ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Gaby preberie z mdlôb, nájde sa v svojej vlastnej spálni. Slnko sa prediera cez ťažké záclony. Vedľa nej, zbadá, sedí ktosi. Hlava ponorená hlboko do dlaní. Iste zápasí s mrakom myšlienok.

— Koloman, — prevraví žena z bielych hlavníc, akoby len vydýchla slová. — Koloman, si to ty?

— Ja, duša, — strhne sa zamyslený muž a nakloní sa k nej. — Ja.

— Aká som rada, — otvorí oči, utkvejúc na ňom, — že si práve ty… — nájde mu ruku na bielej perine.

— Ako si? — bozká ju na čelo. — Čo ti sa stalo?

— Nič, — vraví spokojne. — Neviem, kde som sa podela. Už mi je dobre. Vstanem…

— Nie, Gaby, — pohladí ju nežne. — Odpočiň si. Musíš byť mocná.

— Neboj sa, Kamoško, budem!

I prenáša všetko, pevná napodiv. Pochová Imra vedľa mamy. Oplače i Gejzu, a keď sama nemôže, pošle aspoň, čo treba, Hilde na trovy. Stojí ako v rozzúrenej búrke, nebezpečné údery ani nebadajúc. Zdá sa jej, keď už iné nie, ona je na to — opatriť všetkých…

Tak sa čas míňa v práci a húževnatom boji. Krupovská vpraví sa do všetkých povinností, aké sa jej len vynoria v obchode či v gazdovstve. Raz účtuje s Dinou, ktorú si nechá na pomoci, inokedy dozrie Nechtáčku v kuchyni, alebo zamení Maru pri dojení. V jej duši je pevná viera — prekonať všetko.

Jedného dňa nepríde Hana Nechtáčka do kuchyne. A treba prichystať nejaký guláš i pre furmanov, čo tu pristavujú.

— Kde je tá stvora toľké časy? — znepokojuje sa pani.

— Nechtáčku myslíte? — spytuje sa Mara.

— Nechtáčku, dievča!

— No, tú márne čakáte, — pohodí dievka. — Muž jej prišiel z Ameriky a zbil ju na blato.

— To je uvítanie!

— Keď mu premárnila peniaze, čo on posielal, — vykladá Mara. — Tam sa jedlo, pilo a zabávalo! Zišli sa ženy, navarilo sa hriatej, nakúpilo klobás, bieleho chleba, a bolo veselo. My sme ich raz tak i našli, keď sme boli v dedine s nebohou paňou. Ako si ony len spievali!

— Každá pesnička sa raz dospieva, Mara, — poznamená Gaby.

Opáše si zásteru, pripraví všetko na guláš. Keď vidí, ide to, nevolá viac Nechtáčku. Kuchári si doma sama.

A ako v kuchyni, tak i v gazdovstve. Skoro precíti, práca má tiež svoje dráždidlo, i svoje radosti. Hmotne zdá sa jej dom konsolidovanejší. Aspoň sa dlhy a všelijaké požiadavky nečakane nekopia. Ak sa nedajú vyrovnať, možno ich odtisnúť. Po znížení réžie na najmenej v riadnych pomeroch bolo by už lepšie. Chyba, ľud nemá zárobku — do kapsy neprimoká. Prv sa postaral o zárobok Jani báči, dnes niečo Koloman na machnickej hute. Inak je bieda. Ale Gaby dúfa v lepšie časy a pracuje, napína sily, ako len môže.

Jediné, čo ju z času na čas prenasleduje, je nepríjemný pocit pri pomyslení na Rosenkranza. V takú chvíľu preniká ju neistota ako človeka, ktorý vie, že za ním ide niekto so zlými úmyslami, hoci ho i nevidieť. A starý Nátan, keď i zriedka, jednako len dá znať o sebe.

Raz Gaby je práve na Machníku s mužom, keď pred žajdlickým hostincom zastane koč, z ktorého zosadne starý žid. Kolísavým krokom vyjde hore schodmi, postojí v predsieni, obzerajúc sa na všetky strany. Dina ho zbadá z krčmy. Keď on nevystúpi, len obzerá-pozerá, vyjde ona za ním.

— Gn-Tag! — pokloní sa jej s klobúkom v ruke, zbadajúc na prvý pohľad, že má so židovkou šťastie. — Dušička, — privraví sa zaliečavo, — máte dobré regálky?

— Regálie medie? — vytuší hneď s vrodeným inštinktom, že starý čosi iné hľadá. Pýta si najdrahšie cigary, keď myslí, že tu ich nemajú. — Nie, regálie nemáme! — hľadí na hosťa nedôverčivo. — Nemíňajú sa. Ale máme výborné kuby, portoriká…

— Kuby, portoriká? — prevalí oči. — Hja, to ja neznesiem. A, — zahľadí sa na ňu, akoby ju len teraz zbadal, — slečna je židovka, pravda?

— Som, — blysne jej v orechových očiach zvedavosťou, čo len chce.

— A aké je meno? — dotkne sa dôverne jej líčka.

— Dina.

— Dina? — prevalí zas oči. — Krásne meno z Thory. Dinuška, dievka moja, ja som tu, vieš, prvý raz, — obzerá sa znovu dookola. — Ja by som rád vidieť, čo tu všetko máte? Ukázala by si mi izby, dvor, — prehadzuje oboma rukami vpravo i vľavo, — tak, tak, všetko… vieš!

— A načo? — vzkypí dievča hneď podozrením.

— No, prečo nepovedať? — uškľabí sa chytrácky. — V Klátovci hovoria, predávajú vraj toto.

— Predávajú? — zarazí sa Dina. — A vy to chcete kúpiť?

— Možno áno, možno nie! — uškľabí sa starec. — Tak čo, spravíš mi to?

— Najprv musím vedieť, s kým mám šťastie…

— No, — natiahne sa jej k uchu, — ja som Rosenkranz… Rosenkranz z Podolínca… Nátan Rosenkranz.

— Aha! — zdrží sa Dina nevykríknuť nahlas. — Vy ste ten pán, čo vylicitoval Dudrošovie chalupu?

— To je Adolf, — mädlí si ruky. — Ja som Nátan.

— Tak vy ste ten pán, čo chcete Gáblikovcov zničiť?

— Čože zničiť? Ale ja? — zachraptí. — Zachrániť ich chcem! — schvejú sa mu rozšírené prsty zdvihnutých rúk. — Rozumej, Dinuška, zachrániť! Keď im vyčítam dobrý peniaz na ruku, sú zachránení. Tebe sa to nepáči?

— Nie! — zagáni na neho. — Počula som o vás. Tak, ako to vy robíte — nie!

— A ti je tu, židovke, u kresťanov tak dobre?

— Prečo?

— Keď mi tak vravíš?

— A ako mám vravieť?

— No, Dinuška, — uškľabí sa úlisne — ty si židovka, ako ja zasa žid. Keď ja chcem tento dom kúpiť, ty sa máš tomu tešiť a pomáhať mi…

— By sa mi chcelo!

— Tak ty si už pokazená židovka, vieš? — hodí na ňu rukou. — Ty si už infikovaná… tréfle! Ja sa bijem za kus chleba pre chudobných židov, a ty tomu nechceš rozumieť. Fuj!

— A myslíte, osožíte židom svojou bezohľadnosťou?

— Na mojej strane je právo.

— A čo bude z práva, keď nás ľudia, medzi ktorými žijeme, raz znenávidia?

— No, o tom — potom, Dinuška, — pritiahne sa vždy bližšie, čím viac ona ustupuje. — Počuj, dieťa, si proti mne. Poviem ti, čo azda nevieš. Oni nás i tak nemajú radi, len sa boja našich peňazí, nášho rozumu a našej šikovnosti. Ale ty si nie šikovná. Keby si bola inakšia, sprostredkuješ a dostaneš odo mňa na výbavu. Hneď máš rebach, nie?

— A môžem ísť, odkiaľ som prišla, — pohodí hlavou opovržlivo.

— A odkiaľ si prišla, Dinuška.

— Z Pešti.

— V takom veľkom meste je peknému dievčaťu ľahšie žiť než v tejto diere.

— A vy by ste nedbali do tejto diery…

— No, kto som ja? Ph, — odpľuje si, — ja som starý Rosenkranz. Ale ty si dievča v kvete. Teda, — natiahne ústa nadol a fľochne šibalsky, — ukážeš mi to stavanie?

— Nie, — odmietne ho rozhodne.

— Prídem si ho raz obzrieť sám, povedz svojej paničke, — ukloní sa jej posmešne. — Adieu, Dinuška! Adieu!

Po jeho odchode Dina sa zamyslí — povedať to Krupovskej, či nepovedať? Ak by jej čo bolo nepríjemné zvedieť, je toto. Rosenkranz je pre ňu prízrak, a tento prízrak sa neokúňa vstúpiť až do jej vlastného domu! A jednako, ak by niečo premeškala? Nátan má iste plány. Treba mu ich prečiarknuť včas. Keď sa vráti Gaby z Machníka, oznámi jej opatrne všetko.

— Teda Rosenkranz bol tu? — zbledne, ale hneď sa rozčervenie. — On sa chystá na poslednú bitku, — stisne krvavé pery. — No, dobre!

Ešte v ten deň odpíše Merlanovi i Galassymu a požiada ich o pomoc. Nebezpečenstvo je tu! Dvaja gavalieri proti starému židovi už ju len obránia!

Skoro po tomto dostane oznámenie z Úvernej banky, že otec má tam zmenku na dvadsaťtisíc zlatých. Treba ju vyplatiť.

— Dvadsaťtisíc zlatých! — stŕpne Gaby. — Kde dnes toľký peniaz nájsť?

Opýta sa otca, aká je to zmenka. Ale otec nič. Iba sa usmieva ako vždy, keď možno s ním aspoň hovoriť.

Odkladať niet času. Pani dá zapriahnuť a pohne do Klátovca. Cesta jej trvá nezvyčajne dlho. Hnedáky nefrčia s bričkou ako kedysi ohnivé beluše. Raz i pobehnú, zasa sa vlečú len z nohy na nohu.

V Klátovci ide Krupovská rovno do banky.

— Ukážte mi tú zmenku, — vraví úslužnému úradníkovi.

— Prosím, milostivá — podá jej ju o chvíľu. — Tu je!

— Kto je prijímateľom?

— No, váš pán otec, milostivá, — ukazuje na podpis.

— Otec? — všíma si Gaby čŕt. — To nie je podpis môjho otca!

— A čí? — vyvalí oči úradník.

— Písmo sa ponáša na Gejzovo?!

— Tí, — zdúpnie úradník. — A Gejza už nežije… No, milostivá, — usmeje sa vľúdne na paniu, — vy to pre dobrú pamiatku svojho brata vyrovnáte. Keď je zmenka i falošná, dá sa jednako len žalovať a vyrovná sa napokon z dedičstva. Vyrovnáte to, pravda?

— Neviem ani komu! — stisne plecami. — Kto zmenku vypustil?

— Kto? Kto? — hľadí úradník na podpisy, cez čie ruky prešla. — Do obehu pustil ju prvý v budapeštianskej Obchodnej banke Nátan Rosenkranz.

— Rosenkranz? — zakrúti sa jej hlava. Zato sa prevládze a zachová chladnokrvnosť. — Nie, — vracia zmenku úradníkovi, — ja sa jej nepriznávam. Usporiadajte si vec, ako viete. Konečne je to vec Rosenkranza, a nie vaša.

— Milostivá, — pokúsi sa ešte úradník, — ale z toho budú nepríjemnosti.

— Nech sú! — odrazí sa na jej porcelánovej tvári plná ľahostajnosť. — Dnes toľko peňazí u nás niet.

— Je majetok…

— No, neviem, — potrhnú sa kútiky poblednutých pier. — Ten je akiste vcelku intabulovaný.

— Čo robiť? — vkladá uhladený úradník zmenku do fascikla. — Nám je jedno. Ale starého Rosenkranza porazí.

— Poznáte ho?

— Pred niekoľkými dňami chodil tu informovať sa.

— Tak nech si za tým chodí, ako vie!

Po tomto rozhodnutí Gaby vie, že Rosenkranz si neodpočinie. Keď sa dozvie, čo je s jeho dvadsaťtisícovou zmenkou, vynaloží všetky svoje sily vohnať Gáblikovcov do konkurzu a urvať si, ak zbudne, z Gejzovej dedičskej čiastky svoj diel. Uvedomuje si to s heroickým chladom ako chrabrý vojenský kapitán na dostrieľanej lodi pred utonutím. Teraz už požiadavky prestane vyplácať. Keď i vyrovná čo, robí to len naoko. Z groša, nazbieraného v obchode, odkladá otcovi, ktorý nijako nechápe, čo sa tu robí. Pritom ona cíti akúsi zvláštnu radosť, keď si predstaví, ako bude Rosenkranz behať a zúriť pre svoju nevyplatnenú zmenku.

— Vysúdi ju, — vraví jej Koloman.

— No, nech si vysúdi! — blysne v Gabiných očiach. — Uvidíme, ako si vysúdené zinkasuje. Ak príde na odpredaj, sú prednejší veritelia ako majiteľ falošnej zmenky, hahaha!

— A ak on dá najviac za všetko? — uvažuje muž chladne.

— Keby prišlo na licitáciu?

I o to som sa postarala, neboj sa! — uisťuje ho. — On to nedostane! A potom, on už má v Žajdliciach dom, nie?

— Má, duša, — rád je Koloman, keď ona všetko tak odvážne znáša. — Ale na gáblikovskom dome je licencia…

- Je.

— Tak ten chlap spraví všetko — dostať ju!

— No, už ju nedostane, — krúti hlavou. — Gáblikovec do židovských rúk neprejde!

— A čo potom my? — nechce jej ďalej protirečiť. — Čo, Gaby?

— Pôjdem s tebou na Machník, — pritúli sa k nemu.

— Ty máš tam pekný služobný domec, dve izby, peknú záhradôčku… Vezmeme so sebou otca a tam si budeme ticho žiť…

— Gaby, moja Gaby! — zovrie si ju do náručia. — Na to som i ja myslel neraz. Len som sa ti neopovážil povedať.

— Budeme si žiť, — šepce mu dojatá, — ako dvoje dobrých detí… po búrke.

— A na slnku! — doloží on.

Od toho času čaká Krupovská bez bôľu, ba s istým záujmom, čo počne starý Rosenkranz. Počuje o ňom, je na Rudavke. I stretne sa raz s ním na rínku v Klátovci. Je ešte ošumelejší ako prv. Ten človek iste neje, nepije, nespí — morí sa vo dne, v noci, ako dôjsť svojho cieľa. Keď ju zbadá i v čiernom závoji, pozdraví sa jej hlboko. Ona mu kývne hlavou…

Očakávania plnia sa jej krok za krokom. Za čas je ticho. Ale potom počnú sa rad-radom hlásiť veritelia, akoby ich niekto organizoval.

— Starý Rosenkranz je v práci, — vraví Gaby Dine zavše, keď jej príde termínované vyzvanie platiť. — Ten chlap má dlhé prsty.

— Bolo by mu klepnúť po nich!

— Raz mu niekto klepne.

— A s nami je naozaj tak zle? — pozrie Dina na Gaby ako na sestru, s obavou.

— No, — sklopí oči, — nie najlepšie.

— Čo len potom bude so mnou? — zachvie sa.

— Keby obchod dostal Rosenkranz, azda by si ťa ponechal.

— Ach, to nie! — krúti dievča kučeravou hlavou. — Radšej pôjdem späť do Pešti.

Uplynú dva týždne. Po vyzvaniach nasleduje práca súdu a po tejto — verejný odpredaj celého Gáblikovho hnuteľného i nehnuteľného majetku v Žajdliciach.

Čo malo prísť, to teda aj ide. Už i je deň pevne označený.

Gaby je tvrdá ani skala. Čo môže, napochytre odprace pod rukou. I hnedáky sú už tam. I gazdovské náradie. Striebro a také veci odnosí Dina na Machník. Jednako, čím je osudný deň bližšie, mladej panej je tým užšie okolo srdca. Ani už nie pre majetok ako viac pre hanbu. Prejde sa po izbách, kde sa stretá so svojimi ružovými rozpomienkami z detstva. Zájde do dvora, teraz už skoro pustého… do záhrady, kde sa v úhľadnej besiedke nasnila neraz jej dievčia hlava… Zastane si, hľadiac do prázdna. Zadíva sa na naklonené dedinské chalupy s veľkými strechami a s oblečkami ako dlaň. Zdá sa jej, počuje ich preklínanie. Odvráti sa, zazrie na židovskom cintoríne zdrvenú tvár starého Rosenkranza. V sluch jej udrú hrozné slová: — E-Krie soll dir geschnitten werden! A nech vás zadlávi kapitál, čo ste nazhŕňali — och!

Koloman, ktorý si teraz ženu nerád nechá osamote, nájde ju často so slzami na vädnúcich lícach.

— Netráp sa, — teší ju v také chvíle. — Sľúbila si vydržať.

— Keď je to len ťažko, Koloman, — uprie na neho vďačný pohľad. — A človek nevie, či to prekliatie má svoju tajomnú silu a či len ľudská vina nemôže ostať bez trestu! Nevie… nevie…

Ale nálada obce sa mení v sústrasť. Aspoň k nej, bielej, smutnej panej. Tak ju nazvú ženy pre jej čierne rúcho a bielu tváričku. Na ulici, keď zriedka vyjde, idúcky na cintorín, zasa ju všetci pozdravia úctivo. I prihovorili by sa jej. Len sa neodvážia.

— Ozaj je to pravda, pani? — dovolí si ju Martin pristaviť na ceste.

— Pravda, — odpovie, premáhajúc sa.

— A kto sadne do vášho majetku?

— Neviem, — vraví mu. — Byty mohli by si rozobrať gazdovia. Porozprávaj sa s nimi. Spravíš to?

— Urobím.

V osudný deň nahrnie sa na Gáblikovec ľudstva, pánov i pospolitých. Okresný sudca Janko Ježiak naťahuje si zas netrpezlivo tenké fúziky. Iste mu je asistovať veľmi nepríjemné. V zastúpení Galassyho tu je sám advokát doktor Jozef Merlan. Úradná komisia s prítomnými záujemcami utiahne sa do priestrannej panskej a počne sa ťažká úloha. Celý majetok hodnotí sa na dvestotridsaťpäťtisíc zlatých… domy, zadné stavy, role, hora — všetko. Na peniaze už čakajú veritelia.

Gaby je chladná ako skala. Jej tvár zmenila sa v mramor. Utiahla sa do zadnej izby, balí si svoje posledné veci.

— Dina, — vraví spoločníčke, — je tu Rosenkranz?

— Niet ho tu.

— A ten jeho synovec, drevársky obchodník z Rudavky, je tu?

— Ten je.

— No, ten bude licitovať za Rosenkranza. A, — zamyslí sa, akoby nevedela, čo povedať, — hej, Hrvoľovci sú tu?

— Tu…

— I Klempárovci?

— Tu je ten nahrbený zo Skalčian.

— Maco? No, to je dobre, — hľadí na akosi vymárnenú Dinu s uspokojením. — Tí sú tu nabíjať. Prípadne i kúpiť. Veď sme sa im, — vzdychne si zhlboka, — dosť narobili dobrého. A kde je otec?

— Znáša stoličky a stavia ich v predizbe do radu.

— Nech sa baví — aspoň nezvie, čo sa robí.

Čas sa ťahá ako smola. V panskej hučí ako v úli a zas na chvíľu nastane ticho. Až do zadnej doliehajú hlasy — kto dá viac? Gaby akoby sa nestarala o nič. Robí si svoje. Ako zavše sa započúva, čí to hlas znie — gazdovský, hrvoľcovský, klempárovský, či hlas doktora Merlana? Tak dobre jej začuť jeho hlas. Vie, Jožko je dobrý. I keď nemohla pristať na jeho návrh, vykoná všetko, akoby ona tam bola. Aj by šla, ale Koloman nechce. Tam sedí i on za Gáblikovcov — tam. Ozývajú sa čísla… i veľké čísla. Tu i tu ostrým piskľavým hlasom.

— Kto je to, Dina?

— Rosenkranzov synovec, čo vylicitoval Dudrošovie chalupu…

— Tomu nedať… Len tomu nie!

Licitácia sa pretiahne do obeda. Gaby je už netrpezlivá. Posiela Dinu pozrieť, či sa licitácia už skončí.

— Domy pobrali gazdovia, — zvestuje jej Dina.

— To je dobre… A krčmu?

— Ešte sa škriepia.

Konečne príde Koloman, i Jožko Merlan za ním s oznámením: za hostinec najviac dáva Matej Klempár, osemdesiatdvetisíc zlatých…

— A Rosenkranzov synovec?

— Ustal, — vysvetľuje Jožko. — Domy sú dobre predané, i ostatné. My sme ich vybili, i v mene grófa Galassyho. Veď to má dostať náš človek?

— Maco Klempár? — prikývne Gaby. — Dať mu! Sotva vyjdú, nastane v miestnosti úžasný hurhaj. Na chvíľu stíchne, ale niekoľko minút, a hluk sa ešte vystupňuje.

— Dina pozri, čo sa robí!

Vyjde, ale hneď sa vráti ako stena, ani dvere nezatvorí za sebou.

— Rosenkranz! — to je všetko, čo vládze povedať.

— Čo, Rosenkranz? — skočí Gaby, podíduc k prahu… A tu úžas! V predsieni zazrie rozkročeného Rosenkranza.

Ruky má dohora, hlavu obnaženú, červenie sa, rudne a, zbadajúc ju, vyvaľuje oči.

— Môj Adolf… — lapá dych a kričí, — môj Adolf má na Ryčave licenc!

Ale sotva to sťažka vydá zo seba, zrúti sa jej skoro k nohám ako klada.

Povstane ohromný zmätok. Jedni bežia po vodu, druhí nadávajú Klempárovi.

— No, to by sedliak sedliakovi nikdy neurobil! — volá rozhorčene richtárov Martin.

— Čo, preboha? Čo sa stalo? — padne Gaby mužovi do náručia.

— Nič, žena moja, — pritúli ju k sebe. — Maco Klempár vylicitoval krčmu pre Rosenkranza, a Rosenkranz je mŕtvy! Porazilo ho…

— Teda zrada… jednako len zrada, — zastone Gaby.

— Ale i súd boží! — uspokojuje ju pozorný manžel.

— Čo sa Maco nachodil za otcom! A také niečo…

— Rosenkranz, keď videl, že sa mu nedarí s vlastným človekom, kúpil si nášho…

V tú chvíľu počuť z predizby silné povely: — Vpravo hľaď!… vľavo hľaď! Marš!

— Čo je ešte?

— To otec komanduje Rusov a Japoncov, — šepce jej Koloman. — Vlastne — sú to stoličky.

— Chudák otec!