ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po voľbách dostane Róza Samlerová do Budapešti z Klátovca telegram:

Vyhrali sme nevyhrali stop bojište prejde k vám stop dedinská hus odletela stop sadla blízko vás i s husárom stop pozor

doktor.

Madam je práve v kúpeľni, keď jej večne mlčanlivá komorná, prešedivená Emmy, zaklope a odchýlenými dvermi podá, čo prišlo podpísať.

— Ach, Jakub, — umkne jej z poblednutých pier, keď podpisuje, zvlečená dopoly. Oči sa jej zablysnú a súmerné línie bronzového tela zvlnia sa náhlením. — Konečne zasa niečo nového, Emmy, — podá jej podpísaný papier a primkne dvere za sebou.

Teplá voda chveje sa už v bielučkej vani. Čaká ovinúť pekné telo svojej majiteľky. Tá i zhodí zo seba posledné a svižným skokom včľupne do prichystaného kúpeľa. Spustí sa po hrdlo. Potom si rozmarne sadne a okrúhlou rúčkou natiahne sa ponad stolík za telegramom. Prečíta si ho znova a znova. Uvažuje o každom slove. Tuší, ten suchý, nafarbený židovský advokát s charakteristickou červenou bradou a sugestívnym drobným zrakom dáva jej znať v krátkych vetách veľa. Ona zas nebola by Róza Samlerová, vychytená herečka Národného divadla, keby po toľkej korešpondencii s Jakubom Gelbom neporozumela všetkým jeho i najjemnejším narážkam.

— Vyhrali sme, nevyhrali, — sadne jej intímna vážnosť na črty a pristavené hlboké oči sa odrazu zalesknú. — Aha, — spraví posunok, akoby stál pred ňou ten zaujímavý človek sám a čakal, či rozlúšti hádanku, — hej, to je, — zdvihne prštek z vody, — krčmársky kráľ utrpel straty, ale vyhral vládny, teda Berci Rácz. Dalo sa i predvídať — zdôrazní si sama. — Bojište prejde k vám… nastáva moja úloha u ministra financií. Áno, podám mu dôvody proti nedotknuteľnosti Ryčavy ako osobitného domínia, na ktoré sa zákon nevzťahuje. Ale čo tá dedinská hus? Koho myslí? Aha, — príde jej na um list, v ktorom jej písal doktor o peknej Gáblikovej dcére, Gaby Krupovskej, ktorá — sadla blízko — je už niekoľko dní v Pešti. — A s husárom, — no, to bude akiste nejaký jej vplyvný, veľmi vplyvný priateľ-kurizant…

— To je dobré! Výborné, — teší sa v duchu. Pľačká sa vo vode, pripúšťajúc si raz studenej a zasa teplej. — Aká príležitosť rozbiť tú šedivú hmlu mrazivej všednosti, čo zalieha na tuctových ľudí, ale i na obdivovanú a mnohými zbožňovanú herečku. Všetko sa prikoná. I potlesk, i kvety, i vyznania lásky, ako i nádherné obedy — všetko! Príde do toho taký škamravý žid ako Jakub Gelb, a dobre je. Ináč by si ho nevšimla, ale má drobné sugestívne oči, podivné myšlienky a ešte podivnejšie plány. On, advokát, čo má zhŕňať groš a užívať za ne život, odhodlá sa brániť chudobných židov, lebo sú jeho krv. Chce získať pre pánov Weissa, Ungera, Khona, Blumenbacha, Rosenkranza a ktovie pre koho ešte zatvorenú Ryčavu. A ona, peštianska herečka, má mu v tom pomáhať. Nemôže mu odoprieť, musí mu pomôcť. Ináč by sa jej tie drobné oči zadreli do duše. Nemala by pokoja, tak rozkazujú. Ale je to i zábavné. Jakub vie, je mrzký, no nepadá jej k nohám ako elegantní páni, starí i mladí, plebejci i aristokrati. Hovorí drsno a viac rozkazuje, až to zamrazí. Ide domov, žena ho zanechá pre jeho pasiu. On spokojne snuje svoje plány ďalej. Dáva pozor na svojho protivníka, robí ťahy proti nemu na Ryčave, robí i v Pešti. Keď ten to zbadá a pošle svoju Gaby, odtelegrafuje jej: Dedinská hus odletela a sadla blízko vás i s husárom. Pozor!

— Zábavné, — vstane Róza z vody, do ktorej vliala i fľašku kolínskej, a namydlí telo voňavou penou. Ani Salome pred Herodesom nemohla hýriť mocnejším a zvodnejším pôvabom. — Gaby, no dobre! Ozaj, aká je? — ozve sa v nej eruptívne zvedavosť, čo je asi najmocnejšia vlastnosť ženského pohlavia. — A kto je ten jej husár, priateľ a kurizant? Iste bude starší. Mladí sú bez vplyvu, aspoň nemajú ho veľa. Gaby a jej gavalier, Gaby a jej gavalier! — brní jej v hlave. — Tých má teraz už tu v Pešti ona poraziť. — Jaj, či je to len dobré! — pritiahne si hrubú kúpeľnú plachtu a osviežená vodou, zelektrizovaná udalosťami raz-dva vyskočí z vane. Jej drobné, pekne modelované nôžky, čo sú tajomstvom i jej kariéry, odtlačia sa na hrubom koberci. Utiera sa, ale myslí na celkom iné. Pociťuje niečo z podráždenia zápasníka. Nie! Čosi z čarovnosti chvíle, keď má spretŕhať intrigy, nasnované proti nej za kulisami, a svoju konkurentku — ako sa už neraz stalo — i s jej vplyvným gavalierom odstaviť.

Vtiahnuc sa do hodvábneho župana, pretkaného pestrými kvetmi, chytro sa oblečie a prejde do svojho budoáru. Tu pred stojatým veľkým zrkadlom rozpustí si bohaté čierne vlasy. Spokojná so sebou hľadí, ako sa jej krásne kučeravejú a splývajú po bronzovej hrudi do lona. Vzpriami sa, obzrúc svoju štíhlu postavu zo všetkých strán, porovná, čo vidí v zrkadle, s obrázkom na stene a úsmev spokojnosti zahrá jej na perách. Musí dbať o seba a pripraviť sa. Večer má vystúpiť vo francúzskej veselohre — Parížanka. Predstaviť parížsku dámu, s celou jej noblesou i vtipom. Vedieť, nie — čo s mužom, ktorý sa na šťastie ani neráta, ale s — milencom! A ešte s jedným, a to na svojho soka žiarlivým milencom!

— Dobrá úloha pre mňa, — baví sa Róza sama so sebou, opiľujúc si nechty na úhľadnej rúčke, ktorá už kdekomu srdce dodriapala. — Muža, pravda, nemám. Ale načo by mi i bol? Veď ja takého chladnokrvného Francúza nedostanem. Tu by boli z toho súboje, smrť a čo také. Ale milenec a ešte jeden milenec — no, vmestí sa ich i viac. Len tá žiarlivosť milenca na milenca, hahaha! — blysnú jej drobné zúbky, biele a dobre zaostrené, v zrkadle. — Minister iste tam bude v svojej lóži. To je už ako muž, čo sa neráta. Kedy príde, vtedy je doma. Kedy odíde, je preč. Potom nebude chýbať barón Bernyei — no, a husársky nadporučík Karpy Miklóš, pravý môj zbožňovateľ! Ozaj, ako pozrú jeden na druhého? Ak mi pošle kvety jeden, druhý si zažiarli. Ale ja nemám muža, a to je hlavné, ak i neinteresantné. Preto môžem mať známostí na každý prst i päť, — počne sa sama prekárať a vyratovať v mysli: ten, ten i ten, Andor i Ákoš, Hugo i — Jakub…

— Ach, podivné, — chytí sa naraz a zvážnie, — ako som sa mohla dostať k tejto nemožnej osobe? I z jeho chladných riadkov cítiť, neušiel čarovnosti svojej fajty. Ale jeho drobné oči sú úžasne neznesiteľné, keď im i nemožno odporovať.

— Emmy! — zavolá po chvíli prešedivenú komornú.

— Čo sa páči, milostivá?

— Bol už dnes u nás niekto?

— Bol tu posol a priniesol čerstvé kvety od pána ministra, — oznamuje komorná chladno, ako zvyčajný raport.

— Viac nik? — pripáli si Róza cigaretu.

— I pán barón poslal kvety.

— Viac?

— Pán nadporučík… i akýsi novinár, — mrzí sa Emmy, — zabudla som mu meno. Veď je v kytke i navštívenka. Iste je…

— Nič to, moja milá, — vyfúkne jej veliteľka vonný dym do vzduchu, — niektoré mená i tak sa zabúdajú. A kto ešte?

— No, je tam zo desať kytiek.

— Teda, — spokojne pozrie na ňu Róza, — položte ich do vody a rozložte po izbách. A nejaká pošta prišla?

— Ako obyčajne.

— Doneste mi ju sem.

Emmy donesie na tácni niekoľko listov menších i väčších. Položí ich na okrúhly, umelecky vyrezávaný stôl s tvárou bez výrazu ako úslužný robot.

— Nech sa páči! A čo ešte, prosím?

— Doneste mi raňajky!

— Prosím, — zastrie hneď stôl obrúskom, bielym ako srieň.

Róza prisadne za stôl, otvára a triedi došlé dopisy. Najprv vyberá väčšie od firiem, obsah ich tuší už vopred. No, sú to účty za všetko, čo v predošlé dni pokúpila. Firma na dámske šaty — to je pre pána ministra. Účet od klenotníka — to je pre baróna Bernyeiho. Účet za klobúky — to je zasa ministrovo. Dvanásť párov hodvábnych pančúch — ten účet ochotne vyplatí pán barón a ešte si i pripomenie to vyznamenanie neraz. Päť párov črievičiek — to sa nemusí hneď platiť. Likéry a šampanské a čo k tomu — to zasa pripadne na ministra, veď on vypije, stroví a vyfajčí u nej najviac. Knihy, listový papier — no, to si už vyplatí sama.

Končí s veľkými listami, zbadajúc len teraz šálku vonnej kávy na stole. Pritiahne si ju a vysrkne niekoľko lyžičiek. Pridá si cukru a pokračuje. Otvára menšie a celkom drobné i vonné obálky. Sú to rad-radom riadky starých i nových ctiteľov, ktorí si nezabudnú napísať i adresu. Prosia o niekoľko slov medzi aktmi, či po divadle, za kulisami. Alebo v niektorej veľkej kaviarni. Vylievajú svoje nežné city a tlmočia svoj obdiv nad jej umením.

— Banálne, všetko banálne! — odhadzuje Róza list za listom.

Tu nasleduje ťažká obálka a na nej známe brutálne písmo.

— Ach, — vyruší ju, — ten doktor nemá dosť telegrafovať, ešte mi pošle i celú pakšamétu! Podivný človek!

Otvorí obálku a nevie, prečo — ruka sa jej pritom zachveje. Vypadne niekoľko písem. Iste nové odvrhnuté prosby. Vytiahne z obálky i list. Prejde zvedavým zrakom po riadkoch širokých, drsných čŕt, ale ukladaných vážne a úctivo. Grafológ by iste konštatoval: pisateľ je odvážneho rozbehu, smerujúci k vyšším cieľom. Dáva jej chladno znať, ešte je vždy sám so svojimi plánmi. V meste práve zúri voľba. Kresťania sú väčšinou popití. Nejedného vlečú pred komisiu ako hoviadko na bitúnok. Židia si konajú svoju povinnosť. Moc krčmárskeho kráľa, Jani báčiho, na Ryčave sa veľmi neosvedčuje. Syna Imra zmlátil mu na belaso richtárov syn zo Žajdlíc, Martin Kochel. Dostane za to asi rok pre ťažké ublíženie na tele. On ako advokát musí ho ešte i brániť. Pripojuje i niekoľko apelát, čo má ona zariadiť osobne. Teda celkom prozaické udalosti. Len na konci sa dočíta, že s Gáblikovou dcérou, Gaby Krupovskou, vybral sa do Pešti i zámožný gróf Galassy. Iste bude mať s nimi niekde šťastie. Napokon prosí oznámiť mu, kedy ho bude v Budapešti nezbytne treba, a úctivo sa porúča.

— Podivné, — zloží Róza list skoro sklamano, tento človek píše inak ako ostatní páni. Nelichotí, nedvorí, ani nedobýva. A je prešedivený, mrzký, ale ešte nie dosť starý vyhnúť sa načisto vedomiu, že píše jednej z najkrajších ženských v Pešti. A jednako — jediné mäkšie, teplejšie slovo! Všetko ako účet… ako účet po krvi, ktorý musí ona sama — môže, či nemôže — vyplatiť. — Neodbytný chlap, neodbytný! — pohodí i tento list na hŕbu k ostatným. Ale hneď vztiahne po ňom rúčku a položí ho osebe. — A najhoršie je, — uvažuje v duchu, — nemožno sa mu ani protiviť.

V susednej izbe sa ozve telefón.

— Emmy, Emmy! — zavolá komornú. — Počujte, kto to! Ak nemusím ja, vybavte!

— Áno, prosím, — ukloní sa chladno. Ale o chvíľu vojde, ako kto má vždy dosť času. — Laci sa hlási, — stisne úzke plecia.

— Teda pán minister, — skočí Róza a, vybehnúc do susednej izby, chytí perleťové slúchadlo. — Haló, tu Róza. Ty si, Laci?

— Ja, dušička.

— Čo dobrého?

— Len ti chcem zaželať dobrý deň. Dostala si kvety?

— Ďakujem. Veľmi sú pekné… Dala som ich v salóne do najkrajšej vázy. Až prídeš, uvidíš.

— Dnes neprídem, dušička. Mnoho práce. Zídeme sa len v divadle. Vlastne po divadle. V Metropolke, dobre?

— Dobre.

— Bude tam i gróf Galassy… starší pán.

— Ach, Galassy?

— Galassy. Azda sa s ním znáš?

— Nie. Len som trochu zvedavá na neho.

— Teda dobrá príležitosť! Tak v Metropolke — zachovaj si, dušička. Zbohom!

— Pá! — zloží slúchadlo, pomysliac si, ako ľahko si tam usporiada i tie prosby osobne.

Sotva odbehne a počne sa obliekať, cengá telefón znova a zápäť vojde komorná tíško ako duch.

— Feri telefonuje.

— Feri? To pán barón! — oblieka si intímnu časť odevu, šuštiacu hodvábom. — Odtelefonujte mu, že som práve odišla z domu.

— Podľa rozkazu, milostivá, — vyplní ako stroj, čo jej rozkáže. Ale hneď sa vráti. — Z divadla hovoria…

— Z divadla? Kto?

— Pán režisér Lomb.

— Počkajte, — pobehne Róza sama ešte bez vrchných šiat. — Haló, haló divadlo? Pán režisér Lomb? Ešte bude jedna skúška?… I milé prekvapenie?… Dobre. O pol hodiny prídem.

Róza si teraz už sväto-sväte zaumieni, že sa nedá vyrušovať. Zamkne prosto dvere. Ozve sa slabý cengot v predizbe. Emmy príde, ale keď stlačí kľučku — márne. Porozumie a čaká na čas. Asi o pol hodiny príde znova ku dverám. Už sú otvorené a Róza Samlerová, stojac pred zrkadlom, upravuje si posledné na priliehavom, dobre na jej postavu pristrihnutom obleku.

— Čo je, Emmy?

— Nejaký pán je v predizbe a nedá sa odpraviť. Vraj musí hovoriť s milostivou.

— Kto je to?

— Akýsi žid s bradou, v kaftane, s pajesami…

— Povedzte mu: nemám kedy! Či nie? — zdrží ju pri dverách. — Vpusťte ho, ale nech je za chvíľku hotový.

— Gschamster Diener, — vojde, ukloniac sa hlboko, nečakaný návštevník. — Vám je náhlo, milostivá, keď ste doma — mne náhlejšie, — rozkladá ruky svojskými gestami, — lebo som až z Podolínca.

— No, len chytro. Čím môžem slúžiť? — hľadí Róza netrpezlivo na patriarchálnu postavu. — Čím?

— Hneď, prosím, — nespustí z nej vypuklé veľké oči. — Hovoril vám pán doktor Jakub Gelb, advokát z Klátovca, o istom Rosenkranzovi, čo má dostať prvý židovský licenc na Ryčave?

— Hovoril.

— No, to je môj syn, Adolf Rosenkranz. Ja som zas jeho otec, Nátan Rosenkranz z Podolínca, — ukláňa sa pri každom slove. — Veľmi dobre som sa poznal s pánom otcom, keď bol na Spiši.

— Rozumiem, — snaží sa ona skrátiť vizitu. — Prišli ste za licenc. Ale načo konať toľkú cestu, keď tu pán doktor Jakub Gelb…

— Doktor Gelb je dobrý človek, veľmi dobrý človek, — mädliac si ruky, pretrhne ju. — Ale istota je istota!

— No načo vyhadzovať zbytočne peniaze? — pokúsi sa Róza udrieť na citlivú strunu.

— Peniaze? Nie, — pokrúti on hlavou. — Ja som prišiel do Pešti na účet židovskej obce — do úradov vykonávať. Ubytoval som sa v Belvároši. Jem, pijem a spím na účet tunajšej židovskej obce. A odcestujem do Podolínca zasa na účet našej židovskej obce. Pomáham si ako chudobný žid. Róza Samlerová, povedzte, prosím, slovo pánu ministrovi financií predne za môjho Adolfa.

— Dobre, — sľúbi ochotne a podáva mu ruku. — A kedy cestujete domov? — riskuje ešte otázku.

— To závisí od vás, milostivá.

— Ako? — zmrzne Róza.

— Nuž to je tak, — prikývne si Nátan. — Ja už bez toho licencu pre môjho Adolfa nepôjdem z Pešti. Mne je v Belvároši celkom dobre. Nič ma to nestojí a môžem sem k vám prísť každý deň prezvedieť sa, či je to hotové.

— Ach, — zavzdychne si dáma, — vy ste pravý žid!

— Všetci máme byť pravými židmi. To len kresťania nechcú byť pravými kresťanmi. Gschamster Diener, Róza Samlerová! Gschamster Diener!

Rada je, keď sa porúča, hoci sa nemrzí na neho ako spočiatku. Láskave privrie za ním dvere. Či je to, keď Rosenkranza odporúčal Jakub Gelb, či len vzbudený hlas krvi — nerozmýšľa. Zato neželá si, aby jej sem dni a dni chodil, či jeho Adolf dostal licenc na Ryčave, alebo nie. Vybaví ho čím naprv. Nech má pokoj!

Posledná skúška naplní ju len sebadôverou. Parížanka! To je úloha, pristane práve na jej telo i na jej talent. I šaty má na to. Všetko! Iba o tom milom prekvapení nemôže nič zvedieť od nohatého Lomba. Len keby už skôr prišiel večer!

I ten príde. Róza, zberajúc sa z domu, nezabudne na žiadosti. Vstrčí si ich pozorne do tašky, a poď do divadla.

— Návšteva je prvotriedna, — referujú jej ešte v šatni. — Plné hľadisko! Na prvých miestach elita. V lóžach pán premiér, minister financií, i dôstojníci. Bude pekný večer!

— To si myslím, — obstatá dvorom kolegov i kolegýň zdvihne Róza počernú hlavu. — A taký trefný kus!

— Začíname, prosím! — ozve sa starostlivý hlas režiséra. — Všetci na svoje miesta.

Rozľahne sa hlas elektrického zvonca, a už všetko ide.

Hľadisko je ozaj naplnené. Dámy vo večerných toaletách, páni najviac v čiernom. Distingvovaný hovor, jagot briliantov a lesk vojenských uniforiem — všetko svedčí o tom: veľkomesto na valnom Dunaji všíma si umenia svojej obľúbenej herečky Rózy Samlerovej. Ako sa vyhrnie opona, zjaví sa v svojej izbe na javisku úhľadná Parížanka, zaznie frenetický potlesk. Ona i cíti sústredené pohľady na sebe. Ich hladkanie, objatia a bozky robia ju ešte pružnejšou telesne, elastickejšou duševne i hlasom. Vie už, čo je úspech, ale dnes prevyšuje seba. Strhuje svojím pohybom, prízvukom, nenúteným zvonivým úsmevom, iskrivým vtipom veľkomestskej dámy, ale najmä rozkošným pohľadom hlbokých očí. Hrá prirodzene, pritom stihne vrhnúť zvodný pohľad Salomin na ministerskú lóžu, kde sa leskne plešivá hlava premiéra a vedľa iskria brilianty jeho ženy. Stačí zachytiť zrakom i sladký úsmev baróna Bernyeiho, lepšie Feriho, v najprvšom rade na prízemí. Obzerá si svoju hviezdu monoklom. I driečneho husárskeho nadporučíka Karpy Miklóša zazrie jasať v lóži s dôstojníkmi. Ale kde je Laci, zbadá len pri ováciách po prvom dejstve. V prvej lóži nad samým javiskom, kde sa idú utlieskať, okrem ministra akýsi šedivý pán a veľmi krásna, zlatovlasá, ostrihaná a nakolmovaná blondína.

V ďalšej hre všíma si ich viac. Zbadá, ako minister financií neraz hľadí kamsi, len nie na ňu. I sklá sa obracajú vždy hustejšie na prvú lóžu.

— Nebude to Gaby Krupovská? — pichne ju na dne srdca čosi nemilým tušením.

Jej hra je hneď neistejšia. I hlas jej sklame. No zbadá sa a rutinovane vyšvihne sa k novým úspechom. Parížanka, muž, čo sa neráta, milenec a ešte jeden milenec, taký štvoruholník pôsobí i v Pešti na vyberané publikum. Potlesku a ováciám nieto konca. V dôstojníckych lóžach až zabúri, keď podajú umelkyni utešenú kytku. A najmä keď spadne opona naposledy…

Po predstavení sa ponáhľa za kulisy husársky nadporučík Karpy Miklóš. Róza ho prijme v novej šatni. Práve obzerá z troch kytíc najkrajšiu a vyťahuje z nej drahocenné kolié.

— Blahoželám, — pritisne krásavec drobnú rúčku k ústam.

— Ďakujem, Miklóš, i za vzácny dar, — nadloží mu Róza ešte natreté pery pobozkať.

— Budeš mojou dnes? — hľadí na ňu Miklóš žiadostivo.

— Nemožné! — usmeje sa mu zaľúbeno. — Musím s ministrom do Metropolky. Sľúbila som.

— Môžem s tebou?

— Poď!