ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z hostí niekoľkí ostanú v Žajdliciach. Jedni, že na koče sa nevmestia, druhí, keby sa i vmestili — nevládzu ďalej. Takto zaviaznu s inými i starí páni Balkovič a Werner. Ale zaviazne i suchý Berki. Nie že by nohavice nejako neudržal. Ale najedol sa a napil, až mu oči vyliezajú z jamôk. Hocikedy sa mu také niečo nenaskytne. Využil to teda, ako sa patrí. Od borovičky až po ťažkú tokajčinu, a od tokajčiny až po slivovičku — všetkého si dožičil. Nie div, keď sa mu oči kotúľajú v jamkách a nemôže nijako z miesta.

— Počuj, Berki, — zaškúli na pisára sivý Balkovič, — a teba akosi tá stolička drží!

— Čo by len, — uškrnie sa Berki, — drží ma tu moja povinnosť. Tak veru, — vykladá po slabikách. — Jožko Merlan ma nechal. A vraj — ráno musíme byť v kancelárii! Ak by prišiel starý! Ale nech príde, — spustí hlavu na prsia. — Mňa tu nič nedrží, — morfondíruje ako pre seba. — Ale vás? Vás drží…

— Čože nás drží, Berki? — ozve sa Werner.

— Podagra!

— Čože? — zazrie na neho Balkovič urazeno. — Povedz to ešte raz!

— No, — rozhodí tento rukami, — staroba, čo iné?

— Tí, — zahľadia sa kolegovia na seba. Čo s ním, — nám a také niečo! — Ako to myslíš?

— Ako? Ako? — díva sa Berki nevinne na rozježených. — Nuž starí ste — nevládzete!

— Akí starí? — obzerá sa Balkovič, akoby len hľadal kohosi. — Hej, Hilda… Dina… Jolana… kde vás čert pobral? Sem sa, ale hneď…!

— Áno, hneď — uškŕňa sa Werner na Jani báčiho a niekoľkých zaviaznutých i z Gejzovej a Imrovej spoločnosti. — Ale už!

Dámy sa nehlásia. Po poloprázdnej miestnosti nad taniermi, buteľkami a ovísajúcimi hlavami stelie sa hustý dym. Ak čo vyčnieva z neho, to je mohutná postava a okrúhla, plešivá hlava Jani báčiho. On nepovie slova. Sedí si ako dynasta, dôstojne a vážne. Niekedy naleje si do pohárika, vypije, usmieva sa a mlčí.

Naslúcha škriepkam, ale nezamieša sa do nich. To je už jeho takt v živote. Hádkam sa vyhýbať — neznepriateliť si ľudí. I teraz — on si len pohmká a myslí si svoje. Vie, čo drží Berkiho ani pribitého na stoličke. I čo advokátov, Balkoviča, Wernera a iných. No, to je energia, vyrábaná v jeho pivnici! Tá ženie ľudí i podtína im nohy. To je to! — všimne si Hany Nechtáčky, ako s dievkami zberá náčinie zo stolov. — Pomyslí si na svoju ženu. Aký to chrúst bez vôle a bez života! A táto, hľa, ani hruda syra. Tvár mu omladne, za chvíľu vyšľahne oheň z ustatých očí. Kývne na ňu, ona so smiechom na ústach i roztopašou v zraku príde a otrie sa o neho celkom dôverne. Pošepne jej niečo do ucha… Rád by vstať — nejde to. A on zdrží veľa. Zadíva sa za ňou, usmeje sa a mlčí. Cíti silu démonickej energie už i na sebe. Prichodí to na všetkých. Klipkajú im oči, ovisujú hlavy. Ozve sa tresk stoličky. Berkiho hlava vyhýbla telo z rovnováhy a milý pisár pokladá za najistejšie ustlať si na pevnú matičku zem. Tak si to premyslí i Werner. Balkovič položí si hlavu na stôl, akoby vôbec jemu nepatrila a nemal čo o ňu dbať. Démonická energia, vyrábaná v Gáblikovie pivnici, účinkuje. Iba Gáblik sedí pevne na svojom ramenatom stolci ako kráľ. Lenže mu už cigara vypadla z úst, hlava ovisla a z mohutných pŕs ozýva sa dunivý chrapot.

— Jano, poďme robiť s nimi nejaký poriadok! Už sú všetci ani prasce! — zavolá do dvora na paholka Hana Nechtáčka Dudrošovie. — Hybaj! Dostane sa ti niečo!

Ozaj sa i chytia do roboty. Najprv chcú pomôcť do postele domácemu, ktorý si už poriadne odchrapkúva. Ale on sa na prvý dotyk spamätá a vyvalí ospalé oči na verné služobníctvo, s Nechtáčkou na čele.

— Ale iď, Hana, — odtisne oberučnú ženu a, vstanúc akoby nič, vykročí pevne na svojich nohách. — Jakživ som nebol opitý! Iď!

Ale s ostatnými je bieda. Tých treba pozbierať a uložiť niekam. Nech je to ako-tak po ľudsky.

— Počkajte! Ja už viem, — pohodí územčistý škuľavý paholok. Vyjde von a o chvíľu sa vráti, rebriac dva šúpy dlhej ražnej slamy. — Podstelieme im ani kravám po otelení, hehehe!

Pánov, hotových so sebou, je niekoľko. Zháňať sa po pohovkách? Načo? Čistučkú, šuchotavú slamu rozložia v kúte naširoko. Delikventov chytia za ruky, za nohy a poukladajú ich vedľa seba ani vrecia zemiakov. Tu oni ležia — sivý Balkovič, vystrihaný kávový Werner, suchý pisár Berki a ostatní — v tvrdom spánku duší spravodlivých.

V celom dome je už ticho a pokoj. Hluk a lom akoby len boli skameneli. Z panstva jedni sú preč, ostatní zas na zaslúženom odpočinku. I Jolana sa vybrala na Machník, kde má byť parádny bufet. Iba Hana Nechtáčka Dudrošovie je hore so svojimi ľuďmi. Umývajú riad a častujú sa v kuchyni. Prídu im pomáhať aj ženy. Všetko mladé, veselé, ich mužovia sú kdesi za morom. Amerikánky!

— Jedzte, ľudia, jedzte, — ponúka ich Hana žičlivo. — A vypite si! Veď je to za naše žajdlické peniaze!

Jano sa napcháva, obhrýzajúc kosti. Jeden kus objedá, na druhý už škúli. Ani ženy sa nedajú núkať. Nadíde i vychudnutý Maco Perec Dudrošovie, vraj pozrieť si dievku, Julu, či je celá a v poriadku. Ohryzok na hrdle mu behá sem i ta. I on pomáha verne a usilovne.

Opravdivá deľba nastane len potom. Nechtáčka, keď vidí, že celý dom je v jej rukách, vojde do komory. Vojdú s ňou i ostatní. Komora je veľká a plná ani nejaký veľkoobchod. Tu je múky, slaniny, údeniny, klobás, kávy, cukru, ovocia a všetkých možných vecí.

Neveľký lampáš hádže matné svetlo. Ľudia otvárajú oči pri pohľade na toľkú hojnosť.

— Mara, na! — pohodí Hana Nechtáčka slúžke veľký balík cukru. — Zanes to do Komprdov materi. Zíde sa jej.

— Ďakujem, krstná, — blysnú dievke oči a zmizne vo chvíli.

— A ty, Jula, vezmi do Dudrošov túto slaninu, — dá jej poriadny kus, vonný dymom, pekne vyúdený. — Bež, i tak ti nemá mať čím zapražiť!

— Ja by som vzala i zo dve klobásy, — horia Jule oči.

— Ber, a choď!

— A ty, Maco, vieš čo? — šepká chlapovi všemohúca Hana. — Zanes mi toto vrece múky domov. Potom príď! Druhé dám tebe.

— Dobre! — vezme sedliak vrece na plece a pohne sa pozorne po záhumní.

Takto dostanú niečo i ženy i dievky. Všetci čo-to, Hana sa smeje a rozdáva, akoby sedela v svojej chalupe a v svojej komore. Myslí pritom, pravda, rozumne i na seba.

— Berte si, ľudkovia, berte! — blkocú jej oči. — Nech poznajú Žajdlice niečo z toho, čo si tu naskladajú, hahaha!

Tichá letná noc je svedkom podivných vecí. V spálni chrápe na pohovke Jani báči, ako keď je všetko v najlepšom poriadku. Vo sne vidí svoje stroje, kolesá, transmisie, ako vyrábajú energiu, ktorá zhŕňa kapitál zo všetkých žajdlických chalúp. Zatiaľ Žajdlice zasa vystierajú svoje najdlhšie ruky do jeho komory. Čo zasiahnu, berú. A len berú.

Pani Eva nespí. Nevidí nič. Nepočuje. Zato tuší všetko. Vie, čo sa robí v dome. Ale zdá sa jej — tak to musí byť.

Zatiaľ zábava na Machníku je už v plnom prúde. Priestranné miestnosti kasína sú vyzdobené. Cigán, objednaný z Klátovca, hrá, až sa mu kečka parí. V bufete je čulo. Meria sa šnaps. Nalieva víno až po šampanské. Rozdávajú sa cigary i dámske cigarety. Krájajú zákusky. Napudrovanej Jolane pomáhajú ešte dve chutné dievčence. Jedna z nich je Bachelovie Zuzka, Gombáľka, ktorú vzala i sem so sebou. Páni si ju obzerajú. Najmä vyhúknutý mladý Imro. Mrká na ňu, akoby sa dávno poznali. Pokladníčka si len chodí, usmieva sa i s okatou Dinou a štíhlučkou Hildou na vznešených hostí. Neinkasujú, páni neplatia. Páni sa častujú. Ak jej čo dajú, odloží pre seba k tým, čo si navíja doma do klbka, keď príjem dobre ide. Toľkú panskosť neskúsila ozaj ani v Pešti. S láskavosťou Jani báčiho je spokojná. Tuší, dnes si tu nájde, po čom jej len dušička piští, pre vrecko i pre mladé srdiečko.

Vo veľkej sieni sa tancuje. Páni vo frakoch a smokingoch, dámy v bálových toaletách, hlboko dekoltované. Kde sa ich len vzalo toľko na Ryčave, v tomto zapadnutom kraji! A takých elegantných! Oči šľahajú, hladké pohyby na takt cigánskej hudby unášajú kamsi do ríše sladkých snov a zrozumiteľných úsmevov rozjarené páry. Gaby sa nesie ako kráľovná v svite briliantov s fešáckym správcom Galassyho huty. Koketuje s ním, až sa mu v očiach marí a on inštinktívne priťahuje k sebe vždy bližšie to démonické, štíhle ženské telo. Ona ho dráždi. Jej to robí pôžitok. Po správcovi tancuje s jeho inžiniermi, lesnými správcami. Ide z ruky do ruky a jej pôvab budí všade rozjarenie. Ostatné dámy hľadia na ňu so zrejmou závisťou. Akoby i nie? Na koho pozrie, je jej tanečníkom. Ona rozkazuje cigánovi, čo hrať. Ona vlastne hýbe celou touto vznešenou spoločnosťou, ktorej je nielen kráľovnou, ale i hostiteľkou.

— Dobre sa bavíte, milostivá? — hľadí svojej vábnej tanečnici do očí pohyblivý, vyholený mladík, peštiansky novinár, s veľkými okuliarmi v čiernom rámci. — Dobre?

— Výborne, pán Kelen, — zbystrí dáma tempo akejsi polky.

— Dnes som v dobrej nálade. A vy? Kde ste sa tu vzali?

— No, ja tu letujem.

— A nebanujete?

— Keď si môžem s vami zatancovať!

— To je taká vec?

— No, chytajú vás. Ledva sa k vám dostať.

— Dáma, viete, má svoj čas, keď ju chytajú. A zas čas, keď ju vôbec nechytajú.

— U vás ten prvý čas potrvá ešte dlho.

— Vy ste vďačný!

— Ba čím sa vám odslúžim za tento večer?

— Zatancujete si so mnou niekedy, keď prídem do Pešti. Dobre?

— To je to najmenej, milostivá. Len nech je to čím skôr. Ale čo tí, — mrkne očami do kúta, kde po hŕbke stoja pristrojení Klátovčania, ale iba — ako nejakí diváci. Na tvárach mrzutosť, v očiach zlosť. — Tým sa to akiste nezdá!

— Uvidíme, aké majú nervy, — uškrnie sa Gaby, hodiac pritom žeravý pohľad na svojho Merlana, ktorého oči sa jej už hodinu spytujú, čo to má znamenať. — Uvidíme!

A Klátovčanom ozaj nieto tu čo závidieť. Prišli, ako sa patrí — na pozvanie. Radi by sa pobaviť ako na plese. A tu nedajbože dostať jednej dámy. A keby len tí starší! Ale i mladí doktori, kanditáti ženby! Galassyho inžinieri — áno, lesníci — áno! I Gejza Gáblik, dobrodruh hustých čiernych obočí, i dlhý Imro, miláčik dám — áno! Iba Klátovčan ani jeden.

Ježiak, vykrútiac si bledé fúzy, pohne sa a pokloní príjemnej plavovláske.

— Ľutujem, nemôžem — usmeje sa mu vyzvaná. — Na najbližšie tance som sa už sľúbila.

Jožko si vystriehne dobrú chvíľu a prepadne Gaby.

— Môžem prosiť o tanec?

— Jožko, Jožinko, — šepne mu Gaby s diabolským úsmevom, až sa chlapcovi zatočí v hlave, — nemôžem. Tí páni sú takí protivní. Musela sem sa sľúbiť. Až potom…

Podobne obídu i ostatní Klátovčania. Tu sú, tu, ale nikto sa im nestačí venovať, nikto s nimi tancovať. Môžu si zájsť do bufetu, domŕzať sa s dievčatami, i s napudrovanou koketou Jolanou. Môžu jesť a piť, čo len ľúbo. Ale zábava, ako vidieť, nepatrí im. Tá patrí Galassyho inžinierom, lesníkom a správcom. Dámy, tie sú ich. Všetky sú zadané, ešte len i Hilda a Dina, a hneď na niekoľko čísel.

Klátovčania divne pozrú na seba a mračia sa.

— Ty, Jožo, — zadíva sa Ježiak do priateľových nasršených očí, — aký je to tu ancikrist?

— A ja viem? — stisne opýtaný plecami. — Ale, — doloží hneď s mrakom v očiach, — Galassyho Ryčavania! Nadutá čeliadka, čo iné? Chcú nám dať poznať, že oni sú len páni, a nikto iný. To bude!

— Mohlo by to byť?

— Ako! — zatne Jožko zuby. — Exkluzívny hyd! Ale, — premeria tancujúcu spoločnosť akýmsi opovržlivým pohľadom, — my vám ukážeme!

— Čo chceš vykonať!

— Hybaj! Poviem ti…

O chvíľu vyjdú Klátovčania jeden za druhým z tanečnej siene do bočnej izby. Z bufetu dodajú si vína a akoby nič počnú sa tu sami osebe zabávať. Poháriky zaštrngajú, kričí sa a spieva na plné hrdlo. Cigánsku hudbu vo veľkej sieni čoskoro preráža Jožkov ostrý hlas, za ním sa valia hlasy ostatných:

Mocný zvuk piesne zarazí roztancovanú spoločnosť. Tanečníci pozrú na seba, potom i na dámy, ktoré narážke tejto maďarskej piesne iste rozumejú. Stav počína byť trápny a vždy trápnejší.

— Gaby, Gaby, — pristúpi, pridŕžajúc si cviker, okrúhlučký, ružovkavý Krupovský k svojej žene s obavou v očiach, — Gaby, mohlo by toho už dosť byť!

— Len ich ešte nadratviť, — smeje sa Gaby. — Ešte chvíľu…

Ale sotva sa skončí jeden tanec, príde Merlan k cigánovi a pošepne mu čosi do ucha. Cigán sa usmeje, strčí, čo mu doktor podáva, do vrecka, a keď si svoje odohral, zoberie sa i s priateľmi, basou, cimbalom do susednej a spustí:

Nechcela mi črieda volov trávu žrať…

— Tí, — povstáva zmätok medzi Galassyho inžiniermi a lesníkmi, — nám zakúpili cigánov!

— Vravel som, — rozčuľuje sa istý mladý tanečník, — nebrať cigánov z Klátovca. Kde ti klátovský cigán zahrá proti Klátovčanom, z ktorých mu nejeden prilepí i stovku na čelo.

— Hm, — hľadia v tanečnej sieni páni na seba, — čo teraz?

— Veď nám tí môžu odísť i s cigánmi, — strkajú hlavy spolu. — Potom to len bude blamáž!

Situácia stáva sa ozaj kritickou. Advokáti už majú v hlave. Nerobia si z ničoho nič. Čím sú Ryčavania bezradnejší, Klátovčania sú tým veselší. Cigán hudie nôtu za nôtou. Spieva sa, halačí, až múry pukajú. A prím má roztatárený, počerný sangvinik, koncipient Jakuba Gelba, mladý Jožko Merlan.

— Páni moji, — skočí vtom medzi rozzabávaných Gaby s celou čarovnosťou svojho krásneho zjavu, — azda sa nebudete sami zabávať? Jožko, — pristúpi k Merlanovi, zahľadiac sa do jeho zelenkastých očí v povedomí svojej nezdolnej ženskej sily, — dámska volenka. Prosím!

Ale oslovený ani netúrne v tú stranu. Naopak! Zdvihne pohár a so sekantným úškrnom na ústach zanôtuje znova:

— Čože, Jožko? A — to mne? — očervenie ani pivónia. — To už nie, Jožinko môj drahý! — Chytí ho za ruku a ťahá so sebou. — Alon, do tanca!

Po Gaby dovtípia sa i ostatné dámy. So sladkým úsmevom pristupujú k advokátom jedna za druhou.

— Dámska volenka. Prosím!

Čo majú robiť? Kapitulujú! Čo by i nie? V tanečnej sieni sú skoro už len oni pánmi. Im hrá cigán! Im patrí úsmev pekných dám! Teraz je rad na hrdých Ryčavanoch postávať po kútoch a žiarliť. Majú na koho. Klátovčania sú meštania. Vedia všeličo, najmä hrať na citných strunách jemných ženských sŕdc.

— Jožko, Jožko, aký divoch! — dá sa unášať krásna, vonná Gaby svojmu tanečníkovi v náručí, vpíjajúc sa mu pritom rovno do učudovaných očí. — Azda by si mi bol spravil i hotový škandál?! — šepne mu už celkom dôverne.

— No, — pohodí mládenec hlavou. — Najprv človeka nadratvíš, a potom ani neobzrieš!

— A máš ma aspoň trochu rád?

— Trochu? — blysne mu ohňom v očiach. — Veľa! — otáča sa s ňou hladkým valčíkom. — Veľa, Gaby! Mala by si vyjsť po tanci. Noc je krásna… — hľadí na ňu prosebne.

— Uvidím, — ponorí mu svoj ohnivý pohľad do duše ešte hlbšie. — Ale ráno neufrkneš.

— No, ja musím, — zvážnie naraz Jožko. — Môže sa náhodou starý vrátiť, a nebude nikoho v kancelárii.

— Pošli Berkiho.

— Kto vie, kde je Berki. Tu ho niet.

— Jest ho, či niet, — smeje sa mu pekný démon, — ostaneš tu. Pôjde sa na vychádzku ku Kaštieľu.

— Neviem, — krúti Merlan ešte, priťahujúc k sebe Gaby vždy bližšie. — Nemôžem…

— Máš ma rád? — zadrapí sa mu kŕčovito tenkými prstami do tela. — Máš?

— Mám!

— Tak ostaneš. — Ináč nepôjdem s tebou tejto noci ani na krok.

Tanec sa rozvíri za tancom. Incident zapadne do hmiel zabudnutia. Pohľady roztúženia jastria dobrou vôľou. Cigán prekonáva sám seba. Pár za párom unáša sa v sladkom rozrušení po parketoch panského kasína.

Teplo je. Až dusno.

Nebadane zmiznú Gejza Gáblik s Hildou. Potom chatrný sudca Ježiak s akousi štíhlučkou paničkou. Dina má prácu v bufete. Rozohriata Zuzka vyjde sa na dvor ochladiť. Nadarí sa Imro, aj sa stratia kdesi. Napokon mrkne i roztúžená Gaby na svojho gavaliera.

— Teplo je. Poďme!

Noc je teplá a vonná. Do jasnej, hviezdnej oblohy vysoko čnejú komíny Galassyho železiarne. Žeravý, tekúci kov vyžaruje z nej širokými fabrickými oblokmi. Tie obloky nie sú zvedavým zrakom. A keby i boli?

— Tadeto poďme! Tadeto!

Mach je suchý a mäkučký. Ľahko sa borí pod drobnými dámskymi črievičkami. Slovo nájde slovo, ako ruka rúčku.

Sladučko šumí Ryčava a jedľová hora pranič nevyzradí.

Na druhý deň kade ktorí spia hostia, a tak i Klátovčania, do samého obeda. Keď Jožka zobudí priateľ Ježiak, nedbá už na nič. Nech sa vraj robí, čo chce. Doktor Jakub Gelb sem, doktor Jakub Gelb ta: nad ním dnes rozhoduje jediná vôľa — a to vôľa pôvabnej Gaby Krupovskej.

Popoludní ide sa na vychádzku ku Kaštieľu. Týmto Kaštieľom nie je nič iné ako úhľadná drevená lovecká chata grófa Arnolda Galassyho, vystavaná v prekrásnom kúte starého lesa, na priestrannej čistine blízko bublavého bystrého potoka. Obyčajne k tejto chate smrteľník sa nesmie ani priblížiť. Hneď je tu horár alebo i sám polesný a namieri pušku na človeka: — Čo tu chceš?

Ale neraz víta hostí i jeho osvietenosť, sám pán gróf Galassy.

Ktože by sa postavil do cesty najkrajšej žene na Ryčave, milostivej panej Gaby Krupovskej?

Tu sa panstvo rozloží ako doma. Niekoľko sedliakov nakladie ohňa, ani čo by celá chalupa horela. Večerom sem vyjdú i páni, zavrznutí v Žajdliciach, Balkovič, Werner i pisár Berki. Jani báči nemôže, keďže nemá na koho krčmu nechať. Ale posiela panstvu dva vozy jedenia a pitia. Prvý z nich privezie paholok Jano, na druhom sedí driečny, urastený, súmernej príjemnej tvári pohonič.

— Ach, Martin, ty si? — veselo privíta Gaby richtárovho syna.

— Otec ma poslali, — odpovie mládenec akosi bez chuti.

— Dobre spravili. Zabavíš sa s nami.

A teraz nasleduje, čo má. Je sa, pije sa. Nechýba ani cigán.

Vatrisko ožiaruje priestor naširoko a veselý chichot, spev a hudba sa nesú horou. Zátky šampanského búchajú do noci. Martin je svedkom neviazanej samopaše, akej nevidel nikdy. Ženské, a nielen Jolana, Dina, Hilda, ale aj iné paničky v náručí raz toho a zas onoho. Spev, krik, objímanie, bozky — slovom, ostrov úplnej neviazanosti a slobody… Pani Krupovská zmizla najprv s grófom Galassym, a teraz ide kamsi s Jožkom Merlanom… eh!

— A to všetko sa pácha za naše mozole, — zamýšľa sa Martin. — Nás sedliakov privedie to na psotu. A ich? — všíma si, ako sluhovia odnášajú opitých pánov, ba i Jolanu, do letohrádku — vyspať sa.

Prejme ho hlboký odpor. Vypriahne kone a ide ich popásť do hory. Ako pomaly kráča, nájde tu pár, tam pár…

— Prasce, — odpľuje si. — Nie div, že sme potom i my takí planí!

— Martin, — vyruší ho naraz známy hlas z dumania.

Mládenec sa obzrie a v pološere pozná štíhlu postavu pani Krupovskej.

— Čo je? — ozve sa jej sucho.

— Si si zajedol a vypil?

— Mám dosť.

— A čo tu robíš?

— Vidíte, pasiem.

— Kone sa popasú i samy. Poď, pobavíš sa! Hybaj!

— Nemôžem. Musím domov.

— Doma vyhorelo a do pece hrom udrel, — démonicky sa mu smeje do očí. — Poslúchni!

— Nemôžem, — pohne kone zapriahať do voza.

— Čože? Ty ma neposlúchneš? — stane si mu do cesty a, chytiac ho za ruku, zdupoce hlavato nôžkami. — Tu ostaneš, Martin, tu…

Mládenec zacíti jej dych prepáchnutý alkoholom i dohánom a zachváti ho neprekonateľný odpor proti tejto žene, ktorej sa páni tak koria.

— Nie, — vytrhne si ruku z jej ruky tak prudko, až ona odletí a padne do trávy.

— No, počkaj! — volá za ním. Zapamätaj si to!

O niekoľko minút rachoce už Martinov voz po skalnatej hôrnej ceste domov, do Žajdlíc…