ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za jasného letného popoludnia tri koče hrčia hore Ryčavou. Obsadené sú kvetom malomestskej inteligencie. Na prednom sedia Balkovič s Wernerom, veselý vdovec s bezstarostným starým mládencom. Na poslednom zlatá mládež, Janko Ježiak, Jožko Merlan a iní. Najviac advokáti. Na všetkých troch fiakroch krúti sa rozhovor okolo jedinej otázky: aký čert len väzí v panej Gaby, keď ich tak všetkých vytriasla na tanci?!

U Gáblikov zas chystá sa od rána usilovne. Sliepky, husi, morky sa režú, ako kedysi na Gabinu svadbu. Vypeká sa v kuchyni a praží, až z toho udiera vôňa o nos i chlapom v sedliackej. V Žajdliciach nie je to nič nového. Tu sa bavia neraz inžinieri z huty, i lesníci panstva, a kto všetko, so svojimi i nesvojimi paničkami. Niekedy je tu hosťom i jeho osvietenosť, gróf Arnold Galassy. Zväčša, ak Jani báčiho potrebuje na niečo. Preto je tam dolu pivnica nielen na sprostú pálenku, rum a také. Sú tam vedľa tých veľkých čiernych sudov i fľaše prvotriedneho vína a francúzske šampanské najvzácnejšej značky. Pani Eva je zas výborná kuchárka, a keď ide o to — na Gáblikovie kolónii nájdu sa vždy i veľmi zručné pomocníčky.

Gaby, ako pravá dáma, vedomá, že je tu v Žajdliciach so svojimi darmi doslovne zakopaná, zrejme — nepracuje. Má dosť starostí sama so sebou — udržať sa pri svojom temperamentnom spôsobe života sviežou, duševne pružnou a krásnou. Zato, keď ona má na tom nejaký záujem, ona poháňa ostatných.

— A ste už hydinu porezali? Ste ju dobre očistili? Už sa pečie?… A zákusky budú, ako som vám vravela o tých v Pešti? A torty? A ovocie? Hrozno? Datle? Čierna káva? — pribehne zo svojho domu nakuknúť, a zas sa vráti, ak nie pred zrkadlo, tak k nejakému napínavému románu.

Jej život je sám v sebe najnapínavejší román. Všíma si s vrodeným pôžitkom, ako hrdinky milujú. Ak jej niečo zaimponuje, snaží sa to v svojich dobrodružstvách čím skôr napodobniť. Ak nie, odhodí knihu s dešpektom, v povedomí svojej cennosti. Ona hľadí na život zo stanoviska, čím ju pobaví dnes? Čím zajtra? Čím pozajtre? Svojou náročnou a neskrotnou povahou ponáša sa na svojich bratov, Gejzu a ešte viac Imra. Len je prebíjanejšia. Preto sa vydala za inžiniera Kolomana Krupského. Vedela, zlievárenská pec tomuto výtečnému človeku zviaže pozornosť viac, ako by ona nemohla robiť, čo sa jej páči. Vie, otcovi je to jedno. Otec má svoj obchod a svoje styky nahor i nadol. Mame sa to nezdá, ale mama je dobrá, veľmi dobrá. Svojej krásnej dcére a jej samopašnostiam nemôže odporovať. Keby i chcela — je neskoro. Ju ženie neskrotná, búrna krv. A čo tú krv ženie? Kto by to mohol povedať? Hádam hojnosť. Hádam tie čierne sudy ako kolesá ohromného stroja, vyrábajúceho nezdolnú energiu v pivnici. Hádam tie! Kto ho vie?!

I teraz nejde jej len dať revanš klátovským advokátom. Bavia ju i páni, ako Balkovič a Werner, gavalieri s podagrou v nohách. Na nich vidí najistejšie silu svojej podmaňujúcej ženskosti, hoci sa ich lichôtkam ozaj iba smeje. Ale tu je i plavý, fúzatý Ježiak. A najmä počerný, vlasatý Jožko Merlan, koncipient v kancelárii doktora Jakuba Gelba. Tento mladík, čo v hostinci Ku krinolíne vydržal s ňou najdlhšie hafriť, zaujíma ju pre dve príčiny. Po prvé — nemôže strpieť hodnejšieho mládenca, kým ho poriadne nenapašme a nevidí ho kľačať pri svojich nohách. Po druhé — jeho priateľstvom získa si otca, ktorému nesmierne ide o to — vyzvedieť z kompetentného prameňa, čo nového v Gelbovej kancelárii, špeciálne — čo sa týka licencií. Preto, keď zastanú koče pred žajdlickou krčmou a z jedného zazrie zostupovať i doktora Jožka Merlana, ide hosťom veselo v ústrety.

— Ako pekne… ako pekne, páni, — podáva im koketne rúčku, — keď zachováte slovo! Nech sa vám páči bližšie! Zavečeriame si a pôjdeme na Machník.

— Po čo, milostivá? — pridruží sa k nej sivý Balkovič, pohladiac ju hneď otcovsky po rúčke. — Bude tam niečo?

— No, iste!

— Spoľahnite sa len na milostivú, — pregĺga sliny vedľa kávový, nulkou vystrihaný Werner. — Ona nás chce prekvapiť.

— Tak je! Tak je! — ozýva sa vôkol.

Keď príde čas večere, uvedú Gáblikovci hostí do prizdobenej, priestrannej panskej. Ale je stolov a príborov ešte pre raz toľko ľudí. Jani Báči je dobrej vôle. Tyká si so všetkými, ponúkajúc ich fajčivom i vínkom. Pani Gaby žiari v peknej belaskavej toalete. Rozmarne sa smeje a, pripáliac si voňavú dámsku cigaretu, fúka pánom dym do tvárí. I pani Eva nakukne na chvíľu. Tak si to vymienila dcéra. Ale hneď sa i vzdiali do kuchyne.

— Koho to všetko pozvali? — strká sudca Ježiak priateľa Joža.

— Nestaraj sa, — otriasa si Jožo popol z cigarety, — budú to firmy, hodné našej spoločnosti.

A ozaj! Sotva si Klátovčania posadajú, vojde Gejza, dlhoročný jurista. Nepríde sám. S ním vojde i niekoľko pánov a mladá dáma, štíhlučká, gaštanových vlasov, príjemnej ružovej tváričky. Predstavia sa — akoby sa ani nepredstavili. Nik z toho nezmúdrie.

— Kto sú to? — spýta sa Jožko Gaby, ktorá mu práve proti sebe označila miesto. — Kto?

— Neviem, — spustí na tmavobelasé oči dlhé mihalnice, akoby jej to bolo úplne ľahostajné. — To sú Gejzovi hostia, ako vy moji.

— Tak?! A tá dáma?

— No, to je zas Gejzova priateľka, — usmeje sa Gaby diskrétne. — Čo myslíte, má brat dobrý vkus?

— Zdá sa mi, — stiahne Jožko ústa, akoby vychutnával čosi, — prištíhla je pre neho. Nie?

— I ja myslím. Ale tváričku má peknú. Ani z porcelánu.

— A vy ju ani nepoznáte?

— Viem, menuje sa Hilda. Nič viacej.

— Ako?

— U nás je taký zvyk, — nahne sa k nemu tvárou, až silný rumenec presiahne z jej líc na jeho tvár. — Kto z nás koho má v svojom dome, to je jeho vec. Privedie si ho k spoločnému stolu ako hosťa. Čo je, stroví sa. Potom ideme všetci po svojom.

— Zaujímavé, — otvára vypuklé oči zamýšľavý Ježiak, naslúchajúc pozorne ich slovám.

— Veľmi zaujímavé, — natiahne až z piateho miesta vychudnuté hrdlo suchý pisár Berki, snažiac sa zaujať medzi panstvom čím najmenej miesta. — To je už potom dom! Človek sa tu naje, napije i nafajčí do chuti, a nemusí zjaviť ani svoje meno. Hm…

Vtom vojdú do panskej noví hostia. Imro, vyhúknutý syn svojho otca, predstavuje ich i usádza. Niekoľko pánov. I tu dáma, útlučká, biela, orechových očí a vlasov ako žúžoľ. Iste židovka.

— To sú zasa Imrovi priatelia, — vysvetľuje hosťom Gaby i bez opýtania.

— A tá dámička? — nezdrží sa Berki nadhodiť panej.

— Tá je jeho priateľkou. Viem len toľko, menuje sa Dina. A, — obráti sa naraz k Jožkovi, — ozaj, ako sa vám zdá?

— Mne, — namŕšti sa ako pri kyslom hrozne, — keď mám povedať pravdu — nijako. Vec vkusu.

— Iste je to vec vkusu, — usmeje sa Gaby na mladého doktora tak zvodne, až mu prudšie udrie srdce a krv sa ženie do tvári. — Ale ako badám, máte vkus celkom iný?!

— Áno, — zavolá Berki, usilujúc sa vyfajčiť čím viac cigariet, — on má celkom iný vkus. On…

— Nech sa páči, — pretrhne vtom reč Jula, stavajúc na stôl veľkú misu voňavej polievky. — Nech sa páči!

A teraz sa už začne. V kuchyni diriguje Hana Nechtáčka, na svadby a veľké hostiny ako stvorená do pomoci. Krája sliepky, husi, morky s istotou, akoby jakživ iné nerobila. Sviatočne, čisto pristrojené dievky, okrem July, i Mara Komprdka, ba i richtárovie Tera a Bachelovie Zuza, ešte najsvedčnejšia medzi nimi, nosia misy na stoly, plné, plnučké jedál, chutno pripravených. Za vrchstolom sedí Jani báči ako domáci pán, poblednutý, zato veselý. Pani Evu, tichučkú a chorľavú, rozbolela hlava, musí sa utiahnuť. Ponúka teda on, nech panstvo vidí, ako sa hostia uctievajú v Žajdliciach. Ale dušou hodujúcej spoločnosti je pani Gaby, ktorá má svoj dobrý deň. Rozosieva okolo seba nielen čarovnosť mladej ženskej krásy, ale i milé a povzbudzujúce slová, pri ktorých nabodne si pisár Berki na vidličku dvojnásobnú porciu.

— Dámy a páni, — nesie sa jej zvonivý hlas preplnenou sieňou veselo, — nedajte sa núkať! Berte, čo vám chutí! Nešanujte nás! V Žajdliciach nájde sa všetkého, čo treba.

A hostia sa i majú k mise. Najmä Klátovčania, povestní jedáci. Sivý Balkovič, ktorý trochu už i pamäť tratí, ale na svoj žalúdok nezabúda jakživ. Aj to poznať na jeho okrúhlom brušku. Kávový, skoro holohlavý Werner, s dvoma slušnými zárezmi na vypasenom hrdle, je okrem toho ešte i najlepší odborník od vínka a šnapsov. Je ani po hladovke. A tak usilovne závodia všetci, fiškál vedľa sudcu, sudca vedia osnovníka, osnovník vedľa pisára. Biele servítky pod hrdlami, uviazané na zajačie ušká, až tak pokyvujú. Oči prísne, naivné, nosy krivé i rovné, ústa, vidličky, nože — všetko to mieri na jeden cieľ. Ozve sa i veselý hovor, cvengne i vtip, za ním zašelestí tlmený hahot. Ale je chvíľa i velebného ticha, keď počuť len ťažký dych slabších pľúc, hrk vidličiek i nožov a mocné chrúpanie kostí.

— To je už hej apetít, — mrká Jožko na pani Gaby, upozorňujúc ju na klátovských virtuózov od misy a fľaše. — Tu by sa i mŕtvy chytil vidličky!

— Tak sa i svedčí, Jožko, — menuje ho krstným menom, čo sa ho zrejme dobre dotkne. — Je to revanš! Ale vy sa akosi nemáte do jedenia. Nechutí vám?

— Ja jem, — bráni sa, — i pijem, — podnesie pohár štrngnúť si s ňou. — Ale konkurovať s tými, — hodí posunkom po starších pánoch, — to nejde!

— Máte azda starosti? — usmeje sa na neho Gaby, ktorá je v hlboko dekoltovaných, priesvitných šatách ako krásny diablik. — Mladý človek, dnes-zajtra advokát, gavalier a kandidát ženby, hahaha! — zaiskria jej drobné biele zúbky. — Či tá kancelária.

— No, i kancelária! Ráno, — mrkne na pisára Berkiho, ktorý práve usilovne prace do seba poriadne husie stehno, — musíme byť doma.

— A to prečo? — zdvihne pani husté obrvy. — Čože tak?

— Pán šéf odcestoval.

— Odcestoval? — odrazí sa jej zvedavosť na tvári. — A kam?

— Do Lučenca. Azda i do Pešti…

— Tak je vec v poriadku. Nie?

— Ani najmenej.

— Veď — hovoríte — odcestoval…

— Áno, ale môže sa vrátiť.

— Nech sa teda vráti, — mihne sa v ženskej hlave odhodlanosť vytiahnuť z Jožka jedno-druhé.

— Keď sa vráti, bude doma.

— Ale ak nás nenájde krčiť sa nad písmami! — glgá sa Merlanovi pri tejto myšlienke.

— Azda sa ho nebojíte?

— To nie, — zažíhajú sa mu oči ako more, vždy mocnejším plameňom. — Ale viete, milostivá, — pozrie na Berkiho, napchávajúceho sa, akoby nikdy nejedol, — doktor Jakub Gelb, to vám je podivný človek! Ako moľ, vravím vám, ako moľ! Len robiť a robiť. A nedbal by, čo by sme všetci drhli ako on. Ani toho spánku nedožičí človeku. Predošle, po tanci v hostinci Ku krinolíne, prídem o niečo neskoršie do kancelárie. — Dobré ráno, pán šéf, — vravím mu. — O chvíľu je obed, pán kolega, — zašomre mrzuto. — No, keď je obed, nech je, — myslím si. Človek nie je zviera, musí si vyraziť. On to nechápe, — vykladá Jožko stále s väčším zápalom, keď vidí, že jeho krásnu spoločnicu to veľmi zaujíma. — A keby aspoň robil niečo vážneho. Ale samé prosby, žiadosti…

— Aké? — blysne v Gabiných očiach.

— Nuž o licencie, o samučké licencie. Neviem, k nám sa schodia židia azda z celej krajiny. Všetci licenc, a len licenc! Samuel Kohn — licenc, Izák Weiss — licenc, Mark Schlesinger — licenc, Ignác Polák, Abrahám Unger — licenc, Adolf Blumenbach — licenc, Dávid Gelb — licenc. Posledne i akýsi Nátan Rosenkranz pre syna Adolfa Rosenkranza — licenc! A starý vždy len: — Napíšte, pán kolega, vystrojte potrebnými dokladmi, odošlite na finančné riaditeľstvo… tak! Ja už — príde reku nejaká vážnejšia kauza, čo si získam prax? A tu konaj licencie pre celý Izrael!

Gaby, ktorá najradšej sama hovorí, teraz napodiv pozorne počúva. Zrazu vstane a diskrétne sa nakloní k Merlanovi.

— Vyjdite za mnou o chvíľu, pán doktor, — zašepká. — Niečo vám poviem.

Pani Krupovská sa vytratí, v hostine sa veselo pokračuje. Za kurčatami — husi, za husami — morky, za morkami — pečené prasiatka… K tomu báječné vína, múčniky, torty. Ozaj kráľovská večera! Skvostnejšie by to nemohlo byť ani u jeho osvietenosti grófa Arnolda Galassyho. Hostia sú vždy neviazanejší. Páni sa nezdržia poštipkať dievky pri ponúkaní. I hlavná kuchárka, Hana Nechtáčka, sa zjaví. Líca horia, oči sa jej smejú — Balkovičovi a Wernerovi sa ona páči.

— Eh, — zažmurkajú na seba, — to je žena! — To je!

— A, — uškrnie sa i Jani báči, prechodiac už do vyšších sfér, — a Amerikánka!

— Slamená vdova, — vysvetľuje Gejza rozohneným starým pánom.

— Ih, sakrament! — oživujú im muchy, čo vyvoláva všeobecnú veselosť. — Ih!

Starý Gáblik sedí za vrchstolom spokojný, s ľahkým úsmevom na ústach. Hovorí málo, ani neje veľa. Ale tým častejšie si štrngá s hosťami na všetky strany. Vidí, Gaby sa baví s Merlanom, Gelbovým koncipistom. Myslí hneď, že ona vie, čo robí. Fľochne i na Amerikánku, kývnuc hlavou na znak, že je s kuchyňou spokojný. Ako by i nebol? Veď všetko mizne zo stolov, akoby pálil. Suchý Berki popúšťa už remeň na poslednú dierku. Madam Hilda zabáva Gejzových priateľov po nemecky a kišasonka, okatá Dina, zas Imrových kamarátov po maďarsky. Sivý Balkovič a kávový Werner rozprávajú šťavnaté chlapské žarty, čo sa topia v hahote a až slzy tisnú do očí. Nálada sa dvíha ani vodná hladina pri stálom daždi, Jani báči hľadí na tie roztatárené postavy, miznúce skoro vo vlnách vonného, dohánového dymu a len sa usmieva. Príde mu na myseľ všeličo. Prídu i veľké čierne sudy, kolesá a ohromné transmisie v pivnici. Zdá sa mu, počuje ich hukot. Vidí, ako energia, nimi vyrábaná, sťahuje kapitál a ako sa kapitál mení, premieňa na vyprážané kurčatá, husi, morky, prasiatka, na buteľky vína, škatule cigár i na dobrú vôľu…

— Hahaha! — upúta pozornosť na seba pisár Berki. Chichoce sa, akoby ho najal. — Hahaha!

— Čo je? Čo je? — hľadia na suchého pred chvíľou, teraz ani mechúr nafúknutého chlapa zo všetkých strán. I Jolana natiahne svoj tenký krk. I Hilda i Dina, keď ostrý a neustály chichot prerazí všetko ostatné.

— Azda sa blázni?

— Kŕč smiechu to bude, — upozorňuje kávový Werner, — kŕč veru!

— Ale čo sa toľko chechceš? — osopí sa na pisára sudca Ježiak. — Či ťa obliať vodou?

— Ale… a… ale, — bráni sa Berki, ledva jachtajúc, — keď neviem, čo so svojimi nohavicami! Hahaha…

— Ba s hlavou, s hlavou, Berki!

— Ba s nohavicami, — neupustí Berki. — Už som vypäl remeň i z poslednej dierky, hahaha!

V tú chvíľu Jožo vstane a vytratí sa do pitvora. Srdce mu prudko zabúši. Pil z pohára napodiv málo, ale z Gabiných tmavobelasých očí priveľa. Povedala mu — prísť za ňou, nuž ide. Čo by nešiel? S takou ženou hodno si dať slovo.

— Kde sú milosťpani? — nervózne pristaví práve prechodiacu Julu.

— Stará pani ležia. Bolí ich hlava…

— Nie stará, — diskrétne zníži mladík hlas. — Mladá pani kde sú?

— Tam, — ukáže na dvere.

Jožo zaklope — nič! Zaklope i druhý raz a naslúcha. Zdá sa, srdce mu tuhšie bije. Nemusel by ani klopať na dvere, Gaby mohla by ho počuť. Ale ona nič. A jednako mu jasne povedala — prísť za ňou o chvíľu. Rozmýšľa — vojsť, či nevojsť? Chytí kľučku, váha, ale napokon otvorí a vojde do panskej izby.

Spraví krok-dva a zastane ako prikovaný. Tri sviece horia v striebornom svietniku a v ich chvejnom svetle preoblieka sa práve pani Gabriela Krupovská. Biele okrúhle ruky, snežné plecia, oblá hruď, pekná, zlatovlasá hlava a oči hlboké, žeravé oči — všetko to hľadí na prišlého diabolsky omamne a vyzývavo.

— Klopal som, Gaby, — hľadá slová výhovorky.

— A ja som čakala, či máte odvahu, — zadíva sa na neho zvodne. — Nie som šestnásťročná. Poďte, — ukazuje na fotel, hodiac sa v ruke s cigaretou do druhého oproti. — Sadnite si, priateľ!

Doktor Merlan cíti pri tej dravej čarovnosti mladej ženskej nehy, ako ho vždy v menšom kruhu obchodí porážka. Chápe hneď, to je provokácia, a rád by na ňu chlapsky odpovedať. Ale nemôže sa zmôcť na nič a poslúcha tohto démona ako nejaký automat.

— Počujte, Jožko, — vžiera sa mu pohľadom do duše, — viete, prečo sa chcem porozprávať s vami osamote?

— Prečo?

— Chcem vám predne povedať, — usmeje sa nežne, — ste mi sympatický. Ale i viac, — kladie bystrejšie slovo na slovo. — Vy pracujete v kancelárii advokáta doktora Jakuba Gelba…

— Áno, — ozve sa v ňom pokorená mužská dôstojnosť a posunie si fotel k dáme trochu bližšie.

— Vy viete, on je náš najväčší nepriateľ. Ak sa mu podarí vydobiť licencie pre svojich klientov, zničí nás! Chápete?

— Áno, — posunie si fotel zas o niečo bližšie.

— My o tých žiadostiach, ako ich podáte na finančné riaditeľstvo, vieme. Čo nevieme, to je — koho má pán doktor Jakub Gelb hore u pána ministra financií, keď sa ten tak stavia za jeho žiadosti? A to by ste mali vyzvedieť vy, — pozrie na neho prosebne. — Spravíte to? Mne kvôli?

— Spravím, — povie Merlan po chvíli, keď je už jeho fotel blízko pri foteli krásnej ženy.

— Ruku na to!

— Tu je! — zachveje sa mladý doktor rozčúlením. Podanú mäkkú dámsku rúčku už nepustí. Pritisne ju k ústam. Potom strhne celé ramienko, utešenú hlavu. Strhne ju odrazu celú do náručia a primrie ústami na jej zvodných perách.

Tri sviece mĺkvo horia v striebornom svietniku. Zvonku nesie sa vrava a veselý smiech. Gaby sa sťažka vymaní z objatia a vstane. Vstane i on, podráždený do krajnosti a zadíva sa uprene na horiace sviece.

— Máte odvahu zahasiť z nich jednu? — pokúša ho diablik.

— Ff, — vyhasí ju. — Už je!

— I druhú? — smeje sa mu, až sa mu hlava zatočí.

— Ff, — sfúkne, — i tá je!

— Jožinko, — odtisne gavaliera od svetla, — tú tretiu nemám už odvahy ja zhasiť. — Dovolí sa mu objať i pobozkať a vyprevadí ho k dverám. — Na Machníku nás čakajú. Ideme!

O pol hodiny vyrazí z Gáblikovca niekoľko kočov do teplej, letnej noci. Na jednom z nich sedia tesno vedľa seba Gaby a advokátsky koncipient dr. Jožko Merlan.