ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priatelia s Jurkom Soviakom ostali chvíľku sami, zhovárali sa zas o svojich veciach. Janko Chlebnický vyrozprával, že prišiel do mesta vlastne kupčiť. Jeho tetka Karolína, rodená Chlebnická, má pozostalosť po mužovi, ktorú prišiel doniesť do poriadku. Po nebohom svákovi, Jonášovi Holtzovi, ostala farbiareň a tlačiareň. Najradšej by ju predal, lebo tetka Karolína nemôže ju viesť sama. Chce ostať pri bratovi, lebo nemá deti, ani inú bližšiu rodinu.

Lukáš Blahosej sa rozpamätal, že Anton Barták je prvý majster v tej farbiarni. Janko sa tiež rozpamätal, že nebohý svák poradil tetke držať sa Bartáka a kupca Beznožka, s ktorými on veľmi dobre vychádzal. I jemu bolo dobre, i im. Barták mal dobrý plat ako prvý majster, Beznožek bral tovar z dielne a predával. Mali sa všetci dobre. Radil jej, ak nebude chcieť zapodievať sa dielňou, prepustiť ju obom, hoc i na úver. On ich poznal ako príčinlivých, statočných ľudí. Neprišla by pri nich o svoje.

„Tu sú obaja,“ zvestoval mu Lukáš Blahosej. „Pán Beznožek je otec peknej dievčiny, Berty Hostislavy. Barták sa pokrýva v dome oproti.“ Vyrozprával mu, ako sa s ním sňal pred štepnicou, i prečo sa pokrýva. „Poďme ho hľadať prv, ako odíde. Zastrája sa, že utečie do Nemecka.“

Pobrali sa do domu oproti. Bolo neskoro, museli dlho zvoniť, kým vyšla otvoriť rozčepčená domovnica. Preľakla sa Janka pod šabľou a perom. Prvej mestskí drábi, teraz akísi vojaci. Pane, večný bože, čo sa to dnes robí…

Vyrozprávala, ako prišli, ako odviedli statočného čeľadníka. Bez viny, sám im nadložil ruky, aby mu mohli dať mušky. I plakala. Ešte drábi, to je ich chlieb. Im chytiť človeka je ako rybárovi rybu: ale ten čeľadník s nimi. Načo prišiel? Dívať sa len alebo sa tešiť z cudzieho nešťastia. Keď sa jej vypytovali, aký bol ten čeľadník, opísala ho od hlavy po päty. Ošúchaný kabát s hrbom medzi plecami, kde ho zvyšovalo, trochu do belasa. Vlasy veľmi svetlé, skoro ako ľan, robia akoby nadurenú striešku.

Bolo im ľúto, čo sa stalo. Vrátili sa do besedy. Janko má o jednu pomoc menej pri predaji. Lukáš Blahosej vidí kdesi v tmavej komore vysokého človeka stískať päste, zastrájať sa, neveriť v dobro.

Na šťastie zabudli ľahko na príhodu. V hlavnej dvorane odtískali lavice a stoličky k stenám, mládež sa chystala do tanca. Starší sa rozišli po bočných a do prednej. V jedálni už sedeli mnohí s krčiažkami piva pred sebou. Niektorí znalci si pomľaskávali: bolo i čerstvé i obsažné. Kde sa vylialo, skoro sa lepilo na ruky.

Keď sa svet pohýbal a premával, traja Slováci budili predsa len pozornosť. Jurko Soviak sa trochu okúňal sám ako palec v nápadnom kroji, obdivovaný len ako zriedkavý vták. Obracal sa všakovak, aby mu bolo čím menej vidno do tváre. Tu i tu zašomral alebo zabohoval, keď boli viacej na obtiaž.

Vtedy už pán Beznožek pozýval napospol účastníkov do vinice. Temer celá beseda už vedela, čo sa pripravuje o pár dní za Bradovskou bránou. Záberského pozval znovu, ak by bol hádam pozabudol. A keď chcel ísť ďalej, zišla mu na um ešte jedna úslužnosť. „Nech ráči vaša slovutnosť pozvať sama, koho sa jej zapáči.“

Záberský sa poobzeral po prítomných. „Nezabudnite na Slovákov; tam je pani Blažena Belcová a ostatní naši. Znáte sa s pani Belcovou?“

„Veru dosiaľ som nemal šťastie,“ vyhováral sa, ale bol v sebe veľmi znepokojený. Zoznámi sa osobne s Blaženou Belcovou, na slovo vzatou ženou v meste a celej vlasti. Nečítal dodnes nič od nej, ale Berta Hostislava ju vynáša. Zamdlie od radosti, alebo aspoň len zblaznie, že budú mať vo vinici slávnu ženu. Hrdosť v ňom blčala, hádzala plamene do tváre. Syn skromných dedinčanov z nízkej chalupy povoláva do vinice smotánku spoločnosti. Keď ho sám Záberský predstavoval slávnej žene, skoro sa triasol od nepokoja. Najmä keď mu povedala, ako ju teší byť u takého dobrého vlastenca.

„Znám vašu Bertu Hostislavu. Pilne chodieva do štepnice na prednášky. Dávno sa mi žiadalo zoznámiť s jej rodičmi. Keby sme mali takých domov ako váš.“ Bola pekná, štíhla a driečna. Jej čierne oči sa veselo usmievali. Čierne vlasy, hoci prihladené na hlave, robili pekný rámec okolo jej trochu bledej tváre. Na vysokom čele akoby trónili samé vznešené myšlienky.

Ale sa nemal kedy oddávať citom. Záberský ho viedol rovnou cestou k Otavskému. Michal Dobroslav bol obkľúčený zbožňovateľmi. Jeho básne ešte nestratili nádych novosti: rozšírili sa ako žiara, ktorá zvestuje nový letný deň, plný práce a potu, ale i radosti a svetla. Ani prísni kritici, zákonníci, nemohli mu ujať na sláve. Tam mu sedela a žiarila na širokom čele pod gaštanovými kučerami. Z nich tiež akoby odbleskovala. Stál medzi skupinou žien pri pani Beznožkovej. Prekáral veselo Vlastimilu Hajskú. Zdravý, plecitý, mocný, akoby viedol so sebou za ruku zdar a úspech. Svet sa mu usmieval a on jemu.

Keď pán Beznožek so Záberským stal pred neho, obrátil sa k nim. I on počul spomínať vlasteneckého mešťana, hoc nebýva v meste. „Ak budem tuná, veľmi ma bude tešiť, ale sa nemôžem sľubovať s istotou.“ Jeho hlas bol milý, zvonivý.

„Keby bol vtáčikom,“ myslel si pán hlavný radca neďaleko poprsia cisárovho, „bol by iste slávik. Ak nezachrípne, vovábi celý národ do vlasteneckého košiara. Keby nebol tým, čím je, mohol byť chýrnym spevákom alebo úchvatným rečníkom.“

„Nemôžem sľúbiť naisto,“ vyhováral sa. „Zberám sa na brehy Otavy…“ Preletela mu ako chmúrna duma veselou tvárou. „Čakajú ma už, i volajú.“

„Ako sa má Belka?“ spýtala sa Belcová trochu starostlivo.

„Nemôžeme sa ešte pochváliť. Čakáme, že sa nám popraví v Borovom.“ A už prestal prekárať Vlastimilu. Bledá, schudnutá tvár vädnúcej Bely a dietočiek stala mu pred oči.

V prednej sa ukázal bohatý mešťan v celej sláve. Nestlačovala ho tu sláva Michala Dobroslava. Pozval Slovákov do vinice ako milých hostí. Janko sa vyhováral, že nevie, či do tých čias ostane v meste. „Závisí od toho, kedy sa odbavím. Mám doniesť do poriadku pozostalosť sváka Holtza. Tetka mi i vás spomenula: mal by sa vás poradiť…“

Pán Beznožek uprel naňho živo náruživé čierne oči. Krv sa mu rozbúrila. V čom bude môcť, poslúži vďačne vdove a synovcovi statočného Jonáša Holtza.

„Závisí i od toho, dokedy sa zabaví i náš brat Jurko,“ vysvetľoval im. „S ním som prišel, s ním by sa chcel i vrátiť.“

Jurko Soviak tiež nevedel, kedy sa odbaví. Ak pytlíky nájdu veľký odbyt, neostal by dlho. Chcel by prísť na Myjavu na žatvu, ak nie už žita, aspoň jarice a jačmeňa.

Lukáš Blahosej by sa mohol zabaviť i dlhšie. Ale keď sú tu bratia zo Slovenska s vozom, zvezie sa najskôr i on s nimi.

Pán Beznožek a Záberský nemali už koho zvať, ostali s bratmi spod Tatier. Jurko Soviak sa nebárs dobre cítil. Prsty mu behali nepokojne po mosadzných šajbičkách na vysokom opasku. Bol ešte nový. Nebodaj mu ho kúpili do cesty. Bol hrdý na blýskavé šajbičky, i na pekný hladký remeň, ktorý sa leskol ako nové kordovánky. Tu i tu musel zahrnúť za ucho i dlhé vlasy, lebo mu odvisli mocným pradenom popri tvári, ak sklonil trochu hlavu. Bieda je s nimi, nepracú sa na hlavu, keď ich nepritíska klobúk s kohúťou kosou. Bol vo veľkej spoločnosti, s dobrými priateľmi, ale jednako mu len bolo neporiadne. Priveľmi tu bedlili naňho.

Hľa, i teraz obchádza okolo nich nevysoký človek v tmavopopolavých šatách. Visia na ňom temer bez záhybov. Vlasy sa uložili dohora, hádam prikryť plešinku, ktorá jednako presvitáva cez ne. Dlhá kozia briadka predĺžila tvár i tak dosť podlhovastú. V tmavoplavej chrasti, ktorá je na lícach veľmi riedka, jest už dosť hodne sivých vláken, viac ako vo vlasoch na hlave. Nosí okuliare, za nimi žmurkajú sivé oči túžobne ako máčikovi, keď hľadí na slaninu na pánte. V tvári tiež akoby čupel nezahasený smäd. Obzerá si ich, obzerá. Záberský mu hádam i zavadzia. Hodil ruky za chrbát, krídla kabáta sa mu otvorili.

„Ako sa vám páči u nás?“ spýtal sa ho odrazu. Jurko sa usmial, že ešte ta. „Lepšie ako u vás, čo? Máte sa na čo dívať. Vidíte, čo ste nevideli, syn nebotyčných Tatier. Do vašich dolín nezasiahla mocná vlna nového života.“

Jurko nevedel, čo povedať na toľké reči. Povedal len, že u nich nieto takých dolín pánubohu za chrbtom.

„A odkiaľ ste?“

„Spod Javoriny, mladý pán.“

„Nuž čo teda! I Javorina je v Tatrách.“

Jurko pohol plecom. Čo on vie, kde je? Vie iba, že je Javorina, a Tatry tam v Liptove a v Spiši.

Záberský sa zachmúril, jasné oko akoby pohaslo. Vzchopil sa a predstavil ho priateľom zo Slovenska:

„Pán Jaromír Šiška, majiteľ kníhtlačiarne, vydavateľ.“

Janko Chlebnický sa hneď ozval. Doniesol čosi groša z Bratislavy za knihy a časopisy, ktoré ta doposiela pán Šiška. Nakladateľ zabudol na Jurka. Peniaze za knihy a časopisy! Veď sa i zídu. Mohli by hneď tu vyrovnať účet. Chlebnický sa usmial. Toľký smäd za predplatkami a doplatkami! Literatúre i tu nie najlepšie. Chýba groš. „Musíme sa vyrovnať, poprezerať účty. I našich kníh niečo máte na sklade.“

„Tam sú, kde sme ich položili. Nepredávajú sa. Niet odbytu.“

„Núkať ich, natískať, kde treba,“ radí Chlebnický. Pán nakladateľ očervenel. Čo nevystíhajú ešte! Kto ich nadišputuje, keď ich nik nehľadá?

Tu sa už pohádali. Nadurdil sa na bratov, že prichodia s nárokmi, aké by nemali mať. „Aké sú to diela? Nečasové, alebo učebnice, ktoré tu nepoužívajú v školách. Kto bude kupovať kázne, katechizmy, príležitostné reči? No a kde-tu klapancie. Uznajme si: to nie je literatúra. Oslava k meninám, vinše ku kršteniu alebo svadbe: kto to bude kupovať?“

Chlebnický sa tiež nadurdil. „Vo vašich časopisoch nieto osláv? Poprezerajte si ich. Milostivá vrchnosť má mena — báseň, prišla na zámok — báseň, ide do kúpeľov — báseň. Tiež klapancie. Nepíše sa lepšie, lebo sa nemíňa, čo sa napíše.“

„Nemajú odbyt — prežili sa,“ rozhodil rukami bez moci. „Kritika už pýta niečo lepšie, má nároky. Nechce už prijímať bez slova samé: strasti-vlasti-masti, nebe-sebe, moje-tvoje. Také veci už vrabce čvirikajú na strechách.“

Lukáš Blahosej sa tiež urazil. „Robíme, čo sa dá,“ zastarel sa. „Pomery nás odsotili ďaleko od vášho duševného prúdu. Nám sa ledva k nemu dostať. Ak sa k nemu dobýjame, odstrčia nás: tu pán kníhkupec Šiška, tu kritika, že sme sa prežili. O nás mlčia, obecenstvo o nás nečuje. Že sme nie časoví! Prečo ste postavili vašu časovosť ta, kde nám niet prístupu? Či je vaša reč, ktorou píšete, reč šesťdielnej Kralickej? Veď len na nej stojac, boli sme trochu rovnocenní a rovnomocní. Vy sa prichyľujete pri obnove reči k pražským prameňom, načierate z nich, čo vám príde pod ruku, a reč sa odďaľuje od Kralickej. Či my môžeme ísť s vami rovným krokom? Nám sú pramene vašej živej reči zahalené. Ostávame, kde sme boli, a vy nám vyčítate: prežili ste sa, lebo nemôžeme s vami…“

Nuž na ňom sa sprášilo. Zodral sa v práci za vlasť, osvetu národa, stará sa o vzájomnosť. Posiela svoje vydania po faktoroch a furmanoch na Viedeň, bez peňazí, naverímboha. Vidíš, bratom spod Tatier je to málo. Azda si uviaže pinklík na chrbát a pôjde po dedinách s výpotkami ich obstarných Umien^[62]? Majú svoje vychodené chodníky. Zanedbanosť. Ľahostajnosť k životným otázkam. Sedia v besiedke, fajčia svoj tabak. Či sú to literáti, naúčať národ, ukázať mu cestu? Ešte zazlievajú, že brúsime reč, obliekame ju do svedčnejšieho rúcha. Neostali sme vraj pri šesťdielnej Kralickej! Či je to reč každodenného života? „Tak sa vám vymyká život, ostávate kdesi v povetrí. Ani ste sa nevyslovili, čo myslíte o i a í, o g a j^[63].“

Chlebnický mlčal, ani netušil, čo znamená spor medzi i a í, g a j. Lukáš Blahosej sa zahanbil, že ako nádejný učenec tiež nevie, čo si myslieť, čoho sa držať v tom spore. I v Čechách boli jedni za, druhí proti, stránky bojovali tuho, i náruživo: pri oboch stránkach ľudia záslužní a podkovaní. Ktorí majú pravdu? Sám Dobrovský v hrobe sa škrabal za ušami; priateľ i nepriateľ sa mu vešal na dlhý kabát. Osoboval si, že kráča v jeho šľapajach.

Aké mohol mať o veci pochopy Janko Chlebnický, patvarista^[64] u prešporského fiškála? Vyučil sa latinsky, v ostatných rokoch už maďarsky. Ako národovec stopoval i literatúru, vzdelával sa pri Ľudovítovi Štúrovi. Ale nepreberal s ním gramatiky a traktáty o reči. Nevedel dobre, nad čím sa klbčia veľkí učenci po časopisoch, ešte i po novinách. Vedel iba toľko, že jedni chceli písať jeho miesto geho a boží miesto božj. Kto by bol pomyslel, že je to životná otázka národa! Tak i teraz z duba spadol a vystrelil svoju múdrosť: „Čo na tom záleží, či písať í alebo j? Učená spoločnosť nech vydá zákon, ako písať. Nech zakáže vnášať do reči nové slová. U nás sa ich nik nebude učiť.“

,Vidiečan!‘ nadal mu nakladateľ v sebe. ,Fiškál, hneď zákony vynášať, zakazovať. Rozsudok! Akoby vo vede rozhodovala väčšina. V dobropísomnosti^[65] nerozhodujú slávne stavy a rady.‘ Ale to nepovedal, iba posunkom dal znať, že sa nedá vec rozhodnúť. „Nemôžu sa dorozumieť. Bolo by durknúť do nich zo strany. Mali by ste vy: účinkovalo by, keby vyšlo zo Slovenska.“

„Nemali sme sa odhodiť od šesťdielnej Kralickej,“ ozval sa Lukáš Blahosej. „Sám vravíte, že nás ona spája. Ako nás bude spájať, keď ju neberieme do rúk. Nielen jej reč by nás spájala, verte mi, ešte väčšmi jej obsah. Náuky z nej sú opravdivé spojivo medzi ľuďmi, hoc cudzími: tým viac medzi bratmi. Čítame ešte Písmo sväté, už akéhokoľvek vydania?“

„Čo nás do i a í?“ ozval sa i Chlebnický. Bol patvarista, jedoval ho spor, v ktorom nevidel rozsudok. „Hľaďte radšej, čo píšete. U nás vraj panuje krčah kráľ, ale i inde majú sa čo učiť.“

„Písmo sväté, šesťdielna Kralická!“ prskal do šatôčky pán nakladateľ. „Máme iné potreby, životné, prirodzené. Neberieme zo šesťdielnej, čo pýta život, lebo ona je vysoko nad životom a všednosťami. Čo nám treba pre život, načierame rovno zo života. Tam, kde sa hmýri a hýbe. Preto sme neostali na kázňach, katechizmoch a príležitostných rečiach^[66]. Radšej sme si dovolili Jungmannov Slovník, Kollárovu Slávy dceru, Šafárikove Starožitnosti, Palackého Dejiny, Erbena, Máchu a potom i Jedy a kazijedy Hammerlinga, Prírodopis Člověka od Staška a čosi i prekladov. Teraz sa chystáme na Encyklopédiu^[67]. Zbierame materiál i stálcov^[68]. Máme ich dosiaľ tristoosemdesiat. Koľko ste ich zohnali vy? Načierať zo šesťdielnej pre život! Nie pre život, pre kanceľ, tatranský brat: pre kazateľňu, ak tak chcete.“

Záberský načúval, ako tečie spor. Sprvoti sa len knísali vážky, ale, hľa, razom skočili a miska so šesťdielnou išla dolu. Slováci hľadia rozhorčení, kde padla: bude zle. Bude treba zakročiť, rozhodovať: nevďačná robota, macošský údel. Nepovedal slova, len sa stratil nepozorovane spomedzi nich.

Pán nakladateľ zbadal veľmi dobre, ako sa vymkol. Na Slovákov nemal už oko, veľ ich hodil o zem, že nevedia, ako sa zrepetiť. Ale Záberský: opatrník a sebec! „On je na vine všetkému. Nezvolať učencov, nechcieť rozhodnúť, či písať Jan alebo Gan.“ Chlebnický sa rozchichotal, že sa vracajú znovu na litery, a hádzal rukou. Tu ho zahriakol pán nakladateľ: „Čo myslíte, že je to pletka? Nie je to pletka! Na nej sa obracia celá budúcnosť.“ Chlebnický vybúšil: „Nášho národa i Európy!“ „Nie Európy, ani národa, ale moja budúcnosť, moja vlastná!“ Všetci sa zadívali naňho, čo to za pád. A tu im ukázal, že je ozaj v závoze. Dal vysádzať zbierku básní Otakara Drahoráda Sladkého. V nich sú cele nové zvuky a prelomy: urobia epochu v našom písomníctve. V nich sú nie pohľady na prírodu, ale príroda sama. Prišla k nám na návštevu: dúbravy, lúky, polia, žito a hlohyne. Nájdete ešte len i ,chau, chau‘ ,podspodok chriašteľa a prepelice. „Zbierku dávno napísali, veľmi dávno — pred troma mesiacmi, ja som ju vysádzal, a božeuchovaj vydať.“ Nechápali, čo môže byť na prekážke vydaniu toho diela, ale sa dozvedeli. „Leží vysádzaná v rámoch, čaká, kým ustália, či sa má tlačiť ,mlčí‘ alebo ,mlčj‘. Aká mne škoda, zmätok v tlačiarni z toho! Literárny svet sa rozkálal, Bartolomej Vojrád Pichľavý nedá pokoj: zatvára dvere a obloky pred novotami. Vraj keď naprávať starú búdu, vieš, kde začneš, ale nevieš, kde ostaneš. Novotári zas doň ako osy — obstrihať mu mandarínske vrkoče. Ja medzi nimi v samom prostriedku so zbierkou pána Sladkého ,Z našich dúbrav‘. A medzitým Nemecko čaká, ako rozhodneme. Augsburské Všeobecné^[69] sa už zaujímajú. Čo povie cudzozemsko o národe Husa a Žižku^[70]? Veď nás pozorujú, sme susedia. Čo robiť iné, ako pozerať jeden druhému do dvora, hoci len špárou na parkane!“

„Ja vám dám dobrú radu,“ ozval sa Chlebnický. Nakladateľ sa zaradoval. Dobrá rada stojí groš. Veď má lepšie litery v Dúbravách a tlačiareň hlivie. Ledva čaká vysypať ich z rámov. „Rozrežte napoly,“ radí mu. „Prvú polovicu vysádžte, ako chce pán Bartolomej Vojrád Pichľavý, druhú, ako si žiadajú novotári. Alebo jednu stranu tak, druhú inak.“

Záberský za ten čas chodil sem a tam. Nebolo mu dobre. Nechal tam bratov v hádke medzi sebou. Ešte sa pochytia bratsky na besede: bude národné pohoršenie, ak sa dajú do vlasov. Zakročiť, rozsudzovať alebo sprostredkovať? Čo vyjde z toho? Vždy zlá výsluha tomu, kto strčí prsty medzi dvere. Zazrel Blaženu Belcovú. V pomykove sa obrátil k nej.

„Už je po nás, vážená vlastenka!“ začal horekovať. „Prišiel pán Šiška, bude nás tu degviť. Pochytil sa tam so Slovákmi: ešte sa pobijú.“

V jej pekných očiach zažali sa iskry veselosti a začali v nich hrať. „Ja ich rozdelím — nebojte sa.“ Išla rovnou cestou k pánu Jaromírovi Šiškovi. Bez úvodu išla priamo k veci.

„Teší ma naozaj, že mám šťastie na pána nakladateľa Svetla a na obetavého vlastenca. Keď sme sa zišli šťastnou náhodou, nemohli by sme doniesť do poriadku účet? Zavislo čosi za moje Listy zo Záblatia. Pamätám sa, ostalo šesť zlatých striebra. Zišli mi prvej na um, keď som sa obúvala: zišli by sa mi veľmi i na podbitie. Ak by vystalo, dala by si urobiť nové črievice, alebo aspoň podšiť staré.“

Pán Beznožek vygúlil čierne náruživé oči na ňu. Pred chvíľou sa mu ukázala v slávovenci okolo hlavy: a, hľa, znezrady sa zrútila z podstavca slávy. Neobcuje s nimi, ale počul predsa, že Umky sú veľmi vážne osobnosti. Netúlajú sa kdekade po Záblatí, a keď idú, nuž idú bosé, a nie v podbitých črieviciach alebo práve v podšitých čižmách.

Pán Jaromír Šiška tiež sa zarazil. Prídu mu na besede s akýmisi účtami zo Svetla! Ale vzal hneď ťažadlo na šiju. „Viem a hlásam bezohľadne, mne náležite vážená vlastenka, že robotník je hoden odmeny, alebo aspoň len pláce. I včela delnica lieta po luhoch, že si odnesie odmenu sladkostí z kvietia. Tým väčšmi je hoden odmeny a uznania pracovník na národa roli dedičnej. Na tej zásade spočíva poriadok a súzvuk v spoločenstve, obci i národe. Ale prosím trpezlivosť v uvádzaní do života zásad. Vieme, nedá sa dosiahnuť razom, čo vezmeme pred seba. Najmä dnes som ako na kríži. Osudné dni pre mňa a moje podujatie: nemôžem dať na knižný trh Z našich dúbrav od pána Otakara Drahoráda Sladkého, lebo sa neustálilo, či budeme písať i naďalej ,garo‘ alebo ,jaro‘, ,sjce‘ alebo ,síce‘. Ale ak nevezmete za bánosť, poslal by vám za zhovievavosť za košíček novej švábočky. Všakver’ zavčasu? Sám som ju proboval len tak s rascou, na ňu trochu tvarohu a zápražku s pažítkou. Zapíjal som kýškou, lebo začína, byť horúco. Poslali mi ju moji starí, novej švábočky dve-tri opáločky: všetko žltá rožkuľka ani zlato. Kartonka ich vraj toho roku oklamala. Semiačko nám poslal obchodný priateľ hen z Anglicka. Keď ju uvaríte, bude, akoby sa bola rozkvitla. Bude sa rozsýpať. Doma som už rozkázal urobiť náležité diely, aby sa ušlo spravodlivo všetkým váženým spolupracovníkom.“

Zaďakovala mu za uznanlivosť, ale by radšej mala to podbitie.

„Už sa vyrovnáme po tieto dni, mne náležite vážená pani,“ tešil ju pán nakladateľ. „Azda vám nepremokne ešte. Máme práve suché časy. Ale musíte prepáčiť. Behám celý deň za istým váženým priateľom, a nemôžem ho dolapiť.“

Zvrtol sa na opätku, krídla kabáta opísali veľké koleso okolo neho a zmizol kdesi v jedálni.

Keď priatelia ostali sami medzi sebou, ostala pri nich i trpká príchuť po harkaní s bratom.

„Dosť dobre nabrechal na nás Laktibrada,“ zdôveril sa i Jurko uznanlivo. „Povedal rúče, že sme nanič. Mňa trochu i mrzelo.“

„To ešte-ešte,“ tužil sa Lukáš Blahosej. „Mňa najväčšmi trápi šesťdielna Kralická. Poznať na daktorom, čo s nami hovorili, že ju máva často v ruke? Čo myslíte?“

Nezhovárali sa so všetkými: ale s ktorými sa zhovárali, ani na jednom nebolo poznať, že je biblista alebo písmár. A predsa šesťdielnu stavajú pred oči ako najmocnejšie spojivo, keď je odhodené? Lukáš Blahosej sa zamyslel, čo to bude, keď národ sa spustí slova božieho. Veď ak nie je Kralická, môže byť i iná. Ale človek musí mať svoje pravidlo. Bez neho človek je ako zástavka na hálke; obracia sa, kde ho vietor nesie. Zabolelo ho to najväčšmi pri Záberskom a doktorovi Obuštekovi. Nemohli sa zmôcť na pokus oprieť sa proti nespravodlivosti na Bartákovi. Pri takých výtečníkoch padá ešte väčšmi do očí, keď nemajú hviezdy, aby ich viedla. Pri nakladateľovi sa ho už nedotklo tak bôľne, keď vyhlásil náboženské knihy za prežité. Šiška predsa nevývodil v tunajšej spoločnosti.

„Ja sa budem hľadieť odbaviť,“ riekol Chlebnický odrazu. „Doma nás čakajú. A ty, Sejko?“

Lukáš Blahosej neodpovedal. Niečo ho tu zdržiavalo. Nebolo to nič povedomé: ale v ňom žila predstava za niečím vysokým i sladostným. Ta ho vedie kdesi k štepnici. Deva čistej, vyvýšenej mysle, šľachetného srdca vinie k hrudi malých a nevedomých.

„Čo robiť?“ radí sa s nimi Chlebnický. „Bartáka mi odviedli: zjednám sa s Beznožkom. Predám mu farbiareň a tlačiareň, ak dá slušné peniaze.“

Lukáš Blahosej sa strhol zo sladkého blúdenia okolo štepnice. „Nebolo by dobre, Janko. Farbiareň by ste mali držať a neodpredávať. Svák Holtz mal pravdu, keď ju chcel zachovať vdove a vám. Ona je vám potrebná. Nedajte si ju z ruky.“

Chlebnický sa začal smiať. „Iba ak ja by bol farbiarom! Alebo hádam ty by si ju viedol. A naozaj — keď nepôjdeš za farára!“ Ale Lukáš Blahosej sa nesmial, krútil vážne hlavou. Má už pred sebou cestu. Venuje sa mládeži. Musíme odchovávať naše deti, ak chceme žiť. Nie tak chlapcov ako dievčatá. „Vlastimila Hajská uhádla, kde založiť páku na dvíhanie národa. Žena je matka rodiny; keď máme matku, máme rodinu: a rodina znamená budúcnosť. Tam je moje pole. Ale ty si slobodný. Fiškálov nemáme mnoho, ale predsa ich máme. I bez teba by si poradili.“ A keď sa Chlebnický smial, že by mal miešať farby miesto prikladať paragrafy k bežným otázkam života, poznamenal mu, že veď i veľký básnik a mysliteľ Goethe neštítil sa miešať farby^[71]. Vynašiel o nich celé učenie. „Ale nebude treba ani tebe, aby si sa šiel učiť remeslo. Máš hotového, osvedčeného majstra Bartáka: upotreb jeho zbehlosť. Máš Beznožka, osvedčeného kupca: on ti bude odpredávať tovar, ako odpredával za sváka Holtza.“

„Vidíš, kde je Barták!“ nadhodil Chlebnický.

„Vypustia ho. Vyslobodíme ho. Pôjdeme zaňho orodovať i prosiť, ak bude treba. I uňho je malá viera v dobro. Neslýchal o tom, že k hmote prichodí miešať ideu a tak sa dvíhať dohora, k vysokej podnoži, ktorá nosí Dokonalosť, Nekonečnosť. Musíme ho priviesť k sebe — poukázať ho na cestu k Lepšiemu. I s tou prácou treba už raz začať. Pridlho sme ju odkladali. Cesta k nej sa už zasypala, ledva ostávajú od nej znaky…“

Chlebnický sa zadíval na brata: aké náuky zozbieral po Nemecku, a hneď by mal pravdu — do práce sa treba chytiť. Konečne je práca zachrániť hoc i jedného človeka.

„Videl si, že hlavné spojivo zlyhalo,“ začal mu dokazovať Lukáš Blahosej. „Česi už sotva, budú sa chcieť vrátiť k reči a ani k obsahu Kralickej. My, Slováci ostaneme dnes-zajtra bez nich: a kde sa podejeme? Ku komu sa pritúliť? Vidíš Maďarov číhať, vystierať ruku za nami. Prehltnú nás. Čechov zas rozdrvia Nemci. Vidíš, vkradli sa im už do samých rodín, obliekli im ak nie reč, ale svoju vzdelanosť a hádam i ducha. Ak sa neschápeme, vidíš, ideme do skazy. Tu už neostáva, Janko, sotva čo iné, ako hľadať iné spojivo. Keď už nehľadíme na svet vo svetle Kralickej, hľaďme naň vo svetle hmoty: azda sa tak zasa stretneme. Nuž a práve ty máš také hmotné spojivá tu s Čechmi. Myslím, že ich neroztrháš, ak si vec lepšie rozvážiš. Predsa i v peňažných otázkach povinní sme slúžiť veci alebo už ideálu. Ty to musíš pochopiť, brat zo Štúrovej rodiny. Ja tiež budem hľadieť nájsť spojivo na poli výchovy. Presadím štepnicu na Slovensko i s jej pestovateľkou. Vidíš, ona bude ideálne spojivo…“ Janko Chlebnický bol ozaj z rodiny. Nebolo mu treba dlho rozmýšľať: cítil, že brat má pravdu. Spájať a spájať, čo sa oddeľuje. Staré spojivá sa trhajú, nadväzovať nové. Nebudú hádam také mocné, ako tie staré, ale vydržia, ak ich bude veľa. Život oboch bratov zovšednieva. V starých časiech ich spájala biblia, preložená do ich reči. Dnes už Písmo sväté prestalo byť na stole v českých domoch a jeho náuky nemajú hlavné slovo v dielach rodiny: hľadať teda spojivá hmotnejšie, ktoré budú bližšie srdcu dnešného pokolenia.

„Farbiareň teda nepredáme,“ oznámil bratovi. „Povedieme ju v duchu nebohého sváka Holtza. Nepovedie ju naďalej Nemec s Čechmi, ale Česi so Slovákom.“