ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hory, zelené pohoria vyháňajú do vysokých, sivých končiarov. Pod nimi na brehu vravnej Ryčavy niekoľko štíhlych komínov, fabrické obloky, vrúbené červeňou, a v dlhom rade dom pri domci, dom pri domci. Úradnícke byty.

To je Machník.

Pred jedným z rodinných domcov rozkonárená stará lipa. Pod ňou veľký okrúhly stôl. Pri tomto stole v neveľkej záhradke sedáva teraz Gaby, keď stačí. Často i so svojím okrúhlym, hladučkým a zamýšľavým Kamoškom. Háčkuje, číta alebo len pozerá na širokú cestu, kto ide vedľa. Keď je i muž s ňou, zaujíma sa o jeho prácu. Najnovšie i o jeho plány vo fabrike. Ona má čím sa zapodievať, on je zas tomu nesmierne rád. Neraz nemôže pochopiť, ako len mohol bez toho byť toľké časy. Jej zas prišlo by ťažko vysvetliť, prečo to nerobila prv.

Sú sami, najviac sami. Otec už veľmi polihuje. Veľké prútené kreslo stojí tu pre neho, ale zriedka si vyjde k nim prisadnúť. V jasnejších chvíľach jednako len chápe, čo sa stalo. Marnie ako dub, víchricou nalomený v drieku. Len zavše sa ozve a rozkáže dcére, akoby bol ešte krčmárskym kráľom v Žajdliciach.

— Pošliže Jana, nech mi zapriahne beluše, — rozkáže v presvedčení, že sa to musí stať. — Ideme do Klátovca.

— Ale, otecko, — chlácholí ho Gaby. — Jano šiel pre Gejzu na belušoch, nevieš?

— Tak nech príde Jolana, — vymýšľa si ďalej. — Má mi zúčtovať.

— Nestaraj sa, otecko, — pohladká ho slovom, — tá už mne vyúčtovala.

— Tak je dobre, — uspokojí sa, ak nemá planší čas. Sadne si do svojej izbice, kde má hŕbu narezaného bieleho papiera. Vztiahne vážne ruku a berie kus za kusom. Píše, ráta, vydáva účty za nápoj, za chlieb, za klobásy Žajdličanom niekedy deň i dva.

— Ešte dobre, že sa otec vie sám zamestnať, — potešujú sa manželia Krupovskovci. — Čo by sme si počali s ním, nech žije bez práce a len minulosti?

Gaby má tiež dosť na hlave. Drobná Dina, po nešťastnom páde Gáblikovcov, jednako vráti sa do Pešti. V akomsi módnom obchode ujde sa jej miesto. Odvtedy je pani sama. Len neveľké, počerné dievčatko vezme si zo Žajdlíc na pomoc. Tak si opatruje domácnosť. Pri toľkom zaujatí aspoň niet kedy rozmýšľať. I to je niekedy dobre.

Ale ťažko na všetko zabudnúť, kde každý kameň vraví. Tie štíhle komíny pripomínajú tak mnoho. Fabrické obloky, sčervenené, najmä v tmavší večer, plamennou žiarou, rozprávajú jej o veselých dňoch, bláznivých, opojných nociach, strávených v panskom kasíne a po šepotavých, predsa nemých hájoch. Mnoho jej príde na myseľ, čo jej je už dnes divné. Ba až cudzie.

— Čo len človek všetko skúsi za ten krátky život! — vytúži sa neraz mužovi. — Koľko sa nablúdi a nanamáha! Jednako mu ťažko odvrátiť, čo sa raz musí stať…

— To je tak, Gaby, — nazrie jej on do veľkých tmavo-belasých očú. — No hlavné je nie to, čo sa robí, ale ako človek obstojí.

— Kamoško, ty si filozof, — prelietne jej na perách úsmev, v ktorom poznať už pri sladkosti i horkosť utrpenia. — Ja sa do toho nerozumiem. Ale povedz mi: je v našom prežití niečo, čo má trvácu hodnotu?

— Je, — odpovie muž presvedčivo.

— Čo? — hľadí na neho zvedavo a uprene.

— Chvíľa, keď sa užitočnou prácou zapneme i my do večne tvorivej všeobecnosti.

— Ale, Kamoško, — pohladí ho po tvári, — ja som sa i narobila, a čo z toho?

— Zotrela si slzu z nejedných očú. Sám som videl.

— To je málo, veľmi málo, — zatnú sa biele zúbky do červenej pery. — Ale čo má pre nás trvácu cenu, Kamoško? Čo…?

— I chvíľa naša… len naša, — pritúli ju k sebe. — Ako táto!

— Tomuto už rozumiem! — sklopí oči vážne. — Takej reči žena porozumie. Len prečo si ty nebol vždy taký, ako si teraz?

— Bol som, duša, — nahne sa k jej malému ušku. — Aspoň chcel som byť. Ale ty si to nezbadala. Zdalo sa ti to asi málo.

— Aha, chápem, — klopne si rozmarne prstom na čelo. — Zronil ma život, teraz mi je dosť!

— Povedz to krajšie!

— Ako?

— Prirovnal nás život oboch…

— Hej, prirovnal!

— A čo otec? Akú má vôľu.

— Rojčí o svojej strojárni, — vykladá Gaby dobrodušne. — O svojich kolesách, transmisiách, čo zhŕňajú groše a hýbu Žajdlicami i celou Ryčavou…

— Veď tu má tiež strojáreň, a akú! — hodí okom na fabrické stavania. — I kolesá, i transmisie… Povedz mu.

— Poviem.

— A vieš, aký je rozdiel medzi jeho strojárňou a našou?

— Tá zničila Žajdlice i nás… Táto vyrába chlieb a stavia svet.

— Správne, Gaby, — prisvedčí Koloman. — Sú stroje, čo ničia, sú zas, čo stavajú. Musíme obsluhovať tie, čo stavajú. Ryžovať zlato možno z piesku i z vody, ale nemožno zo sĺz tisícov…

Košatá lipa zašumí. Rozšumí sa nad tichým šťastím duší, čo kráčali spolu a neboli svojimi.

A lipa opŕchne, i zmladí sa a zašumí znova.

Gaby je ešte vždy mladá. Ani rana, utŕžená v životnom boji, nepáli už tak na srdci. Iba v tom belasom pohľade ostane niečo vážneho a na pekne krojených perách čosi trpkosti. Ako u ľudí, ktorí už nemyslia len na seba a vedia, čo je život.

Pohrúžená do seba sedí si na obľúbenom mieste pod košatou lipou. Na lone ručná práca. Kamoško má dnes-zajtra mena. Vyšíva mu podušku pod hlavu. On veľa pracuje. Ale rád si i zdriemne, najmä popoludní. Vyberá hodváb a navlieka. Tu i tu vyzrie na cestu, kto ide. Aký voz hrkoce?

Zrazu len začuje trúbiť ako autá v Pešti. Ale auto — kde by tu na takej ťažkej ceste? Ešte i gróf Galassy, ak zatúži k nim, keď už chce parádu, vyhrčí na štvorke.

A jednak! Ďaleko na zákrute vynorí sa úhľadné auto z jedľovej hory.

— Kto to môže byť? — zastane si Gaby k samému plotu. Ako ona stojí, voz spomalí a bezprostredne pred Krupovských domcom. Z auta vystúpi elegantná počerná dáma a ide rovno k nej.

— Gaby, — blysne krotký úsmev v tmavých zrakoch, — nepoznáš ma?

— Róza! — nevie sa Krupovská tešiť. — Kde sa tu berieš?

— Letujem nablízku, — zbadá jej rozpaky a ešte pridá prívetivosti. — Počula som o vašom hroznom nešťastí. To ma pohlo. Vieš, najprv som váhala. Ale čo bolo — bolo. Chcela som ťa vidieť, — všimnúc si kvetných hriadok i rozvitých muškátov v jej oblokoch, sadne si s ňou pod košatú lipu.

— Ako sa máš?

— Dobre, Róza, — stretnú sa im oči, tie belasé s tmavými. — Vytrpela som, ale som sa naučila žiť.

— A spomenieš ešte?

— Na Pešť? — zazoria sa jej líca. — A ty?

— Jedno dejstvo z mnohých, — pohodí už tiež ostrihanou hlavou. — Ty si tam lepšie hrala…

— A nehneváš sa na mňa?

— Prečo?

— Pre Gelba?

— Ale choď! — chytí ju za obe ruky. — Veď ja neviem, čo to bolo medzi nami. On bol pridobrý človek a mal také divné oči. Mala som ho rada, keď nebol ako ostatní, a vedel ma oduševniť za niečo neobyčajného. Ale nemohla som sa pre neho rozlúčiť s umením. Pomohla si mi odísť z Pešti. A mne je vo Viedni veru lepšie. No bolo to jednako len zaujímavé.

— Že sme sa my len dali na to!

— Prečo nie, moja drahá! — vidieť, hovorí celkom úprimne. — Pravda, tu nešlo hlavne o vec srdca. Šlo o iné. Také boje boli i budú. Raz o uhlie, inokedy o zlato, diamanty alebo petrolej. V našom prípade o licencie — čapovať alhohol. A ženské sú všade — i tam, i tu. Zato nemysli — usmeje sa priateľsky na sokyňu, — nevyhrala si len ty…

— Viem, — zvážnie Gaby, — všetci sme v niečom vyhrali, i prehrali v niečom.

— Ako chudák Rosenkranz! — zapáli si Róza cigaretu. — Ale inak ani nemôže byť.

— Taký je život.

— Taký.

Už sadne tma na Ryčavu, ked Róza káže svojmu šoférovi prichystať sa na cestu. I pozorný Kamoško je už doma. Prinesie i kvety madame Samlerovej. Obloky fabriky sa rozhoria, i reflektory voza vrazia sa hlboko do noci.

— A jednako, Gaby, — vraví jej Róza pri lúčení, — ty si vyhrala najviac.

— Čo myslíš?

— Svoje rodinné šťastie, — zažiaria jej tmavé veľké oči. — Zbohom!

— Zbohom!

Auto sa rozbehne. Reflektory zamihocú po stenách úradníckych domcov, i po rozložených vetvách štíhlych jedlíc vedľa cesty. Trúbka zatúka, ozvena sa nesie. Napokon vyrovná sa všetko v zaľahlom pokoji a tichu.