ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ranné noviny prinesú senzáciu. Kde-koho to upúta.

V hoteli K spevavej labuti sedí na verande nahrbeno doktor Jakub Gelb. V jednej ruke dymiaca cigara, v druhej lyžička, ktorou si mieša kávu. Pred ním Ranné noviny, na ich stĺpcoch zvedavo sliedi drobným zrakom. Cíti sa dobre, celkom dobre, hoci v noci dlho nemohol oka zohnúť. A nielen pre svoje nečakané šťastie. Ale do hotela prišiel včera akýsi hlučný hosť. Okolo jednej po polnoci zavrel sa so svojou láskou do izby vedľa jeho čísla a on, úbohý Jakub, musel byť nemým slávikom na strome, pod ktorým si zaľúbenci hrkútajú. Aj ho to omínalo. Ale pomyslel si na svoje šťastie. Rozhodol sa pozvať Irén domov ešte raz a naposledy. Ak nepríde, rozísť sa s ňou navždy. Potom zaspal a dobre spal.

— Miška, — luskne na hlavného, ktorý sa lenivo privlečie k nemu, — prosím vás, akí sú to hostia na čísle tridsaťpäť?

— Na čísle tridsaťpäť? — myslí hlavný, akoby len počítal. — Tam je jeden hosť. Včera prišiel, pravda?

— Myslím, — prisvedčí Jakub, srknúc si kávy. — Včera, hej…

— To je teda pán Gejza Gáblik zo Žajdlíc, — uškrnie sa vytiahnutý Miška. — On je vo dne vždy sám. Pán Gejza Gáblik, prosím…

— Gáblik? — diví sa hosť. — Ako sa ten sem dostal?

— No, on je pravidelne u nás, keď príde do Pešti, — uisťuje ho hlavný. — My tu máme dobrých hostí. Veľmi dobrých hostí.

Jakub vypije kávu. Potom sleduje pozorne, čo nového v šírom svete, i v samej Budapešti. Ale Gejza mu len vŕta v hlave. Taký pán, myslí, mal by sa zložiť v Hungárii alebo v Ritz-hoteli. No nebol by advokátom, keby neprišiel hneď na kĺb veci.

— Miška, — kývne zas na hlavného, — dá sa u vás kartičky si hodiť?

— Že či?! — uškrnie sa čašník. — Aké len chcete.

— A hrá sa vysoko?

— Ako len chcete.

— Aha, — blysne Gelbovi v hlave, — už viem! A pán hlavný, — obráti sa ešte diskrétne k nemu, — sú tu pekné dámy, možno sa s nimi zabaviť?

— Akú rozkážete, pán doktor? — hotový je hneď ponúknuť. — K nám chodia hrať i pekné a počestné dámy. Zavše sa potom, — mrkne významne ľavým okom, — i pobavia… Skvostné mladé dámy, ktorých manželia sú práve na cestách. Pani doktorová, pani inžinierová… — stáva sa Miška vždy viac zhovorčivejším. — Preto my máme i veľmi nóbl hostí, a neobanujú. Pán Gejza Gáblik vzal si od nás do obchodu dámičku ako lusk. Tuším Hildu… Jeho brat zas také neveľké, okaté židovča, menuje sa Dina. I dnes sú tam u nich na Ryčave.

Gelbovi je teda už všeličo jasné. On chodí sem, lebo je hotel lacný a nemá hmyzu. Iní zájdu sa sem dobre zabaviť. Ale čo by sa on tu bavil, keď má toľko šťastia na Ferencziho ceste? I pri svojom pokročilom veku môže zbožňovať dámu, ktorej sa koria prví peštianski gavalieri. Dámu krásnu, inteligentnú… slávnu! Okrem toho zapálenú za veľký cieľ, pomôcť zaznaným, úbohým židovským rodákom…

— To je žena! — objíme jej obraz v duchu celou silou svojej zbujnenej fantázie. — Irén? Tá je nie ani jej tieňom. Ani telesne, ani duševne. Ani nebola jakživ. Ako som len mohol vydržať s ňou toľké roky? Nezažil som nič, a život uteká! Róza? Tá je niečo iného, celkom iného… — blúzni si ani dvadsaťročný mladík, nebadajúc, ako mu už nebezpečne dohára cigara. Nazrie lepšie do novín. Po strunách rozcítenej duše prebehne mu ticho, tichulinko melódia piesne:

Zrazu len čosi trhne ním. V Ranných novinách došiel až po kultúrnu rubriku. A tu číta:

„Parížanka na scéne hlavnomestského divadla. Po premiére chutnej francúzskej veselohry choroba jej hlavnej predstaviteľky, Rózy Samlerovej, dala sa predvídať. V svojej hre nebola dosť zapracovaná. Ani jej postava nie je na úlohu Parížanky. Skorej pre Wildovu Salome. Svoj efekt dosiahla viac fyzickými prednosťami. Pekné ženské nôžky nie sú ešte duch, tým menej — umenie. Vôbec u Rózy Samlerovej javí sa od istého času zreteľný úpadok. Zo všetkého badať, primnoho sa zaoberá úlohou mimo divadelného umenia…“

Jakubovi pri čítaní vypadne na zem ohorok z cigary. Prv ohorená tvár sa rozčervenie, až jej poblednuté obrvy odstávajú. Ako to znesie Róza? — to mu je prvou myšlienkou.

Umelkyne a najmä herečky sú na také zlomyseľnosti háklivé. Jeho advokátsky inštinkt hneď vystihne, čo všetko môže byť za tou čerňou tlačiarenského stroja. Príde mu na um poznámka včerajšieho Dňa, a je si na čistom. Pisateľovi nejde o kultúru, ani o divadelné umenie. To je revanš na výpad Dňa, a má to Rózu Samlerovú čím hlbšie raniť. Tu je ten tragický styčný bod medzi umeleckým výkonom a výkonom v špinavom verejnom živote!

— Chúďa Rózka, — pohodí pre seba, preciťujúc v hlbinách srdca nápad na ňu ako zákerný skok na samého seba. Ale o toľko viac cíti pribúdať i sily obrániť ju a všetko vykonať za vyznačený cieľ. Ináč to ani nemožno. Kocka je hodená, nedá sa cúvať. Čo by mu povedali klienti, keby sa vrátil z Pešti porazený? A čo by mu povedala i ona, jeho zbožňovaná, keby ju vytrhol z jej prirodzeného umeleckého okružia, zavliekol do marasu verejných bojov a — bezvýsledne? Tu treba úlohu dokončiť stoj čo stoj! Odporcovia zbadali ich pozície a mieria i strieľajú. — No, nech! — ženie mu myšlienka myšlienku, — veľký cieľ hodný je obetí! Tu ide o zákon — o spravodlivosť.

I keby mal o všetko prísť, i keby mal zahynúť — nepopustí!

Nazrie ešte raz do novín, či je to ozaj tam? Keď si kritiku znovu prečíta, už je ani kameň. Uvažuje, ako výpad odbyť, a obzerá sa okolo, či nevidí Rosenkranza; s ním si dal včera slovo tu sa zísť.

A starý Nátan vie dodržať i čas i slovo.

— Gn-Tag! Gn-Tag! — kýva mu už zďaleka okrúhlym čiernym širákom, valiac sa pomedzi okrúhle stoly, bielym prikryté, tu i tu hosťami obsadené. — Ako ste spali, pán doktor?

— Čo ja? Ale vy? — hľadí advokát na jeho šedivú hlavu, ešte vždy zaviazanú bielym fáčom. — Čo sa vám stalo, Rosenkranz?

— Stávam sa povestným, — vyfrkne mu z prenikavých očí iskra humoru. Vytiahne z kaftana číslo včerajšieho Večera a podrží ho Gelbovi pred samým nosom. — Ráčte si, prosím, prečítať!

„Barbarské stýranie starca v Krížovej ulici“, číta Jakub s rastúcim záujmom. „Dnes pred šiestou hodinou večer stál Nátan Rosenkranz, sedemdesiatročný starec, v Krížovej ulici, naproti grófskemu palácu Galassych, pokojne pred výkladom. Odrazu pristúpil k nemu územčistý neznámy človek, provokoval ho, a keď sa on ohradzoval proti takému bezočivému pokračovaniu, udrel ho do tvári. Úbožiak vletel do výkladnej skrine a nechtiac narobil obchodníkovi hodne škody. Starca v bezvedomí odniesli na najbližšiu záchrannú stanicu. Tam mu už vyfŕknuté dva zuby nemohli zachrániť, ale zranenú tvár mu obviazali a prepustili ho do domáceho ošetrovania. Upozorňujeme políciu mesta na tento mrzký čin nezodpovedného človeka; za ním môžu stáť i ľudia zodpovední, azda i z najlepšej spoločnosti…“

— No, čo vy na to? — meria Nátan zvedavo doktora. — Nestávam sa povestným?

— Iste, — prikývne mu Gelb sústrastne. — Len vás to stojí dva zuby.

— Tie zuby, — natiahne tvár rezignovane a zakníše sa vpravo-vľavo, — to boli len také! Kývali sa. Nech idem k zubárovi, musím platiť, keď mi ich vytrhne. Takto to bolo lacnejšie.

— Nátan Rosenkranz, — ukloní sa pred ním klátovský advokát, — vy ste rodený optimista. Raňajkovali ste? — ukáže mu na prázdne miesto vedľa seba.

— Ako vezmeme, — sadá si starý. — Ak tie raňajky mám platiť ja, tak som už raňajkoval. Ak vy, pán doktor, tak som neraňajkoval.

— Rozumie sa, ja platím, — usmeje sa hostiteľ a kynie hneď čašníkovi priniesť, čo treba.

Kým Nátan drúzga rešovité maslové rožky a zalieva ich už druhou šálkou kávy so smotanou, Jakub mu objasní situáciu. Informuje ho o škaredom útoku odporcov na spanilú Rózu Samlerovú, i na všetko, čo s tým súvisí.

— Also, was soll ich machen — čo mám robiť ja? — chce zvedieť Rosenkranz svoju úlohu v tejto ťažkej borbe, ktorú musia vyhrať, ak má jeho Adolf dostať na Ryčave licenciu. — Čo mám ja robiť?

— Vy, Nátan Rosenkranz, — obzerá sa doktor pozorne okolo, — predovšetkým dozrite palác Galassych na Krížovej ulici. Treba nám znať pohyby našich odporcov. Kto chodí von i dnu a Galassy so svojou dámou kedy a kam. Ale tam nestávajte vy. Pošlite si človeka — peniaze na to sú. Vy sami prejdete mi do redakcií, — vyberie si blok a značí, — ja vám to všetko napíšem. Pôjdete do redakcie časopisu Deň, Večer atď. Informujte našich ľudí o ťažkom boji, čo sme sa podujali za zákonnú a spravodlivú vec. Požiadajte ich uverejniť, a hoc rozpísať túto noticku: Ťažkosti pri upisovaní našej 5% štátnej pôžičky. Na svetovom finančnom trhu stretla sa snaha nášho ministerstva, uložiť 5% štátne papiere, s istými ťažkosťami. Židovský veľkokapitál, ktorý nám dosiaľ žičil, počína sa od nás okate odťahovať. Príčina môže byť len v našich vnútorných pomeroch. Pán minister financií mal by si dôkladnejšie všimnúť, či sa židovskému občianstvu nekrivdí v našej vlasti. Na Ryčave napr. nemôže dostať žid licenciu čapovať, hoci sa to zákonu neprotiví. Spytujeme sa verejne, je na Ryčave dvojaký zákon? Uhorskí občania židovského náboženstva nie sú najvlasteneckejší a najvládnejší?

— Ojojoj, to bude trefa, ak vyjde, — jasá Nátan, keď to číta. — A ak sa ma spýtajú, kto ma poslal?

— Poviete: komitét Ligy na ochranu ľudských práv. To pochopia.

— A keď nepochopia?

— Poviete im — platíme. Nech nám podajú účet.

— A keď ani účet nepodajú?

— Tak ste, pán Nátan Rosenkranz, netrafili do židovskej redakcie. Rozumiete už?

— Rozumiem, — prisvedčí natešený významným poslaním.

— A nič viac? — rozbehnutý pristaví sa ešte.

— Počkajte, Rosenkranz, — pritiahne ho k sebe diskrétne.

— Kde ste ubytovaný?

— U domovníka židovskej obce v Belvároši, prosím.

— Tak počujte, — vraví mu do ucha, — preneste sa sem, do hotela K spevavej labuti. Tu budete bývať, i stravovať sa tu budete, všetko — na môj účet.

— Tomu už rozumiem. Celkom už tomu rozumiem, — ukláňa sa Nátan. — A čo mám tu robiť?

— Máte mať oči a uši otvorené. A dozriete mi na toho pána, čo tu býva pod číslom tridsaťpäť!

— Ochotne! Veľmi ochotne! — usmieva sa blažene. — A nič viac?

— Nič.

— Gschamster Diener… Gschamster Diener, — poberie sa po piatich maslových rožkoch a dvoch šálkach kávy bojovník so zafáčovanou hlavou. — Nu, a kde vás nájdem? — vráti sa ešte raz a naposledy. — Kde?

— O štvrtej u Rózy, — povie mu Gelb skoro šeptom.

Potom, ponoriac sa zdanlivo do novín, čaká Gejzu Gáblika — vyjde, či nevyjde? Keď sa Gejza po preflámovanej noci len neukazuje, vstane a chytro platí. Vyjdúc z ohrádky hotela, vrhne sa do najbližšej drožky a káže hnať na Ferencziho cestu. Rušnými ulicami idúcky nevšíma si nič. Drobný, sivý zrak obráti do seba a nepomernú hlavu vtiahne medzi plecia a stúli sa ako do klbka na vydranom sedisku. V takom stave nevie, či je hore, či sníva. Cíti len, robí sa s ním čosi nezvyčajného, čo ťažko pochopiť. Čo mu spravilo Rózu prístupnou? Jej sklamanie, či vnútorný hlas krvi? Kto by to vedel? Iste jedno i druhé má v tom svoj diel. Ale tu je vekový rozdiel. Tu sú fyzické protiklady. Ona vie, je pekná. On zasa nie je taký hlúpy namýšľať si, že by bol býval tam, kde krásu delili. Pravda, v živote dám veľkého sveta spríkri sa zavše všetko, čo bolo a je. Nasleduje groteska alebo i kláštor. To je akési sčemerenie všetkými lahôdkami života a návrat k čiernemu tvrdému chlebu. Ale či to môže byť trvácne? Či umelkyňa Samlerová neoľutuje skoro svoj krok? Čo jej môže dať on proti tomu, čo mala dosiaľ? Iba ak jej imponuje svojím počínaním — nezištnou snahou pomôcť chudobným svojej rasy k právu, spravodlivosti a tým i ku kúsku chleba. Cíti, to si musí dnes s ňou vyriešiť. Ináč nemá práva vytrhovať ju z jej životného kruhu a kaziť jej kariéru…

Ani nezbadá, len keď sa drožka zastaví na mieste. Skočí, vybehne ani mládenec po kamenných schodoch a zacengá.

— Milostivá je už dávno hore, — zvestuje mu Emmy, pozrúc na neho akosi ustarosteno. — Čaká vás.

A ozaj, Róza odetá do čiernych hodvábnych šiat, prijme ho v svojom salóne. Vstane od stolíka — na ňom je niekoľko listov i číslo Ranných novín — a ide mu s úsmevom v ústrety.

— Dobre, že ideš, — podá mu obe ruky, ktoré on pritisne k srdcu. — Máme dosť o čom hovoriť.

— Čítala si? — hodí zrakom, plným obavy, na noviny.

— Áno! — prisvedčí. — Čítala.

— To je podlosť!

— Nie, Jakub, — oprie sa mu dôverne o plece, kým on, rozochvený, neodváži sa ju strhnúť do náručia. — To je oko za oko! Náš novinár vzal si na mušku Gaby, ich novinár — mňa. To je všetko. Situácia je jasná. Výzvedná služba je pri konci. Ide len o to: my, či oni?

— Lepšie: Róza a či Gaby?

— Povedzme!

— Myslím, duša, — zadíva sa na ňu presvedčivo, — nemáme prečo v svoj úspech neveriť. Náš aparát je dobrý a zasahuje naširoko, — sadne si do fotela a pritiahne ju k sebe. — Potom, pozri, — vykladá jej presvedčivo Rosenkranzovu úlohu. — Ten človek to vykoná do puntíka. Ešte dnes náš útok zasiahne ministra financií, lenže i širokú verejnosť. Kto vydrží — vyhrá!

— Ja vydržím, — blysne na neho odhodlanosť z tmavého zraku. — Vydržím — s tebou!

— Róza, — strhne ju k sebe Jakub náruživo, ako mu diktuje jeho krv. Nedbá už na grotesku. Keď nedbá ona, čo má on? Dychtivo nájde ústami jej pery a opíja sa. Opíja, až umdleno zastone. — Je to možné, Róza?

- Čo?

— Že ty, zbožňovaná toľkými mocnými, bohatými, slávnymi i krásnymi mužskými, rada máš práve mňa, ošumelého advokáta z Klátovca?

- Mám!

— Nemôžem tomu nijako uveriť, — horia mu drobné zraky ako uhlíky. — Čo môžeš na mne nájsť!

— Máš podivné mocné oči, — pohladí mu zrednuté vlasy. — Odkedy som ich videla, vnorili sa mi na dno duše a nemôžem ich zabudnúť. Nik z mojich ctiteľov nemá takých očí. Nik nežije tomu a tak, ako žiješ ty…

— Róza! — díva sa na ňu ako na obraz.

— Čo môžem na tebe nájsť? — pokračuje šeptom. — Nachodím, Jakub, v tebe čosi, čo som nenašla v nikom. — Mužskí si myslia: žene je dosť pochvala alebo potlesk. Rozumnejšiu ženu konvenčné frázy o kráse jej očí, perí, nôh, postavy a tomu podobne bavia len dočasne. Neskôr stanú sa jej nesmierne banálnymi. I žena potrebuje niečo viacej než strakatá mačička, s ktorou sa každý vďačne poihrá, pohladká ju, vezme i do lona, zdvihne k ústam i pobozká… Na to niečo priviedol si ma ty.

— A neutrpíš tým hmotne?

— Na čo myslíš? — pozrie na neho skoro v rozpakoch.

— Na tvoje účty…

— Á, tak! — dotkne sa prštekom čela. — Budem menej troviť. Niečo kapitálu mám i okrem vily. A gáža mi stačí. Ostatne, nie sú mi dvere zatvorené. Volajú ma do Viedne i do Drážďan do divadla. Pán minister mi i dnes píše, či môže prísť…

— A čo mu ty na to?

— Že prídem k nemu sama, — uškrnie sa významne. — Pravda, ale až ho budem ja potrebovať. Spokojný si?

— Celkom, — zabúda na všetky svoje pochybnosti.

— Aj musíš byť, vieš? — domŕza sa s ním. — Dnes si mojím hosťom. Večer ma odprevadíš do divadla.

— Hráš?

— Hrám.

— Parížanku?

— Parížanku! — vzpriami sa v celej svojej kráse povedome. — Pán Jenko Kelen môže porovnávať umenie s nôžkami panej Gaby Krupovskej! Režisér Lomb má obavy, že neprídem. Už mi dva razy telefonoval. Nemá sa čoho báť. Pôjdem a zahrám si svoju úlohu, ako som ešte nehrala. Mojich odporcov pukne a ty, — všíma si, aký je dnes vyholený a elegantný, — ty budeš hrdý na svoju Rózu…

— Drahá, — zaúpie skoro Jakub bôľnym roztúžením a oddá sa hre, akú si dovolí len dvoje zbláznených sŕdc. — Je to sen, či skutočnosť?

— Skutočnosť, Jakub, — usmieva sa Róza ako rozkvitnutá Salome. — Ty si teraz domáci pán! Vieš to vykonávať?

— Viem!

— Môj muž?

— Viem!

— Môj milý?

Obed prinesie Emmy z hostinca. Jesť sa ani veľmi nechce. Popoludní sa hrajú ďalej. Odohrajú, čo im len príde na myseľ. Nezbadajú, ako čas uteká. Jakub je náramne prekvapený, keď komorná oznamuje, že v predizbe čaká dobrú chvíľu — Rosenkranz.

— Všetko je v poriadku! Všetko je v poriadku! — vpadnúc dnu, Nátan vystihne situáciu a nechce si ani sadnúť. — V redakciách Dňa, Večera som bol. Aj inde. Tuším v siedmich — sväté číslo židovské! Všade mi dobre rozumeli, — vykladá veselo ako po dobrom kšefte. — Iba do jednej som trafil zle, kde mi nechceli rozumieť. Iste by ma boli vyhodili, — prevaľuje šibalsky oči. — Ale ja som prv odišiel…

— Už si len sadnite, Rosenkranz, — ponúka ho vľúdne Róza. — Máme dobrú húsku.

— No, tak si sadnem, — zhrnie si kaftan, aby sa mu skrčil čím menej. — Len na hlt… len na hlt, — zažmurká na oboch. — Ja viem, čo sa patrí.

— Toho pána, dozrieť Krížovú ulicu, ste mi opatrili? — obdivuje Jakub jeho sviežosť.

— Opatril, opatril! — pustí sa s chuťou do husej nôžky. — Už tam stojí proti bráne jeho osvietenosti grófa Galassyho. Konštatuje sa, v paláci sa obrátil redaktor Eugen Kelen.

— Tušila som, — poznamená Róza chladno.

— A dohliadli ste i hosťa z izby číslo tridsaťpäť? — obdivuje teraz už Nátanov apetít. — Našli ste ho? Ako?

— Nyná, — hovorí plnými ústami, — stal som si prosto predo dvere izby číslo tridsaťpäť. Informoval som sa u hlavného, aký je to pán. Povedal mi — burziáner. Predstavil som sa mu ako odborník tohto remesla. A — vravím mu — nešli by ste so mnou na burzu? Aj sme šli… Ale, moji drahí, ten človek špekuloval ako bez hlavy. Kupoval papiere, čo neprídu na svoje nominále ani o sto rokov, — ponáhľa sa pritom ten hlt dôkladne využiť. — Ten človek by prešpekuloval nielen Rotschildov poklad, ale i jeho nohavice, hehehe!

— A viete, kto je to?

— Viem: zlý burziáner.

— Ale menom?

— Neviem! Čo by ja vedel?!

— Syn krčmárskeho kráľa zo Žajdlíc, Gejza Gáblik. Náš protivník.

— Á, — zdvihne prekvapením obe ruky a v každej po kosti, — to je výborný človek. Jeho otec ničí Žajdlice pre kapitál — kapitál zas zničí jeho syna. Nikde ten nebude naším konkurentom, — utiera si prsty, vstávajúc, — nikdy veru!

— Čo sa ponáhľate, Rosenkranz? — zdržiava ho vľúdne hostiteľka.

— Musím si dozrieť človeka na Krížovej. Nechcem ho darmo platiť, — dožúva posledné jedlo. — Potom mám slovo s tým pánom Gejzom. A večer idem do divadla — zatlieskať vám, Róza Samlerová. Habdiehre… — a dvojica môže hrať ďalej úlohu ničím nemýlených milencov.

Večer, keď vystúpi Parížanka na javisko, dobre ju neutlieska elitné publikum. V lóžach nevidieť ministrov, ale tým viac reprezentantov vysokej finančnej aristokracie. Páni v smokingoch, dámy vo večerných toaletách, ovešané zlatom a briliantmi.

— Bravo, Parížanka! Bravó, Róza Samlerová! Bravo — bravo-o-ó! — hučí zo všetkých strán, ledva sa utíši.

Na najvyššom poschodí naťahuje sa Nátan Rosenkranz. Tlieska, ako vládze, a kričí s ostatnými: „Bravo-o-ó!“

A Róza hrá ako opravdivá umelkyňa. Pozbiera všetku svoju umeleckú schopnosť zahrať úlohu. Do napínavého ticha, zdá sa, možno špendlík pichnúť, tak upúta pozornosť.

V tú chvíľu rozrazí tichosť ostrý hvizd. Za prvým — druhý, — tretí… a vždy z iného poschodia. Parížanka sa zatacká na javisku, akoby jej niekto nôž vrazil do srdca. No pozbiera sily a hrá ďalej. Ale jej slová zapadajú v ohromnom tumulte.

— Solche Schweinerei! — rozčuľuje sa Nátan Rosenkranz na udalosti. — Také svinstvo!

— Pane, keď vám je to svinstvo, practe sa von! — pochytia ho vtom sluhovia divadla v domnení, že chvatli pravého výtržníka. Aj ho vyvlečú na chodbu. — Čo nekľačíte doma, keď ste taký hanblivý? Ha? — ťahajú ho za krídla kaftana dolu schodmi. — Ale prísť sem a hvízdať?

— Aber bitte, bitte! — bráni sa po nemecky, čomu oni, pravda, málo rozumejú.

Socajú ho ďalej, až sa vo vestibule potknú na strážnika. Tomu vysvetlia, že chytili výtržníka, čo hvízdal na samom vrchnom poschodí…

— Aber was! Nehvízdal, — pochopí Nátan, čo mu chcú prišiť za golier.

— Tak prečo ste kričali švajneraj? To je predsa svinstvo!?

— No, áno… áno… áno! — posadne už i jeho hnev. — Pravdaže svinstvo, ale od tých, čo hvízdali! Ja som nehvízdal. A nech je vedľa mňa ten, čo hvízda, také mu dám zaucho, aspoň dva zuby mu vyletia… — škriepi sa s nimi urazeno.

A keď si už raz zaplatil miesto, vlečie sa späť hore schodmi na štvrté poschodie…

Róze dostane sa od publika skvelého zadosťučinenia. Ale čo to osoží? Škandál je škandál. V sprievode doktora Gelba vytratí sa z divadla ako tôňa. Cestou dá sa ešte prevrávať a chová sa hrdinsky. Ale keď ostane sama v svojej izbe, zvalí sa na odkrytú posteľ a kŕčovite zaplače.