Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

4

Pred domom chodil hore-dolu mladý človek. Oči mu strihali dolu ulicou, zas dohora. Sňal tu i tu široký klobúk o chloptavej partici, a tu jeho svetlé vlasy podvihli sa ani nadetá duchna a urobili nad lícami akoby striešku. Bol parobok na mieste, urastený. Škoda, že sa mu kabát zberal medzi plecami do záhybov až po miesta nad lopatkami. Tam sa už i ligotal, trochu ošúchaný. Škoda: nebol oblečený práve najkrajšie.

Keď zazrel voz a na ňom Krištofka na vysokom sedisku, všmykol do otvoreného domu, ale sa schoval za krídlo na dverách. Tu prichodilo dlho čakať. Čo boli na voze, vysypali sa na ulicu, ale nevchodili do domu. Keď sa vytiahol spoza dverí a kukol, kde sú, videl ich stáť, ako zišli, okolo voza. Pán Beznožek sa zhováral pred domom s vysokým chlapom, na ktorého sa vytreštili od divu strežné oči.

„Nech ma hus pečená kopne,“ zahvízdal medzi mäsitými, sviežimi gambami, „ak je to nie pán majster Barták od Holtzov. Ujček ho už vypustil? Prišiel k starému, ale nie, čakal naňho. Majú sa čo zhovárať…“

Ale sa radšej schoval za dvere. Bolo by mu smutno v kúte, keby neboli chichoty pri voze.

„Teraz, Krištofko, dolu,“ počul hlások, od ktorého sa mu srdce zatriaslo. „Koľko si sa viezol, toľko zas pôjdeš pešky.“

„E-ek!“ odvrkol Krištofko veľmi mrzute. „Budem zas poháňať.“ Musel čosi urobiť koňovi. Ozval sa chrapľavý hlas.

„Keď chceš poháňať, poháňaj, ale neštekli Demiana. Nič ti nerobí. A ešte okolo chvosta. Najeduje sa, vyhodí zadkom, vybije ti zuby…“

„Zíď dolu, dieťa moje!“ prosila mater. „No, už sa len netrhaj. Počkáme, čo povie apúlik.“

Pán Beznožek, keď prišiel k vozu, rozhodol. „Doveziete ho pred dom a tam ho zhoďte. Vieš, Krištofko, toto ti je ostatný raz liaca v ruke. A vám tuto…“ Niečo musel dať prihrbenému chlapovi. Nemuselo byť mnoho. Nezaďakoval veľmi vrelo. „Choďte rúče. Mrká…“

Vozík sa obrátil a skrútil dolu ulicou, skadiaľ prišiel.

Vošli do chodby, po staršom do mlyna. Naostatku šla Berta Hostislava, pri nej nepatrná osôbka. Tu zrazu čosi chytilo Bertu Hostislavu za ruku, ako celembala pri jej boku. Len toľko, že nevykríkla, ale v najvyšší čas sa zdržala. Obzrela sa, tvár sa vyjasnila. Jej mocná, široká rúčka stisla mu prsty. Potom sa pustili, keď začínalo byť vidnejšie, keď vošli do svetla, pozreli jeden na druhého. Usmievali sa. Vidia, že je všetko na mieste. Čierne ohnivé oči sľubujú sivým, že sa nič nepremenilo.

Na poschodí čakali dvere, otvorené dokorán. Okolo nich sa vinie zeleň lipových halúzok, v nej bielo-červené stuhy, ktoré nado dvermi pozberali do gule, akoby urobiť z nich dúžu bielo-červenú pivóniu. Páni ich už čakali pri dverách, že uvedú dámy. Ale sa nemali čo ustávať. Pán Beznožek viedol veľmi vážne paniu, Lukáš Blahosej nepatrnú stvoru a chlap spoza dverí nedal si odňať Bertu Hostislavu.

Pitvor bol veľký, oproti vchodu boli zas dvere, otvorené do dvorany. V bočnej izbe najskôr sa skladali kepene a klobúky. Druhé dvere išli hádam do jedálne, kde sa i točilo. Boli stoly a stoličky, akoby čakali hostí: kde-tu oleander alebo myrta. V pitvore medzi dverami spravili celý hájik z rozkvitnutých pelargónií a fuksií.

Pán Beznožek myslel na syna. Dal turák chlapovi, aby dával naňho pozor: ale ľudia nemajú svedomie. Dar vstrčia do vrecka a o chlapca sa neozrú. I farbiareň mu kála hlavu, kým sa zariadia veci. Barták veľmi chybí, ale nateraz príde sa zaobísť bez neho, kým sa nenakriatne. A veru ťažko sa zaobísť, svet je nanič. Nevedia narábať s kaďami, možno im ani nezáleží. Dozerať na každom kroku, a v sklepe zasa dozerať, hoc tam kvačí žena celý deň. Príde sa roztrhať na kusy, mať štvoro rúk a oči i od chrbta.

Vtom sa mu pridalo obzrieť, a tu vidí dievku s čeľadníkom v obšúchanom kabáte. Vypleštil oči, šľahajú mu z nich blesky. Na čele navreli žily. Obrátil sa, nechal paniu a stál pred nimi.

„S kým mám šťastie?“ riekol priduseným hlasom, hoc by bol radšej zreval ako lev.

„Prosím, Jakub Bosý. Už som sa mal česť predstaviť,“ odpovedal mu i pozeral mu dosť smelo do očí.

„Nezabudol som. Vtedy som bol hneď i dal znať vašej milosti, že sa nemáte čo ustávať.“

Všetci stáli zarazení. Páni vo dverách sa utiahli do chodby, ale sotva si zapchali uši. Podchvíľou mohli nadísť i noví hostia. Berta Hostislava stála odhodlane. Pozerala usmievavo na otca, akoby mu dávala znať, že vie, že nie je taký, ako sa ukazuje.

„Vaša milosť neráčila ma vidieť od tých čias nikde, kde bola vaša, mne náležite vážená rodina,“ odpovedal mládenec.

„Pozoroval som to s uspokojením,“ uznal pán Beznožek, trochu udobrený. „Ale ma zle malo tuná, keď som zbadal, že pán Alojz Neobutý pozabudol, na čom sme ostali.“

„Jakub Bosý,“ opravil ho.

„Meno je slovo,“ odsekol rozhorčený. „Slovo jedno ako druhé. Rozhoduje význam, ktorý nosí v sebe. Ak pán Vyzutý zabudol, čo som už raz povedal, nech vie, že jeho spoločnosť nepotrebujeme.“

„Jakub Bosý,“ opravil ho. „I slovo som držal. Ale idem i ja na besedu. Zišli sme sa náhodou v bráne. Náhodou som vyšiel jedným vrzom dohora…“

„Také náhody nech sa neopakujú.“

„Ale, apúlik, sme vo verejnej miestnosti. Každý má prístup,“ chcela ho utíšiť dobrá pani Kristína.

Bol len olej na oheň. Nekráti nikomu prísť, ale by mala dievke vysvetliť, že kto chce prísť, nemusí sa s ňou viesť za ruku.

„A kto je vina?“ bránila sa Berta Hostislava. „Pán Bosý bol v bráne, keď sme vošli, dal nám prednosť. Vošiel za nami.“

„Skromná, poslušná panna slúcha a pripúšťa si k srdcu dobrú radu. Nemala by sa ohlášať, keď otec hovorí.“

„Hovorí nespravodlivo!“ postavila sa mu; jej pekné oko pozerá mu bez bázne do očí. „Nik sa nepritrel; šiel, kde môže ísť ako i my.“

Zadychčal sa. Chýbali mu slová na mocné hnutia tamdnu.

„Také veci zakazovať!“ zvolala dievka. „Každý ide, kedy môže.“

Stal celkom pred ňu, pozerá na ňu odhora. „Ja som dobrý chlap, ale keď sa nahnevám, so suchým zhorí i surové. Ak pán zabudol, poviem mu ešte raz: nemá sa čo natískať ani schválne, ani náhodami. Nech príde, ak chce, rovno, hoďas na veľké dvere, do môjho príbytku, kadenáhle bude stáť na svojich nohách. Bez postavenia…“

„Zabezpečená budúcnosť!“ Poklonil sa pán Bosý. Svetlá strieška na hlave sa zdula. „Pevné postavenie. Rozumieme. Pracujeme okolo toho.“

„Nuž dobre,“ pán Beznožek tľapol do rúk a usmieval sa. „Keď skončíte všetky práce, ak sa vydaria, zaklopte na veľké dvere. Otvoríme vám.“

„Nechybuje už veľa,“ vystatuje sa mládenec. Položil ruku na bedro, že tmavobelasý kabát urobil väčší hrb na chrbte. Črievice, na ktoré sa stavia, tiež nie sú celkom nové. Ale svetlé vlasy tvoria odutú striešku. Červené pery sú sviežejšie ako golier na kabáte. „Onedlho, myslím, budem sa môcť vysloviť zreteľnejšie.“

Hovoril sebavedome, v hlase znel vážny prízvuk. Pán Beznožek sa zarazil, či hádam nezastrelil capa, uraziac súceho človeka.

„Máte azda výhľady?“ spýtal sa ho už pokojne. Prebudil sa v ňom obchodník. „Azda dobrý úrad?“

Pán Bosý sa uškeril. Ak sa raz pohne, nezastaví sa pri samom úrade. Či je úrad všetko?

„A nepoviete nám?“ vyčíta mu už dobrotivo. Ktovie, kto je, keď sa opováži hovoriť takto o úrade. Čo má za lubom? Aké výhľady? „Kde pracujete teraz?“

„Už vieme kde: vo Svite.“

Hodil rukou pán Beznožek: „Vypchávate straky a lasice? Rozkladáte skalky?“

Nuž vypchával vraj kadečo, i nerasty roztrieďoval. Teraz je pri rastlinách. Zriaďuje herbáre. Chodí i botanizovať. Samá veda a usilovnosť.

Pán Beznožek kýval rukou. „Viete čo: príďte do mojej vinice za Bradovskou bránou. Zišlo by sa ju vyplieť. Keď trháte trávu, trhajte ju aspoň, kde zavadzia gazdovi: v švábčiskách alebo vo zboží.“

„Vedecké snahy majú význam pre národ a vlasť.“

„Nerečiem, keď sú dôležité,“ uznáva pán Beznožek. „Zbierajte, ukladajte do papierov, sušte. I ja držím poriadok v sklepe, ukladám, aby každá vec mala svoje miesto. Ale už som raz povedal: moja dievka nevyžije z toho, čo by ste jej postýbali všetky chrústy a motýle. Vy sa obetujte, ale ak chcete moju dievku, bez tohoto coky.“ Šúchal palcom o ukazovák, ako keď čítajú peniaze. „Mne kozy neorú a capy nebránia.“

Zasa sa mu uškeril a hodil do tváre dobré postavenie, zabezpečenú budúcnosť, že pán Beznožek očervenel ako moriak.

„Vari o povoji a lobode ju zabezpečíte?“

„Mám niečo iné. Talent,“ pochválil sa.

Pán Beznožek sa zadíval naňho. Talent? Na akej vŕbe rastie, dá sa z neho dačo urobiť, hádam odpredať?

„Prečo nie? Talent vie i zarobiť, ale čo sú peniaze? Nadobudne slávu, veľké meno.“ Talent mu vraj vynašiel včera popoludní majster Brodúň. Zanáša do maliarstva.

Pán Beznožek podskočil. Maliarstvo! Kto volá maliara do domu? Vznešená šľachta do paláca raz za sto rokov. Lepší mešťania málokedy ho unúvajú. Gazdiné vedia mazať. Ale pán Bosý ho vysmial. Berta Hostislava prikyvovala, že ver’ zastrelil poriadneho capa. I pani Kristína zhíkla, ako sa potkol apúlik o tenkú slamôčku na rovnej ceste. Vysvetlila mu, že pán Brodúň nebieli domy, ale maľuje obrazy. Je veľký umelec.

„Nuž nechže mu bude,“ pristal pán Beznožek. „Pánu Brodúňovi poctivosť na mieste. Ale povedz, mamúlik, v ktorej ulici má dom? Má azda i vinicu v Brusne alebo za Bradovskou bránou? Koľko odložil na stranu z umenia? Snímem pred ním klobúk, je veľký maliar a vlastenec: ale mať sa nemá dobre. Býval by vo svojom dome, čo hneď na hradbách po chudopansky alebo i za nimi. Takto býva vo Svite všelijako a maľuje, nevie sám, komu a za čo…“

„Ale je umelec,“ potvrdil pán Bosý. „Mohol byť bohatý, keby vedel predávať svoje diela. Ale nevie.“

„Nedbám, nech bude,“ šúchal ruky mocný človek a usmieva sa. „Keď budete hotový maliar, príďte: keď u vás rozkážu veľký oltárny obraz do našej katedrály alebo do farného chrámu. Potom sa pozhovárame lepšie.“

Pán Bosý ovesil hlavu. Hneď oltárne obrazy! Kde by chybovali? Veď všade majú kostoly dávno vystavené i zaopatrené obrazmi.

„Vidíte,“ pokračoval rozvažitý otec. „Čo z talentu, keď nemá kde strčiť svoje diela. Z nich sa nik nenaje, ak ich nemôže predať. Hovorte, čo chcete, talent alebo nie — základ všetkého je toto.“ Zasa len šuchá ten palec o ukazovák. Pristúpil k nemu veľmi priateľsky. „Pohľadajte si radšej miesto: už či úradík v kancelárii, alebo za správcu pri lepšom panstve. I stoličku vám odúchnu, keď prídete do domu za dievkou. I u nás by vám zotvárali dvere, i veľkú bránu. Do tých čias pokoj. Nerád by vám ohradiť poctivosť.“ Poklonil sa mu temer do pása. „S tým sa porúčame ponížene.“

Pán Bosý nevedel, ako vyšiel na chodbu, k pánom o bieločervených kokardách. Berta Hostislava sa odvrátila. Hanbila sa za svojho vohľača i za seba. Rozvažitý otec nevyslovil ešte dokonale, čo mal na srdci. Slová ho klali v boku: ešte ochorie, ak ich zadrží v sebe.

„Aký je, pane bože, dnešný svet! Nič nerobiť, iba taľafatky zháňať. Akože, zbierať klasy okolo hotovej kôpky! A cesta dlhá veru, kým k dačomu prídeš. Čo sme sa nastískali, mamúlik, v nitiarskom skliepku. Dnes by sa ja svojou osobou v ňom neobrátil. Čo som sa navláčil po jarmokoch a trhoch s truhliskami, koľko ráz v dažďoch a závejoch. Veru groš na groš, niť za niťou: tak sa robí blahobyt. Dnešný svet by len ham. Keby pečené holuby…“

Pani pozerala nie na veľkého staviteľa blahobytu, ale na dievku. Uľútilo sa jej. Stojí pred ňou ako na zrúcanine pekného zámku. Šiel na hŕbu, len čo otec prišiel a kopol doň nohou. Čo je zo zrúcanín: či jej v čom pomohol, že ich narobil?

„Mne sa najväčšmi páči, keď sa mladý svet má rád v úprimnosti a pri poriadku. Či sme hneď vošli do zbytku? Znášali sme po kúsku, a bolo nám hádam lepšie vtedy v nehotovom. Čo jest lepšie, ako mať sa radi od srdca a tešiť sa nádejami? Či treba hnať vežu do samého neba? Zvony milo zunia i menšej, len nech zunia do skladu, a nie drnčať každý osebe.“

„A načo je mne zabezpečená budúcnosť?“ ozvala sa i dcéra.

„Komu je zabezpečená? Ruky ju môžu zabezpečiť, ak sa im nelení.“

Pohrozil jej. „Skromná a cnostná pannna čuší, keď otec rozkáže. Čo ja rečiem, ti je čierne; čo si sama navymýšľaš, tebe sa smeje ako dúha. Ale i dúha sa ukáže v hmle. A čo ty chytáš, je samá hmla. Pracovité ruky, skromnosť a rozvaha, to ti je zábezpeka, ale nie čakať na pečené holuby do huby.“

Nepatrná stvora sa len premínala, menila farby. Ach, blahobyt a usporiadanosť, vidí sama, tiež má svoje tŕne. Čo zvýšila, že sa zviezla s nimi semka? Bola stisnutá v koči, len-len že nepadla na samé kolená hosťovi. Jediná vec, čo sa jej páčila, bol dlhý rozhovor medzi hosťom a Krištofkom.

Mali už prejsť do hlavnej dvorany, a tu mocný hostiteľ začal sa obzerať. Až teraz pozoruje, že mu chybí hosť, ktorého sa podvolil uviesť do besedy.

„Kde je náš pán Poliak?“ vyzvedal sa.

Nevedel mu nik povedať nič. Nepatrná stvorička sa ohlásila, že ho nechali tamvon pred domom oproti. Šiel k človeku, ktorý sa zhováral s pánom Beznožkom. Zachmúril sa pán Beznožek. Čo má jeho hosť s tým človekom? Veď páchne temnicou, vrchnosti ho držia pod dozorom. Keď je tu cele neznámy, ako sa zoznámil práve s Bartákom, odsúdeným pre vzburu?

Ale nebolo sa čo pozastavovať. V chodbe sa ozvali kroky a hlasy nových účastníkov. Ponáhľal sa so svojím kŕdlikom, aby vošiel oddelene. Nech vidia tamdnu, že vedie na slávnosť predsa novú osobu, dcéru známeho hlavného radcu. Vypučil prsia, keď vchádzali: všetkých pozor sa upriamil na nich. „Čože, Fabián Beznožek, vlastenec! Len ako ju skrotil, zaťatú Nemku, dcéru hlavného radcu?“ šepkali medzi sebou zasvätení. Pán Beznožek cítil, že je o ňom reč. Jeho náruživé oko behalo i tu sem a tam po miestnosti, akoby ju celú mal zabrať pre seba. Len škoda, že sa dojem chytro zahladil. O malú chvíľu vstúpili do slávnostnej dvorany Jozef Záberský a dr. Gustáv Obuštek.

Oči všetkých spočinuli s obdivom alebo skôr so zbožňovaním na ich zjave. Ostré sivé oko preletelo dvoranou ako strela; zabralo si pozornosť všetkých. Vzal akoby všetko, čo je tu, pod svoje krídla, i ich city a snahy, ale sa neodhadzoval od povinnosti niesť zodpovednosť za všetkých. Veď čo tu boli, boli tuná ním. Čo ich tamdnu hrialo, to vlial on do nich zo svojho ducha. Tu bol svet, jeho svet, ktorý uviedol do života, nad ktorým vládol. Sám mocný majiteľ Zlatých krosienok scvrkol sa pred ním, jeho význam opľasol ako dažďová bublina. Bolo mu ťažko, že tak chytro zabudli naňho. Ale sa nedá zabudnúť vonkoncom, po ničotu. Musí uviesť čo ako nového účastníka z Poľska, či odkiaľ je.

Lukáš Blahosej mal dosť roboty, kým zas narovnal prihrbeného Bartáka. Keď odišli Záberský a dr. Obuštek, stratil cele rozvahu. Čo sú mu vlastenci a vlastenectvo, keď ho nechcú pritúliť, obrániť od krivdy? On mu dokazoval, že vlastenectvo je oddelená záhrada, ktorú pestujeme z povinnosti všetci, ale jej ovocie nepatrí nám, lebo je majetok celku. Nepestujeme ho, aby sme sa na ňom tučili, ale aby sme pripravili lepšiu budúcnosť celku.

„Neostanem tuná: medzi pažravými vlkmi,“ rozhadzoval Barták rukami, sádžuc dlhé kroky. „Umknem do Nemecka. Nemecko ma pritúli. Beztoho ma Nemci naučili remeslu. Nemec ma držal ako za svojho. Pôjdem zas k nim. I meno premením na Bernštein.“

Ale Lukáš Blahosej ho utíšil po troche. Len trpezlivosť. Všetko sa poddá, i najhoršia vec. Barták počúval, neklial už tak oduševnene. Ale už nebol ten, čo dnes popoludní. Sám Lukáš Blahosej cítil tú premenu. V čom záležala, sám by nebol vedel udať.

Ani sa nemal kedy s ním už zapodievať. Odobral sa od neho naponáhle. „Ešte prídem dnes pozrieť na vás,“ sľuboval mu. Barták mu zasa sľúbil, ak by sa ho nedočkal, nechať mu aspoň adresu v bráne domu u práčky. Barták ostal sám predo dvermi, opretý o ich uhol. Čakal, či mu ešte nepodbehne dáky priateľ alebo známy, súci orodovať zaňho.

Lukáš Blahosej len prebehol cez ulicu a našiel sa pred novými priateľmi. Jeden mal šnurovaný dolománik, šabličku pri boku, tesné nohavice a čižmy. Hoc je tma, tu i tu prejde po sárach odblesk svetla sťa po zrkadle. Na hlave mal čiapku a či kučmu s perom. Keď ju sňal pred Lukášom Blahosejom, bolo vidieť čierne vlasy, pričesané dopredku na sluchách. Pri ňom ide štíhly chlap, v bielom od hlavy do päty. Iba klobúčik na hlave čo sa černie i veľké ťažké čižmy, ktorým za sárami sú široké biele gate. Na červenkavom krátkom prusliaku sa ligocú dva rady žltých mosadzných gombíkov. Na pleciach má prehodenú bielu halenu, skoro ide po samé kolená. Je bez veľkých okrás a tulipánov; len na kraji je obšitá počernou šnúrou. Zjav bol neobyčajný na ulici mesta. Barták vyvaľoval oči, čo to za chlapi, ba sám Jakub Bosý vytrčil hlavu z brány, keď videl Lukáša Blahoseja bežať k nim od Bartáka. Ale ako sa blížili, vtiahol sa zasa do chodby, hádam za dvere.

„Kdeže sa tu berieš, Janko?“ zvolal Lukáš Blahosej. Oblapil ho prudko a bozkal hlasno, vo tri vrhy, na obe líca.

„Skôr ty kde sa tu berieš, Sejko!“ Poodstúpil od neho, prezerá si ho pri svetle uličnej lampy. Trochu vyhrnuté, svieže pery sa usmievajú pod tmavými fúzikmi. „Ja že si ty ešte v Nemecku!“

„Práve dnes som prikvitol. Ponáhľal som sa dosť, nikde sa nezastavil od Halle. A nie nadarmo: trafil som na besedu.“

„I my tak. Pred chvíľou sme zvedeli, že je dnes večer, a pobrali sme sa. Tu ti je môj spoločník, Jurko Soviak. Prišli sme spolu…“

Lukáš Blahosej bol naradovaný, že sa nepratal do kože. Pristúpil k chlapovi v halene, oblapil ho a bozkal vo tri vrhy. Jurko sa nemal veľmi do takej divnej roboty, chlapi sa bozkávať medzi sebou. Ostatne ani s bielou osobou by to veľmi nešlo pri toľkom svetle na ulici. V tej veci je lepší kamarát mesiačik, najmä keď svieti na ňu v oblôčiku. Ale sa neodhŕňal. Ak sa mladému pánovi neťaží pobádať sa na jeho strnisku na tvári, nechže mu bude.

„Teda poďme. Hádam sme sa i oneskorili.“ Lukáš Blahosej doviedol ich do dverí. Tu ho zastavil priateľ. Ako pôjdu takto neznámi? Kto ich uvedie? „Nebojte sa. Uvedie nás bohatý mešťan, pán Beznožek. Ale i keby jeho nebolo, nestratili by sme sa. Máme Záberského a dr. Obušteka. Zoznámil som sa s nimi.“

„Vidíš, Jurko, že bude známych!“ A k Lukášovi Blahosejovi doložil: „Nechcel ísť so mnou. Ledva som ho vypoďkal.“

Jurko pokrútil hlavou, že ani teraz nie je uveličený. Bude sám medzi nimi, halenkár medzi pánmi. Biela vrana.

Prešli do prednej popri pánoch s kokardami. Jurko sa obzeral cudzo v ozdobenej svetlici. Zrkadlo v zlatom ráme ukázalo mu vysokého chlapa v halene s okúňavou tvárou. Prihládzal si dlaňou dlhé vlasy, ktoré sa pochlpili trochu pod klobúkom. Ale nemali sa kedy okúňať. Vo dverách hlavnej dvorany zjavil sa mohutný pán Beznožek. Pobral sa k nim vážne. Dlhé krídla pobelavého kabáta sa mu opálali široko okolo nôh.

Zastal odrazu ako zarazený. Čudní hostia! Ten v halene veru nepatrí do spoločnosti. Aká halena visí na ňom a aké čižmy! Len či má i nohy toľké! Lukáš Blahosej oznámil obom, že ich predstaví. Pán Beznožek počúval pozorne. Ako to hovoria? Zaťahujú akosi inakšie. Lukáš Blahosej melie; nie ako keď hovoril prvej s ním, pomaly, akoby nejako slávnostne.

„Poliaci sú,“ pomyslel si. „Poliaci. Všade sa túlajú[34]. Nemajú doma pokoja.“ Nemohol sa zdržať. Len čo sa mu predstavili, rovno sa ich spýtal.

Ten v dolománe, Janko Chlebnický, nechcel uznať, že je Poliak, hoc i oblek ho prezradil. Oni sa tak cifrujú po kabáte a nohaviciach. Ten v bielom je tiež hotový Poliak.

„Veru nie — sme Slováci!“

Môže byť, že sa tak volajú, ale sú predsa Poliaci. O Poliakoch bolo všade počuť. U nich bola samá vzbura, jedna za druhou. Možno i oni vyparatili dačo. Vydávajú sa za iných. Jeho veľké náruživé oči sa stisli, z nich vykukovali smiešky na divnú skupinu, z ktorých jeden, Lukáš Blahosej, už je hotový Nemec.

Chlebnický videl, že mešťan nie je uspokojený, i začal mu vysvetľovať, že on pochádza z okolia Bratislavy. Pán Beznožek sa usmial. Predsa vie, že Vratislava je tam kdesi v Poľskej.

„A tuto brat Jurko bude kdesi z Nitrianskej,“ hádal Lukáš Blahosej.

Soviak prisvedčil. „Rovno z Myjavy.“

„Nuž áno — od Poľskej.“

Soviak pozrel naňho zboku. Nerozumie alebo nechce rozumieť, kde je Myjava? „Veď od Poľskej je Orava, Liptov a Spiš. Trochu i Trenčín. Ja som od Javoriny,“ vysvetlil mu dokonale.

„Čo robíte na týchto stranách?“ spýtal sa ho znenazdania.

Jeho vysvetľovanie nepočúval veľmi. Veď i načo? Lámať hlavu nad tým, odkiaľ by kto nedbal pochádzať? Veď sa ono vykľuje, čo je kto, i odkiaľ prišiel.

„Rozvážam pytlíky.“ Pán Beznožek držal ruky za chrbtom a sklonil sa k nemu trochu. Oči sa mu zasa stiahli, v nich poletoval smiešik. On má s pytlíkmi do činenia: chlap ako hora, také čižmy a najmä ruky. Patrí do nich skôr kosa alebo sekera, nie to jemné tkanivo sita alebo pytlíka. Verubože z nich by nemohlo vyjsť.

„Tkáte pytlíky? I pradiete hádam?“ prekáral ho Beznožek.

„Prečo nie?“ pohol plecom Soviak. „Toľká vec. I češeme vlnu i pradieme a len potom tkáme.“ Keď zbadal, že ešte i teraz pochybuje, nahneval sa. „Veru tak. Keby nie Myjavci, mlyny by museli mlieť naprosto. My vám dáme bielu múku na baby a fánky. Vieme oddeliť od nej prednú a zadnú. Ostanú potom i otruby ošípaným.“ Pohladil sa po vlasoch. Motalo sa mu po jazyku dodať, že otruby sú nielen v korcoch, ale niekedy i v hlavách.

Pán Beznožek ich uviedol do veľkej dvorany. Predstavil ich ako „bratov od Poľska“. Lukáš Blahosej naprával, čo sa mu nevidelo. Janko Chlebnický a Soviak sa nahnevali. Naprávaj, nenaprávaj, vysvetľuj, ako chceš, on vždy len hudie tú istú. Stratili sa mu, zájduc za iných, do tichého kúta. Lukáš Blahosej sa pripojil tiež, keď videl, že ostal sám s bohatým mešťanom.

„Bolo mi lepšie neprísť,“ hundral Jurko Soviak. „Ako si ma obzeral ten brucháň. Jednostaj, že od Poľskej.“

„Nedivte sa,“ tíši ho Lukáš Blahosej. „Málokedy vidno tuná človeka od Myjavy alebo od Mikuláša. Viac ich vídať z Poľska.“

Ale Jurko krútil hlavou: ako vraj my vieme rozoznať hneď Moravana od Poliaka alebo Rusa. Veď je to nie taká ťažká vec. Vtáka poznať po perí, človeka po reči…

„Náš údel je rozoznávať jazyky,“ vysvetľuje mu Chlebnický. „Chodíme veľa po svete, neraz do sedemdesiatej siedmej krajiny. Máme kde počuť reči a naučiť sa i hovoriť, nielen rozoznávať. Malý musí poznať každého: jeho si všimne málokto, ak sa netisne sám dopredku.“

Lukáš Blahosej vystúpil z kúta a vytiahol Soviaka za ruku. „Pozrite, Jurko. Všetko naši. Hoc nevedia, skadiaľ sme, čo preto? Naši sú, bratia.“

„Nehovorím, že nie sú,“ hlesol a prebehol očami po dvorane. Bola dupkom plná, odo dverí až do vyvýšeného miesta, kde v háji paliem sa belelo poprsie cisára s chlpom vlasov po čele[35]. Prázdne oči dívali sa akoby cudzo po pestrom zhromaždení v hodvábe, ale i v tlačených šatách.

„Moc ich prišlo, ale koľko ich neprišlo ešte! Nemyslite si, prídu i oni, prídu. Mnoho ich handrkuje ešte. Nie sú všetci jedného ducha. Ale duch zostúpil, podsadne ich tiež a prehovoria svojou rečou. Oj, oni sú istí. Zo dňa na deň ich je viac. Mesto bude potom ich, celá krajina. Keby mal spôsob a vlohy, i ja by dnes zaspieval, ako Tomášik prednedávnom: ,Hej, Slováci!…‘“[36]

„Oduševnil sa Sejko!“ položil mu ruku okolo pliec Chlebnický. „Ako je rád, že sa vymotal spomedzi Nemcov. Nebolo ti tam ako doma, cítil si sa cudzo.“

„Nie, brat môj! I mne sa prihovorili tisícročné mohyly predkov, rozosiate v cudzom kraji. Tú zem polievala naša krv, v nej zvučala naša reč: nie je cudzia. Bolo mi, ako nášmu spevcovi od Dunaja[37], keď tadiaľ chodil…“

„Či je nie divné?“ riekol Chlebnický. „Živých museli kriesiť mŕtvi, ktorým kosti dávno spráchniveli. Tento život okolo nás, v meste a v národe i u nás tam doma, je dielo našich mŕtvych. Vzkriesili zamretých k novému životu, svojskému. Keby nie ich, my by sme netušili, že sme tu.“

Zarazila ich myšlienka: ako mŕtvi môžu kriesiť živých!

„Div sa stal s nami, ozajstný div,“ zvolal Lukáš Blahosej. „Predkovia za to položili život, aby ich hroby mohli dať život nám potomkom. Keď som prišiel k Bradovskej bráne a zazrel veže a ctihodné múry mesta, rozmohla sa vo mne horúca vďačnosť k našim mŕtvym, ktorí zahynuli, aby nám vliali nový život. Bol som uveličený. Do mesta som vošiel ako do drahej dedovizne otcov.“

Chlebnický pokyvoval hlavou. „Sme ako doma, svätá pravda. Ibaže tento dom tu je veľký, rušný.“ Oči mu žiarili, keď ukazoval na rozjarenú spoločnosť. Práve bol rečnil zápalistý mládenec rečňovanku od Rubeša[38]. „Všetko je tu milé, vzácne duši. Ešte i ten írečitý mešťan, ktorý si míva, že je svet za Bradovskou bránou zabitý doskami. Urobili ho z našej surovej prahmoty, umiesili na našu furmu. Len mu vliať povedomú dušu, a bude náš. Ešte pekný kúsok práce.“

Lukáš Blahosej sklonil hlavu. „Kúsok práce, ozaj — liať dušu do ťažkavej hmoty, ale ju zvládajú, usilujú sa. Len čo som zoskočil vo Forgelte[39], išiel som sa prejsť. Šiel som do Prosovej. Tam ti je divná vec. Škola, ústav, čo ja viem, volá sa štepnica. Nuž tam vštepujú nového ducha do mladých duší.“ Stisol mu rameno mocne a sklonil sa k nemu. „V tej štepnici vládne žena, deva, akej niet vo vlastiach českých. Videl som, ako pestuje štiepky. Stojí nad nimi ani matka nad detvou. Vinie ich k sebe. Videl som nadzemský zjav. Nemá oči pre iné veci: nič iné nemyslí, o iné sa nestará, len o svoju štepnicu.“

Chlebnický sa mu zadíval do tváre. Liali sa odblesky z vlasov na tvár, obliatu oduševneným zápalom. Oči sa vyhli jeho pozoru, hľadajúc kdesi na strane bájnu vidinu. V nich horel mladistvý plameň. Keď sa zviezli na priateľa, stretli sa s jeho pozorom. V ňom našli horúcu účasť, ale i pritajený smiešik. „Nuž ty z Forgeltu rovnou cestou k štepnici! Ba či ťa neprivábila skôr štepárka, ako jej štepnica. Akosi veľmi horíš, Sejko, za vštepovaním nového ducha. Stavím sa, že to oduševnenie nenosíš z Halle.“

„Alma mater Fredericiana[40],“ zachmúril sa Lukáš Blahosej „Nebola práve, starostlivá matka. V nej vládne pýcha, namyslenosť. Vo všetkom hľadá len rozum, i kde ho nemôže byť. Prišiel som k nej dôverne a úprimne ako dieťa, a ona hneď surovou rukou rovno do srdca, vyplieť vraj temné povery a predpojatosti. A vytrhla všetko, čo bolo v ňom viery v božské veci. Prečistiť vraj vieru od tmy a príveskov. A prečistila ju dokonale. Z Krista zvliekla, čo je na ňom božskej podstaty, a urobila z neho mudrca, učeného tvorcu novej filozofickej sústavy. Doma som s detinskou radosťou chodieval koledovať s hviezdou. Bača a valasi nosili dary Ježišovi do jasieľ: ja, honelník, doniesol som mu nový, pekne vyrezávaný črpák. Dary sme mu niesli, Spasiteľovi sveta, Synovi božiemu. Nič sme nečakali od neho, iba sme slúchli hlas anjelský: ,Choďte do Betlema, kde Slnce z hviezdy vyšlo…’ A tu sa dozviem pri žriedlach svetlej vedy, že je to báj, pekný výtvor obrazotvornosti. Nieto Syna božieho, Spasiteľa sveta, je iba syn ženy, dobrý, súcitný s biedami ľudí. Vytvoril nový systém filozofický, založený na útrpnosti nad biednymi. Jeho spravodlivosť vrcholí v pravidle: čo nechceš, aby tebe robili, nerob ty iným. My sme žasli od divu, že Pán neba a zeme sa ponížil, rodil sa v maštali, kde ho vôl a osol zahrievali svojím dychom, aby nás vyvýšil a urobil deťmi božími. Nosili sme mu v prostote ducha dary v jeho ponížení, kde sa urobil rovným nám. Oni svojím rozumom urobili z neho poslíčka, druhého Mikuláša, ktorý rozdáva dary deťom pod ich stromček. Ich deti v prostote duše radujú sa a čakajú dary a pekné hračky od ich Ježiška. Koľko im poslíček doniesol darov zo sklepu, toľko nádeje u nich i lásky a oddanosti. Hneď od malička im nie je Spasiteľ sveta, ale iba štedrý priateľ, ktorý odmeňuje poslušné dobré detičky…“

Chlebnický pozeral naňho s účasťou, výbuch jeho bôľu dotkol sa i jeho duše. I jemu zotrela škola a život jemný, voňavý peľ detinskej viery, zostali z nej iba zdrapy, spod ktorých trčia suché rázsochy kostry. Všetkým sa tak povodilo. „Nikto z nás nezostal, Sejko, ako On povedal kedysi: Nebudete-li ako jedno z nich, neuzriete kráľovstvo božie. Kde je čistá viera detskej duše? Škola ju vyklčuje, aby nezavadzala užitočným známostiam. Ale teraz, keď vieme, že neurobila dobre, vrátime sa zasa k nej pokryť nahotu našej múdrosti. Prídeš domov, medzi čistými dušou okreješ. Bude z teba dobrý kazateľ a pestún duší…“

Lukáš Blahosej sa vzoprel tuho. „Nemám čo hľadať vo svätyni. Nie som vyvolený: prišiel som o rúcho sviatočné. Ako hlásať iným, v čo už sám neverím? Bolo by nestatočné tisnúť sa ta, kam nepatrím. Nebudem ja kazateľ slova božieho, ktoré mi je prázdny zvuk.“

„Nieže tak náramne, Sejko!“ tíši ho Chlebnický. „Koľko by ostalo oltárov na mieste, keby sa porúčali všetky, za ktorými prisluhujú nehodní a nevyvolení? I to povolanie ľudia pretvorili v úrad; jeho výkony, hoci majú byť posvätné, scvrkli sa na povinnosť, ktorej vyplnenie zasluhuje odmenu, alebo skôr riadny plat. Nuž i Fredericiana urobila z oduševneného Lukáša Blahoseja Krasoňa dobrého delníka. Bude, možno, sprvoti len nádenníkom. Ale časom zabudne na rozum a pýchu: oddá sa zas celou dušou teplote viery.“

Lukáš Blahosej krútil hlavou.



[34] Po neúspechu poľskej revolúcie r. 1831 emigrovali mnohí Poliaci do ostatných európskych krajín.

[35] t. j. Ferdinanda I. (1793 — 1875), rakúskeho cisára, českého a uhorského kráľa, ktorý vládol v rokoch 1835 — 1848.

[36] štúrovský básnik a autor historických povestí Samo Tomášik (1813 — 1887) cestou na štúdiá do Berlína r. 1834 sa zastavil v Prahe, kde navštívil Šafárika, Palackého, Jungmanna a i. Inšpirovaný pražskými dojmami zložil na nápev poľskej piesne Jeszcze Polska Nezgynęla bojovnú pieseň Hej, Slováci. Pieseň sa stala známou i za hranicami Slovenska. Spievala sa ako slovanská hymna.

[37] Jánovi Kollárovi (1793 — 1852), tvorcovi lyricko-epickej básne Slávy dcera (1824). Vtedy pôsobil v Pešti.

[38] František Jaroslav Rubeš (1814 — 1853), český novinár, básnik a humorista, redigoval Časopis Paleček, v ktorom uverejňoval svoje verše a poviedky. Rečňovanky vydal v šiestich zväzočkoch (Deklamovánky 1837 — 1844).

[39] (z nem.) Novy Ungelt na Kaštalskej ulici v Prahe, kupecký bazár a colnica, kde sa preclieval tovar, ktorý Prahou iba prechádzal. Výtažok dostával pôvodne knieža, neskôr nájomníci, nakoniec obec.

[40] (lat.) fridrichovská univerzita (doslovne: matka živiteľka) v Halle. Založil ju r. 1694 kurfirst Fridrich I. (1657 — 1713).




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.