ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dr. Jakub Gelb postupuje zatiaľ plánovite v začatej práci. Čo ho pritom ženie, nie je túžba po zisku. Licencie, pravda, nekoná ani on zadarmo. Konečne páni — Unger, Blumenbach, Weiss, ako i sám Adolf Rosenkranz, keď im opatrí žiadané, môžu jeho ustávanie i dobre zaplatiť. Lenže peniaze nie je všetko a Jakub Gelb, keď je i žid, nie je ako iní židia. Tá veľká hlava zdvihne sa neraz povedomím a z drobných očí skráži blesk tvárou typických východných čŕt. V takú chvíľu zahladí mu vráskami zorané čelo akási tajomná sila, rozjasní sa mu tvár v svetle myšlienky, čím mu jasá vnútro.

Takto zanietený mení si lístok na klátovskej železničnej stanici.

V Lučenci navštívi sestru Regínu, vydatú za vyhľadávaným mestským lekárom.

— Ale, Jakub, — privíta ho prekvapená moletka. — Aká novina, a nič si nepísal?!

— Idem vo vážnej veci za tebou, — vraví jej v izbe, zariadenej všetkým moderným pohodlím. — Potrebujem urobiť protekciu.

— Protekciu? — vyvalí sestra na neho i beztak veľké vypuklé oči. — A myslíš ju nájsť u mňa?

— Áno! — prisvedčí rezolútne. — Nemáš ty nejakú známosť v Budapešti, Ferencziho cesta číslo tri?

— Ferencziho cesta číslo tri? — zamyslí sa Regína. — No, to je adresa Rózy Samlerovej.

— Kedysi bola táto dáma u nás v Klátovci.

— Bola.

— Priatelili ste sa — nie?

— Áno.

— A dnes, Regína?

— No, — usmeje sa sestra významne, — je to dáma vysokého sveta. Herečka — umelkyňa! Píšeme si zavše. Zašla som ju raz i navštíviť. Má nádhernú vilku.

— Z čoho?

— Má priateľov.

— To je, prečo idem za tebou, — prejde sa Jakub zhrbeno po mäkkých kobercoch. — Potrebujem jedného z nich. Toho najvplyvnejšieho. Ide o chlieb našich chudobných ľudí.

— O židov?

— Hovorím — našich.

— Ako ti v tom pomôcť?

— Odtelegrafuj hneď svojej priateľke. Vyhľadá ju tvoj — brat, doktor Jakub Gelb, v istej vážnej veci. Prosíš ju prijať ho a byť mu na pomoci. Rozumieš?

— Rozumiem, — pochopí Regína už i vrodeným inštinktom, čo môže byť vo veci; s obdivom pozrie na brata, ktorého húževnatosť jej vždy imponovala.

— Ale počkaj, Jakub, — zamieri do druhej izby, — muž je iste v nemocnici. Zavolám deti…

— Nie, — zdrží ju širokým, rozhodným gestom. — Nemôžem! O desať minút odchodí peštiansky rýchlik. Odpusť, Regína. — Objíme ju, pobozká a v druhej chvíli sa už i ponáhľa v drožke na stanicu.

Jakub je človek, ktorý nemárni čas podaromnici. Jeho kresťanskí kolegovia v Klátovciach nerozumejú tomu. Robia si z neho vtipy. Ale on vie, to je prednosť jeho zaznávanej rasy. Tak život sformoval jeho deda i pradeda a tak i jeho samého. A to je dobre. Preto on vie žiť svojej kancelárii, svojim kauzám, svojej advokátskej ambícii a robí mu to radosť. Kolegovia hľadajú ju v rozličných nákladných zábavách — on ju má v práci. Tí sa humpľujú a vyžívajú sami pre seba, on stihne myslieť i na Ungera, Weissa, Blumenbacha a na všetkých, až po Adolfa Rosenkranza. Ponáhľa sa do Budapešti, lebo Jožko Merlan, jeho koncipient, je síce neobyčajne schopný človek, ale iba keď chce. Keď nechce, je ako byvol, čo vbehne i so záprahom do močariska. Na neho samého zanechať kanceláriu môže byť osožné, ale nie vždy isté. Druhé, čo ho ženie a zároveň i dráždi, je vedomie, že ide o ťažkú vec. Osadiť židovských krčmárov na Ryčavu, ba i do samých Žajdlíc, môže byť zákonom až veľmi prípustné — lenže tu je zákonom vlastne osvietený pán gróf Arnold Galassy a potom — Jani báči. Dr. Gelb je si až veľmi načistom, že Jani báčiho potrebuje Galassy, grófa Arnolda Galassyho zasa vysoká vláda. Jednako nezúfa. Proti týmto vážnym, veľmi vážnym figúram on postaví ženskú. Krásnu Rózu Samlerovú, priateľku ministra financií…

Do Budapešti dôjde večerom. Zosadne v treťotriednom hoteli K spevavej labuti. Preoblečie sa elegantne, keď ide navštíviť dámu vysokého sveta. Sadne do fiakra a, trúc si nervózne rukavičku o rukavičku, dá hnať na Ferencziho cestu číslo 3 ako na isté.

Drožka zastane pred vkusnou poschodovou vilou. Dr. Gelb konštatuje — nezmýlil adresu!

— Dobre, — pomyslí si. — Neskoro je ešte nie. Vybavím si to hneď a vrátim sa domov.

Vhodne naladený vyjde kamennými schodmi. Vedľa dverí biely gombík a na mosadzi vyryté: Róza Samlerová.

Zacengá.

Otvorí mu chyžná v čiernom, prepásaná bielou zásterôčkou, s mašľou na hlave.

— Je doma milostivá? — spýta sa dievčaťa.

— Milostivá neprijíma dnes nikoho, — potrhne hneď dvermi na znak, že je vec vybavená. — Necíti sa dobre.

— No, nechajme to, — nedá sa advokát ľahko odbaviť. — Povedzte milostivej: je tu doktor Jakub Gelb, advokát z Klátovca. Bol by veľmi rád, keby ho prijala na niekoľko slov. Uvidíte, čo vám povie. A či — počkajte, — vojde s ňou do vkusnej predsiene, — povedzte jej: dnes musím s ňou hovoriť.

Chyžná sa vzdiali a dobrú chvíľu nejde.

— Prijme ma, neprijme? — uvažuje advokát, odhodlaný neodísť odtiaľto tak, aby s Rózou nebol na slove. — Keď je s Regínou zadobre, nenahnevá sa, hoci je i dosť neskoro. A až jej poviem, o čo ide — židovka je, pochopí! Azda sa i poteší svojmu mimoriadnemu poslaniu.

— Prosím, — vyruší ho vtom chyžná z dumania. — Milostivá vás čaká.

Zavedie ho do salóna, zariadeného prepychovo. Elegantná, krásna dáma postúpi mu niekoľko krôčkov v ústrety. Dr. Gelb skoro vykríkne zadivením. Nebol by ju poznal. Tých niekoľko rokov zmenilo ju, a v jej prospech. Akú má len postavu! Ako vkusne zatienenú pleť! A nebyť veľkých tmavých očí, jasavých ani diamanty, nik by nepovedal, že je židovka.

— Dostala som telegram od Regíny, — usadí hosťa proti sebe do hlbokého koženého fotela. Posunie k nemu cigarety a zadíva sa mu skúmavo do tvári. — Kedysi bola som i u vás, v Klátovci. Vtedy bolo ešte inak. Ale milo spomínam na tie časy. Čím vám môžem slúžiť?

— Potrebujem vašu pomoc, slečna, — podáva jej galantne ohňa a pripáli si i sám cigaretu. — Vlastne, — utkvie na nej dlhým, výrazným pohľadom, — potrebujeme…

— Kto, prosím, — pustí zo dva dlhé dymy bokom, všimnúc si, aký je len mrzký tento človek. — Kto?

— My, židia!

Doktor Gelb zrejme zdôrazní toto slovo. Pritom čaká, či vyvolá nejaký hlbší dojem na mladej, sviežej tvári. Jeho zrak je citlivý ako najlepšia fotografická platňa. Zachytí i najmenšiu zmenu, i najbezvýznamnejšie mihnutie. Ale tu, napodiv, nemá čo zachytiť. Róza Samlerová sedí pred ním nepohnute a ľahostajná ako mramorová socha.

— Vás to nezaujíma? — prevraví po chvíli stlmeným hlasom…

— No, — otrasie popol z cigarety, — keď mám povedať pravdu, zaujímate ma vy ako brat mojej priateľky Regíny. Ale židia? — prelietne jej ľahký úsmev po pôvabnej tvári. — Neviem, prečo by ma mali zaujímať?

— Ste židovka… — pochopí advokát ťažkosť situácie. Ale v tom momente si je už vedomý: srdce tej peknej ženskej musí dnes dobyť. Ináč je všetko stratené. — Máte mať súcit so svojimi, s ktorými nikto nemá súcitu, — počne jej vysvetľovať. — Niečo vás viaže…

— Ozaj, čo? — pustí dym tenkým noštekom. — Ozaj…

— No, viaže vás vaša krv…

— A? — stisnúc chutné pery, otvorí Róza oči široko.

— Vaše spoločenské postavenie…

— Hahaha, — rozozvučí sa salón striebrom zvonivého smiechu, — hahaha!

— Čo sa smejete?

— Milý pán doktor Gelb, ako by som sa nesmiala? — blysne na neho ironicky. — Moja krv a moje spoločenské postavenie zaväzujú ma vašim židom — tak ste to akosi povedali. Či nie?

— Áno, tak, — ukazuje sa v jeho drobnom, ostrom pohľade akási netajená dravosť.

— Poviem vám len toto! — pokračuje ona. — Myslíte, zaväzovala ich tá krv, keď bolo so mnou zle? Myslíte, pomohol mi i len jeden z nich k môjmu spoločenskému postaveniu? — zvážnie jej tvár ani nejakej gréckej bohyni. — Sama som sa prebila do sveta. Vlastnou schopnosťou vydobyla som si, čo som a čo mám.

— To je jedno, — odvetí Gelb chladno.

— Ako jedno? Vy ma predsa už vopred zaväzujete.

— No, keď tak, — zmierni advokát hlas, — niečo sa vás spýtam.

— Prosím!

— Našlo by sa niekde úbohé bezmocné dievčatko, o ktorom by vysvitlo, že je vaša sestra. Priznali by ste sa k nemu a pomohli mu v biede?

— Pomohla, — sklopí Róza výrazné, tmavé oči.

— I keby si vás ono ničím nebolo zaviazalo?

— I!

— No, vidíte, — zabodne jej ostrý pohľad rovno do duše káravo, — to je ten záväzok krvi. Bez toho záväzku a jeho plnenia my židia nemohli by sme obstáť vo svete. Žijeme medzi inými národmi, ktoré majú svoj mrav i svoje chyby. Ony si môžu dovoliť nedbať na svojich — my nie. Ony môžu ničiť, pustošiť svojich — my nie!

— A kto dbal o mňa? — pokúsi sa ešte Róza o odpor, čo pod tlakom toho zanieteného pohľadu a advokátových podivných slov zrejme sa tratí. — Kto sa obzrel o mňa, zabudnuté židovské dievčatko?

— Kto? — cíti už doktor svoju prevahu. — Myslíte, nikto? Veľmi sa mýlite. Dostali ste sa k divadlu. Viete, kto vám upravoval cestu vždy vyššie a vyššie? Boli to naši novinári — nie? Ste iste pekná i schopná dáma, ale nech sa novinári postavia proti vám, čo je z vašej krásy a čo z vášho umenia?

— Prečo sa nepostavili? — pohne sa v Róze jej osobná hrdosť.

— Prečo? — vystupňuje hlas priamo kazateľsky. — Pre záväzok krvi. Alebo, ak už chcete, i pre tento záväzok. Myslíte, je v Budapešti málo pekných ženských a dobrých herečiek? Ale kto nemá za sebou protektorov, najmä v redakciách novín — zapadne i so svojou krásou a umením. Vy ste nezapadli, lebo naši ľudia vedeli o vás, nielen že ste pekné a schopné, ale i chudobné židovské dievčatko. Takto ste prišli k svojmu vynikajúcemu spoločenskému postaveniu, a to vás zaväzuje… krásna madam, Róza Samlerová!

— To mi ešte nikto nepovedal, — zdvihne zrazu dáma hlavu po dlhom mlčaní.

— Prišiel som vám to teda povedať ja, Jakub Gelb, advokát z Klátovca.

— Len toto? — pozrie mu prívetivejšie do očí. — Nič iného?

— Ale áno, madam, — stíšil hosť o chvíľu svoje vzrušenie. — Povedal som vám hneď: potrebujeme vašu pomoc!

— V čom? — venuje mu Róza vždy viac pozornosti. I jeho sprvu až odporná tvár počne ju zaujímať. Jej výraz zdá sa jej skoro znesiteľným. A tie drobné oči priamo priťahujú akousi tajomnou, hypnotickou silou. — Ako vám môžem pomôcť?

— Ľahko, madam, — prejde si advokát dlaňou po zbrázdenom čele. — Ide mi o toto. Vyše mestečka Klátovca je celá malá krajina na riečke Ryčave. Tu je obcí a obcí, ľudnatých, veľmi ľudnatých. Také Žajdlice majú vyše štyritisíc obyvateľov. V obci má jedinú krčmu istý Ján Gáblik, protežé grófa Galassyho. Tento Gáblik je opravdivý krčmársky kráľ. Nielen preto, že v takých Žajdliciach nemá konkurenta, ale on rozhoduje na celej Ryčave i o tom, kto má dostať licenciu. Všetko je v rukách jeho rodiny, a žid sa nemôže sem dostať. Naši ľudia, — predloží jej zoznam od Kohna po Rosenkranza, — podávajú žiadosti na finančné riaditeľstvo a apeláty na ministerstvo financií. Všetko viazne kdesi. Gróf Arnold Galassy je iste vplyvný človek a krčmársky kráľ, Ján Gáblik, sa vláde dobre rentuje pri voľbách. Ale naše židovstvo znamená tisíc ráz toľko ako pán Gáblik. Je najspoľahlivejším a najlojálnejším elementom. Okrem toho má svoje zákonné právo, keď sa uchádza o prebytočné licencie, pripadajúce na Ryčave i v Žajdliciach na každých päťsto duší…

— A čo myslíte, aký by bol spôsob pomôcť vám? — stáva sa zrazu Róza prístupnejšou, ako si Gelb predstavoval. — Aký máte plán?

— Prostý, veľmi prostý, — usmeje sa advokát. — Medzi vašimi ctiteľmi je i ten najvplyvnejší. Ba rozhodujúci…

— Koho myslíte?

— Ministra financií, — ponorí neskorý hosť svoj zrak do jej očí a počne preberať prstami na mahagónovom stolíku. — Pána ministra, áno!

— Odkiaľ to viete?

— To je vedľajšie, madam, — privrie drobné oči, poklopkávajúc si na stolíku ďalej, akoby tým chcel povedať Róze, čo jej nechce slovom zjaviť. — Vedľajšie. My židia vieme o kresťanoch všetko, čo nás zaujíma. Ako by sme nevedeli o židoch?

— Rozumiem! Ale — ako si predstavujete moju úlohu?

— Veľmi prosto, milá dáma, — položí pred ňu žiadosti a usmeje sa spokojne, — veľmi prosto! Pri najbližšej príležitosti, keď budete s pánom ministrom, podáte mu tieto žiadosti. Poviete mu: to je apeláta, keď finančné riaditeľstvo prosby odvrhlo. Neskôr vám pošlem alebo i sám prinesiem — nové, ktoré podáte tiež osobne. Vysvetlíte pánu ministrovi, o čo ide, a poprosíte ho vyhovieť žiadateľom, rozumie sa — vám kvôli.

— Myslíte, on mi to spraví?

— To závisí čisto od vás, Róza Samlerová.

— A môže on všetkým vyhovieť?

— Môže! Ryčava je veľká, — ukáže širokým gestom. — Jednako prosím upozorniť ho v prvom rade na žiadosti Adolfa Rosenkranza a Dávida Gelba.

— Prečo práve na tieto?

— No, Adolf Rosenkranz je synom starého Nátana Rosenkranza, ktorý ma vlastne priviedol na myšlienku zaklopať u vás. Dávid Gelb je zas môj blízky príbuzný.

— Dobre, pán doktor, pokúsim sa o to.

— A kedy sa ja dozviem o výsledku?

— Počkajte, — zamyslí sa. — Pozajtre je u mňa večierok. Pozvem i pána ministra. Príďte i vy — asi o tomto čase. Keď prejdem popri vás a zdvihnem na vás malíček pravej ruky, nasledujte ma. Môžete s ním o veci i sám hovoriť.

Po odchode doktora Gelba, Róza, ako hypnotizovaná, ostane v salóne s dohárajúcou cigaretou v prstoch. Vlastne — stojí tu so svojimi novými myšlienkami. Márne by tajila, ten vidiecky advokát niečím pohol v nej, čo tu dosiaľ spalo. Rečou, či len tým podivným nástojčivým zrakom? Neraz si predstavila svoj život vyvrcholiť v peknej divadelnej kariére. Myslela si — to je úspech jej, a nikoho iného. Teraz v belastom, vonnom dyme, čo sa stelie okolo nej, vidí i ruky, tajomné, mocné ruky, čo jej upravovali a upravujú cestu. Čie sú to ruky? Ten podivný človek hovorí, to sú ruky židovských novinárov. Jej sa zdá, to sú ruky génia roztrateného a všelijako utláčaného národa. Mohlo by to byť? Prečo nie? A teraz, ako za úrok, niekoľko chudobných ľudí z tohto príbuzenstva žiada ju o pomoc. Siahne po žiadostiach a ich zozname, čo jej nechal Gelb. Číta radom — Abrahám Unger… Adolf Blumenbach… Samuel Kohn… Izák Weiss… až po raz podčiarknuté meno Dávida Gelba a po dva razy podčiarknuté Adolfa Rosenkranza. Hľa, aký poctivec, — všíma si pozorne znakov. — Rosenkranza nedal pred svojho príbuzného, keď mu iste sľúbil. Ona zas sľúbila jemu. Nepozostáva, len slovo dodržať. Minister ju iste vyhľadá — ak nie dnes večer, tak zajtra. Povie mu to — poprosí ho. Ak bude treba, zahrá svoju úlohu aspoň tak dobre, ako hráva v preplnenom divadle. Prečo by nezahrala, keď s tým spláca dlh? A prečo by jej nesplnil žiadosť on, ktorý jej znáša najdrahšie šperky — získať si jej úsmev?

Belasté vlny vonného dymu prevíjajú sa v jasavom svetle žiaroviek a dráždia jej bujnú fantáziu. Róza sa predstaví v živých farbách, ako sa oblečie a počká svojho zbožňovateľa, ktorý pri svojich hodne prešedivených vlasoch zachoval si mladé a horúce srdce. Vezme si tie čierne hodvábne, v nich je zamatovosť jej pleti najvýraznejšia. Kedysi ju videl v nich; nemohol ju prenachváliť. Tie, tie si oblečie — hej! A keď príde ustatý, vysilený všelijakými štátnymi povinnosťami, usadí ho do fotela, sadne si k nemu, oprúc sa mu na rameno, vypije s ním pohárček koňaku a šálku tuhej čiernej kávy, akú má najradšej. Najprv ho nechá rozprávať o všetkom, čo mu príde na um — o politike, o koňoch, či o pekných dámach. Zadíva sa mu do očí, kým nezmäkne ako vosk. Pozbiera všetku svoju ženskú silu i oheň, nech sa zažne ako stoh slamy a blčí, blkoce. A keď jej, ako obvykle, povie: — Róza, čím sa ti zavďačiť za tvoju lásku? — predloží mu menoslov žiadateľov. Povie mu: — Pozri, môj drahý pán minister, toto mi sprav! Sľúbila som, urob mi to kvôli! Je kdesi akási Ryčava — dovoľ, nech sa títo chudobní a lojálni ľudia tam živia! Nič ťa to nebude stáť. Niekoľko slov alebo čiarnuť perom a je to! Prečo by si to nespravil, keď ma máš rád? Ja ti neodrieknem ničoho, a ty…?

Z dumania vyruší ju nervózny cengot.

— To je on, — skočí Róza a ide sa preobliecť.

Teší sa, že má tak náhle príležitosť vyskúšať svoje vlohy, ako i srdce svojho vysokého ctiteľa. Vbehne do spálne, trilkujúc si čosi z obľúbenej árie. Prídu jej pritom na myseľ Gelbove slová: „Našlo by sa niekde úbohé dievčatko, o ktorom by vysvitlo, že je vaša sestra. Priznali by ste sa k nemu a pomohli mu v biede?“ Vyberie si chytro čierne hodvábne šaty, oblečie si ich, natiahne pančuchy, drobunké črievičky a prizrie sa do dlhého zrkadla. Oči sa jej jagajú, tvár sála mladosťou a akýmsi divným nadchnutím.

— Trala-lala-la! — trilkuje si veselo, spokojná sama so sebou.

V predsieni zatiaľ skladá si zvrchník elegantný starší pán. Tvár má hranatú, vlasy prešedivené, i s bokombriadkami. Krok rozhodný a bystrý.

— Emmy, je doma milostivá? — spýta sa chyžnej dôverným hlasom, ako človek, čo je tu nie prvý raz.

— Doma, vaša milosť, — odpovie ona úctivo, zavedie hosťa do salóna a diskrétne za ním zavrie dvere.

Na tretí deň je večierok u Rózy Samlerovej. V udaný čas ponáhľa sa na Ferencziho cestu pod číslo 3 i doktor Jakub Gelb. Akosi je ukonaný nesmiernym hlukom veľkomesta. Pred vilou kočov a kočov! Nerozmýšľa, vojde rovno dnu.

Nie je medzi prvými. V rozsvietenom, prepychovom salóne elegantných dám a pánov! Gelba si tí sotva všimnú, ale ani on ich. Jediné, čo sa spýta najbližšieho pána, je, či je tu i pán minister. Keď mu pán prisvedči, spokojne prechodí cez šablónu umeleckých večierkov. Skromnučko utiahnutý vyčkáva na svoju chvíľu. Napokon sa jej i dočká. Róza Samlerová podíde od hostí k nemu a, zdvihnúc malíček pravej ruky, uprie svoje veľké oči rovno na neho.

Doktor Gelb pozorne vykročí za krásnou hostiteľkou, ktorá ho, ako svojho príbuzného, predstaví sama pánu ministrovi.

O hodinu odchodí advokát zo Západného nádražia do Klátovca spokojný a dobrej vôle. Prečo by i nebol? Minister je gavalier. Pre krásne oči Rózy Samlerovej vzal si židovské žiadosti rovno na svoj súkromný byt — nezabudnúť na ne!