ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skoro potom zavolá si šéf pisára do svojej kancelárie.

— Pán Berki, — vraví mu zrejme dôverne, — viete, máme na krku voľby?

— Viem, pán doktor, — natiahne pisár vážnu tvár, zaostrenú ani pílka. — Ako by som nevedel? Veď sa už v meste i na Ryčave kortešuje. Jani báči chodí s husím perom za klobúkom — na Berca Rácza. Advokáti Werner a Balkovič sú zas za opozičného, akéhosi Bende Ferenca…

— No tak, pán Berki, — potisne k nemu Gelb kazetu, plnú najjemnejších cigár a cigariet, — vezmite si! A my, — uprie na neho prenikavý pohľad, — za kohože budeme?

— Kto, prosím?

— Nuž my! Naša kancelária!

— Neviem, — poškrabe sa za uchom, — Židia sú za vládneho, ako vždy.

— A vy, pán Berki?

— Nuž? — neujde pisárovi, ako ho dnes šéf hrdo tituluje. — Ja? Čože ja? — stisne plecami. — Nemám ani hlasu!

— Hlas sem, hlas ta! O to nejde! — uškľabí sa Gelb významne. — Ale za koho budete pracovať?

— Za koho rozkážete.

— To je múdre, — potľapká ho po pleci. — A pán doktor Merlan?

— No, to už neviem, — stíši hlas o stupnicu, aby nebolo počuť do susednej, kde sa nad aktami krčí koncipista. — Neviem. On je zadobre s Jani báčim.

— Pravda, — zašomre Jakub, — z toho je nič. Ale vy, pán Berki, hotový ste do práce, ako vám rozkážem? Pravda, i zarobíte si pritom.

— Ozaj? — zasvieti žiar nekonečnej oddanosti na tej suchej tvári. — Ešte si i zarobím?

— Ale, — pohrozí šéf prísne, zmrštiac čelo, — jazyk za zuby. Pánu Merlanovi o tom ani slova. Rozumiete?

— Veľmi dobre, pán šéf.

— Tak, počujte, pán Berki, — pritiahne ho za gombičku k sebe, — židia budú za vládneho, ako ste povedali. Ako ináč? I naša kancelária bude za vládneho Rácza Berciho. Ale pracujeme, i židia i naša kancelária, za Bende Ferenca.

— Ako to? — diví sa pisár.

— Veľmi prosto! — vstrčí si palec do pazuchy na veste a, vejárujúc dlaňou, vykladá. — Ja sám odhlasujem na Berciho. Ale vy pôjdete, a to ešte tohto týždňa, do Žajdlíc.

— Do Žajdlíc? — vytrešti Berki oči. — A po čo?

— No, len počkajte! Hneď ste na čistom. — Poznáte vy v Žajdliciach Martina Kochela, i Bunkovčíkom ho zvú?

— Richtárovho syna?

— Uhádli ste. Poznáte sa s ním?

— Poznám.

— Teda pôjdete k nemu a nepoviete, kto vás posiela. Len sa ho spýtajte, či už nemá dosť Gáblikovcov? Či už starý Gáblik dosť nenadrel zo Žajdličanov? Či sa Gaby už dosť nenafľandrila za žajdlický groš s pánmi i so sedliackymi mládencami? Či sa mladí páni od Gáblikov nenazvádzali už dosť najkrajších žajdlických žien a dievok? A — nezabudnite mu pripomenúť, — uškľabí sa Jakub Gelb diabolsky, — či jemu samému už nepoľuje Imro na švárnu Zuzku Gombáľovie, keď Žajdlice a celá Ryčava až po Vlčie Jamy a Drgáče majú zas odhlasovať, kde pán Gáblik káže?! Vysvetlite mu, že opozičiar Bende Feri je spravodlivejší ako Rácz Berci, čo nechce sedliaka ani vidieť. Povedzte mu: peňazí jest, a keď vyhrá opozícia, on, Martin Kochel Bunkovčík, bude prvým a najvplyvnejším človekom na Ryčave. Rozumiete?

— Rozumiem, — natiahne Berki vážnu tvár v povedomí dôležitosti. — Ale ak mi neuverí?

— Máte pravdu! — klopne sa šéf ukazovákom po čele. Podíde do kúta k otvorenej sejfke a vytiahne zväzok bankoviek. — Potrebujete dôkaz. Tu ho máte! Nemusíte účtovať. A keď bude treba, príďte! Nájde sa! — vtisne mu do ruky bankovky, ktoré pisár hladno schytí a všupne do bočného vrecka. — Ale, — zablysne oná neústupná sila v Gelbovom drobnom pohľade, — starý Gáblik nesmie vyhrať na Ryčave! Rozumiete?

— Rozumiem! — opätuje Berki. — Kancelária je za vládneho, ale pracuje sa za opozičného.

— Správne.

— Len dovoľte, pán šéf, — zdvihne pisár hlavu, — čomusi nerozumiem. Čo my máme z toho, vlastne vy, keď budete za Rázca Berciho a mne dáte peniaze agitovať za jeho protivníka?

— Ale, Berki, — položí mu ruku na plece, — čo vás po tom? Tomu vy ani nemusíte rozumieť. A ostatne neskoršie i tomu porozumiete. Teraz už len rezko do roboty! Ale, — prihrozí mu, — o mne ani mu-uk! Ani Merlanovi! Takto si pomôžete. Inak vyletíte z kancelárie na trotoár…

Berkimu, idúcky do susednej izby, zem sa hýbe pod nohami. Toľkáto dôvera, a k tomu taká príležitosť i pre seba niekoľko stovák — no, to akoby ho len vatou hladil po holom. Sadne si za stolík a fľochne na doktora Merlana. Merlan pracuje ani osol. Preberá akt za aktom, mračí i vyjasňuje čelo a škrípe perom. Statočne chce nahradiť všetko, čo preflámovali. Ako mu len nepovedať, čo sa chystá? Ako sa pretvarovať pred ním, keď ho on vzal so sebou ešte i na Ryčavu a vo všetkom mu ide po ruke. Veď si už i potykali.

Do obeda vydrží. Ale po obede Gelb sa kdesi stratí. Ostanú sami robiť na šéfa a na jeho vysoké ciele. Hovoria málo, fajčia veľa. Trpia, pravda, Merlanove cigarety. No Berkiho myká. Práca mu nejde. V hlave snujú sa plány. Bočné vrecko má plné najjemnejších cigár.

Vojde poštár. Prinesie kopu listov. Doktor ich vezme a triedi. Úradné osebe, privátne zasa osebe. Pri jednom úhľadnom zastane. Písmo ľahkej dámskej rúčky a papier — vonia. Na také čosi je Jožko citlivý. Obráti list a číta: Róza Samlerová, Budapešť, Ferencziho cesta 3.

— Kto je tá dáma? — vyruší naraz Berkiho z jeho plánov.

— Aká?

— Nuž, — potrasie Jožko čiernou hlavou, — tá Róza Samlerová z Budapešti. Starý jej píše deň po deň a ona jemu často odpovedá.

— Samlerová? Samlerová a Róza, no! — hľadá čosi Berki v svojom hladkom mozgu vyhovieť doktorovi. — Hop, — udrie si do dlaní, — už to mám! Ak je to nie majlíberka starého, tak je iste tá dáma, ktorú som počul cez dvere spomínať, keď bol tu Nátam Rosenkranz pre licenciu.

— Aha, — uškrnie sa Merlan, — tá by teda mala mať niečo do našich licencií, či nie?

— Možno, — potrie si pisár prstami vráskavé čelo. — Ak ti ide o to, — fľochne Berki dobrácky na doktora, — môžeme sa to určite dozvedieť.

— Ak mi ide o to? — vydýchne Jožko zhlboka, pomysliac si na rozkošnú Gaby, a dodá hlasne: — Ide mi! Zvedavý som, kade náš starý chodí, keď je v Pešti. Ak mi to vykutíš, dostaneš odo mňa škatuľu cigariet.

— Čo mne cigarety? — nevydrží už spoločník ďalej, siahne do bočného vrecka a vytiahne za hrsť jemných cigár. — Nech sa ti páči, doktorko! Lepších nebolo ani v Žajdliciach!

— Hohó! — vezme si koncipient jednu a obzerá. — Chlape, veď je to regália! Čo sa s tebou robí? Odkiaľ to máš? Azda si sa nestal kortešom?

— Nevyzradíš ma? Poviem ti, — cíti Berki, i tak to nevydrží a musí si uľaviť. — Nevyzradíš?

— Čo, som dieťa?

— Ale to je tajomstvo!

— Dobre. Čestné slovo! Pravda, stal si sa kortešom?

— Uhádol si, — vydýchne si Berki zhlboka.

— A za koho robíš? Pravda, za Rácza!

— Nie! — krúti hlavou.

— Azda za opozičiara Bendeho?

— Za toho!

— Ved ťa starý vyhodí na trotoár!

— Nevyhodí! Kancelária má byť naoko vládna. Ale ja pôjdem do Žajdlíc a na Ryčavu.

— Tam ťa Gáblikovci zabijú.

— Nezabijú ma, vysekám sa ja, — zacituje pisár známu pieseň, — mám šabličku oceľovú, — vytiahne zväzok bankoviek z bočného vrecka a zašermuje nimi vo vzduchu, — vyrúbem sa ja! Nájdem si ja svojich ľudí, uvidíš! A koľko!

— Berki, Berki! — skríži Jožko ruky a zadíva sa na jeho suchú, vycivenú postavu s netajeným úžasom. — Ty si človek! Ty začínaš robiť kariéru!

— To si myslím, — vypne sa dovysoka. — A ty, dúfam, spravíš ju spolu so mnou! Povedz mi len, za koho si, doktorko? Za Rácza a či za Bendeho?

— Ja? — zvážnie Merlan. — No, — vyrazí z neho po krátkom mlčaní, — mne je ozaj jedno. Jeden Maďar, druhý Maďar, a my sme Slováci. Mne je to fuk, či bude poslancom jeden a či druhý. Ba počkaj, — spätí sa zrazu, — jednako nie! Počuj, kamarát, vieš, za koho budem ja?

— Za koho?

— Za toho, za koho bude pekná Gaby zo Žajdlíc.

— To je chyba! Celá Gáblikovská rodina bude za vládneho Rácza Berciho. Pán Galassy je už v tom, a kde gróf Galassy, tam i krčmársky kráľ Jani báči. No, darmo je, — zavzdychne si Berki, — presvedčenie je presvedčenie. Zato ostaneme dobrými priateľmi?

— Prečo nie? — usmeje sa Jožko. — A pôjdeme spolu i do Žajdlíc. Ty do práce, a ja, žebože, pomáhať ti. Starý bude šťastný!

— Správne! — dupne si pisár nohou na dôraz. — Kancelária bude naoko za vládneho. Ty budeš naoko a ja budem pracovať.

— Dobre!

— A nepobijeme sa?

— Nie. Ale mi o tej Róze Samlerovej opatri niečo. Vieš, je to veľmi zaujímavé. Náš starý je samé tajomstvo. Opatríš mi?

— Opatrím.

Gelb sa vráti z mesta celkom dobrej vôle. Iste už bol medzi svojimi, a vidieť na ňom, trúfa si. Ešte toho dňa prehovorí diskrétne s Merlanom. Kancelária pôjde, rozumie sa, s vládou. Pán kolega má iste veľa známostí na Ryčave. Dobre by urobil, keby si ta vyšiel pohovoriť s ľuďmi.

— Veľmi vďačne! — prisľúbi Merlan. Čo by neprislúbil, keď to šéf žiada? A pekná Gaby mu už i lístok poslala, kedy vyjde hore na besedy. — V záujme kancelárie, keď to musí byť, — vyfúkne vonný dym, — pôjdem.

Na druhý deň už prášia z Klátovca. Ženú na fiakri, ako sa patrí. Čierne, trochu vychudnuté kone, farebnými stuhami ozdobené. Na voze ihrá smiech, žeravejú cigary. Kto ich stretne, pomyslí si: Korteši!

— No, opatril si? — pohodí Jožko zboka Berkimu; jeho vychudnutá tvár sa dnes akosi zaokrúhľuje. — Opatril?

— Ale áno, — vytiahne vtom včera prišlý list z vrecka a podáva mu ho. — Na, prečítaj si!

— To nie! To už nie! — spätí sa Merlan. — To si nemal!

— Keď chceš vedieť. Veď mu Róza napíše druhý.

— Napíše, nenapíše. Odlož to! — mrzí sa doktor. — Povedz mi, čo je v ňom?

— Čo? — stiahne Berki čelo, načrúc do pamäti, napáchnutej už dobre alkoholom. — Rózka mu píše ako milému pánu Gelbovi. Hovorila s pánom ministrom znova a znova. Čo príde do ministerstva, bude prajne vybavené. Ak mu finančné riaditeľstvo žiadosti prosto vráti, nech ich pošle i s apelátou jej. Ona to oddá pánu ministrovi osobne…

— Tí, Jani báči má židovských konkurentov! — pohmká si Jožo. — A tých žiadostí ešte nalifrujeme, namojdušu!

— A môže to tá Róza? — zadíva sa Berki učudovane na priateľa. — Môže?

— Že či? Musí byť pekná, potvora. A pekné ženy vnikajú k vládcom sveta. Ale myslím, i Róza dostane konkurentku.

— Koho?

— Gaby! Ak sa tá raz o tom dozvie, hneď je v Pešti. A tá sa rozumie do ženského remesla.

— Tak jej to povedz.

— Uvidím!

Koč zastane v Žajdliciach pred Gáblikovie krčmou. Zástupcovia Gelbovej kancelárie podajú si priateľsky ruky. Merlan vojde dnu, Berki ide stranou, do dediny. Fiaker obráti a vráti sa hneď do Klátovca. Cesta je skalnatá i dosť blativá. Pisár siaži po nej dlhým krokom pozorne ako túlavý kocúr. Prejde Gáblikovie kolóniu a zastane pri richtárovej múranici; z nej vidieť do dvorca panej Gaby.

Hneď na kamenných schodoch potkne sa o podivného tvora. Je to čiovieča ako opica. Zaprská na neho a skočí ani pes. On sa počne s ním hrať, ale ono zabodne do neho divo škamravé oči. Keď mu zasiahne ruku, poriadne zahryzne do nej.

— Eh, potvora! — zaženie sa Berki a praskne mu dlaňou cez ústa. — Bodaj ťa porantalo!

Človieča zaskučí a vydá akési zvieracie hlasy. V pitvorných dverách zastane plecitý, čiernovlasý, zazorený mládenec.

— Čo je? — priznáva sa k prišlému. — Ste to vy, pán Berki? — pozná ho na prvý pohľad.

— Ja, Martinko, ja! — zagáni na kaliku. — Či mi prst neodhryzne, potvora?! — osŕka prichodiaci.

— Ideš ho sem! — zahrozí sa Martin, zaskočí prskajúceho tvora. Schytí ho za ruku, potrhne do pitvora a, sotiac ho do zadnej izby, buchne dvermi za ním. — To je už u nás tak. Sestra Tera sa kdesi túla. Včera sme pochovali mater. Všetko je hore nohami. Čo dobrého vás vedie k nám?

— Len tak som sa zastavil, — vojdú do izby a sadnú si za stôl. — Len tak.

— Len tak? — vydýchne si mládenec; na jeho peknom, vysokom čele sedí akýsi stály mrak.

— Myslel som už: nejaká exekúcia od pána doktora Gelba.

— Čoby! — zníži Berki hlas. — Teraz nieť času na to. Tu sú voľby.

— Sú, — prisvedčí Martin. — Veď sú otec viac u Gáblikov ako doma. Bude to zas potresk za tých niekoľko týždňov!

Do izby vojde dievka. Poblednutá, pehavá, úzkych sivých očí. Pozdraví a zháňa čosi na polici. O chvíľu sa obráti a chce vyjsť.

— Tera, — stane jej brat do cesty, — kde si bola?

— V dedine.

— Včera sme mater pochovali, vieš?

— Viem.

— Tak máš byť doma. Si gazdiná, — zadíva sa jej ostro do tvári. — Povedz, kde si bola? U Gejzov, pravda?

— Nie, nebola som, — zapýri sa dievka. — Len ma pani veľkomožná Krupovská zavolali do ich záhrady kvety pozrieť.

— Neklam, Tera! — osopí sa na ňu. — Ani Krupovská nemá do teba nič! Gejza si ťa dal zavolať!

— Nie, — rozplače sa dievka. — Bola som u mladej panej, uver, Martin!

— No, veď, — zahrozí sa jej, nehľadiac na hosťa, — nech zviem, že si u Gejzov, sám pôjdem a dovlečiem ťa domov za vlasy. Poriadne dievča ta ani nevkročí. Mám ja to trpieť? Otec, málokedy triezvy, premárni celý majetok a sestra má byť frajerkou toho podliaka? Nech je to posledný raz! — zatne päsť za odchádzajúcou.

— Nerozčuľujte sa, Martinko, — tíši ho Berki.

— Ako by sa nerozčuľoval? — zdržiava sa mládenec. — Azda ja neviem, čo sa robí? Načo k nám fľochne tu Hana Nechtáčka, tu korhelica Kulbaska?! Len: Tera, poď! Tera ufrkne ani gáfor — u Gejzov sa pije sladké a mladý pán má, čo chce. Či ja neviem? — červenie sa vždy mocnejšie. — Veď celý náš dom, celá dedina vyjde pre tú prekliatu famíliu na nivoč. Ba i z poctivosti!

— A ten vytiahnutý Imro pasie vraj po Zuzke Bachelovie! — uškrnie sa pisár.

— Pasie?! — rozhorí sa chlap ani fakľa. — A ledva chodí do neho duša spávať. Ale ak ho dolapím, kristubohuprisám, — zdvihne žilovaté ruky hrozivo, — dodrúzgam tie jeho panské koštiale! Keď ma i zavrú — nech! Musíme my tu mať na krku takúto ohavnosť?

— Nemusíte, Martinko, — vycíti Berki vhodnú príležitosť natočiť niť na svoje vreteno. — Je tu ľahký spôsob zlomiť Gáblikovcov.

— Aký?

— Voľby! — hľadí mu do súladnej tvári ako do knihy. — Nevoliť s Gáblikovcami Rácza Berciho, ale opozičného Bende Ferenca!

— Mohlo by to byť? — schladne mládenec údivom.

— Mohlo! Prečo nie? — zníži korteš hlas. — Pozrite, Martinko, — sadne si blízko k nemu, — vy ste richtárov syn, na ktorého nielen v Žajdliciach, ale i na celej Ryčave veľa dajú. A Gáblikovcov majú všade po krk. Keď sa vy zaujmete veci, nepôjde to Jani báčimu tak ľahko. Ak vyhráme, stanete sa najvplyvnejším človekom na Ryčave. A Gáblik i so svojou slávnou famíliou — sú tam.

— Veď ten už vyvaľuje sudy, — oprie si hlavu žilnatou rukou. — Rozdáva voličom slaninu, múku, soľ. Kde my tu čo dať?

— Máme, — zašepce pisár, — i my máme!

— Čo?

— Peniaze! Benci Rácz je len taký pobehaj! Bende? To je pán. Svojich si opatrí! Tak čo, Martin?

— Keď… — váha mládenec pri takej vážnej veci.

— Aké keď? — kuje Berki železo, kým žeravie, ako mu Gelb prikázal. — Teda nemáš Gáblikovcov ešte vždy dosť? Nenadrel dosť starý zo Žajdličanov? Nenafľandrila sa už dosť Gaby za žajdlický groš s pánmi i so sedliackymi mládenci? Či sa mladí páni od Gáblikov nenazvádzali dosť najkrajších žajdlických žien a dievok? — mieri úder za úderom vypočítavo na jeho svedomie. — Prečo by mali hlasovať celé Žajdlice i Ryčava, kde rozkáže Gáblik? A ešte na Rácza! Veď tomu sedliak len smrdí! Bende je onakvejší, spravodlivejší pán. Tak čo, — využije všetku svoju kortešskú schopnosť, — dáš sa na to, ha?

— Neviem, — mädlí ruky nerozhodne.

Tu sa zrazu otvoria dvere na izbe a s nepríjemným vreskom, až to nervy trhá, vrazí dnu človieča. Na pitvore leží rozvalený zavalitý chlap. Košeľa vykasaná a opasok nabok…

Richtár! Otec!

— No? — hľadí neústupne hosť na Martina, ktorý hrá všetkými farbami.

— Dobre, — pustí mládenec cez zuby. — Spravím, čo sa dá.

Zakiaľ Berki koná svoje, nehlivie ani doktor Merlan. U Gáblikov je ako doma. V krčme pijú chlapi, voliči. Napudrovaná pokladníčka Jolana nenavíja teraz na stovku klbko, keď sa neinkasuje. Sedí si v rekestýši a myslí na krásnu Budapešť. Jani báči je dosť dobrej vôle. Prepásaný bielou zásterou behá, až mu líca odstávajú a plešivá hlava svieti. Zbadajúc hosťa v pitvore, ide za ním.

— Pekne vítam, Jožko! Pekne vítam, — volá veselo. — Čože mi nesieš?

— Seba, Jani báči! Seba! — smeje sa doktor. Poslal ma Gelb za kanceláriu kortešovať.

— Na koho?

— Nuž na Berciho Rácza! — zalesknú sa mladíkovi oči. — Pomáhať vám, báči.

— No, to je dobre! To je dobre! Zlož sa, Jožinko, zlož! Pôjdeš so mnou na Ryčavu. Prejdeme sa…

Jožko je hneď ako doma. Zájde za Jolanou a chytí ju galantne pod briadkou. Stretne slúžku Maru, šustne jej po zadku dlaňou, čo ju rozosmeje naširoko. Potom ide do kuchyne pani Eve na poklonu. Ale ona leží, ako neraz. Gaby, keď sa dozvie o ňom, odkáže mu prísť do jej dvorca. I tak je sama, samučká. Okrúhlučký Kamoško, ten nedbá o ňu. A mladý doktor je na všetko. Vie nahradiť i pretrumfnúť pána Krupovského.

— Tak čo, Jožinko? — usadí sa mu zvodná, ani Dalila, v tichej izbietke rovno na kolená. — Čo nového? — smeje sa mu krásny diablik do očí, až sa v ňom všetko vzbúri pri dotyku teplého, štíhleho tela. — Vieš, koho má doktor Gelb u ministra financií?

— Viem, — zachveje sa mu hlas.

— Koho? — prilipne sa k nemu ešte bližšie, zahľadiac sa mu do zelenkastých očí.

— Dámu, — vydýchne ako tajnosť. — Dámu veru.

— Dámu? — blysne jej v peknom zraku.

— Krásnu židovku, Rózu Samlerovú.

— Ach! — zamrie jej vtom výkrik na plných perách pod tlakom ohnivého, vrývavého bozku.

Krásna žena sa neprotiví. Sľúbila mu všetko, a ona dostojí slovu. Len vyjde von a primkne dvere. Nech ich nik neruší.

Vyjdú si len zavečerať k starým. Gaby je ako madona, Jožko veselý ako vždy.

— Tati, — nahne sa dcéra ku Gáblikovi, — musím s grófom Galassym do Budapešti.

— Načo?

— Pre tie licencie!

— Nedbám, — usmeje sa na ňu podivne, — choď. — Pohladí ju po zlatých kučeravých vlasoch. — Peniaze si vezmi.

— Dobre, — zazvoní jej hlas, čo by pohol i dreveného chlapa. — O mňa sa nestaraj!

— Daj si tam pozor, dieťa moje, — pobozká ju vyvädnutá mať, zdvihnúc sa na posteli. — Také mesto má svoju moc.

— I ja mám, mama, — zašepce hrdo, — i ja! — vrelo ju objíme.

Mama je totiž jediná, ktorú má — okrem seba — ozaj rada.

Po večeri prikvitne i Berki. Zabavia sa dlho do noci. Ale ráno už hrčí panský biely záprah do Klátovca. Škuľavý Jano v koči, na baku dáma v štajfáčku. Zlaté kučery prúdia jej spod neho. V bielych drobných rukavičkách liace, a beluše, erdžiac, uháňajú.

Na zadnej časti voza remeňmi pevne priviazaný ohromný, nabitý kufor.