ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale ho nenechali dumať na pokoji. Keď ostali sami traja, Jurko im vyrozprával, ako sa sňal pri vatre s Bosým. Barták mu ho ukázal: tu Jurko pýtal od neho truhlicu. A Bosý v strachu pred majstrom Chvojanom sľúbil mu ju doniesť. Pôjde ju iste pýtať k pánu hlavnému radcovi, aby mu ju už raz vydal.

Lukášovi Blahosejovi sa nepáčili také veci. Podozrievať, dochodiť^[128] ľudí sa mu protivilo. Tu zas mu bolo ľúto, že môžu vynášať také zložité dôkazy. Veď je to dlhá reťaz pretvárky, záskokov i priestupkov. Ako sa im chcelo brodiť v toľkom blate za dôkazmi? Či majú toľkú záľubu odkrývať hnusné rany ľudskej slabosti a skazenosti? A čo získali? Že nahádzali hnoja na ľudí, ktorých on má za statočných: na hlavného radcu, ešte i na bedára Bosého. Aký je osoh z toho alebo výdobytok? Čo má z ich rozhovorov a upodozrievaní? Lepšia je samota: v nej sa okúpe duša a hneď je ľahšie.

Janko badal, čo sa v ňom deje; keď ho videl, že odchádza, pobral sa za ním. Zastavil ho. „A vari sa hneváš, Sejko?“ Pozrel naňho očami, v ktorých bolo čosi okúňavé. Pokrútil hlavou. „Teda ti je ľúto čosi.“

„Ľúto mi je, máš pravdu.“ Ale sa mu oko zasa vyjasnilo. Pozrel naňho úprimne, veselo. „Pamätáš sa vtedy, v Slepom bocianovi. Hovorili sme o viere v ľudí: ako ju načim držať dohora, čo sa stalo s ňou zasa?“

Chlebnický sa usmial. Viera v ľudí je budova dosť vetchá: nemá dobré základy. Život ju podomieľa. Skruší sa tu jeden, tu druhý stĺpik a ona sa skníše. Vieru v ľudí ťažko držať hore koncom. Ľudia jej sami podrážajú nohy. Márna robota dvíhať ju dohora. „A ty, Sejko, si dieťa. Upriamil si sa na ňu.“

„Dieťa — dieťa, prečo nie?“ Položil mu ruku na plece a pozeral mu s prosbou do očí. „Buďme ďeťmi. Len deti sú nedotknutí ľudia. I Spasiteľ povedal kedysi: ak nebudete ako jedno z nich…“

„Ach, Sejko, Sejko! Čo to z nás bude takto?“

„Čo?“ pohol plecom bezstarostne. „Bude všetko dobre; ako Ľudovít povedal: Stať do služby ducha a kráčať cestou života tŕnistou.“

Pozreli jeden na druhého významne. „Tak to bude,“ stálo im v pozore. „Tá cesta nás čaká.“

Chlebnický ho nechal a vrátil sa k Jurkovi. „Musíme, Jurko, dať pokoj tým ľuďom pre truhlicu. Čo nás do hlavného radcu a Bosého? Neurobili nám nič, truhlicu nám dajú.“

„Len ak z nej nezhynulo niečo!“

Chlebnický nebol istý, či z nej nevzali dačo. Boli možno knihy v nej, hádam listy. Z nich ľahko pokradnúť tajomstvá, vlámať sa majiteľovi do duše. Chudák s vierou v ľudí ani netuší, že mu pľundrujú svätyňu.

Pristúpila k nim Vlastimila. Na trnáci medzi ženami a pánmi, ktorí prichádzajú potrkotať si, bolo trochu otupno. Srdce ťahalo inde. Bolo jej, akoby dávno nebola videla svojho bohatiera.

Chlebnický, akoby bol cítil, čo jej chýba, povedal: „Brat Sejko sa nám stratil: akiste v hore. Ak niet hory, teda v poliach.“

„Priateľ prírody,“ usmiala sa.

„On? Priateľ všetkého. Má dar vynájsť vo všetkom to, prečo by sa dalo mať rado. Dobrých má rád, lebo sú dobrí; zlých, lebo ich iní nemajú radi. Taký je môj brat!“ riekol a oči mu zažiarili. Poznať na ňom, ako je hrdý naňho, ako ho ľúbi.

„Mne sa páči najväčšmi, že sa voláte medzi sebou bratmi. Máte sa za bratov.“

Popozeral sa v dumách. „Nie dosť, že sa máme, ale i sme ako od jedného otca, matere. Všetci vospolok. I tu majú bratstvo, v ňom sú mnohí, chlapi i ženy. Nevedieť, čo majú medzi sebou! Vrchnosti ňuchajú pikle, spoločnosť upodozrieva z nemravnosti. Bude to najskôr vrodená túžba hľadať v človeku človeka: ona nás trápi, chce sa ukojiť a najčastejšie sa sklame.“

„Naše bratstvo, naše,“ vysvetľoval jej veľmi vážne. „Sme deti matky Slávy; jedno je hodné, iné menej hodné. Ale sme bratia i tak, lebo sme sa posvätili veci. Ale brata Sejka mám i bez veci rád, radšej od iných.“

„A prijímate sestry?“ usmiala sa, pozrela naňho potuteľne.

„Prijať by sme ich prijali, len by ich bolo. Ale ani tie, ktoré máme, nepôsobia ako vy. Niektoré nevedia, iným treba povzbudenia.“

V prsiach ju bodlo bôľne. Ako ju ťahá tajomná moc vstúpiť do ich bratstva, pridať sa k veci. Nepôsobia ako ona. Nemajú zbehlosť, hádam ich bytosť neosvojuje srdcia. Bola by mu vďačne oznámila, že ide vstúpiť do radu a priložiť ruky k práci, ale čo povie tvrdý skupáň Jonatán Živica? Ach, ako zaľahuje na dobrú vôľu taká mŕtva, surová hmota!

Lukáš Blahosej chodil po vinici. Vyšiel na vŕštek, otvoril sa mu výhľad na Bradovskú bránu, za ktorou opásané pevnými hradbami začína dýchať mesto horúcimi, novými túžbami. Smerujú dohora, k čistému blankytu, za orlom, ktorý krúži na slobode. Či sloboda ostane len orlom? Ľudia ostanú spätí hradbami, bez vzduchu a výhľadu? A tie druhé hradby, ešte pevnejšie! Srdce úpie medzi nimi vo večnom zajatí. Koľko ráz kráčal k mestu v hodiny tupej samoty, keď bol v cudzom svete! Medzi jeho múrmi videl, čím duša žije a dýcha. Dnes, keď je v ňom, stýka sa s bratmi, v srdci má nepokoj, akúsi neistotu. Spojivá popúšťajú, cudzota ich trhá. Veje studený, sychravý vietor, vymetá svojského ducha. Mesto s horúcou túžbou vdychuje hlbokými dúškami ohromné sebectvo, samú svetskú márnosť.

A jeho Vlastimila, štepnica? V Halle mu bolo všetko cele jasné, jednoduché. Chytia sa za ruku, družne pôjdu ta domov hlásať, že sa budí nový život, blíži sa nové kráľovstvo. Ale sotva sa poobzeral, nahliada sám, že je nie dosť chytiť sa za ruku, najmä ak je prázdna. Všetko tu kričí naňho: Kde ju povedieš, kde je hniezdo, kde ohnisko, ktoré hreje? A na štepnicu, kde je pozemok?

Sadol na peň, rozhliada sa po kraji, akoby hľadal, skadiaľ tiahne naňho táto chabosť: starosti, o ktorých nechyroval nikdy, siahajú mu surovou rukou rovno na slobodu. Chceli by ju okovať do ťažkých okov.

„Neodprášite ma?“ ozval sa mu za chrbtom suchý hlas, položila sa mu kostnatá ruka na plece. Pri ňom stál pán hlavný radca. Stiahol ústa na gombičku, pozerá naňho priateľsky. Hýbe sa v ňom čosi záhadné, čo ho ťahá k nemu. Pred chvíľou ho videl odchodiť zo spoločnosti. I jemu sa žiadalo prejsť, kým bol tamdolu medzi nimi, vybadal, ako sa ohrádzajú pred ním. Kde sa ukáže, reč preskočí odrazu na krásny čas, na nové módy. Urobil pár krokov, spoza kriakov vyšiel Bosý. Veľmi znepokojený mu oznámil, že sa vyjavilo, kde je truhlica. Pán hlavný radca vyňal škatuľu, smrkol rozvažite, kývol mu, že dobre. Nech sa netrápi. Poslal ho k iným, on sám sa obrátil, kde videl ísť samotára, až ho našiel na pníku. „Vyšiel som na vŕštek. Tu sa lepšie dýše ako tamdolu. Dnes je sparno. Ak sa nenahneváte, ostal by pri vás.“

Lukáš Blahosej pozrel naňho zamyslene, pomaly sa vracal k skutočnosti zo svojich svetov. Pomkol sa, urobil mu miesto na pni. Usmial sa mu, aby si len sadol.

„Akosi smutný, priateľ. Čo sa stalo?“ pýtal sa starostlivo, keď si prisadol. „Nuž nič nové. Divné chvíle prídu: vidíme svet, aký je, bez okrás, nepekný, otupný. Banujeme vtedy za obrazom, ktorý si vybájili naše nevinné sny.“ Usmial sa mu — vraj choroba rozšírená. Nikomu skutočnosť nie je taká, akú si kúzlia predstavy. „Život je nič ako hľadanie. Hľadáme súhlas medzi tým, čo máme, a medzi tým, čo by sme si žiadali. A kde je? Skutočnosť má ostré pazúry, robí zdrapy z bájnych snov a predstáv.“ Tu sa zahľadel na hradby. V ich objatí kypí nový, bujarý život. „Naše staré, slávne mesto je krásne. Prečo neostanete v ňom?“

„Povinnosť ma volá domov.“

„Povinnosť! Kto ju postavil? Vaša vôľa.“ Pán hlavný radca mu poukázal na pilnejšiu povinnosť zostať. „Či by sa vám nezišlo mať dobrého zástupcu tuná? Mali by ste stále styčnosti s tunajšími. Mali by ste podporu stadiaľto: myslíte, že nemajú hodne moci podporovať vás?“

Hľa, hlavný radca! Ohovárajú ho, že prekáža a zrádza, a on dáva také rady. Či je nie so všetkými takýto? Prečo by mal byť s ním inakší?

Hlavný radca zbadal, že jeho spoločník nemôže ho pochopiť. Pozrel významne naňho a poučil ho. „Ja som sluha systému — zastávať ho musím. Mám povinnosť a konám ju, ako môžem. Ale i národ ľúbim. Nevystupujem zaň verejne, ale pod rukou mu môžem pomáhať. Teda som váš. Mám niečo moci a platnosti, mohol by vám osožiť. Ak chcete ostať, postaral by sa vám o miesto.“

Aké výhľady! Ostal by a vzal by si Vlastimilu. Nemusel by sa prosiť ujčekovi Jonatánovi. Mal by, za čím túži, bez námahy a možno zaraz. Ale či to bola jeho túžba? Veď osobné blaho je nie blaho, za ktorým pachtil. Povinnosť volá domov… Ale hlavný radca hodil rukou netrpezlivo. Či by tu nemohol osožiť národu? Ak nič iné, vzdelal by sa v tunajšom ovzduší. Vzdelanejší by mohol inakšie pomáhať národu. Mohol by mu nájsť miesto vychovateľa vo vznešenom dome. Mal by bezstarostný život, stály styk s mocnými; videl by, ako svet beží, mal by v ňom lepší rozhľad. Mohol by si zadovážiť priateľov a priaznivcov: nebolo by na škodu ani jemu, ani veci.

Ďakoval mu za toľkú priazeň, ktorú nevie, ako si zaslúžil.

Pán hlavný radca sa usmial, vzal škatuľu a poťahoval tabaček. Vrch nosa očervenel zasa ani duranzia. Tu mu už dokazoval, že si priazeň zaslúžil tým, že ho vrchnosť preháňala. Ako sluha systému siahol mu rukou do truhlice, musel poprezerať veci. Mali ho za poľského spiklenca. On sa zoznámil s ním bližšie z jeho papierov a obľúbil si ho. „Rád by vás vypraviť do života s dôkladnou prípravou, aby sa z vás stala významná osobnosť. Pozrite si tunajších popredných: všetci prešli školou, ktorú vám radím.“

Lukáš Blahosej začal rozvažovať a našiel skutočne korienky veľkosti nejedného výtečníka v inštruktorskej podriadenosti. Podajeden ťahal riadnu penziu od blahosklonného pána: mohol sa venovať novinárstvu, ktoré nemohlo udržať svojho človeka, alebo literatúre. Taká penzia za domáce učiteľovanie vynášala často viac ako plat Šafárikovi za to, že spisoval Starožitnosti, na ktorý sa museli vlastenci skladať mesačne. Bolo by dobre, keby sa on, mladý, dočkal takej penzie. Tak bez ujčeka Jonatána dal by sa do práce a Vlastimilu by si odviedol…

Ale boli i obavy. Či by nezaviazol tu a nezabudol v pohodlí na povinnosti tam doma? Pohodlie podkopáva sily, uspáva ich. Život je životom dotiaľ, kým vedie cez boje a obete. V blahobyte a bezstarostnosti splytčí. A potom čakať hádam i roky, neskusovať svoje sily. Najkrajší vek, vznety ohnivej mladosti rozoslal by po cudzích nivách.

„Predsa pôjdem najprv domov,“ rozhodol sa. „Ak ma tam zájde sklamanie, prídem k vám. Ako sa vám odslúžiť za lásku?“

„Mne?“ riekol skoro surovo. „Nemáte sa čo odsluhovať. Ak vám pomôžem v dačom, neďakujte. Ani sa mi nepriznajte. Ja slúžim systému: som pri úrade pre bezpečnosť a verejný poriadok. Priateľstvo s Gašparom Wuthom, hlavným radcom, neosožilo by vám pred vlastencami. Najlepšie mňa nepoznať, ak ma znáte, nepriznať sa mi…“ Slová tieto vyšli z akýchsi hĺbok, skadiaľ dostali životnú farbu úprimnosti a pravdivosti. Suchý, jednotvárny hlas triasol sa pri nich, miestami chcel až zlyhať. Tvárou preletel tieň britkého bôľu. Keď sa spamätal, obzeral sa ako v cudzom svete. Tamdnu ho bodlo, že sa pozabudol. Už nebol si istý, či v tej chvíľke hovoril ako spoľahlivý človek systému. Pred jeho kniežacou milosťou stál by ako obžalovaný. Stala sa mu divná vec: začal sa potkýnať, nebol na svojej pevnej pôde. Hľadal v ňom poľského buriča, v listoch a niektorých úryvkoch, ktoré našiel v truhlici, objavil idealistu, nakvaseného trochu hegelovčinou, ale zarobeného čistými náukami Písma a zapáleného láskou za svoj národ. Pán hlavný radca strávil nejednu hodinu čítaním jeho článkov a rozmýšľaním. Truhlicu zadržal dlho v úrade, prečítal listy od otca i od Vlastimily. Obľúbil si ho, nedbal by mu pomôcť, tým viac, že tak by odstránil i Vlastimilu z mesta a rozhádzal štepnicu.

Lukáša Blahoseja dotkli sa mocne pravdivé slová a rozochvenie, ktoré ich doprevádzalo. Obledol trochu, vyskočil z miesta a chytil ho za ruku. „Ja vás nepoznať?“ Hľadel mu hlboko do očí. Z jeho oka hľadel naňho mladistvý zápal. „Že ste sluha systému, nemôžete byť i človek? Načo hovoriť s takým opovržením o sebe?“

Pán hlavný radca pohol smutne plecom. Spreneveril sa jeho kniežacej milosti: začína, cítiť ako človek. „Neprichodilo by. Protiví sa službe.“ Bol cele vyhodený z koľaje, nevediac už sám, čo je, čo by mal byť.

„Čo!“ osopil sa naňho Lukáš Blahosej, chytil ho za prsia. „Že nebudete človek? Budete, hoc slúžite podlému systému: dobrý, ozajstný človek. Ja vás rád, vážim si vás a nezapriem vás. Slúžite Metternichovi, ale zato ste mi brat. Musíte byť človek!“

„Dajte pokoj!“ tíšil ho. „Choďte svojou cestou. Ak vám bude zle dakedy a hlavný radca Wuth nažive,“ tu ho schytil on za prsia a striasol, „vtedy sa rozpomeňte, že hlavný radca Wuth je človek i brat Lukáša Blahoseja Krasoňa. Nezabudnete?“

„Nezabudnem, brat!“ Lukáš Blahosej ho schytil s mladoňským ohňom a objal ho tuho.

Hlavný radca sa mu vytrhol z náručia. Veru nie je privyknutý na smiešnosti. Začal hneď kráčať prudko dolu vrchom. Keď poodišiel, hm — žmurkal tuho, tuším, musel čosi utierať okolo očí. Možno smeť padla do oka. Divne mu bolo, divne. Tak býva dakedy v rodine, keď nieto Fánky a on hup znezrady medzi detváky. Za neveľkou zákrutou ho oddelil kopec od toho tamhore. Zastal a pozerá nadol. Nuž čože, brána, kus hradieb i okrajček mesta, smidka z celého pecňa. Ba vidieť i jednu či dve zo sto veží. Obrátila sa k vymladenému letnému nebu ani výkričník: „Pomoc, bože, pomoc, nám už raz byť ľuďmi…“

Nuž nie je dobre: začína sa kaziť. Sluha systému a schádzať sa s človekom mäkkej tváre a svetlých vlasov, ktoré akoby hádzali žiar okolo hlavy. A ten vtíska nasilu človeka do hlavného radcu, vystiera naňho ruku a zastiera mu vedomie. Nevie už dobre, čí je, podlieha — bože, odpusť hriechy! — v hodnej čiastke moci, ktorá nevychodí od jeho kniežacej milosti. Sprvoti pretvárka, hra na vlastenca, keď tu odrazu hra ide pridobre. A doňho sa tisne akýsi človek, hm, o mäkkých citoch. Tam ho spratať kdesi do izby detvákov, nech nechodí mátať po úrade, ešte i medzi úradnými spismi. Sprvoti plán: zadržať ho v meste, kým sa zapletie poriadne s Vlastimilou, že ich potom vysánkuje z mesta oboch, keď sa zoberú. Teraz už istota, že ho chce tu zadržať, lebo ho rád. Hľa, sľúbil mu slávnostne i pomoc i ochranu. A povážiť, že dnes-zajtra ho príde duriť z mesta i s Vlastimilou, hádam zápäť, keď sa zoberú, aby sa už nekazilo to meštianstvo! Vtedy sa mu úrad obesí ako ťarcha na pleciach. Veru, ktovie, ako ho bude môcť niesť. Škrabal sa za uchom a vyčítal si. „Nanič sluha, nanič — dal sa zhumpľovať celkovite.“

Lukášovi Blahosejovi hodne odľahlo. Veď sa triezva skutočnosť akoby bola pomkla ta ku snom a predstavám. Sťaby mu bolo čosi zaoceľovalo silu, do srdca vhučala celá rieka viery v dobro a pravdu. Vstal z pňa: tamdolu šiel tenký stĺpik belasého dymu do neba. I hlasy dopočuť odtiaľ. Spustil sa ľahkým krokom pomedzi kriaky, ani čo by ho niečo nosilo. Zazrel pred sebou hodný pás pasienka, až po vynovený parkan zo šranôk; na pasienku vatra, treskoce raždie pod plameňom, ktorý šibe dohora v stĺpiku dymu. Pri raždí je podlhovastá pahreba. Keď potiahne vetrík, prebehne po nej vlna živej žiary z kraja na kraj, biele chĺpky sa dvíhajú a poletujú. Prasiatko sa škvarí, kožtička sa červenie, sťaby sa hanbilo, že je nahé. Pri vatre stoja i kľačia a obracajú na rázštepoch ražne s pečienkou. Vôňa sa šíri. Nad pahrebou stojí Soviak s papekom, podhrabuje a odhrabáva, páperie popola lieta okolo neho a sadá pomaly. Ohorená tvár žiari mu skoro ako pahreba, oči sa smejú a lisnú. Bosý v ošúchanom kabáte obracia kačku. Barták s kabátom, prehodeným cez plece, pozerá do plameňa. Chvojan sa rozkročil, počerné ruky mu ležia na mocných bedrách. I tvár mu je podčadená v rámci čiernej brady, ktorá ide od ucha do ucha. Neďaleko kľačí Jaroško vo veľkom kabáte, z druhej strany Krištofko pozerá, ako druhý umiesil z hliny ohnisko, a húta, akoby dal naň mechy. Vydarili sa veľmi zle. Papier, ktorý nalepil na rám blatom, presiakol a trhá sa.

Bosý dal ražeň chlapovi, ktorý stál pri ňom, oprel sa o parkan a pozerá k búde. Vynašiel pomedzi kriaky medzery — nimi sa otvára úzky výhľad tahore. Vidieť štít búdy horko-ťažko.

„Darmo vyzerať, nevidno ničoho, iba hálku,“ prihovoril sa mu Barták. Položil mu ruku na plece, kútiky sa mu potrhávajú. „Daromná robota vyzerať, med za sklom lízať.“

Bosý sa pomkol. Ruka na pleci mu bola ťažká. Pozrel na dlháňa, smiešik v očiach a tvári ho urážal. Vyhnanec ho vysmieva, že sa mu zle vodí.

„Čo vám je z toho, pán Bosý? V takomto obleku darmo chodiť za dievkami. Apúlik je veľmi pyšný.“

Akoby ho bol šľahol do tváre. I on so zafarbenými rukami vyhadzuje mu na oči oblek. Vystrel sa: hoc i ošúchaný, je panského strihu. Bude kedysi i nový.

„Kedy dáte ušiť nový?“ zadieral doňho podkušiteľ. „Nestačí? Predsa máte dve služby. Nepodsýpajú?^[129]“

Zahriakol ho. Každý počiatok je ťažký: ale bude i úrad a potom — potom nech sa príde nahľadieť. Ale Barták ho vysmial. Straka na kole, zajac kdesi v chrasti. Pekne ho vodia za nos! Prázdne sľuby, za ne koná lapajské služby tyranom. Ide na poriadnych ľudí. „Pozrite na pána hlavného radcu! I na ňom kabát obšúchaný.“ Sklonil sa k nemu a riekol mu ticho: „Príďte ku mne. Ukážem vám, kde dostať nové obleky. I rimštiaky by štrngali.“

Bosý pozrel naňho, čo haraburdí, ale Barták už šiel, bedrá sa mu vážili nedbalo hore-dolu. Trpkosť sa mu rozliala v prsiach. Vyhnali ho medzi služobnú čeľaď, krútiť ražne. Nezaplatili mu, čo mu patrilo, i nezaplatia, nezaplatia nikdy. Barták sa obzrel, usmial sa mu, žmurkol jedným okom.

Lukáš Blahosej zahrnul jedným pohľadom všetkých: nájomných pri ohni, remeselníkov s vyhrnutými rukávmi, Bosého v ošúchanom obleku. Ako sa zhrnuli na hŕbku. Kto ich zohnal dovedna. Tu mu stala pred oči vidina, ako život v spoločenskom prúdení preberá sa v hŕbach, vyberá si jednotlivcov, napráva ich do prúdu; iných zadrží, socia na stranu. Hľa, i týchto nebodaj odsotil od búdy, kde vrie a kypí život, preletujú myšlienky ani iskry, kujú sa plány a vyhrievajú sa nádeje na slnci. Prečo je život nespravodlivý, nedelí jednako to slniečko? Tam odsotil hlavného radcu, odňal mu už i povedomie, že je človek; nechal mu len ťarchu slúžiť skazenému systému. S týmito tuná sa vadí, háda, odníma im po kúsku tiež to povedomie. Socia ich na samú plytčinu.

Bolo mu ťažko. Čo to robí život za neporiadok? Či nechce nijako zliať ľudí dovedna, v jedného človeka? Ale sa zadíval na chlapcov.

„Nie je dobre, Jaroš,“ dohováral mu Krištofko. „Aká ti je dielňa, keď nemáš ani mechy, ani nákovu. Keby boli mechy! Ale ako budeš dúchať?“

„Dáme reťaz, na doštičku stúpať a reťaz bude chodiť okolo kolieska sem-tam. Tá bude dvíhať mechy pod kameňom. Tak sa dúcha.“

Krištofko ho počúval veľmi pozorne. Nepáčilo sa mu. Chýbalo veľa. „Kde ti je hore prejma na koliesko? Ako sa bude krútiť, ak ho nedáš do vidličky? Dneska nemáš nič z dielne.“

Jaroš sa zahľadel na svoj výtvor. Hej, má pravdu, pustil sa do veľkej roboty. Kde je stavba? Ako dúchať do ohňa, keď z mecha nejde diera na ohnisko? Opustil ruky, ľútosť v tvári, že sa nedá vyviesť, čo si zaumienil.

„Pánboh pomáhaj!“ vystúpil spomedzi kriakov Lukáš Blahosej.

„Pánboh uslyš!“ ďakovali mu.

„Pekne vonia pečienka,“ prihovoril sa im. „Kožtička sa chytila.“

„Zdnuka sa upieklo,“ istí Soviak. „Len mu urobiť poriadnu košieľku a bude ako svedčí.“

Stal si nad chlapov. Prizerá sa, čo predstavuje dielo Jaroša.

„Že vraj dielňa!“ smeje sa Krištofko. Smrkol veľmi tuho. „Aká je to dielňa?“

„Nuž pravdaže!“ prisviedča Lukáš Blahosej. Prisadol si k nim. „Vystaviť takú dielňu nie je len tak. Ale hlavnú vec vystavil. Ako sa voláš?“

„Jaroslav Chvojan,“ odpovedá mu hrdo.

Tľapol ho po pleci od radosti. „Pekné meno. Ja sa volám Lukáš Blahosej.“

Jaroš sa zadíval na Lukáša Blahoseja. To meno našiel na truhlici vtedy i na liste. Usmial sa, že už vie, komu ho vráti. Sadol si hneď k nemu veľký kamarát. Vlasy mu padajú vo vlnách temer na samé plecia, okolo uší mu tvoria výdute. Tvár má bielu, nie ako otec, okolo nej jemný tienik mäkkej brady. Kde slnce padne na ňu, zažiari, akoby bolo zamiešaného zlata v nej.

„I vy máte pekné meno: Lukáš Blahosej. Vaše je dlhé. Mňa iba píšu Jaroslav, volajú ma Jaroš. Malým nepatrí dlhé meno.“

„Jaroš je staviteľ, i pekne hovorí. Keby si nemal ruky zahlinené, dal by ti ruku. Len neviem, či by si prijal priateľstvo odo mňa.“

Jarošovi sa zasmiali oči. Začal chytro utierať zablatené ruky o trávu. Ale hlina je veľmi lipkavá, nedá sa utrieť. „Keď si umyjem ruky poriadne, prídem do vás a dám vám ruku. Ja by rád priateľstvo s vami.“

Ďakoval Jarošovi za to osvedčenie. Krištofkovi prišlo ľúto, že sa jeho priateľ má toľme okolo Jaroša. Vari by ho chcel Jaroš prevýšiť? Nie — nedá sa. Ukáže mu, ako podrazí nohy!

„Ale nevie poháňať!“ začal ho haniť. Povedal mu, že bude mať vozík priateľstva a pôjde na ňom po veľmi mrcha ceste pravdy a statočnosti. I o skalách a jamách mu rozprával. Popri ceste je garád nevedomosti a druhý vraj horší ešte, nesvedomitosti, krivdy a zlosti. A nevie, kde sa podieť s vozíkom. Pozeral naňho s výsmechom, ako ho strhal i smrkol.

Jaroš sa trochu zahanbil, naozaj. Krištofko sa mu posmieval: „Pôjde po jamách a skalách, rozdrúzga vozík priateľstva.“ Smial sa, akú ťažkú dal hádanku Jarošovi.

„A ty ako vytiahneš, keď si taký?“ spytuje sa Jaroš. „Aká ti je cesta, keď je ani nie cesta. Ozajstnú cestu naprávajú v jeseni. Vysypú ju nalíčeným skálím po jamách a koľajach.“

Krištofko kýval hlavou zboka nabok, že sa vystúpi do garádu.

„A vyvalíš!“ zavýskal Jaroš.

„Nevyvalím, nevyvalím!“ opakoval. Tĺkol päsťou do dlane. „Garád zasypem a vyrovnám: abys’ vedel.“

Jaroš sa zadivil. Garádom pôjde cesta. A garády sú hlboké!

„Zasypem garád nevedomosti veľkými vedomosťami.“

Pozeral na Jaroša, čo ten na to. Jaroš veľmi hútal. Hej — pravda je, Krištofko pohol rozumom: zasypať garád a vyrovnať ho. Ľahko tak prejsť. Ale mu zišlo zasa na um, o čom sa zhováral s otcom toľko ráz.

„Veľké vedomosti! A kde ich vezmeš? Garád je hlboký: treba ich veľmi mnoho.“

„Pôjdeme do škôl zbierať vedomosti…“

Jarošovi sa nepáčilo chodiť toľko po školách. Treba i nakladať, kto chce ísť do nich. Nemôže každý nakladať toľko. Kto môže ísť do škôl? Ty alebo ja, lebo rodičia majú z čoho nakladať na nás. Z Nežitovej ulice už nikto nejde do škôl. Veru potrvá hodne zasypať také garádisko, keď nemáš odkiaľ.

Ale Krištofko sa nedal. Ktorí sa učíme, budeme sa veľa učiť. On sa učí tuho. Každý deň mu prichádzajú dávať lekcie. Chce chytro nazbierať vedomosti, aby mohol poháňať. Strhla sa veľká hádka medzi nimi. Lukáš Blahosej počúval, usmieval sa, ako sa priečia. Majster Chvojan bol hrdý na syna. Drží sa dobre, fagan! I Jurko prestal podhrebať; počúval, čo to majú chlapci.

„Tak by nemohol poháňať vozík priateľstva ktokoľvek: iba kto môže ísť do škôl. Mne taký vozík netreba, keď ho nemôže poháňať každý. Ja chcem, aby ho poháňal ktokoľvek chce.“ Tak rozsúdil Jaroš, Krištofko mu odporoval. Kto chce poháňať, musí ísť po vedomostiach.

„Nemusí!“ odporuje mu Jaroš rozhodne. Tu sa Krištofko rozosmial, že nebude garád zasypaný. Bez vedomostí bude vždy hlboký. „Nebude!“ stál Jaroš na svojom. Vedomosti mu ani netreba a môže prejsť. Voz priateľstva budeme poháňať všetci, vedomí i nevedomí. A čo by bolo čo!

Krištofko bol zronený. Ak je to pravda, tak nebola vec dokonalá, ktorú predošle vymyslel s priateľom. Jaroš vie poháňať bez vedomostí, kde on nemôže ani pohnúť bez nich. Nech vysvieti: takoj povedať ako.

„Vidíš, Krištofko, takto: garád nevedomosti nech zasýpajú, ktorí majú vedomosti a peňazí nadobudnúť si ich čím viacej: Ja radšej zasypem ten druhý garád, nesvedomitosti a krivdy. I na ňom sa môže urobiť pekná cesta.“

Krištofko sa rozosmial. Že ho zasype! Azda len naňho čakal? Keby sa bol dal zasypať, boli by ho dávno zasypali iní. Je ho ťažko zasypať. „Bude hlboký, či nie?“ obrátil sa k Lukášovi Blahosejovi.

„Veru je!“ prisvedčil on. „I hlbší i širší od toho z druhej strany cesty.“

„Že by sa nedal zasypať?“ pochybuje Jaroš. Šiel prstami do vlasov ako otec, keď sa rozpajedí. Pozrel na otca v pochybách. Ten mu prikývol sotva viditeľne hlavou a žmurkol. Jaroš skočil natešený. „Môže sa zasypať, môže…“ Lukáš Blahosej ho oblapil. Tak naozaj, podobral by sa ho zasypať! „Ako by nie!“ prisvedčil. „I príde ho zasypať, čo ako. Vidíte,“ vyratuje mu na prstoch. „Keď zasypú garád nevedomosti, začnú po ňom chodiť všetky vozíky bratstva, koľko ich len jesto. Bude ich kŕdeľ, jeden za druhým, jeden pri druhom. Nebude ani ako vystúpiť: či nie?!“ Lukáš Blahosej prisvedčil. „Veru najskôr vyletia celé roje vozíkov bratstva; bude veľký stisk a haravara. Chodiac a chodiac po nej, cesta sa zoderie. Vychodili sa znova jamy a koľaje, hádam väčšie od tých na ceste. Prišlo by zase len zle: nemohli by chodiť vozíky priateľstva, museli by zahájiť cestu i garád, kým by vysýpali a vyrovnávali znova. Zas by len bolo zle bez vozíkov a pohoničia by ešte povedali, čo nás do cesty pravdy a statočnosti, keď zlomíš na nej os i koleso. Tam ďalej by našli cestu pohodlia, pekne širokú. Na nej nežiaľ letieť, kým sa nepríde do priepadliska. Popadali by doň a dodrúzgali by seba i riad.“

Jaroš sa vysmieval Krištofkovi. Bol by pekne obriadil vozíky a pohoničov. Naviezť ich do priepadliska. Krištofko banoval, ako mu hneď nezišlo na um zasypať i druhý garád. Tu mu Lukáš Blahosej dokázal, že ani jedno ľudské dielo nie je bez chybičky: „Tak ani robota na garáde nevedomosti nebola by ľudské dielo, keby nemala chyby. Z chybičky narastie chyba a chybisko a začne kaziť celé dielo: takže ho zas len príde naprávať. Tak vidíš, u nás nieto nič iné, ako naprávať, lebo čo vyjde z našej ruky, je nedokonalé.“

Počúvali ho už nielen chlapci, ale i ostatní. Podajeden nerozumel, o čom sa hovorí. Pohol plecom: že taľafatky. Iný sa uškeril: zhovára sa s faganmi, akoby to boli odrastení. Bosý nahliadol, že naprávať treba a veru už nie naprávať, ale kúpiť dve siahy súkna a dať ušiť nový oblek: ani z naprávania nemáš neraz moc. Majster Chvojan bol prstami vo vlasoch. Jedoval sa, že ani tento človek nemá dôveru v človeka v hrsti. Keď príde rad na veľké veci, popúšťa a jedná sa. Vcelku čo hovorí? Hovorí to isté, čo onehdy dr. Obuštek o lekárstve. Známosti vraj pokročili, ale nie natoľko, aby boli, kde by sme ich chceli mať. Dobrý, svedomitý lekár teda, keď nemôže pomôcť chorému, aspoň mu hľadí neškodiť. Tiež sa pojedná, keď je darmo hľadať dokonalosť.

Barták sa smial. Dokonalosť vraj! Veď sa kazí všetko — bude hniť do koreňa. Nie — nejdeme k dokonalosti, podtatranský brat, ale dolu vŕškom od dokonalosti. Nepomôže pomaly ani naprávanie. Naprávaj, čo je skazené do špiku. Prilož sekeru a tni!

„Nemali by sme sa veľmi jednať,“ radil majster Chvojan. „Zle je, že sa zriekame priľahko dokonalostí.“

„Ja nie. Chcel by k nej, ale je na neprístupnom mieste. My krehkí nemáme dúšok dôjsť na vrcholec k jej zlatému stolu. Preto rovnej cesty hľadím obísť najhoršie strminy. Beriem sa okľukami.“

Majster Chvojan pokrúcal hlavou. Veď okľuky! Na vrch sa ľahko stratiť a neuzrieť zlatý stolec.

Lukáš Blahosej zažialil. Veru nejeden zblúdil a neuzrel zlatistú métu. I on sa dá na okľuky? Cez vychovávateľstvo vo vznešených rodinách pôjde domov budiť ubiedený ľud? A ak medzitým príde o vedomie, že méta je tamhore? Ak stratí chuť a sily trápiť sa ku nej?

Jarošovi žiarili oči. Nebola v nich pochyba, ale horúca viera. Načo chodiť naokolo? Zasypať garád nesvedomitosti a krivdy a cesta bude dorovna.

„Veď zasýpať, Jaroško,“ žaloval sa mu Lukáš Blahosej: „Len ako! Nevidno mu dna. Na trenčianskom zámku bola studňa tiež hlboká. Po troche ju zasypali, ostala z nej tretina. Ale ten garád je hlbší od nej.“

Jaroš hodil vzdorovite hlavou, stisol pery. Jeho vôľa stvrdla ani žula. Otec pozeral naň s pýchou. Hľa, akú má hlavu jeho syn! Ani kiahnica. Lukáš Blahosej položil mu dlaň na ňu. „Ty ho zasypeš a povedz čím!“

„Láskou a statočnosťou.“

Aké spôsoby naprávať mrcha cesty! Budeš dobrý cestár. Láska a statočnosť je veľká vec. Majú jej i neučení neraz dosť. Dalo by sa po troche: sadnúť do vozíka bratstva, nabrať si lásky a statočnosti čím viacej a hádzať, kde sú priepadliská. Každý jej môže nosiť trochu v sebe. Netreba ju hľadať po školách. Veru, majster ciest. „Dáme ti, Jaroško, cesty, ty nám ich napravíš.“

„Ja budem kováč!“ odpovedal hrdo. „Na cesty pôjdeme všetci rad-radom, ako z poriadky. Robota je veľká, môžu ju dokončiť, len keď prídu všetci.“

Tam okolo búdy sa preriedili. Chlebnický sa tiež vytratil. Nebolo veselosti, ktorá akoby opíjala spoločnosť, keď sa ľudia zídu a majú sa radi. Pán Jaromír Šiška vyzeral, kde sa podeli ľudia. Rozliezli sa kdesi, kým obrábal Záberského. Navádzal ho zvolať poradu učencov a rozhodnúť o í a j tiež o j a g. Ohlasy z našich dúbrav Otakara Drahoráda Sladkého nemôžu už čakať: litery bude treba vysypať z rámikov. Keď skončil hádku, vytratil sa i on medzi kriaky. Najväčšmi mu zavadzal pán hlavný radca.

Potom mal Záberský zasa robotu s doktorom Obuštekom. Do reči prišla zasa veľká encyklopédia. Dr. Obuštek sa chce ponáhľať, článkov sa zbiera, ľudia pracujú tuho. Treba už raz robiť rozhodné kroky. Ale Záberský neradí len tak ,hrr do toho!‘ Pomaly ďalej zájdeš: články nech zazrejú trochu ako víno. Ani náklad nepôjde ľahko. Systém stálcov na knihy sa vyžil veľmi chytro, „ako sa vyžíva každá súca ustanovizeň u nás,“ žaluje sa Záberský. „Hádam primnoho chceme odrazu: a hlivenie troch storočí nedá sa nahradiť za desať rokov. Stálcov sme mali sprvoti okolo päťsto, dnes ich nemáme ani dvesto. Málo ich je ako dekan Doucha^[130], aby rozpredávali kníh na stôsy a hľadali im odbyt.“ Ešte väčšmi sa pohádali pre Svit. Dr. Obuštek myslí, že ho treba rozšíriť. Budova nestačí na školy, pripravovne pre učiteľov a učiteľky a naostatok pre zbierky a všetky remeslá. Tlačiareň by bolo založiť čím skôr na veľké vedecké diela, i na samu encyklopédiu. Nakladatelia nadužívajú: chceli by sa vypásať na útlej tváričke našej mladej písomnosti.

Záberský sa mu protivil. Odkiaľ vziať peňazí na toľké výdavky? Svit by skôr mal rásť sám zo seba, vnútornými šťavami. Nemáme štátu dávať nám bohaté podpory na to dielo, mecenášov tobôž. Pán Beznožek ich počúval. Čierne, náruživé oči mali preboriť doktora Obušteka. Sto ráz mu chcel ukázať palcom a ukazovákom, čo je základ všetkého: kto nemá penez, pred muziku nelez. Ale sa zdržal, okúňal sa pred jasným okom jeho slovutnosti. Pán hlavný radca medzitým sa spamätal, počúval hádku s usmievavou tvárou, ústa na gombičku a hladil si bradu.

Domáci pán si konečne vydýchol: prišlo heslo tam od vatry, že prasiatko upiekli. Chvalabohu, bude vec, ktorá zhrnie všetkých dovedna, sťa domáce ohnisko, okolo ktorého sa kupí aspoň večerom roztratená čeľaď. Ožil a začal zvolávať hostí na trnác.

Do dverí búdy zahrmel: „Mamúlik, my sme tu. Ukáž, čo vieš. A vy, hostia, mne náležite vážení a vzácni, hľadajte si miesta. Nie sme v dome, ale v skromnom príbytku: dobrá vôľa by mala nahradiť pohodlie.“

Ale o miesta nebolo stisku. Chlapi boli len štyria za stolom. Keď sa vyhrnul ženský svet z búdy, obzeral sa, kto zaberie toľké prázdne miesta. Dievčiny darmo hľadali to, čo by ich najväčšmi tešilo: mládencov. Doktor Obuštek bol už starý mládenec. Čelo mu siaha temer po samú hviezdu, tam na temeni sa blyští spomedzi červenkavých vlasov, česaných dohora, ani rybníček na jeseň medzi žltnúcim krovím, keď naň slniečko zasvieti.

Pán Beznožek zbadal tiež prázdniny^[131]. Začalo ho omínať: slávnosť sa akosi nedarí. Keď nalieval, nemohol ani vypovedať, čo mu ležalo na srdci najväčšmi. Bol sa chystal, že rečie: „Teda z príchodu, vzácni hostia: komu česť, tomu česť. Čo vám nalievam, je šľachetný mok z tohto istého kusa vinice. Urodil sa na našej drahej zemi, dozrel v jej hlbokých, chladistých pivniciach. Na zdravie jeho slovutnosti, jeho milosti pánu hlavnému radcovi i ostatným váženým hosťom vospolok! Vy mladí, ak sa nespracete, pohľadajte si miesta v besiedke.“

Myslel, keď bude nalievať, budú z úst padať výroky, smelé porovnania tak, ako vínko padá tenkým prúdikom do pohárov z bruchatej fľaše o tenkom hrdle. Jeho mocný hlas by ich roznášal po viniciach až po samú Bradovskú bránu. Jeho čierne, náruživé oči sliedia, skadiaľ sa už zjaví dobrá vôľa a veselosť. Ale sme prišli na kar azda, a nie na slávnosť otvorenia novej búdy vo vinici?

Pani Kristínka tiež pozerala, kde sa podela veselosť. Odkiaľ by sa i vzala, keď neostal nikto z mládencov. Včera na prechádzke do farbiarne bolo predsa len inakšie. Žitové more sa vlnilo a vo veľkých vlnách boli malé vlnky okolo chodníka. Kde ostali tí, z ktorých kypí veselosť? Ani len Krištofka nepočuť tu nikde smrknúť nablízku. Čepček zlatohlavu^[132] s čipkami sa jej pomkol, jej najväčšia ozdoba, milý úsmev na tvári tiež chýba. Nemôže ani povedať: „Ako ja rada, keď sa mladí radi…“

Toľká milota a krása, a pre koho? Pre doktora Obušteka alebo hlavného radcu? Blažena Belcová v tmavých šatách na červenkavé hrášky opásala si bielu zásterôčku s čipkami naspodku. Jej čierne oči pozerajú vážne spod bohatej koruny čiernych vlasov. Nemajú nič, na čom sa rozveseliť. Vlastimila tiež má bielu zásterku. Jej podlhovastá tvár s výrečnými ústami pod rovným nosom je zadumaná, veľké čierne oko blúdi kdesi, hádam za priateľom. Nebadá, ako doktor Obuštek pozrie tu i tu k nej. Chudák, vyčíta si, že si ju nevedel zajať vtedy, keď lietala slododná. Berta Hostislava a Hermínka vo svetlých šatách sadli naspodok, hotové odskočiť kedykoľvek. Berta Hostislava má stisnuté pery, neusmieva sa. Veď i načo? Jej úsmev je len pre Bosého, aby urobil z neho, čo len chce. I nepatrná stvora vyzerá; hlavný radca, keď vidí jej pozor, hmká v sebe. Číta v ňom sklamanie. Pravdaže, keď sa Barták vytratil kdesi.

Na šťastie vošlo trochu života do spoločnosti. Chlap s vysúkanými rukávmi doniesol prasiatko na ražni, za ním iný tiež s ražňami, na každom pečená kačka. Pečienku dali na lopáre. Vážna matróna sa dala hneď do prasiatka, deliť ho na kúsky. Záberský sedel na vrchstole. Jeho sivé oko chodilo naokolo. Všetky pohľady zabehujú k nemu nevdojak, naňho musí pozrieť tu i tu i sám pán hlavný radca. I on cíti, že je ako odvislý od neho. Pri ňom i on je nepatrný, temer ako prívesok.

Záberský chcel iste čosi povedať, lebo podvihol pohárik skoro pred samú tvár. Pán Beznožek už čakal veľké slovo, ktoré by bol poručil detným deťom na pamiatku tohto dňa. Ale nebolo nič, iba čo štrngol pohárom o poháre. „Pánboh daj zdravia vám.“

„Na dobrý úžitok!“ odpovedali mu.

Akože povie dačo, keď nemá komu? Spoločnosť sa rozbehla kdesi. Pred chvíľou sa trápili, že bude málo, čo nahotovili, a tu nemá vlastne kto jesť. Dievky zjedia málo alebo práve nič pre móres.

„A kde sú ostatní?“ zahrmel domáci pán na človeka s prasiatkom. „Čo nejdú?“

„Veru neviem povedať: len tam ostali.“

„Neprídu?“

„A veru neviem povedať…“

Navreli mu žily na čele. Pozeral zamračene. Ej, počkaj, hladoš Jaromír Šiška, pošlem ti ja predplatok ako lopár na tvoje látaniny. Vypisuješ ich z druhých novín alebo knižiek a nadievaš nimi svoje strapaté Zvonce^[133]. A vy, tatranskí bratia, myslíte, že ste prví medzi prvými? Ustanoviť sa na hodinu, keď máte, to je najväčšia zdvorilosť…!

Zamračený vstal od stola a zišiel dolu schodmi. Pomedzi kriaky doredikal sa k šrankám, na pasienok. Pri vatre ich našiel všetkých. Bosého, Bartáka, troch bratov spod Tatier, majstra Chvojana s Jaroškom a Krištofkom.

„A toto že je už čo, páni? Či sa to patrí?“ okríkol ich hromovým hlasom.

„Patriť sa patrí,“ ozval sa Barták. „Nevolaných pod stôl kladú.“

Chcel ho zahriaknuť, čo si osobuje. Azda si myslí, že prišiel poňho? Ale radšej prežrel bezočivosť. „Pán Šiška, tatranskí bratia — čo sa odťahujete?“

„Už len budeme tu, s ostatnými,“ odpovedal mu Chlebnický.

Vytreštil naňho čierne náruživé oči. „Neviete, že vás čakajú pred búdou?“

„Tu nám je dobre, medzi svojimi: v božej prírode,“ ozval sa Lukáš Blahosej.

Zasmial sa napajedený. Čo si myslia: dali prednosť Bosému a Bartákovi, bočia od ľudí. Nebude sa prosiť nikomu. Každý sa ťahá k svojmu. „Krištofko, poď!“

Krištofko zhmkal a trhal sa, že nie. „Pôjdeš ho naskutku!“ Pobral sa k nemu. Ale Krištofko nelenil. Zrepetil sa, a hybaj za kriaky. Stadiaľ ho bolo počuť tutúkať: tú-tú.

Pobral sa k búde ako čierna chmára. Takto mu pokaziť slávnosť, i chlapca mu kazia. A keby kto! Vie on, že mu ho odvádza tatranský brat. Závidí mu vzdelanosť a školy, navádza ho za pohoniča po akýchsi mrcha cestách. Chvalabohu, ešte je tu. Syn bude bohatým priemyselníkom a kupcom. Nech ide poháňať paholok alebo nevzdelaný tulák.

Ako-tak sa predsa zobral do hŕbky, keď prišiel pred búdu. Nech aspoň nezbadajú hlavní hostia, že ho ide roztrhnúť od jedu. Sadol za stôl, akoby sa nič nebolo stalo. Očiam pani Kristíny vyhýbal, keď sliedili po ňom starostlivo.

Bolo cítiť pridusený nepokoj a či skôr nechuť; každý videl, že sa čosi pokazilo, zábava sa zhatila, dobrej vôli sa podlomili krídla. Záberský si bol umienil, že prerečie pár srdečných slov za stolom, ale sa zhákol, keďže spoločnosť je nie v hŕbke a prítomní sú znechutení. Bol by rád vyzdvihol prácu, príčinlivosť a usporiadanosť tohto vlasteneckého domu a zaželal národu mnoho takých vlasteneckých príkladných rodín. Hádam by bol volal na slávu hostiteľovi a vplietol opatrnú narážku na tisíc rímskych striebra, obetovaných Matici. Patrilo by sa čo ako z povďačnosti i na povzbudenie iných. Obetavosť treba pestovať starostlivo: to značí kropiť ju tu i tu pridusenými pochvalami, ktoré sa ukážu, akoby sa boli nevdojak vykradli.

Keď už pečienku odbavili a zvýšila celá kačka i pol prasiatka, vážená matróna sa znepokojila. Ale bude musieť všetko vliecť domov? Veď z koláčov sa neminulo skoro nič, šľachetného moku sotva čo ubudlo z fliaš. Veru sa vyplatilo vypekať buchty a vyprážať toľké lievance so šípkovým lekvárikom! Pobrala sa naokolo, položiac dlane apúlikovi na plecia. Strhol sa ako zo sna a obrátil sa prudko k nej. Tvár mu bola nesvoja — premenená.

„Ale neprídu, apúlik?“ spýtala sa ho do ucha.

„Daj pokoj, mamúlik. Bodaj ich čerti vzali, do horúceho pekla!“

Načo toľká horúčava? I tu je už dosť sparno na trnáci: netreba ísť až hen do pekla. Ale keď neprišli, nebolo by dobre poslať im aspoň stehienko oberať, hádam i kačku. Beztoho kedy by ju minuli, pri toľkom kuse prasiatka, čo zvýšilo? Či sa jej dajú zosmradnúť?

Pošepkala mu všetky tieto starosti do ucha. Najprv ho zdúvalo od jedu, ale zasa škoda by bolo dať sa zosmradnúť kačke. Mohli by sa obživiť. Ktovie, či mali dakedy taký chutný kúsok pečienky pod zubmi. Neboráci z vidieka, kdesi pánubohu za chrbtom.

„Rob, čo chceš, mamúlik, len mi ich nespomeň už. Nech mi nejdú na oči a Krištofko bude kľačať na ostrom polene. Ja ho naučím poháňať!“