ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ledva sa rozbrieždi, vpadne do hrobového ticha svojej advokátskej kancelárie doktor Jakub Gelb.

Robí to vždy, keď má veľa, ale veľa starostí. Teraz ich má. Jeho zhrbená postava letí vo dva konce pod ťarchou nepomerne veľkej, podlhovastej hlavy. Vlasy prešedivené, riedke, podobne i červenastá brada. Strmé čelo, stiahnuté v niekoľko vodorovných a vo dve kolmé ostré vrásky. Obrvy vyblednuté, spod nich vyblkujú drobné, nepokojné oči ani žeravé uhlíky. Nos ohnutý, práve na okuliare, čo i používa, ale len pri práci. Nervózne prejde pustou izbou, kde sú stolíky koncipienta a pomocného pisára. Vojde do druhej miestnosti, vanúcej zvláštnym úradným pachom. Sadne si za stolík a zazíva.

Oči mu spočinú na dvoch pohodených aktoch. Sú to žiadosti, pekne vykrúžené koncipistovým perom, upravené na slávne finančné riaditeľstvo. Udržovatelia početných rodín, Abrahám Unger a Adolf Blumenbach, oddaní a verní občania, pokorne v nich prosia priznať im licencie v Žajdliciach, veľkej obci na riečke Ryčave. Dôvod je, hoci zákon povoľuje na päťsto duší jednu krčmu, v Žajdliciach — čo majú vyše štyritisíc obyvateľov — je len jedna krčma, a to v rukách pána Jána Gáblika. Čo viac — v celom ryčavskom kraji, v deviatich veľkých obciach, iba príslušníci tejto jedinej rodiny môžu si vydobyť licenciu. Židovstvo je tu iste tým najspoľahlivejším elementom. Preto kompetenti pevne dúfajú, že sa ich poníženej žiadosti láskavo vyhovie.

Gelb prejde prosby prenikavým zrakom, či sú správne koncipované. Ranné slnko odblysne sa mu na okuliaroch. Kútiky úst sa potrhnú. Vidieť, koľkú váhu pripisuje každému slovíčku. O chvíľu odloží písma, vstane a zahĺbený do seba chodí dlhým krokom od veľkej skrine k širokým oblokom svojej pracovne. V taký čas hýbe sa mozog v jeho hlave ani najdokonalejší hodinový stroj. Obsiahne celú úlohu, vypočíta si všetky eventuality, postaví pevne svoje ťahy, až je všetko hotové a vyhraté. Kým jeho kresťanskí kolegovia po prehajdákaných nociach spia — koľko káuz si on zanalyzuje i rozrieši! A potom i vyhrá! Vyhrá! Nedávno vyhral v istej drevárskej veci pravotu i proti osvietenému pánu grófovi Arnoldovi Galassymu, ktorému vlastne patrí celý, celučký ryčavský kraj. Tu on má svoje kaštiele, hory, doly, fabriky. Krčmy po obciach on dáva do prenájmu. I odstúpi, komu chce — za dobrý groš. Tak odstúpil svojho času i Žajdlice Gáblikovi, prostému dovandrovanému mäsiarskemu tovarišovi. Teraz nedajbože dostať ta, a na celé široké okolie, za krčmára človeka, ak je nie z Gáblikovej rodiny. V celej krajine toto je jediný vidiek, kde žid dosiaľ márne žiadal licenciu. Márne prišli Samuel Kohn a Izák Weiss, márne Schlesinger Mark, Polák Ignác a iní, všetko poriadni a statoční židia! Ba i z jeho vlastnej rodiny akýsi bratanec. Dávid Gelb márne podal žiadosť. Finančné riaditeľstvo ju odvrhlo. Apelovali na najvyššie fórum. I to márne. Všetko sa záhadne prepadalo kdesi na vysokom ministerstve financií. Vymohla sa krčmička v Nitre, v Žiline, v Banskej Bystrici — i kdekoľvek inde, ale v Žajdliciach alebo na Ryčave — to nie! A čo je tých potrebných! Židia sa množia, i z cudziny dochodia mnohí, potrebujú jesť. Všetci nemôžu byť lekármi a advokátmi. Zem nemajú, musia siahnuť za obchodom. I Gelbov otec mal krčmičku tu, v okresnom mestečku Klátovci. Z toho vyštudovali dvaja synovia a dcéra Regína sa dobre vydala. Tak si chcú aj iní pomôcť. I Abrahám Unger a Adolf Blumenbach; ich prosby teraz ležia na Gelbovom stole a najbližšou poštou pôjdu na finančné riaditeľstvo. Tak si prídu konať kus chleba aj iní, mnohí-premnohí. A v Klátovci všetci trafia k nemu ako k svojmu otcovi: Opatri nás! Pomôž nám! Tvoj otec bol kedysi taký chudobný žid ako teraz my. Ty si dnes povestný, bohatý fiškál. Detí nemáš. Pomáhaj teda svojeti! Na to si!

A Gelb sa ani nevzpiera týmto a podobným hlasom. Robí, čo môže. Nejednu židovskú rodinu už osadil. Ale najviac ho dráždi, keď sa nemôže na Ryčave zachytiť. Nechápe to. Jemu sa predsa všetko darí. On je dobrý s pánmi v župe. Má styky, a to veľmi dobré styky, i s pánmi v ministerstve. A na týchto žiadostiach akoby sedel sám Belzebub.

— Uvidíme! — zašomre cez zuby a pripáli si vonnú cigaru. Omamný dym ho uspokojuje. Z dumania ho vytrhne hrkot kolies a rezký dupot kopýt. Oblokom vyhliadne na široké námestie. Ľudí ešte málo vidno. Ale zdola uháňa hrdý biely záprah. Liace drží mladá, trochu poblednutá dáma, blondína, v čiernom panskom kabátiku a so štajfáčkom na strojnej hlave. V koči si ležérne sedí objemný starší pán, urastený, tiež bielej pleti a ustatého pozoru. Gelbom to trhne. Uprene hľadí, ako dáma ženie, kým len nezmiznú na ceste smerom na Ryčavu.

Madame Gaby so svojím otcom, Jánom Gáblikom, mihne mu v hlave. Odkiaľ len trielia tak zavčas rána?

Vtom počuť akosi neisto klopať na dvere.

— Voľno! — obráti sa Gelb, mysliac, slúžka ho volá raňajkovať.

Ale do pracovne vstúpi šedivý, zarastený žid v dlhom kaftane, mädliac okrúhly plstený klobúk v červených rukách.

— Morgn, — ukloní sa prichodiaci úctivo.

— Morgn, — zabodne do neho Gelb pichľavé drobné oči skúmavo. Zdá sa mu, tohto človeka už videl, a tuší, čo chce, na prvý pohľad. — Vy ste Rosenkranz? — podáva mu priateľsky ruku.

— Celkom správne, pán doktor, — prisvedčí hosť šedivou hlavou. — Ja som Nátan Rosenkranz, dobrý priateľ vášho nebohého otca. Obrátil som sa i u vás neraz. Žijem z malého obchodu v Podolínci na Spiši. A mám k vám, pán môj, maličkú žiadosť.

— Stavím stovku proti zlatke, — uškrnie sa advokát, — chcete licenc, čo?

— Prosím si stovku, — nakriví starec ústa, privrie šibalsky oči a potrhne sivú bradu. — V túto chvíľu nechcem licenc.

— A v druhú?

— Nuná, v druhú! — ukloní sa hlboko. — Pán môj dobrý, pochopíte, chudobný žid pomáha si, ako vie.

— Teda jednako len chcete licenc, čo?

— Počul som o vás, pán advokát, až k nám do Podolínca som počul, ste starostlivým otcom našej rasy. A tu u vás, — vzopne sa kazateľsky, — na celej Ryčave nieto žida-krčmára.

— Tak povedzte, ide vám o ten licenc?

— Áno, pán môj! Ide…

— Pre koho? Pre vás?

— Nie! Pre syna Adolfa! — prizná sa napokon. — Vyženil niečo, — vykladá starostlivo, — rád by sa osadiť na lepšie miesto. Preto som prišiel, keď viem, máte styky. Veď ja to nechcem zadarmo.

— Sadnite si, — ponúkne doktor súverca. I cigary mu podá. — Lenže, pán môj, — zmiznú mu skoro drobné oči v jamkách, — je tu malá chyba.

— Aká? — nakriví hosť tvár od prekvapenia, nezabudnúc vstrčiť, keď sám nefajčí, z cigár dve do faktana. — Aká chyba?

— Tých žiadostí mám už veľa, — vraví Gelb mrzuto. — I hen na stole ležia dve. Hore na riaditeľstve je ich vyše tucta. A…

— A…? — vyvalí Nátan oči ani plánky.

— Nejde to, nijako to nejde! — mykne hnev hrubými črtami. — Na Ryčavu nášho človeka nepustia.

— Pustia, môj drahý, — priplichtí sa Rosenkranz bližšie a dôvernejšie. — Len nájsť primeraný spôsob.

— A vy, — nakloní sa k nemu ani podpichnutý, — vy ten spôsob viete?

— Viem! — podloží si spodnou gambou vrchnú a zadíva sa mu meravo do očí. — Isteže viem!

— Tak mi ho zjavte!

— Pod istou podmienkou…

— A tá je?

— V prvom rade zariadi sa moja žiadosť.

— Dobre, — podá mu Gelb ruku na uspokojenie. — Teda ako?

— Poznáte toto meno? — vytiahne starec lístok z kaftana a nastaví ho advokátovi pred oči. — Poznáte?

— Róza Samlerová… Budapešť… Ferencziho cesta, číslo tri, — číta doktor a trie si prstami zamyslené čelo. — Róza Samlerová?… Kde som ja počul toto meno? A či — ahá! Akási Samlerová bola kedysi u nás pri sestre Regíne. Či sa volala Rózou, neviem. Ale bolo to celkom obyčajné dievčatisko z Lučenca.

— Z toho celkom obyčajného dievčatiska, — prižmúri Nátan šibalsky oči, — stala sa po rokoch veľmi neobyčajná dáma. — Výborná umelkyňa peštianskeho divadla. Vaša sestra to vie. A my zas vieme, že sú i dnes dobré priateľky.

— No, ale čo z toho?

— A vy to neviete?

— Nie!

— Advokát, a také nevedieť! — pokyvuje si Rosenkranz šedivou hlavou. — V tom je viac ako mať v hlave celé corpus juris.

— Ako?

— Nuž tak, — zdvihne sa hosť z fotela a priblíži sa ku Gelbovej tvári, skoro sa im nosy stretnú, — to je, viete, takto! Vaša sestra zmôže mnoho u Rózy. Róza zasa všetko u ministra financií. A ten rozhodne o našej žiadosti. Róza je židovka, krásna židovka! Pán minister si zasa schopnosti našej rasy práve v nej — ako viem — nesmierne váži. Rozumiete? — usmieva sa starý Nátan Rosenkranz. — Nie je to ťažké!

— Rozumiem! — pichne si doktor ukazovákom do čela, z ktorého miznú vrásky, i tie vodorovné i tie kolmé. — Prosbu napíšeme a vyskúšame to.

— Myslel som, dobre som myslel, — porúča sa Rosenkranz, keď sú už po všetkom. — Ale prosím, — zavolá i zo dverí, — nezabudnúť na dané slovo! Prosba Adolfa Rosenkranza o licenc na Ryčave nech je na prvom mieste!

— Buďte spokojný! — zavrie Gelb za ním dvere a vracia sa akosi ľahký na duši k svojmu stolíku.

Preberá sa v aktoch a myšlienka budí myšlienku. Rád by sa sústrediť na svoj predmet. Nedá sa! Starý Nátan je už preč. Ale jeho markantná, bradatá postava črtá sa mu ešte v tom belasom vzduchu, prevoňavenom dohánovým dymom. I jeho vážny hlas, zdá sa, trasľavo zachvieva tichom… Vaša sestra zmôže mnoho u Rózy, Róza zasa všetko u ministra financií, ktorý rozhodne o našej žiadosti. Áno, starý, skúsený Rosenkranz vie, kde treba hľadať. Ako prišiel na jeho meno, je prosté. I ako na pomer Rózy Samlerovej s jej vznešeným gavalierom. Také indiskrétnosti roznášajú sa ako prach na topánkach. Ale ako vedel nájsť spojku medzi ním a Samlerovou v Regíne, to je už židovská zručnosť. Židia vždy vykutajú a zvedia, čo im treba. Ak nie jeden, tak druhý. A potom to už ide z úst do úst, ako v rodine!

Pri tejto myšlienke nevdojak zdvihne oči z rozloženého aktu. Zadíva sa, preniknutý akýmsi hrdým povedomím, do prázdneho povetria. V jeho žilách rozšumí sa tá podivná krv, čo sa ženie žiť od tisíc a tisíc rokov. Pokropí zem všetkých národov a vždy k sebe ťahá.

— Dokáže sa to u i Rózy Samlerovej?

Čas sa tratí ako voda v piesku. Advokát berie akt za aktom a značí si na ne svoje poznámky. Už druhý raz ho volajú raňajkovať. Keď nejde, prinesie kávu jeho Irén, kedysi azda i pekná, ale teraz už zosadlovená židovka. Užije, čo má, automaticky. Ale v druhej chvíli sotva by vedel povedať — raňajkoval, či nie? Keď je hotový, vstane. Pozrie na hodinky.

— Hneď je jedenásť, a v susednej je ešte vždy ticho!

Odchýli dvere a zagáni.

Pisár Berki, suchý, nahrbený, sedí na svojom mieste a škrípe pilne perom. Rozmnožuje potrebné exempláre. Pán koncipista, počerný doktor Jožko Merlan, driečny, navoňavený, s klincom ani krv v gombíkovej dierke, vchodí práve dvermi.

— Dobré ráno, pán šéf, — stavia klobúk na vešiak a palicu s kostenou bielou kvakuľkou do kúta. — Dobré ráno!

— O chvíľu je obed, pán kolega, — zašomre principál vyčítavo.

— Nič sa nestalo, — zdvihne koncipista zaostrený, poriadny nos hodne vysoko. Pohladiac krátke tmavé fúziky, vojde si prstami do bujnej čiernej hrivy a roztiahne tvár ani harmoniku. — Dnes je pondelok, no! Taký hluchý deň! Ani súd ani exekúcia. Mal by som ísť do pozemkovej knihy, no to neuteká… Ale mali ste vidieť, pán šéf, mali ste to vidieť!

— Čo? — premáha sa Gelb, vidiac koncipistu i tak nedostatočne z dobrej nálady. — Čo som mal vidieť?

— Nuž našu zábavu!

— Kde?

— V hostinci Ku krinolíne. A vy neviete o ničom?

— Neviem. Čo tam bolo?

— Čo bolo? — blyštia sa Jožkovi zelenkasté oči na znak, že mu ešte nevyvetralo všetko z čuchratej hlavy. — Celé mesto hovorí o tom. Celý Klátovec, pán šéf. Tam bola zábava, o akej neslýchať. Z klátovských advokátov, okrem vás, nikto nechýbal. Predstavte si, poháriky štrngajú, cigán hrá, barometer dobrej vôle stúpa ani živé striebro na slnku. Odrazu sa len dvere otvoria a, nadvihnúc koketne štajfáčik, vhupne dnu prekrásna blondína… božská Gaby Gábliková…

— Recte Krupovská, — uškrnie sa šéf chladno, akoby bola reč o pokrútenom paragrafe. — Nedávno ju vydali za inžiniera Krupovského.

— Vydali? Ona sa vydala, — zapáli si Jožko na cigaretu, fľochnúc okom na svoj stolík, či je už niečo na ňom. — Taká dámička to vykoná vždy, keď chce byť úplne slobodná, hehehe!

— Neviem, čo je na tom zaujímavého, — rád by Gelb už prejsť na svoj predmet. Na žiadosť o licenciu pre Adolfa Rosenkranza, ktorú treba napísať. A ak už myslieť na ženy, teda na takú Rózu Samlerovú, z ktorej možno niečo získať. — Ozaj neviem! Žena, akých dosť!

— To už nie! To už veru nie! — vypne sa mladý doktor, a aby bol vyšší, vyfúkne dym až po plafón. — Takej ženy niet v Klátovci. Niet v celej stolici! Hádam — ani v Pešti! Čierny žaket, mašlička… Miesto sukieň priliehavé krátke nohavice, pančuchy, a nôžky, tie nôžky drobné, bystré, — vyvaľuje Jožko oči, ani nad tanierom pekne upraženej, chutnej husaciny, — tými skáče človeku rovno do svedomia…

— Nonono, pán kolega, — uškŕňa sa šéf, akoby už bol na konci s trpezlivosťou. — Lenže my máme mnoho iného na svedomí!

— Máme, nemáme! — pohodí mladík rozčuchranou čiernou hrivou ako bujný žrebec. — Ale toto musíte ešte vypočuť. Musíte! — fľochne i na nahrbeného, suchého pisára Berkiho, akoby mu rozkazoval zložiť pero a otvoriť oči, ba i ústa. — Predstavte si, páni! Ona vojde a smeje sa, až sa jej zúbky ziskria. — Dovolíte, páni, — zašteboce, — otec má svoje obchodné veci. Ja zas mám dnes dobrú vôľu. Rada by som sa v Klátovci zabaviť. Prijmete ma medzi seba? — Ale nech sa páči, s veľkou radosťou! — klonia sa pred krásnou dámou hlavy, tmavé, šedivé i plešivé. Pri pohľade na tie strojné nôžky dobre nám oči nevypadnú na dlážku. Schytíme ju medzi seba. Cigán spustí, vínka sa naleje a zábava hučí ani rozvodnená rieka. — Len či to s nami vydržíte? — pohodí vtom Gabe starý Balkovič. — Čože?! — skočí dáma ani živé striebro. — Či vydržím? Uvidíte, kto bude naposledy tancovať! — A už to potom ide. Tancujeme s ňou radom. Tancujú i Balkovič, Werner, starí páni. Príde rad na šampanské a nastáva jedinečná dámska volenka. Sivému Balkovičovi, kávovému Wernerovi s dvoma zárezíkmi na krku, i ostatným starším pánom skoro sa počnú kolená triasť. Vyvalia sa radom. Fajčia a odfukujú. Mladší sme vydržali. Sudca Jano Ježiak, môj dobrý priateľ, hafrí s ňou polku. Ona horí ani fakľa. Krásne, súmerné telo — samý rytmus. — Ešte len teraz prichodím do ohňa, — smeje sa svojmu chatrnému tanečníkovi, ktorému — zdá sa — hrkajú koštiale. Tancuje sa do vysilenia. Už mu z vykrútených, tenkých fúzikov jeden trčí nahor, druhý nadol. Napokon pri všeobecnom hahote má toho i Ježiak dosť. Socajúc sa, ide na svoje miesto — vyzváraný, znivočený ako ostatní. Ostanem sám. — Potvora, veď ty zvieš, čo je chlap! Ja som nie Ježiak, ktorému vlasy zabudli zafarbiť! — zastrájam sa sám sebe. Ona sa len smeje. Oči jej blýskajú ani belasé diamanty. Valčík, polka, čardáš, pomalý, tuhší, divý, besný … uh! Pot ma zalieva. Neviem, čo sa so mnou robí. Len počujem hahot, ani rev trúb pod múrmi Jericha. Keď sa spamätam, sedím už pevne na svojom mieste pri starom Balkovičovi. Ale na stole pomedzi rozostavené poháre mihajú sa božské nôžky, preberajú… To je Gaby! Krásna hlava hore, bôčky rúčkami podopreté — tancuje a smeje sa nám, smeje nadratveným, zbesneným a zničeným nad samým ránom…

— Pekne, pekne, pán kolega, — nepohne sa Gelbovi ani sval na bezfarebnej tvári, — ale bol tu istý Nátan Rosenkranz. Požiadal nás podať na finančné riaditeľstvo žiadosť o licenc pre syna Adolfa.

— Zasa licenc! — spľasne Jožko rukami a zahundre.

— No, áno! — zostrí šéf prízvuk, — usporiadajte tú vec, prosím! I ostatné veci! Vyflámovali ste sa do vôle, na niekoľko dní vám to azda stačí, — vyžmýkaného pichne ostrým zrakom. — Musím do Lučenca. Možno i do Pešti. Porúčam sa!

— Ten je z dreva, — zašomre Jožko, keď je už šéf von.

— Z dreva veru! — zloží pero suchučký Berki, ľutujúc z hlbín duše, že to on v hostinci Ku krinolíne aspoň nevidel. — Ten len robiť, drať sa a drať! Nikde nejde, nič nezažije! Ani len svojej žene nič nedožičí zažiť. A rád by nás mať všetkých, ako je on.

— A nás, — stíši doktor hlas, — pozvala Gaby na revanš!

— Kam? — natiahne tenké hrdlo Berki závistlivo.

— Do Žajdlíc.

— To ešte len bude! — zavzdychne si pisár zhlboka. — Vezmite ma so sebou, pán doktor, prosím vás!

— A kancelária?

— Neutečie! A kedy to má byť?

— Pozajtre, Berki, pozajtre! — pustí Jožko s potuteľným úsmevom kúdol vonného dymu.

— No, — zažiari pisárova tvár, — keby sme šli popoludní, ráno sme tu!

— Dobre!