ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno je ešte včas, keď už Nátan stojí predo dvermi číslo tridsaťštyri, strhaný a ustarostený, s kúskami papiera v ruke. Ledva chvíľočku zdriemol. I to sa mu čosi ťažkého snívalo, ako v horúčke. Nie div, po tom, čo prežil, je ako nikdy. Márne si pripomína, čím povzbudzoval kedysi Rózu Samlerovú — niet stavu, v ktorom by sa židovský mozog nevynašiel! Nevie si rady, nevie a je celkom, ale celkom vykoľajený. Doriadený Rudi, víťazná pávica Gaby, tajomný zločinec, čo vytrhne z ruky doklady, použiteľné doklady proti vysokému hodnostárovi… to sa mu všetko mieša v hlave. Z izby číslo tridsaťpäť ozýva sa chrapot. Tam odfukuje Gejza, iste už ľahší o pätnásťtisíc. Ten vie byť spokojný, a on? Tak by mu kopol do tých dverí. Ale vráti sa k číslu tridsaťštyri. Raz pozrie na písmo, zas na dvere; pred nimi sú vyčistené Gelbove topánky.

— Zobudiť ho, nezobudiť?

Nevydolie ďalej — zaklope. Konečne, nejde len o jeho vec. To je vec spoločná. Keď na prvé zaklopanie nič nezačuť, zaklope mocnejšie. Keď nepomáha ani to — poriadne zabúcha.

— Kto je? — ohlási sa doktor ospalo.

— Rosenkranz, — oznamuje včasný hosť tvrdým hlasom.

— Otvorte! Vážna vec!

— Čo sa stalo? — prijme ho zvedavý Gelb len tak v bielizni.

— Ukradli nám naše žiadosti od ministra, — vystrie Nátan obe ruky rovno do jeho neoholenej, predesenej tváre. — Ukradli a rozdriapali! — počne si trhať bradu, a preklínať podľa svojho temperamentu. — Ukradli, óvé! Hľa, zvyšok žiadosti môjho Adolfa, pre ktorého sa tu morím, — stónuje hlas do plačliva, pchajúc mu zdrap papiera pod nos. — Pozrite! Ostatné ukradli…

— Ukradli?! — hľadí Jakub zarazeno na znetvorenú starcovu tvár, nevidiac, čo si o jeho duševnom stave myslieť. — Kto ich ukradol?

— Gaby, tá prekliata samica-á! — zatína Nátan päsťami. Rozpráva mu trhano všetko, čo sa stalo. Ako sa rozišli v herni. Ako sa pani Krupovská zabávala s gavalierom Rudim… ako šla s ním do jeho vily… ako vyšla po pol druhej hodine napitá a vrhla mu do tváre rozdriapané listiny… ako mu ich, až na dva-tri kusy, akýsi zlosyn vytrhol z ruky. Slovom, všetko, čo on v tej noci ešte zlého prežil. Všetko…

— To si tá žena sama nasnovala, — pohodí po dlhšom mlčaní doktor, Gelb, zblednutý ani stena. — Diabolská stvora!

— A keď jej je ešte i sám satan na pomoci, — zastone Rosenkranz. — Ja som ho videl.

— Myslíte toho, čo vám vytrhol písma? Viete, kto to bol? — Kto?

— Privátny detektív grófa Galassyho, — presviedča ho Gelb. — Veru nikto iný.

— Nech by ho tá čierna zem vyhodila zo seba, keď ho uložia do nej! — preklína starec. — Ešte sa ti zachechce! A srdce rozšliape, srdce! No, čo už teraz? — chveje sa na celom tele. — Čo už teraz?

— Neviem, — stisne advokát plecia bezradne. — Nech vám ten detektív nezoberie roztrhané písma, máme prvotriedne corpus delikti proti ministrovi. Pohrozíme mu kompromitovať ho — hneď zmäkne. Ale takto! Iba ak by šla ešte Róza za ním…

— Áno, pán Gelb, — ako topiaci slamky chytá sa Rosenkranz jeho slova. — Hneď som vedel, vy ste advokátska hlava! Nech ide ešte Róza za ním! Nech ho uprosí, alebo pohrozí spraviť škandál! Nech…

Jakub prejde nervóznym krokom po izbe. Čelo má zmraštené, s dvoma kolmými vráskami nad veľkým, sčerveneným nosom, tvár zas ohyzdnú. Zrejme uvažuje: pustiť ešte Rózu k tomu človeku, alebo nie? Napokon sa rozhodne. Chytro pohádže šaty na seba a hotový je ísť.

— Rosenkranz, — prevraví tupo, no rozhodne tŕpnúcemu starcovi, vezmúc mu z trasúcej ruky zdrapy prosieb, — o pol dvanástej príďte na Ferencziho cestu k Róze Samlerovej. Dobre?

Nátan nestačí prikývnuť, Jakub je von. Márne by mu chcel ešte niečo povedať. Zmizne mu spred očí i na chodbe.

— Čo sa nepodarí chlapom, azda sa žene! — pregĺga starý, naškľabujúc sa pritom. — Weggerissen sollst du werden — nech zapadneš v diaľ od svojich! — zakľaje v bezmocnom hneve pred číslom tridsaťpäť. Ale hneď mu príde na um jeho zmenka na dvadsaťtisíc zlatých. — Nein! Nein! — sťahuje prekliatie nevinného a s iskierkou nádeje ponáhľa sa zaraňajkovať si na doktorov účet.

Jakub, rozorvaný v duši, sadne na drožku a dá hnať na Ferencziho cestu. Myslí, Rózu nájde ešte v posteli. Po včerajšej provokácii v divadle možno nie je ani zdravá. Ale vec je vážna. Poslednou nádejou je ešte ona…

Ale napodiv — jeho umelkyňa je už hore. Nájde ju prosto pristrojenú, zdravú a už pri raňajkách.

— Čo ti je, Jakub? — vyčíta mu hneď na pohľad čosi nepríjemného z rozrytej tváre. — Čo sa ti stalo?

— Zle je, Róza, zle! — rozpráva jej všetko napochytre, ako to počul od Rosenkranza. — Naše žiadosti dostala do rúk Gaby a roztrhala ich na franforce. Len tieto kúsky, — predkladá jej zdrapy, — len tie, čo ostali z celého corpus delicti. Iba tieto…

— No, — obzrie si kúsky papiera, zachovajúc úplne duchaprítomnosť, — a čo teraz?

— Ešte ty keby si prešla k nemu! — zachveje sa Jakubov hlas.

— Ku komu? — prelietne nepokoj po jej krásnej počernej tvári. — K ministrovi?

— Áno, — prisvedčí tupo, ako keď kameň padne na drevo. — Niet inej pomoci.

— A by si ma poslal k nemu? — díva sa na neho skoro prosebne. — Poslal by si ma k človeku, ktorý ma tak ponížil?

— V záujme veci, Róza.

— Á, — schytí sa zrazu ako podstrelené vtáča, — teda v záujme veci? Jakub, — hľadí na neho chvíľu v póze vyčítavo, — zdá sa mi, vec ti je viac než ja. Povedz pravdu, Jakub!

— Nie! — vrhne sa k nej a objíme ju kŕčovite. — Never! Ale čo sme začali, musíme dokončiť.

— Ja to mám dokončiť? — pricloní si dlaňou tmavé oči pred jeho pálčivým drobným zrakom. — Myslíš, ja?

— Ty!

— Priveľa žiadaš odo mňa.

— To žiada vec! — vystupuje mu na tvár bôľ vnútorného boja. — To žiada naša krv!

— Dobre, Jakub, — vzpriami sa mladá dáma v celej svojej kráse, — daj mi tie kúsky papiera. Pôjdem! A čo mu povedať?

— Ty to vieš najlepšie, — zakryje si tvár.

— Ja viem? Konečne, som veľkomestská herečka, ako by som nevedela? — vystúpi jej na pery ironický úsmev. — Ale vieš si predstaviť, čo je to pre ženskú ísť za svojím neverným priateľom a prosiť ho?

— Povedz mu, — neodváži sa jej pozrieť do tváre, — ak ti nevyhovie, spravíš mu škandál.

— Hahaha, — rozosmeje sa, — veď si len naivný! Myslíš, taký pán sa bojí ženského škandáliku? O našom pomere vie celá Budapešť. A tí, čo ich to zaujíma, nedivia sa jemu, obstarnému pánovi, ale divia sa mne. Moje priateľstvo s ním je pre neho len vyznamenaním, alebo ak chceš — mužský úspech. Škandál by som si spravila sebe.

— Tak najlepšie — skončiť s tým priateľstvom.

— Skončiť? Máš pravdu, — prisvedčí ochotne. — Skončím! Rozmýšľam len ako? Mám tu dvoje angažmán, jedno do Viedne, druhé z Drážďan. Keď skončiť, to znamená — vybrať si jedno…

— Ale, Róza, — vidno, chce jej stať do cesty, a nehne sa z miesta. Cíti, môže ju stratiť, a ak ju stratí, stratí seba. Hľadí na ňu prosebne, hľadí mĺkvo, významne. Jednako nevzchopí sa na viac. Zdá sa mu, pri jeho nohách kľačia starý Weiss, i Unger, i Blumenbach… až po Nátana Rosenkranza, zástup židovských žien a detí. Vystierajú mu ruky do tváre. Na druhej strane upiera naňho veľké tmavé oči, dvíhajúc k nemu prosebne svoje okrúhle ramienka, jeho pekná láska, a on rozhodnutý nevie sa rozhodnúť. — Nie, Róza, ty ma nechápeš, — vyderie sa mu z hlbín raneného srdca, — nemožeš ma nechať…

— Len si nemyslíš, že po tom všetkom vystúpim tu ešte na javisku? — zasmeje sa mu zatrpklo do očí.

Zasmeje sa, a keď jej nič nepovie, zoberie sa a vzdiali ako tieň… Ako tmavoružový obláčok…

V salóne ostane sám. V izbe, kde len nedávno objímal celý svet, cíti sa naraz nejbiednejším tvorom na svete. Čo, ak naozaj odíde? Mohol by už teraz byť bez nej? A keď nie, prečo jej nepovedal: — Nepôjdeš?! Nemusíš vystupovať! Ja sa postarám o teba…

— Róza! Moja Róza! — vybuchne naraz z neho. Vrhne sa k dverám, k druhým, k tretím dverám a je na ulici. — Róza, — obzerá sa okolo seba. Ale Rózy už niet. Nikde jej nevidieť. Iba čo okoloidúci divne hľadia na neho. I komorná Emmy sa díva na neho, díva, akoby všetkému tomu nerozumela. — Už šla? — obráti sa k nej.

— Šla, — odpovie mu zmäteno.

— A čo vám povedala?

— Rozkázala baliť.

— Baliť? — vyvalí na ňu oči. — Nie, Emmy, nebaľte! Róza Samlerová nepôjde nikam!

— Pán doktor, — pozrie chladno, — keď ona raz povie…

— Emmy, — chytí ju prudko za obe ruky, — neodíde! Nesmie, rozumiete? Nesmie odísť!

Komorná stisne plecia a Jakub bezradne vojde do salóna. Nevie, čo počať. Chodí po mäkkých kobercoch so zvesenou hlavou a s rukami založenými za chrbát. Celý vodopád myšlienok hukoce mu mozgom, ísť ešte za Rózou, chytiť ju za ruky a povedať jej: — Nič nekonať! Vrátiť sa pekne domov — poslať do čerta všetkých Weissov, Kohnov, Blumenbachov, Rosenkranzov a žiť si v tichu peknej známosti? Keby bola otázka, čo sa im dostala do cesty, taká prostunká! Keby tu šlo len o to — Viedeň, Drážďany a či Budapešť?! To by nebol problém. Z Klátovca mohol by k nej zájsť ako do Pešti, i do Viedne, a hoc do Drážďan. Kde by on za ňou ochotne nazašiel? Ale tu tuší, ide o niečo celkom iného. Róza, keď sa v túto chvíľu poráta so svojím vysokým priateľom, pri pohľade na svoj neúspech prestane mať záujem i o svojho spolubojovníka. Tie kúsky roztrhaných židovských prosieb budú zlým symbolom. Či už sú nedobrým symbolom ich podivného pomeru?

— Čo ju môže spojovať ďalej so mnou, starnúcim, mrzkým židom? — zasvieti mu krutá myšlienka za myšlienkou ako blesk na čiernej oblohe. — Ona je ešte plná možností, túžobného očakávania a tak málo žila! Jej duša, mladá, neskúsená, chytila sa ohňom od mojej — vykonať niečo užitočného pre svoju krv. Ale či mohla nájsť odmenu aspoň v radosti z úspechu? Prišiel Galassy a prečiarol to mne. Prišla Gaby Krupovská a prečiarla to jej. Taký je život! Ale ona je ženská pekná, múdra ženská, ktorá má právo žiť. Hľadať slávu na javisku, obdiv v spoločnosti i vyžiť sa v tom. Môžem jej povedať: — Zabi v sebe túžbu umelkyne, žeravú túžbu po uplatnení kvôli mne?!

Zastane pred ohromným zrkadlom, kde sa ona v svojej kráse obzerala neraz. Podesí sa, vidiac, aký je už starý, aký rozorvaný v tvári a ošumelý celým zjavom. Jeho drobné oči stratili lesk ocele. Len teraz zbadá, zabudol sa oholiť. Nad ušami má plno šedín a šedivé vlákna prerážajú už i na červenkavej brade. Uškľabí sa sám na seba a odvráti.

— Už by mohla byť späť, — pozrie na hodinky. — Celá večnosť!

Polhodina za polhodinou sa míňa, a ona nejde. Jakub si kráti dlhý čas, ako vie. Obzerá si jej pamiatky, akých je až po zlatý bobkový venček nadostač. To mu neuľaví. Nebyť tu jednej veci, nevydrží a vybehne na ulicu, sadne si na múrik železnej ohrady — čakať ju. Čo mu zaujme pozornosť, je umelecky vydarený a verný Rózin portrét v životnej veľkosti. Všimol si maľby i prv, ale nikdy tak ako dnes. Hľadí na ňu a hľadí. Tie isté hlboké tmavé oči… tie isté čierne kučeravé vlasy… tie isté ústa, len prehovoriť… tie isté údy, tá istá ladná postava… Vpíja sa do tých čiar, línií, do tých šťastne miešaných farieb. A čas uteká…

A ešte jedna vec upúta ho v tichom salóne. Drobunká fľaštička, na nej ľudská lebka a dve skrížené kosti. Zbadá ju vo vitríne a vracia sa k nej znova a znova. Domyslí si, to má prichystané Róza pre seba na najhorší prípad.

— Umrieť, aké prostunké? — nemôže zo zelenkastej fľašôčky oka spustiť. — Užiť toto nič, — odchýli vitrínku. Vezme do ruky skleničku, i otvorí. — Vychlipnúť, a hotové! Čo trápi — prestane, čo páli ako otvorená rana, zhojí sa za chvíľu. Ľudia si myslia, smrť je nepriateľ. Mýlia sa! Ak sú anjeli, smrť je iste anjel-dobrodinca. Čo je človeku oddať sa mu, keď všetko stratí na svete? A ja som stratil a strácam. A keby strácal pre niečo nízke a podlé! Ale stratil som ženu, keď sa borím za biednych svojej krvi. Keď ich pokladám za svoju rodinu. Ich deti za svoje deti — ich budúcnosť za svoju budúcnosť. — Vráť mi moju stratenú mladosť, — vedela mi vrhnúť do tváre a tak odísť. No dobre! A kto ju vráti mne? Kto ten čas, tú prácu, čo som obetoval nie pre zisk, v tej najlepšej snahe? Ja viem, ako sa mi Merlan smial neraz, keď miesto výnosných procesov, miesto kauza Galassy paprali sme sa so žiadosťami chudobných židov. Oni, kresťania, nevedia, čo je to súdržnosť krvi. Ja viem… ja cítim… ja robím, a nemôžem za to, keď sa mi nedarí. A keď sa niečo začne dariť, i to len na chvíľu. Našiel som, čo som nečakal nájsť, a strácam nájdenú ružu, sotva som okúsil jej vôňu. Oddá sa mne ešte žiť? — podíva sa na portrét dámy, akoby čakal odpoveď.

— Mlčíš, však? — prihovorí sa jej, akoby tu stála živá Róza Samlerová. — Čo by si mi mohla povedať? Umenie je niečo iné, verejný život zasa iné, a na to, aby si ma mohla milovať, som pristarý. Nemám práva žiadať od teba zriecť sa radosti z umenia. A viem, nemám práva žiadať tvoju mladosť, keď ju nemôžem vrátiť tej, ktorá o to nástojila. Jediné právo mám, — strčí drobunkú skleničku do vrecka na veste, — rozhodnúť si, ak to musí byť, nad vlastným životom…

Vyruší ho prudký cengot v predizbe.

— Chvalabohu, — bezmála vykríkne v rozčúlení, — Róza!

— Pán Rosenkranz, — oznamuje sucho Emmy.

— Rosenkranz? — zachveje sa Jakub. — Už by bolo pol dvanástej, a ona?

— Gn-Tag, — vojde starý neistým krokom a hneď si i sadne na najbližšiu stoličku.

— Gn-Tag, — kývne mu Gelb hlavou a sadne si mlčky proti nemu.

Akýsi hnev ho nadíde v prvú chvíľu. Nebyť tohto vtieravého starca, čomu všetkému sa mohol vyhnúť? Dlho hľadia na seba bez slova.

— Kde je Róza? — preruší Nátan kamenné ticho.

— Šla k nemu, — skrotne Jakub, vidiac pred sebou biely popol hasnúcej pahreby.

— K tomu?

— Áno.

— Vykoná to?

— Neviem.

— Keby vykonala!…

— Keby!…

A zasa zmĺknu. Hľadia na seba a Róza z obrazu na oboch. Nech naozaj prezrie, uvidí dve hŕbky už-už zrútených nádejí.

— Noviny odsudzujú škandál v divadle, — pretrhne zas Nátan.

— Odsudzujú…

— Vravel mi o všetkom Gejza.

— Gejza, — sedí Gelb, akoby tu nemal nikoho.

Okolo dvanástej ozve sa konečne nové cenganie v predizbe a skoro zatým vtrhne Róza. Je vyčervenená, a nie od farby. Pohyby má isté. V očiach i na tvári badať úľavu.

— Tak čo? — skočia a hľadia na ňu obaja.

— Dlho som bola, pravda? — stojí pred nimi ako decko, čo niečo vyparatilo. — Dlho, čo?

— Večnosť, — prisvedčí Jakub, v tvári sivý ako kameň.

— Prisľúbil? — natrčí nos Rosenkranz.

— No, viete, — sadne si proti nim za stôl celkom rozmarne, — na byte ma nechcel prijať. Tušil, ten flám v noci neujde tak ľahko. Šla som na ministerstvo. Tam zasa sluha i pán tajomník: — Pán minister nemá dnes deň pre stránky. Pán minister má veľa práce — musí do ministerskej rady. — No, reku, — ja počkám. Keď vidím, čakám márne, zájdem znova za tajomníkom a vravím mu: — Pane, viete, kto som? Vraj vie! Tak viete iste i to, že pán minister musí mať pre mňa času! Vezmite mu týchto niekoľko slov — a napísala som na vizitku. „Laci, nežartuj, ak nechceš mať škandál. Chcem sa odobrať od teba. Nič viac…“ Dala som vizitku do obálky a o chvíľu ma pán minister milostivo prijal. Môžete si myslieť, aké dojemné bolo naše stretnutie. Červenal sa, zelenel i žltol. Položím pred neho kúsok papiera. Vraj, čo je to? Nuž, reku, zbytky zo židovských žiadostí o licencie na Ryčave. Gaby ich roztrhala na ulici. Keby mal viac vlasov, dupkom mu vstanú. — No nič, Laci, — znázorňuje všetko, ako len herečka môže, — nič sa ti nestane! Nijaký škandál! Ten by sa, myslím si, dotkol viac mňa ako teba. Ale povedz, vravím mu, nedodržíš slovo, čo si mi neraz dal? Nepovolíš židovským uchádzačom licencie na Ryčave? On na to len zašemotí, že toto, že ono — pán premiér to znemožňuje, vplyvné osobnosti… A nech si podajú nové žiadosti… možno sa im i vyhovie, azda… hádam. — Hahahaha! — zasmejem sa mu do očí, hoci mám chuť skočiť na neho, chytiť ho pod hrdlo a zadrhnúť, za-drh-núť! Ale tu mi príde až zle od rozčúlenia. Neviem ani, ako vyjdem do predsiene a ožijem…

— Tak je nič? — vpije sa jej Jakub do očí svojím kalným zrakom.

— Môj Adolf nedostane licenc! — zalomí rukami Rosenkranz. — Óvé! Óvé!

— Myslím, všetko je daromné, — hľadí na nich Róza rezignovane.

— A ty čo? — spýta sa jej Jakub, zlomený, hlasom ani z hrobu. — Čo ty?

— Ja som sa rozhodla pre Viedeň, — vraví sucho. — V Pešti mi je dusno. Spravila som, čo som mohla. Odpusťte! — znie celkom oficiálne, ako v divadle po dokončení drámy.

— O pol hodiny ide môj vlak zo Západného nádražia…

— Tak si sa rozhodla? — chápe Jakub s hrôzou, že je všetko ako predvídal.

— Rozhodla, — snaží sa rozptýliť jeho bôľ sladkým úsmevom.

— Ideš?

— Musím! Konečne, — pritúli sa k nemu dôverne, — do Viedne môžeš tak prísť za mnou ako do Pešti.

— Neviem, — zvesí hlavu. Ale naraz sa vzpriami, schytí ju prudko do náručia a bôľne zaúpie. — Zbohom, Róza!

— Zbohom!

Rosenkranz sa nediví. Snaží sa tu byť, akoby nebol. Pokývne si šedivou hlavou a netušiac nič dobrého, utiera si oči.

Na druhý deň pred obedom nastane poplach v hoteli K spevavej labuti.

— Čo je? Čo sa stalo?

— Nešťastie! Hosť pod číslom tridsaťštyri je mŕtvy. Otrávil sa.

Na miesto nešťastia hrnú sa zvedavci. Príde úradná komisia. Kto zbadal vraždu?

— Ja, prosím, — hlási sa starý Rosenkranz, ledva stojac na nohách. Rozpráva pánom, ako bol tu vo tri vrhy búchať na dvere číslo tridsaťštyri. Keď sa nik neozýval, vedel, že je zle.

— Dobrý človek, veľmi dobrý človek! — horekuje. — Kto už len teraz poplatí moje trovy v hoteli, kto?

— Pán Rosenkranz, — potiahne ho za kabát hlavný Miška, — všetko je vyrovnané. Doktor Gelb vyplatil i váš účet, ešte večer…

— Otrava jedom, — konštatuje lekár. — Mŕtvola sa pitve…

— Tak, páni, chytro, — ozve sa úradný hlas, — napíšeme zápisnicu.

Noviny roznesú smutnú zvesť do veľkomestských ulíc, i do sveta:

— V hoteli K spevavej labuti otrávil sa v noci doktor Jakub Gelb, advokát z Klátovca, — v komnate na Krížovej ceste gróf Arnold Galassy podáva panej Gaby najnovšie noviny. — Čo ty na to, duša ?

— On teda prehral. My sme vyhrali!

— Pôjdeme mu aspoň na pohreb.

— Dobre.

Na peštianskom židovskom cintoríne panstva a panstva, Gaby Krupovská a Galassy zamiešajú sa medzi prítomných. Pri rakve z nehobľovaných dosák stojí zosnulého sestra Regina, s mužom. A ešte ktosi dotisne sa ta. Všetci mu ustupujú. Je to šedivý, starý žid v ošúchanom kaftane.

— Pozri! Vidíš ho? — potrhne Galassy spoločníčku.

— Ach, Rosenkranz!

Nátan stojí a hľadí na nich, ako ich zbadal. Skriví tvár na nepoznanie. Stíska päste a šomre akési tajomné slová.

— E-Krie soll dir geschnitten werden! E-Krie… — počuť tri razy jedno za druhým. — A nech vás zadlávi kapitál, čo ste nazhŕňali!

— Čo to vraví? — šepcú okolo.

— Nech ti je odev rozstrihnutý, — vysvetľuje ktosi. — To je najhroznejšia židovská kliatba. Žiada smrť najbližšieho.

— Poďme odtiaľto, — šepoce poblednutá Gaby svojmu sprievodcovi. — Rosenkranz, zdá sa, nás preklína.

— Poďme!

V tom čase sedí Róza Samlerová v elegantnej viedenskej kaviarni. Pred ňou šálka kávy a Neues Wiener Tagblatt. Jej spokojný zamatový pohľad padne na denné zvesti, kde číta: Tragická smrť klátovského advokáta… Ako číta, bledne. Ruky sa jej chvejú, litery dajú sa do tanca. Na jej veľké oči vystupuje rosa…

— Mal ma rád, — kmitne jej v hlave. — A väčšmi ako vec. Väčšmi ako seba, chudáčik!