Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

13

Bartáka hrýzlo, čo mu vyjavil Žabka. Ísť pôjde zas do farbiarne, Chlebnický je chlap, jeho priateľ, ,kralický brat‘ je ešte lepší chlap: ale, hm, k nim už patrí i bohatý mešťan. A na druhý deň ráno prichodilo ísť k nemu oznámiť mu, že vstúpi do služby. Bolo by mu všelijako, nebyť s ním Chlebnický. Iste by ho bol zaťal do tváre pre nežičlivosť a neprajnosť, a či skôr kopanie jamy, z ktorej, hľa, ledva sa vyteperil.

„No, tak je dobre!“ tľapol dlaň o dlaň, náruživé čierne oči pozerali ohnivo na Bartáka. „Budeme sa usilovať. Bol by čert, aby sme nepredbehli všetkých: takí traja a taký majster!“ Položil mu tučnú ťažkú dlaň na plece. Bartákovi zavážila ako centy, pálila ho. Čože, nielen pažravý, nežičlivý, ešte i falošný? Do očí ako med, za chrbtom kopať jamy a sotiť do nich hneď dolu hlavou? Očami chodil po zemi, po temných kútoch. Uprieť ich len mihom na jeho, prezradili by, ako vrie tamdnu. A načo vyjaviť, čo sa varí v tom vare? Iní sa vedia pretvárať, či sa on nemôže naučiť trochu?

„Usilovať, nedáme sa!“ chlapil sa i on, i na mešťana pozrel, ale iba kosom. Široké ústa stisol, jamky mu hrali okolo nich.

„Tak by bola i táto vec v poriadku!“ zakončil pán Beznožek, vyprevádzajúc spoločníkov až k dverám. „Nezabudnite, že prídeme nakuknúť do farbiarne vospolok: a zas do tej vinice za Bradovskú bránu. Bude nás tešiť!“

V rozpakoch išli obaja spoločníci jeden pri druhom. Neprehovorili slova. Nech otvoria ústa, museli by niečo len povedať o najhlavnejšom spoločníkovi s päťdesiatimi od sta. Dobré niečo povedať nemohli nájsť napochytre a zlé sa nevyplatí. A predsa ležala medzi nimi dlhá truhla pod čiernym fáteľom: do nej zatvorili priateľstvo a úprimnosť.

„Ja idem rovnou cestou do farbiarne: ktovie, ako tam bude. A vy príďte pozrieť: uvidíme sa čím skôr.“ I tak sa rozišli. Chlebnický šiel v dumách k Slepému bocianovi.

„Tesné sú chodníky našej Kralickej medzi toľkými trasoviskami, tesné. Nikdy nevieš, či nevhupneš pomimo až po uši.“

Barták nešiel rovnou cestou. Skeroval do bočných ulíc, ta, kde je úrad bezpečnosti a verejného poriadku.

„Jeho milosť pán hlavný radca je tu?“

Pozerali naňho spoza pleca chlapi v sivom. Nuž vták, ktorý odsedel v chládku a je pod pozorom. Nebolo by dosť i pána Drbolca? Pre také veľké osobnosti!

„Mám s pánom hlavným radcom hovoriť!“ I on pozeral zachmúrene. „A môžete sa jeho spýtať, čo povie,“ dodal s opovržením.

A išli sa ho naozaj spýtať, i vpustili ho do svetlice.

Pán hlavný radca prijal ho veľmi prívetivo, skoro priateľsky. Obzeral si ho dôkladnejšie. Nie je výkvet krásy a úhľadnosti, ale možno, že je milý. Bude v ňom čosi, keď sa Hermínka tak zahľadela naňho. Dievčatá majú divné vkusy: čo sa nepáči očiam, často sa im vkradne do duše. A práve city, ktoré sa vkradli do srdca nie očami, ale bočnými chodníkmi, najhlbšie sa vrežú doň.

„Prišiel som sa poďakovať za veľkú priazeň,“ riekol Barták. Viečka sa mu stiahli, pomedzi ne svietila radosť z pozora. „Pán Chlebnický mi povedal, komu mám čo ďakovať za slobodu. Zasa idem na staré miesto do farbiarne.“

Pán hlavný radca mal ústa na gombičku, hľadel naňho prívetivo. Prikývol hlavou s odobrením. „Usilujte sa. Viem, že ste z najsúcejších: vynaložte schopnosti ku zveľadku remesla. Bolo mi ľúto dať vám hlivieť kdesi v Lapaniciach, keď tu čaká na vás prázdne miesto. Čo sa stalo, zabudneme. Zabudnite i vy.“ Barták pozeral do zeme. Zabudnúť? Nebolo by priveľa? I odpustiť je priveľa, nieto zabudnúť. Pán hlavný radca vťahoval tabaček zo štipky. Usmieval sa. „To boli nerozmyslenosti. Mladá krv sa búri ako mladé víno. Nech sa teraz usadí a ochladne. Mne ďakovať nieto za čo. Ďakujte tomu, kto orodoval za vás.“ Barták pozrel naňho v očakávaní, koho spomenie. Iste bratov spod Tatier. Oči hlavného radcu hľadeli naňho so smieškom. „Nuž tak,“ doložil významne. „Mojej dcére…“

Barták sa vyrovnal v pleciach, otvoril oči naširoko. Jeho dcére! Veď ju nikdy nevidel — ako? Dievča alebo vydatá? Srdce mu zabúchalo: rozlialo sa akési teplo v prsiach. Zaňho oroduje neznáma bytosť, o ktorej nevedel, že je na svete. Keby ju mohol vidieť zoči-voči, presvedčiť sa, že naozaj má záujem zaňho, i vynájsť, kde sa vzal pri nej. Začal veľmi náhlivo prosiť, že by sa šiel poďakovať naskutku, ak by mu dovolili.

Pán hlavný radca dobre zbadal mocné pohnutie, plameň v očiach a na tvári. Pohol plecom a riekol mäkkým hlasom, skoro nežne: „Nemám nič proti tomu. Keď sa city ozvú, načo ich ísť hlušiť?“

Barták sa pobral z úradu priamo k domu o veľkom, čistom dvore. I jeho vpustila slúžka do veľkej svetlice. O chvíľu vstúpila vnútornými dverami nepatrná stvora.

Bezvýrazné oči upreli sa naňho: na jeho divnú tvár i na hlavu, ktorá bola ako stlačená, že čo jej ujali na výške, to sa dalo do šírky. Uši ostali, ako majú byť, trochu mäsitejšie: tak na stlačenej hlave vyčnievajú čosi vyššie ako obyčajne. Dobre si prezerala podrobnosti. Keby sa neokúňala, prosila by ho, aby sa jej dal nakresliť, ale ako by na to pozeral? Radšej si ho teda prezerala, zachovať si hlavné črty. Možno ho bude môcť odkresliť, keď odíde.

I on pozeral s obdivom na nepatrnú stvoru, prvú ženu, ktorá si ho všimla, ešte i prosila zaňho. „Ďakujem, vážená panna, za dobrotu,“ riekol jej vrelo. Milá, dobrá stvora. Mohol by ju strčiť do vrecka, taká je vytiahnutá. Nieto na čo pozerať, nieto ani sily a bujnosti v postave, ale predsa jesto v očiach záhada. Ta kdesi ide zo srdca, cítiť jej vzdialený sladký dych. „Vyslobodili ste ma sťa anjel zo zajatia, otvorili mi cestu slobody…“

„Len kráčajte po nej rovno a vyhnite jamám, aby ste zas nepadli. Máte svoju postať, pracujte verne. Máte schopnosti a zručnosť, nezahoďte ich, odbehávajúc na stranu.“ Hovorila mu po nemecky; jej hlboký, sladký hlas znel mu v ušiach dojímavo ako spev slávika.

„Hovoríte cudzou rečou, ale zmysel nie je cudzí. Vo vašich ústach dostáva lahodu materčiny. Prečo vlastenecký zmysel neoblečiete do materského rúcha?“ Sklonil sa, oči sa mu zúžili a z nich šľahali na ňu plamene.

„Zmysel je nie vlastenecký, má prítul u všetkých národov, u ľudí dobrej vôle a šľachetného srdca. I vy budete patriť k nim, už či ako vlastenec, alebo nie.“

„Vy ste nie vlastenka?“ Otvoril oči naširoko. Neveril vlastným očiam.

„Neviem sama.“ Pozrela naňho vážne, tvárou akoby bola preletela chmára. „Sám skúsite, že vlastenectvo neštíti od pokušenia i podlosti: a zasa mnohí, ak i bočia od vlastenectva, nespreneveria sa dobru. Nebrať vlastenectvo, ak je posvätné, za plášť, ktorým sa prikrýva skazenosť a hniloba.“ Počúval pozorne. Či nenaráža na jeho spoločníka, bohatého mešťana? Čo všetko sa učupilo pod jeho plášťom vlastenectva? Veru nepotreboval byť veľkým vlastencom, aby mohol ostať taký, aký je. „Prídu časy, keď sa život okrášli ideálom. Do surovej hmoty zamieša sa ideál a podvihne ju zo stupňa na stupeň, až po samú večnú Dokonalosť…“

Skadiaľ berie prorocké slová? Skrsli hádam v jej hlavičke za bezvýrazným pozorom? Zneli mu ako ohlas toho, čo počul prvý raz v pustom dvore, za zúbkovatým parkanom. Či nehovorí z nej Lukáš Blahosej? Preletel mu úsmev po tvári. Len chybí, aby vystrčila šesťdielnu Kralickú. Od Lukáša Blahoseja prevzala, čo hlása. Vedel, komu ďakovať za slobodu. Nie z vlastného vnuknutia orodovala zaňho. Slová i jej skutok má pečať jeho. On riadi i skutky i slová tej, ktorá stojí pred ním. Akýsi temný bôľ pohýbal sa v ňom. On je nič. Nie je sila, hýbajúca touto bytosťou: je len vec, na ktorej skúša platnosť zásad, požičaných od neprítomného. On jej je ničím, najviac ak náhodilosťou. Darmo sa ustával k nej. Predpustila ho, hodila naňho svetlosť pochodne, prevzatej od iného. Môže ísť: keď odíde, ona zabudne zasa naňho. Lukáš Blahosej i v ten deň čakal vo dvore štepnice na Vlastimilu Hajskú. Nebolo ešte jedenásť hodín: bolo treba čakať, kým vypustí deti. Šiel k zeleným šrankom na druhej strane dvora. Tam starý obšitoš s hlavou ani púpavová hlávka plel medzi kvietím a zeleninou.

„Čo nezaseješ, vzíde!“ hundral, trhajúc s koreňom burinu. „Len ako sa rozrastá! Zadusilo by priesadu i siatinu. Vyhúkne, rozšíri lístie žihľava a loboda. Kvietie nevzíde samo od seba, slnečnica alebo marian, ani len zemiak.“

Lukáš Blahosej ho slúchal, usmieval sa. My v múdrosti myslíme, že plejeme nepotrebnú vec, a ona je nie nepotrebná. Žihľavu rady husi, lobodu zbiera ľud po hradách v prednovku. Loboda vraj dievčenská sloboda, vravia tam: horká i sladká, sýti i prije sa.

Ozvali sa kroky pod stenou; nie ľahké, pod nohami, ktoré sa sotva týkajú zeme, ale mocné, dôrazné. Obzrel sa živo, mal tušenie, že ide závada. Zazrel dr. Gustáva Obušteka. Prešiel podstenou, nachýlil hlavu do chodby k učebnej sieni, načúval. Vytiahol z vrecka hodinky, mocné cibule. Zišlo by sa ich pomknúť. Prišiel zavčasu, ale tamten, hm, ešte včaššie. Neťaží sa mu, nepozerá na hodiny. Pomaly, akoby ani nezbadal, že robí čo, šiel i on k ohrádke. Pozdravil Lukáša Blahoseja uveličený.

„Vy tuná, vážený vlastenec?“

Lukáš Blahosej sa zapálil. Hneval sa na samého seba, prečo sa má zapaľovať. Prišiel, to je skutok, vyviedol ho nie on, ale vnuknutie, ideál. Ten vedie sem jeho kroky, nie iné, nízke úmysly. Radí sa, čo a ako. Vyučovať je ťažký chlieb, vychovávať ešte ťažší. Treba stopovať cesty a spôsoby, učiť sa, ako sa vyučuje a vychováva. Zato on sem chodí. Mal dr. Obušteka rád, ctil si ho pre usilovnosť a pilnosť, ale teraz ho nemal rád: najprv, že prišiel, a potom, ako mu vyhadzuje na oči, že je tuná. Taká dvojsečná otázka; znamená: Ešte si tu? Prečo sa nepraceš? A k tomu ešte: Ja som tu, Prokop, nech sa štepnica očistí. Riekol to tvrdým hlasom. V ňom sa ozýval hnev.

Lukáš Blahosej cítil dych hnevu, ako šiel naňho od neho. V holubičej duši začalo vrieť. Klin klinom, ocieľka na kresivo, a letia iskry, už horí i trúd. Podozrivosť skrsla. Veď zaškúlil naňho zboku pri slovách: ,Vyplejte burinu, Prokop.‘ On — burina, ktorú príde plieť?

Mám sväté veci pred očami, odpovedá mu holubičia duša, ale iba v sebe. Nerada by siať vietor a žať ohne: ponechá to iným. Ako vychovávať a vyučovať ľud. Úpie a volá v nevedomosti.

„I s koreňom, Prokop!“ napomína ho. „Hádžte burinu na plot, nech uschne. Suchú na oheň.“

Lukáša Blahoseja zasa šibla vlna hnevu. Pozrel naňho zboku. Tmavosivé oko dr. Obušteka pozeralo prísne: v ňom horel divý plameň.

„Len vyplieť, načo sušiť?“ ohradil sa Prokop. „Burinu dám krave. Rada povoju, slimáčik aj lobodu. Vraj ženie na mlieko.“

„Lobodu je náš ľud, keď prednovka prikvačí. Načo páliť ostatnú pomoc chudoby?“ Pozrel s výčitkou na protivníka. „Náš ľud je v najťažšej biede, zaľahol naň hlad nevedomosti a pálenčenej zhuby. Treba mu vštepiť osožné známosti a zdravé náuky, aby sa schápal. Tú lobodu nevytrhajte zo štepnice a nespáľte. Možno v nej nájde pomoc, čo ju vytrhne.“

Pozerali jeden na druhého. Doktorove oči upierali sa prísne na sivé oko Lukáša Blahoseja, v ktorom sa odrážal bôľ. Prečo toľká prísnosť proti nemu, ostrota ani britká oceľ? Veď nikomu neberie nič, iba čo mu patrí. Prišiel si po ňu, lebo je jeho, keď ho ľúbi. Ani ju nechce len pre seba. V nej odvedie pomoc svojmu kraju, aby pretrel oči a povstal zo sna. Čo je v tom nedobré? Vari ju chce odcudziť jej poslaniu? Veď by nechcel nič iné, ako aby mohla pôsobiť na širšom poli.

Dr. Obuštek zbadal mu na tvári horkosť a časom veru i hlboký bôľ. Jeho srdce nebolo tvrdé, ani celkom sebecké: prečo by chcelo utiskovať a krivdiť brata? Ale nechcelo byť ani prosté a naivné, ako je ,jedného z maličkých‘. Nebolo ani bez lásky k blízkym i ďalekým: veď pre nich buduje Svit, spisuje, vydáva diela, zháňa podpory a pôžičky, zakladá zbierky živočíchov, rastlín a nerastov, kŕmi a chová umelcov, aby mohli tvoriť bez starosti — ale jeho láska chce byť odôvodnená. Čo je z páperka v povetrí, keď ho vietor strcia a nesie, kde chce? Čo je zo slepej, pudovej lásky? Láska už či k najbližším alebo ďalekým nech má tučnú, prerobenú, obnovenú pôdu, aby pustila korene. Má byť stála, pevná a studená, bez citového prihrievania. Veď tuším to je láska vyššieho tvorstva, nie nízka, aby sa musela plaziť po klzkých cestičkách živočíšneho pudu. I k Lukášovi Blahosejovi sa obrnila ostrým pozorovaním a nestranným rozsudkom. Skadiaľ vyvierajú jeho city? Nuž zo sebectva a maškrtnosti: videl Vlastimilu, zapáčila sa mu a musí byť jeho. To by nebolo nič zlého. Prečo by sa mu nemohla páčiť Vlastimila? Pekná je. Má čierne, rozumné oči, ale za závojom rozumu ktovie či nečíha náruživá, ohnivá žena s veľkým smädom a hladom? Veď sa i jemu páči, siahol by vďačne za ňou. Ale načo pretvárky? Oj, brat spod Tatier, myslíš podviesť obrnenú, posudzujúcu lásku? Musel by si včaššie vstať. Pomaly, úskoky a záskoky neplatia medzi bratmi. Keď ty chceš ženu, hľadaj ženu, ale nepovedz, že hľadáš pestovateľku, učiteľku ľudu. Ľud nemá čo hľadať pri osobnej pochúťke Lukáša Blahoseja. Loboda je loboda, von s ňou z hriadok, nech nedusí kvietie osvety vraj, lebo je pokrm v núdzi. Poď von, Lukáško Blahosej; vyzlečieme ťa a vytiahneme spoza ľudu a jeho lobody. Nuž čože si, takto nahý, na božom svetle? Nič zvláštne. Miešanina ako všetci ľudia. Trochu telesnej žiadosti, číhania za korisťou, mocný krik rozohnenej krvi za sladkosťou rozkoše, a to všetko pritajené pokrytectvom za výučbou a výchovou, lobodou a pokrmom v najvyššej núdzi.

Nuž ty, brat, v pokrytectve s nami? Rozsudzujúca láska, myslíš, ho nevybadá? Veď oči kole zďaleka. Rozumná láska vidí skryté pletivo, chodníčky a cestičky. Ale i ona sa môže schovať za závoje. Prečo nie i pokrytstvo, úskoky a záskoky, ak ich žiada čas, okolnosti a miesto? A ich žiada, lebo druhý brat je schovaný za takým istým plotom a chce obkradnúť brata.

Dr. Obuštek počal nepozerať už prísne na lobodu a burinu, ale popustlivo, ba vari i srdečne.

„Naostatok, Prokop, nedbám, neplejte ju.“

Starý obšitoš sa vystrel, opretý o porisko motyky. Sivá hlava zasvietila nad zelenými šrankami sťa púpavová hlávka nad lúkou.

„Plieť — alebo neplieť?“ vyratoval na prstoch. „Nevedieť, učení čo majú za lubom. Brešú napravo a ľavo, vernosť im je psa v prsiach, úprimnosť mladého štenca. Obšmietajú sa okolo nôh, krútikom chvostíkom: pozor si daj, pozor! Utrčia zuby znezrady, zvrčia a už ťa hryzú, hryzú…“

„Neplejte ju, Prokop, loboda sa zíde. Majme na zreteli naostatok i ľud v tvrdej prednovke…“

„Pekné slovo, zmierlivé!“ Pristúpil mu Lukáš Blahosej. Dali si ruku, potriasali si ju citne. „Našli sa bratia, našli — či nie? Ako by sa nenašli?“

Rozsudná láska by radila bratom neradovať sa, že sa našli: nájsť sa nájdu ľahko. Bratia pozor, uhnú jeden druhému, nestrcaj, neprekážaj. Pozeraj pilne, kadiaľ kráčaš, aby ti brat nepodhodil klocok a ty na nos.

Ozval sa dupot kdesi v chodbách; tenké, zvučné hlasy, náhlenie a hmýrenie. Na dvor sa vyhrnul kŕdlik. Dievčatká skákali, naháňali sa, chytali, šantovali. Ale razom sa stíšila žurba, i hlásky stíchli a umĺkli. Z chodby vyšla pestiteľka štepnice. Jej oko zaletelo k šrankom záhradky, blysla v ňom radosť placho; ale zápäť sa vrátilo starostlivo ku kŕdliku. Spočinulo na ňom s láskou, bez rozsudzovania, jednakou ku každej, či už hodná alebo nehodná. I medzi nimi nie je úplná jednakosť, sú obdarované mnohé, niektoré i tupej chápavosti, veselé i smutné, prítulné a niektoré odstrkavé.

„Čo vy, vážení priatelia?“ oslovila ich, keď k nim prišla, odprevadiac dietky.

„Čakali na vás, vážená vlastenka!“ Dr. Gustáv Obuštek sňal klobúk, čelo zasvietilo, najväčšmi, kde ho nadflekovala plešina, nesiahajúca až po hviezdu. Červenkavá brada akoby horela na slnci, pristrihnutá do pravidelného trojuholníka, nad ktorým sa belel kúsok pery pod fúzmi na rúru. Tmavosivé oči týkali sa jej tváre váhavo, vracali sa v podbehoch zo strany, či neprichytia niečo po tajných úkrytoch. „Hádali sa o lobode a prednovke v ošarpaných dedinách: o biede…“

„O lobode a prednovke!“ Divila sa, čo to za predmet hádky. Hľadala vysvetlenie v zamknutej tvári dr. Obušteka i v jasavej Lukáša Blahoseja. „A rozhodli ako!“

„Lobodu neplieť, nech kojí hlad ľudu v prednovke.“

„Hlad po pravde a známosti,“ doplnil Lukáš Blahosej: predsa len prichodilo podstrčiť vlákenko: snujúc ho do klbočka, príde ona i na uzlík, nad ktorým sa hádali prvej.

Nerozumela, čo bolo medzi nimi, ale výbuch lásky, hoc prudký, neoškvŕkol všetky tykadlá. Nimi slepá láska vynájde sa, kde je, čo ju štíti, čo jej hrozí. Vytrčila tykadlá i tu. Hneď sa zachveli a stiahli. Nie je láske dobre medzi dvoma mocnosťami. Stoja proti sebe v hotovosti: pochytiť sa za pasy o korisť. Medzi nimi pasy neprestanú, kým sa nerozhodne boj. Nie je to hádka o lobodu a prednovku, ale boj o srdce a jeho poklady.

Dr. Obuštek badal, že ona čosi tuší, hádam sa i bojí. Akoby sa bol strhol, prestal číhať a prekutávať záhyby. „Vážená vlastenka, práve prichádzam od Jozefa Záberského. Ustavičné dohovory o encyklopédii. Záberský je nie priaznivý. Mali sme vraj ešte času na také veľké dielo. Ja zasa: malý je, kto si nedôveruje. Napäť sily, posošiť sa, a všetko sa poddá. Prečítal mi list slávneho Otavského. Šiel rovno do Sosnovíc, kde letuje manželka s dietkami. Bol veľmi smutný ten list. V ňom stojí, že sa jeho tichučká Bela nechápe k novému životu. Do Sosnovíc prišla v jar ako nalomený kvietok; teraz, keď už kukučka zamĺkla, zbožia dozrievajú, zvädla ako zlomená ľalia[106]. Doktor Polabský ju navštívil a preskúmal: na prosby muža zveril mu, čo myslí. Spanilá Bela bude vädnúť. Keď počne padať lístie podjeseň, i ona sa odoberie z tohto sveta.“

„Náš slávik zanemie, keď mu spustne krík, na ktorom sedáva. Veľká strata pre našu mladú spisbu. Aké vence jej vil náš Otavský, z najvoňavejšieho kvietia.“

Čiernoká sa zadívala do diaľky pri tých citných slovách Lukáša Blahoseja. Či ker musí spustnúť? Nemôže sa zaokryť novou zeleňou, hnať novým kvetom? „Náš priateľ Michal Dobroslav je mocný duch. Je sťa košatý dub o mohutných koreňoch. Búrka sa ho nedotkne ľahko, vietor ho nevyvráti z koreňa. Jeho pôda je zdravá, z ktorej čnie duša nášho zdravého, zachovalého ľudu. I keby mu víchry ošarpali korunu: pôda ho uzdraví. Dá mu zmohutnieť znova…“

„Na každý pád, ja myslím,“ ozval sa dr. Obuštek, „náš drahý priateľ Drahoslav je v najlepších rokoch, svieži, mladistvý zjav. Ako ho zastihne strata, ktorej sa bojí, nájde si náhradu medzi našimi devami. Nenechajú ho s ovdovelým srdcom.“

Lukáš Blahosej tiež veril, že veľký duch nepodľahne úderom, bude sa im vedieť vzoprieť. Ako sa narovná po búrke, či s náhradou, či bez nej, nechcel dnes rozhodovať. I čiernooká pozrela naňho okúňavo: načo hovoriť o náhrade, keď ešte dýcha tá, ktorú by bolo nahradiť? Ale dr. Gustáv Obuštek pozrel na nich vážne, skoro s výčitkou. Cítia a predvidia to isté, čo on vyslovil prvej, len nechcú dať výraz myšlienke. Slabá, zastrašená duša neznesie otvorené, pravdivé slovo.

Nuž keď sa nedá hovoriť s nimi o hlavných otázkach života, bude hovoriť o bežných veciach. „Vážený priateľ, dávno som vás chcel osloviť, či nevstúpite medzi spolupracovníkov encyklopédie. Mali by ste spracovať odbor Slovensko.“

Pracovať na encyklopédii! I on mu nadhodil, že je tej istej mienky ako Záberský. Mladí sme ešte, hoc nie malí. Nežili sme, nemali kedy tvoriť; keď odrastieme, dozrejeme, zmôžeme sa ľahko na encyklopédiu. Zložíme si ju z plodov nášho ducha, svojskú, celú našu, nepôjdeme zbierať klásky po cudzích lánoch.

Dr. Obuštek sa usmial trpko. Veda je predsa nie ovocie jedného národa, ale výsledok práce všetkých národov. Veda je spoločný poklad. Ber, čo ti treba, z neho mladý i starý, veľký i malý. Budeš bočiť od neho len preto, že nenosí kožienky? Potomci budú pátrať, keď nás nebude, na ktorom bode bola veda, keď sme sa chopili žiť. Z čoho si utvoria obraz o obsahu nášho vedenia? Z čoho nás posúdi cudzozemsko, čo vieme, keď mu nepredložíme súhrn vedomostí? „Sme raz tu, kde sme — odkázaní sme žiť s cudzinou v spojení, už či nám žičí, alebo nie.“

„Žime najprv svojím životom,“ zvolal Lukáš Blahosej. „Tvorme si ho zo svojej šťavy. Nepožičiavajme, najmä od suseda nie. On požičia vďačne i svoje slová a výrazy. Najradšej by požičal i reč, ale pýta úžernícke úroky na pôžičku. S požičaným natíska ducha a svoje ideály. Zaberá si jednoducho myseľ, rozum, potom i srdce a dušu. Radšej sa zaobísť bez pôžičky. Presádzajme cudzie do našej záhradky, čo je dobré, zaštepme svojím duchom. Tak i cudzie nasiakne vôňou našich krajov: bude náš vlastný majetok.“

Dr. Obuštek pokrútil hlavou. V čom je to svojstvo? V nahote a holote. Či ju nie lepšie prikryť hábou, hoc je od suseda?

„Nie je pravda!“ rozhorlil sa Lukáš Blahosej. „Máme svojho dosť. Otcovia nám poručili bohatstvá ducha. Prečo nenačierať z nich? Starej nádhere dať plesnieť po knižniciach a hľadať novoty na lacných jarmokoch, medzi oprskami cudziny? Tak sa cudzota nezaodieva svojskou nádherou, príveskami. Verte mi, miesto všetkého iného bolo lepšie vydať šesťdielnu Kralickú. Jej rýdza, čistá reč obohatila by našu terajšiu schudobnelú a zdravé, dobré náuky jej kníh odchovali by našu dušu, ktorá tiež zakrpatela. Vráťme sa k nášmu spojivu. Ono zvarí naše mysle a srdcia v mocný, svojský celok. Z neho potom už ľahko vyženú vedecké diela, hoďas i encyklopédie.“

Dr. Obuštek pozeral vážne na protivníka. Teológ, hoc s vedeckým náterom, ostane v podstate teológ. „Bratia pod Tatrami, von zo stariny! Otvárajte dvere a obloky, nech do vašich domov a chalúp zaveje duch dnešných snažení. Všade je hýbanie: či len Slovensko ostane driemať, sťa havran v zasneženom kraji, keď sadne na drevený kríž v cintoríne? Duch novoty pomladí vášho ducha: vyženie do sviežich, bujných mládnikov, obsype sa novým kvetom. Pridajte sa k Svitu. Poďte doň pracovať, učiť sa a učiť iných. Veď z neho sa rozleje svetlo po našich krajoch: či len Slovensko zatvorí okenice pred nimi?“

Lukáš Blahosej sa vypäl. Oko sa zažalo svätým ohňom oduševnenia. Áno, ideme nie do Svitu, ale do ľudu: pomladiť mu treba dušu. Na hmotu štepiť ideál, premiesiť ju v živý ústroj, z ktorého kypí sila a vôľa k novým snaženiam. Veda ho neobrodí, iba mu rozšíri známosti. Strom vedenia nerodí ovocie, z ktorého človek berie prvky dokonalosti. Ale ideál, ak presiakne hmotu, podvihne ju vysoko nad všednosť: čím vyššie, tým bližšie k dokonalosti.

Bola hádka dosť zdĺhavá. Čiernooká pozerala z jedného na druhého. Dr. Obuštek pôsobil na ňu predtým veľmi svojím snažením. Prijala jeho zásady, sedávala mu pri nohách a vťahovala známosti. V nich badala nový život, ktorý sa rozleje po domácich poliach a prebudí ľud. Ale nové náuky Lukáša Blahoseja zahriali jej opustené srdce. Naučili ho žiť novým žitím, sľubujúc mu nový obsah. Pri ňom jej skrehnuté srdce začalo biť radostne, ako vtedy na briežku pod jabloňou, na brehu potôčika, keď oželený jej rozprával o kvietí, o hviezdach, o prírodných silách, cudzích národoch i zobúdzajúcej sa jari…

Prišiel Jakub Bosý do štepnice. Nesie v ruke hrubé listy. V nich sú pekne vysušené rastliny: Viola tricolor Brusensis dr. Obuštek. Pôjdu na botanické oddelenie akadémií hlavných národov, do Nemecka, Anglicka a Francúzska, tuším i do Petrohradu. S nimi posiela i odborný opis nálezu, hlavne známky a charaktery, ktoré ho oprávnili ustanoviť novú odrodu v rodine Viola, druhu tricolor s osobitnou značkou Brusensis, ktorá nosí v sebe zároveň i miesto, kde sa stal nález.

Tak sa robí národná práca: šíriť vedu do širokých vrstiev, a zároveň prehĺbiť ju. Vo všetkých odvetviach čaká nová práca. Urobené sú len začiatky, ísť ďalej do hĺbky majú noví pracovníci. V ich rade on — hneď medzi prvými.



[106] Márie Čelakovská zomrela na jar r. 1844 vo Vratislavi.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.