Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

5

Jakub Bosý nerozmýšľal veľa, ale čo si rozmyslel, malo vždy hlavu i pätu. Tak teraz ustálil pred sebou, že je i takto dosť pekne žiť, ale by bolo omnoho krajšie, keby bolo pri Berte Hostislave. Mal ju rád, i veľmi. Bola to už ako choroba na ňom. Z nej sa už sotva kedy vystrábi, hádam len pred samým oltárom.

Ale sa treba hýbať, rušať. Prísny pán otec povedal také veci, že ho ešte bádajú i teraz ani tŕnie. Kto vybije z tej tvrdej hlavy všetko to, čo sa do nej usalašilo? Fortiele a obskoky? Tu treba vziať rozum do hrsti a usilovať sa.

Keď vyšli na prvé poschodie cudzí ľudia, pozrel, čo robí Barták. Videl ho, že sa vtiahol do chodby domu. Prešiel popred samy dvere, ale ho už nevidel. Tamdnu padal pás jasnej svetlosti na stenu; to cez odchýlené dvere. Dobre sa usiloval a i dopočul: „Čo sa budete s nimi oškliviť, pán Barták? Spoľahnite sa na toho s rožkami. Keď ho zájde dobrá vôľa, vezme si neraz, koho mu vďačne dožičíme. Možno, vezmú ich čerti i teraz.“

Počul, čo mu bolo dosť. „Aká rozumná bosorka,“ pomyslel si a zaberal hore ulicou. „Musím o nej rozprávať ujčekovi!“ Sádzal dlhé kroky, aby čím skôr bol pri ujkovi. Šťastie mu prialo: stretol sa s ním na samej ulici; nebolo sa treba ustávať až do jeho domu.

„Čosi by vám povedal, keby ste sa nenajedovali,“ pritieral sa k nemu.

Ujček stál, akoby ho bol vkopal do zeme. Ruky s paličkou položil za chrbát a kývol naň významne hlavou, akoby chcel povedať: „Čo nejdeš in medias res? Načo obchádzať?“

Bosý sa usmial a doložil: „Videl som Bartáka.“

„Nuž a čo ďalej? Poletuje na slobode? Veď už uvidíme.“ Začal chodiť pomaly. Pozrel naňho zboku. „Vidím, usiluješ sa. Pekná vec.“

„Ale služba mrcha, pán ujko. A dakedy sa hanbím povedať, čo som: sluha pod sluhami. Ukladať zeliny medzi pijacie papiere, myši vypchávať, chrústy chytať.“

„Vedecká práca, literné umenie, synku. Najväčší učenci sveta prešli týmito začiatkami. Myši chytali, žaby štvrtili. I vo vede je ako v škole, začiatok od a b — ab.“

Bosý bol skromný. Čo by sa tisol medzi učencov! Mama mu sľúbila, že ho pán ujček vstrčí do poriadnej služby. Bol by najlepší dáky úradík…

„Veď úrad — práve!“ odobruje pán ujček. „Hľadal osla, na oslovi sedel. Pýta úradík, a už ho má. Tak začíname rad-radom v našom oddelení. Buď rád, sedíš na prvom stupníku.“

„A keď ma dlho zabudli na ňom. Mohli by ste ma pomknúť o jeden. Mama povedala, že ma budete potískať. Predbehneš vraj všetkých kamarátov. Osinejú od závisti.“

Pán ujček prikyvoval a chichotal sa pošepky. „Také sú matere: aby bolo ham. Či vari vedia, ako svet beží? Predbehujú tí, ktorí majú v ruke čo-to. Akú máš obranu, mi fili? Kde je prípravnosť? Máš filozofiu? Preukáž sa, dáme ťa zaraz za profesora.“

Bosý sa striasol, obišiel ho mráz po chrbte. Vhĺbiť sa do filozofie Zdravého rozumu[41]? Kto by vyplával z toho mora? Založiť sám svoj osobitný systém? Prečo nie? Ľahšie by ho bolo zložiť nový dovedna, ako sa musieť učiť všetky, ktoré dosiaľ skrsli.

„Tvrdý oriešok — čo? Ľahko i zuby vylámeš. Alebo máš, možno, jus[42]? Urobíme ťa zemským fiškálom. Budeme ti narážať na mlyn: či by nebolo rúče?“

Bosý sklonil hlavu. Veď jus zbehol. Naľakal sa tých práv. Bolo ich toľko pred ním, že sa ich zľakol. Rímske, cirkevné — samé práva. Kedy by sa z nich vysekal?

„Vidíš, synku!“ Uprel naňho prstom. „Na všetkom si vynašiel chybu. A veci nemajú samé chyby, ale i dobré stránky: len sa im prizrieť lepšie. Úrad je pekná vec — ale musíš čakať. Čakaj času ako hus klasu: príde kedy-tedy. Príde, len trpezlivosť.“

„Čakal by ja, len keby druhí chceli pozhovieť,“ zvolal nie práve trpezlivo. Vyrozprával mu, aký dostal výrok od starostlivého otca. Poukázal i na hlavné dvere, zatvorené dneska.

„Aké preťahovačky,“ durdil sa i pán ujko. „Trubiroh, kto vymyslel hlavné dvere. Cez hlavné dvere ti vtiahne i fúra vymlátenej slamy alebo hrachoviny. Zručný mládenec vojde i na zadné dvere. K poriadnej dievke i cez oblôčik; dajtimibože!“

Jakub Bosý sa zamyslel. Nemal by nič vkradnúť sa hoďas cez kľúčovú dierku, len by ho nečakala s metlou Berta Hostislava. „Rúča rodina,“ pochvaľoval pán ujček. „Usporiadaná domácnosť, významné priezvisko. Len čo znamená tá Hostislava? Razí divadlom, novopečeným vlastenectvom.“

„Hej, vlastenka je od rodu, ako otec!“ vypučil prsia Bosý.

„Prepiatosti. Mená, že ich nenájdeš v poriadnom kalendári. Skadiaľ ich vyvliekli natrhlí čarbáci? Beznožek Fabián, to znie ani hudba. Drž sa ho, synku. Má dobrý zvuk v meštianstve i v obchodnom svete. Dom má na žule: všade priatelia, prívrženci. V granátnickom zbore[43] dnes-zajtra bude kapitán. Má i on vlastenecké muchy, ale si môže dovoliť.“

Bosý by sa ho rád držať, ale čože, keď mu sľúbil, že ho vybije, ak sa bude obšmietať okolo domu. Pozerá len na úrad, zabezpečenú budúcnosť.

Pán ujček pohodil rukou. „To je ľahká vec. Ale čo ti radím, je iná vec. Prizri sa dievke ako svedčí. Každá má chybu, akú-takú, ale ju zatuší. Ak je len chybička, ešte-ešte. Ak je veľká, amice — vnohy.“

„Horkáže chyba. Takej ako Berta Hostislava nieto, a čo by zodral nohy do kolena v hľadaní!“ Bosý položil dlaň na prsia, oči mu kresali iskry.

Usmieval sa ujko, prikyvoval hlavou. „Nuž akože: nepojaví ani jedna. Drží pekne v sebe žihadlo ani osa. Ale ho vystrčí, neboj sa, keď ti bude po nečase.“

Bosý istil, že žihadiel tam niet. Ale pán ujček ho poučil. „Každý blázon sa boží ako ty, že je všetko, ako má byť. Vidíš, poznám úradníka, tiež sa božil, a teraz nikam pre ňu. Vie zasekať cesty, vie. Nedbal by o stupeň vyššie, položí nohu na šteblinu, a tu žena vyparatí čo-to. On zas len lopne, kde bol. Tu dlžôb narobí, čo má, nestačí. Ktorá vyrástla v bohatstve, prizri sa jej, či mu odvykne. Ktorá vyšla z chudoby, prizri sa jej, či si nechce povoľkať po vydaji. Varuj sa márnotratnej, i inej. Jesto i horších, i horších, synku.“

Bosý pozabudol na svoje trapy: zaujal ho údel úradníka. Ale potom nadhodil, že len by bol úrad, so ženou by si už poradil. Tu pán ujček sa vystrel, pozeral naňho hrdo. Veru, bol osobnosť — významnejšia, ako sa ukazovalo sprvoti. „Či je to len tak, hej? Bohatí páni mešťania si myslia, že nás točia v tokárni ako dámu alebo žida z kolkárne? Nech sa prizrú na mňa! Slúžim vyše dvadsať rokov statočne jeho kniežacej milosti, zastávam systém, podopieram piliere, bedlím vo dne i v noci, kde niečo šuchne. A kde som? Hlavný radca — pekný stupeň.“ Zobzeral sa, či ho nepočúvajú zo strany alebo zhora. „Pekný, ale nie ten, ktorý by mal byť.“

Bol by sa ho Bosý vďačne opýtal, či i jemu azda nezasekol cestu kto ten; ale radšej držal jazyk za zubami. Ujček by mu mohol ešte poradiť, aby si otrel gamby z mledziva, nieto pchať nos do veci, ktorá nevieš, čo je, aká je.

„Ale sa nežalujem,“ dodal sám pán ujček. „Bol by hriech. Odmeny nebolo veľa, ale mám Fanku. Na ňu, už hej — môžeš sa spoľahnúť: dá veci do poriadku. Tak i ty čakaj, bedli: jeho kniežacia milosť nezabudne ani na teba.“

Či by o ňom slýchala jeho kniežacia milosť? Metternich[44] bolo slovo, ktoré sa neopovážil vysloviť ani v myšlienke. Milosť je kdesi vysoko, vysoko; on tu na ulici, červiak, zemeplaz. Čo môže milosť vedieť o ňom? Najmä ak bude vkladať zeliny do pijavého papiera. Či je to cesta dohora, k vysokým hodnostárom, alebo práve najvyšším?

Ujko zbadal na ňom, že zas opúšťa krídla. Vytiahol škatuľu kdesi z krídla dlhého kabáta o vysokom golieri. Žiaľ, nebola zlatá, ani hádam strieborná. Nabral si do štipky tabačiku a podal ho do nosa. Pre ten pokrm hádam bol na konci zaokrúhlený a červenkastý ako dozrievajúca duranzia.

„Ty, amice, máš v hlave myšlienky, ktoré môžu mať len sancta simplicitas[45]. Vtelia sa do teba, založia si stánky. Keby si bol obhoditý, bol by si vyňuchal, že ti vykázali miesto veľmi, veľmi závažné. Naň sa dostane len chlap,“ poobzeral sa znova, či ho nepočúvajú, „chlap, v ktorého majú dôveru. Ja som ručil za teba, abys’ vedel. Jeho grófska milosť sám pán kapitán vie, kde si, čo robíš so zelinami: lebo chce vedieť, čo varia v tom ich Svite. Čosi klochtia, vieme dobre. Sušiť trávu, vypchávať sovy, zbierať kamenčeky, maľovať obrazy, vydávať prírodopis a silospyt, kovať nové slová, až sa hory zelenajú, nové názvoslovie pre učencov, aby sa mohli zaobísť bez latiny a tobôž nemčiny: to ti je všetko samá zásterôčka. Za ňou je to čosi, čo nevieme, čo je. Náter zatušuje, čo je pod ním; váblivá omáčka na akejsi kaši. Jeho grófska milosť nemôže ísť nakúkať pod pokrývky. Na to ťa poslala ta. Hľadaj, bedli, čo je pod pokrývkou. Už vieš, čo je tvoj úrad? Čo nájdeš, príď povedať, a potom pýtaj úrad…“

Bosý vypleštil naňho oči. Nemal tušenie, že vo Svite sú i zásterky. Pán Brodúň maľuje obrázky do knižiek. Malina skladá pekné pesničky, pán Kronos hľadá poklady, čo zakopali do zeme kedysi, keď merali zlato na kopy. I nájde kde-tu hrnce s popolom, vraj popol predkov, ktorých po smrti spálili. Inde nájde hrdzavé lôniky, že vraj z vozov Jána Žižku[46], keď tiahol na Nemcov, alebo kosáky, vraj z halapartní jeho zbrojnošov. Nuž i vypchávajú sovy a straky. Minulý týždeň dali do pálenky teľa o šiestich nohách. Stolári robia police, murári stavajú vežu: z nej budú pozerať na hviezdy a mesiacu do vysmiatej tváre ako kedysi Tycho de Brahe[47]. Čo by mohlo byť pod tým všetkým? Iste veľké nič, poctivý smiech. Načo robí grófska milosť nakládky na daromnú vec? Čo by mohli robiť pod zásterkou? Peniaze kovať? Zavolať Jurka z Poděbradu[48] na hrad? A on sa má dať zatvoriť do ústavu pre takú múdru vec, nevidieť, kedy chce, Bertu Hostislavu a potom čo ako podkladať nohy ľuďom, ktorí by muche neublížili? Bolo by hádam i hanba trošičku. Planá robota!

Pán ujček si ho obzeral: zasmrdelo parobkovi, zasmrdelo. Hm, akú to silu postavil na závažné miesto! Či sa môže spoľahnúť? Bude hľadať skrutky, nič neurobí, zbedzgá mu, ak mu nedá poriadny smer.

„Čo krčíš nosom, amice? Vidno, že nevynájdeš pušný prach. A ty sa pechoríš ísť do domu bohatého mešťana a kupca na veľké dvere? Ja viem, že za všetkými zásterkami je pán Jozef Záberský. Ak chceš, aby dačo bolo z teba, zachovaj si to.“

Bosý sa usmial. Vedel už toľko, že Záberský sedí najviac doma, spisuje veľké diela. Vo Svite ho ešte nevidel.

„Hej, on je na opaku všetkého, nesmej sa!“ Udrel tuho na vrchnák škatule prstami. „Opatrný a obozretný: akoby nevedel, čo sa robí za humny. Má filipa,“ klope si na čelo.

„Prvý raz, čo počujem zle hovoriť o ňom,“ zastal sa ho Bosý. „Počujem ho všade chváliť.“

„Nuž počúvaj mňa. Chceš úrad, tak sa uč pozerať na svet. Meraj veci a pomery citom a rozumom. Kým ho tu nebolo, bolo tu ticho. Ani lístok sa nepohol. A dneska? Tu zábava, tu zasadnutie, zas výlet, tu knihy, tu noviny. Cenzorovi je hlava ako šop. Kde sú časy, keď mal prezerať len kalendáre a mohol si zdriemnuť i stehlíkom klietky čistiť? Nevieš odkiaľ, a prikvitnú ti noví ľudia. Nik ich nevidel, iba keď sa prikmotria a usalašia v meste. Píšu veľké knihy, učia učňov, vkrádajú sa do rodín i do šľachtických domov, rozsievajú nové učenie o reči a vlasti. Dujú s ním do jedného mecha.“

„Zaopatrí každého, ako môže,“ prisvedčil Bosý. „Žičí i iným, nie všetko len pre seba.“ Usmial sa štipľavo a dodal: „Ísť ja rovno k nemu, mohol som mať dávno miesto v kupectve, alebo pri daktorom panstve. Má známosti s veľmožmi.“ Smial sa v sebe, ako bodol ujčeka, že nepreložil krížom slamy za jeho úrad.

„Uhádol si!“ Zastal a oprel ruku o bedro. „Stojí on o pobehajov, neskončených trhanov! Vyberá si najlepších spomedzi súcich. Za priateľov má alebo učených, alebo veľmi bohatých, alebo mocných pánov. Drží i Beznožka na vôdzke, robí s ním, čo chce. Prvej bol pokojný, dobrý mešťan, vždy doma a v sklepe: iba čo raz do týždňa bol v granátnickom zbore. Večerom pivo, partia duráka alebo mariáša u Šlagrov. Dnes jednostaj na jazyku: naša reč, náš národ, slávna minulosť, vlastenecká povinnosť. Tak zozbieral a skrotil írečitých mešťanov, remeselníkov, za nimi idú robotníci. Hudú o právach národa, o slobode, hm, i o rovnosti. Choď len do Záskalia: uvidíš, načo sa chystajú…“

Bosý pohol plecom. Dobre majú. Každý vystíha svoje. I on je čiastka toho celku, prečo by mal brojiť proti nemu s pánom ujčekom? Má plakať, že praská na všetkých uhloch podomletá búda? Tí, ktorí v nej bývajú, obskakujú, lámu si hlavu, na ktorom kraji plátať, podoprieť. A čo im to vynáša? Celok nahnil, darmo opravovať. Zbedovaná stavba ruchne na hŕbu, prichodí sa chystať budovať novú.

„I teba ta vábi, plávať s prúdom. Nakazil ich a od nich sa chytá nákaza i teba. Pozhŕňal vás okolo seba. Vy napohotove slúchať a tancovať, ako vám zahudie.“ Zastal a riekol mu ticho: „Zakladá novú vládu, vláde za chrbtom. On hlava, všetky nitky v jeho ruke. Keď sa zmohutnie jeho moc, začne rozkazovať zákonitej moci. Ibaže sme nie ešte tam. Chybuje kúsok cesty. A ty, carissime, chceš dostať úrad? Nedočkáš sa ho tak chytro. Slovutný pán Záberský nezačne ich deliť ani dnes, ani zajtra. Ešte rozkazuje jeho kniežacia milosť a bude i naďalej, kým bude chcieť. Ona nedá nič na haraburdy. Rob svoje remeslo, plať porcie, jazyk za zuby; kto sa nevprace do kože, pôjde na Kufstein alebo Spielberg[49]. Slovutný pán Záberský je múdry, ale milostivá vláda nepôjde si k nemu požičiavať rozum. Vysokú šľachtu vábi. Keď prídu milostiví páni, jasní a urodzení do besied a zasadnutí, zarečnia si o národe a minulosti. Ale pod spôsobom. Pozerajú jedným okom, čo na to jeho kniežacia milosť. Ak zbadajú chmárku, učupia sa. Vláda je vláda.“

Ale Bosý nechápal, načo pomáhať jeho kniežacej milosti. Jeho moc podkľakne, ak bude zle. Nové časy, nová vláda. Ak sa národ dostane k moci, prečo nedržať s ním? Radšej sa pridať k nemu za horúca, pomáhať mu rúcať, čo sa kníše. Za usilovnosť nás potom odmení. Pri ňom sa budeme mať lepšie ako dneska s jeho systémom.

„Nuž nevieme: môžu nastať i nové časy,“ pán ujček sa usmieval bez hnevu. Mal pred očami veľké prevraty vo Francúzsku[50] v minulom i tomto storočí. „Všeličo sa zrútilo, o čom mysleli, že bude stáť naveky. A my stať do radu, privolávať veci nové? Či vieme, aké budú, amice? A ak bude druhý blud horší od prvého? A potom načo mrhať čas a dúšok na premeny, keď vidíš, že prídu samy, bez našej pomoci? Azda vodu nosiť do mora v site?“

„Kto pomôže, dostane sa do úradu.“

Pán ujček prikyvoval. „Tak si predkladáte vy, lebo nevidíte ďalej od nosa.“ Zas vyňal škatuľu a klopal na vrchnák. „Ale veci stoja inakšie. Ja slúžim systému, kým gazduje jeho kniežacia milosť, a budem zasa slúžiť systému, keď bude v ňom gazdom pán Záberský. I národ je moc, i jeho právo je moc: ale systém je systém. Bez neho sa nezaobíde ani národ.“ Pozrel na Bosého a usmial sa. On vytreštil naňho oči ani na nejakú nevídanú obludu. „Predstav si len vládu, nech je akákoľvek, kde by sa podela bez systému? Vari ti prestane systém, keď presypú vládu? Systém je večná ustanova. Bola od Adama a bude, kým svet svetom bude. Ona by chcela vyplieť kúkoľ zo pšenice, ktorý zasial do nej satan, nepriateľ v noci. Ona ho nevypleje nikdy, vždy bude rásť v nás. To je naša postať, naša kliatba. Systém vydrží ďalej ako všetky národy a vlády. On je záplata na všetky diery, ktoré satan v našej povahe narobí pri každej ustanove, hoc je najkrajšia, najvznešenejšia. Sme ľudia, na naše diela musí i satan udrieť svoju pečať. Snívajú niektorí, že také poriadky by oblažili človečenstvo. Neoblažia ho ani najkrajšie poriadky a ustanovy. Ľudí vyhnali z raja anjeli: tam v samej bráne pripojil sa k nim satan a sprevádza ich. Už viac neuzrú raj, ich diela sa neobídu bez jeho ducha. Keby nás stvoriteľ v dobrote svojej preložil, ako sme, do ozajstného raja a nevyhnal z nás satana, zajtra alebo pozajtre musel by nás z neho vyšibať znovu. Hádam budeme i lepší, i šťastnejší, ak sa naučíme panovať nad sebou, premáhať satana, nie čo je vo svete, ale ktorého nosíme v sebe. Kedy nadíde, carissime[51], tá veľká zmena? Nová, mocná vláda, lenže nie v krajine, ale nad nami samými?“

Bosý sa zakolísal. Pán ujček je skúsený, pozerá na svet svojím spôsobom z kúta svojho úradu. Vidí ho nie ako úradníka, ale ako žreca pri ustanove, ktorá je večná, ako je večná slabosť a nedokonalosť ľudskej povahy. Ej, schytil ho ujček za prsia, drme ho, až zuby hrkocú a pršia z neho ilúzie sťa hniličky z hrušky, keď ju trasú.

„Tak zastupujme systém!“ pristal Bosý. „Nech bude ešte večnejšia ustanova, keďže je večná. Pekné výhľady: číhať na ľudí, škodiť im, preháňať ich. Keď pán Záberský zavadzia, poďme naňho. Dať mu po hlave, nech nekuľhá.“

Pán ujček sa zasmial, potľapkal ho po pleci. „Dáme mu pokoj, pekne-rúče. Že sa neopovážiš!“ začal mu hroziť prstom veľmi vážne. „Keď ho stretneš, preukáž mu úctivosť aká patrí. Je pýcha národa, stĺp verejného poriadku. Jeho oko vidí jasne v minulosti, akoby mu bola na dlani. Zle by si prešiel, keby si sa zadrapil doňho…“

Bosý krútil hlavou veľmi starostlivo. Bol sklamaný a požaloval sa pánu ujkovi. „Nie je veľmi ľahko slúžiť systému, namojpravdu. Pán Záberský zavadzia, máme ho v ruke, a nemôžeme sa ho dotknúť. Tak čo si počať?“

Pán ujček pozrel na svojho žiaka nedôverivo. Hodne vody prejde dolu Otavou, kým sa okreše, aby bol súci do roboty. „Zachovaj si, že nechceme udrieť naňho, ale na jeho diela. On nerobí nič, jeho diela robia galibu. Tu sú jeho diela — čo ja viem — Svit a štepnica, zbroj je táto dnešná beseda, divadlá, tance, výlety, rečňovanky, noviny, knihy i učené spoločnosti. Tak vidíš, máme sa do čoho dať. Vzal som mu Svit na mušku, príde rad i na štepnicu. Pod zásterkou školy a výučby berie ženy, deti i mešťanov do svojho košiara. Tie zásterky mu roztrháme.“

Bosý prehliadol. Otvorilo sa mu široké pole ťažkej práce. Udrieť naňho, keď už má i počet, silu a úkryt, skadiaľ sa brániť. Horšie je ešte, že má učenosť, opatrnosť, že mu bude ťažko pristúpiť. Má i mocných priateľov a priaznivcov. Chodí do domov vysokej šľachty, i do Viedne. Ktovie, či nemá spojencov i tam, kde by nikto nemyslel. Ťažko bude raniť hlavu, ktorá vyčnieva nad zástupom vysoko, týče sa čelom už samých hviezd, ako spieva veľký Horácius[52]. Systém stavia proti nemu jeho, schoval sa rúče za jeho chrbát. Keď bude zle, systém uskočí, vyhorí on, ktorý sa dal nastrčiť a vtrepať do kaše.

Tu pán ujček vedel, ako mu zahnať strach a dodať chuti. Nebudú mu mieriť na hlavu, nedočiahli by ju a narobili zle sebe. Vezmú si na mušku nohy. Veľkí ľudia nepozerajú pod ne, hlavu nosia dohora, pozor obracajú k vysokým vidinám, hen kdesi nad oblaky. Budú mu podkladať skalky, ak budú môcť i polená. Môžu i jamu vykopať a pokryť chvojinou: ak by stal na ňu a padol. Pekná robota — nie? Zábavná a môže sa i vydariť. Sú dvaja, dosť ich je na tú prácu. Šuhaj je ešte ta, poslala mu ho sestra. Možno vykreše z neho človeka. Že je neskúsený? Veď vo Svite sú ešte neskúsenejší. K tomu sú v rodine, neprezradia jeden druhého. Zostane ešte vo Svite, kým sa lepšie nerozhľadí. Medzitým ho upotrebí, kde sa mu prihodí.

Tak sa ho hneď spýtal: „Kde si videl toho Bartáka?“

Vyrozprával mu, kde je i s kým ho videl. Keď počul o pánu Beznožkovi, smial sa v sebe a zahundral: „Aha-a-ha!“ Keď mu spomenul Záberského a dr. Obušteka a ešte i neznámeho v dlhom sviatočnom kabáte a cylindri, zamyslel sa a bolo počuť len: „Hm-hm. Nože, no. A ten neznámy šiel do besedy?“

„Do besedy s dvoma. Jeden je sedliak v bielom. Druhý pod šabľou a s perom za čiapkou.“

Pán ujček dlho nerozvažoval. Na kartu napísal pár slov a dal ju Bosému. „Pôjdeš na môj úrad, kartu daj veliteľovi stráže. Pôjdu zlapať Bartáka. Ty pôjdeš s nimi, a keď ho budú mať, prídeš do besedy. Ale sa mi nedávaj do známosti. Akoby sme sa neznali. Vidíš, začína, sa už nový úrad. Usiluj sa a bedli.“

Bosý odbehol na úrad, pán ujček ostal na ulici. Beznožek bol pri Bartákovi. Usmieval sa: šípil dobre, čo tam hľadal. Ale čo mal s ním Záberský a dr. Obuštek, a najmä ten neznámy v cylindri? Ako sa chytro oňuchali: veľkí novotári, vlastenci, neznámy hosť a človek, ktorý utiekol vrchnostiam spod stráže. Veď to už páchne dohovormi, prípravou niečoho, čo je skoro ako spiknutie. Možno neznámy prišiel z cudzozemska, spojený s tajnými spoločnosťami. Má akiste listy tunajším sprisahancom. Veď i tu, i tu má byť tajná spoločnosť, pripravovať vzburu, hádam povstanie. Stál obďaleč v tmavom kúte. Nechcel sa ukázať Bartákovi. Keby ho zazrel, uskočil by zaraz. Z úkrytu pozoroval, ako prišla skupina ozbrojených. Obstali dom, kde bol skrytý ubehlík; traja chlapi s Bosým vošli do domu. O chvíľu vyviedli Bartáka s muškami na rukách.

Bosý sa oddelil od nich a šiel na besedu. Pán ujček sa tiež pobral dolu ulicou, ta, kde bola beseda.



[41] narážka na dielo Kritika čistého rozumu od nemeckého idealistického filozofa Immanuela Kanta (1724 — 1804). Základnou črtou jeho filozofie je spojenie rôznorodých protichodných filozofických smerov v jeden systém.

[42] (lat.) právo, právnické štúdium.

[43] dobrovoľný ozbrojený meštiansky zbor v Prahe, ktorý patril Národnej garde.

[44] knieža Klemens Lothar Wenzel Metternich (1773 — 1859), reakčný rakúsky politik a diplomat. Bol predstaviteľom politického a národného útlaku v Rakúsko-uhorskej ríši.

[45] (lat.) svätá prostota.

[46] Ján Žižka z Trocnova (1360 — 1424), vodca husitských vojsk, používal v bojoch vozovú hradbu.

[47] Tycho de Brahe (1546 — 1601), slávny dánsky astronóm, ktorý žil začas v Prahe na dvore cisára Rudolfa II. Bol zástancom geocentrického názoru (za stred sveta považoval Zem).

[48] Jiří Poděbradský (1458 — 1471), jeden z vodcov tábora kališníkov, bol od roku 1452 českým zemským správcom. Od roku 1458 sa stal českým kráľom.

[49] Kufstein, mestečko v Tirolsku, v ktorom bola veľká Štátna väznica; Spielberg; (Špilberk), vrch v Brne, na ktorom bola pevnosť a väznica pre politických väzňov.

[50] v 18. storočí vznikali vo Francúzsku pod tlakom statkárskeho náporu na ľud sedliacke povstania.

[51] (lat.) najmilší.

[52] Quintus Horatius Flaccus (65 — 8 pred n. l.), lyrický a satirický básnik v prvej knihe Ód (Óda I, verš 36): Sublimi feriam sidera vertice.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.