ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Jakub Bosý prebudil, už bol dávno deň. Vyťahoval sa lenivo. Čiže si zatancoval! A temer jednostaj s Bertou Hostislavou. Starostlivý otec, kým tancovali, bol v jedálni. Jednal sa, dohováral slabým vlastencom, bil sa v prsia. Na svitaní sa zodvihol, nohy sa akosi nechceli hýbať. Zvlnené vlasy padli do čela, hodvábna šatôčka okolo hrdla tiež nezaháľala cez noc. Rožky spod pochlpenej brady prišli pod samé ucho. Dudal si pesničku, muštrujúc nohy: „Pime, piť budeme až do rána bieleho…“

Pani Kristínka pod čiernym čepcom o belasých stuhách strážila nad dievkou. Usmievala sa, ako si tancuje chutne. Keď jej ženičky ukazovali, že mládenec ju nevypúšťa z rúk, usmiala sa a riekla: „Ja tak rada, keď sa mladí majú radi…“

Natancoval sa. Berta Hostislava mala na oheň puknúť od radosti. Ach, pekná ľúbosť, pekná. Naslúchal, vo Svite sa nič nehýbalo. Dr. Obuštek sa tiež zabavil, doháňa, čo zameškal. Ale Jakubovi Bosému zišlo na um, že ho čaká truhlica na úrade. Skočil na rovné nohy a hádzal háby na seba čo chytrejšie.

Na úrade mestskej bezpečnosti a poriadku ujček ešte nebol. Úradník, ktorý bol vo Forgelte po truhlu, vydal ju Bosému, i človeka, čo ju odnesie zámočníkovi. Musela ostať u zámočníka, kým urobí nový kľúč, lebo plech sa nedá otvoriť hákom. Človek zaklial, keď mu vyložili truhlu na plece.

„Váži dobre — ký beťah je v nej? Olovo?“

„Múdrosť,“ smiali sa, „nemecká…“

Chlap musel ešte v ruke odniesť košík. Doň pôjdu veci, ktoré sú v truhle, keď jej vylámu vrcheň.

Išli rovno do Nežitovej ulice, k majstrovi Chvojanovi. Bosý ho poznal dobre. Martin Chvojan vyhotovil celú zámočnícku robotu vo Svite. Keď je v dôvernom kruhu vlastencov u Otiepkov, pri treťom, štvrtom krčiažku rezného pivka požaluje sa pošepky. „Doktor Obuštek je dobrý vlastenec, ale nehodno s ním ploty pliesť. Seká dlhy ani gróf. Ľahšie dostať z jalovej kravy teľa ako z jeho vrecka turák. I drevár Chvojka zo Záskalia prosí boha, aby doktorov strýčko nedal dlho čakať na rimštiaky. Má ich vraj vo vreci ako orechy…“

Prišli k domu, kde bol nado dverami veľký pozlátený kľúč. Na pere sú mu zubiská napredku i naboku, oko na ňom malo prútky pozhýňané sem a ta.

Dielňa bola vo veľkom dvore, dlhá ani veľká pajta pri krčmách. V nej kovali, pílili, rajšpľovali, až v ušiach zaliehalo a po chrbte skáču zimomriavky. Varštate rad-radom, po stenách rozvešaný riad. Pri tamtej stene sú tri-štyri ohniská s mechmi, pred nimi klát s nákovou a mlatmi. Bosý by bol najradšej zavýjal. Po peknej muzike na besede toto je veru mrcha hostina ušiam. Nikto nepozrel na nich, akoby ich tu nebolo; chlapi robili. Kedy-netedy prišiel z tamtej strany majster Chvojan od ohniska, pred ktorým si narážali búchajúc učeň ťažkou puckou, tovariš mlatčekom tu na rozžiarené železo temer do biela, že svieti a prská iskry, tu na zvučnú nákovu. Chlap s mlatkom sa hrá s ohnivým železom. Drží ho v kliešťach, obracia na tú, inú stranu, podkladá pod pucku, ktorá padá riadne vždy na to isté miesto. Mlatček vyhládza priehlbiny, ktoré robí ťažký mlat. Mlatček búcha tu hlucho po mäkkom kove, tu zas cvendží o nákovu dva i tri razy jedno za druhým. Vyjde z toho veľmi mocná, veselá pieseň práce…

„Okovať dačo?“ spytuje sa majster Chvojan, ukážuc na truhlicu. Keď počul, že treba vrcheň vylámať, urobiť kľúč, prihol sa a truhlicu s múdrosťou obracia sem-tam ani loptičku. A už videl všetko: plech, závesy, i drgľuje, či vydrží robotu. „Zasa kľúč! Kde sa vám podel do čertovej matere! Robota pri stavbách, a tu papračka s kľúčom!“ Truhlicu nechal, strčil ruky pod zásteru, ktorá lupká pri kroku, pozrel na Bosého, či by nemal i jeho poslať do čertovej matere. Aká mrcha robota! Dáky dedinský babrák ukoval plešisko o dvoch zuboch, ktoré skáču do babky ani na klepci. Kľúčisko s dierou, na pere bude zubísk, koľko ich má ten hlavný majster v čeľusti. „Kľúčisko bolo veľké?“ spytuje sa.

„Nuž len tak,“ odpovedal.

Najedoval sa majster. Vraj učená osoba. Býva medzi učencami, ktorí vedia kálať vlasy, ako veľká píla v Záskalí píli kláty, a nevie ani, či kľúč bol veľký alebo malý. Tu mu padlo oko na chlapa, ktorý doniesol truhlicu. „Vy tiež nerobíte nič iné, ako nosiť truhlice bez kľúčov. Len od pána hlavného radcu ste mi ich doniesli päť či šesť. Tratí toľké kľúče: vraj deti roznesú. A tu pán Bosý ani deti, a kľúč nič.“

Bosý radšej čušal. Majster bol, že by ho nezobral na sedem vozov. Ešte ich vypráši z dielne. Majster sa udobril, hnev vyšumel naprázdno.

„Kedyže ho potrebujete?“

„Čo by mohlo byť čím skôr,“ odpovedá habkavo.

„Hm!“ usmial sa, „ľahko povedať! Mám stavby, zas dva koče okovať. Vidíte, hen!“ ukázal do dvora drevené kostry. Čaká sedlár na ne i čalúnik. Mám slovo do Jána, a Jána je tu. Pôjdu za pánmi do Horúcich Teplíc. Ale keď hneď, nuž hneď.“ Schytil mlatček a dláto. Dláto založil pod pánty, vytrhol ich. Udrel dakoľko ráz, vrchnák vyšiel z pántov a ostal visieť na plechu. Vošiel dlátom do plechu zo strany, zápäť šťuklo a vrchnák odpadol. „Tu je majstrovské dielo!“ Dlátom a mlatčekom vyňal plech z dosky. Poprezeral ho, poobracal. „Včerty i taká robota! Nebudem sa babrať s kľúčom: vložím nový plech a starý hen do starého železa.“

Bosý stŕpal. Nebolo by ani treba iné. Lukáš Blahosej s novým plechom mal by dôkaz proti Forgeltu, že sa mu dal vlámať do batožiny. Začal prosiť, aby urobil kľúč na starý plech.

Majster sa protivil, že ho kľúč bude stáť viac ako najlepší plech.

„Nech tam stojí,“ modlikal Bosý. „Radšej škodovať.“

Ale majster nie a nie. Z dielne nevydá mrcha robotu, aby sa musel hanbiť za ňu.

Bosý zas dodal, že mama by sa nahnevala, že premenil plech: nechcel by, aby zvedela, že stratil kľúč.

„Niet horšej veci čo hlavatosť. Vraj mama aby nezvedela! A musí zvedieť. Nový kľúč by nebol navlas ako prvý. Alebo mi ho nakreslite, aký bol, na túto dosku.“

Pán Bosý banoval, že sa vtrepal do dielne majstra Chvojana. Aký človek! Ako to železo, ani ohnúť, ani zlomiť.

„Bude, alebo nebude?“ kričal už naňho. „Stáť a hádať sa tuná! Vsadím nový plech, a teperte si vašu truhlu v mene božom.“

„Nemôžem, majster, verte, nemôžem. Radšej ostať bez kľúča.“

Majster mu pozrel hlboko do očí. Nepáčila sa mu tá vec. Jeden človek doniesť šiestu či siedmu truhlu bez kľúča! Kto to kedy slýchal? Nepozrel už naňho, len odsekol: „Učeň vám ho urobí na váš plech. Príďte si zajtra po truhlicu. A veci vyberte.“ Ledva čakal, kedy sa ich sprostí. Prišli ho zabávať, i jeho ľudí. Tovariši dvíhajú hlavu od diela, s kým sa to škriepi majster. Schytil truhlicu za bok a vniesol do domu. Položil ju do pitvora. „Tu je všetko, čo vám treba; ak chybí dačo — pýtajte od gazdinej.“ Z chodby nakukol do jedných dverí. „Mamka, kde si?“ Jeho mocný hlas stíchol i odmäkol. Bolo v ňom tepla a nepokojného vzrušenia.

„Čo rozkáže starý chlpáň?“ Tam kdesi z izby znel čistý ženský hlas. Majster Chvojan pri jeho čarovnej hudbe zabudol na prieky, vady i na buchot a haravaru v dielni. Začal si prihládzať vlasy, hádam aby ho nebolo prečo prezývať chlpáňom.

Prevliekol sa veľmi zručne na toľkú nemotornosť odchýlenými dverami, že sa našiel v kuchyni. Zobzeral sa po nej. Na dlhom ohnisku na jednom kraji horeli triesky, praskotali akosi veselo. Žeravé uhlie poodhriebli spod nich na dlhú hŕbočku. Nad ňou na trojnohách frfotalo čosi vo veľkej rajnici; nevidieť, čo je, lebo je na nej pokrývka. Pri trieskach boli pristavené hrnce; v nich už prudko vrelo na strane od plameňa. Var vyhadzoval šamotinu kdesi odspodku a potískal ju na druhý kraj. „Čo kutí, kde kutí?“ zahundral. „Ani nezobrala penu!“ Vzal varechu s malými dierkami a začal zberať penu. „Rozleňošila sa neopatrná gazdiná, a vára prismudne.“

Zachichotala sa pri ňom. Pľasla ho po vysúkanom do lakťa ramene. Bolo mocné a hrubé, zarastené dohusta. Do jamôčok, kde sú zasadené vlásky, natislo sa čosi sadze. Ohorená koža je posiata čiernymi bodkami.

„Čo sa mieša do ženskej roboty?“ ozval sa jej zvonivý hlas. Medzi červenými perami blysli biele zdravé zuby. „Nahádže sadzí do polievky. Daj sem!“ Vytrhla mu varechu z ruky, začala pekne zberať. Polievka bola čistá.

On sa pritrel k nej, začal jej podhládzať zlatisté huncútky, ktoré sa nedali zviazať do kyčky. Skučerili sa tam pod ňou na bielej ružovej koži nad kvetnatou kosičkou.

„Nezapáraj, chlpáň!“ napomenula ho. „Prihládzaj svoje pačesy. Máš čo.“

„A čo varí, gazdinka?“ spýtal sa jej sponad pleca. Hlas mu zlyhal trochu, vybehol akosi natenko. Pri driečnej, ohybnej žene, ktorej biele ramená mihali sa pred ním okolo hrncov a pahreby, mohutný chlap sa uľahol akosi. Bol ako franforce na stĺpe, ktorým povieva vietor, ako sa mu páči.

„Varím, čo varím. Môj chlpáňko zvie o jedno pol hodiny, keď príde z dielne ako vlčisko s vĺčatami a začne kričať z pitvora: Daj, čo máš, lebo ťa zjeme!“

„Povedz, čo varíš,“ naliehal. „Ak nepovieš takoj^[75], bude zle.“ Priložil jej dlaň na líce, obrátil jej hlavu nabok. Na červené líce priložil ústa. Pripil sa tuho, že pľaslo, keď sa mu vytrhla.

„Maj rozum, starigáň! Prosím ťa. Ruky ako kominár. Zásterisko zafúľané. Pozri: na brusliaku čierny fľak. Ja neviem — zafúľaný sa pritiera najväčšmi.“

„Negaudž, stvora!“ Pritiahol ju znova k sebe. Tvár a ústa pokryl náruživými bozkami. Zabudol na ruky a zafúľanú zásteru. Nebedlil na červenkavý brusliak a biele oplecká. Ponechával všade temné fľaky, pekne ustrojené háby v neporiadku. I varechu jej vyrazil z ruky. Vlasy sa mu pochlpili ešte horšie, v očiach sa zažali horúce fakle. Bol mocný ako valibuk. Sprvoti sa mu bránila, ale keď bolo najhoršie, sily sa v nej podlomili. Nevedela sama, ako mu odvisla na mohutnom plecisku.

A v pitvore čosi buchlo. Schápala sa, odtisla ho nabok. Dlaňami uhládzala veľký neporiadok na hlave a šatách. „Čo porobil!“ durdila sa. Ale ako šibla okom naňho, videl v ňom iba radosť a milotu. Také vysmiate, horúce oko sťa nebo letným večerom. Spoza belasého jasu prihovára sa mu prítulnosť. „Ale sú v pitvore ľudia, a ty,“ hrešila ho ticho.

„Prekladajú veci z truhličky. Čo nás do nich?“ Hodil mrzute rukou.

„Synku, ty si pochabý.“ Krúti hlavou, chcela by vložiť výčitku do slov, ale oči všetko kazia. Že vraj slová nevravia to, čo sa tisne na jazyk. „V pitvore cudzí ľudia, a deti tam,“ ukázala na dvere, ktorými vošla prvej do kuchyne.

„Ešte spia, po besede!“ usmial sa a chytil ju za rameno. Bol by ju zas chcel držať ovisnutú na pleci. Ale sa nedala. Vytrhla sa zručne, i pľasla ho po chlpatom ramene. Keď si z toho nerobil nič, vošla mu prstami do chlpov pod bradou a zakvákala ho.

„No — kľampa!“ zhíkol predsa majster a skrotol. Keď ho vypustila, pľasla ho po líci a odskočila od dverí, že mu ich pričapí pred nosom, ak by ju zas chytal. „Chytré má ruky!“ šomral, hladkajúc líce.

„Bolo sa ti pratať, nezháňať pestvá.“

Keď vyšiel z kuchyne, vyšla za ním i ona. Na bosých nohách má pekné papuče z červenej kože. Z rukávov nadureného oplecka visia okrúhle biele ramená. Keď zazrela cudzích okolo truhlice, začala, narovnávať rukami bielu zásterku. Ktovie, či nedopočuli z kuchyne, čo tam robil, šaľo. I rukávy na oplecku poprávala. Na jednom, hľa, poznať znaky jeho prstov. Pekne ju doriadil.

„Samé knihy a spisy!“ zadivila sa, hádam len očistom, aby nepozerali na ňu. Padlo by im podistým hneď do očí, ako ju doriadil. Prihla sa, zodvihla košík zo zeme. Pod knihami videla bielizeň. „Mali ste dať knihy naspodok. Zababrete bielizeň.“ Košík postavila na zem, ale podložila podeň čistú doštičku.

„Aby sa nezafúľalo. Keby sme nebedlili, boli by sme tu ani kominári a dom ako šmikňa.“

Bosý prekladal veci pozorne. Zachová si dobre, ako boli poukladané, aby ich mohol položiť nazad, ako boli.

Lukáš Blahosej ani nezbadal, keď líhal, že v izbe nieto truhlice. Bol rozkochaný po veľkej zábave, hoc netancoval. Čas sa mu minul, nevie sám ako. Zhováral sa s toľkými významnými ľuďmi, z ktorých každý predstavoval svoj vlastný svet. Pre to šírenie užitočných známostí, vydávanie učených spisov pohádal sa znovu s dr. Obuštekom. Vyčítal mu jednostrannosť. Bol by si žiadal mať medzi vydaniami šesťdielnu Kralickú. Možno by našla cestu do domov, aby spojivo medzi Čechmi a Slovákmi zmocnelo a tiež aby sa srdcia šľachtili. Známosť vraj neoslobodzuje ľudí i národy. Myšlienka, očistená večným ideálom, môže im dať vnútornú slobodu, bez ktorej politická sloboda ostáva jalová. Hádku stopoval chvíľku i Záberský a Otavský. Nevyšlo z nej nič okrúhle: každý z protivníkov ostal na svojom. Záberský sa nevyslovil, čo o tom myslí, len počúval pozorne. Otavský tiež počúval, na očiach mu badal, že sa kloní k nemu. Tu i tu prehodil slovo alebo žart, skoro vždy proti doktorovi. Raz i povedal: „Doktorko, nebude azda len jedna mastička na všetky choroby! Na vnútornú chorobu zišiel by sa odvarok, hoci i z horkých zelín…“

V úzadí hádok stáli ženy. Lukáš Blahosej dobre cítil, že sú tam, hoc neboli hneď za chrbtom. Nepatrná stvorička veľmi naslúchala. Keď sa stretol s jej pozorom, odvrátila ho, alebo sklopila; ale počúvala. Vlastimila Hajská načúvala tiež. Čo myslel a hovoril, bolo upravené vlastne jej. Každé slovo, každý dych od neho poberal sa priamo k nej. Veď ani hádam nežije, iba odkedy ju videl prvý raz. Ak žil do tých čias, musel to byť život bledý, bez farby, obsahu a poletu.

Čo povedia doma? Otec, chudobný dedinský farár, vypravil ho do Halle. Ako dobrý žiak a ,Hungarus‘^[76] mal právo na štipendium Törökianum. I dostal ho. Na ňom a podpore z domu žil, a hľa, vystupuje medzi bratmi skoro po pansky. Štvrťročná angaria otcova sa míňa cestou z Halle i tu vo Forgelte. Chcel by sa tu zdržať, keby otec mohol pridať i druhú angariu^[77]. A možno bude môcť, ak Matúš ostane ešte na kaplánke: ale ak dostane faru, príde mu ju zariadiť ako-tak, opatriť riad do domu, iste i do kuchyne. Na to pôjde i celý ročný plat v hotovosti. A Lukáš Blahosej musí hľadať kaplánku, alebo miesto za inštruktora, miesto ostať v meste a chodiť okolo štepnice.

Pravda, tu mohol pomôcť ujček, len by sa chcel učlovečiť. Mali ho v stolici za boháča. Chodil z dediny do stoličného domu, kde bol juris asesorom^[78], na bričke, so svojím záprahom, hoc nebol taký skvelý ako prvého pána vicišpána. K tomu vyvážal na pondelkové trhy noše so zbožím, keď sedľač posiala a prednovka začala sa tuho dobýjať do ošarpaných domov. Ale nerád pojavil. Daroval mu neveľký meštek z belasého súkna. Mohol sa zavrieť žltkavou šnúročkou, kystkavou na oboch koncoch.

„To je dar na mena od nebohej Žofky, ešte keď sme boli v sľuboch. Abys’ ho nestratil! Čo je v ňom, varuj. Viem, že máte na poličke nad oblokom veľký ,Duchovnj Poklad’^[79] vo futráli. Iných pokladov sotva bude na tej brdárke. Ale to je vaša vec. Tvojej mame sa triafalo moc ráz šťastie, mohla sa vydať do veľkej kurie. Ale čože! Buchla sa po uši do kaplána, že vraj pekne káže a má pekný hlas. Má peknotu, môže z nej spraviť zásmažku na lobodu.“

V mešteku boli tri rimštiaky, dva dvadsiatniky a jeden desiatnik. Bola i zložená karotka, na nej stálo napísané jeho vlastnou rukou: „Boháč je, kto vyjde s malom.“ Tak sa musel zaobísť bez jeho strieborných a žltých. Mama mu poslala o Troch kráľoch dve nové košele: iste čo sama napriadla, utkala a ušila. Také plátno, na štyriadvadsať pášem, nebolo ľahko hockde kúpiť. Medzi košeľami bol uzlíček s dakoľko striebornými.

Keď sa obliekol, zišlo mu na um pohľadať si výkazy v truhlici, kde ich bol včera zabudol v obleku. Keď truhlu nenašiel, zavolal sluhu, šiel dolu k faktorovi^[80]. Faktor sedel na vysokej stolici ani v katedre. Nebolo ho ani vidieť. Hustý oblak dymu zastieral mu hlavu a poprsie. Keď ho oslovili, prestal poťahovať, a tu sa ukázala jeho okrúhla tvár ako mesiačik v splne. Mihalnice spúšťali hlboko na oči, že im ostala iba úzka špára. Ale keď počul, že truhla zhynula: podvihol nasilu viečko dohora, že sa očiam urobilo okienko. Cezeň pozerali upriamene.

„Treba ju hľadať — nájde sa. Len hľadať, hľadať.“ Nastalo vypytovanie, zhľadávanie po dome, po izbách a komorách. Naostatok Florián Žabka, ktorý sa práve vrátil s veľkým žltým vozom, kde sa vozí pošta a cestovatelia, zoznal, že práve takú truhlu, ako bola mladého pána, vzal včera večer Karol Pivoňka, podklasný^[81] na kopnickom panstve. Iste omylom mu ju dali k batožine. On sám ju zložil na pošte v Bojviciach. Hneď vtedy sa mu videlo, že tú truhlu už videl kdesi.

„Už je raz tak,“ uspokojoval faktor hosťa. „Prichodí písať pánu podklasnému na kopnické panstvo, aby truhlu vrátil naskutku do Forgeltu.“ Preriekol a začal tuho poťahovať z drevienky, že sa okrúhla tvár zasa skryla za oblakom dymu.

„A ja mám v truhle šaty a v nich výkazy a všetky listiny,“ žaluje sa Lukáš Blahosej.

Faktor prestal fajčiť, tvár sa mu zjavila zasa. Prešiel chytro červenou šatkou po holej hlave, tvári, pod okrúhlou bradou i tylom. Na ňom vysaduje sadlo ani bocheň, keď sa hlava skrúca. „Nedobre,“ preriekol a potiahol chytro z drevienky veľa ráz, nahradiť, čo zameškal. Keď sa kúr preriedil, podvihol mihalnice, aby očiam boli okienka. „Výkazom nie je miesta v truhle, ale tu!“ buchol dlaňou na vrecko zboku. „Ja ich vždy tu nosím.“

Lukáš Blahosej pobral sa do Bráneckej ulice. Vo Vojvodovej ulici bolo veľmi živo ako vždy predpoludním. Mladí muškardíni^[82], šviháci v tých rokoch, sa prechádzali. Bolo teplo, nankínky^[83] svietili na slnci, natiahnuté strmenčekmi, červené vesty so žltými kvetmi sa pestreli, španielske trstienky o striebristých gombách švihali v povetrí.

V Bráneckej ulici, temer pri samých hradbách, bol hostinec K slepému bocianovi. Vo veľkom dvore bolo hodne vozov, drabinovcov i bričiek: ale krátky myjavský voz medzi nimi nebol. Sluha s čiernou zásterou naveľa sa domyslel, čo sa ho vypytuje mladý pán v divnej reči, ktorá bola ako naša, a zasa nebola ani zďaleka ako naša. Pán Soviak vraj odišiel zaránky, ale večerom príde zasa. Mladý pán pod šabľou ešte sa vraj neukázal.

„Pekne od teba, Sejko,“ zvolal Chlebnický. „Ja som spal ako klát. Natancoval som sa.“ Lukáš Blahosej mu vyrozprával, ako prišiel o truhlicu. „Škoda, brat. Ja, že budem pýtať od teba šaty. V paráde patvaristu všetko tu pozerá za mnou. Držia ma za Poliaka ako pán Beznožek. Pred chvíľou mi prezerali výkazy, ale išli s dlhým nosom. Beztak sa nemáme čo báť. Ľudia boli z úradu bezpečnosti a verejného poriadku: v ňom máme veľkého priateľa, pána hlavného radcu Wutha. Neboj sa, pôjdeme k nemu, ak by čo bolo.“

Zvonilo poludnie na všetkých vežiach. Chlebnický viedol priateľa do bočnej, sadli si na roh dlhého stola. Sám gazda ich prišiel obslúžiť vo vysúkaných rukávoch. Taniere boli kvetované, s kvetovým venčekom naokolo. Hostinec nebol z najprvších: Chlebnický v ňom ostal z kamarátstva k Soviakovi, ktorý sem chodieval z obyčaje, lebo má maštaľ i závristý dvor, v ktorom môže prenocovať voz, naložený tovarom. Lukáš Blahosej umienil si tiež usalašiť sa tu. Vo Forgelte sa mu znepáčilo pre tú truhlu.

Pečená teľacina od obličiek bola dobrá so šalátom. Polievočka bola dosť tenká.

„Dobré pivo!“ pochvaľoval Lukáš Blahosej, potiahnuc z krčiažka. V horúčave po dobrej pečienke chutilo. „Nemci vynášajú svoje pivo, ale čo som tam pil, proti tomuto sa môže schovať.“

„U nás ho tiež varia,“ riekol Chlebnický, „ale ho nevedia držať, alebo nemajú kde. Takto v lete čapujú mútnu polievku z omladu.“

„Radšej si švacnú vínka,“ zasmial sa Lukáš Blahosej.

„Pálenky, brat, pálenky!“ Chlebnickému sa zachmúrilo čelo. „Ľud pálenku, poprednejší slivovicu lebo borovičku: teda zas pálenku. Páni, pravda, vínko, ale kto vloží zaň ruku do ohňa? I v ňom je pálenka. Sme, brat, až po uši v nej.“

„Nebolo by lepšie takto pivka, ako títo tuná? I chutí lepšie, i neškodí toľme.“

„Bolo by, Sejko, ak ťa smädí. Ale za čím bude smädiť tvojho sedliačika pod Kriváňom? Azda sa naje teľaciny, ako my tuná, alebo hádam baraniny? Za rána švábka s kapustnicou, na obed švábka s kapustou, večer kapusta so švábkou. Pre tú švábočku nebodaj upriamil sa na pálenku, lebo je tiež zo švábky.“

Zadumali sa. Záduch pálenky a jej skazy siahol na nich až sem K slepému bocianovi.

„Ako budeme kráčať k dokonalosti, Janko? Pálenka nám zaseká cestu.“

„Tá cesta k dokonalosti, Sejko, neviem, ktorým krajom ide. Hriešnym okom vidím, ak sa svet má zmeniť, ísť k pokroku a dokonalosti: museli by sa premeniť ľudia. Svet sme my sami, ľudia. A tu musíš uznať, ako znalec, že čím človek nasiakne, tým páchne celý život. Že sa narodí znovu, premení kožu, keď sa zlieni zo starej ako had? Ja myslím, že sa nezrodí znovu. Jedinú vec záslužnú, ktorú môže urobiť, je odpratať sa zo sveta, nezavadzať iným, ak sú niečo lepší od neho. Tak si ja predstavujem zmeny k lepšiemu a pokrok v poriadkoch verejných i v domácnosti.“

Lukáš Blahosej pozrel naňho s účasťou: chytil ho za ruku. „Tebe je smutno, Janko, neborák. Málo čakáš od ľudí.“

„A ako? Človek, vraj, náchylný k zlému. Dosiaľ zmeny u ľudí som pozoroval, najviac k horšiemu. Neľutuj ma. Ja som zákonník, kárateľ, a ty si kazateľ: naprávame ľudí, ako môžeme. Ja derešom a virgasom, ty večným zatratením…“

Janko teda krčí nosom nad ľuďmi. Lukáš Blahosej ho ľutuje. Pozrie naňho ukradomky tu i tu. Chudák, nemať postať, nemať pôdu pod nohami! „Čo by povedal náš Ľudovít, Janko? Vieš, on má veľkú vieru v boha, ale i v človeka…“

„Čože on! Koľko som sa ja nasedával pri jeho nohách! Ja len z krajíčka pochytil niečo: nezačieral zo samého prostriedku. Ani ma nevyzraď jemu.“

Chlebnický sa mu fatinkoval, podkladal sa, ale Lukáš Blahosej pozeral dumavo. Nejasali mu oči, i vyhýbali bratovi. „Nebolo by o Ľudovíta, Janko, ale o teba. Ľudovít sa nedá šmariť o zem, ale ty si už odpolovice na nej.“

Chlebnický pozrel naňho živo, vyrovnal prsia. „Ja na zemi — ako, brat?“

„Tak! Pochybuješ, rozčesnutý si v sebe. Nie blázon, rozpor v jadre, podstate. Tvoj celý život potečie v protirečí. Budeš sa snažiť pracovať na veci, v ktorej zdar neveríš. Aký budeš apoštol, neveriac vo svoje poslanie? A ak nadíde pokušenie, alebo nech tak i tebe kohút zaspieva: kde sa podeješ?“

Chlebnický sa predesil. Patvaristu, právnika chytil kazateľ. Pravdaže nieto v ňom vnútornej pravdy. Poddal sa jednoducho prúdu, pridajúc sa k Ľudovítovi, ale celý život bude jalový, lebo neverí v úspech práce. Nepatrí k jeho družine: patrí k tým, ktorí zlo naprávajú horším zlom, klin klinom, kým nevezme čert i klin i drevo, do ktorého sa mu nechce. Čomu bude žiť? Národu, keď neverí v jeho oslobodenie? Pred chvíľou vyniesol nad ním výrok smrti.

„Vieš ty čo, Janko,“ začal sa mu zaliečať, „nemysli, že si ty sám v pomykove. Iní sú tiež pod tým istým závozom. Tak i ja. Kázať Ukrižovaného, v ktorého božstvo neverím. Budem stáť pred jeho oltárom, na ňom bude zvodlivý filozof, ktorý zvádzal zástupy, luzu. Burič, ktorý zaviedol i pekné neviestky, mával kratochvíľu s nimi v pekných mestečkách okolo mora galilejského i na hore, možno, keď kázal. Od nich sa dal ukradnúť i z hrobu, aby zaviedol i pozdejšie pokolenia. Budem páchať modloslužbu miesto služby Trojjediného. Povedz, nie som tam, kde ty? Možno, i horšie…“

Slabá potecha vidieť trčať v blate iných, kde sa hádžeš i sám. Bolo obom ťažko, ale sa Lukáš Blahosej predsa schápal prvej. „Ja myslím, v čom sme my, budú všetci ľudia, vezmúc prísnejšie. Sme rozdvojení, roztrhnutí napoly: sami so sebou v rozpore. V tom sa i javí nedokonalosť, nezriadenosť ľudskej bytosti. Rozdvojené polovice utekajú jedna od druhej. Ak sa snímu, pochytia sa za pasy; rozháranosť je vtedy ešte väčšia od predošlej, kým sa nemohli sňať. Nie sme bytosti zriadené, sme hlboko pod dokonalosťou vyšvihnúť sa až k súhlasu všetkých myslí.“

„Alebo povedzme, že ho vôbec nieto,“ navrhol Chlebnický.

„Nie, Janko, súhlas jestvuje. Rozpor sa dá napraviť. Vieš, že máme rebrík až po samú dokonalosť? Len sa dostať k nemu a nespustiť sa ho.“

Chlebnický by chcel zvedieť, kde ho videl.

„Rebrík viery, brat, po ňom sa ide dohora. Ty si ho dosiaľ nenašiel: ale ja som sa ho držal oboma rukami. Podrazili mi ho mrcha ľudia, podrazili. Padol som do rozporu pre nich.“ Lukáš Blahosej spomínal zabitú vieru, akoby vykladal nad mŕtvolou najdrahšej bytosti. „Podkušiteľ sa vkradne na plytčiny ľudského mozgu, zasadí doň svoj známy strom vedenia zlého a dobrého. Vyjde stromček rozumčeka. Ako si zakladáme na ňom, i obdivujeme jeho korunu. Pôjde vraj až po samé nebo: i nebo preborí a zrúti ho na zem. A medzitým stromček je dosť mľandravý, nemá mocné korene v tom plytkom. Nenarastie nikdy, až kde siaha rebrík.“

„Ale čože, my si zakladáme na ňom,“ zasmial sa Janko.

„Páči sa našej namyslenosti, lebo je náš,“ dotvrdil Lukáš Blahosej. „Viera nám padla z neba do daru, preto si ju nevážime…“

Po obede sa vybrali k pánu Beznožkovi. Po besede príde azda na lepšie myšlienky. Keď boli pred Forgeltom, Lukáš Blahosej skočil oznámiť faktorovi, že sa prenáša na inú hospodu.

„Boli vás hľadať,“ oznámil mu faktor. „Z úradu bezpečnosti a verejného poriadku. Chcú mať vaše výkazy: aby ste ich vraj doniesli sám na úrad.“

Teda predsa len na úrad. Uvidia, čo povie veľký priateľ, pán hlavný radca.

Keď vystúpili na prvé poschodie, hľadali hneď jeho kanceláriu. Prišli až k samým dverám, kde bola jeho tabuľka. Ale tam našli človeka na stráži. Nieto prístupu. Oni, že sú známi, dobrí známi. Chlap sa len uškrnul. Každý by chcel byť známy pánu hlavnému radcovi. Či by mu nemohol odovzdať karôtku od nich.

„Povedal som — nieto prístupu, nuž nieto. Má pilnú robotu,“ doložil ako dar, hádam udobriť ich.

Postáli v rozpakoch obďaleč, poradiť sa, čo urobiť. V tie časy z dverí vyšiel chlap, hádam robotník, onedlho za ním čeľadník. Chlebnický si ho pilne obzeral. Vlasy na striešku slamenej farby; obnosený kabát robí hrbček medzi lopatkami: tak opisovala žena z domu oproti besede čeľadníka s drábmi, ktorí prišli zlapať do jej izby Bartáka. Nuž áno, má vlasy slamenej farby na striešku, i hrbček mu robí kabát. Tej noci krepčil skoro celú noc húpavú a strašiaka s dcérou pána Beznožka. Chlap pri dverách zazrel naňho mrzko. Chlapi v sivom obleku škúlili naňho nie krajšie, keď šiel, kde boli. Urobili mu uličku a škúlili, keď prechodil. Keď zišiel schodmi, jeden poznamenal:

„Nový hercpinklík^[84] starého. Len čo schoval doňho,“ a drgol lakťom suseda.

„Doniesol mu s donátom veci v košíku. Bude prezerať, vieme, či nenájde kvára…“

Chlebnický šiel ešte raz k zakázaným dverám. Zas ho nevpustili. Tu sa ozval, po čo prišiel. Chlap mu ukázal susedné dvere. Vošli teda priatelia do úradu. Keď úradník zvedel, čo sa stalo Lukášovi Blahosejovi, pozrel naňho zboku. Prezvedal sa, kto je, čo je, odkiaľ, kde ide, čo robí v meste, dokedy chce tu ostať. Vpísal všetko do knihy a dal mu podpísať.

„Nemáte výkazy,“ riekol mu prísne. „Kým ich nepreukážete, budete pod dozorom. Každé predpoludnie sa prídete semka hlásiť. Z mesta ani na krok, držať sa opatrne. Vidím, že ste vzdelaný, preto vás neposielam šupom do obce, alebo nezatvorím.“

Urazil sa mladý teológ, že veď i tak bude tu ako väzeň, keď ho budú dozerať. Nebol nikdy pod trestom: prečo hneď toľká prísnosť a nedôvera proti nemu? Úradník pohol plecom. Také daromné reči! Dobrí vtáci sa ukazujú pred úradmi vždy ako najnevinnejší. Nech im verí, kto chce. „Máte priateľov v meste?“ pýtal sa ho mrzute.

„Mám len známych: pána Fabiána Beznožka, Záberského.“

„Tak je dobre. Nech sa ustanoví na úrad pán Beznožek ručiť za vás,“ radil mu úradník. Ale Lukáš Blahosej nechcel unúvať bohatého mešťana. Neobracal šesťdielnu v rukách, ktovie, ako by bol prijal toľkú dôvernosť. Úradník ľutoval, že nemôže pomôcť.

„Mohol by prehovoriť s pánom hlavným radcom?“ spýtal sa Chlebnický.

„V tejto veci vám nemôže pomôcť,“ odsekol mu úradník.

„A ja by ho ani neunúval!“ zahriakol ho Chlebnický a pozrel mu do očí vyzývavo. „Chcel som ho len pozdraviť.“

Úradník sa zarazil. Zľakol sa cudzinca, ktorého nerozumel veľmi, ale držanie ktorého ukazovalo, že sa neľaká. Bál sa vyhovieť, ale sa bál i nevyhovieť. Môže vyhorieť, i tak i tak. Ale sa vynašiel, oči mu zasvietili. „Pošleme sa ho spýtať. Napíšte, kto ste!“ Zišiel spoza stola. Chlebnický si musel sadnúť a písať. Nevypadlo mu najlepšie. Pero zastrúhali nie tak, ako si ho on strúhava: púšťalo priveľmi. Drapľavý úradný papier tiež zadieral do pera. Na jednom mieste rožky zadreli doň a rozfŕkli čierne machuľky na všetky strany. Úradník, vidiac písať s toľkým sebavedomím, začal sa báť, či nezaobchodil mrzko s priateľmi mocného pána. Kým sa vec vysvetlí, radšej ostal stojačky vo vlastnom úrade. Chlebnický musel ostať na jeho stoličke s akýmsi plsteným vankúšikom, ktorý bol dobre vyhriaty. Bohvie, koľko rokov ho vyhrievajú.

Nečakali dlho na odpoveď. Dvere od vnútornej strany sa otvorili, v nich sa zjavil sám pán hlavný radca. Úradník sa zbehol a nahrbil ani namočený krpec, keď sa vysuší.

„Tatranskí bratia, drahí priatelia!“ Podával im ruku jednu i druhú. Chlebnického, ako chcel vstať, sotil nazad na vyhriaty vankúšik. I úradníkovi podal ruku: ledva sa jej ten opovážil dotknúť. A keď zvedel, čo sa stalo tatranskému bratovi, pokrútil hlavou. Vytiahol škatuľu, častoval ich rad-radom a potom i sám si vzal do štipky. Obrátil sa veľmi vľúdne k úradníkovi. „Milý pán Drbolec, tu musíme odpomôcť. Nezamočte mi priateľov do takej kaše!“

Úradník sa poklonil. „Formálna neprípadnosť, formálna chybička, nič viac…“

„Tak dobre. Zapíšte, že je v poriadku. Ja stojím za priateľov,“ rozhodol pán hlavný radca.

„Prosím, pán hlavný radca!“ klania sa úradník a kýcha tri-štyri razy jedno za druhým. Tabak prednostu mu bol prituhý. „Hneď som zbadal, že slovutný pán Krasoň je vzdelaná osoba, zaobchodil som s ním s podlžnou úctivosťou.“

Pán hlavný radca sfercoval ústa do neveľkej gombičky. Oči mu mali vyskočiť z jamôčok od veľkej radosti. „Veľmi dobre, pán Drbolec! Z tej strany teda v poriadku, a porúčame sa!“ schytil Lukáša Blahoseja pod ruku, i Chlebnického strhol z plsteného vankúšika. Dali ruku pánu Drbolcovi a prešli do susednej svetlice.

Naprostriedku bol priestranný stôl so spismi, za ním drevené kreslo. I to má vankúšik, ibaže nie plstený, ale nebodaj vlnený. Obliečku má z ozajstného hodvábu o veľkých kvetoch.

Nešiel s nimi k stolu, ale do kúta k menšiemu stolu na štíhlych ohýbaných nohách i s pozlátkou. Stoličky tiež boli dengľavých nôh a cifrovaných operadiel. Lukáš Blahosej a jeho brat sadli si veľmi opatrne. Báli sa, že sa tie hračky dodrúzgajú pod nimi. Na diván si sadol sám pán hlavný radca pod veľké zrkadlo v pozlátenom ráme. Na jednom mieste, kto prešiel popredeň, mohol podskočiť od ľaku, keď videl, ako mu vytiahlo tvárznezrady na jednu stranu. Ale preto nič. Život máva tiež divné miesta: prídeš na ne, a tu sa ti všetko razom skriví. Nevieš potom sám, či si krivý naozaj, alebo ťa len oko klame. Proti tomu kútu na stene visí veľký obraz cisára vo veľmi cifrovanom dolománe. Podlhovastá tvár s chlpom vlasov, prehodených čelom, akoby sa spytovala: „Čo ste ma volali? Viete, že ja tu nerozkazujem. Zavolajte si jeho kniežaciu milosť alebo Kolowrátka^[85]. Ja najradšej okolo prípecka.“

Pán hlavný radca v tejto sláve sa vyznačoval veľkou skromnosťou. Mal robotný kabát z obyčajného tmavého cajgu na hadíky. Bol zostrihnutý jednoducho: všade jednakej šírky. Odpárať mu rukávy, bol by mohol byť tak sukňou, ako obliečkou na perinu.

„Nuž, milý priatelia, doniesli vás o truhlicu!“ zvolal a tľapol do dlaní.

„Faktor nevie, kde je. Poštársky hovorí, že ju videl v Bojviciach. Odvliekol ju vraj pán podklasný na kopnickom panstve, akýsi Karol Pivoňka.“ Lukáš Blahosej pozeral trochu zastrašený naňho. Tam sú i pekné košele. Čo oblečie, ak truhlu nedoredikajú čím skôr z Kopníc.

„Tutti quanti čárikové!“ plieskal sa pán hlavný radca po kolenách, ktoré boli dosť priostré. „Aká neopatrnosť: a vy možno bez vecí…“

„Hej, voľky-nevoľky musím sviatkovať. Iný oblek nemám na byte ako tento,“ ukázal na slávnostný zelenkavý oblek.

Nachýlil sa k nemu dôverne a položil mu zľahka suchú dlaň na plece. Ústa sfercoval do gombičky, hladkal si končitú bradu. „A nechýba nervus rerum gerendarum^[86]? Tiež som bol kompan. Nikdy som sa nepreukázal kapitálom, keď som sa vracal na vacationes^[87] z vysokých, ale i z nízkych škôl. Možno vytrovený, a teraz nútené prebývanie u nás pre tie pasy: nebolo by divu…“ Cele bratsky sa ponúkol, že by mu vypomohol.

Pán hlavný radca bol spravodlivý. Už stihol nakuknúť do vecí Lukáša Blahoseja, hoc nakrátko. Nuž nemá pred sebou jeho jasnoveľmožnosť pána grófa Valeriána Kiselského, ale syna dedinského farára zo Slovenska. On sa potkol dosť dobre, zadržal v cudzom veľkom meste študenta, hádam chudobného. A vypustiť ho hneď nevypustí. Zaujímavý šuhaj, má zaujímavé veci — hm, videl niečo preloženého z Vergilia, tuším Bucolica^[88]. I listov čosi — úhľadný šuhaj, medzi nimi i od ženských. Treba si lepšie poprezerať. Možno nájdu sa vecičky porozumieť veciam, ktorým dnes nerozumieť. Nuž príde sa zatvoriť, čítať, študovať život a skutky Lukáša Blahoseja Krasoňa a vrstovníkov. Slušná vec, aby erár vynahradil ujmu chudobnému študentovi, ktorý musí čakať v meste, kým sa veci vyjasnia trochu.

Lukáš Blahosej sa zahanbil veľmi. Oblial ho rumenec i oči musel sklopiť. Ďakoval veľmi vrele. Ale už keby malo prísť na to, obrátil by sa na Janka, alebo hádam na Soviaka. Ďakoval mu jednako za lásku. I riekol mu rovno: keby nebolo tu Janka a Soviaka, obrátil by sa naňho.

„Vaši spod Tatier ma predbehli.“ Bolo vycítiť, akoby mu bolo ľúto, že má tu lepších priateľov od neho. „Moje priateľstvo je prinové.“

„Ak dovolíte,“ poklonil sa mu Lukáš Blahosej, „ja ho budem pokladať za veľmi staré.“ Hodil na suchého pána v cajgovom kabáte pohľad, plný ohňa a povďačnosti.

„Utužíme ho!“ riekol i on s teplým vlnením v hlase. „Ak sa zabavíte u nás, azda nezabudnete na mňa.“

Rozišli sa veľmi zblížení. I pán hlavný radca akoby sa bol zahrial. Lukáš Blahosej vyšiel vzrušený na chodbu popri sivých chlapoch, ktorí mu boli trochu do ružova. „Nemyslíš, Janko, že tento človek číta večerom, keď ide spať, v šesťdielnej? Ja cítim, akoby z neho vial duch Kralickej. Ja ho cítim.“

„Hm, kto môže povedať, čo on nečíta?“ hlesol Chlebnický, akosi pomýlený. „Tí ti čítajú všetkého po troche…“