ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obedovali priatelia u Slepého bociana sami. Jurko chodil pilne po okolí; dobre sa mu vodilo, pytlíky sa míňali. Obsluhoval ich sám pán hostinský v bielej tenkej košeli. Naschvál si neobliekal kabát, ukázať, ako u nich v horách jemne pradú a tkajú. Iba keď videl košeľu na Lukášovi Blahosejovi, trochu ho heglo, najmä že je to práca príčinlivých rúk jeho mamy. „Usilovní i tam kdesi pod Tatrami. Ak sú Tatry vrchy, tak je pravda, že vo vrchoch ľudia hýbajú rozumom i rukami pilnejšie ako na rovinách.“ Ľutoval, že v tomto období nemôže ich počastovať vychýrenou jeleninou, ktorú dostáva obyčajne z Besného Újezdu, z panstva jeho milosti baróna Drobnitza, ani lososovinou z rieky, ktorá tohto roku neoplýva rybami ako indy. Zato ich počastoval šťavnatým stehnom škopca. Spravili ho na divo, k nemu im predložil zavárané brusnice a rýdziky. „Tiež z našich vrchov,“ pochválil sa, „Je tam všetkého dosť, a usilovnosti najviac. Preto nieto ani chudoby. Chudoba sa drží lenivosti za sukňu.“

Prisviedčali mu, brali si rýdzikov, naložených na kvase s kôprom a rascou. Boli ako remeň, temer chrumkali. „Častujete nás, vlastenec, ani kráľov od Východu!“ chválil ho Janko Chlebnický.

Vybrali sa do Vojvodovej ulice. Zlaté krosienka boli dosť opustené, kde-tu sa ukáže osamelá ženička, kúpiť na futro, alebo plátna na posteľnú plachtu. Bohatý mešťan sa hneď ukázal vo dverách: klaňal sa, ale pod spôsobom, nie prihlboko. On vie navlas odmerať vyvýšenosť hosťa hĺbkou poklony. Nech bude komu česť, tomu česť, pastierovi trúba.

V tie časy zahol spoza uhla domu na priestorček pred vchodom pán hlavný radca. Bol inakší od inokedy. Mal ústa na gombičku, okolo nich mu potrhávalo ako indy, ale v očiach, na tvári potulovalo sa mu čosi jasného, dobrého. „Ja som šťastný — najšťastnejší chlap v tomto starobylom meste.“ Také čosi kričalo z neho naďaleko. Priatelia sa poklonili, on im dal prst pravej ruky. Domáci pán sa poklonil o mnoho stupníc hlbšie než prvej. Krídla dlhého kabáta zahojdali sa ďaleko nazad.

Pri pánu hlavnom radcovi cupkala jemná vyobliekaná dáma. Na žltkavej sukni o veľkých tulipánoch malinovej farby povievali široké rojty jedna nad druhou, zboku zasa ako dve zásterôčky. V ruke mala hodvábny slnečník s rúčkou, možno zo slonovej kosti. Predstavili ich dáme, tak sa dozvedeli, že je to sama jej milosť ,pani hlavná radcová‘.

Aký rozdiel od muža k žene! Suchý zošúverený viedol sa s driečnou, bujnou krásavicou, tenkou v drieku, ale s vypuklými formami. Sukne sa vlnili vábivo pod oblým zanášaním ľadví na jednu a druhú stranu striedavo. Kosička, spätá pod hruďou, tvorila kopce, dolu ktorými sa knísali červenkasté strapčeky okrajov. Na okrúhlej briadke sa triasla jamka, keď sa červené pery ani malina sťahovali na úsmev. Belasé oko pod tienistými obrvami záľubne behalo po nich, dotklo sa viac ráz najmä Lukáša Blahoseja. Pán hlavný radca by bol rád vošiel do obchodu, ale jej milosť sa neponáhľala. Pozrela na muža významne, dodávala mu chuti. „Tak, cipuška, tu naši mladí priatelia spod Tatier.“ Predstavil jej veľmi slávnostne Krasoňa i Chlebnického. Pokývala hlavou roztržito. Jej oko sa vrátilo zasa ku Krasoňovi. „Azda budeme mať šťastie. Tešilo by nás.“

Ale pán hlavný radca bol ako na tŕňoch.

„Nuž, cipuška, či sa bude páčiť? Pozrieme,“ obrátil sa k priateľom, „poklady, ozajstné poklady na sklade.“

Ale bohatý mešťan zakročil rozohnať rozpaky. Mocným hlasom zvestoval priateľom: „Moji tamhore vás čakajú. Nech sa páči rovno. Je i panna Vlastimila. Pomaly sa pohneme.“

A naozaj tamhore boli napohotove, všetko vo svetlých šatách. Pod slameným klobúkom oko Vlastimily bolo ešte hlbšie. Nepatrná stvora len na odskok sa dotkla ich postavy bezvýrazným okom. V ňom predsa akoby čakalo niečo, ale sa hanblivo skryje za tajomné záhyby, keď sa priatelia spytujú zrakom, čo to čakalo, na koho čakalo. Prekvitá i nepatrná stvora. Bezvýrazná tvár zatutláva radosť, keď sa hrnie do nej valom. Lukáš Blahosej pozrel naliehavo do hlbokých očí, vydržali ten prudký vpád. Zabúchalo mu srdce, kdesi na samom dne postretol samého seba, tuláka, na výlete do dievčenských očí a srdiečok. Na nepatrnú stvoru pozrel mužským, nežným okom: na bezvýrazné líčka naskočila rumeň, v očiach zablčalo.

„Nože, no — sestrička!“ prihováral sa jej nežne Janko Chlebnický. „Nie si ty najostatnejšia medzi všetkými. Mne si milá…“ Zas by jej hlavičku vďačne videl na šnurovanom dolománe. Pohladil by ju po svetlých vláskoch. Usmial sa. Možno by uľahla, urobila si ako jamôčku a pritvorila sivé oči. „Pán hlavný radca je dolu v sklepe,“ zvestoval jej.

„Pôjde s nami?“ zaspieval mu jej hlboký hlas. Zalichotila mu zas mäkkosť a ohybnosť z neho. I oči sa ho dotkli povďačne. „Ale nie, nepôjde, povedal…“ Jej zvučný hlas akoby bol zamrel.

„I ja myslím, nepôjde,“ prisvedčil jej. ,Iba ak by šla i ona.‘ To už nepovedal, nevedieť prečo. Iba si pomyslel.

„Poďme chytro!“ náhlila ostatných. Bol pri nej akoby nepokoj. I panej dávala slnečník z čierneho hodvábu do ruky, len aby sa zrepetila skorej.

„Ach, deti moje! Nedáte pokoj!“ odhrýzala sa. „A mám hotoviť všeličo. Viete, čo ma čaká zajtra.“

„Pomôžeme vám — len poďte!“ sľubovali jej.

„Ani ja nemám školu,“ oznámila Vlastimila, pozrúc na Lukáša Blahoseja. „Dala som im vakát do pozajtre.“

„I jej milosť pani hlavná radcová je dolu,“ riekol Chlebnický tíško, keď mali schodiť dolu schodmi. Strhla sa, pozrela naňho s povďakom. Zaradovala sa, slúchol vnuknutie, ktoré ho nadišlo upozorniť ju, kto je s otcom. Stíšila krok, z nohy na nohu išla pri ňom dolu schodmi.

Keď prišli pred obchod, strojná žena sa obrátila prudko. Pohodila kašmír oceľového lesku s belasými nevädzami a rozpereným zeleným listom a prišla do farbiarne, zvolala: „I ja by šla!“

„Ach, ako by nás tešilo, keby jej milosť pani…“ Bohatý mešťan chodil okolo nej. Pozeral jej do očí žiadostive, i hlas sa mu triasol rozochvením.

Chlebnický trafil pozrieť na nepatrnú stvoru pri svojom boku. Nepozerala v tú stranu, kde domáci krútil, ba ani keď zahrmel na pomocníka: „Zlož, ako svedčí, ten odstrižok. Zanesieš ho jej milosti…“ Stisla pery, jej bezvýrazná tvárička zmeravela. Iba spustené viečka sa potrhávali.

„Poďme my!“ zvolal rozhodne. „Váženej panej je náhlo — má moc roboty nazajtra.“

„Už by si len poradila — počkajme!“ tíšila ho pani Kristína.

„Bude dážď!“ upozornil ju, sám nevedel prečo. „Porúčame sa!“ poklonil sa pánu hlavnému radcovi a jeho panej. Hodil rukou bohatému kupcovi. „Veď nás vy dohoníte.“ I pohol sa rozhodne. Nepatrná stvora sa ho držala. Bolo jej, akoby bola veľká bezpečnosť za jeho šnurovanými prsami.

Pohol sa i Lukáš Blahosej s Vlastimilou, za nimi Berta Hostislava s matkou. Pán hlavný radca s paňou zaostal v sklepe. Všetci boli vzrušení. Chlebnického držanie nepadlo im do očí sprvoti, ale teraz tušili, že malo ostrie priamo proti vyparádenej panej.

„Nerád vyčkávam,“ vyhováral sa idúcky nepatrnej stvore. „Jej milosť pani hlavná radcová azda odpustí. I pozde by bolo…“

„Ale dážď nebude,“ riekla nepatrná stvora, pozrúc na nebo; koľko ho bolo vidieť z Vojvodovej ulice, bolo čisté, belasé ani šata.

„Nám nie, vážená panna.“ Pozrel na ňu ako na niečo veľmi blízke, drahé. „Nám sa smeje nebo.“

I ona pozrela naňho, úsmev v tvári. Aký bol milý, tento čierny, brčkavý. Keď ho zazrela na besede, skoro sa zľakla jeho čiernych očí. Boli také náhlivé, prudké, akoby sa chceli vlámať do zatvorených zámkov. Teraz sa ich nebojí. Žiari z nich na ňu len oddanosť a veľká dobrota.

Vo Velehradskej ulici, kde sa vzal — tu sa vzal, prikmotril sa k nim Jakub Bosý. Bez všetkého sa postavil k Berte Hostislave. Pozrela naňho zboku, jej červené, svieže pery sa zasmiali. „Odkiaľže tak znenazdania?“ prekárala ho. „Za nami ide ktosi. Veru pozor — bobo!“ Bosý sa zobzeral veľmi pilne, ona sa zasmiala, ani čo by mala striebro v hrdle.

Šli najprv vo troje, ale trom nieto dosť miesta. Matka stíšila krok, začala zaostávať, až ostala ona sama za troma pármi. „Ach, ako ja rada, keď sa mladí majú radi!“ A povzdychla si.

V červenkastej Velehradskej bráne pozeral za nimi i strážnik z kameňa, ktorým je podstavený uhol, aby kolesá nezavadili oň. Pokrúcal hlavou. Tri páry, a za nimi kráča široká matróna v čipkovanom čepčeku škoricovej farby. „Ani kvočka za kačíčatami. Nejdú, kde ona chce, ale ju vodia, kde ony chcú…“

Za Velehradskou bránou sa otvoril vonkajší svet pred očami. Vysúdili ho z mesta, nechali ho čakať pred ním a pýtať sa, kedy ho vpustia doň. Ale je priveľký. Rozložil sa tam, polihujúc lenivo pred bránou; alebo je priúzka, nemohol by sa vkradnúť cez ňu. Hneď polia, švábčiská a zbožie: i blyští sa valná rieka spomedzi vrbín a jelšovia. Za riekou briežky a dúbravy: pýšia sa, že sa dnes práve obliekli do najväčšej nádhery. Hľa, dolieha až hen spoza rieky vítanka dúbrav: kuku-kuku…

„Jaj, chodníček, kdeže to ideš, kde?“

Voviedol ich rovno do žita. Prikrylo ich ani more, ktoré sa valí kamsi dlhými vlnami. Široká matróna stojí osamelá na brehu šíreho mora. Malý kŕdlik zanikol v ňom kdesi: nevidno nič, iba vysoké pero z kučmy toho pod šabľou. Nuž ono sa hýbe nad morom, tiež hore-dolu… Nech som dobrý, i malé akési vlnky v tých veľkých, veľmi neporiadne, pohýbané. I pridusený chichot: bác! Čosi pľaslo, alebo, hm, mohlo by byť, keď sa duše prelievajú v tuhých bozkoch. „Nože, no! Pochabá detva!“ zašomrala. „Varuj!“ Nie, neskríkla, nepatrí sa. Iba zakašľala.

Vyšli šťastne z mora na zelenú lúku. Zrazili sa znovu do párov. Až tu vyrozumeli, že im pribudol Bosý.

„Ako sa máte, pán Bosý?“ prihovoril sa mu Lukáš Blahosej.

„Teraz nie najhoršie. Botanizujem. Gazda ma poslal pozrieť do žít, či sa nenájde červená nevädza niekde. Ja som ju ešte nevidel.“

Pokrúcali hlavou na červenú nevädzu. Chlebnický riekol ticho nepatrnej stvore: „Ja myslím, že natrafil na červenú. Len pozrite na ňu!“ Slnce svietilo na lúke. Berta Hostislava sa červenala. I Vlastimila v žltkavých šatách vznášala sa ani vidina po zeleni lúky. Hádam nebola taká šťastná od tých čias, keď sedela s mladým priateľom, ktorý jej tak pekne rozprával o všetkom, pričom jej srdce búchalo radosťou a úzkosťou. Teraz mala jeho pri sebe, hľadá a upevňuje spojivá medzi bratmi. Budú zas jedno srdce, jedna myseľ, bez hádky, čo nás vytrhne: či veda a jej pochodeň, či ideál, ktorý mŕtvu hmotu miesi v nástroj vôle božej. On zas pozrel na čiernookú. Na zelenej lúke sa mu ukazuje, že nikdy mu nebola bližšie. Obom sa ukázal pred očami vábny obrázok. Neveľký domček so záhradkou pod oblokmi: orgován, pivónie, v lete slnečnice, podjeseň nádherné ďordinky^[107]. Godra ich vraj kdesi začal pestovať voňavé^[108]. Štepnica pri domci, ak nie ako tu, ale predsa štepnica. Bez nej ona by nebola ona: ona by si cnela za ňou, on si ju nevie predstaviť bez nej. Ona je rámec, hodný jej krásy, miloty a vznešeného srdca. Krásopanna zo štepnice; kto chce jej bytosť mať, aká je, nech ju zo štepnice nehýbe.

„Poďme hľadať červenú nevädzu,“ zvádza ju Bosý. „Pri vás ju ľahšie nájdem. Ako hľadať nevädze, keď som stratil srdce? Pohľadajte ho tam kdesi u vás…“

Berta Hostislava sa zohla, odtrhla králik.

„Toto je zriedkavá rastlina. Doneste ju doktorovi, uvidíte, pochváli vás.“

„Donesiem mu hoci skoroceľ a stračiu nôžku.“

„Kúkoľ má tiež pekný červený kvet.“

Išli lúkou, odbehúvali od chodníka. Matróna pozerala na nich. Ako je rada, rada, keď sa mladí radi.

„Už ju mám!“ zavýskal.

„Červenú nevädzu?“ Priskočila k nemu.

„Ďatelinu štvorlístkovú. Bude vám: vaše šťastie — moje šťastie.“ Vzala ju s poverčivou radosťou, prihodiac si ju na prsia. „Keď prídem domov, schovám si ju do Slávy dcery. Bude na pamiatku.“ Povedala to už veľmi vážne.

„Ja by sa čosi spýtal, Berta Hostislava. Nechce sa mi z tohoto miesta, kým nezviem, čo chcem vedieť.“ Pozrela naňho a usmiala sa, nech sa len opýta. „Či ma radi trošku, trošičku?“

„Hm!“ naklonila hlavu nabok. „A ste vlastenec?“ Trafil ho jej pozor skúmavý, vážny. „Len doprosta, úprimne!“ Položil ruku na prsia a pozrel na ňu slávnostne. „Preukázali ste sa? Obetovali národu zo svojho?“ Pozrel na ňu skoro bôľne, rozšíril ruky bezradne, ukázal na obnosený oblek s ošúchanými švíkmi. Čo môžu od neho žiadať, keď je ako kostolná myš? Keby mal! Podsýpal by on inakšie než jeho grófska alebo kniežacia milosť.

Nuž zle mu je, zle. Oblek ešte-ešte, ale črievice očaptaveli. A čo, keď sa podošvy zoderú? Aspoň šťastie, že sú časy, ale keby prišli pŕšky? Hanbí sa takýto ako pes. Nie pred mamou — ona je dobrá, zhovievavá, ale pred pánom otcom. I dneska sa hanbil cez mesto s nimi — čakal radšej pri Velehradskej bráne. Zle je naňho, zle: nedajbože prísť ku grošu. Vo Svite mu nedali dosiaľ ani groš. Dr. Obuštek mu povedal, keď pýtal uňho čo-to, že mu u nich neskape. Ak nevyplatia hotový groš, uznajú peniaze ako dlh, z ktorého bude ťahať riadne úroky. Len či je on taký boháč, aby mohol dávať svoje peniaze na úroky!

Berta Hostislava pozrela naňho opovržlivo. Aký človek! A či ešte nevie, čo je Svit? Z neho vyjde sláva a osveta národa. Ako mohol vystíhať peniaze od dr. Obušteka? Či vari dr. Obuštek nemá tiež obšúchané šaty? Či neučí dievčatá, zasa učňov a tovarišov: a od koho pýtal plat? Padali naňho blesky z jej pekných očí. On len počúval. Už sa neopovážil ani nadhodiť, že on jej Bosý, a nie dr. Obuštek.

„On ako my,“ vyčítala mu. „Ale on robí povinnosť, a my zaháľame.“ Hanba pýtať peniaze od národa, keď ich nemá, ale musí ich ísť pýtať a vyberať ako žobrák. Keď sa už nemôže zaobísť, ona mu dá svoje peniaze, čo jej nadávali. Nech sa už neopováži vziať od doktora Obušteka ani groša. Ani sa už neusmievala, v očiach nevykúkali smiešky. Bolo na nej čosi veľmi prísne.

Zľakol sa veru ani psík, keď zdvihnú naň prútik. Prestupoval pred ňou z nohy na nohu. Kde sa podieť? On tu vytŕča okále na ňu na lúke, a Berta Hostislava kde je? Tam kdesi hore, hore. Pozerá stadiaľ a posiela naňho blesky a hromy.

Zložil ruky a prosil, aby sa už nehnevala. Zaboží sa jej, hoďas i zaprisahá, že nevezme ani groša od doktora Obušteka. Jej bozkáva ruky-nohy, ale ani od nej by nemohol vziať. Ako? Či je naozaj žobrák?

Udobrila sa zas, Bosý začal hľadať štvorlístok, ak by ho našiel.

„A keď budete mať úrad,“ opýtala sa ho znezrady, „čo urobíte za národ?“

„Budem mu dobrým úradníkom…“

Pozrela naňho spod chmár. Dobrý úradník môže byť ktokoľvek: i jeho grófska milosť je dobrý úradník. Od neho sa pýta čosi viac, takého vlastenca!

Čo také? Nech mu vysvetlí. Ale čo mu má vysvetľovať? Veď je vlastenec, má cit. Potom býva vo Svite medzi učenými, azda len pochytil čo-to od nich. Hm, učení a vzdelaní! Nie je len tak ich sa vypytovať. Nech sa spýta básnika, ako sa skladajú veršíky, odpravil by ho, aby šiel radšej pozrieť, ako sa kydá hnoj z maštale.

Ani to sa jej nepáčilo. Čo sa má vypytovať básnika, ako básni? On sa nemá čo spovedať nikomu, čo mal povedať, povedal vo svojich dielach; len ich čítať.

„Koľko ráz ste prečítali Slávy dceru?“ spýtala sa ho znezrady.

Čože ju to zašlo dneska? Obracia ho sem a tam a pritom pozerá, hej veru, pozerá, že by sa vovliekol do myšacej diery pred ňou. Stál pred ňou, akoby sa bol obnosený oblek premenil v sieť, do ktorej ho lapili, že sa v nej musí hádzať; alebo akoby mu z čaptavých črievic vykukovali holé palce.

„Viete daktorú znelku naspamäť?“ spýtala sa ho ešte. „Jesto ich vraj dakoľko, ktoré si vraj hodno zachovať a nosiť sebou všade.“

Čo jej povedať? Neopovážil sa vyjaviť, koľko ráz prečítal Slávy dceru a koľko si zachoval z nej. Ona už nenaliehala, ale ani nepozrela naňho svojím usmievavým okom. Bolo mu, akoby bolo slnce zašlo odrazu, a on tu stál v tme ani v rohu.

„Berta Hostislava!“ Pristúpil k nej a chytil ju za ruku. „Nehnevajte sa. Radšej vám poviem pravdu. Mám tvrdú hlavu. Keď čítam veršíky, myšlienky sa mi rozliezajú ani raky z vreca po pažiti. I sošil sa — daromná hodina. Moja hlava je taká.“ Bol veľmi zronený. Myslel, že je tu zhuba; Berta Hostislava nepozrie naňho. Ale zas len pozrela. Možno sa jej ho uľútilo. I oči sa mu usmiali.

Začala sa chichotať. Že ak nebude môcť zaspať, nech vezme Slávy dceru, alebo Ružu stolistú. Ale nájde i súcejšie verše: vítanku milostivej vrchnosti v Záblatí. Pekné, dlhé verše na ríf, nie krátke sonety. Ako sa mu vraj páčili Starožitnosti? Tie sú nie vo veršoch, dajú sa čítať od vážnych učencov. Pavol Jozef^[109] kladie slovo k slovu ani klenotník, keď stýba perly jednu za druhou. Tak povedala o ňom Vlastimila; ona sa už rozumie do veci. Pozerala naňho zas jasným okom, že sa zľakol znovu, čo to ide byť. „Nuž čo! Povedzte úprimne, páčili sa vám? Nie, tak sa neráta! Pozerajte na mňa, do očí…“

Ukrutná stvora! Pri nej nemôže pritajiť nič, ani sa pretvarovať, nie to zohýnať. Príde hneď do závozu. Zas len prichodilo prosiť, aby sa nehnevala. Ani sa mu nesnívalo dosiaľ o Starožitnostiach.

Nuž dobre, nebude sa už vraj s ním zhovárať. Obrátila sa k jarku, kde sa beleli jasné kystky na dlhých zelených byliach. Šiel za ňou, začal prosiť, aby sa už nehnevala. „A o čom sa budeme zhovárať?“ spýtala sa ho a pozerala naňho opovržlivo. „Azda o kapuste v hrnci, ako vošlo do nej prasa? O knihách sa nemôžeme. Alebo sa vás spýtať, aký je Jungmannov slovník? Alebo čo je v knihe o jedoch a kazijedoch?“ Chichotala sa mu do očí a pľasla dlaňami. „To vás dáme zapísať medzi vlastencov, ktorí sa nenaučili ešte čítať a písať. Poviem doktorovi Obuštekovi, keď ho vidím, či by vás nezapísal do nedeľnej školy medzi učňov na a b — ab. A keď sa zoberieme, nebudete Jakub, ale môj Kubo. A potom, viete, čo sa mi páči?“ spýtala sa ho ticho a obracia mu gombík ani šajba na kabáte. „I apúlika zapíšeme na to a b — ab: hoc vám hovorí, akoby mal Pavla Jozefa i Jungmanna vo vrecku. Vraj ľahko čarbať, ale nech preukážu, čo zgazdovali, aký majú úrad! Slávy dcera je vraj pre deti. Nevedieť ešte, ako prejde Palacký. Ale pred ním má rešpekt: píše nemecky^[110] a chodieva si vraj posedieť ku grófskej milosti pánu Šternberkovi^[111].“

Začali hľadať zasa tú ďatelinku. On si vydýchol: prehrmelo akosi, čo sa nazbieralo. Boli zas v kamarátstve, našli i ďatelinku. Berta Hostislava mu zastrčila jednu do dierky na ošúchanom kabáte.

Tu zrazu sa ho spýtala, čo bude robiť v úrade. Nuž čo obyčajne robia v úradoch: vybavovať spisy. Chcela vedieť, ako ich vybavujú. Keď jej rozpovedal, ako ich najprv prečítajú a potom napíšu odpoveď, zasmiala sa zas a pľasla rukami. „Len ako ich prečítate, keď nemôžete čítať Slávy dceru alebo Starožitnosti. Alebo si hádam myslíte, že jeho grófska milosť píše krajšie od Kollára alebo Pavla Jozefa? Nájdete výpovede i tam: kým ju dočítate, na konci už zabudnete, čo bolo na začiatku. A ako budete tam robiť za národ?“

Vraj všetko, čo bude môcť.

„Ale čo také?“

Hm, uvidí, keď tam bude. Najprv vedieť kľučky a spády a vpracovať sa, ako svedčí.

„Nič vy neuvidíte,“ začala sa mu smiať. „Kým sa naučíte spády a vpracujete sa, vypršia vám vlasy a nebude vôľa. Povedzte,“ spýtala sa ho ticho, „čím sa preukázal pán ujček? Tiež sa má za veľkého vlastenca. Budete ako on.“ Akoby ho boli poliali studenou vodou. Pán ujček že je nie veľký vlastenec! A či si ho neváži veľmi jej apúlik? Bude ako ujček. Slúžiť národu, ale verejne systému, lebo je večný. Planetárny systém môže prestať, ale systémy v úradoch neprestanú. „Budem vlastenec! Vystupovať smelo a rozhodne, len mať prvej poriadne šaty. Prehovorím ja slovo za vlasť!“

„A keď neviete, čo je vlastenectvo, alebo vlasť a národ? Radšej nevystúpte. Budete búchať, opakovať prázdne slová. Pozrite Lukáša Blahoseja! On sa nezastrája, ako bude vystupovať, ale vie, čo mu bol národ a čo bude o sto rokov. Vie, čo bude robiť a ako, i čo mu príde pretrpieť. Už vám je hotový na obete, ústrky i prenasledovanie. Nebude on búchať do sveta, čo mu donesie slina na jazyk. Či ste rozmýšľali mnoho o národe? S kým ste sa zhovárali o ňom? Len úprimne, doprosta…“

Znova sa jej zľakol. S kým sa mal zhovárať?

„So mnou, alebo s múdrejšími. Schádzate sa vraj s Lukášom Blahosejom, prechádzate sa vraj spolu. Niečo ste sa hádam zhovárali!“ Nuž pamätá sa, zhovárali sa niečo o úrade, i o mlyne, i o národe čosi, ale by nevedel vyrozprávať v súvise. „Vidíte, ako sa vám nechce hútať o ňom? Vy sa len ukazujete vlastenectvom: pozlátka pre moje oči. V sebe sa mi smejete: Pojedla pochabé huby, vyskočilo jej koliesko.“

Pristúpil k nej, hlas mu zlyhal v hrdle.

„Berta Hostislava, nie je pravda! To som si nikdy nemyslel.“

Pohla plecom. „Čo mám z toho? Budete si to myslieť, keď sa zoberieme. Ako budeme nažívať takto: vy čihí a ja hota? Veď medzi nami bude jednostaj hádka!“ Začal zasa sľubovať; bude rozmýšľať vo dne i v noci, ani sa nebude zhovárať o inom: všetko národ a vlasť. Ale sa nechcela udobriť, čo má vraj z toho? Siliť sa kvôli nej? Silená robota nikdy nie je dobrá. To by muselo vytekať zo samej duše, z toho prestola, kde sídli vôľa. Čo je zo silenej roboty? Práca na národa roli dedičnej nie je ako robota poddaných na panskom: robiť, kým sa dívajú a stoja nad nimi s korbáčom.

On že sa bude usilovať z chtivosti. Sľuboval a prisahal. Ona by sa bola hádam udobrila i usmiala zasa, ale už bolo počuť hlas mamy: „Bertička, Berta!“ Iní už boli na chodníku i poodišli. Schytila sa vnohy a hybaj sťa po kvetnatom koberci. Bolo zasa pekne a veselo na chodníku. Ozýva sa odkiaľsi, ,kuku-kuku‘ a zo žita ,podspodok-podspodok‘. On šiel vyparený pri nej, ťažko utekať v hrubých zimných šatách. Zadychčal sa od behu a utieral čelo. Uľútilo sa jej ho, že nemá letný kabát. Vystrela mu rúčku, malú, ohorenú trochu, ale teplú, veľmi úprimnú. Podskočil, aby sa jej mohol chytiť lepšie, i pritisol ju k ústam. Ach, ako ho občerstvilo: bolo mu zasa dobre, bezpečne akosi. Čo? Bolo mu tak, že by sa bol podobral učiť Kollárove znelky, ba nebol by sa zľakol ani vokabúl ohromného slovníka Jungmannovho.

„Nevládzete, deti?“ hreší ich mama. „My sa dosť vlečieme, a vy predsa nestačíte za nami…“ Keď počula, ako zbierali šťastie, a videla štvorlístky, uspokojila sa. „Len si ho zbierajte, deti, zbierajte. Nepohrdnite šťastím pri ceste, hoc je i nie veľké. Z malého môže vždy narásť veľké…“

Ukázali sa i budovy farbiarne a tlačiarne pri rieke. V bráne ich čakal pod veľkým kastorom sám bohatý mešťan. Nedal si vziať veľkú česť privítať v bráne spoločnosť ako správca a čajsi domáci pán. Vzal si radšej vozík, dal hnať, len aby ich predbehol. Damián podriemkaval pod starou vŕbou s podtiahnutou zadnou nohou. Lukáš Blahosej vyzeral, či nezočí Krištofka na vysokom sedisku. Ľúto mu je, že mu nedali poháňať.

„Dal som vytiahnuť popis všetkého, čo je dnu a vonku. U mňa musí byť poriadok.“ Vypučil prsia a pozeral spurne náruživými očami na Chlebnického. „Musí ísť všetko ako na šnúrke.“ Keď vošli do farbiarne, našli tam už Antona Bartáka. Mal belasú blúzu, ktorej rukávy boli vysúkané. Na rukách poznať, že boli v diežach s farbivom. Okolo nechtov už poznať čierne zárezy, i na dlani čierne zhyby. „Poprezeráme všetko, majster, či sa zhoduje s popisom,“ oznámil mu nový správca. „Poriadok, hlavná vec. I vám bude lepšie pri ňom.“

Barták ho veľmi nepočúval: asi tak ako čmeliaka, keď hudie okolo uší. Bol si umienil držať sa, akoby nebolo tuná bývalého priateľa. Hľadel zabudnúť na všetko kvôli novým známym. Lukáš Blahosej už bol pri ňom, stískal mu zafarbenú ruku úprimne, díval sa mu uveličený do očí.

„Ako tu máte pekne, brat! Aký poriadok!“ obzeral sa po veľkej miestnosti s diežami a kaďami. Schodmi sa išlo na pôjd, kde boli roztiahnuté žinky. Na nich sa sušili kusy po farbení.

Barták sklonil hlavu, stiahol viečka, pomedzi ne začali mu oči pozerať nežne na brata spod Tatier. I jamôčky hrali okolo úst. Vtedy sa mu pohľad dotkol Bosého, ako vošiel za matrónou a Bertou Hostislavou. Oči sa mu rozšírili, počali zazerať spurne, i pery sa stisli. Na líci i na sluchách mu nadskočili svaly. Bol stisol i zuby ako v kŕči. Dobre si zapamätal, ako sa vrútil s drábmi do izby ženičky v dome oproti besede. Oči mu zaiskrili, päste sa stisli.

Starostlivý otec zbadal, kam pozerá jeho prvý robotník. Vidí pri dievke chlapinu takto rúčeho, ale aké háby! Až pri dennom svetle rozoznať ošúchaniny na lakťoch a švíkoch, že už poznať zrebné nite, a tie vyčaptavené črievice! Aký trhan sa pritrel k jeho dievke! Nehanbila sa s ním ukázať pred majstrom a jeho ľuďmi. Navreli mu žily na čele, korbáčom by ho vyprášil! Ale čo to bolo vtedy: pán hlavný radca s ním zaobchodil priateľsky. Bolo cítiť, že ho má rád. Vtedy sa mu bol i zavďačil, voviedol ho do parádnej svetlice. Nuž hej, príde prežrieť i túto pilulu.

„Čo ty, mamúlik, tuná, a Berta?“ okríkol ich aspoň. „Mohli ste počkať vonku, kým sa odbavíme.“

„Nuž mohli by sme,“ prisvedčila matróna. „Poďme, Bertička.“

„Teda i my,“ ozval sa hlboký, spevný hlas. Nepatrná stvora sa urazila. „Nebudeme zavadzať.“

„Oho, vážená panna Hermínka!“ usmial sa veľmi úslužne. „Aké závady — ja len Berte, aby nezafúľala šaty, ale inak…“ Zasa pozrel na Bosého. Ach, bezočivec! Neodbytný ani mucha okolo medu. Kde by nie — voňajú turáky! Ako ho vysánkovať, ako? Urazí pána hlavného radcu. To neurobí nijakovsky. Ale čo ako, nebude naňho pozerať, na takého. Odmeral pánu hlavnému radcovi na oblek, zostalo kus súkna, odstrihne i jemu na oblek, a dievku odpraví k starým na dedinu. Beztoho sa nič neučí, dobrá rada sa jej nechytá. „Nuž tak — poďmeže vospolok. Ja a majster popredku.“

Ale majster stál zamračený. Zazeral na Bosého, na Bertu Hostislavu. Hľa, ako sa zhŕkli proti nemu! Ozbíjať ho, sotiť do temnice a držať pod dozorom. Ten dráb teraz dostane dievku, hádam za odmenu: a on ich otrok. Robiť na pažravého i na celé jeho plemä! I ešte sa dať preháňať, ponižovať. Mal už surové slovo na jazyku. Ale vtom nepatrná stvora dotkla sa mu ramena.

„Nebudeme ozaj na závade?“ Jej hlboký, spevavý hlas prebudil ho z mrzkej dumy: rozohnal hnev, závisť. Pred očami sa mu vyjasnilo.

„Nie zavadzať, vážená panna, ale radosť nám, veľká česť,“ odpovedal jej. Tvár sa mu usmievala. Neodtrhol sa už od nej. Medzi ňou a Chlebnickým kráčal po miestnosti, potom do komory, kde boli bochne s farbivom, červené a žlté drievka, sudy so zeleným a belasým kamenčekom, liadok, sóda, vínny kameň i veľké ťažké krpky s vitriolom. Baly s indigom boli v kúte na pôjde.

Barták prišiel pomaly k sebe, prevládal hnev a rozčúlenosť, ale nemohol sa premôcť, aby znášal bez všetkého natískanie bohatého mešťana. Bol by ho zahriakol nie jeden raz, ale Chlebnický sa zamiešal zakaždým dákou otázkou. I nepatrná stvora skrotila zasa dva-tri razy rozpajedeného. Keď skončili prehliadku, Barták sa ponúkol, že im ukáže, ako sa tlačí. Dal veľkú perotinku do chodu. Tri formy vtláčali na žltkavý kus látky veľké perá hneď v štyroch farbách. Nakochali sa na peknej robote pod rukou skúseného, zručného majstra. Ďakovali mu, že ich zasvätil do tajností svojho umenia.

„Tak teda i naďalej, majster, vždy s chuťou a rovno, bez odbehov,“ riekla mu nepatrná stvora, keď sa odberali. „Práca dáva chlieb, ale i zabudnutie. Odpúšťať je sladko.“

Dlháň sa sklonil pred ňou, oči mu pozerajú nežne na ňu. Tvár sa mu vyjasnila. „Verím, sladko je i zabudnúť i odpustiť, keď do uší udrie povel z nadzemských svetov. Ja ho počúvam…“

„Ach, sestrička, sestrička,“ díval sa na ňu Chlebnický so záľubou, „ty sa vieš prihovoriť srdcu.“

Vlastimila sa zhovárala s Lukášom Blahosejom. „Pán Beznožek sa vyšvihol. Tu zas nový zdroj bohatstva. To predstavuje už celý majetok jeho deťom. Hotový veľkostatkár.“

Vlastimila mu potvrdila. Veľkostatkár, ale zo statočnej práce. Nie všetky veľkostatky majú taký čistý pôvod. Práca, sporivosť, statočnosť; to sú okrasy nového majiteľa. Chlebnický počúval. Zišiel mu na um Florián Žabka i krivda na Bartákovi. Práca, sporivosť, statočnosť: okrasy, ktorých vlastne nieto. Či pán nový správca pracoval niečo? Že Bartáka vsotil do temnice? Nie, i na tomto majetku je škvrna ako na všetkých majetkoch. Zle nadobudnutý, bez mozoľov a statočnosti.

Matróna dopočula pochváliť muža a vyratovala: „Apúlik sa narobil veru, do úmoru.“ Nitiarsky skliepok v zastrčenej ulici. Prosiť sa a podkladať tkáčom, túlať sa po trhoch a jarmokoch v sparne a mraze. Kupovať, predávať, božiť sa, prisahať na spasenie a všetkých svätých. A boh požehnal: len chcieť a pýtať: vedieť pýtať a chcieť. Bol subjektom vo veľkom obchode Slimák a Kuľhavý, keď sa spoznali, nemali ani periny. A dnes, ďakovať bohu, pri varovčivosti…

„Práca a statočnosť!“ prikyvoval Lukáš Blahosej.

„Ktovie, čo má robiť a ako robiť, myslím, urobil viac od polovice diela.“ To riekla Vlastimila, tiež zabratá vo veľkej práci. Nuž i jej práca predstavuje celý veľkostatok na národa roli dedičnej. Teraz ide zakladať druhý, ktovie, či nie väčší, s Lukášom Blahosejom. Vydarí sa? Možno hej. Vedia, čo robiť a ako: polovicu diela majú. A boh požehnáva, len vedieť pýtať a chcieť ako pán Beznožek. „Kedy začneme?“ Bola by sa pýtala vďačne Lukáša Blahoseja. Do tej otázky zahrnula všetko, čo súviselo so štepnicou, i s tým, čo v srdci vzišlo a rastie, dozrieva.

„Začať, začneme!“ čítala uňho odpoveď. „Ale naša sejba nedozrieva v čiastkach roku. Žatva príde v druhom, treťom kolene, keď nás už nebude…“