Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

19

Tým, čo išli pred Bosým a Bartákom, nebolo smutno. Majster Chvojan, kabát prehodený a kapsa s riadom na pleci, stúpal s Jurkom Soviakom. Medzi oboma bol Janko Chlebnický so šabličkou a perom. Za nimi kráčal Lukáš Blahosej, pri ňom obaja chlapci. Krištofko sa nedal zviesť ani na voz od mamy — a bol by mohol poháňať! Ostal s Jaroškom a veľkým priateľom, ktorý ho učil po mrcha cestách. Majstrove črievice a boty Jurkove dvíhali oblaky prachu na ceste. Lukáš Blahosej i Chlebnický o chvíľu boli, ani čo by boli vyšli z mlyna.

Jaroško sa vyzvedal, kde býva Lukáš Blahosej. Keď mu udali Slepého bociana, zaradoval sa. „Zajtra vám prídem podať ruku. Budem sa pýtať k Lukášovi Blahosejovi Krasoňovi u hostinského.“

„Ako vieš, že sa tak volám?“

„Lukáš Blahosej mi povedali; Krasoň viem dávno, že patrí k Lukášovi Blahosejovi. Lebo Lukáš Blahosej sa nikto nevolá, iba vy.“

„A Krištofko iba ja,“ zamiešal sa druhý.

„Krištof bol i Kolumbus. Vynašiel Ameriku.“

„Viem,“ Krištofko smrkol. „Ale ten už umrel. Krištof som teraz už iba ja. Ja som nevynašiel ešte nič.“ To už povedal trochu ako smutne.

„To ako to,“ odporoval mu Lukáš Blahosej. „Či nevynašiel, ako poháňať po mrcha cestách a zasýpať garády?“

„Jaroš tiež vynašiel, ako zasypať ten horší. Ale preto nič. Budeme spolu robiť: ja môžem pomôcť jemu a on mne, ak chce.“

Lukáš Blahosej stisol mu ruku, za ktorú sa viedli. „Tak, môj Krištofko, tak. Pomáhať si. Budeme mať všetci čo naprávať.“

Vo Vojvodovej ulici zastal domáci pán a s ním Záberský, dr. Obuštek, pán Šiška a hlavný radca, čakať Krištofka. Z domu vyšla i domáca pani, Vlastimila, nepatrná stvora, že pôjde s otcom, a Blažena Belcová. Záberský bol dnes rozjarený. Pripravil sa obetovať polovicu dňa cudzím záujmom, akémusi priateľstvu, nemať za to nič, ak nie nudu ako vždy, keď nemôže ostať vo svojej pracovni: a tu sa mu čas minul veľmi dobre ako málokedy. Uveličili ho obaja chlapci, ich bystrosť a divné nápady. Neušlo mu, že Lukáš Blahosej si ich získal; má ich dušu v rukách, že robí s ňou, čo chce. Je v ňom čaro, ktoré priťahuje mládež. Škoda, že taká sila zakrpatie niekde v zastrčenej, nepatrnej škole. Nedalo by sa ho pripútať k mestu, ako Palacký pripútal Šafárika v Prahe? Mohol by mať štepnicu pre chlapcov, ako ju má Vlastimila pre dievčatá. Možno by sa zhodli, hm, dr. Obuštek mu napomenul, že Vlastimila sa ťahá na Slovensko: ju tiež si získal. Tak by ostali obaja tuná pri dvojnásobnej štepnici. Aký zisk pre národnú vec! Ktovie, či by nepôsobil i na doktora Obušteka. Jeho veľká, náhlivá podnikavosť by sa hádam zmiernila…

„Krištofko sa zaľúbil do Krasoňa,“ riekol starostlivému otcovi. „Vidíte, ako ho počúva?“

„On ho naviedol, že sa začal učiť,“ ozvala sa matka. „Zhováral sa s ním pol hodiny, a môj chlapec už bol, akoby ho bol vymenil. Pýtal sám, že sa bude učiť.“

„Aha, aha,“ dovtipoval sa Záberský. „Robí veľké pokroky. Nie je tupý, ani nepozorný. Skôr naopak. Bude z neho bystrý, snaživý žiak.“

Starostlivý otec horel od pýchy pri takých chválach. Vedel, že chlapec zaostáva nie pre svoju vinu, ale pre mrcha učiteľov. Ani z dobrého koňa je nič, ak ho nevieš poháňať. Pravdaže, jeho syn má neobyčajné vlohy, len ich vynájsť. A majster ich vynašiel. Jeho slovutnosť ho má len pár dní pod feruľou, kde-tu mu vysvetlí čo-to, naloží mu lekciu, a jeho syn robí pokroky, lebo sa udal na otca.

„Čo by ste povedali,“ pokračoval Záberský, „keby vám poradil zveriť ho celým činom Krasoňovi?“

Veru bohatý bol všetkým na skúsenosti tento deň. Mocné rozpomienky ostanú u všetkých naň. A končí sa radou jeho slovutnosti, ktorá, ak vstúpi do života, bude mať veľké následky. Dr. Obuštek sa strhol; čiže je bezohľadný tento človek, neberie zreteľ na nikoho, iba na záujmy celku. Priberá Krasoňa a spojí ho s Vlastimilou, len aby mal o jedného pomocníka viacej. Akoby nevedel, že on a Svit príde o pravú ruku, a či o to, čo by chcel, aby mu bola Vlastimila: pomoc i družka pre život.

Hlavný radca tiež stŕpa. Núkať mu vychovávateľské miesto, ako ho on núkal. Ale on nie u mešťana a najmenej Beznožka. Má on na sklade pekné látky a trváce súkna, ale nie veľmi slušné správanie. Chcel by ho uviesť do veľkopanského domu, aby sa spoznal s mocnými a získal si ich priazeň; najmä aby prijal panské zmýšľanie a spôsob života. Iste by sa u nich otrel o vysoké kruhy a s ich záštitou mohol by hrať veľkú rolu medzi svojimi. Takto ak ostane, ožení sa ešte s Vlastimilou. O rok alebo dva príde mu ho vyháňať z mesta i so ženou, ak by šarapatili priveľmi po rodinách. Obľúbil si ho a sám nevie dneska, či by mal sily vyhnať ho. Pochybuje veľmi; srdce mu zmäklo, necíti sa na mieste. Keď mäkne vôľa a upúšťa od bezohľadnosti, znak je to staroby a čas ísť z úradu, lebo už nevykoná nič veľké. Ak ochladla zaujatosť za systém a nadišla slabosť, či sa svedčí jesť chlebík nič po nič v službe jeho kniežacej milosti, keď je nie súci konať ju ako svedčí? Domáca pani sa zaradovala. Nikomu by nezverila svoje dieťa tak vďačne ako jemu. Má ho už ako najmilšiu rodinu. Vlastimile zabúchalo srdce od radosti. Predsa by ostala na mieste a nemusela ísť na neisto do neznámeho kraja. Lukáč Blahosej hľadal spojivá medzi bratom tu a pod Tatrami: ona ich mala upevniť tam medzi ženským svetom. Či nevyjde ten istý osoh, keď ich on upevní tu medzi rovesníkmi Čechmi!

Pán Šiška sa tiež zaradoval. Tatranský brat je literát; vie, že je dobrý latinák z prekladov Vergiliových idýl. Či by nemohol preložiť i ťažkastú Aeneis? I hybký, vzletný Horác by našiel uňho porozumenia. Ktovie, či by nemohol s jeho pomocou sa chytiť do prekladania klasikov. Zišlo by sa ich už raz obliecť do nového českého rúcha. Možno by našla väčší odbyt zbierka vážnych klasikov ako Ohlasy z našich dúbrav od Otakara Drahoráda Sladkého, ktoré mu obrátili čím hore, tým dolu celú tlačiareň.

Ale pán Beznožek sa zamyslel. Premeniť učiteľa, len čo jeho slovutnosť začala naprávať doterajšie chyby. Vziať chlapca výtečníkovi, chlúbe celého národa, ktorému sa i vysoká šľachta klania, a zveriť ho neznámemu začiatočníkovi tam kdesi od Poľska. Kto je on vlastne, skadiaľ? Tie myšlienky nechal pre seba, ale sa osvedčil, že by prosil, keby jeho slovutnosť neodťahovala mocnú ruku od jeho chlapca. Keď máme dosiaľ výsledky, načo hľadať väčšie, keď nevieme, či by nezlyhali? „A musím vám povedať, že si toho mladoňa ctím a vážim, ale jeho náuky sa mi nepáčia.“

Otvorila oči jeho slovutnosť, Vlastimila stŕpla. Dr. Obuštek sa uškrnul.

Pán Beznožek vypučil prsia; náruživé čierne oko uprelo sa ohnivo na jeho slovutnosť. Čakajú všetci napäto, čo povedia ľudia ako Záberský, dr. Obuštek a hlavný radca a ženy, ako slávna Blažena Belcová, ktorej sa všade klaňajú, a Vlastimila Hajská, najväčšia vychovávateľka.

„Ja by si žiadal cvičiť chlapca v užitočných známostiach a vyšších túžbach a nemať ho k veciam každodenného života. Všedné veci nájde i vo dvore alebo na ulici: načo mu ich klásť pred oči i pri učení? Chlapcovi patrí dodávať chuti k vyšším záujmom a k zlepšeniu svojho stavu. Veď naostatok môže vidieť kdekoľvek vozíky a kone, nákladné vozy, mrcha cesty o jamách a vychodených koľajach. Ja by ho chcel pripraviť tak, aby sa nemusel hanbiť v lepšej spoločnosti a aby bol vynikajúci človek. Načo mu pchať do hlavy náuku o lônikoch, osiach a kolesách? Na to netreba nakladať na učiteľov v meste; tomu by sa mohol naučiť lepšie hocikde v Hladnej Lehote.“

Nikto mu neodporoval. Blažena Belcová okrúcala na prsty červenkavú stužku od klobúka. Záberský pozeral do zeme a naťahoval vestu, aby nerobila záhyby. Vlastimila pozerala hlbokým čiernym okom na doktora Obušteka, čo myslí, ale doktor dostal suchý kašeľ a podsukoval červenkavé fúzy. Domáca pani chcela povedať, že apúlik nepochopil podstatu veci, ale sa bála preriecť slova, keď smerodajní mlčia. Pán hlavný radca držal škatuľku a smrkal pomaly, bol by stiahol ústa do gombičky, že jeho priateľ predsa nezaviazne v dome vlastenca, ktorý omnoho vyššie rúbe, než môže dočiahnuť sekera skromného mládenca. Nepatrná stvora mlčala, pozerala z jedného na druhého; bola rada, že nemá korene v spoločnosti, ktorá nechce mať mienky vo vážnych veciach a nevie zavrátiť pomýlených, aby sa nenatískali, kam nepatria.

Keď prišli priatelia s majstrom Chvojanom a chlapci, Lukáš Blahosej netušil, že ho tu súdili a odsúdili jednohlasne: kde jeden hlasoval odvážne a ostatní mlčali. Rozlúčili sa akosi smutne. Deň sa započal sľubne, nasadol neskoršie na plytčinu, potom sa niesol veselým živým prúdom a naostatok vyznel pred Zlatými krosienkami naprázdno. Hmla a sklamanie. Záberský zatúžil za svojou pracovňou, zhodiť na prahu starosti o iných, vnoriť sa do svojho sveta, kde nieto hnetu myšlienky.

Pred Slepým bocianom zastali priatelia. Majster Chvojan a Jaroško sa lúčili od nich. Nie im je ďaleko do Nežitovej ulice odtiaľto. „Mali by sme si za mnoho, keby ste nás navštívili. Môj dom je tretí od hostinca Ku zlatej otiepke. Počuť kovanie naďaleko z dielne. Trafíte ľahko.“

Sľúbili sa, že prídu čím skôr: priateľstvo ukovali s majstrom horúce, treba ho zahartovať, aby sa nevytupilo.

Na druhý deň Lukáš Blahosej, keď sa vracal do hostinca, natrafil v bráne Jaroška v obleku škoricovej farby. Čakal ho vraj, lebo vedel, že príde najskôr o poludní. Nešiel robiť do dielne, rovno zo školy šiel sem. „Čosi som vám doniesol. Ostalo u nás.“ Oddal mu čosi v papieri. Bol to list Vlastimily, čo mu písala do Halle.

„Kde sa to vzalo u vás?“ Hlas mu zlyhal, v hrdle sa mu urobil uzol. Jaroško mu vysvetlil, kde list našiel a ako ho schoval. „A vedia o ňom doma?“ Jaroško pokrútil hlavou. „Ani otcovi si nepovedal?“ Ani otcovi, ani nikomu. Jaroško sa držal záhadne akosi, nie ako obyčajne.

Lukáš Blahosej zahľadel sa naňho, čo sa deje v chlapcovej duši? Niečo ju zabralo, drží ako v putách: nejde mu v ústrety. „A či sme ešte priatelia?“ spýtal sa ho skoro s úzkosťou. Tu mu chlapec pozrel úprimne do očí, oddane, akosi oduševnene. Zohol sa k nemu a pobozkal ho na líce. „Dnes je nie Jaroš zablatený. Slúbil som mu dať ruku. Tu je moja.“ Podali si ruky a viedli sa ako dvoje detí hore prázdnou ulicou.

Tu sa mu Jaroš zveril, prečo nevyjavil otcovi, čia je truhlica, ktorú doniesol k nim pán Bosý. Otec by sa bol najedoval, keby bol zvedel, že vylámal cudziu truhlicu z polície.

„A ty si vedel, že ju poslali z polície?“ zadivil sa Lukáš Blahosej.

Jaroš prisvedčil: poznal chlapa z polície, oblečeného za paholka. Na vrchnáku čítal ,Lukáš Blahosej Krasoň‘; tak zvedel, že pán Bosý prišiel s cudzou truhlicou. Čušal pred otcom, aby sa nestalo zle. Otec by sa bol šiel vadiť do úradu a mať by sa bola naľakala. Radšej mu pritajil všetko.

Aký ostrovtip u chlapca: rozvaha skoro väčšia ako u otca, a koľko opatrnosti! Keď povážil všetko, ako sa stalo, uľútilo sa mu dieťaťa. Jeho čistá, úprimná duša je sprznená. Musela sa pritajovať a pretvárať pred vlastným otcom, keď sa jej žiada tvoriť s ním úprimný celok.

„Vidíš, Jaroško,“ začal mu vysvetľovať, vedúc ho za ruku. „Ťažko poháňať cestou pravdy a spravodlivosti dorovna! Ty by si vďačne vyjavil otcovi, čo vieš, ale si sa radšej pretváral a pritajoval pred ním. Bál si sa jeho spravodlivého hnevu a rozhorčenia. Vidíš, ako svet núti človeka skerovať z priamej cesty?“

„Polícia ide nakrivo, nie my,“ vyhováral sa mu. „Ona je na vine.“

„Ani ona nie. Robí, čo jej kážu. Keby neslúchla, prišla by o službu.“

„Nech neslúži tým, čo zle robia,“ rozhorčil sa chlapec. „Ja nebudem slúžiť nikomu, budem kováč. Nebudem ako pán Bosý.“

„Nuž boh ti pomáhaj, Jaroško!“ Rozlúčili sa na rohu Nežitovej ulice. Pozeral za ním vrúcne, s modlitbou na ústach. Boh vás opatruj, deti, a háj od zlého príkladu! Len aby neboli ukrývačmi zla, ktoré kazí a przní čisté duše. Či zavládne kedy zákon boží a či budú vládnuť ustanovizne ľudí, ktoré učia pretvárke a nízkosti? Nemohol sa upokojiť. Po obede nemal miesta v dome, vybral sa do Svitu. Tam je Bosý, nástroj zla, sluha nízkosti: čo bude z Berty Hostislavy, ak padne do jeho moci? Nebola by povinnosť prekaziť, aby sa podlosť nevkrádala do statočných meštianskych rodín?

Dal si vyvolať Bosého. Keď ho Bosý zazrel, sivé oči behali mu nepokojne. Čaká ho nepríjemnosť, pred ním je už sudca, nie priateľ. V očiach mu vidí smútok a prísnosť. Naprával sa, aby nebol predsa celkom biedny. Mal na sebe ošúchané šaty, ale on sa cítil, akoby celá bytosť, čo je v nej a na nej, bola ošúchaná. Lukáš Blahosej sa ho tiež len dotkol okom, akoby sa štítil s ním zapodievať.

„Pôjdeme sa prejsť a zhovárať čosi,“ preriekol. Jeho hlas nemal mäkký, teplý nádych ako obyčajne, V Bosom veru nevyzval radostnú ozvenu. V ňom skôr všetko tŕplo a čakalo.

„Nemal som veľmi kedy,“ vyhovára sa „Práve upratujem rastliny v jednej polici.“

„Nezmeškáte mnoho,“ istil mu druhý. „O chvíľku pôjde každý svojou stranou. Tu niekde je brána…“

„Pohorelecká,“ riekol Bosý ticho, hlas nebol veľmi istý.

Prešli cez bránu, boli na prielohoch. Na násypoch a ešte dosť hlbokých priekopách rástli kriaky malinové a či černičia, na mokrých miestach vŕba. Pustili sa prázdnou cestou: šla kdesi za briežok s tablami zemiakov; zelenalo sa i niekoľko záhonov zbožím, hádam ovos alebo vika. Miesto bolo smutné. Touto cestou vynášajú mŕtvych hen do veľkého cmitera. Ohrady mu vídať tam na strane.

„Povedzte mi, ako sa dostal tento list do Chvojanov?“

Bosý zažmurkal, zadíval sa na list. Nikdy ho nevidel, nevie o ničom nič. Pohol plecom. Lukáš Blahosej, hoci sa mu hnusilo, musel mu vysvetliť, kde našli list, kto mu ho doniesol. I vyrozprával, kto mu vzal truhlicu vo Forgelte i kam išla ďalej. „Povedzte, načo to všetko, prečo?“

Nuž áno, vyšlo najavo dopodrobna, čokoľvek dosiaľ vykonal. Vidieť, nebol veľmi opatrný, a ktovie, čo by povedali na úrade o jeho zručnosti. Ešte dobre, že Lukáš Blahosej je dobrý: nie ho ťažko učankať. Vedel mu už cestu k srdcu: priznal sa pokorne, čo urobil.

„Tak je teda pravda, čo počuť o vás,“ prehovoril veľmi stiesneným hlasom. „Tuším som vás i bránil, že je to nie pravda. Tak slúžite na dvoch miestach: vo Svite zjavne, na polícii tajne. Prečo neprejdete zjavne do tej služby, keď sa vám toľme páči? Bolo by statočnejšie: vedel by ktokoľvek, s kým má do činenia.“

Bosý neodpovedal, pozeral do zeme. Najlepšie nech sa zvezie odrazu, čo má byť: čo mu môže naostatok urobiť? Onedlho pôjde beztoho pod svoje Tatry.

„Tajný z polície, tajný,“ opakuje Lukáš Blahosej a kýva hlavou. „Tak by nebolo veľmi čo hovoriť. Ale predsa chcem vedieť: povedali ste Berte Hostislave, kto ste?“

Bosý trochu zbledol, i triaška ho prešla. Ťažko sa opanoval. Ale hlas nemohol predsa zvládať, aby sa nezatriasol. „Berta Hostislava už vie, že pôjdem do úradu. Počuli ste vtedy, čo mi nasúdil jej otec: zaťa chce mať úradníka.“ Prvej mu bolo, že ho schytila mocná ruka za striešku vlasov a drží ho nad priepadliskom: len ho vypustiť. Teraz mu už bolo lepšie. Cítil pod nohami niečo pevné. Lukáš Blahosej uznal, že vlastne bohatý mešťan zahnal ho na túto cestu, či bezohľadná ctižiadosť vyberá, ako prísť k postaveniu a výhodám?“

„Teda ona súhlasí!“ zhrozil sa Lukáš Blahosej. „Vie, ako sa chytáte úradu?“

„Čo ja viem!“ odvrkol s nechuťou; začal mu vysvetľovať tie veci podrobnejšie, či žena vie, z čoho pečú v dome vozdajší, a tobôž koláče, z čoho muž miesi blahobyt a božie požehnanie? Jeden sa driape do úradu, že posluhuje pri veciach nečistých, ako prichytili práve jeho. Iný je zemský fiškál, učí obchádzať zákon a hľadať zadné dvierka ľudí podozrivých alebo i zlodejov. I sami učenci, a tobôž novinári, sa pojednajú s pravdou, hľadia z nej sypať do prázdneho kreptúcha. Obchodník podkopáva suseda, predchytáva mu odberateľov alebo podstrčí neskúsenému miesto súkna plsť a barchant. Či vedia, odkiaľ priteká bohatstvo do domu, alebo len skromné pohodlie? Berú ho vďačne od muža, hoci nemá najčistejšie ruky a statočnosť sa ošúchala na všetkých švíkoch. „Kto je spravodlivý a čistý? Môžete mi povedať?“

Zubatá otázka. Lukáš Blahosej sa zmútil: nevedel, čo povedať. Dosiaľ plával v čistých vidiekoch myšlienky, hľadajúc pravdu. Zaviedli ho tuná kdesi za chrbát života k akémusi skladisku, k pohodenému na hŕbu, zablatenému a dolámanému riadu, ktorým sa kliesni cesta k zdaru a blahobytu. Prišlo mu hneď clivo: život je biedny a zasa zložitý. Ťažko ísť a nezabrýzgať sa až po uši. Veru škoda nakuknúť za jeho nádherné zástery, pozerať mrzké trosky a smeti, čo ich tam zmietol do kúta. Ach, len zasa chytro do čistejších krajov!

Ísť žalovať naňho Berte Hostislave? Prišla naňho úzkosť. Zlo na všetky strany je priveľké: či postačia sily odpratať ho a zasýpať jamy? Ako ho obžaluje pred ňou, čo sa mu nahradí? Veď je pravda: všetci sa jednajú s pravdou, uštipnú z nej po omrvine. Možno viac ako tento. A možno sa chytil do mrzkého diela s hnusom: či by sa inak bol priznal skrúšene a úprimne? Nešiel zo svojej náuky, práve jej rodič ho nahnal. A ísť k nej na žalobu? A predsa, predsa toto všetko je smrad a hnus.

„Ja sa ešte prejdem a vy máte pilnú robotu vo Svite. Ponáhľajte sa!“ Nepozrel naňho rovno; i hanbil sa, i hnusilo sa mu. Len sa ho sprostiť.

„Budete žalovať Berte Hostislave?“ Pozeral naňho prosebne. Hlas mu zlyhal, tučné pery mu osineli.

Lukáš Blahosej urobil nevládny pohyb rukami. Hľa, pravda neprenikla cez tvrdú kôru. Len strach má zaostrené hrany poprebíjať ju na miestach. Nebojí sa o statočnosť, že je kdesi v blate, ale iba o Bertu Hostislavu. Zastal a pozrel mu rovno do tváre. „Sme na ceste, na ktorej vynášajú mŕtvych z mesta. Nuž i ja som pri mŕtvom: mne sa hudí pozerať dlho na mŕtvoly. Ak chcete byť mŕtvy, choďte k svojim mŕtvym…“ pozrel naňho ešte raz, Bosý zachytil ten cudzí pohľad. Videl, že sa mu nepriznávajú. Bolo mu ťažko, akoby bol stratil niečo drahé, čo už nenájde.

Ale čím ďalej odchádzal od neho, cítil v sebe väčšiu voľnosť. Slová mu hučali ešte v ušiach, ale obsah sa vyparoval, bledol. Mŕtvola? Chorobne zmľandravené duše preháňajú v citoch a slovách; nemotornosť nadhadzovať slová bez obsahu a oprávnenosti. Tak by sme boli vlastne všetci nahnité mŕtvoly, a my všetci žijeme, cítime radosť zo života; dávame žiť a dýchať iným týmto naším životom, tí tiež veselo žijú, napodobňujú nás. Koľko by ich bolo živých, ak by mali žiť len tak, ako si on žiada? Skôr by on patril medzi mŕtvych, keď chce žiť, ako nežije nikto! Naopak, až teraz začína žiť: odpoludnia pôjde k starostlivému otcovi kúpiť súkna na nový oblek a rozkázať črievice.

Pred obedom ho predsa chytila triaška: ešte by mohol ísť k Berte Hostislave, natrúbiť jej všeličoho do uší. Šiel k Slepému bocianovi dozvedieť sa, čo sa stane. Lukáša Blahoseja našiel v izbe, začal ho prosiť, aby ho nevyzradil pánu hlavnému radcovi, že mu on odniesol truhlicu.

„Vari nevie, že sa domáhate do úradu?“ zadivil sa Lukáš Blahosej.

„Vie, ale nechce, aby ja robil — takéto veci!“

Lukáš Blahosej kýva hlavou. Bol istý, že hlavný radca, ak dá robiť také veci, nedá ich robiť s chuťou, ale s odporom. Poukazuje zakaždým na povinnosť a posluch systému. Áno, zachoval si jadro čisté, bez poškvrny.

„Hovorieva, že s pravdou najďalej zájsť. Priazeň hľadať na iný spôsob. Chybil som, že som neslúchal…“

Lukáš Blahosej mu prikývol. Úprimné slová ho obmäkčili. Hej, zostarel v podlej službe a zachoval si srdce čisté. Škoda, že ho nenasledujú mladí. Začal zas karhať a napomínať Bosého. Našiel i v ňom ešte kúsok zdravého jadra. Bosý ožil; keď ho karhá, neodpraví ho ako mŕtvolu. Hádam si vydobyje znovu i priazeň uňho!

„Svojich som nezradil,“ prosí ho skoro vrúcne. „Urobil som, čo som nemal, ale zradiť nie; ešte pomôžem našim, kde môžem; vyjavím, čo viem i o truhlici, prečo ju vám dali odniesť, hoc mi nepovedali, prečo; vyjavil by vám, aby ste vedeli, že som sa nezapredal.“

Lukáš Blahosej nerátal mu za zásluhu, čo mu ponúkol, ani za ospravedlnenie. Hľa, že nezradil, a ide zradiť i svojich nových pánov. Ale, hoc s nechuťou, spýtal sa ho, načo im bola jeho truhlica. Dozvedel sa, ako by sa nedbali sprostiť Vlastimily. Zavadzia im už priveľmi v štepnici, a najmä po rodinách. Na Slovensku, myslia, nemohla by škodiť toľme ako v meste, keby si ju odviedol. Záberský im zavadzia, že tvorí tuná stredisko. Na to založil Svit a zvoláva okolo seba nové a nové sily.

Lukáš Blahosej sa usmial, že ho systém zadržiava v meste. A väčšmi sa usmial, že sa systém bojí len o mesto. Veď národné povedomie ani von z mesta mu nebude priaznivé. Ak sa zmôže na vidieku, z vidieka prejde do mesta a potom len si ho osvojí ešte istejšie.

„Nuž ďakujem vám,“ preriekol naostatok Lukáš Blahosej. „Urobili ste, čo ste nemali, ale ste hľadeli niečo napraviť.“ Pozrel naňho s ľútosťou, že je to predsa len šťúpla náhrada.

Vyprevadil ho po dvore, ale mu nepodal ruku.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.