ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňom pred Rosenkranzovou návštevou u advokáta Jakuba Gelba povolá si osvietený pán gróf Arnold Galassy žajdlického krčmára Jána Gáblika do svojho kaštieľa v Klátovci.

Píše mu, ako v také časy obyčajne, toto:

— Drahý Jani báči, z hlavného mesta počuť vážne zvesti. Vidieť, blížia sa voľby. Musíme mať na Ryčave rozum v hrsti a pušný prach v suchu. Prosím, navštívte ma hneď. Nech nás udalosti neprekvapia!

Gr. Galassy

Gáblik, urastený, plavovlasý, mäsitej tvári, veľmi poblednutý, poškrabe sa na pozvanie za uchom a dá zapriahnuť. Ale prv, ako by odhrčal, rozhľadí sa veliteľsky po krčme i po širokom dvore. Gróf volá? No, to je nikdy nie isté — na koľko? Na deň, či na dva? Závisí od toho, akú má tento vyžitý a hlavatý mládenčisko práve vôľu. Niekedy tá vôľa trvá len hodinu, ale niekedy i tri dni. Preto Jani báči nemôže len tak ufrknúť zo svojej veľkej domácnosti. Musí, ako opravdivý správca rozsiahleho hospodárstva a najmä jedinej krčmy v celých Žajdliciach, naložiť prísne všetkým svojim podriadeným orgánom, čo je ich povinnosť.

Ženu nájde v priestrannej kuchyni. Je to tichá, chorľavá moletka príjemných čŕt, uvädnutá najmä častým rodením detí. Bolo ich sedem; z nich žijú dvaja synovia a jediná dcéra Gabriela, vydatá nedávno za Kolomana Krupovského, inžiniera v Machníku na Galassyho hute. Zo synov starší Gejza študuje v Pešti jus už dobrých niekoľko rokov. Mladší, Imro, je doma pri obchode. Pomáha, ako vie, otcovi. O týchto sa stará dobrá a starostlivá mama. Oni zas majú starosť vryť jej nejednu vrásku na čelo, kedysi pekné a hladké.

— Idem do Klátovca, Evica, — vraví jej muž, vyšší od nej o celú hlavu. — Dozri, prosím ťa, či sú hostia v panskej dobre obslúžení.

— A kedy prídeš? — uprie na neho žena sivé oči krotko, navyknutá jeho rozkazom.

— Keď prídem, budem tu! — odvetí muž tvrdo. — Nejdem podaromnici.

— Ja len, ak by ťa niekto hľadal, — čaká, zdá sa, ešte od neho nejaké slovo.

Ale keď ho nedostane, upravuje si slúžky, hranatú, poďobanú Julu a o niečo svedčnejšiu Maru, urastené Žajdličianky, dobre riad poumývať.

Dievky — kypiace zdravím, oberučné, v pestro vyšívaných strojných opleckách, v bielom pendlíku a vyšívaných zásterkách vpredu i vzadu, opálavých na holých stehnách — sú oproti uvädnutej málokrvnej pani Eve pravým kontrastom kypiaceho života. Ony vedia z toho, čo sa v tomto veľkom dome robí, i viac ako treba. Obzrú sa za odchádzajúcim pánom, fľochnú na seba, potuteľno sa usmejú a umývajú riad ďalej.

Krčmár dlhým krokom zájde potom do panskej. Panskou je nielen preto, lebo je vkusnejšie zariadená. Tu sa zabávajú páni, keď sa obrátia v Žajdliciach. A obráti sa ich čochvíľa veru dosť. Inžinieri z Galassyho huty, lesníci, klátovskí a iní hostia. A zásada je tá, ak príde kabátoš k Jani báčimu, je — hosťom. Môže sa tu najesť, napiť, nazabávať do dobrej vôle — nik od neho nič nežiada. Pán v Žajdliciach prosto neplatí. A neraz je tu veru dymu a spevu, tanca a objímania! Teraz je náhodou ticho. Jediná duša vo veľkej miestnosti je tu, až na fialovo nafarbená moletka, pokladníčka Jolana. Sedí pri obloku a vyšíva.

Gáblik, zavrúc dvere za sebou, podíde k nej. Chytí ju pod briadku a podvihne hlavu. Jej diskrétne, podbehnuté zelenkasté oči stretnú sa s jeho belasým, veľmi ustatým pohľadom.

— Jolanka, — vraví jej mäkko, pohladiac ju po tvári, — zabehni do sedliackej. Daj pozor, nech ťa chlapi neošibú! Sedliak je huncút, vieš! Narozkazuje si jesť i piť, a potom, ak môže, ufujazdí.

— A vy kam, pán šéf?

— Do Klátovca, cipuška.

— Vezmite i mňa.

— Nemôžem, Gaby ide so mnou.

— Čo tá? Ona má svoje chúťky. Tej to nezavadzia.

— No, teraz nie, — zdôrazní odmerane. — Niekto musí doma ostať. Inokedy ťa vezmem. Je ti tu zle?

— Zle ako zle! Trochu nudno, — usmeje sa koketne. — Pešť a Žajdlice, to je dvoje.

— Neboj sa, — udrie ju po chrbte. — Tu zažiješ, keď príde na to, aspoň toľko ako v Pešti! Len mi sprav, o čo ťa žiadam.

— Dobre.

— A Imra mi nezvádzaj! To je ešte dobrý šuhaj!

— Hm, — uškrnie sa Jolana na znak, ona vie viac. — Fajn chlapec!

— Príjem oddaj panej…

— Veď… — uškerí sa starému šibalsky do očí.

— Ale iď, ty pokušiteľ, — potľapká ju po zadku a vyjde. V sedliackej, zadymenej, špinavej, ale i priestrannej sieni nájde popíjať troch starších gazdov, Žajdličanov. Sú to: Adam Kochel Bunkovčík, richtár, Juro Gombáľ Bachela, najlepší žajdlický gazda, a Matej Perec Dudroš, veľký výtržník a kartár, ktorý kedysi mal, a teraz už nemá. Všetci sú vyholení a pod forgom. Poznať na nich tie tri typy, čo zahrňujú celú dedinu: okrúhly, podlhovastý a ani taký, ani netaký. Fajčia, škriepia sa, bijú päsťami na stôl, až poháre skáču.

— A uvidíš, richtár, — stavia sa Maco, chlap ako konár, k tomu ešte i s poriadnym ohryzkom na hrdle, — ani v Žajdliciach už nebude o jednej krčme!

— A koľkože ich bude? — zagáni Adam Bunkovčík, zavalitý, s lalôčkom pod bradou. — Koľko, há?

— No, bude ich viac, — dotvrdí i nosatý, drobný Bachela. — I ja som počul v Klátovci.

— Budú ešte dve, — behá Dudrošovi ohryzok pod hrdlom hore-dolu. — Už sa vraj i licenc koná.

— Pre koho? — navrú richtárovi žily na políčku. — Pre koho sa koná ten licenc? Povedz — no!

— Nuž pre židov, Ungera a Blumenbacha, — bafne Perec Dudroš zo zapekačky.

— Tvoja sprostá hlava, Maco! — zmeria si ho Bunkovčík pohľadom zvysoka. — Ja som richtár. Už by som to len vedel!

— Taký richtár!

— Aký? — buchne Adam päsťou na stôl. — Ja tvojho všiváckeho ancikrista! Nie dosť, keď ti jedna dcéra posluhuje tu v krčme pánom so všetkým, i druhú by si chcel niekam osadiť?

— Čože? — vzplanie Maco, až vyskočí z miesta. — To že moja Jula, keď je chudobná? Tvoja Tera vláči sa za Gejzom do jeho bytu záhumním a v noci. Celá dedina to vie.

— Ale majte rozum, — pokúsi sa ich tíšiť územčistý Gombáľ Bachela. — I jeden máte pravdu, i druhý…

— Ach, že on má pravdu? — vrhne sa richtár i na neho, až sa mu lalok zatrasie. — To že moja Tera? Ešte i ty? A tvoju Zuzu nevídali chodiť s Imrom po konopách, ha?

— Tí, že moju Zuzu? — vyskočí ináč tichý Gombáľ ani podstrelený. — Som ja splodil opicu ako ty? — cieliac na jedného z jeho synov, sprostého od narodenia, raní richtára na citlivom mieste.

— Ty čuš! — zahriakne ho richtár. — Tvoja sestra doniesla hluchonemého pankharta, — no!

Z reči do reči, vykričia si, čo im na duši, a už sú i v klbku. Tri litre pálenky neminú sa svojho účinku. Poháre zarinčia, táfľa je o chvíľu na zemi, a už je to — kde hlava, kde noha.

— Ja tebe dám licenc! — drhne richtár na dlážke Maca, ktorý je hneď navrchu ako obratný pes. — Nebude licenc, nebude-e-é!

— Bude! — reve zas ten. — Čo taký richtár vie? Bude-e-é!

— A vy máte obaja pravdu-u-ú! — neupustí zo šľachetného úmyslu Bachela ani teraz.

— Kuš, ty dvoch dvorov pes!

— Čo je to tu zasa? — zahrmí vtom mohutný hlas krčmára Gáblika veliteľsky. — Čo ste chlapci?

— Bude licenc! — Nebude licenc! — ozve sa ešte zo zeme. Ale len čo zbadajú klbčiaci domáceho pána, pohne nimi rešpekt. Pozbierajú sa a ako psi po bitke, otriasajúc sa, každý ide do iného kúta.

— Dám vám ja licenc! — zašomre starý. — A takúto nezdobu druhý raz mi tu nerobte, lebo vás povyhadzujem ako žaby z vršky! Rozumeli ste?

— Ale veď — no!

Do krčmy vojde sedliačka i s mužom.

— Pán krčmár, — vraví, — dajte tomuto môjmu korheľovi deci a mne dva!

— Imro, kde si? Imro-ó! — volá Gáblik, ani si neobzrúc došlých. — Sprepadené chlapčisko, kde sa zase tára?

— Tu som, tu! — ozve sa syn, vojdúc do pitvora; je na otca, urastený a plavovlasý, len je pricintľavý.

— Sprav si v krčme poriadok! — prikazuje otec. — A aby si sa neodtúlal! Ja musím do Klátovca. Rozumel si?

— Rozumel.

Len po týchto poriadkoch vyhrčí koč na hradskú. Hrdé beluše vedie zlatovlasá dcéra v žakete a so štajfáčkom na hlave.

— Gaby, — obzerajú sa ľudia, ako prechodia nejednou ryčavskou dedinou.

Starý je roztiahnutý na zadnom sedadle a nevšíma si ničoho. V mysli obracia si Galassyho list a uvažuje, čo ho to asi bude stáť. Tuší, nebude to ledačo. Ale má už aj on plány pre budúcnosť. Človek, ak je raz obchodník, musí využiť čas. I dobrú príležitosť. Niečo za niečo!

V Klátovci zosadne Gaby u priateľky. Tu má — ak treba — i kde prenocovať. Do starého, nažltnutým múrom obohnaného Galassych kaštieľa otec ide sám. Nie že by dcéra nemala prístup. Majiteľ ohromného panstva je plnokrvný šľachtic, a tak má i pri svojej päťdesiatke veľký zmysel pre pekné kone a krásne ženy. Nie div, keď žajdlická krásavica dostala už od neho nejednu milú poklonu a nejeden ešte milší dar. Ona sa vie s ním rozprávať a ešte lepšie zabaviť. Ale len keď treba. Ináč rada prepustí miesto otcovi.

Gróf, prešedivený, uhladený, oblečený anglicky a pepita, prijme Gáblika na verande ako starého priateľa. Rozumie sa, ponúkne ho hneď dobrým fajčivom a pohárikom výtečného absintu. Vedľa mohutnej hosťovej postavy zdá sa primalý. Jeho nepokojné, ostré oči ako i pohyby svedčia až priurčite, že si je vedomý váhy svojich slov a nefalšovaného aristokratizmu.

— Nuž, drahý Jani báči, — hovorí, akoby mastil, vyslovujúc r len napolo, — dostali ste môj list?

— Dostal, — otvoriac obe dlane, stiahne hosť hlavu medzi väzy. — Teda budú voľby?

— Budú! — pohodí gróf významne hlavou; jeho treťou náruživosťou je práve politika. — Budú veru!

— Azda vystúpi vaša grófska milosť?

— Nie, môj Jani báči… — zadíva sa mu dôvernejšie do oči. — Ja, veď ma poznáte, hrám radšej úlohu človeka za kulisami. Ale, — blysne povedome, — vážnu úlohu!

— A s kým pôjdeme?

— Pravdaže, s vládou. Ministerský predseda je mi dobrým priateľom. Ide mi vo všetkom po ruke, teda… rozumie Jani báči?

— Rozumiem, — prisvedčí Gáblik plešivkastou, lesklou hlavou.

— Vy nám opatríte Žajdlice bytom-sýtom.

— Áno, prosím.

— Naložíte voličov na vozy a dáte doviesť do Klátovca.

— Áno.

— V Žajdliciach by to takto bolo v poriadku. Ale v Marušove?

— Tam tiež bude.

— Koho tam máme?

— Zabudla už vaša osvietenosť? — diví sa Gáblik. — Tu sme dali krčmu môjmu švagrovi, Paľkovi Hrvoľcovi.

— Dobrý chlap? Opatrí to?

— Opatrí.

— A na Rudavke?

— I to ste už zabudli?

— Ach, Jani báči, starosti, starosti! Človek čím viac má — má viac i starostí. Nuž koho máme tam?

— Na Rudavke je krčmárom môj druhý švagor Peter Hrvolec.

— V poriadku. A čo na Gelbe?

— Tam len nedávno prepustila grófska milosť krčmu môjmu tretiemu švagrovi, Gustovi Hrvoľcovi.

— I to je v poriadku. Nasleduje hore Ryčavu — Machník.

— Tam sú železiarne vašej osvietenosti. Inžinieri, dielovedúci.

— To je nič, — pohodí magnát zamietave rukou. — Kto je tam krčmárom?

— Na Machníku? Ján Klempár, môj synovec.

— Stačí! A v Skalčanoch?

— Matej Klempár, môj druhý synovec.

— I to je v poriadku. Sú to, pravda, naši ľudia?

— Číže by i boli, vaša osvietenosť?

— Potom sú ešte obce, — vyratuje Galassy na prstoch, — Rákošie… Vlčie Jamy… Drgáče. Tu bude ešte pekný počet hlasov. Kto nám ich opatrí?

— Nuž, vaša osvietenosť, — siahne pritom Gáblik do bočného vrecka a vytiahne kôpku poskladaných hárkov, — tie obce sú bez licencu. A tak i bez krčmárov. Tu, prosím, nesiem žiadosti… — položí krčmár písma na stôl, potisnúc ich pred Galassyho.

— A čo ja s tým, milý Jani báči?

— Keby ste sa ráčili láskave zaujať hore na riaditeľstve a u vysokej vlády.

— A kto sú tí patriční?

— No, — vysvetľuje starý, — jeden z nich je tretí môj synovec, Ondrej Klempár. Druhý — kmotrov syn, Jozef Sahúl…

— Tretí?

— To je Matej Klempár zo Skaličian, môj druhý synovec.

— A veď ten už má licenc v Skalčanoch, — hľadí gróf na Jani báčiho v nedorozumení. — Nemýlim sa?

— Nie, vaša osvietenosť.

— Teda ako?

— Ale veľmi prosto. Keď to raz chce Gróf Galassy, na Ryčave môže mať jeden Klempár i dve licencie. Či nie?

— O tom ani reči, — usmeje sa gróf s netajenou samoľúbosťou, — ešte vládzeme niečo. Ale prečo jednému dve licencie?

— Preto prosím, — prevalí Jani báči tretí pohárik absintu na hlavu, — lebo on, ten Matej, stojí vždy za druhých dvoch. Takého korteša… ani ja sa mu nevyrovnám! Ten mi pochodí obec i krčmárov na celej Ryčave.

— Tak si on toho zaslúži?

— Isteže, vaša osvietenosť.

— Veď ja už všetko, čo sa dá, — prikyvuje Galassy. — Veď sa dávno poznáme, Jani báči. Či nie?

— Dávno veru, — pohmká Gáblik, púšťajúc vonný dym do vzduchu. — A vždy po dobrom! Vždy iba po dobrom!

— Len nám to teraz nejde tak ľahko ako prv, — pohládza domáci pán prekrásnu sivú dogu, čo sa otiera o neho, vystierajúc sa na medveďom koberci. — Čosi tamhore nehrá, ako hralo prv. Kedysi, prídem do Pešti a poviem v ministerstve — toto pre Žajdlice. Aj to je! Toto pre Marušovce. I to je! Toto pre Rudavku… všetko je! Dnes minister financií vždy má čosi iné na mysli. Musím zájsť za premiérom a tlačiť, tlačiť. Čo v tom väzí — neviem.

— Ja viem, vaša osvietenosť, — nevšíma si Jani báči krásnych porcelánových váz, ale tým starostlivejšie každého slova. — Ja viem.

— Čo?

— Podujali sme sa na tuhý boj.

— Ako? — odsype si Galassy prášok z cigary a uprie na hosťa zvedavo oči. Ten prostý žajdlický krčmár počína mu akosi imponovať. — Ozaj, čo viete, Jani báči? Na aký boj ste to prišli?

— Pozná vaša osvietenosť doktora Jakuba Gelba?

— Kto je to?

— No, to je klátovský advokát.

— Aha, — pretrie si domáci oči, akoby sa chcel na čosi rozpamätať, — procesoval sa s nami. Potvora chlap! Žid, čo?

— Áno, žid.

— Hovorte ďalej, čo viete o ňom?

— Viem iba to, čo môže uhádnuť vaša osvietenosť, — vraví Gáblik vážne. — Z finančného riaditeľstva dostávame zvesti o nových a nových žiadostiach za licencie. Dosiaľ zadali svoje prosby, — vyratuje na prstoch, — Izák Weiss, Samuel Kohn, Ignác Polák, Mark Schlesinger a akýsi Dávid Gelb, o ktorých vieme.

— A čo má do toho doktor Jakub Gelb?

— No, čo má? — otvorí oči Jani báči naširoko. — Všetky tie žiadosti idú cez jeho kanceláriu. Keď ich finančné riaditeľstvo, ako vždy odmietne, zapeluje ich na ministra financií. Ten človek, ako badať, má na mysli dobyť Ryčavu i samé Žajdlice. To je jasné. Jeho styky iste už siahajú po samého ministra. A ak nesiahajú, budú siahať…

— Aha, — zamyslí sa gróf, — niečo svetla by v tom bolo. Ten minister financií! — uvažuje. — Dobre, Jani báči! Najbližšie idem do Pešti a dám si na tie styky doktora Jakuba Gelba trochu pozor.

Rozhovor prejde na iné veci. Napokon pozve gróf Galassy Jani báčiho na malú partiu preferansu, ktorá trvá šťastlivo až do rána. Zatiaľ pani Gaby Krupovská neobťažuje dlho svoju priateľku a zariadi si večer i celú noc tiež po svojom. Vytrasie klátovských advokátov, od Balkoviča a Wernera, čo nesú pár krížikov, až po Jožka Merlana, na smrť.

Ráno doktor Jakub Gelb vidí z obloka svojej kancelárie zaberať krásne beluše hore na Ryčavu. Mohutnému Jani báčimu na zadnom sedisku akosi ovisá hlava, hoci štyri-päť stovák z nočnej partie nesie si vo vrecku. Na viečka sadá mu sen. Nevšíma si dcéry, ako sa tam drží na predku. Trochu je poblednutá, ináč ako ryba. Liace zviera pevne. Na tvári zabudnutý úsmev a pod štajfáčkom, hodeným nakrivo, myšlienka na revanš.