ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anton Barták počul kdesi vo dvore kroky. Skočil z pluhového hriadeľa, na ktorom bol sedel, a prikradol sa k vrátam. V priestrannej pajte bolo šero, iba čo pod krovom sa vkrádalo svetlo špárami, osvetľujúc odspodku šindeľ, už dosť prederavený na miestach. Svetlo tam vonku ho oslepilo sprvoti. Keď sa rozhľadel trochu, videl pánika vchádzať dvercami do dvora. Zľakol sa, či nejde do pajty. Ale nie. Skeroval za parkan zo skladov a pozerá spoza neho na ulicu.

„Špehuje on, alebo naňho číhajú?“ spytuje sa Barták sám seba v neistote. Istota v ňom bola iba v tej veci, že na svete vládnu špehy: špehuješ ty alebo teba špehujú iní. „Pekný poriadok! Zapľuť naň a na všetko…“ Ale nechuť sa v ňom nerozmohla. Začal stopovať bedlivo hosťa, čo robí. Ale videl ho iba od chrbta. Dlhý kabát pod kolená, na ňom sa blyštia dva gombíky z rohoviny na ľadviech. Takto v zelenkastom odeve ponáša sa na vysokú kopu, dobre učesanú, sena, ibaže je na nej okrasa: hlava pod tvrdým lesklým klobúkom. Pod širokou strechou tľapkavého cylindra jagá sa veniec svetlých vlasov. Nechce sa im padnúť až na plecia, radšej sa koncom obracajú dohora a hrajú na slnci mäkkým hodvábnym leskom.

Oči sa pásli chvíľku na milom zjave a do srdca vtrhla mocná dôvera. Usmial sa a pohol plecom; odchýlil vráta starostlivo, aby nezaškrípali, a prikráda sa k nemu. Potľapkal ho veselo po pleci.

Hosť sa strhol, obrátil sa prudko. Merajú sa očami. Ale Anton Barták je vo výhode, je vyšší o dobrej pol hlavy, hoci stojí nedbalo, trochu prihrbene v pleciach.

„Čo nového, sused?“ prihovára sa mu s úsmevom.

„Nič takého,“ bola odpoveď. Sivé oči hosťa s obdivom hľadia na Bartáka. Jeho tvár s ohnutým dlhým nosom podobá sa trochu tvári ušatej sovy, ibaže oči nežmurkajú ospalo, ale hľadia veselo na hosťa, akoby sa ho spytovali: „No, čo povieš na to?“

„Ja som Anton Barták, farbiar a tlačiar.“

„A ja Lukáš Blahosej Krasoň, teológ.“

Barták pokrútil hlavou: divné meno a stav tiež divný. Zažmurkal očami, akoby bolo udrelo do nich mnoho svetla, keď mu Krasoň vysvetľoval. Lukáš je meno krstné, po treťom evanjelistovi^[1]. Najstarší brat je Matúš, už slova božieho kazateľ, Marek umrel v piatom roku a Ján vystal a veru už i sotva zavíta. To meno ho posvätilo bohu a cirkvi; druhé, Blahosej, si vybral sám vtedy, keď sa to posvätili národu.^[2]

Barták sa naňho díval, nemohol sňať oči z neho: jeho oči ho priťahujú, volajú. Svieti z nich dôvera a dobrota, časom šibne z nich plamienok. Mal by sa ho čo spytovať ešte, ale nieto času a spôsobu. Lukáš Blahosej obrátil sa k parkanu a začal nazerať špárou do Prosovej ulice. Len čo má tam? Bartákovi netreba hľadať špáry: len čo trochu vystrel krk, môže pozerať ako nič pomedzi dva zuby, do ktorých okresali palesáky, aby parkan bol predsa úhľadnejší, alebo aby ukázal zuby každému, kto by chcel preskočiť cezeň. Prosová ulica je prázdna, iba čo sa hrnú na ňu dievčatá v dvojrade z náprotivného dvora. Pri ňom je rozložitá prízemná budova. Mocný, obstarný muž práve otvára obloky od ulice. Iste škola. Vo dverciach stojí učiteľka, púšťajúc deti popri sebe. Prezerá si ich, prv než vyjdú na ulicu. Dievčatko, ktoré práve ide popri nej, chytila za ruku a zadržala. Viganček sa rozopäl na chrbte, v chôdzi by sa iste zošmykol z pliecok. Učiteľka prikľakla, zapína mu ho, a keď bola hotová, vyskočila strunisto a ešte chytila hlávku medzi dlane a pritisla ju k prsiam.

Anton Barták pozerá a vidí cele obyčajnú vec: učiteľka prepúšťa deti; bedlí, aby jej neurobili hanbu na ulici. Lukáš Blahosej tiež pozerá a vidí divné veci, ktoré nevídať tak často. Štíhla dievčina peknej postavy a veľmi milej tváre pod čiernymi bohatými vlasmi, ktoré má pričesané nahladko do slúch, predchodí mu ako zjav z iných svetov. Ona sama, ako badať, má svoj vlastný svet, v ktorom si dvorí do dobrej vôle. Svet, ktorý je okolo nej, akoby sa jej netýkal. Ako vidno, vyšla z neho a pritvorila za sebou dvere. Jej oči pozerajú na žiačky, sprevádzajú ich s láskou, i keď už poodišli od školy.

„Sa vám páči?“ spýtal sa Anton Barták. „Je takto milá na pohľad.“ I požmurkal očami a pokyvuje okrúhlou hlavou, na ktorej sa vlasy blyštia ani zrkadlo.

Lukáš Blahosej sa už obrátil k nemu. Učiteľka sa stratila vo dvore, možno vošla do budovy. Ale jednako šibne okom tu i tu k špáre, kuknúť, čo sa robí tam oproti.

„Výučba sa mi páči,“ prisvedčil mu. „Ale ešte väčšmi výchova. Či ste ju videli, ako zaobchádza s deťmi? To je mať, nie učiteľka. Poznať, že je pri práci dušou i telom. Jedna vyvolená z tých mnohých povolaných…“

„Hm,“ pokrúca hlavou sused. On sa spýtal niečo iné, nie o výučbe a výchove. „A kto ste vy ozaj?“ nachýlil sa k nemu dôverne.

Lukáš Blahosej sa mu predstavil znova.

„Skadiaľ?“

„Zo Slovenska.“

Anton Barták sa usmial sebavedome. Hneď sa bol dovtípil, že je odkiaľsi, nie stadiaľto. Má divnú výslovnosť, nie tunajšiu. Inakšie ukladá slová jedno k druhému. Kdesi zďaleka bude. Divné sú kraje i ľudia v nich: v každom kraji iná obyčaj, iný hovor. V očiach sa mu ukázala vážnosť a rozvaha. „Slovensko je ďaleko, dobrý kraj?“

„Pod Tatrami,“ doložil Lukáš Blahosej.

„Aha!“ Oči sa mu usmiali, pozerali nežne akosi naňho. „To sme bratia, najbližší, počul som. Stadiaľ sú drotári. Dobrí ľudia…“

„Slovan všade bratov má,“ potvrdil Lukáš Blahosej. Bolo mu veselo, akosi milo. Vošiel do pustého dvora pozerať spoza parkana a našiel brata. Nikdy sa nevideli, a poznali sa. Nuž bratia.

„Ale divne hovoríte, nie ako my,“ oznámil mu. „Iné slová, iná výslovnosť. Ale jednako sa rozumieme.“ Položil mu dlane na plecia a pritisol ho k sebe. „Páči sa mi vaša reč: dá sa rozumieť dosť dobre.“

Lukáš Blahosej vytreštil oči na toľkú pochvalu. Veď hovoril predsa po česky, v starej ctihodnej reči, v ktorej je napísaná šesťdielna Kralická^[3]. Myslel, že brat sa jej zaraz prizná, keď ju počuje, reč, v ktorej spieva Šalamún svoju veľpieseň, v ktorej hovorili patriarchovia a proroci. On ju ovláda úplne, v nej sa modlieval a odbavoval pobožnosť každý deň za rodičovským stolom.

„Čítavate Kralickú šesťdielnu?“ spýtal sa ho.

Ten pozeral naňho pomýlený. Šesťdielna Kralická? Žmurkal očami, kdesi čosi hľadal. Šesťdielna a Kralická — hm, neznámy výrobok. Keby Krok^[4], ešte-ešte, alebo Jungmannov slovník^[5], ale šesťdielna Kralická!

Lukáš Blahosej zabudol na Prosovú ulicu i na učiteľku. Brat nevie, čo je Kralická šesťdielna! A predsa čítať každý deň v novinách a časopisoch, že Kralická šesťdielna je spoločné dedičstvo, sponka a zväzok medzi bratmi: most, na ktorom sa stretávajú a navštevujú. Akože ju nepilovať a nemať vo vzácti!

Ale čože — skutočnosť je iná od novín a časopisov! Brat nepočul nikdy nič o šesťdielnej. Po krajoch českých prešli prudké búrky, odmietli Kralickú, Chelčického, Komenského^[6]. Most ostal^[7], ale iba na slovenskej strane: českú polovicu odniesli povodne. Hľadia preložiť aspoň lavičku, hoci slabú a úzku, ale kto z tejto strany opováži sa stúpiť na ňu?

Hľadí na brata, čo on: dá sa na to? Ale ten sa usmieva, hľadí naňho nežne. Načo lavičky? Zhovoria sa ponad vodu. Koho potiahne chuť, stúpi na ňu, prejde na druhú stranu hľadať bratov. Kto nemá roboty na druhej strane, ostane doma, pri svojom. Veď sa už len nájde spôsob, bez sponiek a mostov. Má svoju reč i bez šesťdielnej, ako sa ozýva v domoch, na uliciach a po trhoch, odkotúľala sa dosť ďaleko od reči Kralickej, pribrala si, čo jej bolo treba z mesta, z ulice, čoho tam nenašla, požičala si u dobrého suseda Nemca. Uňho ľahko nájsť všetkého, je napohotove, netreba zhľadávať po starých zaprášených bachantoch.

Z domu oproti vyšla štíhla postava. So zošitmi pod pazuchou kráča dolu Prosovou ulicou. Povedal by, zeme sa netýče, ľahký pružný krôčik nesie ju, akoby sa niesla na krídlach. Kým Lukáš Blahosej pozerá za ňou ako za zjavom z iných svetov, Anton Barták si ho prezerá, usmieva sa nežne.

„Pekná stvora, nie?“ žmurká naňho. „Hrr do toho!“ schytil ho za plecia a striasol. „Na panny nepozerať spoza plota. Podpásať meč a rušať…“

Lukáš Blahosej neodpovedal. Mysle sa mu miatli v divom hmýrení, sťa na motovidle priadza, keď sa osype pradeno. Mal by mu čo rozprávať a odôvodňovať, ale tu za parkanom nieto miesta, ani času. Možno iným razom. Alebo cestou — môžu ísť spolu. Vysvetlia jeden druhému, na čom sú. Ale keď ho volal so sebou, Bartákovi prešla chmára čelom, z očú uleteli smiešky. Zakrútil hlavou:

„Nie, nepôjdem, nemôžem.“

Lukáš Blahosej prehováral, zvádzal ho, a tu brat sa mu zdôveril, v čom je. Zasa vtrhla doňho mocná dôvera, osvietila mu všetky tmavé kúty, rozlejúc milú, teplú žiaru na všetko, čo trápi a desí.

On sa vlastne tu pokrýva pred políciou. Odsedel v chládku pre vzburu farbiarov a tlačiarov, do ktorej sa bol zaplietol. Keď ho vypustili po odsedení trestu, poslali ho šupom do rodiska.

„Musel som hlivieť v dedine, bez roboty, zaháľať, najviac ak by huby zbierať, alebo v noci napraviť oko na zajaca, alebo hodiť udicu do rieky na hlavátku alebo mrenu. V dome plače mať, že nemá kto zarobiť, i pre hanbu: každé ráno musel som sa dostanoviť na obecný dom a každý pondelok v okresnom meste na úrade. Sprotivilo sa,“ vystrel krk a pozerá s bleskom v oku na spoločníka. „Stratil som sa ako gáfor a hybaj do mesta.“

„Ako ste prešli cez bránu?“ Lukáš Blahosej pozeral naňho starostlivo.

Zasmial sa a riekol mu skoro do ucha:

„Vo voze medzi senom, čo viezli do kasárne. Bolo teplučko, teplo: parilo sa zo štice. A už som tu.“

„A teraz?“

Pohodil hlavou, v očiach sa zjavil úsmev.

„Teraz je už nežiaľ. Pohľadám známych, mám i priateľov, ozajstných, vymôžu ma z toho pekla hanby a potupy.“

„Pôjde ľahko?“

„Ako po loji. I priatelia zmôžu čosi, keď sa postavia. Niečo za niečo, nič za nič. Ruka ruku umýva. A naostatok — zavreli ma bez viny. Nezbíjal som, nebúril som, ani sa nezastrájal. Povedal som vraj, že pánov majiteľov do dieže, kde zvárame kusy plátna v lúhu. A kde by to povedal na môjho, keď ma mal ako za svojho. Pred dvoma rokmi ma vypravil ešte do Richnova do veľkej farbiarne, podučiť sa. A ja že by jeho do dieže s lúhom? Nebol by to nevďak?“

„A veľký,“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Chóry anjelské v nebi zakvílili by nad ním. Nevďak vraj svetom vládne, ale to je nie pravda. Vládu má len právo a spravodlivosť.“

„Hm, pomaly, ďaleko sme od nej, ďaleko,“ pohrozil mu prstom. „Po tej vzbure nevidel som nikde ani spravodlivosť, ani právo. Na ich miesta sa rozčepýrila krivda a naliala tam surovosti a násilia, že sa od nej tam hmýri. Právo a spravodlivosť! Keby prišli sem k nám znezrady postaviť všetko na svoje miesto: viete, čo by sa stalo?“ Nachýlil sa k nemu, pozerá mu ostro do očí. Pery sa mu vypučili tuho pod zhrbeným dlhým nosom. „Svet by sa obrátil čím hore, tým dolu. Všetko, čo stojí, zrútilo by sa na zem.“

„Ako skaza Jeruzalema,“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Uznávam, všeličo by sa prekopŕclo. Ale čo by sme mali z toho? Zrúcaniny jerišské a či slané jazero ako po Sodome a Gomore^[8]. Načo by bolo komu?“ Priblížil sa k nemu, položil mu ruku na plece, kde ešte bolo čosi stebiel, ktoré si odniesol zo senného voza. „Právo a spravodlivosť príde pomaly. Zavíta do srdca všetkých a tak zavládne svetom. Taký je poriadok: najprv sídliť tu v nás a potom vyjsť na ulicu a zasadnúť v úradoch a súde. Vtedy, môžete byť istí, prevráti sa všetko a na prevrátenine vyrastie nový poriadok, svet nový, kráľovstvo s rozšafnými vrchnosťami a svedomitými súdmi.“

Anton Barták sa usmial.

„Podpísal by sa hneď do toho kráľovstva, čo i hnoj kydať spod kráv alebo kanály čistiť. Ale kedy nastane?“ Pozeral mu do očí bedlivo, v jeho tmavosivých očiach preletoval úsmev. Potom sa kdesi schoval a spoza neho zápäť zaľahla chmára. „Len aby nebolo: nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. I ja verím v to kráľovstvo, verím pevne. Príde iste, nepochybne, keď sa vykántrime jeden druhého. Prvej — hm, nebol by celkom istý.“

„Vinovatosť neveriť, keď je už v ceste. Prichodí už. Vo svete veje nový duch, zasa bratstva a rovnosti. U nás je pred samými dverami, iba ho vpustiť, nech vojde. Život a príroda, človek a jeho skutky, všetko má zmysel a vyšší cieľ. Nekonečné sa mieša s dočasným, duch presakuje surovú hmotu a utvára nové útvary, aké neboli. Tak stúpame od hodnôt nižších k vyšším, až prídeme k samému svetlu, večnému ideálu. Vtedy zavládne naše kráľovstvo: zo zrúcanín nový svet svornosti a slobody, krásy a dobroty.“

Barták pozeral naňho veľmi pozorne, z oka šibali blesky proti nemu. Brat akoby sa bol premenil. Z nových svetov vial nový vzduch okolo nich a opíjal, opájal.

Naostatok prečo sa neblížiť ideálu. Ľudstvo sa mu blíži, hoci pomaly, a príde k nemu, schytí ho rukou. Ale kde sú cesty, ako? Či by sa ich nedalo urovnať trochu, aby časy nadišli prvej?

„My v bohu a boh v nás; inej cesty niet.“

„Že niet? Ako by nie? Dôvtip. Môže mnoho, skoro všetko. Pozrime na perotinku^[9], či je to nie triumf dôvtipu: stroj pracuje sám, chytrejšie, a tlačí krajšie než ruka ľudská. Usporí robotu, kde pracovalo na ruku desať osôb, pracujú dnes dve, a robota päťnásobná. Či je nie pokrok, keď zárobok padá hotový, bez roboty? Pomaly ľudia nebudú musieť robiť: stroje ich vymenia v robote a budú zarábať. I to je cesta k pravde a spravodlivosti: nebude otrokov roboty toľko ako dnes. Naostatok ich ani vôbec nebude, keď stroj za nich odbaví. Nastane rovnosť, nik nebude musieť robiť a závidieť iným, ktorí nerobia.“

„Nie, tá rovnosť nebude,“ odporuje mu Lukáš Blahosej. „Ľudia bez roboty by neobstáli, tak ani rovnosť práce. Ale rovnosť v dokonalosti môžu dosiahnuť len všetci spolu, vždy bližšie k ideálu. V ňom sa stretnúť, a rovnosť by bola hneď medzi tými, ktorí sú v jeho dvoroch.“ Pozrel na brata zboku, ktorý zas, nachýlený nad ním, pokyvoval hlavou. Prisviedčal, ale v očiach je pochyba. „Či nie?“ Pozrel mu už rovno do tváre.

„Rovnosť a spravodlivosť i právo len na ohnisku ideálu: tam,kde horí posvätná obeť. Neprídeš k nemu bez Kralickej alebo bez Vulgaty^[10], kto neuznáva šesťdielnu. Cestu nenájdeš inak…“

„Možno,“ uznal i druhý; oči sa mu usmievali nežne. „Viesť ľudí k náboženstvu káže vám váš stav. Nehaním. Voďte ich, hoďas i mňa, ak ma zdoliete priviazať na tú svorku. Do tých čias pôjdem svojou cestou, ale ta, kde vy. Možno, pôjdeme i popri sebe. Rád by mal takých spoločníkov do cesty.“

Večer sa nachýlil, keď Lukáš Blahosej vyšiel do ulice. Bartáka nechal v pajte. Tam vo voze so senom mal i nocľah.

Pred budovou s otvorenými oblokmi váhal. Pozrel do dvorany s lavicami v radoch. Neboli stoly o nohách nakríž, ako v jeho škole, kde drvil donáta^[11]. I mapy po stenách, obrazy zvierat a zemeguľa.

Do kútov sa už začínalo vkrádať šero, ale oproti otvorené dvere ukazujú chodbu, kde ešte dobre vidno. Na nej sa razom ukázala tona a za ňou územčistá postava chlapa. Okolo širokej tváre trčali mu vlasy už hodne šedivé, ani páperie, keď obsype hlávku púpavy. Čierne oči sa rozšírili, keď zazreli pod oblokom cudzieho človeka.

„Tu nič nekúpime,“ zahundral, majúc ho za kupca hádam pre ten tľapkavý klobúk.

„Viem — nekupujete, ale predávate múdrosť a bázeň božiu.“ Chcel mu zalichotiť, lebo s omrzeným chlapom nikam.

„Veru múdrosť a bázeň božia!“ rozhorčil sa. „Kto nakriatne tú háveď? Strela im do pečene! Na ne nie subtílna panna, ale chlap a feruľa, alebo aspoň dobrá lieskovica. Zíde sa vyprášiť kabáty a ešte skôr vigančeky^[12]. Viete, že dievčiská, takto v jednej hŕbe, keď sa zídu, akoby ich preleteli všetci čerti. Horšie sú od parobkov. A ako vedia premyslieť! Včera mi vzali vahan, čo z neho dávam kurám, a nabrali doň kdesi haseného vápna vrchom. Čerti vedia, kde ho vypriadli. Vahan mi postavili predo dvere. Tu mi zabúchali na dvere a začali kričať, akoby ich na nože bral. Vyletím z pitvora, čo sa stalo: a nohou rovno do vahana. Bol by ju zdrapil daktorú za pačesy, ale kde sa podeješ, keď ti je plná črievica vápna. Tam uskočili a chichotali sa spoza uhla. Čertice!“

Pokrútil hlavou od hnevu i stiahol tuho mocné biele obočie. Dupol nohou o podlahu ťažkou črievicou o podkove a mosadznej pracke. Mal tmavosivý oblek, hádam rovnošatu z predošlého storočia, možno z časov Laudona^[13].

„Ej, nebola by sa vyškierala kedysi mne do očí. Keď sme šli rekvirovať, dievky hneď na vôdor alebo na šôp do sena. Čo nemala filipa, skočila do komory za zápravu. Zaškrečala ani kvočka, keď sme ju vyvliekli a veru i pokrtušili akomak. Ej, neukazovali sa veľmi, neukazovali…“ Zasmial sa, ukázal zuby, medzi ktorými bola štrbina.

„A má mnoho žiačok?“ spýtal sa ho, pretrhnúc mu staré spomienky.

„Koľko by chcela, našlo by sa. Idú za ňou, he-he-he, ako kurence za dobrou kvočkou. Ciepkajú, najviac domŕzajú, ako taká háveď. Ale pred ňou neopovážia sa zadierať do mňa. Drží ich dobre v reze, hoďas nevidno, vidíte, brezové prúty, ani len poriadnu lieskovicu. Vie ich krotiť akosi inakšie, he-he-he. Ktovie, ako? Ani ferule nieto, ani signum^[14] nedá nosiť. Vie akosi s nimi zachodiť nasucho.“

Lukáš Blahosej pozrel ešte do dvorany, kde vládne tak rozšafne panna, ktorá privinula k prsiam detskú hlávku o vrkôčiku ako myší chvostík. I teraz sa mu belie pred očami rojtička^[15] okolo jej dievčenského hrdla. Odobral sa od starého obšitoša, ktorého trápia šantovné dievčatá. Vie, kde býva umelá pestúnka mladých sŕdc, ťahá ho tuho do Oceľovej ulice, ale povinnosť je povinnosť. Tomu tam v pajte sľúbil, že ho vymôže zo zajatia. „Bratia sme,“ osvedčil sa mu pred odchodom. „Budeme stáť jeden za druhého, a čo by hromy bili…“ Nuž nie ísť, kde ťahá srdce, ale kde volá povinnosť. Hľa, začína sa už to, čo im neraz staval pred oči bratislavský Ľudovít. „Postavili sme sa do služby ducha, musíme kráčať cestu života tŕnistú^[16]…“ Obšitoš^[17], hrdina z napoleonských vojen, ktorý miesto predsiene niektorého erárneho úradu stal sa sluhom v štepnici, známej dievčenskej škole a či skôr vychovávateľskom ústave, nachýlil sa z obloka a pozerá za neznámym, ako ide dolu Prosovou ulicou.

Prišlo mu prejsť ulicami s divnými menami. Nie všetky boli tiché ako Prosová. Domy v nich veru nie ako v Nemecku, v Halle, alebo v takých vidieckych mestečkách: malé domce, slivkové sady, pôľkové ploty. Tu i úhľadné domy, miestami paloty. V bráne nejedného drabant^[18] so šabľou, inde sluha, vyholený, vo vyšnurovaných hábach, uzapínaný až po bradu, hoci sa štica parí, lebo pripekalo nemilosrdne celý deň. Prechodia i kočiare, hrmia ťažko a drgajú po zvariakovej dlažbe; na vysokom sedisku pri vážnom kočišovi ešte vážnejší sluha pod dvojrohým klobúkom s kystkami.

Vo Vojvodskej ulici už bolo veľmi živo. Vyhrnuli sa večierkom mešťania sťa včely, keď sa pražia o Pavle^[19] na poludňajšom slniečku. Chodia, strcajú sa, panie strieľajú okom do obchodov, niektoré i vchádzajú. Jesto na čom pásť oči, obchod pri obchode, tovar od výmyslu sveta.

Zastal pred domom na poschodie, ktorý mal pred vchodom prázdnotu ako malé námestie, že sa doň vchodilo zboku. Prízemie mu zabral obchod až po bránu, ktorou sa dá vojsť i vozmo do dvora, len ju otvoriť dokorán. Takto stačia i dvercia pri bráne, ktoré vedú do dvora, hádam i do domu. Nad vchodom do obchodu je skvelý nápis: „Fabián Beznožek. Predaj tkaného a pleteného tovaru. Výroba vo vlastných dielňach.“ Nad nápisom Lukáš Blahosej mohol sa kochať v obraze, ktorý predstavoval krosná. Nad nimi oblúkom zlatými písmenami Ku zlatým krosnám.

Veľký obchod, vidno, vývodí i nad staršími. Subjekti^[20] tamdnu skáču, usilujú sa, krídla na kabátoch len tak opálajú. Učni sa strcajú, pomáhajú snímať baly z políc, rozkladať na stole, pred panie, zas vykladať ich, skadiaľ prišiel. Na dlhé stoly padajú závažné kusy ani olovo bieleho plátna, zas cajgu^[21], že len tak zdudnie pod nimi. Ale zašuchoce neraz i jemná látka sťa pavučina hodvábu alebo hybkého mušelínu. Panie v čepčekoch, ale i ozajstných čepcoch prezerajú, mädlia pod prstami, na líce i naopak, jednajú sa. Jednajú sa tuho, vyčítajú i hania, dajú zhadzovať iné a iné kusy a znovu sa jednajú. Kde sa strhne hádka alebo priečka, ta prikvitne vysoký, tučný chlap, hľadí doniesť veci do poriadku. Krídla zelenkavého kabáta lietajú naširoko, najmä ak sa obráti náramnejšie. Čierna brada sa mu spúšťa skoro po prsia, iba čo presvitá cez ňu trochu bielej košele a okolo hrdla biela hodvábna šatôčka. Okrúhle bruško drží v hŕbke červený brusliak s čiernymi kockami a pozlátenými gombíkmi. Brada, predtým hustá, solídna, teraz preredla. Nie že by bola vypĺzla, ale preto, že v jej záhone sa naukladalo mnoho sadla; kde bola prvej rovina, dneska sa vypučili kopce a chrastina v nich zredla, lebo sa pôda rozšírila pod ňou. Keď sa zamieša do rozhovoru alebo jednačky, jeho hlas hrmí celou miestnosťou. Čierne oči šibú jednostaj sem a tam, čakajúc, skadiaľ prichodí pohroma alebo osoh. Ak zbadajú neporiadok alebo chybu, švihne z nich blesk, a ak je niečo horšie, stiahnu sa i obočia s hrozbou, na čele navrú žily. Mocný chlapisko hrnie potom ani tmavá chmára úzkym priestorom za stolom a socia všetko nabok. Subjekti sa uhýnajú, učni sa krčia: najradšej by mihnúť niekde do myšacej diery.

Lukáš Blahosej stojí a obdivuje ruch v dome i gazdu. Ako sa tu pracuje! Vlastne ustavičný jarmok. Výrobky ľudskej zručnosti idú do veľkého sveta, peniaze sa hrnú skoro riadnym prúdom. Ľudskú prácu poháňajú peniaze a práca donáša peniaze; mocný domáci pán sprostredkuje a prijíma, ale obecenstvu sa ukazuje ako sluha: hľadá jeho vôľu, hladí ulahodiť. Lukáš Blahosej pozeral naň s hrdosťou. Hľa, nápis v rodnej reči nad vchodom, svojský život prúdi mocným ruchom v tejto oblasti, keď inde ledva sa opováži vyjsť z domácich kútov predo dvere.

Zazrel i paniu v čiernych šatách, okolo hrdla zlatá reťaz visí dolu prsami. Čierne vlasy tvoria vlny nad čelom a spúšťajú sa hlboko do slúch. Kyčka sedí na tyle pod čepčekom z dobrých čiernych čipiek. Tvárou jej hrá dobrý úsmev, drží skromne svoje miesto, kým pán domu zaberá celý dom svojou osobou, i dom mu je tesný, tisne sa na ulicu prudkou, náruživou činnosťou.

Lukáš Blahosej priblížil sa k nemu a predstavil sa. Čierne, náruživé oči pozerajú naňho skúmavo: chceli by sa vynájsť, kam ho vradiť, do ktorej priehrady ľudí. Čo tu chce? Či je kupec alebo veľký pán? Ešte ťažšie sa mu bolo vynájsť, keď mu hosť vysvetlil v starobylej reči Kralickej, po čo prišiel: že ho chce odviesť do pajty v Prosovej ulici, kde čaká Anton Barták slobodu, nevediac, kam sa obrátiť v pomykove.

Pán Beznožek vstúpil do seba, oči umkli kdesi, že sa už nedali chytiť. Na čelo vystúpila chmára i začali navierať žily. „V zlý čas ste prišli, pán tento, Blahodej. Vidíte, robota neodkladná,“ rozhodil ruky, ukážuc na obchod, v ktorom hučí ani v kláte včiel. „Nemôžem odskočiť ani na chvíľku. Nemôžem, darmo. A keď zatvoríme, iné povinnosti: národné, vlastenecké. Musím odviesť svoju čeľaď na besedu, ktorú práve dnes odbavujeme. Počiatok o siedmej.“

„Beseda?“ zhíkol Lukáš Blahosej. Zahrali v ňom všetky žilky. „Na besedu som sa nadhodil — na besedu…“

„Na besedu, vážený pán, ozajstnú. Hudba, spev, rečňovanky.“ Vystrel sa, napäl prsia, že hlava sa hodila nazad. „Vlastenecká slávnosť, ukázať, že sme tu a budúcnosť naša…“

„Naša — naša,“ opakoval Krasoň trasľavým hlasom a v ňom sa rozliala istota, že idú časy nové, ktoré odnášajú bútľavinu a hníľaď, ženúc všade bujnú, zelenú mlaď v dúbravách. Sprvu ho zarazilo, že si nepovšimol jeho prosbu a hľadel sa jej vymknúť. Už sa ho mal vôľu spýtať, či čítava Kralickú šesťdielnu, ale teraz zabudol na všetko. „Tak by šiel i ja!“ zvolal s oduševnením. „Šiel by, hoc som nie tunajší.“

„Ale vlastenec, myslím,“ upreli sa naň čierne ohnivé oči. „Spoľahlivý, bez úhony?“

„Bez úhony — hm,“ rozmýšľa, ale sa zobral a pozrel smelo do čiernych očí. „Ja myslím, spoľahlivý,“ potvrdil nahlas. „Len by mal s kým ísť, neznámy ešte.“

„Pravdaže, pravda,“ škrabkal sa gazda v brade, „trochu zapletená vec. Nevedel by nájsť radu — nevedel…“

„Ale, apúlik, ako by si nevedel?“ ozval sa mäkký hlas spoza chrbta pánovho. „Predsa vieme, čo robiť v také príhody.“ Pani mu položila dlaň na rameno. Bola plnej postavy, roba na mieste, ale bola skoro o hlavu menšia od neho.

„Ale dovoľ, mamúlik!“ zahriakol ju a žily počali mu navierať. „Naozaj neviem, pri najlepšej vôli…“

Zasmiala sa sviežim hlasom. Hosťovi znel ani milá hudba. „Pomôžem ti ju nájsť ja. Pán pôjde s nami, náš hosť…“

„Čo máš olovo v nohách, holomok?“ okríkol gazda učňa, ktorý predsa sa ponáhľal, že čierny dlhý kaftan vial za ním ako vo vetre. „Ale pôjdem ja skladať baly?“

„Apúlik je už taký,“ vyhovára sa pani trochu zahanbená, že domáci pán nechal hosťa a okrikoval zle pred ním svojich ľudí. „Pôjdeme my k nám — bez nás sa tu zaobídu…“

Chcela ho odviesť, bol by šiel s ňou vďačne: milá, srdečná žena. Z nej sa šíri dobrota: ublažovať a tešiť iných. Ovialo ho od nej čosi domáce, svojské. Ale tu sa postavila zasa povinnosť. Nazad do pajty oznámiť, že mu zuby klepli nadarmo. Po toľkých sľuboch nevykonal nič. Pani ho prepustila, ale mu prikrútila, aby sa ponáhľal a vrátil sa čím skorej.