Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

11

Bosý na druhý deň, o tom čase ako včera, prišiel po truhlicu. Majster Chvojan, keď ho zazrel v dielni, zachmúril sa ani Šumava pod mračnami v jeseni. Pozrel bokom do kúta, kde bola všeobecná nemocnica pokazených vecí. Medzi nimi vývodila vylámaná truhlica.

„Veľmi vám je náhlo, pán Bosý,“ okríkol ho. Lepšie okrikovať, ako sa dať hrešiť, že sa má do roboty ako čižmár. Ten tiež vraj nezhotoví robotu nikdy, keď sľúbi. „Nemal som ani učňa babrať sa s tým potrestom.“

„A kedyže bude?“ osmelil sa s ožihavou otázkou Bosý.

„Kedy?“ pozrel zasa do kúta na veci. Na každej z nich sedela papuľnatá výčitka a kričala do neba: „Zajtra o tomto čase“. Ukázal do dvora; kolesá ležali na brvnách, čakajú na ráfy a obruče okolo hláv. Ráfy už zvárajú. Na spojenie bije učňova pucka hlucho, tovarišov mlatček naráža jej štebotavo, cifrujúc po nákove. Holé kostry kočov jasného kniežaťa a grófa sa belejú na kobylinkách, keď im sňali kolesá. „Veľká robota privrela…“

,Nebude ani zajtra,‘ dumá Bosý, idúc dvorom. Videl, ako robota kypí, v dielni nieto nikoho bez roboty.

A predsa jesto jeden, syn majstrov Jaroš. Dnes je tiež v šatách tej istej farby a strihu ako otec, ale nie vo sviatočných ako na besede. Má vysúkané rukávy ako on, ruky začiernené, pred sebou širokánsku zásteru s dierou skoro v samom prostriedku. Stará otcova zástera.

Je vždy takto v dielni, keď je nie v škole. Je mocný, územčistý, mohol by temer stať za učňa, ale otec ho nechce prijať, že nie ešte. Chytá sa i ťažkej pucky, ale keď otec zazrie, krúti hlavou mrzute. Ukoval mu mlat ako pucka, ale viac od polovice ľahší; i sám ho nasadil na porisko. Takto, po škole, učňuje: ťahá mechy, seká klince, vie ukovať už i podkovu. Motyky a sekery mu nedajú do ruky: nevie vraj vykovať naostro, železo by vraj pálil darmo a nevedel by ho ani zavariť v studenej vode poriadne. Tovariši a učni ho majú radi. On ich má ako najbližšiu rodinu. A boli ako rodina. Ktorí sú nie z mesta, bývajú a chovajú sa u majstra, sedia s ním za tým istým stolom. Marienka, majstrová, sama varila.

Bol prítulný chlapec, dom ho vábil. Keď ho vypustili zo školy, ponáhľal sa zhodiť sviatočné a obliecť robotné šaty: opásal si zásteru a hybaj do dielne. Ušlo sa, čo ako, dve-tri hodiny každý deň. Preto ruky boli dosť vyrobené, nie veľmi biele. Ani z tváre nemôže vymyť ani teplá voda sadze a uhľový prach. Hádam preto pozerali kamaráti naňho trochu zboku. Jeden sa mu začal posmievať, že je zafúľaný kováč, ale sa mu to nevyplatilo. Jaroš ho šmaril o zem a vyknošil, takže i iní sa ho báli. Boli by sa na ňom vŕšili, keby boli mali ako. Ale mu nemohli pristúpiť, lebo bol z najlepších žiakov. Doma sa mu nebolo treba veľmi učiť, iba čo úlohy písal. Vynikal i v latine i počtoch: úlohy mu boli vždy medzi prvými.

Mal šťastné detstvo. Jeho mladá pekná mať mala ho veľmi rada. On ju zbožňoval. Otca obdivoval v dielni pri robote, ako mu išla od ruky, ako ho slúchali jeho ľudia, ako sa mu železo poddávalo pod mohutnými rukami. Narábal ním zľahka ani s cestom.

V nedeľu, keď sa nerobilo, zabral otca pre seba. Chytil ho za ruku predpoludním a viedol ho za Bráneckú bránu, za hradby. Pustili sa tam cestami a chodníkmi pomedzi zbožie. Keď kvitli zemiaky, podhrebali korene, či sa nakotilo pod nimi a ako rastú.

Nad ďalekým údolím v Brúsoch zahľadeli sa k viniciam v úbočí, na medzi s hruškami a meissenskými jablkami, tamdolu na bujné polia v nížinách a po vŕškoch až po veľké lesy, ktoré sa tu začínajú a ktovie, kde končia. Po kríkoch nachodili hniezda čížikov a stehlíkov. Raz trafili na hniezdo slávika. Rátali, koľko ráz zakukala kukučka.

Majster Chvojan je sedliacky syn, pole ho vábi, nemohol mu odvyknúť v začadenej dielni. Keď dielňa stojí, vezme syna a ide do poľa, hoci by bolo čo-to zapísať do knihy, koľko kľúčov urobil pánu hlavnému radcovi, koľko mu vsadil plechov alebo koľko obločných rámov a dverí okul vo Svite. Banoval by i teraz za dedinou a poľom, keby bolo kedy. Ale vo dne je v dielni, potom za stolom s toľkou čeľaďou, a keď sa veľká vyprázdni, ostane krásna žena i troje detí: Jaroš, Marienka a Přemysl.

Jaroša sa spytujú, na čo sa bude učiť, ale on neodpovedá, iba pohne plecom. Ale keď išli v nedeľu pomedzi žitá, rozprával otcovi:

„Tam v škole sa učia všetci na dačo. Pôjdu za zemského advokáta, doktora a daktorí za hlavného. Nie je to divné, ňaňo?“

„Hej, trochu,“ prisvedčil, mädliac mäkké ešte zrno do dlane. „Všetci by sa mali učiť za poriadneho, statočného človeka.“

„Že vraj čo sa naučí, je jeho. Či je to pravda, ňaňo? Ja myslím, nie je jeho. Z toho, čo má, mal by udeliť i neumelým, ale nie za peniaze.“

„Hm, dobre by bolo, keby mohlo byť: veľmi dobre, Jaroš.“

Zapáčilo sa mu, že by sa to páčilo i otcovi. Ale keď naňho pozrel zboku, pozná mu z tváre, že sa mu čosi nepáči.

„Vidíte, ňaňo, i náš Karas má zlú obyčaj.“

„Karas?“ Usmial sa, ako mohol z učenia skočiť odrazu na Karasa vo dvore. „Čo to za obyčaj? Vyprášíť ho, tak mu prejdú zlé obyčaje.“

„Vidíte, také. Učni ho naučili slúžiť. Slúži pekne. Ale Filip Konopásek, keď mu slúži, dá mu kosť alebo mäso. Už nechce slúžiť zadarmo nikomu.“

„Naučil ho Filip,“ smeje sa otec.

„Pokazil ho!“ rozhorčil sa Jaroš. „Karas bol verný pes. Bol by sa dal posekať na kusy za mňa, nieto slúžiť: a Filip Konopásek ho pokazil. Za slúženie kosť.“ Za chvíľu mlčal, kráčal za otcom, ktorý mädlil klasy. „Vidíte, ňaňo, v školách sa mi to nepáči, lebo v nich to učia, čo Filip Konopásek. Chlapci tam drhnú za kosť alebo kúsok mäsa.“

„To je pravda,“ prisvedčil mu. „V tej veci sme horší od zvierat. Všetko za kosť alebo chlebík.“

„Ale ja nebudem taký. Čo sa naučím, zíde sa mne alebo vám, alebo Marienke a Přemyslovi. Ale do škôl nepôjdem, učiť sa za kosti. Budem kováčom ako vy, ňaňo.“

„Zámočník, Jaroš: umelecký zámočník. Zámočníctvo sa lepšie vypláca.“

Tu ho otec začal prekárať, že ide na remeslo, ale bude robiť zas len za peniaze, ako i jeho priatelia, keď vyjdú na advokátstvo alebo lekárstvo. Ak pýta učenosť od učeného zadarmo, nemal by ani on vziať od neho plácu za plech alebo okutie na koči. Krajčír a čižmár mali by mu tiež šiť zadarmo.

Pekne ho chytil otec. Ukázal mu, že chcel učených odierať o statočný zárobok. Za statočnú prácu slušná odmena. Jaroš už nemohol nič odpovedať na to. Otec mal pravdu, ale sa mu jednako nepáčila.

„Bolo by najlepšie, ňaňo, my robiť všetko zadarmo a mať, čo nám treba, zasa darmo. Tak by učení rozdávali predsa len zadarmo učenosť: a to by sa zišlo. Lebo neumelých je veľmi moc. Im je veľmi zle medzi nami, ale ani nám nie je dobre medzi nimi.“ Rozmýšľal chvíľku a vzdychol: „Ach, ňaňo, ako by bolo dobre dávať jeden druhému zadarmo, čo nám treba!“

„Za lásku by bolo,“ obrátil sa otec k nemu a pozrel naňho vážne. „Za lásku. To by bola veľká vec. Peniaze by boli láska: každý by ich mohol mať, koľko by chcel. Nebolo by biedy.“

„Ako by pekne bolo, ňaňo! A kedy tak bude?“

„Hm! Kto ti to povie! Ja sa ťa len to spýtam, Jaroš: majú všetci ľudia v sebe lásku a povďačnosť?“ Syn čušal, nevedel odpovedať ako prvej otec. Otec mu chytil hlavu medzi dlane a pozeral mu do očí jasavým okom. „Vieš, Jaroš, na zem zostúpi láska a povďačnosť. Srdcia budú prekypovať. Vtedy sa ma spýtaj čokoľvek, ja ti odpoviem. Láska a povďačnosť napraví všetko: i budeme mať všetci všetkého dosť. Nebudeme si mať čo žiadať, iba vtáčie mlieko…“

Tak sa neraz Jaroš zhováral s otcom medzi zbožiami nad údolím Brúsov. Neraz i hútal a spytoval sa sám seba, kedy už zostúpi láska, či sa začala rozmáhať.

Keď odišiel Bosý, Jaroš kľakol do kúta k truhlici. Pánty odtrhli, vrchnák sa neotvára, ale sa sníma ako pokrývka z hrnca. Zapáčil sa mu, že má pribitú latku naokolo, tak zapaduje poriadne a neostáva zo strany špára, aby padal prach cez ňu alebo smeti. Keď zodvihol vrchnák, na jeho bielej strane čítal meno: ,Lukáš Blahosej Krasoň‘. Blahosej! Čo je to: meno, či priezvisko? A otec sa nemá k truhlici, na ktorej čítať také pekné meno. Prídu po ňu zajtra, nebude zasa hotová.

Prešiel tadiaľ učeň. O fašiangoch ho už prepustia. Šibe mu už pod nosom hmýrie, i na brade sa belie kde-tu osamelý vlas na čiernej koži.

„Ondrej, spravme mu plech a pribime pánty!“ oslovil ho.

„Plech je hotový: len ho rozobrať a spraviť doň kľúč.“

„Spravme ho, Ondrej. Ja ho urobím, ale mi ukáž.“

Pokrútil hlavou. Nemôže bez rozkazu. I Jaroš vie, že treba slúchať: tovariši slúchajú, i on, ako ktokoľvek iný, keď je v dielni. Otec mu rozkazoval ako komukoľvek, i tovariši mu mohli rozkazovať. Tovariš Paľko i nakričal naňho raz. Filip Konopásek mu povedal, že ho niet ani priehrsť a že sa musí neraz najesť hrachu, kým bude mať právo kýchnuť v dielni…

Šiel rovno k otcovi, že by urobil kľúč pánu Krasoňovi. Daromná robota vraj, nech sa nepodberá na kľúč. Ale on by si trúfal, keby mu Ondrej pomohol.

„Tak už nerečiem,“ pristal otec. „Hoc mohol čakať. Čo mu je náhlo?“

„Bude mu nahlo, keď bol dva razy. A pekné má meno: Lukáš Blahosej Krasoň.“

„Volá sa Jakub Bosý.“

Otec pohol plecom. Krasoň, ak je nie Bosý. On prijal robotu od Bosého a jemu ju oddá. Ani inokedy sa nespytuje veľmi, čia je robota. Či je obecaná tomu alebo tomu, má byť svedomitá.

Dali sa učni do roboty. Jaroš pracoval veľmi zaujate. Keby len vedel, komu! Lukáš Blahosej Krasoň — divné mená všetko. Robotu vlastne vykonal sám Jaroš, učeň Ondrej len ukázal, ako ju pohnúť, keď robota zasekla. Keď bol kľúč hotový, majster ho proboval v plechu. „Zbaví, Jaroš, zbaví,“ pochvaľoval majster čo ľahostajnejšie, ale srdce mu mocne zabúchalo. Hľa, jeho potomstvo vstupuje do života. Krv sa obnovuje: jeho obnovená začína sa hlásiť do práce. „Toto ti je prvá robota: zachovaj si deň, kedy a komu bola.“ Bol by si vďačne odložil na pamiatku majstrovské dielo synovo, keby nepatrilo objednávateľovi.

Čo ostávalo ešte urobiť, bola už hračka: pribiť závesy a dať vrchnák na ne, osadiť plech, skadiaľ ho boli vyňali. Tu si Jaroš vedel poradiť sám. Pravda, nebol skúsený natoľko, aby neprevracal robotu viac, ako bolo treba: truhlica tiež stála pred ním tu hore dnom, tu dolu dnom alebo naboku. Keď už bol hotový, plech zasadený a pribitý, kde patrí, Jaroš dakoľko ráz otvoril a zatvoril zámku. Kochal sa, ako tuho šťukalo, zuby skákali, hľadajúc babku, stisnúť ju medzi sebou. Vzdychalo sa mu od radosti, že je hotový, i od žiaľu, že sa musí lúčiť s hotovým dielom. Zobral veľký papier, ktorým bol našiel truhlicu vystlanú. Papier bol biely, čistý, zložený vo dvoje. Keď ho mal vložiť, obrátil ho, a vtedy vypadol z neho papierik. Na ňom bola zlomená pečať na jednej strane, na druhej adresa. Meno bolo to isté ako na vrchnáku. Jaroš ho čítal pre seba: Lukáš Blahosej Krasoň. Zložený list, ako bol, spustil do pazuchy. Truhlicu zatvoril a bežal k materi zvestovať, čo urobil, ako ho otec pochválil.

„Nuž, môj majstrisko!“ pritiahla ho k sebe, bozkávala tuho. „Len keby tieto sadze nie,“ musela sa čistiť, kde sa zafúľala.

Vtedy jej oddal i list, ktorý mal v pazuche.

„Mal si ho položiť, odkiaľ vypadol,“ mienila mať. Ale v tom sa mýlila. Jaroš jej dokázal, že list bol zapotrošený. Keby boli vedeli, kde bol, neboli by ho nechali vo vylámanej truhlici. Krem toho nebol istý, či by list nezhynul, keď po truhlicu neprišiel sám Krasoň.

„Ja ho zanesiem pánu Krasoňovi.“

„A kde býva?“

„Neviem.“

„Daj ho otcovi: nech ho dá tomu, čí je.“

„Nedám. Otec by ho dal tomu, kto príde po truhlicu. A to by nebolo dobre.“ Zasmiala sa. Má vrátiť list, a nevie, komu. Ale syn už odložil list na policu k svojim knihám. Divný chlapec. Iný by bol list prečítal a zahodil, alebo ho nechal, kde ho našiel; on nie. Vynašiel, čí je, čia je truhla a kto ju doniesol: teraz sa bude vypytovať, kým nenájde toho, čí je list. „Samá svedomitosť, ten chlapec.“

Ale Jarošovi nebolo do smiechu.

Popoludní, keď prišiel zo školy, pozrel najprv do kúta, či je truhlica ešte tu. Keď ju tam videl, odložil knihy na miesto a striehol, či prídu po truhlicu.

Bosého poznal hneď, keď vstúpil do dvora. Šiel za ním do dielne, videl, ako zaplatil otcovi za robotu, i poslal chlapa s truhlicou. Keď prechodil dvorom, Jaroš ho pozdravil.

„Kde je pán Lukáš Blahosej Krasoň?“

Bosý zastal, vytreštil oči na šuhaja, ktorý čaká rozkročený, čo mu povedia. „A čo — čo máš?“ Zajakal sa predesený dosť dobre. Čím ďalej, tým väčšmi sa mu nepáčilo, na čo sa podobral. Najprv sa ho majster vypytoval s toľkým podozrením, teraz tento papľuh sa už spytuje dorovna. A skadiaľ vie meno Krasoňa? Ale Jaroš mu pozerá do očí, diví sa, prečo sa tak zľakli, keď spomenul pána Krasoňa.

Pohol plecom, že sa nedá mýliť bočnými otázkami. Znovu pokročil čosi bližšie k nemu a spýtal sa ho dosť naliehavo: „Kde je pán Lukáš Blahosej Krasoň?“

„Ideš mi ho! Veď ti ja!“ Rozpajedil sa, zdvihol päsť naňho a pobehol k nemu. Jaroš odskočil a obrátil sa až pred domom. „Ti ja dám, sopliak!“ Hrozil mu päsťou. „Canis tua mater!“

„Et tua sit duplex![101]“ Najedoval sa naozaj, že mu spomenul matku tak nehanblivo. Bol by sa naňho hodil, keby mal dačo v ruke. Medzitým mu aspoň odpovedal, tiež po latinsky, ako patrilo, videl tam neďaleko kus dosky s hrčou: schytil ju a zacielil ňou tupiteľovi priamo do hlavy. Bosý, keď ju zazrel letieť, skrčil sa vo dva konce. Tak frungla ponad neho a padla na zem. Chlapec odskočil za dom a on zaberal chytro na ulicu za chlapom s truhlicou.

Bosý sa pobral k ujčekovi do úradu, sám nevie po čo. Chlapec ho znepokojil otázkami o Krasoňovi. Ako sa dozvedel o ňom? Azda zvedel dáko, čia je truhlica? Vpustili ho do svetlice, ale chlapi v sivom zazerali naňho. Videli, že chodí k nemu, starý ho posiela s truhlicami: dáva mu prednosť pred nimi. Bude z rodiny — alebo nepodarený synček z daktorého popredného domu? Tisne sa dopredku, starý ho potíska. Všantročia ho do daktorej pisárne?

Ujčeka nenašiel za stolom, chodil po izbe sem a ta. Stál pred Bosým, brada v dlani; pozeral skúmavo naňho. „Čo povedali?“ spýtal sa ho.

„Nepovedali nič!“ bola odpoveď. Ujčekov pozor ho znepokojil, vtom sa bál spomenúť, čo mal za hádku s chlapcom. „Prišiel som poukladať veci do truhlice. Zišlo by sa ju odniesť.“

„Nič nepovedali? Nevedia, že je Krasoňova?“ naliehal ujček.

„Ja neviem. Mne nepovedali, či vedia. Jednako, majú moc roboty.“ Hľadel mu pozerať smelo do očí. Nechcel sa dať zastrašiť, hoc mu srdce búchalo mocne.

Ujček pozrel naňho ešte raz vnímavo, potom začal chodiť po izbe. „Dobre. Nieto sa čo náhliť. Nech bude tu.“ Bosý pozrel naňho udivený: čo sa mu to stalo? Zapáčila sa mu truhlica, že si ju chce nechať? „Ešte dakoľko dní,“ doložil ujček.

Prechádzal sa, okolo úst mu poletoval úsmev. Vtedy sa bol pomýlil, nemal do činenia s grófom Kiselským. Ale poprezeral knihy, samá filozofia. Našiel spisy, preklady z Vergilia, Bucolica. Bolo i listov: z domu o rodinných veciach, z Bratislavy od vrstovníkov. Samé starosti o národ, jeho budúcnosť, veľké nádeje. Boli dva či tri listy odtiaľto, od Vlastimily Hajskej. Samé vlastenectvo, práca na národa roli dedičnej, starosť o výchovu mladého pokolenia, najmä žien. A medzi riadkami — hm, akoby sa snovali iné mysle. Sú i pôvodné básne: orly krúžia — vyzerajú, kam sa spustiť. Zas hviezdy svietia a vedú. Nuž čo je to? Mládenec píše bez úmyslu driečnym devám s ohnivými očami? Nie je tá hviezda niekde v Prosovej ulici, v našej štepnici? He-he! Keby chcel hviezdu sňať, odniesť si ju pod Tatry? Čo by povedal pán Záberský? Doktor Obuštek by hodil encyklopédiu do kúta; tú hviezdu on dávno strežie, pravda, pod vlasteneckým pláštikom, ale ju drží v hrsti. Hviezdu sebe a štepnicu do Svitu. Nebolo by pekne, keby brat spod Tatier spretŕhal tenké nitôčky?

„A kde je ten Krasoň?“

Bosý pozrel naňho zboku. Čo ho trápi s Krasoňom? Povedal, čo vedel; že prešiel k priateľom k Slepému bocianovi v Bráneckej ulici.

„Chodieva do štepnice?“

„To neviem. Na besede sa zhováral s pannou Vlastimilou. Nie dlho. Dlhšie ostal pri Hermínke.“

Naozaj, i on ho videl pri nej. Z tej chmáry dážď nebude. Bol pri nej, lebo nemohol byť pri Vlastimile, alebo nechcel. „Mal by si pozrieť, kde chodieva, čo robí. Truhlicu necháme tu. Zajtra príď, preložíš do nej veci z košíka. Pamätáš, ako boli; aby nepoznal, že sa v nej prehrebali iní.“

Bosý sa len smial. Kde by poznal! Bolo vraj všetko premiešané ani seno. Knihy a knihy, filozofia, Hegel. V rukopisoch by sa nik nevyznal. Boli i zošity: čítal v nich pán ujček? Vo filozofii boli i listy, najskôr ženské. Nemal ich kedy prezerať v dielni. Našiel ich pán ujček? Nepozná on, ako čo bolo!

„I kamarátov by si mohol pozrieť, čo robia, ako robia. Možno budú sa ponáhľať domov…“

„Nech len idú!“ vybúšilo z Bosého. Koľko vystál na besede, keď sa ten pod šabľou začal mať okolo Berty Hostislavy.

„Nedbám, nech idú, ale Krasoňa by zadržal. Páči sa mi, a ty sa usiluj. Dozri naňho. Odmena neminie…“ Ujček sa usmial, stiahol ústa do gombičky, začal zasa chodiť hore-dolu po izbe.

Bosý čakal niečo bližšieho o odmene: aká, kde, kedy. Nemôže sa priblížiť ku Zlatým krosienkam. Ešte na besede, ešte, keď starostlivý otec zasadol za stôl. Ale Berta Hostislava je ozorná krása, jej čierne oči — tie podchvíľou môžu privábiť niekoho, kto bude po srsti starostlivému otcovi. Nech sa to stane, všetko by šlo na hŕbu: i krosienka, i Svit, i úrad bezpečnosti a verejného poriadku v meste.

„Bojíš sa o úrad?“ spýtal sa ho ujček a stal si pred ním, sivými očami pozerá naňho posmešne. „Bude i on — trpezlivosť!“

Bosého striaslo, keď počul slovo trpezlivosť. Odkedy mu hudú jednostaj, vždy to isté slovo! „Slúž systému, usiluj sa, odmena ťa neminie. Chlieb je nie, aby si sa prejedol, ale je istý. Keď sa priženíš ku Zlatým krosienkam, na chlieb bude čo natierať. Tesť beztak nestojí toľme o peniaze, ako o česť mať zaťa úradníka.“

Bosý odišiel ako-tak uspokojený. Bude dačo, keď mu sám spomenul úradníctvo. Na schodoch, ako sa poberal, temer búšil do pána Beznožka. Poberal sa hore schodmi. Poodstúpil, podvihol klobúk.

„A vy tuná, pán Bosý?“ prihovoril sa mu starostlivý otec veľmi prívetivo. Hádam prvý raz, že mu potrafil na meno: nebol mu ani Vyzutý, ani Neobutý. „Nevedeli by ste povedať, kde je pán hlavný radca Wuth?“

Ako by nevedel! Obrátil sa na schodoch a vrátil sa dohora s ním, ku dverám, kde stál chlap v sivom. Pán Beznožek bol cele inakší ako v sklepe Ku zlatým krosienkam. Obzeral sa bojazlivo, bočil od chlapa, ktorý sa nehýbal odo dverí. Bosý predstúpil rozhodne. „Jeho milosť ma poslala pre pána Fabiána Beznožka. Má s ním dôležitú poradu.“ Chlap sa poklonil, otvoril dvere a poodstúpil. Do úradovne vošli spolu. Pán Beznožek cele skromne, s veľkým kastorovým klobúkom v ruke. Ani krídla kabáta sa mu neopálali.

Pán hlavný radca ho prijal veľmi priateľsky. Keď sa zvítali, obrátil sa k Bosému: „Mali ste mi azda ešte niečo povedať, mladý priateľ?“

„Iba to, že som mal šťastie uviesť k jeho milosti váženého pána Beznožka. Nevedel, na ktoré dvere sa ide.“

„Veľmi dobre, priateľ,“ potľapkal ho suchou rukou po pleci. Pán Beznožek sa mu poklonil a ďakoval mu za úslužnosť. Keď Bosý vyšiel zo svetlice, pán hlavný radca poznamenal: „Poriadny mladý človek. Usiluje sa. Z neho iste dačo bude.“

Pán Beznožek sa poklonil. Bolo mu trochu ľúto, že ho bol minule znosil. Umienil si mať sa na pozore. Bol veľkodušný. Dnes cele inakšie hľadí na svet. I na Bosého by pozeral cez prsty, keby ho prichytil pri dcére. Mal vo vrecku zmluvu s vdovou nebohého Jonáša Holtza a či skôr s jej zástupcom. Nuž predsa len ohli poslednú vôľu nebohého majiteľa. On ako správca ostal na polovici čistého úžitku. Nech len prejde dakoľko rokov, bude majiteľom polovice a potom už sa postará i o tú druhú polovicu.

„Prišiel som len oznámiť, že sme sa pojednali,“ zvestoval s vyjasnenou tvárou. „Na polovice,“ doložil významne. Pán hlavný radca mu podal obe ruky, potriasali si ich veľmi tuho: pozerali živo jeden druhému do očí. Hoc si rozumeli, pán Beznožek sa rozkročil, rozhodil krídla, že sa vesta začervenala o veľkých čiernych kvetoch. Napomenul mu, že žltkavý kašmír čaká. Sú dva odtienky: svetlejší a tmavší, jeden krajší od druhého. „Po tieto dni som dostal veľmi jemné súkno ani hodváb, ide trochu do belasa. Myslím, že sa minie dnes-zajtra. Keď som ho prezeral, zišlo mi na um, ako by pristalo na oblek pánu hlavnému radcovi…“ Tam sa dívali jeden na druhého, uveličení sťa priatelia, keď sa zídu po dlhom rozlúčení.

V ten deň sa vybral i Janko Chlebnický zo Slepého bociana. Lukáš Blahosej sa oddelil od neho dosť chytro, skeroval do Prosovej ulice. Bolo sa treba radiť, utvrdiť i podrobnosti…

Chlebnický zastal pred veľmi poriadnym domom o širokej bráne v Uhorenej ulici. Vošiel pod klenbu a z nej do hodného, čistého dvora, vyloženého tľapkavou dlažbou. Na pravej strane boli schody, vystúpil na poschodie.

Zastal na chodbe pred ťažkými dubovými dverami. Keď zaťahal za zvonec, skoro zápäť sa otvorili dvere. Slúžka ostala ako stĺp pred ním. Zľakla sa dolománu a šable a hádam ešte väčšmi hovoru, z ktorého rozumela máločo. Konečne sa spamätala a vpustila ho dnu. Bez slova išla pred ním, zaklopala a otvorila dvere.

Keď vošiel do izby o peknom náradí z orechoviny, oblečenom na červenkasto, zazrel za maliarskym stojanom nepatrnú stvoru v tmavej kitli. Rukávy mala vysúkané, vlasy bez lesku viseli na plecia v plavosvetlých pradienkach, vrkočoch odpoly načatých. Nad bledým čielkom trčali tiež pochlpené dohora. Bezvýrazné oči sa otvorili naširoko od divu a či desu, že vidia pred sebou cudzieho človeka. Boli by si ho žiadali iste na sto míľ stadiaľto. V jednej ruke mala štetec, v druhej strakatinu farieb, rozrobených na doštičke. Div, že štetec nepustila z ruky.

„Ach, čo som urobil! Vpadol som neslušne do domu, ani som sa nehlásil!“ Začal sa vracať, cúvajúc. Šabľa, ako ju držal za rukoväť, zachytila sa o vysokú nohu stojančeka, že sa prekotil nabok. K nemu padol obrázok v tmavom ráme, iste bol na stolíčku. „Nešťastie za nešťastím!“ zastonal. Byť sám, bol by si vynadal do nemotorných medveďov. Kým dvíhal stojanček a obrázok, šuchla popri ňom postavička v kitli ani tôňa.

„Ráčte sadnúť — prídem hneď.“

Janko Chlebnický bol sám. „Pekne si sa uviedol!“ nadával sám sebe. „Vozisko plný raždím by bol obhoditejší. Choď sa dať vypchať, babrák!“ Hneď mu odľahlo trochu. Začal sa i usmievať. Pozeral na obrázok. Predstavoval bledú, chudorľavú ženu v tmavých šatách. Svetlé vlasy mali by sa vlniť nad čelom, ale tie vlny vypadli pridrevené. Okolo úst tiež nebolo všeličo v poriadku. Slabý umelec! Usiloval sa, nanášal farby, okolo úst ich je pohorie, ale komu pánboh nedá, kováč neukuje. Položil obrázok a stal si pred stojan s plátnom. No, tu je už čosi lepšie. Pán hlavný radca bude sedieť v kresle, keď ho dohotujú, rozmýšľať nad akousi záhadou, mať dlaň na brade nebodaj. Kostrub, ktorý máva poľahnutý čelom, je uhádnutý už omnoho lepšie od vĺn nad čelom panej.

„Umelkyňa — nože, no. Ešte v plienkach trochu, ale, hm, ide smelo. Rozšírila všetky plachty vetru.“ Potom pozrel na stolík, kde bol štetec na doštičke s rozrobenými farbami. Pri doštičke bola téka v tmavom kartóne. Boli kresbičky ceruzou. Stará bútľavá vŕba, koza s bradou a kozľaťom. Na inej strane šíp v rozkvete, hrsť vyklaseného jačmeňa. Inde verklikár v otrhanom kabáte. Prevrátil stranu a otváral oči. Lukáš Blahosej! Veru on! Briadka sa počína deliť na dvoch hrboľkoch. Oči sa zdvihli na stranu. Tak sa drží, keď sa rozhovorí o budúcom kráľovstve. Na druhej strane Lukáš Blahosej. Sklonil hlavu v dumách. A zas Lukáš Blahosej. Má cylinder na hlave, pod ním sa vypučili vlasy okolo uší a hrdla. Pozerá do diaľky, ponáhľa sa kdesi, podopierajúc sa o paličku: nebodaj do budúceho kráľovstva. A zas iný Lukáš Blahosej, usmiaty pozerá pred seba. „Hm-hm. Má šťastie, Lukáš Blahosej! Dobre je zapísaný.“ Položil téku rúče, ako bola, sadol obďaleč, kučmu s perom v oboch rukách. Pozeral nevinne na čelo pána hlavného radcu s poľahnutou kečkou ako pri cisárovi.

„Odpusťte, že som vám dala toľko čakať!“ ozval sa zboku hlboký hlas ani hodváb. Čiže sa zalieča uchu, otvára si hneď srdce. Chlebnický sa strhol od lahody a opravdivosti. V svetlici bola pred ním zasa nepatrná stvora. Bola v obyčajných domácich šatách kávovej farby na biele hrášky. Rozstrapatené pásemká zobrala do kyčky v tyle. Na nohách už mala črievice a štrimfle, ale Chlebnickému ani tak nebola už obyčajná, nepatrná stvorička.

Začal sa on vyhovárať, že sa dal uviesť tak neobozretne od slúžky, a čakať mu nebolo na obtiaž. Zabával sa veľmi dobre jej dielami. Ukázal na obrázok v ráme, zas už na stojančeku, i na započaté dielo pred sebou.

„Ach, nie,“ začervenala sa ani pivónia, „tie diela sú nie pre cudzie oči.“ Sú to diela výlučne pre úzky, najužší kruh: pre rodinu, aby mala akú-takú rozpomienku na svojich mŕtvych. Kreslila trochu už zo školy, potom začala i maľovať čosi, ako sa dá bez školy a učiteľa. Tak skrsol obrázok v ráme, podobizeň nebohej matky. Pre ňu sa dala do farieb, že ju zveční, ako jej žila v predstave. „Prosím vás, tam je výsledok práce a námahy. Lepšie som nič nemohla vyviesť. Keby aspoň zďaleka chcelo kuľhať za predstavou! Ale predstava ani počuť, aby ju to malo zobraziť.“

Chlebnický neznal nebohú paniu, ale by skoro bol i on tvrdil, že sotva bola taká ako na obraze. Ústa na každý pád boli pokazené, ale sa vyslovil, že na započatom obraze už pozorovať pokrok. Čelo hlavného radcu sa jej vydarilo. „Zhotujete vy ešte obrázok nebohej, ktorý sa bude kryť s predstavou. Trpezlivosť!“ Pozrel na ňu veselo. Skromná, nepatrná stvora, ale si dovolí mať hudobný hlas ani komorná speváčka. A bezvýrazné oči sú nie celkom bez výrazu. Len pozri, v nich sa utajujú ohníky! Ani je nie bezvýznamná. Nemá plnosť postavy ani veľkých vnadidiel; oko chlapa nemá sa veľmi o čo potknúť, a predsa nie je bez čara. Dáva ho možno tá bosá nôžka v pantofliach: bola čo ako malá. Videl dobre, hoc len mihla pred ním. Potom i tá téčka s vŕbami, a najmä s Lukášom Blahosejom.

Divná vec, ako sa vlámal do komory tajností, poobzeral si ich, poprehrebal sa v nich. Vie, čo má v nej, iste lepšie ako ona sama. Čo môže ona vedieť, čo všetko ta naznášala! A možno nevniesla. Samo sa ta vkradlo a naukladalo. Zahľadel sa na ňu. Bola mu pekná, váblivá. Taká schránka bohatstva, o ktorom nevie sama. Zatvorená, prostá truhlica s pokladmi dnuka. Bohatstvo akýchsi skrytých citov, zatvorených a zapečatených. Bezvýrazné oči sú pečate, tie ich držia pod poklopcom.

Spamätal sa. Bolo mu divné, že sa mu prihovorila po nemecky. „Prečo po nemecky? Vážená vlastenka z besedy nebude hovoriť azda po nemecky s bratom z Bratislavy! Hoc ja hovorím po slovensky, môžeme sa dorozumieť.“

Pokrútila hlavou, pozrela naňho vážne. Z jej oka sa naňho vylial dumný bôľ. „Ja som nie vlastenka!“

„Nie — a prečo? Veď pôvod vás volá medzi vlastencov.“

„Nemôžem. Hlas krvi sa mi protiví, bridí. Robí ma nešťastnou.“ Bezvýrazná tvár obledla ešte väčšmi, z očí vyzerala úzkosť, strach.

„Čo vám urobilo vlastenectvo?“ V ňom skrsla predtucha, že v komore tajností je skrytý kút, kde on nenazrel ešte. V ňom musí byť niečo bôľne.

„Urazilo ma, do krvi. Donieslo nešťastie na mňa. Bojím sa ho…“ Stŕpal pred výkrikmi bôľu. Hýbalo sa v ňom mocne čosi. Bol by pritiahol nepatrnú stvoru k sebe. Akoby ju pohladil po plavých vlasoch bez lesku, po utrápenej tvári! Zbedovaná, nepatrná stvorička: vystalo by z nej na milú, prítulnú sestričku.

„A predsa chodíte do Beznožkov i do besedy!“ Či nebadá, neborká, že je v rozpore sama so sebou? Zapierať vlastenectvo, a ťahať sa za ním, kde je v najtuhšom vare.

Opanovala sa. Obanovala predošlý výbuch. Zas bola bezvýrazná, nepatrná stvorička.

„Chodievam. Priťahuje ma u nich blahobyt a usporiadanosť.“

„Blahobyt a usporiadanosť v besede? Ako?“

„Tak, že sa tam schádzajú dobrí, pospolití ľudia. U nich vývodí všade poriadok a práca. Ja ich rada. Poriadok a pracovitosť — veľké domáce cnosti. Dom bez nich ako v stráni, keď sa podomieľa a odsýpa zem spod uhlov. Pospolité domy meštianske a remeselnícke i robotnícke skvejú sa v tej ozdobe. V nich okreje duša ako telo na prameni živej vody.“

Pokrúcal hlavou. Nemohol vyrozumieť, prečo sa jej protiví vlastenectvo, keď domy, kde ono vládne, občerstvia a zahrievajú dušu. Bol by rád obzrieť sa i v tmavom kúte komory, ale bál sa vylamovať dvere do nej. Tvár nepatrnej stvory bola bezvýrazná. Jej zmeravenie dávalo mu výstrahu: „Darmo by si sa dobýval. Ten kút je pod mocnou zámkou.“

Tu mu už neostávalo, ako prikročiť k veci. Lukáš Blahosej bol vykonal u nej, že oslobodí Bartáka od vyhnanstva z mesta: on by ho pilne potreboval vo farbiarni. Nemohla by splniť čím skôr, čo sľúbila?

Sľúbila, že otcovi napomenie zasa. Možno dnes alebo zajtra dostane Barták dovolenie od úradu prísť do mesta.



[101] (lat.) A tvoja nech je dvojnásobne.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.