Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

18

Domáca pani opatrne sa držala. Pozberala, čo ostalo; jednu kačku v celosti a kusy prasiatka, misu buchát, ledva načatú, a lievancov asi polovicu misy. Pán hlavný radca bol z nich pojedol hodne. Potajomky musel porozopínať i niektoré gombíky na ošúchanom obleku a i tak ešte mu udrela krv do sfercovanej tváre, najmä do duranzie navrch nosa. Bol si chlipol čosi i šľachetného moku z bruchatej fľaše o plôškach, že ju pokrývali ako šupiny rybu.

V búde doplnila misy koláčmi a lievancami. Bolo z čoho. V košíkoch ich ešte ostalo hodne. Bála sa vtedy, keď ich piekla, že nevystačia. Ťažko uhádnuť, koľko treba čoho, keď chystáš hostinu neznámym, nevediac, koľko môže každý pojesť, z ktorej veci. Pečienku rozostavila tak, aby misy boli ako plné. Do košíka odložila chleba, čosi riadu a obrúskov, do iného fľaše so šľachetným mokom a poháre.

„Pôjdete pomaly, deti,“ vysvetlila dievčinám, „najmä popri stole. Neukážeme, čo nesieme: nemusia vedieť.“

Tak vypravila dievčiny, po jednej. Ostatná bola nepatrná stvora s chlebom a obrúskami. Naostatok vyšla ona s Blaženou Belcovou na trnác, len tak naprázdno a zišli dolu schodmi pred búdu. Hostia ani nezbadali, čo sa robí. Doktor Obuštek mal zasa hádku o Svite pre vežu, ktorú dal vystaviť. Záberský mu dokázal, že veža je len pobočná vec pri hvezdárení. Prístroje treba mať predovšetkým; veža bez nich je ako kráľovná bez koruny.

Medzi kriakmi čakali jedna druhú. Na pasienok prišli v rade ani ženičky, keď nesú jesť koscom na lúky. Chlapi poskákali od vatry. Hodili sa na pestrý kŕdeľ o svetlých a tmavých šatách a bielych zásterkách. Bosý len toľko, že nehodil na pažiť košík s pečienkami, keď ho vytrhol Berte Hostislave. Lukáš Blahosej priskočil k Vlastimile po košík s buchtami. Chlebnický by bol čajsi rozsypal lievance nepatrnej stvory, Barták jej vychytil košík s riadom.

„Predchytili ma,“ požaloval sa. „Mohol som mať i druhý košík.“ Pozrel na jej štíhlu postavičku, z nej viseli šaty celkom slobodne nadol, nemajúc sa o čo zachytiť. I plecia boli akosi naostro. Najšťúplejšia, a na ňu naložili najviac. „Zaťažilo dosť, ako ste uvládali toľko?“

„Uvládala som a dosť dobre, čo som si sama naložila. Ľahko uniesť, na čo sa podberieme sami.“

Pozrel na ňu, čo hovorí. Jej bezvýrazné oči hľadeli ta kdesi do záhad. V nich sedela tichá duma. „Ja mám dobré plecia a ledva nesiem, čo mi uložili iní,“ riekol trpko. „Ťažké bremená…“

Obrátila k nemu oko s dumou. Tá uletela z neho a ostala iba priamosť a hádam tienik prosby. „Zhoďte ich. Tie len zaťažia a neosožia ani vám, ani inému. Načo vláčiť hnev, pomstu a hádam — hádam…“ Nedopovedala.

„Ľúbosť,“ skoro šepol. Spomedzi privretých mihalníc šibali plamene.

„Tá nezaťaží. Skôr pomáha niesť.“ Pozrela naňho ako s ľútosťou, že nevie oceniť číry cit. „Odhodiť závisť…“

Plecia sa mu akoby uhli. Naozaj cíti na nich ťarchu: závisť, veru ona omína ich najväčšmi. Ale ako ju zhodiť, ako? Sliedi jej oko, že zabehlo ta, kde je on a Vlastimila. Je mu zle, veľmi zle, ale to je nie závisť, len čo bolí, hryzie, žmýka tamdnu. Ale hnev, pomsta i závisť, hej, zaľahuje ako olovo, tlačí. Prihol hlavu, vzdychol potajomky. Treba niesť, chlapiť sa.

„Ja pôjdem, Vlastimila, čím skôr.“ Lukáš Blahosej pozeral na ňu veselo, akosi víťazne. „Pôjdeme, truhlica sa našla.“

Začervenala sa, oko zažiarilo blahom. Teraz sa ide odtiahnuť záclona, ukáže sa holé srdce, ranavé, hádam v krvi. Bude sa triasť pred ňou v bolesti, ale i v rozkoši. Ľúbosť zadiera dohlboka, zadáva boľavé rany. Bolia i pália, ale i hovejú, tešia.

„Ach, Lukáš Blahosej!“ vydýchla v úzkostnom tušení. „Hodina sa blíži, svet sa jasní…“

„Jasní sa, hodina je tu!“ zvolal ohnivo. Tvár mu svietila, akoby šibala zlatá žiara okolo hlavy. „Tu je. Nemohol som sa jej dočkať. Nebol som istý, či príde, ale prišla. Ah, Vlastimila, ako blaží istota, hreje. Už som istý, mám vieru v poslanie. Moja práca sa vydarí…“

„Práca!“ skoro zastenala. Čo jej zvestuje s toľkým nepokojom, horúčkou v hlave a srdci! Práca! Či je to hlavný údel? Tuší ona, čosi sa trasie okolo nej, v každom dychu, každom zvuku, nad prácou i medzi prácou, preniká všetko. Niečo živé, rušivé. Dvíha a hreje a páli naraz. Čo je práca? Tôňa, holota.

„Našiel som sa, Vlastimila. Zjavilo sa poslanie, jagá sa pred pozorom. Tam je, pozrite, tam, pri tých milých, krásnych chlapcoch. V nich sa mi ukázalo, v nich! Zodvihlo ma až dohora, vysoko. Vidím ho jasne. Vidíte ho, Vlastimila?“

Stála pri ňom bledá, hruď sa dvíha búrne. Hodila sa naňho celou bytosťou: všetkým, čo je sladké a horúce v žene. On si nevšíma nesmierny dar. Premenený prorockým zápalom stojí pred ňou, hľadí za vidinami. Ich čisté, chladné svetlo ho rozohrieva, tisne mu na jazyk slová, ktoré jej párajú srdce, čo zasa? Ide ostať hlboko, hlboko, sama zasa, bez priateľa? Nuž jej údel. Prvého jej odviedla iná, hrabivejšia žena: bolo jej treba ustúpiť. Tohto si zabrala celého vidina, prorocké úchvaty.

„Sestrička nezabudla na nás, odbojníkov,“ prihovoril sa Chlebnický nepatrnej stvore.

„Nezabudla, myslela na vás.“ Zablyslo jej v bezvýraznom oku veselosťou, i úsmev osvietil jej tvár. Pozrela naňho s hlbokým výrazom, duša mocnej ženy sedela v ňom. „Bez vás bolo tam otupno.“

Dotkol sa prstami pŕs a zadivene hľadel na ňu. „Bez tohto? O mne sa hovorí?“

Usmiala sa mu znovu, nežne pozrela naňho. „O všetkých. Nerobme rozdiely!“

„Aká je dobrá sestrička. Jednaká k všetkým.“

„Dobrá, lebo jednaká k všetkým? Či je v tom dobrota?“ A vtedy prvý raz prichytil hlboký bôľ tam v zorničkách. Stmaveli pod ním. „Nie dobrá, čosi iné povedzte.“ Hovorila ticho, jej hlboký zvonivý hlas pristrel sa trochu: jeho spevná hudba mala bôľny prízvuk.

Stisol jej mocne ruku. Bolo mu sladko, zaliala ho zasa vlna bôľnej nežnosti. Bol by jej hlávku položil na prsia a hladil rovné vzdorné vlásky. Hádam by sa zdvihli chudobné ňadrá, trhali by sa z nich usedavé vzdychy; stiesnenosť by sa uľahla a dýchala by zasa voľne. „Dobrá sestrička, dobrá, ale žiaľ, nie šťastná.“ Pošepol jej: „Či je nie tak?“ Pozrela naňho zboku: skúmala, čo myslí, a prikývla viac očami ako hlávkou. „Nešťastní sú jednakí ku všetkým. Sú blahoslavení. U nich hľadá prítul spravodlivosť, a vždy ju nájde. Nešťastní sú nádoby dobroty a spravodlivosti.“ „Ak nebýva v nich pýcha a závisť,“ doplnila ona. „Blahoslavení sú prostého srdca ako deti…“

„Prišiel som vám povedať, že sa učím znelky,“ chválil sa Bosý Berte. „,Co z nás bude Slávů o sto roků.[134]‘ Chytím sa i do Jungmannovho slovníka, ale už nepredstúpim pred otca. Bez zabezpečenej budúcnosti ani za svet. Keď ju budem mať…“

„Predstúpite. Bude ,klop-klop‘ na hlavné dvere,“ smiala sa zasa bezstarostne, akoby hlôhy naokolo kvitli ružami.

Pokrútil hlavou veľmi vážne. „,Klop-klop‘ nie tak hneď. Dám si najprv odstrihnúť dobrého súkna na oblek, druhé črievice, novú šatôčku okolo hrdla. Nový človek zaklope. Starožitnosti bude mať na piatich prstoch; jedy bude nivočiť kazijedmi.“

Zachichotala sa. Vyparádená vo svetlých žltkavých šatách s kvetmi jabloňovými, spod zvlnených čiernych vlasov hľadela milo na bohatiera v obšúchanom obleku, vyčaptavených črieviciach. „Váš najbližší cieľ je teda?“

„Mať nový oblek. Vlámem sa do pokladnice vo Svite: jednostaj je prázdna. Odkladá do nej gombíky, čo mu začnú celembať. Keď sa celembá i ostatný, dá si ich prišiť všetky…“

Berta Hostislava sa smiala, že jej slzy išli. Vážna matróna hladila Krištofka po tvrdej hlave, usmievala sa, dívajúc sa na mladé páry, a tu i tu rečie Belcovej: „Ach, ako ja rada, keď sa mladí radi…“

Rozložili sa na trávnik. Museli prísť medzi nich i chlapi od ražňov i chlap v sivom, ktorý chodieva všade za pánom hlavným radcom. Pri Jurkovi Soviakovi ležal pán Jaromír Šiška, z druhej strany majster Chvojan, a Jaroško mu sedel na bote ani v dákom kresle: len škoda, že ho vyhreší mať, keď jej príde so slaninovými fľakmi na obleku.

Ujedali si prasacinku, zapíjali šľachetným mokom. „Modranské by bolo lepšie,“ poznamenal Chlebnický, „hoci by nebolo v takej cifrovanej fľaši, a ešte lepší bátovský rizling z toho vŕšku od Pukanca.“

„Lepšie by bolo pivo od sv. Tomáša[135]!“ vzdychol jeden od tých s ražňom.

„U Štajgrov tiež zbaví, ale u Primasov[136] ide predsa len najhladšie dolu hrdlom,“ poučil ich chlap z úradu pre bezpečnosť a verejný poriadok.

Pán Jaromír Šiška srkol čosi šľachetného moku. Počul, že pochodí z tejto vinice i dozrel v hlbokej diere, tu vyvŕtanej do stráne. Vedel, že obohacuje krv železom, i preto vysúkal hneď dva-tri poháriky odrazu. Hej veru, badať, zaraz, že krv bohatne, uši začalo hriať i naskočili ako červené jabĺčka na líca. Začal byť veľmi srdečný, bratský cit odmäkol. Pozeral Jurkovi úprimne do tváre, hladil ho po zamastenej hlave.

„Nevyjdú tak chytro Ohlasy z našich dúbrav, nie veru. Všetko pre to prekliate ía j, a zas j a g. Ale keby sa i táto priečka rozsúdila, na obzore našej písomnosti už vystrkuje hlavu iná, ešte horšia hádam. Bartolomej Bojrád Pichľavý na ňu i poukazuje, že nepopustí už pre ňu, lebo keby popustil v prvej, musel by i v druhej. Najtiaž vraj začať popúšťať. A viete, tatranský brat, kto ju nastolil? Keby smerodajná osoba, naslovovzatý učenec, ale iba akýsi Godra, kdesi z akejsi brdárky. Nebudeme už vraj písať ako dosiaľ ,s dobrau ženau‘ ale vraj ,žiť s dobrou ženou[137]. Povedzte, tatranský brat, má on štipku rozumu?“

Jurko Soviak rozmýšľal veľmi tuho, i čelo sa mu zobralo do hlbokých zárezov. „To zasa dáka vzbura?“

„Pravdu máte, tatranský brat,“ tľapol ho po chrbte, „ozajstní buriči. ,Ou‘ im je lepšie od ,au‘! Zaslepení.“

Jurko videl, že vec berie mrcha cestu, vo vzbure ľahko prísť o hlavu, alebo môžu podpáliť dedinu. Len pre akú vec: jedni chcú ,au‘ druhí ,ou‘. A on, chudák, nevie, čo by bolo lepšie, ani vari nikto spod Javoriny. Tam neslýchať, že by sa preto búrili. Spýtal sa teda pána Šišku, človeka skúseného, prečo by bolo lepšie ,au‘ od ,ou‘.

„Nuž, tatranský brat, preto, že sa píše ,au‘ i v Kralickej, i dodnes všade sme písali ,au‘. Taký prevrat nemôžeme dovoliť. Nadovšetko, čo povie cudzozemsko? Nemci nás vysmejú, že sme zahodili poriadne ,au‘. Oni tiež hovoria ,braun‘, ,grau‘[138]. Čiže budú radi, že sú tu nepokoje!“

I majster Chvojan dopočul, že ktosi rúca kdesi národnú svornosť. Najedoval sa, vošiel si rukou do chlpatej hrivy. „Dať mu po rypáku, kto rozrýva nemilosrdne ,národa roli dedičnau‘[139].“

Jurko tiež prisvedčil: zavrátiť ho. Najmä keď týka našu Kralickú. Na nej neslobodno premeniť ani slova, nieto ich prehadzovať. Dosť zle, že si ju tu nevážia; i Lukáš Blahosej sa žaluje: nemajú vraj Kralickú ani v jednom dome na stole.

Pán Šiška poznamenal, že tatranský brat preháňa. Kralická vyšla z módy, vyžila sa. Treba si všímať iné knihy, užitočné pre život. Hneď kniha Huby jedlé a jedovaté znamená veľký pokrok, aby sa ľudia netrávili v lete. Náuky starej Kralickej nemajú miesta v živote. Prírodopis má nevývratné pravdy. Veď ani v Kralickej nie je všetko v poriadku. Bude treba čistiť a cúdiť. Hneď široké ,y‘ šarapatí: všade ho nájsť za sykavkami. To je veľká zaostalosť. Profesor Palkovič v Bratislave zastáva sykavky, že sú vraj tvrdé[140]. Nuž zaostalosť ako celá Tatranka. Tak by sme museli písať ,cysár‘ a nie ,cisár‘, ,cyc kozy kozyna‘ miesto ,cic kozy kozina‘. Či by to bolo v poriadku?

Jurko sa díval naňho v nedorozumení. V jednej veci netýkať Kralickú, v inej veci vymetať široké ,y‘. „Ťažko sa vynájsť, ťažko. Hlava je ako šop.“

„Vidíte: nevedieť, aký bude obrat zajtra; vydajte vy potom Ohlasy z našich dúbrav od pána Otakara Drahoráda Sladkého! Mám ich už vysádzané, lepšie litery všetko v rámcoch, ja by ich potreboval, a nemôžem ich týkať. Povedzte, tatranský brat, či to môže trvať ďalej? Novotári sa hýbu, na nich vrčí Bartolomej Pichľavý pri každom kroku, a ja medzi nimi.“

„Vyhoríte vy,“ prorokoval mu Jurko. „Nevyhoviete všetkým.“

Barták nemohol spustiť oko z nepatrnej stvory. Mohol by ju ľahko strčiť do vrecka, ale i tak priťahuje. Nieto na nej nič, ani výhody, ani okázalosť ako tam na Berte Hostislave, ktorá kypí krásou a vnadami; ale čo preto? Privinúť ju k sebe, pokryť jej tvár, ústa, čelo, oči, všetko, všetko bozkami: nebolo by to pekné divadlo? Vybozkávať bezvýraznú tvár, držať ju medzi dlaňami a pozerať do nej. Bola bezvýrazná? Ktovie, či by sa nezapálili tie líčka, či by sa ústa neutiahli bôľom rozkoše? Bezvýrazné oči nebodaj rozšírili by sa úzkosťou, pozerajúc na dno priepasti, na voňavý ohnivý kvietok lásky. Ta sa príde spúšťať za ním strminou, chodníkom ponad divé steny a úšusty. Čiže by sa zadívala, v očiach úzkosť a údiv nad čudesami…

Zobral sa a šiel naokolo, naokolo. Kroky sú dlhé a voľné, bedrá sa vážia, hlava sa chýli napred. Ruky si zložil za chrbtom. Samá bezstarostnosť a ľahostajnosť, ale v očiach hlad, pažravosť, len sa hodiť na korisť ako strela.

„Čo je mne hnev a závisť?“ Tak sa jej prihovoril, keď zastal pri nej. Pozeral jej na hlavu o rovných svetlých vlasoch. Nie ich je ľahko držať poľahnuté na temeni. Rozvírili by sa a sypali v pradienkach. Mihalnice sa mu stisli, spomedzi nich šľahali ohne. „Odkopnem, čo zaťažuje. Iba ľúbosť ponesiem, zatvorenú v srdci, hoci ju ťažko zvládať. Vzbúrila sa v túto chvíľu, vylámala dvere a ženie sa ako zdivená sem. Už ma nechce slúchať; musím ju slúchať ja. Prišiel som, kde ma ťahá za ruku. A už som pri vás. Odoženiete ma s ňou?“

Bezvýrazné oko pozrelo naňho ľahostajne. Nezľaklo sa priepasti s ohnivým voňavým kvietkom na dne. Pridusila hlboký, zvonivý hlas, riekla akosi tupo: „Neodoženiem. Pôjdete sám. Čo vás viedlo sem, pomýlilo sa. Neviedlo vás pravou cestou.“ Jej oko sa sňalo s jeho okom, nezľaklo sa ohňov; povyhášalo ich chladným prúdom rozvahy. „Nenájdete, kde ste prišli, to, čo hľadáte. Všetko je pozatvárané, dobýjať sa darmo: zámok neotvoríte, ani vybiť sa nedajú. Mocne ich ukovali po starosvetsky s tajným zátvorom.“

„Povybíjať by ich bolo, hádam vylámať dvere, sňať ich z pántov.“

Preletel jej smiešok tvárou, hádam ľútosti, na čo sa upriamil. „Myslíte, vyplatilo by sa? Nenašli by ste, čo hľadáte. Tam sú len hmly, smútky…“

„Nie veru, nie.“ Zložil ruky na prsia, zaľahol mrak na široké, nízke čelo. „Tam sú oltáre, na nich sa kadí obeťami, kadidlo, myrha.“ Usmial sa, v tvári škodoradosť a posmech. „Jalové obete, miešať so surovou hmotou ideály a kadiť. Viem ja, ako prisluhujú tí žreci. Neboráci, klamú samých seba. Ideál je dym, vôňa, lúč: ani ho chytiť, ani držať. Trasie sa ako vzduch tuto nad poľami, keď slnce pripeká. Choď za ním, odlož si ho. Uletí, vyparí sa, z miešaniny je už nič, len hrubá, surová hmota. Pováľať také oltáre. Načo obete?“

No, veru malo ho začo sem doviesť. Vysmiala sa mu. Rúcať oltáre nedá. Kde stoja a šíria svetlo a vôňu, ostali by zrúcaniny, prach a nečin. Či by sa vyplatilo? Veľká robota, a nič pre iné, ako nosiť cmiter svetlosti na pošmúrnych rozvalinách. Nevyplatí sa, mrcha čara.

„Rumy vynosíme, zem vyrovnáme, zasejeme kvietím pôžitku, radosti, rozkoše…“ pozrel zas ohnivo spomedzi mihalníc, okolo úst mu potrhávalo. „Dobrá čara. Vyplatilo by sa prechádzať poľami, nadýchať sa vône, trhať kvety, jeden za druhým. Jeden odtrhnúť, rozvije sa iný. Nie sme tu nosiť smútky. Vyhodiť ich, ihuhú — napiť sa, piť do opojenia, omámiť sa v rozkoši.“

„Trhajte, skladajte kytky, ale nie v zahájenom.“ Pozrela naňho vážne. „To sú nie ohnivé kvety rozkoše, ale skromné kvetinky na oltár. Nech ho zdobia. Nedajú sa šliapať, ani neuvädnú.“

Pozrel na ňu očami otvorenými naširoko. Hľadela naňho vždy vážne, jej bezvýrazné oko rozohnalo ohnivé dymy okolo neho. Videl sa zas v pustom poli bez kvietia, a tam ďaleko žiarili oltáre. Či i jeho čakajú prisluhovať na nich?

V tie časy vyšli na pasienok Záberský, dr. Obuštek, pán hlavný radca a domáci pán. Vytreštil náruživé čierne oči, keď videl pri dcére Bosého v ošúchaných šatách a vyčaptaných črieviciach. Bol by ho okríkol a odohnal, ale tu je pán hlavný radca. Hádam by sa hneval, keby mu urazil miláčika. Tak mu neostalo len stáť s navretými na čele žilami.

Pán hlavný radca zazrel pri Hermínke Bartáka. Zobral ústa do gombičky a vytiahol škatuľu. Divná vec, koho si vyvolila. Hľadá v jeho tvári, čo ju mohlo očariť. Keď nemohol vynájsť, čo hľadal, pomyslel si: „Ženské sú divné, nevedieť nikdy, čo ich vábi. Moja Hermínka je divnejšia od všetkých. Nevynašla si nič príťažlivé.“

Pán Beznožek pozrel zachmúrený na chlapov na zemi. Pečienku minuli i koláčov hodne strovili. Červeného šľachetného moku zostalo málo v bruchatej fľaši. Nuž častujú sa ako zo svojho v jeho vinici. Pozvaní bratia, bratia spod Tatier i pán Šiška, pekne sa mu odslúžili! Zohrdili jeho stôl a pridali sa k iným, ktorí neboli hodní pristúpiť k stolu: utvorili s nimi novú spoločnosť. Naostatok i ženy odišli k nízkej spoločnosti, a vidieť, cítia sa dobre.

Nuž veď to akoby boli naschvál skovali proti nemu. Ktorých neprijal za stôl, jeho vlastní hostia povýšili, keď sa pridali k nim. Aká štrbina jeho cti, keď závažní hostia ostali sami za stolom, iba čo ostal pri nich dr. Obuštek. I ten škodil viac, než osožil. Prišiel sa do jeho príbytku dohadovať s jeho slovutnosťou.

Tu domáca pani tušila, že apúlik je ponížený. Žena musí vyhládzať protivy, poobrážať hrany. Kývla na chlapov, ktorí boli pri ražňoch, a odišla s nimi k búde. O chvíľu sa vrátila s pohármi a fľašami šľachetného moku.

Do spoločnosti akoby bol vošiel nový život. I vážení hostia sa uložili na trávnik. Pán Šiška spomenul, že je teraz čas zvolať učencov do rady a súdiť nad í a j, nad g a j. Prídu novátori s au a ou a zas iní proti y za sykavkami: prieky a hádky sa pretiahnu hádam roky. Ohlasy z našich dúbrav Otakara Drahoráda Sladkého budú musieť čakať bohvie dokedy. A jeho lepšie litery zajaté v rámikoch. Čakajú ani kaňa dážď na skončenie vzbury v písomníctve.

Spoločnosť sa rozjarila trochu. Záberský badal, že domáci pán je zronený. Treba dvíhať duchov, najmä lepších. Vstal, prešiel pokojným okom po spoločnosti. Oči všetkých obrátili sa k nemu. Zodvihol ruku s pohárikom skoro pred samú tvár. „Na zdravie horlivého vlastenca, jeho šľachetnej pani manželky a celej váženej rodiny! Vidíme tu na každom kroku, kde len oko padne, ovocie usilovnej práce, ktorú korunoval zdar a hojné požehnanie odhora. Milej vlasti prajem mnoho vydarených, pevne založených rodín ako táto, ktorá nás hostí. Z ich lona aby pritekali nové, čerstvé sily v dietkach, na ktoré čaká túžobne vlasť a zbedačený národ.“

Zo všetkých strán sa ozvalo: „Sláva!“ Pán hlavný radca pozeral hanblivo do zeme. Vie, prípitok by znel inakšie, nebyť pred očami vidina úradu pre bezpečnosť a verejný poriadok. Tá obkliesni myšlienky, neraz im i zatuší pravú podstatu. ,Nové sily‘ znamenajú nových vojakov ťahať proti systému, aby nebedačil národ.

Pán Beznožek zabudol na všetko. Oči mu horia od pýchy a spokojnosti: pochvala ho zašla pred očami protivníkov. Naučia sa ho ceniť a vážiť po slovách veľkého výtečníka. „Mamúlik, štrngni si s jeho slovutnosťou. Doveď Krištofka, či počul významné slová a zaštepil si ich do srdca.“

Sám pán hlavný radca jej podal pohárik. Štrngala si okúňavo s jeho slovutnosťou i ostatnými hosťami. Oči sa jej zaliali slzami len tak od seba alebo najskôr od tej veľkej pocty. Krištofka bolo treba chytať. Berta Hostislava ho dolapila, ako chcel skočiť do kriakov a doviedla za ruku. Sám apúlik ho potom zdrapil a ťahal pred jeho slovutnosť, sestra ho potískala odzadku. „Krištofko, počúvaj a zachovaj si, čo hovorí jeho slovutnosť,“ napomenul ho starostlivý otec.

„Vo vás, milá mládež, spočívajú naše nádeje!“ riekol im Záberský. „Máte šťastie prináležať sporiadanej rodine. Nasledujte šľapaje rodičov. Syn nech si vezme otca vzorom, dcéra nech je odblesk cnosti matky v dome a národe.“

„Poďakuj sa jeho slovutnosti!“ drgol pán Beznožek dcéru. Berta Hostislava zapálila sa až po uši, poklonila sa hlboko a široko, nakoľko dovoľovala sukňa na mnoho poschodí. Otec sa zapálil od hrdosti: preukázať sa takou dcérou hosťom.

„A ty,“ položil Záberský dlaň na hlavu Krištofkovu, „aby si bol tiež meštianstvu takým vzorom statočnosti a vlastenectva…“

Otec ho pritisol k jeho slovutnosti. „Pokloň sa poriadne, ako Bertička!“ Krištofko hodil hlavou ani kača, šiel z nohy na nohu až k ruke jeho slovutnosti a priložil ju k ústam. „A povedz, že budeš; povedz, moje dieťa!“ prosil ho starostlivý otec.

Bolo by lepšie bývalo, keby ho nebol prosil. Krištofko pustil ruku hosťa a ako všetko čakalo, čo povie, i otec ho drgal, povedal cele slobodne: „Hej, budem poháňať!“

Zdúpneli všetci, otec sa začervenal ani moriak, na čele mu navreli žily. Krištofka mal rád, ale by ho bol vďačne hlobol pre toľkú hanbu. Nesvedčilo sa biť chlapca, ale napomenúť ho je povinnosť. „Nebudeš poháňať. Nájdem ti poriadnejšiu robotu. Vyznačíš sa v priemysle alebo obchode.“

„Ja chcem poháňať!“ postavil sa Krištofko. Otec vytreštil naňho náruživé čierne oči. Krištofko cúvol dva kroky a búšil päsťou o dlaň. „Hej, práve — na vozíku bratstva.“ Jeho slovutnosť pozerá naňho udivený, aké sú to zas vozíky. I pri kolároch začali mátať všakové módy. Počali robiť kabriolety[141], ale vozík bratstva bude niečo novšie možno. Krištofko smrkol a dodal: „Po ceste pravdy a spravodlivosti.“

„Ach, môj syn drahý, ako si si zachoval!“ zvolala matka a privinula ho k sebe. „Budeš poháňať, neboj sa! Ja ti sľubujem.“ Tu vysvetlila jeho slovutnosti, ako sa radil onehdy s Lukášom Blahosejom o ceste, o garádoch a jamách i o nevedomosti. „Nezišiel mu z umu hlboký garád nevedomosti,“ chválila ho, „od tých čias vidím, že sa začal učiť.“

Jeho slovutnosť uznala tiež, že sa učí, i pozerala pozorne na chlapca. Hm, ten sa vie postaviť, česká palica! Dr. Obuštek sa mu tiež prizeral. Bystrý chlapec, bude z neho čosi.

„Veľmi dobre, chlapče. Zasýpaj len garád, zasýpaj. Niečo iné sotva nás vytrhne. Tak je, vedomosť pomáha na ceste pravdy a spravodlivosti. Inak veru neurobíme ani krok.“

„Urobíme,“ zastarel sa chlpatý Jaroš. „Zasypať druhý garád.“ Tu sa strhla znovu hádka medzi chlapci o garády. Ostatní sa nestareli veľmi o nich. Jaroško pred všetkými dokázal, že by bolo rozumnejšie zasypať ten druhý garád láskou a statočnosťou, učenosť je vraj predsa len drahá.

Dr. Obuštek bol by ho zahriakol: Krištofko má pravdu! Vedomosť vedie predok, jej všade česť a prednosť. Ňou sa dvíhajú národy; vychodia navnivoč, keď ju zaznávajú. Pozrieť len do dejepisu, a vec skáče sama do očí. Ale sa zdržal poznámok. Videl, ako zamĺkli všetci. V tom mlčaní sa zjavil nemý obdiv nad veľkou múdrosťou a dôstojom ľudskej duše, kým je neskazená životom. Majster Chvojan sa jej koril zbožne, ako prehovorila ústami jeho syna. Hrdosť mu rozšírila srdce. Jeho dieťa nádoba takých citov a myslí. Jeho slovutnosť podľahla slávnostnému stŕpaniu; keď sa spamätala, pristúpila k majstrovi. Podala mu ruku.

„Koho nám to chováte, majster?“

Chlapci akosi sami od seba, vnútorným hnutím, prešli k Lukášovi Blahosejovi. Usmieval sa šťastný medzi nimi. Tvár mu svietila, akoby vychodila z nej nová akási svetlosť. Ruky mu odpočívali na ich pleciach, sťaby ich zaberal pre seba. A boli naozaj jeho. On bol vlastne rodič tých citov, ktoré práve toť vyjavili ich duše. Pozerali naňho všetci ustrnutí, na krotkú tvár, z ktorej blčal oheň vzletu. Vlastimila dívala sa naňho okúňavo. Má pred sebou nového Lukáša Blahoseja; ešte ho nevidela takého. Oslnil ju nádherou a bohatstvom duše a srdca. Kdesi dovysoka sa nesie, na krídlach neznámej moci. Či má i teraz miesta pri ňom? Bude ho môcť nasledovať? Niečo záhadné jej stíska srdce: vidí ohrady, priekopy, tam za nimi zaniká kdesi jej bohatier. Stíska jej srdce, nie, nič záhadné, ale vedomie, že jej odchádza, odchádza kdesi ďaleko, vysoko. Ona pozerá za ním sama, v túžbe a samote. Navreli jej slzy do očí…

Záberský sa poobzeral, akoby hľadal styk so skutočnosťou. „Z detských úst sme počuli veľké slová. Od nich i toto miesto, kde stojíme, dostalo posvätenie. Vedomosti, láska a statočnosť: tri veci, ktoré mať, boli by sme veľkí a bohatí.“

Pán Beznožek stál na posvätnom mieste nachmúrený. Jeho slovutnosť delí pochvaly nie jednako: jednému priveľa, inému hádam primálo. Krištofka ukrátil, čo ako. Chvojanovho vyvýšil priveľmi. A potom: čo nachodí na tej veci veľké? Že Krištofko chce poháňať? Stisol päste, zazeral zle na Lukáša Blahoseja. Do čoho tisne prsty? Vari do jeho vecí? Zaťal zuby a skrúca bradu medzi rozochvenými prstami; pozerá do zeme. Že mu zaberie chlapca zaviesť ho na zlé cesty? Hejk, hore! Má i on bič, ak bude treba, i korbáč, vybiť z hlavy zlé naučenia.

Barták sa usmieval za celý čas. Zasýpať cesty a garády. Pekné, ligotavé skielka, súce deťom zaslepiť oči. Čo ostane z lesku a ligotu? Jeden otravný dych, jediný, a sklíčko zájde, zanesie sa hmlou; ostane prázdna, smiešna pletka, súca na smetisko. Láska a statočnosť! Pozeral pilne na bohatého mešťana, v tvári nebolo veľa porozumenia, srdce tvrdé ani kameň, vypočítavé: kde sa môžu doň spratať láska a statočnosť: Pozeral i na dr. Obušteka a Záberského. Vidieť, známosti chutia; dr.Obuštek by skákal od radosti, ale statočnosť a láska? Hm, zunované tváre. Vstrčiť i to do vrecka, ale ísť o dom ďalej. Nie veru vystúpiť apoštolsky, položiť ruku na oheň za právo a spravodlivosť.

Záberský a dr. Obuštek sa usilovali, zvárali, kuli spoločnosť do jedného kusa, vyrobiť mocný, nezlomný celok. Ale ona sa len drobila, išla na kusy. Iba ženy sa držali v hŕbke. Bolo medzi nimi aké-také väzivo. Chlapov spojiť, zviazať do snopa nebolo povriesla. Vedomosti? Tie nik nedáva darmo. Život ich sám delí, ale príde i tak platiť za ne krvavo. Láska a statočnosť? Keby to neboli iba ligotavé sklíčka.

Spoločnosť sa poberala i z vinice rozkálaná na dvoje. Ženy sa odviezli spolu s riadom. Jurko a nájomní chlapi zahasili vatru, prihriebli ju zemou. Opatrujte svetlo, oheň! A potom už išli k bráne zasa tak, ako bolo sprvoti: domáci pán s poprednými, v druhej skupine zohrdení a tí, ktorí sa k nim pridali.

Ale pri bráne sa rozčesla i táto skupina. Barták zaostal, rozlúčil sa a kývol na Bosého. Bosý trochu váhal, ale predsa sa len rozhodol, čosi ho ťahalo k Bartákovi, hoc ho bol i urazil, keď ho vtedy pomáhal zlapať.

„Nech idú, kde chcú,“ vysvetľoval mu Barták. „Tí napredku nás nechcú, odohnali nás, aby sme im nehyzdili čistotnú búdu. Tí zadní nás volajú, ale nás odháňa ich zmýšľanie. Sprvoti som počúval ako-tak ich táraniny, ale teraz sa mi bridia. Načo spomínať veci, o ktoré nik nestojí? Vymýšľajú, ako žiť, a ich náuky sú iným len na posmech. Láska a statočnosť! Na mne ju ukázali najlepšie.“

Bosý sa usmieval. Nechápal, prečo sa má Barták hnevať na zásady a náuky. On sa nehnevá. Počúva, keď mu o nich trúbia do uší; ale čo počuje, ide jedným uchom dnu, druhým von. Ako keď počúval napomenutia otcove. Tie pletky lepšie nenosiť v hlave.

„Ani vám sa nevodí najlepšie,“ začal mu dohovárať. „Usilujete sa, robíte, čo vám rozkážu, a čo máte z toho?“

„Z koláča dieru,“ odpovedal ochotne. Nikdy nevidel tak jasne, ako teraz, že ho klamali, klamú a budú klamať. Ujček ho vodí za nos, dr. Obuštek ho využíva a starostlivý otec preháňa ho ako psa. Nemá sa prečo oduševňovať za ich spoločnosť. Čo má zo všetkého? „Na nich, priateľ, ísť ako oni na nás. Nemať ľútosť. Nech plačú, i my si zaplačeme. Ja som si hrýzol päste, keď ma zavreli; krv mi tiekla z nich.“ Barták pozeral kdesi pred seba, v očiach sa mu zažal hnev, zuby zasekol, že na sluchy naskočili hrče, ani čo by mal kŕče v sánkach. Bosý šibol k nemu okom, ale ho odvrátil placho. Videl človeka, v ktorom vrelo od hnevu, „Čo robíte tuná, prečo nejdete domov?“ spýtal sa ho skoro surovo Barták.

Aká nemotorná otázka! Nejde domov, lebo nemôže pre Bertu Hostislavu. Mama myslí, že preto, aby sa dostal do úradu. Otec hromží, šklbe si vlasy: chcel by ho mať pri mlyne. Nedá ani groš. Hľa, ako musí chodiť syn majetného mlynára: to všetko, aby ho prinútil domov. Bude tu holý, bosý, ale sa nepohne bez nej. A bude jeho, bude, čo by čo bolo.

„Chcete mať nové šaty a črievice?“ spýtal sa ho Barták.

Aká zbytočná otázka! Pravdaže by chcel mať šaty a črievice.

„Išli by ste ich domov ukázať, ako vám stoja? Otec by sa udobril; videl by, že sa viete vynájsť i v meste.“

Bosý premýšľal. Nuž otec by pozeral naňho inakšie ako dnes. Veď myslí, že jeho syn sa nemôže pohnúť bez jeho mešteka. Otvoril by ho zaraz, keby videl, že i bez neho sa mohol zaodieť a zaobuť. I starostlivý otec by si ho začal vážiť. A vtedy mu zas predstúpilo povedomie, že vlastne, áno, jasná vec, všetko nešťastie, ktoré ho dosiaľ postretlo, pochodí od tohto obleku. Mať nový, alebo aspoň poriadny, bol by iný človek. Inakšie by vystupoval. „Ale obleky nerastú na vŕbe, ani črievice nedávajú darmo. Darmodaj umrel.“

Barták pozeral naňho nežne i nachýlil nad ním hlavu. „Nepovedám darmo, ale ich dávajú, kto si chce zarobiť. Ja viem dobrý zárobok, ak by ste chceli…“

Bosý otvoril oči a uši. Díval sa ako teľa na nové vráta, ale počúval bedlivo.



[134] citát z Kollárovej Slávy dcery (III. spev, 110. znelka, 1. verš), ktorý znie presne: Co z nás Slávů bude o sto roků.

[135] z pivovaru od „sv. Tomáša“ v Prahe.

[136] známe hostince v Prahe.

[137] Po Kollárových návrhoch na reformu češtiny vystúpil aj Michal Godra (Zora 1836). Navrhol desať zásadných zmien v hláskosloví a tvarosloví, ktorými chcel dosiahnuť priblíženie češtiny k slovenčine. Niektoré návrhy sa prijali aj v Čechách, ale boli to len zmeny v pravopise.

[138] (nem.) hnedý, šedivý (sivý).

[139] parafrázovaný citát z Kollárovej Slávy dcery (II, 241).

[140] Jiří Palkovič (1769 — 1850) obraňoval bratrský pravopis (po s, c, z vždy nasledovalo y a na začiatku slova sa namiesto u písalo v). V tomto smere sa bratislavskí študenti orientovali proti svojmu konzervatívnemu profesorovi.

[141] (franc.) ľahký koč.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.