ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Beznožek nesledoval veľmi rozhovor syna s nevítaným hosťom. Pokazil si od začiatku prvým slovom uňho; chybu už nepopraví tak hneď. Syna mu zvádza nič po nič k nízkemu stavu. Meno Beznožek bez všetkého znevážiť a hodiť ho koňom pod kopytá!

Ale i druhá starosť hrýzla. Koč si objednal ešte za rána u majiteľa kočov. Rátal na svoju ženu a dievku. Troje v jednom koči je dobré číslo: na zadnom dvaja, proti nim jeden, najskôr Bertička. Tu prišla o olovrante Hermínia Wuthová a nevedieť prečo, dala sa povolať. Ale ani povolať: natisla sa fajnovo. Koruna všetkého je tento nečakaný hosť. Prišiel, nevedieť skadiaľ, prilepil sa ani pijak. On ho musí uviesť do besedy, sám nevie, koho, a doviezť ho vo svojom voze, hoc niet v ňom už miesto.

Naostatok zišla i domáca pani. Obliekla sa do popolavých šiat s ružovými hráškami, čepček bol kávovej farby s mašľou o dva odtienky tmavšou. Plávala dôstojne k vozu. „No, deti, zoberme sa. Hádam je i pozde!“ Keď už sedela na zadnom, zobzerala sa. Piati v jednom voze. Kde sa podejú? „Bola by mohla zavolať ešte jeden: čo by sme ho zavolali, apúlik!“ navrhla.

„Pozde, mamúlik, pozde. Nenájdeš ho nikde. Dosť som si i ja nalámal hlavu…“ Kdeby nie? Lámal si hlavu, kde usadiť koho. I hore ku kočišovi musí jeden sadnúť. „Ale ja nie,“ doložil hneď.

Lukáš Blahosej ešte chodil popri garádoch a meral im hĺbky, keď prišla domáca pani. Sčítal, koľko ich ide do koča, a vyrozumel, že je zvyšný. Dákosi potrafí do ulice a do domu, kde je beseda. Začal sa hneď i dopytovať.

„Ja som vina — ja som vina,“ vyčítala si pani. Ľútostivo pozerala na hosťa. Pozvať ho pozvala, ale mu nedala jesť a teraz nemá preňho miesto.

„Hore môžeme jeden,“ ukázal pán na miesto ku kočišovi.

„To ja,“ ponúkol sa Lukáš Blahosej.

„I ja — i ja!“ nadhadzoval sa na jednej nohe Krištofko. „Na ceste Pravdy budem poháňať.“

„Ostaneš pekne doma,“ nahováral ho otec.

„Ja chcem vidieť cestu Pravdy!“ Málo mu chýbalo, že nefrnkal. Pán Beznožek pozeral pod voz, domáca pani si lámala hlavu, čo je to tá cesta Pravdy.

„Pokazil mi ho ešte väčšmi!“ zhrýza sa nad synom. „Dosiaľ nebolo ľahko s ním rady, a teraz už vonkoncom…“ Hádam prvý raz v živote oboril sa na synátora, utrčiac ruky proti nemu. „Povedz, kde lopneš, povedz!“ I žily mu navreli. „Na oje vari, alebo na samé vážky? Dosť sa navozíš.“

„Miesta dosť!“ ozval sa hlboký, spevný hlas. „My tri ľahko sa zmestíme tuná a proti nám dve miesta.“

Postískali sa. Pán Beznožek mal kolená skoro pod samou bradou. Nemal kde podieť nohy, ktorým by sa bolo žiadalo miesto pre nízke sedisko. Veď sa sedelo na ňom skoro ako na zemi. Akosi ich vpratal ta kdesi, kde už i tak zvyšovalo nôh v ženských črieviciach. Lukáš Blahosej čupel proti panne Hermínii. Keď mu zuby tĺkli, že išli jazyk preseknúť, lebo na prednom drgľovalo, pomyslel si na jamy a zvariaky na cestách Pravdy. Neponosoval sa.

Pán Beznožek veľmi uveličený pristal stisnúť sa v koči, i usmial sa nepatrnej stvoričke, ale tu skrčený vo dva konce ovesil nos a pod strechou klobúka zakrýva rozpajedený pozor. Nepatrná stvora pozerá s obdivom na Lukáša Blahoseja, ako sedí proti nej. Naučila sa naspamäť celú lekciu o koníkoch a vozíku Priateľstva. Hoc už mrká, predsa vidí, ako mu skáču iskry a preletujú odblesky vo vlasoch a okolo tváre. Krištofko sedí tamhore, drží liace, plieskajúc nimi koníka po chrbte. Chcel by mať i bič, nie šibať azda, len poštekliť koníka po bedre, ale chlap pri ňom mu ho ukázal, ako trčí z koženej pošvičky.

„Bič je tu a tu mu je miesto. Nie do tvojej ruky…“

Vysypali sa z voza pred domom na tri poschodia. To už hej. Medzi širokými prízemnými a o jednom poschodí vyčnieval pyšne dohora, ako pán Beznožek medzi svojím kŕdlikom v novom kastore^[29] o širokej partici. Bol nový, žltkasté steny sa odrážali tuho od pochmúrnej šedivosti starých susedov. Rad oblokov v prvom poschodí svietil veselo, akoby vábil hostí. Chvalabohu, doštverali sa šťastlivo. Pán Beznožek sa už obrátil k vchodu, keď nezvaný hosť zvolal natešený:

„I vy tuná, brat! Ako ma teší! Začali prichádzať vlastenci.“ Podával mu ruku zďaleka.

Anton Barták ju schytil do svojej. Ale ju hneď vypustil. Zažmurkal mu veselo: „Uvidíme, čo nás postretá — uvidíme.“ Zaberá dlhými krokmi k pánu Beznožkovi. Ten sa vystrel, podoprel si bedrá. Vytreštil oči na dlháňa.

„A čo vy tuná?“ zadivil sa. Obzeral si ho od hlavy do päty. Najväčšmi zaprášenú obuv, obšúchané lakte. Na tvári mu preleteli chmáry. „Zo šafľa do šechtára,“ mihlo mu v hlave. „Potkne sa, nemotorník, a už hybaj — medzi trhanov. Pristane mu.“ Pozeral naňho cudzím okom.

Barták bol natešený. Môže sa konečne zveriť, vytúžiť. Má už komu. Ale keď počul „vy“, oko sa mu potklo o výraz akosi cudzí v zdravej, sviežej tvári. Pozrel i on číhavo, odkiaľ sa vzala odcudzenosť. Zasa mu prišla na um temnica. Ona, ona vypriadla túto oddialenosť. Jeho zasotila kdesi ďaleko, ďaleko nazad. I jeho tvár zvážnela odrazu. „Mal by sa pozhovárať s-s vami,“ vyslovil sa trochu zajakavo.

„Ľutujem — nieto veľa času. Beseda sa začne čochvíľa.“ Vypäl sa, doložil s dôrazom: „Vlastenecká povinnosť volá…“

„Len nakrátko,“ tíšil ho Barták. „Ja som sa vrátil do mesta bez dovolenia. Kým ma nevyňuchajú, konajte mi dovolenie. Chcel by sa vrátiť do práce.“

Poodišli pomaly na chodník oproti. Tí z voza ostali stáť: čakajú, kým sa vráti gazda. „Do práce. Pekne. Ale ako? Nie je to sfúknuť z dlane. Či vám to bolo treba? Jazyk za zuby v dnešných časoch, najmä pri vzbure. A dovolenie?“

„Ísť k vrchnosti,“ nadhodil Barták. „Ani netreba k hajtmanovi. Dosť by bolo k hlavnému radcovi.“

„Ďaleká cesta, kľukatá, priateľ,“ krútil hlavou starostlivo. „Uši majú zapchaté. Vy, skúsený človek, byť na vandrovke, vidieť kus sveta, a padnúť do klepca. Zapchaté uši, srdce ako kameň. Dobýjaj sa — dvere zatvorené.“

„Ej, keby bol na svete môj gazda, pán Holtz, pootváral by on dvere. Ale ho niet a vdova tiež kdesi.“ Sklonil hlavu, plecia sa prihli. Spomienka na gazdu znela skoro ako kviľba nad hrobom. „A škoda bude i vám. Farbiareň by vám išla lepšie so mnou.“

„Netajím, priateľ. Nie darmo ste boli v Zákopoch i v Nemecku. I teraz poznať, že vás nieto. Naostatok by sa hádam i opovážil. Bude treba i bielych, viete — mazať kolesá. Hádam i žltých. Nevypustia ľahko, koho chytia raz do klieští.“

„Zastaňte ma: hoc by i stálo dačo, ak by i viac. Nahradíme. Farbiareň sa pohne. Dáme sa na súkna: zarobíme. Z môjho dielu vystane…“

Pán Beznožek nadul tváre, pozrel naňho vnímavo. „Váš diel? Neviem veru, neviem. Sotva ho i bude. Pani Karolína môže i zvrtnúť.“

„Nemôže. Pokonná vôľa, hoc nie na písme, ale pred smrťou, má platnosť. I svedkovia boli. Vdove tretina čistého a nám dvom po tretine. Vy stáť na odpredaji tovaru, ja mať oko nad robotou vo farbiarni. Pán Holtz vedel, čo robí. Vdovu oslobodil od starosti a nás podoprel ako dobrý gazda, ako otec…“

Pán Beznožek pozeral do zeme. Tam čítal inú vôľu. Teraz je teraz, nie „vtedy“. Vtedy sa ukazovalo dobre tak, dneska sa ukazuje inakšie. Podiely! Načo podiel pani Karolíne, ktorá je kdesi na zdravej strane, keď sa strhla vzbura okolo kadí a skladov. Kto bol na hlave, dal sa chytiť do rázštepu ani had. On musel skočiť, širokými prsami zastať pred dielňami, starať sa o obranu. Vedel ju vypriasť, prišla zavčasu: ale keď je vec v poriadku, má sa zas deliť na rovnako so zárobkom?

„Ja, priateľ, by nespomínal diely,“ radil mu veľmi priateľsky. „Pripadne vám dobrý plat — načo sú vám diely. Dozerajte na robotu, aby bola, ako má byť; čo robota vynáša alebo škoduje, o to sa netrápte. Nech sa o to starajú tí, ktorým je vec na hlave…“

Pozeral na Bartáka, oči mu svietili. V nich bola ostrota. Zaujal svoje miesto, i ostane na ňom. Nedá sa odsotiť. Farbiareň nepôjde na tri kusy, ale ostane v jednom kuse. Nástupca Jonáša Holtza bude Fabián Beznožek. Barták už rozumel, čo zvýšil pri vzbure a neopatrných slovách. Podsadli ho, vysúdili z miesta, sám sa nenazdal ako. Z podielnika padol zas na robotníka, hoc na prvého majstra. Ostane, kde bol, iba gazda sa premení. A práve to je, čo mu srdce kála. Veď spolu, v ten istý čas temer, sa zoznámili s nebohým pánom Holtzom. Jeden viedol robotu, druhý odberal hotový tovar a predával. Gazda nemal deti, tak žene poradil držať si ich oboch naďalej a deliť sa s osohom. Len sa raz potknúť, stratiť neopatrné slovo, a hľa — vyfrkol zo spoločného využívania výnosných dielní.

„A čo povie na to pani Karolína?“ Pozrel naňho zasa bystro, skoro vyzývavo. „Nedá azda ukrivdiť prvému majstrovi. Na ňom všetko leží.“

Pán Beznožek sa usmial. „Čo pani Karolínu do nás. My spravíme s ňou písmo, ako ona chce, a my oba sa napravíme zas, ako vieme. Bude mať svoju tretinu, čo ju do druhých dvoch? My už vidíme, že vrchnosti nie je ľahko dostať. Ja ich dostanem, pousilujem sa, podmastím kolesá, a vy už viete čo.“

„Prepustiť vám svoj diel,“ dokončil Barták. Opadli mu krídla.

„Ruka ruku umýva!“ Tľapol ho ťažkou rukou po pleci, že sa ohlo. „Radím vám ísť domov, čakať, kým príde sloboda. Ja sa už poponáhľam. Spustite sa na mňa.“

„Dobre, uvidíme. Pozhovárame sa ešte.“ Riekol to dosť ticho, nezastrájal sa, nehrozil. Naostatok sa nemôže pokrývať po meste do jesene. O pár dní ho vyňuchajú. A domov sa dať odviezť znovu, znášať hanbu a posmech? Nie, radšej pristať na čokoľvek.

Jeho súdielnik so svojimi vošiel do veľkého domu. Barták ostal sám na protivnej strane. Neodišiel, ale sa utiahol do dverí. Nevzdal sa ešte na milosť a nemilosť. Skúsi aj inde šťastie. Iní azda tiež zdolejú niečo pri vrchnostiach a možno budú pýtať menej.

Nestál dlho sám. Prišiel k nemu Lukáš Blahosej.

„Nuž akože vypadlo?“ spýtal sa veľmi dychtivo.

„Bolo by mohlo i lepšie, a nezariekať sa ani horšieho.“ Vyrozprával mu, ako sa mu povodilo, ale mu nespomenul, čo pýtajú od neho za ustávanie pri vrchnostiach. „Len toľko som vám chcel povedať: ostatok vychodí na to, že ruka ruku umýva. Čo by ste zvýšili, keby rozprával o jednačke až na dno. Na ňom by ste našli nebárs čisté usadliny. Ešte by vám smrdeli: museli by ste stisnúť nos. Vy radi miešate po troche ideálu k hmote, že dôjdeme k vyšším stupňom dokonalosti, ale iní ho nemiešajú. Radšej zadúchajú tuho na vašu miešaninu. Ideál je ľahký, vetrík ho ľahko odnesie, a hmota ostane ťažkavá, mŕtva hmota.“

„Nuž vy neveríte vo vývin k lepšiemu!“ zľakol sa Lukáš Blahosej. Títo ľudia, ktorí nesedeli mnoho pri šesťdielnej Kralickej, dajú si ľahko pokosiť nádeje.

„Verím, verím,“ usmial sa mu a pozeral mu zas nežne do tváre. „Bude hádam i záväzok, ale verte mi, vývin sa nevykľuje zo škrupiny ani zajtra, ani pozajtre. Srdce ľudské je veľmi studené. Od jeho teploty nebárs chytro narastie to sladké ovocie, na ktoré čakáme. Kto má vôľu čakať, čaká, čaká…“

Vyznievala zo slov pridusená kviľba i vo veselých očiach zaľahol smútok. Lukáš Blahosej nemohol pozerať na lom viery v dobro. „Nuž akože by nečakal, kto by nemal vôle? Azda je lahodnejšie čakať na vývrat všetkého dobrého? Komu by to pomohlo? Akože by nečakal? Že nemáme kedy? A či s nami padá svet? Ľudské plemä ešte má čas čakať i dočkať sa premeny, ktorú my len tušíme. Nové kráľovstvo zavládne: príde i jemu čas…“

„A do tých čias si potrpme,“ doložil Anton Barták a zvážnel.

Lukáš Blahosej pozeral naňho s ľútosťou. Jeho oko hovorilo mu: „Ach, brat, ty si chorý. Samé korene srdca ti schnú. Nieto v nich šťavy, ktorá obživuje. Bez viery kde sa pohneš, čoho sa chytíš? Odnesie ťa veľká búrka.“

„Budeme sa brániť, nedáme sa,“ rozveselil sa Barták. „Ešte sme nepodkľali. Obzrieme sa za inými stĺpmi — podoprieme sa. Počkajte trochu. Tu idú, ktorí hádam porozumejú lepšie.“

Dolu ulicou kráčali dvaja, zabratí do rozhovoru. Jeden z nich s bielou hodvábnou šatôčkou okolo hrdla kráčal vážne: podopieral sa paličkou o striebornej hruške. Druhý, trochu nižší, čosi mu dohováral.

„Jozef Záberský a doktor Gustáv Obuštek,“ položil Barták dlaň na plece priateľovi. „S nimi by sa vyplatilo pozhovárať. Majú rozhľad: jeden v minulosti a prítomnosti, druhý vo vedách.“

„To už hej,“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Z nich sa neozve prázdne slovo.“

Barták sa bál ukázať na ulici. Čím ďalej, tým viac ľudí sa trúsilo na besedu. Lukáš Blahosej vyšiel proti nim a prosil ich prísť do dverí domu. „Brat, ktorý vás potrebuje a neopováži sa vyjsť na ulicu.“

Zadívali sa naňho, čo to znamená. Záberský uprel jasné oko naňho, akoby mu chcel preseknúť samé dno duše. Lukáš pobadal v ňom nedôveru, váhanie. „Nieto falše, ani zlého úmyslu,“ ubezpečil ho a položil dlaň na prsia.

Barták sa im predstavil, vyrozprával im, čo sa mu stalo. Počúvali ho veľmi pozorne.

„A čo môžeme my urobiť?“ spýtal sa ho Záberský. Keď počul, že bol zatvorený, zatvoril sa i jeho pozor. Nedalo sa mu už pozrieť až na dno. „Hoc by sa vďačne podobral na čokoľvek, nemôžem. Zasekaná je cesta tým, že ste sa z obce vzdialili. To je nový priestupok. Vrchnosť ho neodmení úplnou slobodou.“

Barták opustil hlavu na ostré pokarhanie. Cítil, že sám si je najväčšmi na vine. Ale je i trest ťažký: byť pod stálym dozorom v dedine ako najhorší zbojník. Keby nebolo v rodnej obci, kde ho každý pozná, ľahšie by bol preniesol i to. Takto i steny domov škúlili mu s posmechom do tváre. Vzchopil sa a začal i on brániť svoju vec.

„Úfal som sa, že ma zastanete,“ preriekol trochu istejším hlasom a pozrel na nich smelo. „Moja vec je spravodlivá. Čo som urobil? Povedal som, že by bolo vyvalchovať v stupách^[30] gazdov, ktorí krivdia svojim ľuďom. Veď farbiar a tlačiar nemá ľahké živobytie. Pracuje od rána do večera do úmoru, tu v horúcej pare, tu zas na studenom prievane. Keď vyjde rozhorúčený na chodbu, prejde ho studený vietor do špiku. Nejeden si odnesie chorobu do domu, a ak nemá zdravé telo, zaoceľované proti škodlivostiam, zahynie v dlhom, trápnom chradnutí. Neraz pracuje v jedovatých parách alebo prachu, s ktorým dýcha do seba otravu, hádam i predčasnú smrť. Nuž za tú prácu pýtali slušnejšiu odmenu. Keď videli, že sú majitelia necitliví, prehrešili sa, išli ďalej, ako by boli mali, i siahli na cudzí majetok, ale nie v krádeži, len v hneve. Ja som sa nedotkol ničoho, lebo som mal gazdu, nie gazdu, ale otca. Od neho som sa naučil remeslo a vyučeného vypravil ma na skusy tu doma i po Nemecku. Jeho som si vážil, miloval ho. Čo som povedal, poťahovalo sa na zlých gazdov.“

Záberský mu odpovedal, že mal otvoriť srdce pred vrchnosťou a vyrozprávať jej, čo ho viedlo vysloviť sa nepekne o majiteľoch. „Nám je to daromne predkladať. Vieme dobre, že majitelia nie sú takí, akí by mali byť k svojim ľuďom. Hľadať nápravu na zákonitej ceste. Bitky, vzbury, zbojstvá, ničenie a podpaľovanie cudzieho majetku to nenapravia. Zákon je zákon. Na to je, aby sme sa mu podložili, a nie v posmech brali. Trest je ako zákon. Musíme ho preniesť, a nie zľahčovať. Na tento spôsob my sa nemôžeme zaujať za vás, lebo by sme zákon zľahčovali.“

Lukáš Blahosej sa ozval: „Zákon môže trestať, ale i prepáčiť, kde má milosť miesta. Tu brat si odsedel trest za priestupok. Načo mu ešte brať chlieb od úst? Veď v obci, kde ho držia v zajatí, nemôže robiť svoje remeslo. Ako si poradí? Má ísť po žobraní alebo na zboj? Nech ho trescú, ale nech mu neberú živnosť…“

„Pán Krasoň má pravdu,“ prisvedčil mu dr. Obuštek. „Keď ho chcú mať v zajatí, nech ho držia aspoň v meste, kde sú farbiarne. Má pravdu.“

Ale Jozef Záberský sa nedal pohnúť od svojho. Orodovať nemôže za nikoho, kto si sám vzal, o čo posiela prosiť. „Ten sám vyznal pred sebou a pred vrchnosťou, že prosbu pokladá za zbytočnú, a kto ide s ňou pred úrady, za nerozvážlivca.“

Barták stratil zasa rozvahu. Neveril už Záberskému. Nie mu je na srdci zákon a úcta pred zákonom, ale bočné ohľady. Nechce sa mu zastať chudobu, skôr sa vyplatí voľkať bohatým majiteľom. Krv v ňom vzkypela, urážku vrhol Záberskému rovno do tváre. „Ako u vlastenca hľadal som u vás rady a pomoci. Ale i vlastenectvo viac sa kloní k bohatým ako k chudobným. Najlepšie vidno stadiaľto. K vašim hodom tam oproti pozvali ste boháčov a mocných. O chudobu nestojíte. Myslíte, že z chudoby nič nevyžmýkate. Zabúdate, že za každým boháčom stojí tisíc chudobných. Tisíc slabých a chudobných predsa viac zmôže ako jeden bohatý, i na peniazoch.“

Záberský sa nerozhorčil. Ani mu nepoznať, že by sa ho boli dotkli výčitky, ba surové urážky. Vo verejnom pôsobení privykol na nevďak, i zaznávanie. Jeho vlastní ľudia prepáčili iným, leňochom, čo nepreložili nikdy krížom slamu za dobrú vec; menej žehrali na tých, čo nič neurobili alebo držali s protivníkmi, ako naňho, preto, že nemohol urobiť všetko. Spriatelil sa s myšlienkou nečakať uznanie, ale ísť rovno k vysokým métam. Pri Bartákovi sám uznal, že má pravdu. Opiera sa na meštianstvo a vysoké stavy, nie preto, že od nich čaká viac ako od tisícok ľudu, ale preto, že o ľud sa nemôže opierať. Nie je prebudený až do hĺbky a šírky. Ľahšie je prebudiť jedného ako tisícich. Tí, ktorí prídu za ním, budú šťastnejší. Oprú sa o tisíce, státisíce ľudu, keď pohýbajú jeho vôľou. Do tých čias príde znášať i výčitky i urážky. Sladí ich predsa len povedomie vykonanej povinnosti.

„Otvorte brány besied i chudobným a opovrhnutým. Čo máte lahodiť v mene vlastenectva nadutým požívačom? Z nich národu nebude osoh. Budú ho podporovať, kým sa im nezačne týkať vačkov.“

Záberský pohol plecom. „Naše besedy sú otvorené každému, koho do nich ťahá chuť. V našich dedinách a mestečkách hrnú sa do nich sedliaci i robotníci. Nájdu si do besedy cestu pospolití ľudia i tu v meste, keď sa v nich zobudí vlastenecký cit.“

„Nenájdu si ju. Zasekávate im ju. Nedržíte s ľudom, ale s tými, ktorí ho vyjedajú. Nerobíte zaň nič.“ Barták sa rozhovoril. V sebe videl ukrivdený, potlačený ľud. Hľadal útulok vo vlastenectve, ale to nechcelo stáť zaňho. Padlo mu dobre odľahčiť srdcu, kopnúť aspoň do vlastencov.

Ale tu sa mu už postavil dr. Gustáv Obuštek. Že sa nerobí nič pre ľud? „A naše prednášky pre učňov, pre dospelých, pre dievčatá? Naše knihy a časopisy? Či z nich nemá poučenie, ako sa vynájsť v živote, vo svojom povolaní? Či ho nedvíhame k blahobytu a slušnému životu? Poučený národ je mocný národ: bude vedieť zastať sám za seba. Vo vzdelanosti je naša budúcnosť.“

„Vo vzdelanosti!“ opakoval Barták a usmial sa. „Pretože máte Svit? Svit môže rozšíriť vzdelanosť, vydávať knihy a časopisy, ale národ si oddýchne, keď príde k svojmu. Vymáhať si svoje práva, slobodu. Veď pán Záberský vie dobre, že ju mal. Prečo nečiahnuť za ňou smelo i dneska?“

„Už bude vari čas ísť. Možno sa začalo,“ obrátil sa Záberský k doktorovi Obuštekovi. „O týchto veciach sa hádať bolo by bez osohu. Doktor Obuštek vraví: osvetou k slobode — ja to isté. Priviesť ľud k sebe značí mu dať slobodu. Povedomie si osvetou zaistí práva a výsady.“

Lukáš Blahosej počúval a rozvažoval. Naostatok musel povedať svoje. „Žičím každému práva a výsady. Nech sa množia a rastú. Ale sa blíži kráľovstvo, v ktorom nebudú práva, ani výsady. Budeme v ňom rovní všetci, boháči i žobráci, mladí a starí. Láska a žičlivosť nás vyrovná a napraví krivdy. Hľadajme ju na ceste dokonalosti, tú vyvýšenú lásku. Tam nás čaká. A na tej ceste mieša vždy kúsok ideálu k hmote. Načo sa zastavovať na ceste, keď je rovná, vedúc rovno, rovno k Večnému Ideálu. Nemiešajme k hmote krivdu a nesvedomitosť. Oddeľme ju a zahoďme. Zavedie nás na zlú cestu!“

Záberský sa mu prizrel lepšie. Jeho sivé oči vborili sa doňho hlboko, akoby chceli preskúmať všetky hĺbky, z ktorých vyšli tieto slová. Usmial sa, ale iba v tvári, v očiach ostala vážnosť a pevnota.

„Mladý priateľ vyviedol proti nám Hegla. Kde ste sa stretli s ním?“

„V Nemecku. Pri hľadaní pravdy. Viedol ma na kúsku cesty, ale potom ma zbehol. Vraj cesta je prizdĺhavá…“

Pohrozil mu prstom, smejú sa. „Ba či ste ho skôr vy nezbehli? Či nie? Nevyhovel vám. Čo? Prestrelil, alebo nedostrelil?“ Záberský zabudol na chvíľu, že obloky svietia veselo do ulice, kde už padli tiene, a do kútov sa vkráda mrak. Pozeral so záľubou na Lukáša Blahoseja, divného vtáka v cudzom perí.

„Hegel je filozof. Tisne rozum dopredku. Ale rozum, hoc ostrý, je hybký vodič. Nakriví sa ľahko a ukáže nakrivo. Filozofi hovoria, hovoria, ale nedopovedia. Chodia naokolo, naokolo: netrafia do samého ohniska, skadiaľ vyviera svetlo. Rozum ich zaviedol do pýchy: chcú stačiť sami sebe. Sokrates^[31] mu nedôveroval, hľadal Neznámeho, ale ho nemal do čoho obliecť, nebolo božské rúcho. Nemci šli protivnou cestou, ale tiež naokolo. Stretli Neznámeho v božskom rúchu, ale rozum ho nepochopil. Vyzliekli ho teda z neho. Majú svojho Krista, učeného filozofa. Nech si ho držia. Na dobrý úžitok.“

„Vy ho nechcete? Veď náuky mu nemohli odňať! Tie vždy ostanú.“

„Neostanú, zabudnú sa, keď o božstvo hodíme lós ako kedysi žoldnieri^[32]. Čo je z náuk, čo ako vyvýšených, keď nemajú podklad? Veď je v nich duch a podstata, vyviera rovno z Kristovho božstva. Vezmi božstvo, a ostanú bez koreňa, sťa kvetnaté vence okrášliť chrám Rozumu^[33].“

Záberský sa zobral, doktor Gustáv Obuštek pozrel na Lukáša Blahoseja cudzo. Medzi nimi otvárala sa celá priepasť. „Priateľ, nenájdete blaho ľudu v náukách, ktoré vyhľadúvajú obete a povinnosti, ale neosvecujú rozum a rozvahu. Presvedčte rozum, že sa bez nich neobíde, a ľudia si ich osvoja a budú nasledovať. Osvetou sa ide ta, kde sme sa zabrali.“ Ale zbadal, že sa chce dať doňho Lukáš Blahosej. Vystrel ruku a zastavil ho. „Dajme pokoj. Nehádajme sa hneď pri prvých krokoch. Dosť na tom, že všetci mierime na tú istú métu.“

„Ale sotva potrafíme všetci,“ dodal Lukáš Blahosej.