomý svojej úlohy. — A vie Rosenkranz, za čo sa mu to ušlo?

— Vie, — uškrnie sa on diskrétne. — Územčistý mu zakričal, že je to preddavok na licencie. Má, čo hľadal! Gróf Galassy nedá sa predsa akémusi poľskému židovi celé dni dohliadať! Ryčava je moja! Tu sa stane, čo ja chcem…

Rozhovor preruší lokaj v livreji. Oznamuje milostivej návštevu redaktora Jenka Kelena.

— Povedzte mu, čakám ho, — odtiahne sa Gaby od obloka.

— Výborne, dušinka, — pohladí ju gróf po rúčke. — Chvíľočku ostanem s vami…

— Ako sa páči, — blysne na neho detsky. — Nemám s ním nijakých tajností.

— Rozumiem, dušinka, — zapáli si nanovo. — Rozumiem. Vstúpi pohyblivý, príjemný pán. Na nose veľké okuliare, v kroku pružnosť, v pohyboch noblesa.

— Dobrý deň, milostivá! Dobrý deň, vaša osvietenosť! — galantne sa ukloní na obe strany. — Odpusťte môj náhly vpád do tejto vašej, krokmi dávnych predkov vyznamenanej svätyne!

— Srdečne sa vám teším, pán Kelen, — ponúkajú mu Gaby fotel a gróf cigarety. — Čo nového, pán redaktor? — všímajú si ho ženské oči lepšie než na večierku. Prichodí jej trochu ustatým, zato obratným a príjemným kamarátom. — Čo nového?

— Tí, milostivá, — usmeje sa naširoko. — Z tej našej slávnosti je prachu! Čítali ste Deň?

— Čítali, — povie gróf a Gaby prisvedčí. — Ale to je komisnosť!

— Je! — cíti sa tu Jenko hneď voľne ako doma. — Vlastne nemal som vám to ani povedať…

— Naopak! — zadíva sa mu pani do skiel, až mu to pohne krv. — Musím vedieť o všetkom, čo naši odporcovia podniknú proti nám. Myslím, ste naším priateľom. Pozvala som vás na rozhovor o tejto zaujímavej veci. Ako verejného pracovníka, žurnalistu, iste vás to pobaví. No, — pozrie na grófa, — prejdeme do druhej izby. Tam je už všetko pripravené.

— Vy si pobesedujte, ja mám trochu práce, — porúča sa Galassy, vystihnúc, že takú chvíľu Gaby najlepšie sama využije. — O šiestej, madam, vyjazdíme si do lesíka. Dobre?

— Áno, — zachvejú sa prstence zlatých vlasov na ženskej hlave.

V jedálni je už všetko na stole, chlebíčky, čaj, káva, zákusky, likér, ovocie i cigarety. Slovom, všetko, čo sa môže zísť. A čo najhlavnejšie, obsluhou nie je komorná v bielej zásterke a s mašľou na hlave, ale sama Gaby Krupovská.

— Čaj, či káva sa páči? — pozrie na hosťa, zohrievajúc ho hneď čarom svojej dôvernej priamosti. — Kávičku?

— Áno, milostivá, — prisvedčí Jenko. — Kávy si prosím.

— Je dosť sladká? — podá mu šálku z najjemnejšieho porcelánu. — Okúste.

— Kúsoček cukru! — podrží krehunkú nádobku. — Z vašich prštekov prosím, tak! Ďakujem. A teraz som už samá pozornosť, ako váš priateľ a redaktor.

— Tak, milý Jenko, rozpoviem vám, čo ste netušili, keď ste boli u nás, — počne mu vykladať ryčavský problém, komu a ako ide o Ryčavu.

Zájde, rozumie sa, i na doktora Gelba. I na Rózu Samlerovú a na jej večierok…

— Ahá, — klopne si redaktor prstom na čelo, — chápem. Tu teda ide o iné ako o milostné pletky a prestížnu otázku, aké dámske oči sú príťažlivejšie — tmavé a či belasé!

— Uhádli ste, Jenko, — chytí mu sama dôverne ruku. — Tu dnes ide o veľmi prozaické veci. O výčapné licencie!

— Zaujímavé, — kývne Kelen hlavou. — Na Ryčave teda niet krčmára žida?

— Nieto, — hľadí na neho podmanivo. — Krčiem je málo a sú v rukách našej rodiny. Vlastne môjho otca, krčmárskeho kráľa, ako ho menujú. Boj je o to: zobrať nám ich. Alebo aspoň Ryčavu ešte i židovskými krčmami zaplaviť.

— Ťaj, — chytí sa Jenko za hlavu, — hahaha!

— Čo sa smejete?

— Ako by sa nesmial, milostivá? — vezme ju dôverne za obe ruky. — Čo je tu už rečí o žiarlivosti dvoch pekných dám. Celá Pešť hovorí dnes o pikantériách; z nich sa, pravda, dostáva predovšetkým ministrom. Celá Pešť o zdrvenej láske. A tu prosté, prozaické licencie… Hahaha!

— Práve preto, keď sa už celá Pešť stará do toho, — nahne sa k nemu, až jej dych zacíti, — prosím vás o niečo. Kedysi u nás, na Machníku, chceli ste mi byť — pamätáte? — dobrým priateľom. Dnes potrebujem vašej pomoci. Sľúbite mi ju?

— Ochotne, milostivá, — pritisne jej rúčku k ústam. — I tak mi je od istého času z kopca na tých pánov. Umenia Samlerovej mám už tiež po krky. Ju nespravil talent, ale náhodou pekné nohy. No, a židovskí novinári. Redaktori Dňa, Večera a takí! Naše Ranné noviny dajú im po hlave. Spoľahnite sa bezpečne na mňa v tejto veci. Potom, — zníži hlas, — niečo by som azda už i mal…

— Ba? — zvedavá je pani.

— Na večierku pri voľnej zábave podávala Róza ministrovi akési písma. Všimol som si — robila to prinervózne. Neboli to náhodou práve tie židovské žiadosti?

— Ľahko možné, — zamyslí sa. — Ja sa to skoro dozviem, — pohodí s úsmevom, za ktorý by bolo priniesť i ťažšie obete.

— Len jedno, moja pekná pani, — zabudne na nej svoj pohľad redaktor.

— Čo? — cíti dáma, iskra sa zažala. — Čo také?

— Budem mať česť ešte s vami?

— Milý Jenko, — vinie sa k nemu ešte dôvernejšie. — Či budete mať česť? Kedy chcete…

Pred šiestou porúča sa redaktor v najružovejšej nálade.

— Taká žena! — siahne po cvikri, či ho má na nose. — Ale taká žena!

O šiestej vyjdú z Galassych paláca dva krásne vrané žrebce. Na jednom je ešte vždy krepký gróf Arnold Galassy. Na druhom po pravej strane nesie sa pružno štíhla plavovláska v štajfáčiku a v žakete. Ľudia si všímajú panského páru. Tvrdá dlažba ozve sa rytmom konských kopýt. Na trotoári pred obchodom s dámskym odevom stojí starý, bradatý žid. Hlavu má zaviazanú veľkým bielym fáčom. Zazrúc jazdcov, zarehlí sa im do očí a, strhnúc veľký plstený klobúk z hlavy, pokloní sa až po zem.

— Gschamster Diener! Gschamster Diener!

Vedľa neho stojí ohromný policajt…